{"guid": "08947c07-5f2b-429e-81af-f2ee01b2c7e0:7ea3393e-a62c-464a-b9ed-58abfd403ee6", "ecli": "ECLI:SK:KSNR:2019:6109215486.1", "spisova_znacka": "9Co/31/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 9Co/31/2018 z 13. 3. 2019", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Nitra z 13. marca 2019, sp. zn. 9Co/31/2018, ECLI:SK:KSNR:2019:6109215486.1", "identifikacne_cislo": "6109215486", "sud": {"guid": "sud_123", "nazov": "Krajský súd Nitra", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-nitra"}, "sudca": "JUDr. Branislav Breza", "sudca_id": 294, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-branislav-breza-294", "datum_vydania": "2019-03-13", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-1", "nazov": "§ 387 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-387"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-387"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/7ea3393e-a62c-464a-b9ed-58abfd403ee6", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2019:6109215486.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSNR:2019:6109215486.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSNR:2019:6109215486.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/31/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6109215486
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 03. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Andrea Szombathová-Poláková
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2019:6109215486.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej a
sudkýň Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a JUDr. Kataríny Marčekovej, v právnej veci žalobcu: Z.. Z. Z., nar.
XX. XX. XXXX, bytom K. XX, C. C., zast. JUDr. Martin Dianiška, advokát, so sídlom Slnečná 42, Banská
Bystrica proti žalovaným: 1. Slovenská republika, Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom
Pribinova 2, Bratislava, IČO: 00 151 866, 2. Peter Šebestian, s miestom podnikania Ďumbierska 699/41,
Nitra, IČO: 37 646 095, zast. JUDr. Ladislav Barát, advokát, so sídlom Školská 3, Nitra, o zaplatenie
sumy 322,71 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa
29. mája 2017 č. k. 18C/9/2010-719 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých zamietajúcich výrokoch, vo výroku o trovách
konania žalobcu a žalovaného v 2. rade a vo výrokoch o trovách konania štátu   p o t v r d z u j e .

V napadnutom výroku o trovách konania žalovaného v 1. rade rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r
d z u j e  s tým, že žalovanému v 1. rade súd priznáva vo vzťahu k žalobcovi náhradu trov konania v
rozsahu 100%.

Žalovaným v 1. a 2. rade sa vo vzťahu k žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania
v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1.    Napadnutým rozsudkom (v poradí druhým) súd prvej inštancie uložil žalovanému v 2. rade povinnosť
zaplatiť žalobcovi sumu 161,35 eura s úrokom z omeškania vo výške 8,5% ročne od 29. 10. 2009 do
zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia. Vo zvyšku žalobu zamietol, ako i zamietol žalobu
voči žalovanému v 1. rade. O trovách konania rozhodol tak, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov
konania právo, ako i žalovanému v 1. rade priznal náhradu trov konania v rozsahu 100%. Súčasne
rozhodol i o trovách konania štátu tak, že štát má voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v
rozsahu 50% a voči žalovanému v 2. rade taktiež v rozsahu 50%. Rozhodnutie po právnej stránke
odôvodnil ustanoveniami § 420 ods. 1, 2, 3 Občianskeho zákonníka, § 21 ods. 1, § 78 ods. 5, 6 zákona
č. 171/1993 Z. z. o policajnom zbore. Uviedol, že žalobca sa žalobou zo dňa 14. 08. 2009 domáhal
zaplatenia sumy 309,33 eura s príslušenstvom. Žalobu odôvodnil tým, že dňa 07. 08. 2007 zaparkoval
svoje osobné motorové vozidlo značky BMW 303d, t. č. EČ TT XXX DC, v súčasnosti BB XXX CR,
na súkromnom pozemku parkovisku spoločnosti Bramac - strešné systémy s. r. o. v Ivanke pri Nitre
nepoškodené a v bezchybnom technickom stave. Pre prípad potreby nechal na sekretariáte riaditeľa
spoločnosti kľúče a za predným sklom automobilu nechal viditeľne vizitku s kontaktom. Dňa 15. 08.
2007 po návrate zo zahraničia predmetné motorové vozidlo nenašiel na parkovisku spoločnosti, zistil,
že bolo odtiahnuté na zberné parkovisko. Po prevzatí automobilu navštívil stanicu technickej kontroly
v Banskej Bystrici, kde bol upozornený na vadu na zadnej náprave automobilu. Navštívil autorizovaný



