{"guid": "086dcac9-2838-470c-8bf4-11131baf7f0a:4c6396a3-030f-445a-91a7-4cd66a789d89", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2016:8813203685.1", "spisova_znacka": "14Co/101/2015", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 14Co/101/2015 z 13. 1. 2016", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Prešov z 13. januára 2016, sp. zn. 14Co/101/2015, ECLI:SK:KSPO:2016:8813203685.1", "identifikacne_cislo": "8813203685", "sud": {"guid": "sud_155", "nazov": "Krajský súd Prešov", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-presov"}, "sudca": "Mgr. Ing. Judita Gabonaiová Hrenčuková", "sudca_id": 658, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/mgr-ing-judita-gabonaiova-hrencukova-658", "datum_vydania": "2016-01-13", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdené"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Spotrebiteľské zmluvy"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1950/191", "nazov": "ZZŠ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1950/191", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/191-1950"}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/4c6396a3-030f-445a-91a7-4cd66a789d89", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2016:8813203685.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSPO:2016:8813203685.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSPO:2016:8813203685.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 14Co/101/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8813203685
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 01. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Majerník
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8813203685.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Majerníka a členov senátu
JUDr. Romana Tótha a JUDr. Mareka Košča v právnej veci žalobcu: CD Consulting s.r.o., so sídlom
Politických vězňů 1272/21, Nové Město, 110 00 Praha 1, Česká republika, IČ: 264 29 705, zastúpený
Fridrich Paľko, s.r.o. so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, proti žalovanému:
W. M., nar. XX.X.XXXX, bytom XXX XX M. XXX, o zaplatenie 1.277,- eur s príslušenstvom, o odvolaní
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou č.k. 4C/396/2013-104 zo dňa 2.12.2014,
takto

r o z h o d o l :

Pripúšťa späťvzatie žaloby v tej časti, ktorou žalobca uplatňoval zmenkový úrok zo sumy 1.277,- eur v
rozsahu prevyšujúcom 0,06 % denne za čas od 9.11.2009 do zaplatenia, v tej časti zrušuje rozsudok
súdu prvého stupňa a konanie zastavuje.

Vo zvyšujúcej napadnutej časti rozsudok súdu prvého stupňa potvrdzuje.

Náhradu trov odvolacieho konania účastníkom nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1) Prvostupňový súd napadnutým rozsudkom rozhodol, že:

„Súd žalobu žalobcu   zamieta.
Žalovanému sa náhrada trov konania  nepriznáva.“

V dôvodoch rozhodnutia uviedol, že žalobca sa návrhom (tlačivo A - návrh na uplatnenie pohľadávky,
článok 4 ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 8614/2007 z 11.1.2007, ktorým sa
ustanovuje Európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu) domáhal, zaplatenia istiny 1.277,-
eur, zmenkového úroku 0,25 % denne zo sumy 1.277,- eur od 9.11.2009 do zaplatenia.. Okrem toho
žiadal priznať 6 %-ný úrok  vyššie uvedenej sumy od 25.1.2010 do zaplatenia a za také isté obdobie
žiadal priznať aj zmenkový úrok ako aj zmenkovú odmenu vo výške 1/3-tiny percenta zmenkovej
sumy, teda 4,26 eur. Žalobca uviedol, že ako indosatár je nadobúdateľom všetkých práv zo zmenky,
ktorú vystavil žalovaný dňa 25.2.2009 na zmenkovú sumu 1.277,- eur, pričom sa zaviazal aj k úhrade
zmenkového úroku vo výške 0,25 % denne od 9.11.2009.  V texte bol uvedený záväzok žalovaného,
že  zaplatí  za  túto zmenku pri predložení na rad zmenkovému veriteľovi. Indosovaná zmenka je
podľa žalobcu vista zmenkou a je opatrená doložkou „na platenie predložiť v lehote štyroch rokov od
vystavenia“.

