{"guid": "088ac3ba-2691-49f8-b708-2e9a719890bc:785a98b6-588c-4490-bcd2-e34f21381281", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2018:2113223079.1", "spisova_znacka": "24Co/92/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 24Co/92/2018 z 4. 12. 2018", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Trnava z 4. decembra 2018, sp. zn. 24Co/92/2018, ECLI:SK:KSTT:2018:2113223079.1", "identifikacne_cislo": "2113223079", "sud": {"guid": "sud_109", "nazov": "Krajský súd Trnava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-trnava"}, "sudca": "JUDr. Irena Dobňáková", "sudca_id": 419, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-irena-dobnakova-419", "datum_vydania": "2018-12-04", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-50a", "nazov": "§ 50a OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-50a", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-50a"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1964/40#paragraf-50a"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/785a98b6-588c-4490-bcd2-e34f21381281", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2018:2113223079.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTT:2018:2113223079.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTT:2018:2113223079.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24Co/92/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2113223079
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 12. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľuboslava Vanková
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2113223079.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľuboslava Vanková a sudkýň:
JUDr. Magdaléna Krajčovičová a JUDr. Andrea Dudášová, v právnej veci žalobkyne: N. D., narodená
XX.X.XXXX, bytom T. XXX/X, C., právne zastúpená: JUDr. Roman Cibulka, advokát, so sídlom Hlavná
13, Trnava, proti žalovaným: 1. H. D., narodený X.XX.XXXX, bytom Z.. D.. A. XXX/XX, C., 2. O. D.,
narodená XX.X.XXXX, bytom Z.. D.. A. XXX/XX, C., obaja právne zastúpení: JUDr. Juraj Gavalec,
advokát, so sídlom Teodora Tekela 23, Trnava, o nahradenie súhlasného prejavu vôle, o odvolaní
žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. 14C/269/2013-221 zo dňa 27.2.2018, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací  súd  p r i p ú š ť a  späťvzatie žaloby voči žalovanej 2., rozsudok súdu prvej inštancie voči
žalovanej 2.  r u š í  a konanie voči žalovanej 2.  z a s t a v u j e.

II. Žalobkyňa  má  n á r o k  voči žalovanej 2. na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

III. Odvolací súd  p o t v r d z u j e  rozsudok súdu prvej inštancie v časti zamietnutia žaloby voči
žalovanému 1. a v časti náhrady trov konania vo vzťahu žalobkyne a žalovaného 1.

IV. Žalovaný 1.  má  n á r o k  voči žalobkyni na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I.  žalobu v celom rozsahu zamietol a výrokom
II. rozhodol, že žalovaný v 1. a 2. rade majú nárok na náhradu trov konania vo výške 100 %.

2. Napadnutý rozsudok súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou ust. § 50a ods. 1, 2, 3, § 628 ods.
1, § 34 Občianskeho zákonníka, § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku.

3. Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkových zistení, že dňa 20.3.2002 bola uzavretá kúpna zmluva,
ktorou žalobkyňa a jej v súčasnej dobe už nebohý manžel ako predávajúci previedli na žalovaných 1.,
2. byt č. XX na 4. poschodí v C. na T. ulici č. X, spolu so spoločnými časťami a spoločnými zariadeniami
bytového domu a podielom na pozemku. O tom, že žalobkyňa v skutočnosti musela mať vedomosť o
prevode bytu kúpnou zmluvou (i keď tvrdila opak), svedčia aj jej vyjadrenia ohľadom toho, že existovala
medzi nimi s manželom a žalovaným 1. ústna dohoda, ktorou sa žalovaný 1. zaviazal vrátiť im byt, keď
aj ďalšie vyjadrenia o tom, ako sa u žalovaného 1. domáhala vrátenia bytu, prezentovala počas celého
konania. Súd prvej inštancie považoval aj ďalšie tvrdenia žalobkyne za účelové, keď podľa nej sa o tom,
že nie je vlastníčkou bytu dozvedela až v roku 2013 po návšteve domovníka, keď túto vedomosť by
musela nadobudnúť už omnoho skôr, a to už v priebehu dedičského konania po jej zosnulom manželovi,
ktoré sa konalo v roku 2010, keď predmetný byt nebol predmetnom dedenia. Žalobkyni sa nepodarilo
preukázať ani jej ďalšie tvrdenie ohľadom toho, že bytom ručili žalovanému 1. za úver, ktorý si bral



