Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 19CoPr/6/2015 z 11. 11. 2015
Citácia: rozsudok Krajského súdu Trenčín z 11. novembra 2015, sp. zn. 19CoPr/6/2015, ECLI:SK:KSTN:2015:3714207646.1
Krajský súd Trenčín | 19CoPr/6/2015 | ECLI:SK:KSTN:2015:3714207646.1 | 2015-11-11 | Rozsudok
Oblasť práva: Rodinné právo – Ostatné
Citované ustanovenia: § 219 OSP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/ca45134f-de4c-4d66-b469-ec325cd527f6
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2015:3714207646.1

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19CoPr/6/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3714207646
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 11. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Škultétyová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3714207646.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Škultétyovej a sudkýň
JUDr. Beáty Čupkovej a JUDr. Aleny Záhumenskej v právnej veci navrhovateľky B., zastúpenej N. proti
odporcovi C., zastúpenému I., o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, na
odvolanie odporcu proti rozsudku Okresného súdu Považská Bystrica zo dňa 17. februára 2015, č.k.
3Cpr/3/2014-65, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu     p o t v r d z u j e .

Odporca je     p o v i n n ý     zaplatiť navrhovateľke náhradu trov odvolacieho konania spočívajúcich v
trovách právneho zastúpenia vo výške 87,50 Eur, do troch dní, k rukám zástupkyne navrhovateľky.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd svojím rozsudkom určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru               zo
strany odporcu zo dňa 10.07.2014, doručené navrhovateľke dňa 14.07.2014, je neplatné. Súčasne uložil
odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľke trovy konania vo výške                622,55 Eur, do troch dní,
k rukám jej zástupkyne. Z vykonaného dokazovania okresný súd zistil, že odporca ako zamestnávateľ
uzatvoril dňa 28.12.2012 s navrhovateľkou ako zamestnancom pracovnú zmluvu, v ktorej sa dohodli,
že zamestnanec bude vykonávať prácu opatrovateľa v zariadení domácich služieb s dňom nástupu od
01.01.2013 na dobu neurčitú  so skúšobnou dobou na 3 mesiace. Miesto výkonu práce je v bode III.
uvedené:                          S.. Listom zo dňa 10.07.2014 nazvaným „Okamžité skončenie pracovného pomeru“
oznámil odporca navrhovateľke, že  podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce s ňou okamžite končí
pracovný pomer uzatvorený pracovnou zmluvou z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny,
keď sa dňa  09.07.2014 svojvoľne nedostavila na pracovisko S., čím mohlo dôjsť k ohrozeniu zdravia
- až života prijímateľov sociálnej služby. V závere listu sa uvádza, že pracovný pomer navrhovateľky
s odporcom sa skončí doručením písomného vyhotovenia okamžitého skončenia pracovného pomeru.
Tento list si navrhovateľka prevzala dňa 14.07.2014.  Z Pracovného poriadku odporcu, konkrétne z
článku 11 - Dovolenka bod IV. bolo zistené, že pred nástupom na dovolenku zamestnanec požiada
o schválenie nástupu                    a doby čerpania dovolenky na predpísanom tlačive riaditeľa.
Návrhy na čerpanie dovolenky odsúhlasuje výlučne riaditeľ. Uvedený pracovný poriadok je u odporcu
vyvesený v jedálni, čo vyplynulo z výpovede svedkyne I. i navrhovateľky. Skutočnosť, že dovolenky sa
majú nahlasovať v súlade s čl. 11 Pracovného poriadku riaditeľovi, uviedol aj odporca                          na
pojednávaní; odmietol však, že by sa dovolenky nahlasovali vrchnej sestre. Dodal, že nemá vedomosť
o tom, že navrhovateľka nahlasovala dovolenku jemu. Odporca taktiež uviedol, že navrhovateľka mala
vždy prostoreký prístup a v súvislosti s týmto nebol spokojný                        so spôsobom, akým
sa predstavuje do telefónu. Zároveň dodal, že navrhovateľka nevykonala v dňoch 02. - 03.07.2014
záznam o polohovaní pacientov. Odporca uviedol, že si nepamätá  na to, že by neplnenie pracovných
povinností písomne navrhovateľke vytkol, resp. že by jej krátil prémie. Navrhovateľkino tvrdenie o tom,