Súd mal za to, že v danom prípade sú splnené podmienky pre použitie nariadenia Európskeho
parlamentu a Rady (ES) 861/2007 z 11.7.2007, ktorým sa ustanovuje Európske konanie vo veciach s



nízkou hodnotou sporu. V zmysle článku 2 citovaného nariadenia sa toto uplatňuje v občianskych a
obchodných veciach pri cezhraničných sporoch bez ohľadu na povahu súdu alebo tribunálu, v ktorých
hodnota pohľadávky v čase doručenia tlačiva návrhu na uplatnenie pohľadávky príslušnému súdu alebo
tribunálu nepresahuje 2.000,- eur bez akýchkoľvek úrokov, výdavkov a nákladov. Neuplatňuje sa najmä
na daňové, colné ani správne veci, ani na zodpovednosť štátu za konanie alebo nečinnosť pri výkone
štátnej moci. V článku  3 odsek 1 citovaného zákonného ustanovenia sa uvádza, že na účely tohto
nariadenia je cezhraničným sporom taký spor, v ktorom má aspoň jedna zo strán bydlisko alebo obvyklý
pobyt v členskom štáte inom ako v členskom štáte súdu alebo tribunálu konajúceho vo veci. Podľa
čl. 5 ods. 1 nariadenia európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu je písomné. Súd alebo
tribunál nariadi ústne pojednávanie, ak to považuje za potrebné, alebo ak o to požiada niektorá zo
strán. Súd alebo tribunál môže takúto žiadosť odmietnuť, ak sa domnieva, že vzhľadom na okolnosti
prípadu ústne pojednávanie zjavne nie je potrebné pre spravodlivé vedenie konania. Dôvody odmietnutia
sa uvedú písomne. Iba proti rozhodnutiu súdu alebo tribunálu o odmietnutí takejto žiadosti nemožno
samostatne podať opravný prostriedok. V zmysle článku 5 ods. 2 citovaného nariadenia po doručení
správne vyplneného tlačiva návrhu na uplatnenie pohľadávky súd alebo tribunál vyplní časť I. vzorového
tlačiva C na odpoveď, ako je uvedené v prílohe III. Kópia tlačiva návrhu na uplatnenie pohľadávky a v
prípade potreby podporných dokumentov spolu s vyplneným tlačivom na odpoveď sa doručí odporcovi
v súlade s článkom 13.

Na základe vykonaného dokazovania súd zistil skutkový stav, podľa ktorého žalovaný vystavil dňa
25.2.2009 v prospech spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.r.o. zmenku, obsahom ktorej je jeho záväzok
zaplatiť za túto zmenku pri predložení na rad POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598, Pribinova 25, 811
09 Bratislava, sumu 1.277,- eur so zmenkovým úrokom 0,25 % denne od 9.11.2009. Predmetná zmenka
bola žalovaným vystavená ako vista zmenka a bola opatrená doložkami „bez protestu“, „na platenie
predložiť v lehote štyroch rokov od vystavenia“. Zmenka bola prevedená indosamentom (rubopisom)
na žalobcu.

Zo zmluvy o úvere číslo XXXXXXX, ktorá sa uvádza na zmenke predloženej žalobcom, ktorú súdu
predložil žalovaný a ktorá bola na výzvu súdu a to kópia zaslaná spoločnosťou POHOTOVOSŤ,
vyplýva, že dňa 25.2.2009 na jednej strane medzi dlžníkom - žalovaným a na druhej strane veriteľom
- POHOTOVOSŤ, s.r.o. bola uzavretá táto zmluva o úvere, kde sa veriteľ zaviazal poskytnúť dlžníkovi
úver v sume 1.000,- eur a dlžník sa zaviazal zaplatiť veriteľovi túto sumu zvýšenú o príslušný
poplatok vo výške  701,- eur t. j. celkove čiastku 1.701,- eur, ktorú sa zaviazal tento uhradiť v 9-tich
mesačných splátkach splatných po 189,- eur začínajúc dňom 4.4.2009 na účet veriteľa špecifikovaný
vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru. Zmluva je datovaná dňom 25.2.2009 a opatrená
podpismi mandatára M. ako aj podpisom žalovaného ako dlžníka. Peniaze mal prevziať toho istého dňa.