za účelom kúpy kamiónu, keď túto skutočnosť žalovaní 1., 2. popreli.  Žalobkyňa nepreukázala ani
uzavretie ústnej dohody medzi ňou, jej zosnulým manželom a žalovaným 1., že predmetný byt bude
po splatení úveru prevedený naspäť na žalobkyňu a jej manžela, keď toto zostalo len v rovine jej
tvrdení, žalovaní 1., 2. existenciu dohody popreli, nakoľko nebol dôvod na takúto dohodu pri kúpe bytu,
pričom žalobkyňa žiaden dôkaz nenavrhla. Žalobkyňa v konaní neuniesla dôkazné bremeno a svoje
tvrdenia o ňou uvádzaných dôvodoch uzavretia zmluvy o budúcej zmluve (prinavrátenie vlastníctva
z dôvodu ručenia) nepreukázala svedeckými výpoveďami, ani žiadnym iným spôsobom, rovnako tak
na preukázanie týchto tvrdení vykonanie žiadnych ďalších dôkazov ani nenavrhla, napriek riadnemu
procesnému poučeniu zo strany súdu prvej inštancie.
Dňa 7.2.2012 bola uzatvorená medzi H. D. a O. D. na jednej strane a N. D. na strane druhej Zmluva o
uzatvorení budúcej zmluvy. V bode I. je uvedené, že zmluvné strany vyhlasujú, že sa dohodli na tom,
že tá časť BSM, ktorá je identifikovaná v bode II. tejto zmluvy sa na základe darovacej zmluvy stane
výlučným vlastníctvom N. D.. V bode II. je uvedený predmet zmluvy, ktorým je: parcela registra „C“,
Trnavský kraj, okres Hlohovec, obec C., katastrálne územie C., parc. číslo 77, výmera 344 m2, druh
pozemku: zastavané plochy a nádvoria, ktorá je zapísaná na LV č. XXXX v podiele 7450/179871-in; byt
č. XX na 4. posch. v bytovom dome, vchod č. X, súpisné číslo bytového domu XXX, na ulici T., Trnavský
kraj, okres Hlohovec, obec C., katastrálne územie C., ktorý je zapísaný na LV č. XXXX; spoločné časti
a spoločné zariadenia v bytovom dome, vchod č. X, súpisné číslo bytového domu XXX, na ulici T.,
Trnavský kraj, okres Hlohovec, obec C., katastrálne územie C. v podiele 7450/179871-in. V zmluve je
uvedená lehota, do kedy má k uzavretiu darovacej zmluvy dôjsť, a to do 2 mesiacov odo dňa, keď bude
na príslušnej správe katastra vyznačené zrušenie záložného práva v prospech záložných veriteľov.

4. Vecne argumentoval súd prvej inštancie tým, že zmluva o budúcej zmluve tak, ako je koncipovaná,
je neplatná. Z darovacej zmluvy vzniká darcovi povinnosť odovzdať dar a previesť vlastnícke právo
k daru na obdarovaného a obdarovaný je povinný dar prevziať. Podstatným znakom darovania je
aj vôľa darcu obdarovať, čo je vyjadrením jeho vnútorných pohnútok smerujúcich k bezodplatnému
prevodu vlastníctva k predmetu darovania. Ako náhle chýba vôľa darovať, nejedná sa o darovanie.
Tieto podstatné náležitosti konečnej zmluvy, teda darovacej zmluvy ktorá sa v budúcnosti mala uzavrieť,
v zmluve o budúcej zmluve chýbali, keď v nej nebola uvedená povinnosť žalovaných ako darcov
nehnuteľnosti darovať a povinnosť žalobkyne ako obdarovanej nehnuteľnosti prijať. V zmluve absentuje
aj prejav vôle žalovaných nehnuteľnosť darovať, ktorý prejav k tomu, aby jeho právnym následkom bol
vznik práva, musí byť urobený slobodne a vážne. Žalovaní však v konaní popreli, že by vážne prejavili
vôľu darovať žalobkyni nehnuteľnosti, keď žalovaný 1. výslovne uviedol, že nehnuteľnosti darovať
žalobkyni nechcel, pretože mal iný dôvod, pre ktorý uzavrel zmluvu o budúcej zmluve. Ak má byť teda
nahradený prejav vôle súdnym rozhodnutím, v tomto prípade prejav vôle darcov, mala byť takáto vôľa
prejavená už v uzavretej zmluve o budúcej zmluve. V uvedenej zmluve však je slovným spojením: „na
základe darovacej zmluvy sa stane výlučným vlastníctvom N. D.“  uvedený len spôsob, akým malo dôjsť k
prevodu nehnuteľností a do vlastníctva koho, nie je tu však vyjadrená vôľa darcov nehnuteľnosti darovať.
Pre nedostatok prejavu vôle nehnuteľnosti darovať, súd prvej inštancie teda považoval zmluvu o budúcej
zmluve za neplatnú. V zmluve je ďalej uvedené, že je uzatvorená medzi žalovaným 1. a žalovanou 2. na
jednej strane a žalobkyňou na strane druhej, a to bez bližšieho označenia zmluvného postavenia strán,
teda bez označenia, ktorá strana vystupuje ako budúci darca a ktorá ako budúci obdarovaný, pričom súd
prvej inštancie bol toho názoru, že toto označenie malo byť priamo súčasťou zmluvy o budúcej zmluve.
To, že zmluva, na uzatvorení ktorej sa v budúcnosti strany dohodli, má byť darovacia, taktiež vyplynulo
len z textu, a to zo slovného spojenia: „časť BSM identifikovaná v bode II. sa na základe darovacej zmluvy
stane výlučným vlastníctvom N. D.“, o aký typ budúcej zmluvy sa malo jednať, žiadnym iným spôsobom
identifikované nebolo. Všetky tieto nedostatky spôsobovali neúplnosť, nejasnosť a neurčitosť zmluvy.
Je neprípustné, aby nedostatok označenia budúceho darcu a budúceho obdarovaného alebo neurčitosť
ďalších údajov týkajúcich sa podstatných náležitostí budúcej zmluvy, ktoré mali byť obsiahnuté už v
zmluve o uzavretí budúcej zmluvy, súd nahrádzal vo výroku svojho rozhodnutia. Súd prvej inštancie
považoval Zmluvu o uzavretí budúcej zmluvy zo dňa 7.2.2012 za neplatnú, a to pre chýbajúcu podstatnú
náležitosť zmluvy o budúcej zmluve, teda pre nedostatok prejavu vôle žalovaných ako budúcich  darcov
v budúcnosti darovať nehnuteľnosti žalobkyni. Z toho dôvodu súd prvej inštancie žalobu ako nedôvodnú
zamietol.

