Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 17Co/836/2015 z 7. 2. 2017 Citácia: rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica z 7. februára 2017, sp. zn. 17Co/836/2015, ECLI:SK:KSBB:2017:6214209135.1 Krajský súd Banská Bystrica | 17Co/836/2015 | ECLI:SK:KSBB:2017:6214209135.1 | 2017-02-07 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Spotrebiteľské zmluvy Citované ustanovenia: § 40 ods. 1 písm. c) ZRK Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/cfc3ac9d-bf86-4671-86e6-864dfa1a9aed Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2017:6214209135.1 Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 17Co/836/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6214209135
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 02. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zita Nagypálová
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2017:6214209135.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zity
Nagypálovej a sudcov JUDr. Renáty Deákovej a Mgr. Dušana Ďuriana ako členov senátu, v právnej
veci žalobcu P. M., nar. XX. XX. XXXX, bytom T. č. XXX/XX, XXX XX J., zastúpeného advokátkou Mgr.
Andreou Legényovou,, so sídlom Komenského 3, 990 01 Veľký Krtíš, proti žalovanému POHOTOVOSŤ,
s. r. o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, v konaní o zrušenie rozhodcovského
rozsudku o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Veľký Krtíš, č. k. 10C/299/2014-57 zo
dňa 10. 07. 2015, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalobca m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanému v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Odvolaním napadnutým rozsudkom Okresný súd Veľký Krtíš (ďalej ako „súd prvej inštancie“ alebo
„prvoinštančný súd“) zrušil rozhodcovský rozsudok sp. zn. SR 06175/14 zo dňa 03. 11. 014, vydaný
Stálym rozhodcovským súdom, zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a.s., so sídlom
Karloveské rameno 8, 841 04 Bratislava a uložil žalovanému povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania
vo sume 285,62 € do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia.
1.1 Z rozhodnutia súdu prvej inštancie vyplýva, že žalovaný uzavrel so žalobcom dňa 13. 04. 2012
zmluvu o úvere č. 614900954, na základe ktorej žalovaný poskytol žalobcovi sumu 500,- € a žalovaný
sa zaviazal túto sumu spolu s poplatkom 370,- € splácať v pravidelných 10 mesačných splátkach po
87,- €. Popri zmluve o úvere uzavrel dňa 13.04.2012 žalobca so žalovaným aj rozhodcovskú zmluvu
k riešeniu sporu o úvere č. 61400954, s určením rozhodcovského súdu v čl. I, bod 1 tejto zmluvy,
ktorým sa rozumie Stály rozhodcovský súd zriadený spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a. s., so
sídlom Karloveské rameno 8, 841 04 Bratislava, IČO: 35 922 761 (ďalej ako „rozhodcovský súd“). Na
základe I. článku, bodu 2 rozhodcovskej zmluvy sa rozhodcovským konaním rozumie konanie podľa
príslušných ustanovení zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov
(ďalej ako „zákon o rozhodcovskom konaní“). V zmysle čl. II. bod 1 zmluvy všetky spory, ktoré vzniknú
zo zmluvy o úvere, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, ako aj spory, ktoré vzniknú z
dohody o vyplnení zmeniek, alebo zabezpečujúcej uvedenú úverovú zmluvu a uplatnenia práv z takto
vyplnenej zmenky, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené a) pred stálym
rozhodcovským súdom, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na Stálom rozhodcovskom súde, alebo
b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde
podľa príslušného právneho predpisu. Podľa výpovede žalobcu uzavretie rozhodcovskej zmluvy bolo
podmienkou poskytnutia predmetného úveru.
1.2 Rozhodcovský súd v konaní pred ustanoveným rozhodcom JUDr. Michalom Rašlom rozhodol
rozsudkom, sp. zn. SR 06175/14 zo dňa 03. 11. 2014. Uvedeným rozsudkom zaviazal žalobcu (v