Z vyššie uvedeného teda súd prvého stupňa jednoznačne uzavrel, že zmenka, ktorú žalobca pripojil
k návrhu, bola vystavená ako zabezpečovací prostriedok z poskytnutého úveru, ktorý má povahu
spotrebiteľského úveru. Pôvodne bola zmenka vystavená spoločnosťou POHOTOVOSŤ, s.r.o., ktorá
ju následne indosovala na žalobcu ako zahraničnú právnickú osobu. Základný právny vzťah medzi
pôvodným majiteľom zmenky a žalovanou má teda spotrebiteľskú povahu.

Na posúdenie spotrebiteľských zmlúv súd prvého stupňa v zmysle článku 19 Nariadenia číslo 861/2007/
ES aplikoval slovenské procesné rozhodné právo. Z uvedeného potom vyplýva, že slovenské subjekty
pôvodne ani nepredpokladali iný ako právny poriadok Slovenskej republiky. Podľa bodu 13 Nariadenia
číslo 861/2007/ES pojmy „zjavne neopodstatnené“ v kontexte zamietnutia pohľadávky a neprípustné
„v kontexte zamietnutia návrhu“ by sa mali určiť v súlade s vnútroštátnym právom, súd v danom
prípade postupoval podľa Občianskeho súdneho poriadku, Občianskeho zákonníka, zákona číslo
258/2001 Zbierky zákonov o spotrebiteľských úveroch v súlade so smernicou Rady 93/13/EHS z 05.
04. 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, Smernicou 2008/48/EHS o zmluvách o
spotrebiteľskom úvere, Smernicou 2005/29/ES o nekalých praktikách podnikateľov voči spotrebiteľom
na vnútornom trhu. Ako rozhodné právo aplikoval súd právo Slovenskej republiky už aj vzhľadom na
to, že pôvodným majiteľom zmenky bola spoločnosť POHOTOVOSŤ, s.r.o. Bratislava ako slovenská
právnická osoba a prípadná voľba iného právneho poriadku súdu tvrdená ani preukázaná nebola.

Na základe vyššie uvedeného mal prvostupňový súd teda za preukázané, že dňa 25.2.2009 uzavrel
žalovaný ako dlžník so spoločnosťou POHOTOVOSŤ, s.r.o. ako veriteľom zmluvu o úvere v písomnej



forme, predmetom ktorej bolo poskytnutie úveru, ako už bolo uvedené vyššie, vo výške 1.000,- eur. V
ten istý deň bola vystavená a podpísaná zmenka na sumu 1.277,- eur. Žalobou si teda žalobca na súde
uplatnil právo na zaplatenie sumy 1.277,- eur.

Výsledkami vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že žalobcom predložená zmenka
zabezpečovala hlavný záväzkový vzťah, ktorým bola zmluva o úvere uzavretá medzi žalovaným ako
dlžníkom a spoločnosťou POHOTOVOSŤ, s.r.o. Bratislava ako veriteľom. Zmluvu o úvere uzatváral
žalovaný ako občan - fyzická osoba. Zmluva bola uzatváraná na formulári veriteľa, mala predtlačený text
a do zmluvy sa dopisovali len údaje, ktoré vzhľadom na charakter nemohli byť vopred dané a to osobné
údaje dlžníka, výška poskytnutého úveru, výška poplatku a spôsob splatnosti. Do zmluvy sa dopisovala
len suma úveru, suma poplatku a výška splátok, ako aj počínajúci deň splatnosti, pričom v predtlačenej
forme formulára bol obsiahnutý aj text, že dlžník sa zaväzuje zaplatiť veriteľovi sumu úveru zvýšenú o
príslušný poplatok. Neoddeliteľnou časťou zmluvy o úvere boli všeobecné podmienky poskytnutia úveru,
dohody o vyplnení zmenky a mediačnej dohody. Taktiež sa strany dohodli na tom, že v zmysle § 262
ods. 1 Obchodného zákonníka sa ich právne vzťahy budú spravovať Obchodným zákonníkom.