5. Ďalej súd prvej inštancie vecne argumentoval tým, že ohľadom skutočností o zhoršení vzťahov
medzi sporovými stranami v konaní boli rozdielne tvrdenia, keď sa síce obe strany zhodli na tom, že
k zhoršeniu vzájomných vzťahov v skutočnosti došlo, rozchádzali sa však v tom, od kedy sa zhoršili a



zavinením koho. Zhoršenie vzťahov bolo preukázané aj výpoveďami svedkov. I keď nedali jednoznačnú
odpoveď na to, kto tieto nezhody zapríčinil, dospel súd prvej inštancie k záveru, že vzájomné konflikty
dosiahli takú intenzitu, že aj v prípade, ak by zmluva o uzavretí budúcej zmluvy bola platná, nebolo
by spravodlivé požadovať od žalovaných 1., 2., aby uskutočnili darovanie vlastných nehnuteľností
žalobkyni. Napriek tomu, že pojmovým znakom darovania je bezodplatnosť, ktorá spočíva v prenechaní
majetkovej hodnoty darcom obdarovanému bez protiplnenia obdarovaného, nie je možné odhliadnuť od
toho, že darovaním dôjde k zmenšeniu majetku darcu v prospech obdarovaného. Ak potom v konaní
bolo preukázané zhoršenie vzťahov medzi žalobkyňou a žalovanými 1., 2. do takej miery, že dochádzalo
nielen k verbálnym, ale aj k fyzickým útokom, nebolo by spravodlivé požadovať od žalovaných 1. , 2.,
aby darovaním zmenšili svoj majetok v prospech žalobkyne.

6. Súd prvej inštancie priznal úspešným žalovaným 1., 2. nárok na náhradu trov konania.

7. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala odvolanie žalobkyňa z dôvodu nesprávneho právneho
posúdenia veci. V odvolaní uviedla, že názor súdu prvej inštancie, v zmysle ktorého je zmluva o
uzavretí budúcej zmluvy neplatná pre údajný nedostatok prejavu vôle žalovaných ako budúcich darcov v
budúcnosti darovať nehnuteľnosti žalobkyni nie je správny a uvedená zmluva obsahuje všetky podstatné
náležitosti v zmysle § 50a ods. l Občianskeho zákonníka, keďže obsahuje zhodnú vôľu zmluvných strán
uzavrieť v presne stanovenej dohodnutej dobe darovaciu zmluvu, ktorej predmetom budú nehnuteľnosti
podrobne špecifikované v uvedenej zmluve, ktoré nehnuteľnosti sa na základe predmetnej zmluvy a
vôle zmluvných strán stanú výlučným vlastníctvom žalobkyne. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho
rozhodnutia prezentuje formalistický výklad textu zmluvy o budúcej zmluve. Žalobkyňa má za to, že
z obsahu zmluvy o budúcej zmluve zo dňa 7.12.2012 je možné správnym výkladom dovodiť vôľu
účastníkov tejto zmluvy uzatvoriť v stanovenom termíne darovaciu zmluvu, ktorou žalovaní prevedú na
žalobkyňu bezodplatne v zmluve špecifikované nehnuteľnosti, sú v nej dostatočne identifikovaní ako
účastníci budúcej (konečnej) zmluvy, tak i jej predmet a tiež je presne určená doba, do ktorej sa má
konečná darovacia zmluva uzatvoriť. Zmluva o budúcej zmluve nemôže byť neplatná ani z dôvodu, že
táto neobsahuje všetky zákonné náležitosti, ktoré vyplývajú z ust. § 5 zák.č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve
bytov a nebytových priestorov (v zmysle argumentácie žalovaného v jeho podaní zo dňa 19.1.2015),
keďže účelom zmluvy o budúcej zmluve nie je vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností ale
len uzatvorenie budúcej zmluvy. Hlavná (konečná) zmluva, ktorá sa má uzavrieť na základe zmluvy
o budúcej zmluve však už musí vyhovovať po obsahovej stránke nielen ustanoveniam Občianskeho
zákonníka, ale i katastrálnym predpisom. V zmluve o budúcej zmluve však postačuje, aby predmet
prevodu bol označený tak, aby nebol zameniteľný s iným predmetom. Žalobkyňa  považuje za potrebné
zaujať stanovisko i ku konštatácii súdu prvej inštancie, že aj v prípade, ak by zmluva o uzavretí budúcej
zmluvy bola platná, nebolo by spravodlivé požadovať od žalovaných, aby uskutočnili darovanie vlastných
nehnuteľností žalobkyni. Pri posudzovaní otázky, či je možné považovať zhoršenie vzťahov medzi
účastníkmi za takú podstatnú okolnosť, ktorá by mohla odôvodňovať zánik záväzku žalovaných uzavrieť
so žalobkyňou darovaciu zmluvu je významná skutočnosť, čo bolo dôvodom uzavretia zmluvy o budúcej
zmluve, ako i to, čo bolo príčinou zhoršenia týchto vzťahov. Z výsledkov vykonaného dokazovania súdom
prvej inštancie nie je možné vyvodiť, že údajné zhoršenie vzťahov medzi žalobkyňou a žalovaným l.
zapríčinila žalobkyňa. Ak by bolo skutočne dôvodom uzavretia zmluvy o budúcej zmluve to, čo uvádza
žalovaný 1. (hoci sa tento dôvod nejaví dostatočne logický), tak ani v takom prípade by zhoršenie vzťahov
medzi žalobkyňou a žalovaným 1.  nebolo možné považovať za takú okolnosť, akú má na mysli ust. § 50a
ods. 3 Občianskeho zákonníka, teda takú, ktorá by mohla mať za následok zánik záväzku žalovaných
1., 2. vyplývajúci pre nich zo zmluvy o budúcej zmluve. Navrhuje, aby odvolací súd napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie zmenil tak, žalobe vyhovie.