rozhodcovskom konaní žalovaného) zaplatiť žalovanému známy úrok v sume 76,21 €, známe úroky
z omeškania v sume 11,18 €, zmluvnú pokutu v sume 312,- €, trovy mediačného konania v sume
138,25 €, poplatok za upomienky v sume 40,- € a trovy rozhodcovského konania v sume 214,84
€, a to v mesačných splátkach po 100,- € splatných vždy k poslednému dňu v mesiaci na účet
žalovaného s tým, že prvá splátka sa stáva splatnou k poslednému dňu v mesiaci nasledujúcom po
právoplatnosti rozhodnutia až do úplného zaplatenia dlhu a to pod následkom straty výhody splátok a
výkonu rozhodnutia v prípade nezaplatenia čo i len jednej splátky riadne a včas.
1.3 Súd prvej inštancie rozhodol na návrh žalobcu dňa 19. 01. 2015 samostatným uznesením pod
č. k 10C/299/2014-26 o odložení vykonateľnosti predmetného rozhodcovského rozsudku, nakoľko
považoval za preukázané, že žalobca uzatváral zmluvu ako fyzická osoba, ktorá nekonala v rámci
predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Súd prvej inštancie konštatoval, že
zmluva, ktorá vznikla medzi žalobcom a žalovaným je zmluvou spotrebiteľskou, teda na vzniknutý
záväzkový vzťah je potrebné aplikovať ustanovenia zákona na ochranu spotrebiteľa. Na základe
uvedenej argumentácie prvoinštančný súd uznesením č. k. 10/299/2014-41 zo dňa 11. 05. 2015 zamietol
námietku miestnej nepríslušnosti súdu vznesenú žalovaným, a to z dôvodu, že ak je účastníkom
rozhodcovského konania spotrebiteľ, na konanie vo veciach týkajúcich sa rozhodcovského konania je
miestne príslušný súd, v ktorého obvode má spotrebiteľ bydlisko.
1.4 O žalobcom podanom návrhu na zrušenie rozhodcovského rozsudku rozhodol súd prvej inštancie
tak, že je podaný dôvodne a v celom rozsahu mu vyhovel. Súd prvej inštancie neskúmal správnosť
rozhodcovského rozsudku z hmotnoprávneho hľadiska, ale zameral sa len na zákonnosť vydania
rozhodcovského rozsudku, najmä na skutočnosť, či mal rozhodcovský súd právomoc vec rozhodnúť.
Uvedenú rozhodcovskú zmluvu, ktorá bola akcesorickou súčasťou formulárovej zmluvy, považoval
prvoinštančný súd za neprijateľnú podmienku, ktorá je neplatná, pretože znemožňuje žalobcovi ako
spotrebiteľovi dosiahnuť rozhodnutie sporu pred štátnym súdom, ak podá žalobu dodávateľ (žalovaný).
Rozhodcovská doložka síce poskytuje žalobcovi možnosť obrátiť sa na všeobecný súd, ale v prípade ak
rozhodcovské konanie iniciuje dodávateľ (žalovaný), tak spotrebiteľ sa musí podrobiť rozhodcovskému
konaniu a teda možnosť spotrebiteľa obrátiť sa na všeobecný súd je iba iluzórna, keďže trvá len do
podania návrhu na začatie rozhodcovského konania dodávateľom. Z rozhodovacej praxe súdov je
zrejmé, že v prípade sporov medzi dodávateľmi a spotrebiteľmi je to výlučne dodávateľ, kto iniciuje
rozhodcovské konanie. Rozhodcovskou zmluvou sa spotrebiteľovi odňalo právo brániť sa a podať
žalobu, ak už bola podaná oprávneným na rozhodcovskom súde a spotrebiteľ potom môže postupovať
iba v zmysle § 40 z. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Žalobca si predmetnú rozhodcovskú
zmluvu osobitne nevyjednal, táto bola dodávateľom vopred pripravená v rámci obchodných podmienok
a teda žalobca nemal možnosť zmeniť alebo ovplyvniť jej obsah. V podstate mohol obe zmluvy
(zmluvu o úvere a rozhodcovskú zmluvu) ako celok len odmietnuť alebo prijať. Zmluva bola žalobcovi
predložená bez vysvetlenia v časovom strese a len s určením, kde ju má podpísať. Uvedené vyjadrenie
svedčí o tom, že žalobca si nemohol byť vedomý všetkých dôsledkov, ktoré so sebou dojednanie
rozhodcovskej zmluvy nesie. Keďže rozhodcovská zmluva nebola individuálne dojednaná, tak táto
skutočnosť spôsobuje nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech žalobcu
a preto je potrebné konštatovať neprijateľnosť a tým ja neplatnosť rozhodcovskej zmluvy. Uvedená
rozhodcovská zmluva bola medzi zmluvnými stranami dohodnutá spolu s podpisom zmluvy o úvere, boli
vopred pripravené na predtlačených formulároch, čo spôsobuje nevyváženosť rozhodcovskej zmluvy
a preto súd prvej inštancie dospel k záveru, že rozhodcovská zmluva uzavretá medzi dodávateľom
(žalovaným) a žalobcom ako spotrebiteľom je neplatná. Keďže rozhodcovská zmluva, na základe ktorej
bol určený na rozhodovanie konkrétny rozhodcovský súd je neplatná, tak Stály rozhodcovský súd nebol
oprávnený vo veci konať a rozhodovať z nedostatku právomoci.
1.5 Súd prvej inštancie rozhodol s poukazom na ustanovenia § 40 ods. 1 písm. c), g) a j), § 41 ods. 1,
§ 40 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (v znení
účinnom do 31.12.2014), ďalej s poukazom na ustanovenia § 52 ods. 1, 2, 3 a 4, § 53 ods. 1, 2, 3, 4, 5
zákona č. 40/1964 Občianskeho zákonníka. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho
súdneho poriadku (v znení účinnom do 30.06.2016), podľa ktorého ak mal účastník vo veci úspech,
priznal mu súd náhradu účelne vynaložených trov konania potrebných na účelné bránenie svojho práva
voči účastníkov, ktorý vo veci úspech nemal.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalovaný včas odvolanie. Zastával názor, že rozsudok súdu
prvej inštancie je založený na nesprávnych skutkových zisteniach a vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci. Žalovaný poukázal na ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r) zákona č. 40/1964 Občianskeho
zákonníka (ďalej ako „Občiansky zákonník“), podľa ktorého je neprijateľnou podmienkou dojednanie,



