Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 4Tos/71/2014 z 4. 11. 2014 Citácia: uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica z 4. novembra 2014, sp. zn. 4Tos/71/2014, ECLI:SK:KSBB:2014:6211010032.1 Krajský súd Banská Bystrica | 4Tos/71/2014 | ECLI:SK:KSBB:2014:6211010032.1 | 2014-11-04 | Uznesenie Oblasť práva: Trestné právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 193 ods. 1 písm. c) TP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/c72cebee-82c8-4e73-b4a8-656e25778ce4 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2014:6211010032.1 Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 4Tos/71/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6211010032
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 11. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubomír Bušík, PhD.
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2014:6211010032.1

Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľubomíra Bušíka, PhD. a
sudcov JUDr. Jána Bobora a Mgr. Rudolfa Ďurtu v trestnej veci odsúdeného B. C. za prečin zanedbania
povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, 3 písm. b) Tr. zák. na neverejnom zasadnutí dňa 5. novembra 2014
o sťažnosti odsúdeného proti uzneseniu samosudcu Okresného súdu Veľký Krtíš sp. zn. 9T/14/2011 zo
dňa 25. 8. 2014, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 193 ods. 1 písm. c) Tr. por. sťažnosť odsúdeného B. C., nar. XX. XX. XXXX z a m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

Uznesením samosudcu Okresného súdu Veľký Krtíš sp. zn. 9T/14/2011 zo dňa 25. 8. 2014 bol podľa
§ 50 ods. 4 Tr. zák. nariadený výkon trestu odňatia slobody vo výmere jedného roka, ktorý bol ods. B.
C. uložený rozsudkom Okresného súdu Veľký Krtíš sp. zn. 9T 14/2011 zo dňa 14. 3. 2011 a súčasne
podľa § 48 ods. 2 písm. b) Tr. zák. súd odsúdeného pre výkon trestu odňatia slobody zaradil do ústavu
na výkon trestu so stredným stupňom stráženia.

Svoje rozhodnutie prvostupňový súd odôvodnil tým, že odsúdený v priebehu plynutia skúšobnej doby
z rozsudku Okresného súdu Veľký Krtíš sp. zn. 9T 14/2011 zo dňa 14. 3. 2011, ktorým mu bol uložený
trest odňatia slobody vo výmere jedného roka s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu 3 rokov
za súčasného uloženia povinnosti zaplatiť v skúšobnej dobe zameškané výživné vo výške 1 462,24 eur,
si neplnil povinnosť uhradiť zameškané výživné a preto bolo potrebné nariadiť výkon podmienečného
trestu odňatia slobody na trest nepodmienečný.

Proti tomuto uzneseniu v zákonom stanovenej lehote podal sťažnosť odsúdený, ktorú síce nazval
žiadosť, však z jej kontextu možno vyvodiť záver, že môže ísť o sťažnosť, v ktorej uvádza, že žiada o
odklad uloženého trestu, pretože sa chce postarať o svoje deti, nakoľko prichádza zimný čas a treba, aby
celú rodinu zabezpečil na zimu. V ďalších písomných dôvodoch, ktoré doručil odsúdený prvostupňovému
súdu tento uvádza, že je síce pravdou, že z dlžnej sumy 1 462,24 eur uhradil v priebehu troch rokov
len 200,- eur, však poukazuje na svoje osobné a rodinné pomery s tým, že okrem detí, na ktoré neplnil
výživné, má ešte ďalšie dve maloleté deti, ktoré sú so starostlivosťou odkázané na neho, že žije v obci,
kde je 80 % nezamestnanosť a že jeho mesačný príjem je len 90,- eur z verejnoprospešných prác. Ďalej
uvádza, že žije u príbuzných v podnájme a že je potrebné zabezpečiť pre rodinu okrem iných vecí aj
drevo na kúrenie. Záverom svojich dôvodov uvádza, že si je vedomý, že maloleté deti študujú a peniaze
potrebujú, ale ak nastúpi trest odňatia slobody, nebude sa môcť o ne vôbec postarať. Podaním sťažnosti
sa domáha ponechania podmienečného odsúdenia v platnosti, resp. primeraného predĺženia skúšobnej
doby.