8. K  odvolaniu žalobkyne sa žalovaný 1., 2. nevyjadrili.

9. V priebehu odvolacieho konania žalobkyňa podaním zo dňa 8.10.2018 doručeným odvolaciemu súdu
dňa 9.10.2018 vzala žalobu voči žalovanej 2. späť, keďže žalovaná 2. previedla darovacou zmluvou
zo dňa 31.7.2018 na žalobkyňu spoluvlastnícky podiel v nehnuteľnosti, ktorej sa spor týka, čím si voči
žalobkyni dodatočne splnila svoju povinnosť vyplývajúcu zo zmluvy o budúcej zmluve. K späťvzatiu
žaloby voči žalovanej 2. žalobkyňa pripojila čiastočný výpis z Listu vlastníctva č. XXXX, pre katastrálne
územie C. zo dňa 1.8.2018.



10. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového
poriadku účinného od 1.7.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok, pričom podľa ustanovenia § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ak nie je ustanovené
inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

11. Podľa § 370 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ak je žaloba vzatá späť po rozhodnutí súdu
prvej inštancie, ale skôr, ako rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť, odvolací súd rozhodne o pripustení
späťvzatia.

12. Podľa § 370 ods. 2 Civilného sporového poriadku súd späťvzatie žaloby nepripustí, ak s tým
protistrana z vážnych dôvodov nesúhlasí. Ak späťvzatie žaloby pripustí, odvolací súd zruší rozhodnutie
súdu prvej inštancie a konanie zastaví.

13. Keďže v prejednávanom spore došlo zo strany žalokyne k späťvzatiu žaloby voči žalovanej 2. v
čase, keď už rozhodol vo veci súd prvej inštancie, ale jeho rozhodnutie ešte nenadobudlo právoplatnosť,
pričom žalovaná 2., ktorej bolo späťvzatie žaloby doručené na vyjadrenie, s ním nevyslovila nesúhlas,
čím boli  naplnené všetky zákonné predpoklady pre aplikáciu citovaného ustanovenia § 370 Civilného
sporového poriadku, odvolací súd späťvzatie žaloby voči žalovanej 2. pripustil, rozsudok súdu prvej
inštancie voči žalovanej 2. zrušil a konanie voči žalovanej 2. zastavil. Zároveň zrušil aj rozsudok súdu
prvej inštancie v závislom výroku o náhrade trov konania vo vzťahu žalobkyne a žalovanej 2., keďže
v zmysle nižšie uvedeného zdôvodnenia, rozhodol aj o nároku na náhradu trov konania vo vzťahu
žalobkyne a žalovanej 2..

14. V prípade, ak konanie bolo zastavené (napr. z dôvodu späťvzatia žaloby), súd prihliadne na to, či a
kto zavinil, že k zastaveniu muselo dôjsť. Zavinenie možno posudzovať len z procesného hľadiska, nie
podľa hmotného práva. Preto, ak vzala žalobkyňa žalobu späť voči žalovanej 2. z dôvodu, že žalovaná
2. počas konania splnila uplatnený nároku žalobkyne, z procesného hľadiska zásadne platí, že konanie
bolo zastavené v dôsledku zavinenia žalovanej 2., keďže žalobkyňa v snahe vyhnúť sa zamietnutiu
žaloby, vzala žalobu voči žalovanej 2. späť, ktorá žalovaná 2. je preto povinná nahradiť trovy konania
opačnej strane sporu.

15. S poukazom na vyššie uvedené teoretické východiská o nároku na náhradu trov konania odvolací
súd rozhodol podľa ustanovenia § 396 ods. 1 v spojení s ustanovením § 256 ods. 1 Civilného sporového
poriadku tak, že žalobkyni voči žalovanej 2. priznal nárok na náhrada trov konania v plnom rozsahu,
nakoľko žalovaná 2. zavinila zastavenie konania voči nej. O výške náhrady trov konania rozhodne podľa
ustanovenia § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku súd prvej inštancie samostatným uznesením
po právoplatnom skončení veci, ktoré vydá vyšší súdny úradník.

16. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku), po zistení, že odvolanie
bolo podané včas (§ 362 ods. 1 Civilného sporového poriadku), oprávneným subjektom - stranou, v
ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 Civilného sporového poriadku), proti rozhodnutiu súdu
prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 Civilného sporového poriadku),
po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 365 Civilného sporového poriadku) a
že odvolateľka použila zákonom prípustný odvolací dôvod (§ 365 ods. 1 písm. h) Civilného sporového
poriadku), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 Civilného sporového
poriadku) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku), s prihliadnutím ex offo na
prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 Civilného sporového
poriadku), súc pritom viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať
alebo doplniť dokazovanie (§ 383 Civilného sporového poriadku), postupom bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku a contrario), keď miesto a čas verejného
vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred
jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 Civilného sporového poriadku) a dospel k záveru, že odvolaniu nie je
možné priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je v časti zamietnutia žaloby voči
žalovanému 1. vo výroku vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie
(§ 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku).

17. Podľa § 387 ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie
potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením



napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

18. Ustanovením § 387 ods. 2 Civilného sporového poriadku  je odvolaciemu súdu daná možnosť
vypracovania tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Možnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia
je podmienená tým, že odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi napadnutého  rozhodnutia
súdu prvej inštancie a to po skutkovej ako aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne
nestotožní s týmito závermi, neprichádza do úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia. Môže síce
doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu prvej inštancie, toto doplnenie však nemôže byť v rozpore
so závermi súdu prvej inštancie, môže ho iba dopĺňať v tom zmysle, že závery odvolacieho súdu
iba podporia odôvodnenie súdu prvej inštancie. Odvolací súd je zároveň povinný vysporiadať sa v
odôvodnení rozhodnutia s podstatnými tvrdeniami v odvolaní, pričom za podstatný argument je potrebné
považovať taký argument, ktorý má vecnú súvislosť s prejednávanou vecou  a zároveň je takej povahy,
že v prípade jeho preukázania môže  priniesť priaznivejšie rozhodnutie pre odvolateľa.

19. Predmetom konania je po späťvzatí žaloby voči žalovanej 2. požiadavka žalobkyne na nahradenie
prejavu vôle žalovaného 1. na uzatvorení darovacej zmluvy v zmysle Zmluvy o uzatvorení budúcej
zmluvy zo dňa 7.2.2012, keď predmetom daru mali byť nehnuteľnosti v katastrálnom území C., zapísané
na Liste vlastníctva č. XXXX ako byt č. XX, vo výmere 74,50 m2, na 4. podlaží  bytového domu súpisné
číslo XXX, vchod č. X, vrátane spoluvlastníckeho podielu vo veľkosti 7450/179871-in na spoločných
častiach a zariadeniach bytového domu súpisné číslo XXX a na parcele registra „C“ č. 77 - zastavané
plochy a nádvoria, vo výmere 344 m2. Vzhľadom na rozsah a dôvody odvolania žalobkyne je predmetom
odvolacieho konania posúdiť, či súd prvej inštancie právne správne posúdil uplatnený nárok.

20. Odvolací súd v zmysle ustanovení § 379 a § 380 Civilného sporového poriadku viazaný rozsahom
a dôvodmi odvolaní sa plne stotožnil s rozhodnutím súdu prvej inštancie, keďže jeho argumentácia
bola vecne správna, objektívna, presvedčivá. Mal za to, že všetky dôvody, ktoré žalobkyňa uviedla v
odvolaní, vyriešil už súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku, pričom rozhodnutia súdu prvej inštancie
a odvolacieho súdu nie je možné posudzovať izolovane, pretože prvoinštančné a odvolacie konanie
tvoria jeden celok.

21. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu,
ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o
odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi
podaného odvolania (ktoré strana môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty). Odvolateľ
v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody
preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. V odvolacom konaní sa dispozičná zásada prejavuje tým,
že odvolací súd je viazaný rozsahom odvolania, t. j.  že odvolanie prejedná len v medziach, v ktorých
ho odvolateľ napáda. Ustanovenie § 379 Civilného sporového poriadku zároveň vymedzuje výnimky,
kedy odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania, pričom ide o výnimky len vo vzťahu
k rozsahu podaného odvolania. Odvolací súd je podľa ustanovenia § 380 ods. 1 Civilného sporového
poriadku viazaný aj dôvodmi odvolania, t. j. na iné pochybenia súdu prvej inštancie, ktoré by mohli byť v
súlade s ustanovením § 365 Civilného sporového poriadku dôvodom na podanie odvolania, odvolací súd
pri svojom rozhodovaní o odvolaní prihliadať nemôže, aj keby takéto porušenie zistil. Jedinú výnimku
predstavuje podľa ustanovenia § 380 ods. 2 Civilného sporového poriadku oprávnenie odvolacieho súdu
preskúmavať vady konania, ktoré sa týkajú procesných podmienok, a to z úradnej moci.