že u odporcu v čase, keď bola obsadená funkcia vrchnej sestry, a to až do konca júla 2014, sa dovolenky
nahlasovali vrchnej sestre, potvrdila svedkyňa G.. Uvedená svedkyňa tiež vypovedala, že si nepamätá,
že by odporca niečo vytkol navrhovateľke ohľadne výkonu práce, taktiež nemá svedkyňa vedomosť o
prípadnom krátení odmien navrhovateľke zo strany odporcu. To, že si chce navrhovateľka zobrať dňa
09.07.2014 dovolenku na pol dňa, dosvedčila v konaní svedkyňa I., ako aj svedkyňa G., ktorá bola
prítomná pri tom, ako toto navrhovateľka oznamuje vrchnej sestre (svedkyni I.), ktorá uvedené vzala
na vedomie. Z výpovede svedkyne I. súd zistil, že potom, ako zistila, že navrhovateľka nenastúpila o
06:00 hod. do práce, informovala o tom riaditeľa odporcu, ktorý podľa jej výpovede mal podniknúť kroky
k náprave. Z výpovede navrhovateľky však vyplynulo, že odporca ju nevyzval na nástup               do práce.
Navrhovateľka sa dňa 09.07.2014 dostavila na pracovisko o 12:00 hod.                          a vykonávala prácu
do 18:00 hod., čo potvrdila svedkyňa I., pričom odporca toto nerozporoval. Listom zo dňa 11.07.2014
navrhovateľka prostredníctvom svojho právneho zástupcu informovala odporcu, že jej pracovný pomer
u neho trvá a požiadala ho, aby jej umožnil výkon práce v zmysle pracovnej zmluvy. Uvedená zásielka sa
od odporcu vrátila nevyzdvihnutá. V danom prípade okresný súd na základe vykonaného dokazovania
mal za to, že navrhovateľka čerpala dňa 09.07.2014 v čase od 06:00 hod. do 12:00 hod. pol dňa
dovolenky v rozpore s čl. 11, bod 4. Pracovného poriadku zamestnávateľa - odporcu, čím porušila
pracovnú disciplínu (§ 47 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce). Napriek existencii  interného predpisu
(pracovného poriadku) nahlásila dovolenku v rozpore so zásadami tam upravenými. Ak aj z vykonaného
dokazovania (výsluchom navrhovateľky a svedkyne G.) vyplynulo, že nahlasovanie dovolenky vrchnej
sestre v čase, keď v zariadení bola táto funkcia obsadená, bolo bežné, uvedený postup navrhovateľku
neospravedlňuje, keďže dodržiavanie interných predpisov zamestnávateľa je základnou povinnosťou
zamestnancov. Takéto porušenie povinnosti zo strany zamestnanca (s poukazom na okolnosti, za akých
sa navrhovateľka nedostavila dňa 09.07.2014 o 06:00 hod. na pracovisko, pričom sa tam dostavila o
12:00 hod., čo odporca žiadnym spôsobom nerozporoval) však podľa názoru okresného súdu nemôže
byť bez ďalšieho vyhodnotené ako závažné porušenie pracovnej disciplíny, ktoré porušenie by bolo
dôvodom pre okamžité skončenie pracovného pomeru.             Aj keď odporca v konaní uvádzal aj iné
(podľa neho) príklady porušenia pracovnej disciplíny zo strany navrhovateľky, okresný  súd uviedol , že
tieto sú irelevantné, nakoľko v zmysle § 70 Zákonníka práce dôvod, pre ktorý bol okamžite skončený
pracovný pomer, nie je možné dodatočne meniť. Vzhľadom k tomu, že v konaní nebolo preukázané,
že navrhovateľka závažným spôsobom porušila pracovnú disciplínu, napr. že v dôsledku neprítomnosti
navrhovateľky v práci vznikla odporcovi škoda, resp. iné negatívne následky, ani jej negatívny postoj k
plneniu si pracovných povinností (len tvrdenie, že môže dôjsť k ohrozeniu života a zdravia prijímateľov
sociálnej služby nestačí), okresný súd návrhu navrhovateľky vyhovel a určil, že okamžité skončenie
pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa - odporcu  zo dňa 10.07.2014 je neplatné.  Právne svoje
rozhodnutie odôvodnil ust. § 47 ods. 1 písm. b), § 68 ods. 1, ods. 2, § 70 Zákonníka práce, § 80 písm.
c) O.s.p. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.

Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie odporca a domáhal sa, aby odvolací
súd rozsudok súdu prvého stupňa zmenil a návrh navrhovateľky zamietol, prípadne rozsudok súdu
prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Uplatnil odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm.
d), písm. f) O.s.p. Súhlasil s tvrdením súdu prvého stupňa, že neospravedlnená absencia zamestnanca
v práci môže byť                                 pre zamestnávateľa dôvodom pre okamžité skončenie pracovného
pomeru pre závažné porušenie pracovnej disciplíny podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, ako i s
jeho konštatovaním, že navrhovateľka porušila pracovnú disciplínu, nakoľko napriek existencii interného
predpisu (pracovného poriadku) nahlásila dovolenku v rozpore so zásadami tam upravenými, pričom
na pojednávaní uviedla, že bola s pracovným poriadkom uzrozumená. Vytýkal súdu prvého stupňa, že
porušenie pracovnej disciplíny navrhovateľkou nevyhodnotil ako závažné porušenie pracovnej disciplíny
s možnosťou okamžitého skončenia pracovného pomeru. Mal za to, že súd prvého stupňa svoj záver
neodôvodnil, keď na jednej strane konštatuje, že neospravedlnená absencia môže byť považovaná za
závažné porušenie pracovnej disciplíny a na druhej strane bez rozvinutia svojej myšlienky konštatuje,
že takéto porušenie nemôže bez ďalšieho byť vyhodnotené ako závažné porušenie pracovnej disciplíny.
Mal za to, že odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa je nedostatočné a nepreskúmateľné, keď
súd prvého stupňa sa obmedzil na konštatovanie, že nebolo preukázané, že navrhovateľka závažným
spôsobom porušila pracovnú disciplínu, napríklad, že v dôsledku jej neprítomnosti v práci vznikla
odporcovi škoda, prípadne iné negatívne následky, ani jej negatívny postoj k plneniu si pracovných úloh
(len tvrdenie, že môže dôjsť k ohrozeniu života a zdravia prijímateľov sociálnej služby nestačí). Mal
za to, že základným predpokladom závažného porušenia pracovnej disciplíny je samotná absencia v
práci a nie súčasne absencia v práci a spôsobenie škody. Vytýkal súdu prvého stupňa, že nedostatočne



vyhodnotil špecifickosť práce, ktorú navrhovateľka vykonávala v zariadení pre seniorov, v ktorom sa
nachádzajú aj ležiaci pacienti s povinnosťou neustáleho sledovania a polohovania. V danom prípade
zostala na 30 klientov zariadenia len jediná sestra a v prípade, že by nastali akékoľvek zdravotné
komplikácie čo i len jedného klienta, vypukol by havarijný stav. Pokiaľ by prišla kontrola, v takomto
prípade by mu mohla byť uložená vysoká pokuta a v najhoršom prípade by mohlo dôjsť k poškodeniu
zdravia, či smrti klienta alebo i odobraniu licencie na prevádzkovanie zariadenia sociálnych služieb.
Konštatovanie súdu, že k takejto situácii nedošlo, je podľa jeho názoru zľahčovaním danej veci.