servis BMW, kde odbornou obhliadkou bolo zistené, že automobil má poškodené rameno na pravej
zadnej náprave. Poškodenie nebolo spôsobené bežnou prevádzkou automobilu, ale bolo spôsobené
ťahaním automobilu pri jeho odťahovaní. Bola vykonaná oprava a výmena zadného pravého ramena,
čo predstavuje škodu, ktorá je predmetom tohto konania. Na pojednávaní dňa 13. 04. 2010 súd pripustil
zmenu petitu žaloby tak, ako žiadal žalobca, aby súd zaviazal žalovaných v l. a v 2. rade spoločne a
nerozdielne na zaplatenie sumy 322,71 eura s úrokom z omeškania zo sumy 322,70 eura vo výške
8,5% ročne od 25. 10. 2007 do zaplatenia. Vo veci rozhodol súd rozsudkom Okresného súdu Nitra č. k.
18C/9/2010-236 zo dňa 17. 04. 2012 tak, že žalobu zamietol. Voči rozhodnutiu bolo podané odvolanie a
Krajský súd v Nitre rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Žalobca si svoj
nárok na náhradu škody vo vzťahu k žalovanému v l. rade uplatnil na základe ustanovení § 415 a nasl.
Občianskeho zákonníka a zákona č. 171/1993 Zb. o policajnom zbore v znení neskorších predpisov. V
konaní bolo preukázané, že dňa 09. 08. 2007 bolo zaistené motorové vozidlo, bol spísaný záznam a
z tohto záznamu vyplýva, že v tom čase bolo vozidlo v zmysle § 135 ods. 3 Občianskeho zákonníka
opustenou vecou a bolo na príkaz operačného dôstojníka zaistené. Bola podaná sťažnosť na postup
policajtov, pričom šetrením z dôvodu podanej sťažnosti bolo zistené, že v postupe hliadky nedošlo k
porušeniu interného, ani všeobecne záväzného predpisu a príslušníci policajného zboru postupovali s
poukazom na ust. Občianskeho zákonníka. Súd mal za to, že nešlo o postup polície podľa § 21 zák.
č. 171/1993 Zb., a preto sa nemôže vyvodzovať zodpovednosť štátu s poukazom na ustanovenie § 78.
Právna subjektivita Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Nitre v čase podania žaloby vyplývala zo
Zriaďovacej listiny KR PZ v Nitre zo dňa 08. 10. 1996, a to článku 1, ako i z organizačného poriadku
článok 2 odsek 4, keď Krajské riaditeľstvo vystupuje ako samostatný právny subjekt s aktívnou, prípadne
pasívnou legitimitou a v článku 4 ods. 2 písm. o) je uvedené: \"Krajské riaditeľstvo vykonáva právne
zastupovanie pred súdmi v občianskoprávnom konaní, v trestnom konaní .... \". Z týchto dôvodov mal
súd za to, že nie je daná pasívna legitimácia žalovaného v l. rade, keďže Krajské riaditeľstvo PZ v
Nitre v tomto období malo právnu subjektivitu (do 31. 12. 2012) a až následne práva a povinnosti
prešli na jeho zriaďovateľa, teda Ministerstvo vnútra SR. Zároveň súd poukázal na to, že žaloba vo
vzťahu k žalovanému v l. rade nebola dôvodne podaná, nakoľko neboli splnené základné predpoklady
vzniku zodpovednosti za škodu (porušenie právnej povinnosti, nebola preukázaná príčinná súvislosť
medzi protiprávnym konaním a vzniknutou škodou). V danej veci nedošlo k protiprávnemu konaniu
žalovaného v l. rade, resp. príslušníkov PZ a medzi škodou a postupom príslušníkov policajného zboru
absentuje akákoľvek príčinná súvislosť, a preto súd žalobou vo vzťahu k žalovanému v l. rade v
plnom rozsahu zamietol. Po zrušení veci Krajským súdom v Nitre, súd vykonal dokazovanie na zistenie
ako prebiehal odťah motorového vozidla žalobcu, zisťoval, ktoré osoby v červenom oblečení mali byť
prítomné pri odťahu, stranám sporu sa však nepodarilo zidentifikovať tieto osoby. Opätovne vykonal
výsluch B. X., ktorý vo svojej výpovedi uviedol, akým spôsobom bol vykonaný odťah. Súd vo veci
vypočul aj príslušníkov policajného zboru Z. C., M. N. na okolnosti a spôsob odťahu motorového vozidla
žalobcu. Svedkovia sa nevedeli vyjadriť, akým spôsobom bol odťah motorového vozidla realizovaný.
Následne bol do konania ustanovený znalec a zo záverov znaleckého posudku č. 16/2015 Ing. Kamila
Lacka Bartoša vyplýva, že po opätovnej podrobnej analýze videozáznamu bolo možné jednoznačne
konštatovať, že neboli zistené žiadne nové skutočnosti, ktoré by ustálili, akým spôsobom bolo uchytené
pravé, ale aj zadné koleso vozidla BMW. Z technického hľadiska bolo možné ustáliť, že ak vozidlo BMW
bolo uchytené za pravé spodné priečne rameno (cca v strede) a následne pomocou navijaku ťahané
na plošinu odťahového vozidla, mohlo by dôjsť ku vzniku poruchy, t. j. k ohnutiu spodného priečneho
ramena. V predmetnom prípade je ale krajne nepravdepodobné, že by došlo k tak veľkému ohybu v
strede spodného priečneho ramena a zároveň veľmi malým ohybom v miestach uchytenia spodného
priečneho ramena. Tento nepomer vykazuje znaky možnej dodatočnej manipulácie s ramenom. Ak by
došlo k uchyteniu pomocou hurtne, cca v strede spodného priečneho ramena, a následnému ťahaniu
navijakom na odťahové vozidlo, bola by s najväčšou pravdepodobnosťou deformácia v strede spodného
priečneho ramena výrazne menšia. V konaní sa nepodarilo preukázať nad všetky pochybnosti, akým
spôsobom bolo vozidlo pri odťahu prekladané na odťahové vozidlo, z videozáznamu nebolo možné
rozoznať (identifikovať) činnosť pri vozidle, nebolo možné zistiť presný spôsob upevnenia popruhu,
nebolo možné rozoznať činnosť jednotlivých postáv, bolo iba zistené, že niekto manipuloval pri ľavom
zadnom kolese a z toho dôvodu bolo možné usudzovať, že mohol niekto zakladať popruh na disk
ľavého zadného kolesa. Teda, neboli zistené žiadne nové skutočnosti, ktoré by ustálili, akým spôsobom
bolo uchytené pravé, ale aj ľavé zadné koleso vozidla BMW, resp. či bolo vozidlo uchytené za spodné
(poškodené) rameno pravej strany zadnej nápravy, a preto s poukazom na uznesenie súdu druhej
inštancie, keďže sa nad všetky pochybnosti nepreukázalo, ako bolo vozidlo pri odťahu prekladané,
znalec sa vyjadril, či škoda mohla vzniknúť tak, ako tvrdil žalobca. Znalec potvrdil, že z technického