S poukazom na § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy o úvere
každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom, je spotrebiteľskou
zmluvou,  ak   dodávateľ  je osoba, ktorá pri uzatváraní a
plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti
(§ 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka) a spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení
spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej
činnosti (§ 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka). Súčasne sa vyžadovalo, aby spotrebiteľské zmluvy
neobsahovali ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa, teda neprijateľné podmienky (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka) s
tým, že zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od Občianskeho
zákonníka v neprospech spotrebiteľa a spotrebiteľ sa najmä nemôže vzdať svojich práv, ktoré mu
Občiansky zákonník priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné povinnosti (§ 54 ods. 1 Občianskeho
zákonníka). V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa
priaznivejší (§ 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka).

V danom prípade žalovaný ako fyzická osoba spĺňal definíciu spotrebiteľa a spoločnosť POHOTOVOSŤ,
s.r.o. Bratislava na strane veriteľa konala v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti pri uzatváraní
zmluvy o úvere, keďže aj v predmete podnikania zapísaného v Obchodnom registri mala činnosť
poskytovanie úverov z vlastných zdrojov. Podľa záveru súdu tak bolo preukázané, že veriteľ,
teda spoločnosť POHOTOVOSŤ, s.r.o. Bratislava spĺňala definíciu dodávateľa. V konaní bolo ďalej
preukázané, že zmluva medzi veriteľom a žalovaným bola uzatvorená na formulári veriteľa vrátane
všeobecných zmluvných podmienok, do tejto zmluvy bolo možné doplniť resp. zmeniť len osobné údaje
žalovaného ako dlžníka a výšku úveru. Súd mal tak za preukázané, že veriteľ tieto zmluvy uzatváral
s viacerými osobami, bolo obvyklé, že ktorákoľvek druhá strana ako spotrebiteľ obsah tejto zmluvy
podstatným spôsobom ovplyvniť nemohla.

Napriek tomu, že žalovaný v konaní vyslovene nenamietal, že zmenka je neplatná, súd prvého stupňa
skúmal jej platnosť, pretože mal za to, že Princíp „vigilantibus iura sripta sunt\" (právo patrí bdelým)
v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je
ochrana práv spotrebiteľa. Uvedené opakovane skonštatoval Najvyšší súd SR (uznesenie Najvyššieho
súdu SR zo 16. januára 2013, sp. zn. 6 M Cdo 9/2012, uznesenie Najvyššieho súdu SR z 21. marca
2012, sp. zn. 6 Cdo 1/2012, uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 61/2012). Aj v prípade
tohto princípu totiž platí, že v konkrétnych súvislostiach ustupuje na strane spotrebiteľa dôležitejšiemu
princípu, ktorým je princíp ochrany spotrebiteľa. Vychádzajúc z povahy spotrebiteľských právnych
vzťahov realite praktického života, a teda aj zdravému rozumu, odporuje požiadavka na podrobnej (až
detailnej) znalosti právnych predpisov. Na túto vec sa vzťahuje viacero právnych predpisov (Občiansky
zákonník, zákon o ochrane spotrebiteľa, zákon o spotrebiteľských úveroch, zákon o zmenkách), pričom
je nepochybné, že vzhľadom na rozsiahlosť a dynamickosť právnej úpravy, spotrebiteľ nemôže dokonale
poznať každý z vyššie uvedených zákonov. Neinformovanosť spotrebiteľa resp. jeho nedostatočná
informovanosť v tejto oblasti mu nemôže byť na ujmu. Účelom spotrebiteľského práva je poskytnúť
spotrebiteľovi ochranu v prípadoch, keď môže dodávateľ zneužiť neinformovanosť spotrebiteľa tým,
že do zmluvy zakomponuje zmluvné podmienky, ktoré sú v neprospech spotrebiteľa. Úlohou súdu je



v takýchto prípadoch ex offo skúmať prijateľnosť zmluvných podmienok a v prípade, že sú zmluvné
podmienky neprijateľné, zabezpečiť rýchlu a účinnú ochranu spotrebiteľa. Citujúc rozsudok  Európskeho
súdneho dvora sp. zn. C - 419/2011 zo 14. 03. 2013 (Česká sporiteľňa a.s. proti Geraldovi Feichterovi)
samotný Európsky súdny dvor v konaní pri uplatnení práva zo zmenky z úradnej moci skúmal postavenie
odporcu ako spotrebiteľa uzavrel, že podľa tohto rozhodnutia napriek tomu, že v danom prípade sa jedná
o vzťah uplatnený na základe zmenky ako abstraktného cenného papiera, je povinnosťou súdu skúmať
postavenie odporcu ako spotrebiteľa.