ktoré vyžaduje v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom
riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Je nepochybné, že predmetná rozhodcovská zmluva dohodnutá
medzi žalobcom a žalovaným je tzv. nevýhradnou rozhodcovskou zmluvou, nakoľko umožňuje každej
zmluvnej strane domáhať sa ochrany svojich práv buď prostredníctvom rozhodcovského konania
alebo súdneho konania. Z tohto pohľadu nevyžaduje od žalobcu, aby spory so žalovaným riešil
výlučne v rozhodcovskom konaní. Žalovaný ďalej uviedol, že platnosť právneho úkonu treba hodnotiť
v čase jeho uzavretia a bez hypotetického zvažovania okolností, ktoré môžu, ale nemusia nastať
po jeho uzavretí; dôležité je teda len to, či doložka v čase jej uzavretia sama osebe umožňuje
alebo neumožňuje spotrebiteľovi uskutočniť voľbu medzi súdom alebo alternatívnym riešením sporu.
Spotrebiteľ má teda možnosť obrátiť sa na všeobecný súd alebo sa brániť v rozhodcovskom konaní.
Prijatie argumentácie súdu prvej inštancie by znamenalo pre žalovaného úplné znemožnenie využitia
rozhodcovského konania, pričom ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka nehovorí o
úmysle zákonodarcu zakázať rozhodcovské konanie úplne, ale ho iba obmedziť. Predmetné ustanovenie
navyše treba vykladať v zmysle znenia príslušnej smernice, podľa ktorej je zakázané aby spotrebiteľ riešil
spory nepodliehajúce právnym ustanoveniam výhradne arbitrážou. Predmetné rozhodcovské konanie
však má plne oporu v zákone o rozhodcovskom konaní, ktorý arbitrialitu spotrebiteľských sporov
nevylučuje a nezakazuje. K otázke prípustnosti rozhodcovského konania v spotrebiteľských sporoch
poukazuje žalovaný aj na čl. 24 ods. 1 smernice č. 2005/48/ES o spotrebiteľskom úvere, odporúčanie
Komisie
č-98/257/ES o zásadách použiteľných na orgány zodpovedné za mimosúdne riešenie spotrebiteľských
sporov a súdnu a odbornú judikatúru. Žalovaný v závere poukazuje na skutočnosť, že so žalobcom
uzavrel v predmetnom spore rozhodcovskú zmluvu na samostatnom liste papiera, oddelene od
samostatnej zmluvy o úvere. Žalovaný vylučuje porušenie ustanovenia § 17 zákona o rozhodcovskom
konaní, ktoré pojednáva o rovnosti účastníkov. Žalobca mal možnosť riadne sa vyjadriť ku všetkým
písomnostiam rozhodcovského súdu, nakoľko tieto mu boli dokázateľne doručené. Rovnako považoval
žalovaný za nesprávne aj rozhodnutie o trovách konania. Na základe uvedeného mal žalovaný za to, že
napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie je vydané predčasne a navrhol, aby odvolací súd rozsudok
súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

3. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu konštatoval, že rozsudok súdu prvej inštancie je správny a navrhol
aby ho odvolací súd ako vecne správny potvrdil a uložil žalovanému povinnosť nahradiť žalobcovi
trovy odvolacieho konania. Žalobca reagoval na argument žalovaného o nevýhradnosti rozhodcovskej
zmluvy. Predmetná rozhodcovská zmluva síce nevýhradná je, a dáva žalujúcej strane možnosť výberu
medzi všeobecným a rozhodcovským súdom, je to však spravidla dodávateľ, ktorý si vyberie ako prvý
možnosť riešenia sporu na rozhodcovskom súde. Spotrebiteľovi je na základe takejto voľby odňatá
možnosť domáhať sa ochrany svojho práva pred všeobecným súdom. Aj keď sa teda jedná o nevýhradnú
rozhodcovskú zmluvu, možnosť voľby spotrebiteľa je iba iluzórna, čím táto zmluva spôsobuje značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom. Žalovaný sa stotožnil aj s
výrokom súdu prvej inštancie o trovách a vyslovil, že má za to, že nebol daný dôvod na odvolanie.

4. Dňom 01. 07. 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len ,,C.
s. p.“), ktorý v § 470 ods. 1 ustanovuje, že tento zákon platí aj na konania začaté pred dňom nadobudnutia
jeho účinnosti Podľa § 470 ods. 2 C. s. p., právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované

5. Krajský súd, ako funkčne príslušný na prejednanie odvolania v zmysle § 34 C. s. p., vec preskúmal v
rozsahu určenom § 380 ods. 1, 2 C. s. p., bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 C. s. p.) a rozsudok
prvej inštancie podľa § 387 ods.1, 2, C. s. p. ako vecne správny potvrdil.

6. Podľa § 387 ods. 1, 2 C. s. p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo
výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

7. Odvolací súd preskúmal všetky podstatné odvolacie námietky žalovaného ako aj predchádzajúce
konanie spolu s napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie a v plnom rozsahu sa stotožňuje s
právnym záverom súdu prvej inštancie, na ktorý ďalej v zmysle § 387 ods. 1 a 2 C. s. p. len poukazuje.
Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym



skutkovým zisteniam, aplikoval správne ustanovenia právnych predpisov (zákona o rozhodcovskom
konaní a občianskeho zákonníka) a vec správne právne posúdil. Z dôvodu, že odvolací súd je
rozsahom a dôvodmi odvolania žalovaného viazaný zaoberal sa pri posudzovaní veci iba tvrdeniami
žalovaného uvedenými v odvolaní a procesným postupom súdu prvej inštancie, ktorý predchádzal
vydaniu napadnutého rozsudku, z hľadiska či došlo k vadám, ktoré sa týkajú procesných podmienok.