22. V zmysle ustanovenia § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku rozsudok musí obsahovať
odôvodnenie, pretože povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva strany na
dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vysporiada i so špecifickými
námietkami strán. Odôvodnenie písomného vyhotovenia rozhodnutia súdu musí obsahovať výklad
opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku rozhodnutia. Súd sa v odôvodnení
svojho rozhodnutia musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový
postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na všetky skutočnosti zistené
vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal; niet v ňom miesto pre
dohady a domnienky. V odôvodnení rozhodnutia súd teda uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké



skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril
žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil, ktoré dôkazy v konaní vykonal a ako ich vyhodnotil,
zistený skutkový stav a právne posúdenie veci, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax.
Zákonom požadované riadne a presvedčivé odôvodnenie písomnej formy rozhodnutia súdu je nielen
formálnou požiadavkou, ktorou sa má zamedziť vydaniu obsahovo nezdôvodnených, nepresvedčivých
alebo neurčitých a nezrozumiteľných rozhodnutí, ale má byť v prvom rade prameňom poznania úvah
súdu, tak v otázke zisťovania skutkového stavu veci, ako aj v právnom posúdení veci. Inak povedané,
účelom odôvodnenia rozhodnutia je predovšetkým preukázať jeho správnosť a odôvodnenie súčasne
musí byť i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutí, t. j. musí byť
preskúmateľné.

23. Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie týkajúce
sa žalobkyňou v odvolaní namietaných skutočností je vyčerpávajúco, správne skutkovo a právne
zdôvodnené a zodpovedá všetkým požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Súd prvej
inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom
opísal priebeh konania, stanoviská strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a
právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté
právne závery primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozhodnutia nevyplýva jednostrannosť, ani taká
aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich
účelu, podstaty a zmyslu. Samotný fakt, že žalobkyňa sa s dôvodmi uvedenými v rozhodnutí súdu prvej
inštancie nestotožňuje ešte neznamená, že závery v ňom obsiahnuté nie sú správne. Súd prvej inštancie
totiž zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré žalobu zamietol.

24. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti
právne rozhodné pre posúdenie žalobkyňou tvrdeného nároku, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu
vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i
vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel
k správnym skutkovým zisteniam, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci,
keď vec i správne právne posúdil, s poukazom na ustanovenie 387 ods. 2 Civilného sporového
poriadku odvolací súd odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia
preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od týchto záverov
súdu prvej inštancie odchýliť, a preto nemôže dať za pravdu odvolateľke. Na zdôraznenie správnosti
záverov súdu prvej inštancie sa potom žiada dodať už len nasledovné:

25. Žalobkyňa predovšetkým nesúhlasila so záverom súdu prvej inštancie, že zmluva o uzavretí budúcej
zmluvy je neplatná pre nedostatok prejavu vôle žalovaných ako budúcich darcov darovať nehnuteľnosti
žalobkyni, keď podľa jej názoru predmetná zmluva o uzavretí budúcej zmluvy obsahuje všetky podstatné
náležitosti, jej správnym výkladom možno dovodiť vôľu účastníkov uzatvoriť v stanovenom termíne
darovaciu zmluvu, sú v nej dostatočne identifikovaní účastníci, jej predmet a presne určená doba, do
ktorej sa má darovacia zmluva uzatvoriť.

26. Podľa § 50a ods. 1 Občianskeho zákonníka účastníci sa môžu písomne zaviazať, že do dohodnutej
doby uzavrú zmluvu; musia sa však pritom dohodnúť o jej podstatných náležitostiach (odsek 1). Ak
do dohodnutej doby nedôjde k uzavretiu zmluvy, možno sa do jedného roka domáhať na súde, aby
vyhlásenie vôle bolo nahradené súdnym rozhodnutím. Právo na náhradu škody tým nie je dotknuté
(odsek 2).

27. Podstata zmluvy o budúcej zmluve spočíva v tom, že jej subjekty sa písomne zaväzujú, že
do stanovenej doby uzavrú určitú zmluvu. Nesplnenie záväzku uzavrieť dohodnutú zmluvu prináša
účastníkom zmluvy o budúcej zmluve právo domáhať sa na súde žalobou nahradenia prejavu vôle, aby
bola druhej strane uložená povinnosť zmluvu uzavrieť (§ 229 Civilného sporového poriadku). Zmluva
o budúcej zmluve musí obsahovať všetky nevyhnutné obsahové a formálne náležitosti budúcej zmluvy
a ako právny úkon musí tiež vyhovovať všeobecným náležitostiam právnych úkonov stanovených
v ustanovení § 34 a nasl. Občianskeho zákonníka. S ohľadom na povahu kontraktačnej povinnosti
predpisuje zákon písomnú formu zmluvy o budúcej zmluve, ktorá musí pod sankciou neplatnosti
obsahovať dojednanie tak o podstatných náležitostiach budúcej zmluvy, tak o dobe, do ktorej má byť
táto zmluva uzatvorená.



28. Súdna prax sa ustálila v názore, že pokiaľ ide o právny úkon, pre ktorý je pod sankciou neplatnosti
stanovená písomná forma, musí byť určitosť prejavu vôle daná obsahom listiny, na ktorej je tento prejav
vôle zaznamenaný (porovnaj napr. rozsudok NS ČR z 31.7.1996 sp. zn. 3Cdon 227/96). Nepostačuje,
že účastníkom právneho vzťahu je jasné, čo je predmetom zmluvy, ak to nie je poznateľné z jej textu.
Určitosť písomného prejavu vôle je objektívnou kategóriou a takýto prejav vôle by nemal vzbudzovať
dôvodné pochybnosti o jeho obsahu ani u osôb, ktoré nie sú účastníkmi daného zmluvného vzťahu.