hľadiska bolo možné ustáliť, že ak vozidlo BMW bolo uchytené za pravé spodné priečne rameno (cca v
strede) a následne pomocou navijaku ťahané na plošinu odťahového vozidla, mohlo by dôjsť ku vzniku
poruchy, t. j. k ohnutiu spodného priečneho ramena, a preto súd mal za to, že škoda, ktorá bola v
konaní uplatnená žalobcom, vznikla konaním žalovaného v 2. rade, resp. prostredníctvom osôb, ktoré
na to boli oprávnené, a preto je daná zodpovednosť žalovaného v 2. rade. Súd sa zaoberal výškou
uplatnenej škody. Znalec v znaleckom posudku číslo 20/2011 určil výšku škody na motorovom vozidle
v sume 255 eur ku dňu 09. 08. 2007, vychádzal však z takého rozsahu poškodenia ramena, aké tvrdil
žalobca (ako bola vykonaná oprava). S poukazom na znalecký posudok číslo 16/2015 Ing. Kamila
Lacka Bartoša, ktorý uviedol, že ku škode mohlo dôjsť takým spôsobom, ako tvrdil žalobca, ale pri
takto realizovanom odťahu motorového vozidla by s najväčšou pravdepodobnosťou deformácia v strede
spodného priečneho ramena bola výrazne menšia, súd vlastnou úvahou dospel k záveru, že rozsah
poškodenia je v 1/2-ici, a preto priznal žalobcovi polovicu uplatnenej sumy 161,35 eura a vo zvyšku
žalobu ako nedôvodne podanú zamietol. Súd neprihliadol na výpoveď svedka P.. A. O. a jeho odborného
vyjadrenia s poukazom na tú skutočnosť, že pri vypracovávaní odborného vyjadrenia vychádzal iba
výlučne z podania žalobcu, nemal k dispozícii DVD záznam a takisto neohliadol ani poškodené rameno.
Súd zamietol i návrh na dokazovanie, a to vypočutie prechádzajúceho majiteľa vozidla, nakoľko výsluch
navrhnutého svedka by nepreukázal nové skutočnosti týkajúce sa výšky a rozsahu škody. Zároveň súd
žalobcovi priznal i úrok z omeškania s poukazom na § 517 ods. 1,2 Občianskeho zákonníka a § 3 vl. nar.
č. 87/95 Zb., a to od 29. 10. 2009 (odo dňa nasledujúceho po doručení platobného rozkazu), teda odo
dňa, kedy sa žalovaný v 1. rade dostal do omeškania. Žalobca žiadal priznať úrok z omeškania, a to od
25. 10. 2007, teda keď bola vybavená odpoveď na sťažnosť z KR PZ Nitra. Súd mal však za to, že týmto
dňom sa žalovaný v 2. rade nedostal do omeškania, a preto určil počiatok omeškania nasledujúcim dňom
po doručení platobného rozkazu. V tomto čase bola výška úroku z omeškania 9%, žalobca však žiadal
priznať výšku úroku z omeškania 8,5%, a keďže súd nemohol priznať viac ako sa žalobca domáhal, súd
žalobcovi priznal úrok z omeškania, tak ako je uvedené vo výroku rozhodnutia. O náhrade trov konania
rozhodol súd podľa § 255 ods. 2 CSP a náhradu trov konania pomerne rozdelil. Žalobca sa domáhal
zaplatenia sumy 322,71 eura (100%) úspešný bol v časti zaplatenia sumy 161,35 eura (50%), úspech
žalovaného v 2. rade bol 50%. Keďže úspech strán sporu bol rovnaký, rozhodol súd o náhrade trov
konania tak, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. Vzhľadom k úspechu žalovaného
v 1. rade v konaní, súd o náhrade trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a žalovanému v 1.
rade priznal náhradu trov konania v rozsahu 100%. O náhrade trov konania štátu (znalečné, tlmočné),
ktoré vznikli za účinnosti OSP, rozhodol súd po 01. 07. 2016 podľa výsledku konania podľa § 255 CSP
v spojení s § 253 CSP a § 470 ods. 2 CSP s tým, že o výške rozhodne súdny úradník.

2.    Rozsudok súdu prvej inštancie, v jeho zamietajúcich výrokoch a vo výrokoch o trovách konania
a trovách konania štátu, napadol v zákonom stanovenej lehote odvolaním žalobca, domáhajúc sa ním
jeho zmeny tak, že súd podanej žalobe v celom rozsahu vyhovie a prizná mu nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 100%. Vytkol súdu prvej inštancie, že jeho rozhodnutie v napadnutých výrokoch
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a súd na základe vykonaných dôkazov dospel k
nesprávnym skutkovým zisteniam. Vo vzťahu k zamietnutiu žaloby voči žalovanému v 1. rade uviedol,
že súd prvej inštancie opomenul skutočnosť uvedenú svedkom Z. C., keď uviedol, že minimálne by
išlo o priestupok z dôvodu, že niekto prišiel na parkovisko s týmto motorovým vozidlom vyradeným z
evidencie. Napriek tomu, že zo zápisnice o ohliadke miesta nálezu OMV zo dňa 09. 08. 2007 nevyplýva,
podľa ktorého ustanovenia Zákona o policajnom zbore policajti postupovali, keď nariadili odtiahnutie
motorového vozidla žalobcu, súd prvej inštancie mal za to, že nešlo o postup polície podľa § 21 Zákona
o policajnom zbore bez toho, aby vysvetlil, podľa ktorého ustanovenia Zákona o policajnom zbore
vyhodnotil konanie policajtov. Následne súd prvej inštancie nesprávne zúžil obsah ustanovenia § 78
ods. 5 Zákona o policajnom zbore len na plnenie úloh v zmysle ustanovenia § 21 zákona. Nie je
dôvod neposudzovať konanie policajtov v tomto prípade za konanie, ktoré by nebolo konaním podľa
Zákona o policajnom zbore. Z tohto dôvodu je na zodpovednosť za konanie policajtov potrebné aplikovať
ustanovenie § 78 ods. 5 Zákona o policajnom zbore s tým, že v tomto prípade zodpovedá štát. Pokiaľ
by napriek zneniu ustanovenia § 78 ods. 5 Zákona o policajnom zbore v čase podania žaloby malo
byť pasívne legitimovaným účastníkom Krajské riaditeľstvo PZ SR, v čase rozhodovania súdu už tieto
práva a povinnosti tohto subjektu prešli na žalovaného v 1. rade, ktorú skutočnosť bolo tiež potrebné
zohľadniť. K protiprávnemu konaniu príslušníkov policajného zboru došlo ich konaním, keď konali v
rozpore s ustanoveniami Zákona o policajnom zbore. Vo vzťahu k príčinnej súvislosti medzi konaním
príslušníkov policajného zboru a vznikom škody na strane žalobcu je potrebné uzavrieť, že pokiaľ
by policajti nekonali v rozpore s ustanoveniami Zákona o policajnom zbore, nenariadili by odtiahnutie