K obdobnému záveru o prelomení zásady zmenky ako abstraktného cenného papiera vo vzťahu ku
spotrebiteľovi došlo aj rozhodnutím Nemeckého najvyššieho súdu (BGH), 25. 2. 1965 - II. Zaitschrift für
das gesamte Handelsrecht und Wirtschaftrecht 191/62 Hamm, publikovaný v časopise Neue juristische
Wochenschrift, 1965 str. 1125. Ak teda vo vyššie uvedenej veci ESD C- 419/11 skúmal súdny dvor
EÚ, či ručiteľ zo zmenky môže byť spotrebiteľom, o to viac je odôvodnený záver o skúmaní postavenia
spotrebiteľa pokiaľ ide o samotného dlžníka a v tej súvislosti posudzovať otázku prijateľnosti podmienok
spotrebiteľských zmlúv.

Taktiež je potrebné podľa prvostupňového konania uviesť, že podľa rozhodnutia Súdneho dvora EÚ z
16. 11. 2010 práve vo veci POHOTOVOSŤ, s.r.o. C-76/10, bolo rozhodnuté Súdnym dvorom EÚ, že
vnútroštátny súd má v každom štádiu konania vrátane výkonu rozhodnutia povinnosť aj bez návrhu
posúdiť nekalé povahy sankcií (a nielen sankcií, ale akýchkoľvek zmluvných dojednaní) obsiahnutých v
zmluve o úvere, ak má súd k tomuto účelu k dispozícii nevyhnutné informácie o právnom a skutkovom
stave. V bode 37 tohto rozhodnutia proti spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.r.o. je uvedené, že sa vychádza
z účelu právnej úpravy Smernice číslo 93/13 a to že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo
dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň
informovanosti a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom bez
toho, aby mohol vplývať na ich obsah. V bode 38 uvedeného rozhodnutia Súdneho dvora je jasne
uvedené, že nekalé podmienky nie sú pre spotrebiteľa záväzné, pričom ide o kogentné ustanovenia,
ktoré nie je možné zmeniť. Ich cieľom je nastolenie formálnej rovnováhy vyplývajúcej zo zmluvy medzi
právami a povinnosťami zmluvných strán a nahradiť ich skutočnou rovnováhou a zaviesť s nimi rovnosť
medzi účastníkmi právneho vzťahu. Odčlenenie zmenkového abstraktného vzťahu od spotrebiteľského
vzťahu nie je možné, pretože práve v spotrebiteľských vzťahoch bolo použitie zmenky regulované a
obmedzené v § 4 ods. 6 zákona číslo 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v rôznom znení do 31.
12. 2007 a od 01. 01. 2008. Posledná platná právna úprava v § 17 ods. 3 zákona číslo 129/2010 Z. z. o
spotrebiteľských úveroch dokonca zmenku v spotrebiteľských úveroch úplne zakazuje. Pokiaľ by došlo
k odčleneniu abstraktného vzťahu zo zmenky, súd by nemohol v tomto prípade aplikovať ustanovenia
o ochrane spotrebiteľa, čím by došlo k zmareniu účelu spotrebiteľského práva. V takomto prípade by
zmluva mohla obsahovať viaceré neprijateľné zmluvné podmienky, ktoré by však súd nemohol skúmať,
čím by bolo spotrebiteľovi odopreté jeho právo na právnu ochranu.