29. Darovacia zmluva je najznámejším typom bezodplatnej zmluvy. Táto črta darovacej zmluvy sa
prejavuje v tom, že darca za poskytnutý dar nedostáva žiadnu majetkovú protihodnotu. Pre darovaciu
zmluvu je ďalej charakteristická zásada dobrovoľnosti: poskytnutie daru nie je plnením právnej povinnosti
vyplývajúcej zo zákona alebo zo zmluvy. Hospodárskym dôvodom (kauzou) darovacej zmluvy (causa
donandi) je teda  bezodplatný prevod vlastníckeho práva k predmetu daru (vec, právo alebo iná
majetková hodnota) z darcu na obdarovaného. Z hľadiska právnych účinkov má význam prejavená
vôľa darcu z vlastných prostriedkov rozmnožiť majetok obdarovaného (animus donandi). Darovacia
zmluva ako dvojstranný právny úkon ku svojej platnosti vyžaduje dodržanie formálnych a obsahových
náležitostí vyžadovaných zákonom (pozri § 628 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka). Darovacia zmluva
tak vyžaduje konsenzus zmluvných strán spočívajúci v bezodplatnom prenechaní daru alebo ponuke
daru na jednej strane a bezodplatnom prijatí daru alebo ponuky daru na strane druhej. Jej základnými
znakmi sú predmet daru, bezodplatnosť a dobrovoľnosť.

30. Vychádzajúc z vyššie uvedeného súd prvej inštancie správne dospel k záveru, o neplatnosti
zmluvy o uzatvorení budúcej zmluvy zo dňa 7.2.2012 pre absenciu podstatných náležitostí zmluvy
o budúcej zmluve, teda darovacej zmluvy. V danom prípade z prejavov oboch zmluvných strán,
ktoré sú obsahom posudzovanej zmluvy o budúcej zmluve, nie je nepochybná vôľa zmluvných strán
uzavrieť v budúcnosti darovaciu zmluvu, keď v nej absentuje záväzok žalovaných ako budúcich darcov
predmet daru prenechať žalobkyni a záväzok žalobkyne ako budúcej obdarovanej predmet daru prijať.
Z obsahu zmluvy o budúcej zmluve totiž len vyplýva, že na základe darovacej zmluvy sa stane výlučným
vlastníkom nehnuteľností  žalobkyňa, avšak z jej obsahu nemožno dovodiť vyššie uvedené prejavy vôle
bezodplatne prenechať predmet daru a bezodplatne predmet daru prijať, keďže tieto prehlásenia musia
byť výslovne a musia byť zachytené v písomnej podobe na tej istej listine. Absenciu vôle zmluvných
strán zmluvy o budúcej zmluve nie je možné odstrániť ani výkladom, nakoľko pomocou výkladu nemožno
nahradzovať alebo doplňovať vôľu, ktorá nebola prejavená. Rovnako možno prisvedčiť aj záveru súdu
prvej inštancie, že v zmluve o budúcej zmluve nie je nepochybným spôsobom vymedzené, kto má byť
budúcim darcom a kto má byť budúcim obdarovaným, keď žalovaní a žalobkyňa sú v nej označení len
ako zmluvné strany bez ďalšieho označenia. V prejednávanej veci tak neboli účastníci zmluvy o budúcej
zmluve v tejto zmluve vôbec označení. Nemožno tak prisvedčiť odvolacej argumentácii žalobkyne, že
zmluva o budúcej zmluve obsahuje všetky podstatné náležitosti, ktorých absencii sa súd prvej inštancie
dostatočne podrobne venoval v odseku 34., 35. preskúmavaného rozsudku a k jeho záverom nemá
odvolací súd viac čo dodať.

31. Pokiaľ žalobkyňa v odvolaní poukazovala na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 242/2007,
je jej argumentácia nenáležitá, keďže v uvedenom rozhodnutí sa neriešila úplne identická skutková
otázka ako v prejednávanej veci (jednalo sa budúcu kúpnu zmluvu). S právnymi závermi vyslovenými v
uvedenom rozhodnutí sa vo všeobecnosti stotožňuje aj odvolací súd, čo však neznamená, že v súdenom
prípade nemôžu byť splnené  predpoklady pre potvrdenie napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie
odvolacím súdom.

32. Odvolaciu argumentáciu žalobkyne, že zmluva o budúcej zmluve nemôže byť neplatná ani z dôvodu,
že neobsahuje všetky zákonné náležitosti vyplývajúce z ust. § 5 zákona č. 182/1993 Z. z o vlastníctve
bytov a nebytových priestorov, považuje odvolací súd za irelevantnú, nakoľko nekorešponduje s
dôvodmi, pre ktoré súd prvej inštancie žalobu zamietol.

33. Keďže odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie dospel k záveru o neplatnosti zmluvy o budúcej
zmluve, bolo už nadbytočným súdom prvej inštancie zaoberať sa možným zánikom záväzku zo zmluvy o
budúcej zmluve priamo zo zákona (ex lege) v zmysle ustanovenia § 50a ods. 3 Občianskeho zákonníka
(odsek 37., 38. preskúmavaného rozsudku). V zmysle uvedeného zákonného ustanovenia ide totiž o
zmenu pomerov existujúcich po vzniku zmluvy, pričom v súdenom spore k vzniku záväzku zo zmluvy o
budúcej zmluve ani nedošlo. Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody potvrdenia napadnutého rozsudku



súdu prvej inštancie bolo bezpredmetné zaoberať sa ďalšími odvolacími dôvodmi žalobkyne vo vzťahu
k zmene okolností, z ktorých účastníci zmluvy o budúcej zmluve pri jej uzavretí vychádzali.