motorového vozidla žalobcu, v dôsledku konania žalovaného v 2. rade by mu následne škoda nevznikla.
Vo vzťahu k zamietnutiu zvyšku žaloby voči žalovanému v 2. rade uviedol, že vlastná úvaha súdu v tomto
prípade nie je správna, nakoľko nevychádza zo skutočných technických okolností vzniku poškodenia
a správnej úvahy o charaktere poškodenia predmetnej súčiastky motorového vozidla. Zo strany súdu
nebol dôvod na zníženie zodpovednosti žalovaného v 2. rade v rozsahu 100% len na rozsah 50%.
Výrok rozhodnutia, ktorým súd prvej inštancie o trovách konania rozhodol, že žiadna zo strán nemá na
náhradu trov konania právo, je v rozpore s ostatnými výrokmi rozhodnutia týkajúcimi sa náhrady trov
konania. Vzhľadom na absenciu podrobnejšieho odôvodnenia tohto výroku je rozhodnutie v tejto časti
zároveň nepreskúmateľné. Vo vzťahu k žalovanému v 1. rade je nesprávny a nezákonný aj súvisiaci
výrok o nároku žalovaného v 1. rade na náhradu trov konania vo výške 100%. Navyše v tomto výroku
chýba označenie strany sporu, ktorá je povinná žalovanému v 1. rade nahradiť trovy konania vo výške
100%. Žalobca nemôže byť zodpovedný za trovy konania žalovaného v 1. rade, ktoré mu vznikli počas 8
rokov trvajúceho súdneho sporu za situácie, keď súd prvej inštancie vychádzal z názoru, že táto strana
sporu nie je vecne pasívne legitimovaná, avšak konanie vo vzťahu k tejto strane sporu bezodkladne
nezastavil. Vo vzťahu k napadnutému výroku o trovách konania štátu uviedol, že CSP neobsahuje
žiadne ustanovenie, ktoré umožňuje rozhodnúť o tom, že štát má voči ktorejkoľvek strane sporu právo
na náhradu trov konania. Tento právny stav nie je možné opomenúť jednoduchým odkazom na § 255
v spojení s § 253 a § 471 ods. 2 CSP. Pokiaľ by aj bolo možné aplikovať na náhradu trov konania
vzniknutých štátu pred účinnosťou CSP niektoré z ustanovení CSP, potom by daným ustanovením malo
byť ustanovenie § 252 CSP a potom by trovy znaleckého dokazovania nariadeného súdom mal znášať
súd.

3.    Žalovaný v 1. rade v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že sa v celom rozsahu
stotožňuje s rozhodnutím okresného súdu, ktorý rozhodol v súlade s ustanoveniami príslušných
právnych predpisov, po riadnom zistení skutkového stavu, čo vyplýva aj z odôvodnenia napadnutého
rozsudku. Pokiaľ súd prvej inštancie uviedol, že v tomto prípade nešlo o úkon podľa § 21 Zákona o
policajnom zbore, ale vozidlo bolo zaistené ako opustená vec podľa ustanovení Občianskeho zákonníka,
svoju úvahu riadne zdôvodnil a uviedol, podľa ustanovení akého zákona bolo postupované, keď Zákon
o policajnom zbore nie je jediným právnym predpisom, ktorým sa riadia príslušníci policajného zboru.
Nedostatok pasívnej legitimácie nie je dôvodom na zastavenie konania, pričom taktiež uviedol, že
práva a povinnosti Krajských riaditeľstiev PZ SR prešli na Ministerstvo vnútra SR, a teda nie na
žalovaného v 1. rade Slovenskú republiku, ako to uvádza žalobca. Zo žiadneho právneho predpisu,
ako ani z ustanovení interných predpisov nevyplýva, že príslušníci policajného zboru majú byť odborne
vyškolení na vykonávanie odťahu motorových vozidiel, či iných technických úkonov, pokiaľ neplnia
nejaké špeciálne úlohy v rámci výkonu svojho služobného zaradenia. Vzhľadom na tieto skutočnosti,
je odborný odťah zabezpečený na to kompetentnými osobami. Navrhol napadnutý rozsudok ako vecne
správny potvrdiť.

4.    Žalovaný v 2. rade v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že žalobca neuniesol dôkazné
bremeno a nad všetku pochybnosť nepreukázal, že konanie žalovaného v 2. rade bolo v príčinnej
súvislosti so vznikom škody, preto považoval odvolanie žalobcu za neodôvodnené.

5.    Žalobca vo vyjadrení k písomným vyjadreniam žalovaných v 1. a 2. rade uviedol, že s argumentáciou
žalovaného v 1. rade nesúhlasí a má za to, že pokiaľ príslušníci policajného zboru vozidlo zaistili,
nemohli konať podľa iného právneho predpisu, než podľa ustanovení Zákona o policajnom zbore,
a teda zodpovednosť za škodu vzniknutú v súvislosti s týmto konaním je potrebné posudzovať
podľa ustanovenia § 78 Zákona o policajnom zbore. Ani opustenú vec nemajú príslušníci policajného
zboru oprávnenie zaistiť v zmysle Občianskeho zákonníka. Pokiaľ by policajti nekonali v rozpore s
ustanoveniami Zákona o policajnom zbore, nenariadili by odtiahnutie motorového vozidla, v dôsledku
konania žalovaného v 2. rade by mu následne škoda nevznikla. Záver súdu prvej inštancie vo vzťahu k
žalovanému v 2. rade považuje za nepochybný. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia poukázal
na znalecký posudok č. 16/2015 ktorý uviedol, že ku škode mohlo dôjsť takým spôsobom, ako tvrdil
žalobca. Zistenie príčiny vzniku škody v priamej súvislosti s konaním žalovaného v 2. rade považuje
tak za správne.