Navrhovateľka vo svojom písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu navrhla rozsudok súdu prvého
stupňa ako vecne správny potvrdiť, uplatnila si náhradu trov odvolacieho konania. Uviedla, že tvrdenie
odporcu, že sa dňa 09.07.2014 svojvoľne nedostavila na pracovisko, nie je pravdivé, nakoľko sa
na pracovisko dostavila a odpracovala polovicu zmeny, keď prvú časť zmeny mala dovolenku, ktorú
niekoľko dní vopred nahlásila zaužívaným spôsobom vrchnej sestre. Uvedené skutočnosti preukázala
nielen svojou výpoveďou, ale aj výpoveďou svedkyne G., ktorá potvrdila, že vrchná  sestra I. voči
čerpaniu jej dovolenky v rozsahu pol dňa nemala námietok a po vyčerpaní pol dňa dovolenky nastúpila
riadne 09.07.2014 do práce. Poukázala na skutočnosť, že dovolenku vôbec nepotrebovala a čerpala
si ju na základe podnetu ekonómky, keď táto dovolenka jej v minulosti zostala nevyčerpaná. Z rozpisu
služieb a evidencie odpracovaných hodín vyplýva, že odpracovala jednu polovicu zmeny a zvyšná časť
je označená ako veľkým D ako dovolenka. Z originálu tejto listiny je zrejmé, že odporca v kritickom dni pri
jej mene záznam gumoval a opravoval v snahe dokázať, že vôbec v práci nebola a dovolenku nečerpala.
Dňa 09.07.2014 cca o 18:00 hod. ju štatutárny zástupca odporcu nútil skončiť pracovný pomer dohodou,
s čím nesúhlasila. Následne jej bolo oznámené, že s ňou bude okamžite skončený pracovný pomer,
z čoho je zjavné, že sa jej chcel zbaviť. Tvrdenie odporcu, že tým, že sa nedostavila na pracovisko,
mohlo dôjsť k ohrozeniu zdravia a života prijímateľov sociálnej služby, nie je pravdivé, nakoľko bola
bežná prax, že pri čerpaní dovolenky mal personál rozdelenú prácu tak, aby bola prevádzka odporcu
zabezpečená, čomu tak bolo i v predmetný deň. Nikto nebol ohrozený na zdraví, ani živote, naopak,
jedna zamestnankyňa išla s klientom na ošetrenie do nemocnice a druhá bola na pracovisku. Pokiaľ by
došlo k situácii, ktorú by bolo treba nutné akútne riešiť, mohol ju zamestnávateľ stiahnuť z dovolenky,
čo bola bežná prax v prípade, že niektorá zo zamestnankýň náhle ochorela, alebo absentovala v práci.
Nebolo jej oznámené, že jej dovolenka nie je poskytnutá, resp. že ju z dovolenky sťahujú                 na
pracovisko, a preto v dobrej viere čerpala pol dňa dovolenky na podnet zamestnávateľa a s jeho
súhlasom. Zdôraznila, že v práci bola vždy hodnotená kladne, nikdy nemala absenciu, svoju prácu robila
zodpovedne, čo vyplýva i zo svedeckých výpovedí a z jej odmeňovania. Ďalej uviedla, že odporca jej
od 09.07. do 14.07.2014 vykazuje dovolenku, hoci riadne prišla do práce aj na druhý deň 10.07.2014
na nočnú zmenu začínajúcu o 18:00 hod., trvajúcu               do rána do 06:00 hod., do budovy však
nebola vpustená a odporca jej dovolenku vykázal                bez jej vedomia a súhlasu a túto jej
preplatil až do 14.07.2014, kedy prevzala okamžité skončenie pracovného pomeru. Stotožnila sa so
záverom súdu prvého stupňa, že možnosť skončenia pracovného pomeru okamžite musí vychádzať z
preukázaných okolností konkrétneho prípadu, čo súd pri svojom rozhodovaní podrobne zdôvodnil, keď
dospel k záveru, že vzhľadom na výsledky dokazovania a okolnosti celého prípadu, rozsah zavinenia
a jej konania i samotného obsahu okamžitého skončenia pracovného pomeru, uvedeného v písomnom
vyhotovení, nenapĺňa zákonné dôvody pre okamžité platné skončenie pracovného pomeru.

Krajský súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. v rozsahu podaného odvolania a jeho dôvodov
a dospel k záveru, že rozsudok okresného súdu je potrebné ako vecne správny potvrdiť podľa § 219
ods. 1 O.s.p. Rozhodnutie bolo prijaté odvolacím súdom bez nariadenia pojednávania v súlade s § 214
ods. 2 O.s.p.

Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli v odvolaní odporcom
vznesené a v plnom rozsahu sa stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvého stupňa.
Odvolacie námietky odporcu vo veci samej sú totožné s námietkami, ktoré uplatnil pred súdom prvého
stupňa. Odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa v danej veci vykonal dostatočné dokazovanie,
vyhodnotil každý dôkaz jednotlivo a všetky                           vo vzájomnej súvislosti, správne
zistil skutkový stav v danej veci, na vec aplikoval správne právne predpisy, ktoré i správne vyložil.
Námietky odporcu, uvedené v podanom odvolaní, nemohli v danej veci privodiť zmenu napadnutého
rozsudku. Ani v odvolacom konaní neboli preukázané také skutočnosti, ktoré by mohli mať za následok
odlišné rozhodnutie vo veci. Z tohto dôvodu si odvolací súd osvojil dôvody napadnutého rozsudku a v
podrobnostiach            na ne v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. odkazuje.