34. Žalobkyňa odvolaní namietala nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie. K
uvedenému odvolaciemu dôvodu odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej
zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový
stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak
síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery.

35. Výsledky dôkaznej verifikácie všetkých právne relevantných dôkazných prostriedkov, ktoré boli
potrebné k zisteniu skutkového stavu a vyplývajú z obsahu spisu, viedli ku konštatovaniu o nesplnení
podmienok pre aplikáciu ustanovenia § 50a ods. 2 Občianskeho zákonníka. Odvolací súd sa
stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že zmluva o budúcej zmluve je neplatná pre absenciu
podstatných náležitostí, čo znamená aj neexistenciu záväzku žalovaných uzatvoriť budúcu zmluvu.
Polemika o nesprávnosti súdom prvej inštancie vyslovených právnych záverov pre nezohľadnenie
právnej argumentácie strany sporu, sama o sebe nie je presvedčivou bázou pre konštatovanie vecnej
nesprávnosti rozsudku súdu prvej inštancie.  Odvolací súd konštatuje, že po preskúmaní veci nezistil
žiadne právne vady napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie vec správne
právne posúdil.

36. V tejto súvislosti odvolací súd zdôrazňuje, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany
sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV.
ÚS 252/04), ani právo na to, aby bola strana pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa rozhodlo v
súlade s jej požiadavkami (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa článku 46 ods. 1 Ústavy a
práva na spravodlivý proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru nepatrí ani právo strany sporu vyjadrovať
sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého
spôsobu hodnotenia dôkazov (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Odvolacie námietky žalobkyne o nesprávnom
právnom posúdení veci súdom prvej inštancie z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd vyhodnotil ako
nedôvodné.

37. Ďalšie odvolacie argumenty žalobkyne odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej za
nerozhodné. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí
dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do
všetkých detailov sporu uvádzaných stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď
na každú jednu poznámku, či pripomienku strany, ktorá ju nastolila. Je však nevyhnutné, aby bolo
reagované na podstatné a relevantné argumenty strán (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II.ÚS
251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu argumentáciu odvolateľky, už nespôsobilú
ovplyvniť posúdenie veci a zachádzajúcu do zbytočných podrobností, teda odvolací súd nepovažoval
za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

38. Vo vzťahu k výroku o nároku na náhradu trov konania žalobkyňa v odvolaní uviedla, že podáva
odvolanie i proti tomuto výroku, avšak neuviedla žiadne odvolacie dôvody. Nakoľko žalobkyňa žiadnym
relevantným spôsobom správnosť výroku o nároku na náhradu trov konania žalovaného 1. voči žalobkyni
v rozsudku súdu prvej inštancie vychádzajúceho z tzv. zásady úspechu nespochybnila, nie je jej
odvolacia námietka opodstatnená.

39. S poukazom na vyššie uvedené dôvody súd prvej inštancie v predmetnej veci z výsledkov
dokazovania vyvodil správne skutkové závery, na ktoré aplikoval správnu právnu úpravu, dostatočne sa
vyporiadal s námietkami uvádzanými žalobkyňou v odvolaní, preto odvolací súd podľa ustanovenia §
387 ods. 1 Civilného sporového poriadku napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v časti zamietnutia
žaloby voči žalovanému 1. a v časti náhrady trov konania vo vzťahu žalobkyne a žalovaného 1. z dôvodu
vecnej správnosti potvrdil.

40. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia § 262
ods. 1 v spojení s ustanovením § 396 ods. 1 Civilného sporového poriadku, pričom v odvolacom konaní



úspešnému žalovanému 1. priznal v zmysle ustanovenia § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku voči
žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania
rozhodne súd prvej inštancie osobitným uznesením po právoplatnom skončení veci.

41. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa  už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,



c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "14C/269/2013", "guid": "c1c7ac19-f2a3-45f9-aedb-ef4ba9094302:6d1ee1e8-e36f-4ac7-86fe-9845f2ab3a07", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:6ab0f494-bded-45ab-bec8-2fb63d54492d", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 200/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 200/09 z 19. 5. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-05-19", "citacie_n": 5114, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6ab0f494-bded-45ab-bec8-2fb63d54492d"}, {"guid": "ussr:ecc2c3e4-eeac-4702-900c-25ee145982fd", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 251/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 251/04 z 19. 4. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-04-19", "citacie_n": 5412, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ecc2c3e4-eeac-4702-900c-25ee145982fd"}, {"guid": "ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 252/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 252/04 z 31. 8. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-08-31", "citacie_n": 8432, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 50/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 50/04 z 3. 3. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-03-03", "citacie_n": 8434, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9"}, {"guid": "ussr:279dadb3-583d-4004-9589-ccf9e7ecd7d1", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 251/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 251/03 z 17. 12. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-12-17", "citacie_n": 5563, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:279dadb3-583d-4004-9589-ccf9e7ecd7d1"}, {"guid": "ussr:1348e0f0-0a30-4c1e-b170-7364e546ca39", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 3/97", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 3/97 z 19. 3. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-03-19", "citacie_n": 8205, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1"}], "citovane_v": []}