6.    Žalovaný v 2. rade v písomnom vyjadrení k podanému vyjadreniu žalobcu uviedol, že hlavným
dôvodom, prečo nepodal odvolanie, je tá skutočnosť, že sa jedná o vleklý 8 rokov trvajúci spor, keď



náklady už prevyšujú samotnú žalovanú istinu, a aj keď nebol spokojný s výsledkom, považoval za
nehospodárne ďalej pokračovať v konaní.

7.    Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP), viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania
žalobcu (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP), prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania, s verejným
vyhlásením rozsudku a po prejednaní veci dospel k záveru, že  rozsudok súdu prvej inštancie v jeho
napadnutom rozsahu (v jeho napadnutých zamietajúcich výrokoch, vo výroku o trovách konania žalobcu
a žalovaného v 2. rade, vo výrokoch o trovách konania štátu, vo výroku o trovách konania žalovaného v
1. rade) je potrebné v zmysle ustanovenia § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdiť s tým, že pokiaľ
ide o trovy konania žalovaného v 1. rade, tieto mu súd priznal vo vzťahu k žalobcovi v rozsahu 100%.

8.    Z obsahu podanej žaloby a z obsahu spisu vyplýva, že žalobca sa žalobou doručenou súdu
prvej inštancie dňa 14. 08. 2009, po jej rozšírení pripustenom súdom, domáhal od žalovaných v 1.
a 2. rade, aby mu spoločne a nerozdielne zaplatili sumu 322,71 eura spolu s úrokom z omeškania
zo sumy 322,70 eura vo výške 8,5% ročne od 25. 10. 2007 do zaplatenia, ako i nahradili trovy
konania. Z odôvodnenia podanej žaloby vyplýva, že dňa 07. 08. 2007 zaparkoval žalobca svoje osobné
motorové vozidlo zn. BMW 330d na súkromnom pozemku- parkovisku spoločnosti BRAMAC- strešné
systémy s. r. o. v Ivanke pri Nitre nepoškodené a v bezchybnom technickom stave. Urobil tak po
predchádzajúcom súhlase riadiaceho pracovníka spoločnosti a pre prípad potreby nechal na sekretariáte
riaditeľa spoločnosti kľúče od automobilu a za predným sklom automobilu nechal viditeľne vizitku s
kontaktom na sekretariát riaditeľa a pracovníci spoločnosti boli informovaní, komu vozidlo patrí. Dňa 09.
08. 2007 bola hliadka OO PZ Mojmírovce pri vykonávaní obchádzkovej služby v obci Ivanka pri Nitre
pristavená strážnikom SBS Ligas, ktorý mal ukázať na odstavený automobil s tvrdením, že auto nepozná
a nie je mu známy majiteľ automobilu, ani nevie o tom, že by automobil mohol parkovať na vyhradenom
súkromnom parkovisku spoločnosti. Z toho dôvodu hliadka OO PZ sa domnievala, že ide o opustenú
vec a automobil zaistila a zabezpečila odvoz tohto automobilu odťahovou službou AUTODOPRAVA
Šebestián na zberné parkovisko OO PZ Zlaté Moravce. Dňa 15. 08. 2007, po návrate žalobcu zo
zahraničia, tento automobil nenašiel na parkovisku spoločnosti, kde ho zaparkoval a z tohto dôvodu
sa dostavil na OO PZ v Mojmírovciach, kde mu bolo oznámené, že vozidlo bolo odtiahnuté na zberné
parkovisko. Po prevzatí automobilu zo zberného parkoviska žalobca navštívil Stanicu technickej kontroly
v Banskej Bystrici, kde bol upozornený na vadu na zadnej náprave automobilu. Následne navštívil
autorizovaného servisného predajcu BMW- Tempus AWT Bavaria s. r. o., kde mu odbornou obhliadkou
potvrdili závadu zistenú na STK a odporučili jej okamžitú nápravu. Obhliadkou bolo zistené, že automobil
má poškodené rameno na pravej zadnej náprave, pričom toto poškodenie nebolo spôsobené bežnou
prevádzkou automobilu, ale bolo spôsobené ťahaním automobilu pri jeho odťahovaní. Žalobca uhradil
dňa 23. 08. 2007 faktúru vystavenú za opravu a výmenu zadného pravého ramena vo výške 9.722 Sk
a uvedená suma predstavuje škodu, ktorú žalobca uplatňuje v tomto konaní.

9.    Súd prvej inštancie v poradí druhým rozsudkom žalobe žalobcu vyhovel čiastočne tak, že žalovaného
v 2. rade zaviazal zaplatiť žalobcovi sumu 161,35 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,5%
ročne od 29. 10. 2009 do zaplatenia a vo zvyšku žalobu vo vzťahu k žalovanému v 2. rade zamietol, ako
i v celom rozsahu zamietol žalobu vo vzťahu k žalovaného v 1. rade. Predmetom prejednania odvolacím
súdom, v dôsledku podaného odvolania žalobcu, sú napadnuté zamietajúce výroky rozhodnutia súdu
prvej inštancie, keď v dôsledku absencie odvolania vo vzťahu k vyhovujúcemu výroku rozhodnutia súdu
prvej inštancie tento výrok rozsudku nepodlieha odvolaciemu prieskumu.