Na zdôraznenie správnosti rozsudku okresného súdu krajský súd dodáva nasledovné:

Odvolanie proti rozsudku súdu prvého stupňa možno v zmysle ust. § 205 ods. 2 O.s.p. odôvodniť len
okolnosťami uvedenými v citovanom zákonnom ustanovení pod písm. a) až f). V danej veci odporca
uplatnil odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p. (súd prvého stupňa dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) a podľa  § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p.
(rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci).

Odvolací dôvod, uplatnený odporcom podľa § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p., spočíva v mylnej aplikácii
(výkladu) právnej normy na zistený skutkový stav alebo použitie právnej normy, ktorú na zistený skutkový
stav vôbec nemožno aplikovať, ako aj posúdenie predbežných otázok, otázok žalovateľnosti nároku a
dodržiavanie procesných predpisov, upravujúcich otázky, ktoré majú vplyv na správnosť rozhodnutia vo
veci samej.
Nesprávne právne posúdenie veci videl odporca v tom, že súd prvého stupňa nepovažoval porušenie
pracovnej disciplíny navrhovateľkou, ktoré bolo v konaní preukázané ,  za závažné porušenie pracovnej
disciplíny, ktoré môže mať za následok okamžité skončenie pracovného pomeru.

Na okamžité skončenie pracovného pomeru podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce sa vyžaduje,
aby išlo o zavinené konanie zo strany zamestnanca, a to aj z nedbanlivosti a musí dosahovať intenzitu
porušenia pracovných povinností závažným spôsobom. Z uvedeného vyplýva, že zamestnávateľ môže
okamžite skončiť pracovný pomer                            so zamestnancom platne len vtedy, ak zamestnanec
porušil zavinenie svojej povinnosti vyplývajúce z pracovného pomeru, a ak dosiahlo jeho konanie, pri
zohľadnení všetkých rozhodujúcich okolností, intenzitu závažného porušenia pracovnej disciplíny.

Iba závažné porušenie pracovnej disciplíny je dôvodom podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce na
okamžité skončenie pracovného pomeru. Vzhľadom na charakter citovaného zákonného ustanovenia,
ktoré patrí k právnym normám s neurčitou (abstraktnou) hypotézou, je vždy úlohou súdu, aby podľa
svojho uváženia, s ohľadom na okolnosti prípadu, sám túto hypotézu vymedzil. Je teda vecou súdu, aby
posúdil, či sa zamestnanec dopustil zavineného porušenia pracovnej disciplíny a v prípade kladného
záveru rozhodol, o aký stupeň porušenia pracovnej disciplíny v danom prípade ide. Pri takých týchto
úvahách nie je súd obmedzený žiadnymi konkrétnymi hľadiskami, či hranicami, ale berie v úvahu iba
špecifiká prejednávanej veci a podporne i platnú judikatúru (ak táto bola prijatá).

Povinnosť dodržiavať pracovnú disciplínu patrí k základným povinnostiam zamestnanca, vyplývajúcich
z pracovného pomeru (§ 47 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce) a spočíva v plnení povinností stanovených
právnymi predpismi (najmä § 81, § 82 Zákonníka práce), pracovným poriadkom, pracovnou zmluvou
alebo pokynmi nadriadeného vedúceho zamestnanca. Ak má byť porušenie pracovnej disciplíny právne
postihnuteľné ako dôvod                na skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa,
musí byť toto porušenie pracovných povinností zo strany zamestnanca zavinené (aspoň z nedbanlivosti)
a musí dosahovať určitý stupeň intenzity. Zákonník práce pre účely skončenia pracovného pomeru
rozlišuje medzi menej závažným porušením pracovnej disciplíny a závažným porušením pracovnej
disciplíny. Porušenie pracovnej disciplíny najvyššej intenzity (závažné porušenie), je dôvodom pre
okamžité skončenie pracovného pomeru alebo pre výpoveď z pracovného pomeru (§ 68 ods. 1 písm. b) a
§ 63 ods. 1 písm. e)  Zákonníka práce). Tieto pojmy napriek tomu, že od ich vymedzenia závisí možnosť a
rozsah postihu zamestnanca, Zákonník práce nedefinuje a ani nevymedzuje, z akých hľadísk je potrebné
pri posudzovaní vychádzať. Jedným zo základných hľadísk pri rozhodovaní o postihu za porušenie
pracovnej disciplíny je intenzita porušenia pracovnej disciplíny. Hodnotenie intenzity porušenia pracovnej
disciplíny závisí od konkrétnych okolností a ovplyvňuje ho tak osoba zamestnanca, jeho doterajší postoj
k plneniu pracovných povinností, ako aj situácia, v ktorej k porušeniu došlo, dôsledky porušenia pre
zamestnávateľa, či konanie zamestnanca spôsobilo zamestnávateľovi škodu a podobne (rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 3Cdo 12/2008).