Ustanovenie § 53 ods. 4 OZ demonštratívne určuje, čo je možné vyhodnotiť ako neprijateľné zmluvné
podmienky. Čo sa týka prípustnosti zmenky v spotrebiteľskom vzťahu demonštratívny výpočet nekalých
podmienok uvedených Občianskym zákonníkom je potrebné doplniť ustanovením § 4 ods. 6 zákona
číslo 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, platného v čase uzavretia zmluvy o úvere, podľa ktorého
v súvislosti s poskytovaním
úveru od spotrebiteľa alebo inej osoby sa zakazuje splniť dlh zmenkou alebo šekom.

Aby veriteľ mohol prijať zmenku od spotrebiteľa, musia byť naraz splnené dve podmienky:
1. ide o zabezpečovaciu zmenku;
2. zmenková suma v čase vyplnenia je maximálne vo výške aktuálnej výšky nesplateného
spotrebiteľského úveru a príslušenstva (vrátane zmluvných pokút a iných nárokov veriteľa zo zmluvy o
spotrebiteľskom úvere) vo výške maximálne 30 % istiny poskytnutého spotrebiteľského úveru.

Z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplýva, že uvedené podmienky neboli splnené, istina
poskytnutého úveru bola 1.000,- eur, pričom zmenka bola vystavená na sumu 1.277,- eur. Teda
zmenková suma predstavuje až 127,70  % z istiny úveru.

S poukazom na tieto skutočnosti prvostupňový považoval prvostupňový súd  zmluvné dojednanie -
dohodu o vyplnení zmenky za neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá ako zmluvné dojednanie vyznieva



výrazne v neprospech spotrebiteľa (§ 53 ods. 4 písm. i), k), o) Občianskeho zákonníka) a sleduje cieľ
obísť právne predpisy týkajúce sa ochrany spotrebiteľa. Dohoda o vyplnení zmenky je v rozpore s § 52
ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky
iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to
na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých
obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné.

Spotrebiteľské právo v čase uzavretia zmluvy nevylučovalo prijať od dlžníka zmenku, avšak len na
zabezpečenie svojich nárokov zo spotrebiteľského úveru, ktorá úprava bola obsiahnutá v § 4 ods. 6
zákona číslo 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Rovnako sa pripúšťalo za určitých podmienok
vyplniť zmenkovú sumu veriteľom do zákonom limitovanej výšky istiny a príslušenstva. Dohoda uzavretá
v článku 17 všeobecných zmluvných podmienok však umožňuje vystaviť povinnému zmenku, v ktorej
nie je vyplnená zmenková suma a dátum začiatku úročenia zmenkovej sumy, pričom zmenkovú sumu
vyplní veriteľ v rozsahu všetkých jeho peňažných nárokov voči dlžníkovi, ktoré podľa uváženia veriteľa
vzniknú ku dňu vyplnenia zmenky. Takéto zmluvné dojednanie o vyplnení zmenky za stavu, že ide
o spotrebiteľský vzťah, a ktoré zmluvné dojednanie mení vzťah medzi účastníkmi zo zmluvného
dojednania na vzťah zo zmenky, ktorý nie je zásadne kauzálny a nepožíva žiadnu ochranu spotrebiteľa,
musí súd vyhodnotiť ako neprijateľné, a tým neplatné v súlade s § 54 ods. 5 Občianskeho zákonníka,
resp. ako neplatné dojednanie v zmysle § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Okrem toho uzavretím
dohody o vyplnení zmenky veriteľ dostáva do rúk oprávnenie rozhodnúť o tom, že ním požadované
plnenie je v súlade so zmluvou, čo je taktiež v rozpore s § 53 ods. 4 písm. o) Občianskeho zákonníka.

Pre úplnosť súd dodal, že na to, aby bola zmluva platne uzavretá, je potrebné, aby bola vôľa zmluvných
strán slobodná. Právny predchodca žalobcu bol povinný predložiť žalovanej zmluvné dojednanie,
týkajúce sa vyplnenia zmenky tak, aby z neho bolo dostatočne zrejmé, že žalovanej sa poskytuje
možnosť voľby prijať alebo neprijať takýto návrh, a aby bolo z neho tiež zrejmé, že   jej   boli   poskytnuté
aj  jasné a zrozumiteľné informácie, aké následky sa spájajú s vyplnením zmenky. Pokiaľ právny
predchodca žalobcu takto nepostupoval, resp. pokiaľ takýto postup nebol žalobcom preukázaný listinami
pripojenými k návrhu na začatie konania, súd musí konštatovať neplatnosť takéhoto dojednania z dôvodu
nedostatku vôle žalovanej.