10.     Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

11.    Podľa § 470 ods. 2 prvej vety CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

12.   Počnúc od 01. 07. 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ktorý
zrušil dovtedy platný zákon č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov Občiansky súdny poriadok.
Keďže v zmysle vyššie citovaného zákonného ustanovenia § 470 ods. 1 CSP platí tento zákon aj na
konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti (ak nie je ustanovené inak), je potrebné na
danú právnu vec aplikovať právnu úpravu zákona č. 160/2015 Z. z.



13.    Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

14.    Podľa § 379 CSP odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak
a/ od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý
b/ ide o nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 a odvolanie podal len niektorý zo subjektov
c/ určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu.

15.    Podľa  § 380 ods. 1 CSP odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný.

16.    Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu,
ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o
odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania ( okrem prípadov
uvedených v ustanovení § 379 CSP), tak aj dôvodmi podaného odvolania. Odvolateľ v podanom odvolaní
fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti
odvolacieho súdu.

17.    Pokiaľ súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku ustálil, že žalovaný v 1. rade nie je v tomto spore
pasívne legitimovaným subjektom, s takýmto záverom súdu prvej inštancie sa odvolací súd stotožňuje.
Rovnako ako súd prvej inštancie, i odvolací súd je toho názoru, že v danom prípade sa nejednalo o
postup polície v zmysle ustanovenia § 21 zákona č. 171/1993 Z. z. o policajnom zbore. Toto zákonné
ustanovenie oprávňuje policajta zaistiť na vykonanie potrebných úkonov vec, ak má podozrenie, že
tá súvisí so spáchaním trestného činu alebo priestupku a zaistenie tejto veci je potrebné na zistenie
skutkového stavu veci alebo na rozhodnutie orgánu činného v trestnom konaní, resp. na rozhodnutie
orgánu v konaní o priestupku. To, že by sa i v prejednávanej veci v postupe polície, ktorá zaistila
motorové vozidlo žalobcu a zabezpečila odvoz tohto automobilu odťahovou službou AUTODOPRAVA
Šebestián na zberné parkovisko OO PZ Zlaté Moravce, jednalo o prípad predpokladaný ustanovením §
21 ods. 1 zákona č. 171/1993 Z. z., preukázané nebolo, keď je súčasne navyše zrejmé i to, že postup
predpokladaný týmto zákonným ustanovením nevyplýva ani z úradného záznamu spísaného OO PZ
Mojmírovce v súvislosti so zaistením vozidla, ako ani z oznámenia KR PZ v Nitre o výsledku vybavenia
podania - sťažnosti žalobcu na postup policajtov OO PZ Mojmírovce. Z oboch týchto dokladov zhodne
vyplýva to, že sporné motorové vozidlo bolo vyhodnotené ako vec opustená a polícia ho zaistila v zmysle
ustanovenia § 135 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Teda nemožno konštatovať, že by došlo k zaisteniu
motorového vozidla z dôvodov, ktoré predpokladá zákonné ustanovenie § 21 Zákona o policajnom
zbore a ktoré ustanovenie dáva policajtovi oprávnenie zaistiť vec, navyše za situácie, že takéto konanie
polície nebolo ani samotnou políciou opreté o ustanovenie § 21 Zákona o policajnom zbore. Potom
nemožno mať za to, že v zmysle ustanovenia § 78 ods. 5 zákona č. 171/1993 Z. z. je v danom prípade
subjektom, ktorý je nositeľom zodpovednosti za škodu, ktorá by bola spôsobená policajným zborom
v súvislosti s plnením úloh ustanovených Zákonom o policajnom zbore, štát. Pokiaľ teda súd prvej
inštancie vyhodnotil, že v danom prípade sa nejednalo o postup polície podľa § 21 zákona č. 171/1993
Z. z., a preto nemožno vyvodzovať zodpovednosť štátu s poukazom na ustanovenie § 78 ods. 5 Zákona
o policajnom zbore, takýto záver súdu prvej inštancie je správny a správne mal za následok zamietnutie
žaloby vo vzťahu k žalovanému v 1. rade.

18.    Pokiaľ žalobca namietal, že ak súd dospel k záveru o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie
žalovaného v 1. rade, mal konanie zastaviť, takáto argumentácia žalobcu nie je namieste, keď vecnou
legitimáciou (či už aktívnou, alebo pasívnou) je stav vyplývajúci z hmotného práva a jej nedostatok má
za následok zamietnutie žaloby, a nie zastavenie konania.

19.    Rovnako nie je dôvodná ani námietka odvolateľa, že súd prvej inštancie opomenul  skutočnosť
uvedenú svedkom Z. keď uviedol, že minimálne by išlo o priestupok z dôvodu, že niekto prišiel na
parkovisko s týmto motorovým vozidlom vyradeným z evidencie. K uvedenému je namieste uviesť to,
že toto vyjadrenie svedka nemá žiadny vplyv na správny záver súdu prvej inštancie, že sa v danej veci
nejednalo o postup príslušníkov policajného zboru v zmysle ustanovenia § 21 zákona č. 171/1993 Z. z.,
keď tak ako už bolo uvedené, bolo v konaní preukázané len to, že k zaisteniu vozidla došlo v zmysle
ustanovenia § 135 Občianskeho zákonníka a to ako veci opustenej a až následné konštatovanie svedka,



že by sa mohlo, resp. jednalo o priestupok, bez toho, že by uvedený dôvod pre zaistenie vozidla mal
svoj odraz v dôkazoch preukazujúcich zaistenie vozidla, je bez relevancie.