Súd prvého stupňa v danej veci dospel k záveru, že navrhovateľka tým, že čerpala dňa 09.07.2014
v čase od 06:00 hod. do 12:00 hod. pol dňa dovolenky v rozpore s článkom 11 bod 4 pracovného
poriadku zamestnávateľa - odporcu, porušila pracovnú disciplínu (§ 47 ods. 1 písm. b) Zákonníka
práce), nakoľko napriek existencii interného predpisu nahlásila dovolenku v rozpore so zásadami
tam upravenými. Toto porušenie pracovnej disciplíny                  zo strany navrhovateľky



nepovažoval za závažné porušenie pracovnej disciplíny, ktoré by mohlo byť dôvodom pre okamžité
skončenie pracovného pomeru. Prihliadol ku skutočnosti, že v dôsledku porušenia pracovnej disciplíny
- neprítomnosť navrhovateľky v práci nevznikla odporcovi škoda, resp. iné negatívne následky, nebol
preukázaný negatívny postoj navrhovateľky k plneniu si pracovných úloh. Nemal za preukázané, že
došlo k ohrozeniu života a zdravia prijímateľov sociálnej služby, keď mal za to, že tvrdenie navrhovateľa
v tomto smere nie je postačujúce.

Z obsahu spisu vyplýva, že navrhovateľka bola počas celého trvania pracovného pomeru u odporcu
hodnotená ako dobrá zamestnankyňa, nikdy voči nej nebol vyvodený žiaden disciplinárny postih, k
porušeniu pracovnej disciplíny z jej strany došlo tak, ako ustálil súd prvého stupňa, pričom nešlo o
svojvoľné konanie navrhovateľky, ale zrejme zaužívanú prax u odporcu, keď bolo v konaní preukázané,
že dovolenku nahlásila v rozpore s pracovným poriadkom vrchnej sestre, ktorá uviedla „v poriadku“ a
vzala toto na vedomie. Následne o 12:00 hod., po vyčerpaní pol dňa dovolenky, nastúpila do práce a
riadne pracovala druhú polovicu dňa až do 18:00 hod.

Odvolací súd zhodne s názorom súdu prvého stupňa dospel k záveru, že konanie navrhovateľky
pri oznamovaní čerpania dovolenky je porušením pracovnej disciplíny z nedbanlivosti, konanie
navrhovateľky (z hľadiska intenzity) však nenapĺňa znaky závažného porušenia pracovnej disciplíny
a nie je preto dôvodom pre okamžité skončenie pracovného pomeru. Odvolací súd nezistil žiadne
okolnosti, ktoré by v tomto smere spochybňovali správnosť rozsudku súdu prvého stupňa, záver súdu
prvého stupňa zodpovedá zistenému skutkovému stavu a jeho posúdenie veci je po právnej stránke
správne. Správny je preto i záver súdu prvého stupňa, že intenzita porušenia pracovnej disciplíny
navrhovateľkou neoprávňovala odporcu k tomu, aby s ňou okamžite skončil pracovný pomer podľa §
68            ods. 1 písm. b) Zákonníka práce.

Pokiaľ odporca dôvodil, že konaním navrhovateľky došlo k ohrozeniu zdravia i života klientov zariadenia
sociálnych služieb, odvolací súd môže len konštatovať, že táto skutočnosť preukázaná nebola. Tvrdenie
o možnosti uloženia pokuty v prípade kontroly alebo odobranie licencie odporcovi na prevádzkovanie
zariadenia sociálnych služieb považoval odvolací súd za obsolentné.

Z týchto dôvodov odvolací súd dospel k záveru, že odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p.
daný nebol.