Krajský súd na základe podanej sťažnosti v zmysle ust. § 192 ods. 1 Tr. por. pri rozhodovaní o
sťažnosti preskúmal správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým sťažovateľ podal sťažnosť,



ako i konanie, ktoré predchádzalo napadnutému uzneseniu, pričom po postupe v zmysle uvedeného
ustanovenia dospel k záveru, že sťažnosť odsúdeného nie je dôvodná.

Prvostupňový súd správne po uplynutí skúšobnej doby skúmal, či odsúdený v priebehu plynutia
skúšobnej doby viedol riadny život, pričom dospel k záveru, že odsúdený nebol priestupkovo riešený,
ani odsúdený v priebehu plynutia skúšobnej doby. Rovnako tak správne prvostupňový súd zisťoval,
či odsúdený v priebehu plynutia skúšobnej doby splnil povinnosť, ktorá mu bola uložená z rozsudku
sp. zn. 9T 14/2011-104 zo dňa 14. 3. 2011, ktorý nadobudol právoplatnosť 14. 3. 2011, t.j. uhradiť v
skúšobnej dobe zameškané výživné vo výške 1 462,24 eur. Takto uloženým trestom, t.j. trestom odňatia
slobody s podmienečným odkladom v kombinácii s uložením povinnosti dal štát prostredníctvom súdu
odsúdenému možnosť, aby hradenie výživného (bežného aj dlžného) malo prednosť pred tým, aby
bol odsúdený zbavený slobody, nakoľko súd predpokladal, že takáto výstraha zo strany štátu bude
dostatočná a zabezpečí pravidelné hradenie bežného výživného a zároveň aj pravidelné splácanie
zameškaného výživného. Odsúdený bol teda povinný podľa svojich možností a schopností plniť
povinnosť uloženú mu v skúšobnej dobe, teda hradiť pravidelne a riadne výživné. Na tento účel
prvostupňový súd odsúdenému uložil i pomerne dlhú skúšobnú dobu v trvaní troch rokov, kde tým
vytvoril dostatočný časový priestor, aby odsúdený mohol v tomto čase sa aspoň pokúsiť plniť túto
povinnosť. Z výpovedí K. C. však vyplýva, že odsúdený sa k takto uloženej povinnosti správal absolútne
nezodpovedne, nielenže nehradil zameškané výživné, ale vôbec sa o deti ani nestaral, nezaujímal sa o
ne, ba v niektorých prípadoch neplatil ani bežné výživné. Z uvedeného je zrejmé, že odsúdený v priebehu
plynutia skúšobnej doby absolútne neakceptoval uloženie takejto povinnosti a úhrada 200,- eur za tri
roky je absolútne neprimeraná a nedáva ani reálny základ pre záver, že odsúdený i v budúcnosti by platil
riadne, či už bežné, resp. zameškané výživné. Jeho návrh preto na predĺženie skúšobnej doby i krajský
súd považuje za absolútne neadekvátny a ničím nepodložený. Práve naopak, celý jeho prístup k plneniu
si povinností absolútne nedáva reálny záver o tom, že by prejavoval akúkoľvek snahu na splnenie si
svojich povinností a to nielen v minulosti, ale ani do budúcnosti.

S poukazom potom na takto uvedený dôkazný stav, i vzhľadom na skutočnosť, že celou podstatou
sťažnosti je len odloženie reálneho výkonu trestu, kde odsúdený sa domáha toho, aby mohol ešte
zabezpečiť rodinu na zimu, potom vedie k tomu, že odsúdený si nemieni ani v ďalšom období plniť svoje
povinnosti voči svojim maloletým deťom a preto celú sťažnosť považuje i krajský súd za nedôvodnú a
bolo ju potrebné v zmysle ust. § 193 ods. 1 písm. c) Tr. por. zamietnuť.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu riadny opravný prostriedok nie je
prípustný.