20.    Rovnako nemožno súhlasiť ani s konštatovaním žalobcu, že súd prvej inštancie nesprávne zúžil
obsah ustanovenia § 78 ods. 5 Zákona o policajnom zbore len na plnenie úloh v zmysle ustanovenia
§ 21 zákona. Práve ustanovenie § 21 Zákona o policajnom zbore je ustanovením, ktoré pojednáva
o oprávnení polície zaistiť vec, a to z dôvodov v ňom uvedených, preto potom bolo namieste právne
posúdiť danú vec i v kontexte tohto zákonného ustanovenia, bez toho, že by súd prvej inštancie pritom
zúžil obsah ustanovenia § 78 ods. 5 Zákona o policajnom zbore len na plnenie úloh v zmysle ustanovenia
§ 21, avšak v prípade, že došlo k zaisteniu veci, bolo dôvodné tento postup posúdiť práve v zmysle
uvedeného ustanovenia § 21 Zákona o policajnom zbore.

21.    Pokiaľ žalobca tvrdí, že ak by napriek zneniu ustanovenia § 78 ods. 5 Zákona o policajnom
zbore v čase podania žaloby mal byť pasívne legitimovaným účastníkom Krajské riaditeľstvo PZ SR,
v čase rozhodovania súdu už tieto práva a povinnosti tohto subjektu prešli na žalovaného v 1. rade,
ktorú skutočnosť bolo tiež potrebné zohľadniť, ani takáto argumentácia žalobcu nie je správna, keď
práva a povinnosti Krajského riaditeľstva PZ SR neprešli na štát, ale na Ministerstvo vnútra SR ako
jeho zriaďovateľa, pričom stranou sporu v tomto konaní ako žalovaný v 1. rade je štát, zastúpený
Ministerstvom vnútra SR, a nie Ministerstvo vnútra SR, teda sa jedná o dva samostatné subjekty, ktoré
nie je možné považovať za totožné z hľadiska ich prípadnej  vecnej legitimácie v súdnom konaní.

22.   Vychádzajúc z vyššie uvedeného, potom súd prvej inštancie vo vzťahu k žalovanému v 1. rade ako
subjektu, ktorý nie je v tomto spore pasívne vecne legitimovanou stranou sporu žalobu správne zamietol.

23.    Vo vzťahu k žalovanému v 2. rade, pokiaľ súd prvej inštancie ustálil taký právny  záver, že je daná
jeho zodpovednosť za škodu žalobcu, pretože táto vznikla jeho konaním, resp. prostredníctvom osôb
na to oprávnených, s takýmto záverom súdu prvej inštancie sa odvolací súd nestotožňuje. Na rozdiel od
súdu prvej inštancie, má odvolací súd za to, že v konaní pred súdom prvej inštancie nebolo preukázané
naplnenie zákonných zodpovednostných predpokladov pre vznik zodpovednosti žalovaného v 2. rade
za škodu uplatnenú žalobcom v tomto konaní. Predovšetkým je potrebné uviesť, že podľa názoru
odvolacieho súdu, súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil vykonané dôkazy, a to predovšetkým závery,
ktoré vyplývajú zo znaleckého posudku Ing. Kamila Lacko Bartoša, keď síce správne prihliadol na tento
dôkaz, ako i správne poukázal na závery znalca prezentované v jeho posudku, a síce, že ku škode
mohlo dôjsť takým spôsobom, ako tvrdil žalobca, ale pri takto realizovanom odťahu by s najväčšou
pravdepodobnosťou deformácia v strede spodného priečneho ramena bola výrazne menšia, ale z takto
zisteného skutkového stavu ustálil nesprávne právne závery o existencii zodpovednosti žalovaného
v 2. rade za škodu žalobcu. Zo záverov znaleckého posudku vyplýva i to, že znalec vylúčil, aby z
technického hľadiska došlo k poškodeniu spodného priečneho ramena pri odťahu vozidla tak, ako
uviedol svedok B. X. ako i uviedol, že je krajne nepravdepodobné, že by došlo k tak veľkému ohybu v
strede spodného priečneho ramena a zároveň veľmi malým ohybom v miestach uchytenia spodného
priečneho ramena. Teda, len možnosť toho, že škoda by vznikla spôsobom opísaným žalobcom, bez
spoľahlivého preukázania toho, že sa tak skutočne konaním žalovaného v 2. rade stalo, a teda bez
primárneho bezpečného preukázania porušenia povinnosti žalovaného v 2. rade, nemožno ustáliť záver,
že vo vzťahu k žalovanému v 2. rade sú tu naplnené zákonné predpoklady pre vznik jeho zodpovednosti
za škodu. Len existencia alternatívy toho, že škoda bola spôsobená konaním žalovaného v 2. rade,
bez preukázania toho, že sa tak skutočne v dôsledku konania žalovaného v 2. rade stalo, nie je
spôsobilá ustáliť záver o porušení povinnosti žalovaného v 2. rade, v dôsledku ktorého porušenia by
vznikla žalobcovi škoda. Znalec tiež uviedol, že je krajne nepravdepodobné, že by došlo k tak veľkému
ohybu v strede spodného priečneho ramena a zároveň veľmi malým ohybom v miestach uchytenia
spodného priečneho ramena. Zo znalcom uvedeného záveru, a síce, že mohlo k vzniku poruchy vozidla
dôjsť konaním žalovaného v 2. rade, možno ustáliť len to, že sa tak mohlo, ale i nemuselo stať, v
žiadnom prípade však to, že sa to i preukázateľne stalo, tak ako v zásade nesprávne uviedol súd
prvej inštancie, keď práve konanie žalovaného v 2. rade považoval za konanie, v dôsledku ktorého
vznikla žalobcovi škoda na motorovom vozidle. Keďže však podľa názoru odvolacieho súdu výsledky
vykonaného dokazovania takto ustálenému záveru nenasvedčovali, na rozdiel od súdu prvej inštancie
mal za to, že v konaní nebolo preukázané, že subjektom zodpovedným za škodu uplatnenú žalobcom
v tomto konaní je žalovaný v 2. rade. V tomto smere bol potom nesprávny i postup súdu prvej inštancie,
ktorý pri nepreukázanom porušení právnej povinnosti žalovaného v 2. rade vlastnou úvahou určil výšku



škody v rozsahu 1 uplatneného nároku, a to sumou 161,35 eura. Keďže však predmetom prejednania
odvolacím súdom bol len zamietajúci výrok rozhodnutia súdu prvej inštancie, keď jeho vyhovujúci
výrok nadobudol          (pre absenciu odvolania v tomto rozsahu) právoplatnosť, z vyššie uvedených
záverov odvolacieho súdu je potrebné potom uviesť, že i napriek nesprávnemu právnemu posúdeniu
zodpovednosti žalovaného v 2. rade, ktorá podľa názoru odvolacieho súdu nie je daná, je v konečnom
dôsledku zamietajúci výrok napadnutého rozhodnutia vo vzťahu k žalovanému v 2. rade správny, z
ktorého dôvodu ho odvolací súd potvrdil.