8. Odvolací súd konštatuje, že žalobca podal žalobu na začatie konania v zákonom stanovenej lehote.
Z pripojeného rozhodcovského rozsudku súd zistil, že tento nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť
po doručení žalobcovi. V zmysle § 41 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní podal žalobca v
zákonnej lehote 30 dní žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku na všeobecný súd. Súd prvej
inštancie vykonal dôkazy navrhované stranami konania, dôkazy riadne vyhodnotil, a v odôvodnení
svojho rozsudku logicky vyargumentoval. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie
ohľadom neplatnosti rozhodcovskej zmluvy. Právomoc rozhodcovského súdu, ktorý rozhodcovský
rozsudok vydal, bola založená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní a rozhodcovský rozsudok
bol ako celok vydaný v rozpore so zákonom. Z obsahu predmetnej zmluvy bolo zrejmé, že nebola
dojedaná individuálne. Dohoda zmluvných strán o právomoci rozhodcovského súdu nebola síce
súčasťou všeobecných podmienok zmluvy o úvere a bola uzavretá v ten istý deň ako táto zmluva, to
však neodôvodňuje názor žalovaného, že bola individuálne dojednaná. Na prehlásenie takejto zmluvy
ako individuálne dojednanej totiž nestačí, aby bola vyhotovená na osobitnej listine (forma), ale aby bolo
aj spotrebiteľovi umožnené, aby svojím rozhodnutím ovplyvnil uzatvorenie samotnej zmluvy (obsah),
pričom mu zároveň musia byť poskytnuté jasné a zrozumiteľné informácie, čo znamená riešenie sporov
v rozhodcovskom konaní. Dojednanie zmluvných strán o právomoci rozhodcovského súdu by teda malo
charakter individuálnej zmluvnej podmienky, ak by bolo zrejmé, že návrh na uzavretie takejto zmluvy
bol dodávateľom (žalovaným) predložený spotrebiteľovi (žalobcovi) v takej podobe, aby bolo zreteľne
jasné, že žalobca mohol znenie zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť. Zmluva
o úvere, ako aj rozhodcovská zmluva mali formulárovú podobu, s vopred predtlačenými článkami,
obsahujúcimi napríklad aj určenie konkrétneho rozhodcovského súdu. V takomto prípade nemal žalobca
možnosť ovplyvniť znenie zmluvy, reálne mohol dané zmluvné podmienky iba prijať alebo odmietnuť.
Takouto obsahovou formuláciou zmluvy bolo žalobcovi odňaté právo slobodnej voľby uplatnenia či
bránenia svojho práva, spočívajúce či už vo výbere medzi rozhodcovským alebo všeobecným súdom,
ale aj právo na slobodnú voľbu rozhodcovského súdu. Zmluvné dojednanie v takejto forme vytvára
značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami dodávateľa (žalovaného) a spotrebiteľa (žalobcu).