Podstata druhého odvolacieho dôvodu (§ 205 ods. 2 písm. d) O.s.p.) spočíva predovšetkým v
nesprávnom postupe súdu prvého stupňa pri hodnotení výsledkov dokazovania. Dôsledkom potom je,
že súd berie do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo neboli účastníkmi prednesené,
prípadne, že neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané, alebo vyplynuli z prednesov účastníkov.
Nesprávne skutkové zistenia môžu byť aj výsledkom logických rozporov pri hodnotení dôkazov s
osobným zreteľom               na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov. Za skutkové
zistenia, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, je treba považovať taký výsledok hodnotenia
dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu podľa ust. § 132 O.s.p. Podľa citovaného zákonného
ustanovenia hodnotí súd dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo  a všetky dôkazy v ich
vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli
účastníci. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť prvostupňovému súdu v prípade, ak
by zobral do úvahy skutočnosti, ktoré                            z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov
nevyplynuli, ani inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré
boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo ak hodnotenie dôkazov odporuje ust. § 130 až § 135 O.s.p.
Týmto odvolacím dôvodom možno napadnúť výsledok činnosti súdu pri hodnotení dôkazov,                     na
ktorého nesprávnosť je možné usudzovať len zo spôsobu, ako k nemu súd dospel. Ak nie je možné súdu
v tomto smere vytknúť žiadne pochybenie, nie je možné ani polemizovať s jeho skutkovými závermi.

V preskúmavanej veci súd prvého stupňa vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, vykonané dôkazy
správne vyhodnotil, včítane svedeckých výpovedí , podľa zásad uvedených v ust. § 132 a nasl. O.s.p.
a správne aplikoval predpisy hmotného práva, ktoré i správne vyložil.

Odvolateľ nekonkretizoval, v čom vidí naplnenie odvolacieho dôvodu v zmysle citovaného zákonného
ustanovenia § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p. a odvolací súd ani nezistil žiadne pochybenie súdu prvého
stupňa, ktorým by bol tento odvolací dôvod naplnený.



Pokiaľ odvolateľ namietal nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa a jeho
nepreskúmateľnosť, odvolací súd dodáva, že kritériom pre posúdenie (ne)preskúmateľnosti rozhodnutia
je splnenie náležitostí odôvodnenia ustanovených zákonom. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v
opravnom konaní teda nemusí odpovedať                 na každú námietku alebo argument účastníka, ale
iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie. Odvolací súd zastáva názor, že odôvodnenie
rozhodnutia súdu prvého stupňa uvádza stanoviská procesných strán k prerokovávanej veci, výsledky
vykonaného dokazovania, hodnotenie dôkazov,  skutkový stav zistený po vykonaní dokazovania, ktorý
bol pre vec rozhodujúci, právne predpisy, z ktorých súd prvého stupňa vyvodil svoje právne závery,
vysvetlené vo svojom odôvodnení, napĺňa tak náležitosti súdneho rozhodnutia uvádzané rámcovo v ust.
§ 157 ods. 2 O.s.p. Z napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva, ako súd prvého stupňa rozhodol, na
ktoré skutkové okolnosti vzal zreteľ, k akým skutkovým okolnostiam dospel a ako ich právne posúdil.
Z týchto dôvodov má odvolací súd za to, že  rozsudok súdu prvého stupňa spĺňa všetky náležitosti
požadované zákonom.                                    Za nepreskúmateľný a nedostatočne odôvodnený nemožno
uvedený rozsudok považovať len z toho dôvodu, že nie je podľa predstáv odporcu.

Z týchto dôvodov krajský súd rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1, § 142 ods. 1 a § 151           ods. 1 O.s.p.
a úspešnej navrhovateľke priznal náhradu trov odvolacieho konania spočívajúcu v trovách právneho
zastúpenia za 1 úkon právnej služby vo výške 64,53 Eur, 1 x režijný paušál 8,39 Eur, DPH vo výške 20
% 14,58 Eur, spolu vo výške 87,50 Eur podľa § 11 ods. 1, § 13a ods. 1 písm. c), § 16 ods. 3 zákona ,§
18 ods. 3 vyhlášky č. 644/2004 Z. z.

Rozhodnutie bolo senátom Krajského súdu v Trenčíne prijaté jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie      n i e     j e     p r í p u s t n é .