24.    S ohľadom na vyššie uvedené odôvodnenie odvolacieho súdu bolo potom potrebné rozhodnutie
súdu prvej inštancie v jeho napadnutých zamietajúcich výrokoch podľa ustanovenia § 387 ods. 1 CSP,
i keď vo vzťahu k žalovanému v 2. rade z iných právnych dôvodov, potvrdiť.

25.    Odvolací súd rovnako potvrdil i výrok rozhodnutia súdu prvej inštancie o trovách konania žalobcu a
žalovaného v 2. rade, o ktorých súd prvej inštancie rozhodol tak, že žiadna zo strán nemá  na  náhradu
trov konania právo, v súlade s ustanovením § 255 ods. 2 CSP, keď správne ustálil, že úspech žalobcu
vo vzťahu k žalovanému v 2. rade, ako i žalovaného v 2. rade bol pomerný, a to každého v rozsahu
50%, čo opodstatnene odôvodňovalo také rozhodnutie súdu, že vo vzťahu týchto strán sporu žiadna z
nich nemá na náhradu trov konania právo.

26.    Pokiaľ ide o trovy konania žalovaného v 1. rade, je potrebné uviesť, že súd prvej inštancie správne
vyhodnotil plný úspech tejto strany sporu v konaní, s nárokom na náhradu trov konania v rozsahu 100%.
Skutočnosť dôvodne namietanú žalobcom, že z výroku rozhodnutia súdu o trovách konania žalovaného v
1. rade nie je zrejmé, kto je subjektom povinným na náhradu týchto trov, odvolací súd pri správne právne
posúdenom nároku žalovaného v 1. rade na náhradu trov konania napravil tak, že výrok rozhodnutia
súdu prvej inštancie o trovách konania žalovaného v 1. rade potvrdil s tým, že žalovanému v 1. rade
sa náhrada trov konania priznáva vo vzťahu k žalobcovi, a to v rozsahu 100%. Argumentácia žalobcu,
že pokiaľ súd prvej inštancie zistil, že žalovaný v 1. rade nie je pasívne vecne legitimovanou stranou
sporu, mal konanie bezodkladne zastaviť, v tomto smere opätovne nie je namieste, pričom odvolací súd
poukazuje na odôvodnenie tohto rozhodnutia v jeho bode 15.

27.    Pokiaľ ide o odvolanie žalobcu vo vzťahu k rozhodnutiu súdu prvej inštancie o trovách konania
štátu, je pravdou, že Civilný sporový poriadok vypustil úpravu trov štátu, pričom nezohľadnil trovy
vzniknuté v konaniach začatých pred jeho účinnosťou, čo je i prípad v prejednávanej veci, keď štátu v
priebehu tohto konania vznikli trovy, ktoré hradil. Túto skutočnosť nemožno opomenúť len jednoduchým
konštatovaním, že CSP neobsahuje ustanovenie o náhrade trov konania štátu, tak ako argumentoval
žalobca. Je pritom zrejmé, že štátu trovy konania reálne vznikli, v súlade s vtedy platnou právnou
úpravou, ktorá mu garantovala nárok na ich náhradu. Preto je  potrebné aplikovať základný princíp
uvedený v čl. 4 ods. 2 CSP a priznať štátu nárok na náhradu vzniknutých trov. Priznanie tohto nároku
štátu si súd prvej inštancie volí ako normu, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom, s prihliadnutím
na princípy všeobecnej spravodlivosti a princípy, na ktorých spočíva CSP tak, že jej výsledkom bude
rozumné usporiadanie procesných vzťahov, zohľadňujúce stav a poznatky právnej náuky a ustálenú
rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít priznávajúcich v doterajšej súdnej praxi štátu nárok na
náhradu vynaložených trov konania. Súd prvej inštancie tak správne rozhodol, keď žalobcovi (ako i
žalovanému v 2. rade), vzhľadom na výsledok tohto konania, s ohľadom na pomer ich úspechu a
neúspechu v konaní,  uložil povinnosť nahradiť trovy konania štátu, o výške ktorých rozhodne následne
súd prvej inštancie samostatným rozhodnutím. Preto i napadnuté výroky o trovách konania štátu
odvolací súd ako vecne správne potvrdil.

28.    O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1, § 255 ods. 1, § 262
ods. 1, 2 CSP tak, že v odvolacom konaní úspešným žalovaným v 1. a 2. rade priznal nárok na náhradu
trov odvolacieho konania vo vzťahu k žalobcovi, a to v rozsahu 100%             (§ 262 ods. 1 CSP),
pričom o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia (§ 262
ods. 2 CSP).

Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3 : 0.



Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "18C/9/2010", "guid": "a511d1df-e71e-4fdf-895d-ed0565568f96:ba09d882-3f59-4e0a-a1d4-37b155f5b445", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "08947c07-5f2b-429e-81af-f2ee01b2c7e0:6d795b35-bd32-4f95-88fb-8c8302048516", "ecli": "ECLI:SK:KSNR:2019:6109215486.1", "spisova_znacka": "9Co/31/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 9Co/31/2018 z 13. 3. 2019", "sud": "Krajský súd Nitra", "datum_vydania": "2019-03-13", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2019:6109215486.1"}], "citovane_v": []}