9. Odvolacie námietky žalovaného považuje odvolací súd za neopodstatnené. Žalobca, súd prvej
inštancie, ani odvolací súd netvrdia, že rozhodcovská doložka (zmluva) je v spotrebiteľských sporoch
vo všeobecnosti neprípustná. Aby však bola rozhodcovská zmluva platná, musí byť platne dojednaná
z hľadiska ustanovení zákonov zameraných na ochranu spotrebiteľa. Pokiaľ však spotrebiteľ nemá
možnosť ovplyvniť znenie zmluvy, nemožno viac hovoriť o individuálne dojednanej zmluve. K námietke
žalovaného o nevýhradnosti rozhodcovskej zmluvy odvolací súd uvádza, že predmetná rozhodcovská
zmluva síce umožňovala spotrebiteľovi obrátiť sa ako prvému na rozhodcovský alebo všeobecný súd,
ale zo súdnej praxe vyplýva, že je to práve dodávateľ, ktorý ako prvý podáva podnet na začatie
rozhodcovského konania. V takomto prípade spotrebiteľ stráca svoje právo na spravodlivý proces, teda
možnosť voľby súdu z jeho je iba iluzórna. Rozhodcovská zmluva je prípustná len v tom prípade, keď
spotrebiteľ bol informovaný o dôsledkoch jej uzavretia a bol mu poskytnutý dostatočný časový priestor
na jej preštudovanie a následné rozhodnutie, či ju uzavrie. Spotrebiteľovi musí byť poskytnutá možnosť
voľby, či prijme alebo neprijme predložený návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy, nikdy nie je povinný
prijať návrh rozhodcovskej zmluvy. S námietkou týkajúcou sa tvrdenia žalovaného, že zmluva bola
individuálne dojednaná, ak bola uzavretá na samostatnom liste papiera sa odvolací súd vysporiadal už
v ods. 8.

10. Vzhľadom na uvedené skutočnosti odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie posúdil
ako vecne správny a potvrdil ho v plnom rozsahu, vrátane výroku o trovách, v zmysle § 387 ods. 1, 2 C. s.
p. Odvolací súd sa nestotožňuje s námietkou žalovaného o predčasnosti rozhodnutia o trovách konania.
Súd prvej inštancie rozhodoval v súlade s ust. § 142 ods. 1 O. s. p. podľa úspechu strán v konaní, a
zaviazal neúspešného žalovaného nahradiť úspešnému žalobcovi náhradu trov konania spočívajúcich
v trovách právneho zastúpenia.



11. V dôsledku úspechu žalobcu v odvolacom konaní mu odvolací súd priznáva aj nárok na náhradu
trov odvolacieho konania v zmysle § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 C. s. p.

12. Odvolací súd na záver poukazuje na chyby v písaní v rozsudku súdu prvej inštancie sp. zn.
10C/299/2014 zo dňa 10.07.2015. Súd prvej inštancie na č. l. 61, 3. a 4. riadok uvádza: „Je nesporné,
že vydaniu rozhodcovského rozsudku predchádzalo uzavretia zmluvy o úvere zo dňa 13.04.2011 medzi
odporcom ako veriteľom a navrhovateľom ako dlžníkom“, pričom zo spisu vplýva, že správne malo
byť uvedené: „Je nesporné, že vydaniu rozhodcovského rozsudku predchádzalo uzavretia zmluvy o
úvere zo dňa 13.04.2012 medzi odporcom ako veriteľom a navrhovateľom ako dlžníkom“. Na totožnej
strane tohto rozsudku, v riadku 13-14 súd prvej inštancie uviedol, že: „... právomoc Rozhodcovského
súdu rozhodnúť spor bola daná z rozhodcovskej zmluvy uzatvorenej dňa 14.04.2012“, pričom zo spisu
vplýva, že správne malo byť uvedené: „... právomoc Rozhodcovského súdu rozhodnúť spor bola daná
z rozhodcovskej zmluvy uzatvorenej dňa 13.04.2012“. Uvedené ale nemalo vplyv na vecnú správnosť
rozsudku súdu prvej inštancie.

12. Senát krajského súdu prijal toto rozhodnutie pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu
a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces
(§ 420 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C. s. p.); dovolanie
v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu
podľa § 357 písm. a) až n) C. s. p. (§ 421 ods. 2 C. s. p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C. s. p. nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b)
(§ 422 ods. 1 C. s. p.); na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je
rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C. s. p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1



C. s. p.); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C. s. p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh)
(§ 428 C. s. p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom; dovolanie a iné podania dovolateľa musia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C. s. p.); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C. s. p.).