Dohoda o vyplnení zmenky uzavretá so spotrebiteľom, ak má byť právom akceptovateľná ako prejav
zmluvnej autonómie, musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Slobodná vôľa
vyžaduje informácie o možnosti voľby medzi viacerými riešeniami (prijať alebo neprijať takéto zmluvné
dojednanie) a informácie o tom, čo tá ktorá voľba konkrétne znamená. Žalovaná sa v porovnaní s
právnym predchodcom žalobcu nachádzala v znevýhodnenom postavení, pokiaľ šlo o vyjednávaciu
silu, ako aj o úroveň informovanosti a táto situácia ju viedla k pristúpeniu na podmienky pripravené
vopred právnym predchodcom žalobcu bez toho, aby mohla vplývať na ich obsah a aby si uvedomila ich
následky. Spotrebiteľ (žalovaný) si neuvedomil, že vyplnením zmenky došlo k značnému zhoršeniu jeho
postavenia, pretože veriteľ (právny predchodca žalobcu) vyplnením zmenky nepochybne zamýšľal obísť
zákonné ustanovenia na ochranu spotrebiteľa, pretože na základe takto vyplnenej zmenky požadoval
zmenkový úrok 0,25 % denne, ktorý je vzhľadom na svoju výšku považovaný za v rozpore s dobrými
mravmi a v spotrebiteľských vzťahoch neprípustný.

Súd prvého stupňa podotkol, že veriteľ ako dodávateľ finančnej služby (oproti neznalému spotrebiteľovi)
s odbornou starostlivosťou mal a musel vedieť, že nemá používať neprijateľné podmienky a má poznať aj
dôsledky ich používania. Žalobca ako nadobúdateľ zmenky zabezpečujúcej záväzok spotrebiteľa musel
počítať s tým, že nárokom majúcim svoj základ v nekalej podmienke a jej použití, súd nemôže poskytnúť
právnu ochranu.

Vzhľadom na takto zistený skutkový stav dospel súd prvého stupňa k názoru, že zmenka, titulom ktorej
žalobca uplatňuje žalovanú sumu, je neplatná, nakoľko bola vystavená v rozpore so zákonom. Navyše
súd má aj za to, že vôľa spotrebiteľa pri uzatváraní zmluvy, vrátene zmluvného dojednania o vyplnení
zmenky nemôže byť považovaná za slobodnú, čo je ďalšou vadou zmenky spôsobujúcou jej neplatnosť.
V závere považuje súd za potrebné uviesť, že dohodu o vyplňovacom práve bianko zmenky a tým aj
samotnú zmenku možno považovať za neplatnú aj pre obchádzanie zákona (§ 39 OZ). O obchádzanie
zákona ide, ak právny úkon síce neodporuje výslovnému zneniu zákona, avšak svojimi dôsledkami
sleduje ten cieľ, aby dodržaný nebol. V danom prípade vystavením zmenky sa právny predchodca



žalobcu snažil vyhnúť posudzovaniu platnosti úverovej zmluvy a aplikácii zákona o spotrebiteľských
úveroch, dôsledkom čoho je, že žalovaná by veriteľovi mala vrátil len sumu poskytnutého úveru pre
nedodržanie obligatórnych náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Takýto postup žalobcu nemôže
požívať právnu ochranu (§3 ods. 1 OZ). Pretože žalobca v tomto konaní uplatňuje právo z neplatnej
zmenky, dospel súd k názoru, že je potrebné žalobu zamietnuť, a to aj bez toho, aby skúmal výšku
žalovanej sumy. Preto súd žalobu žalobcu zamietol.

O trovách prvostupňového konania rozhodol podľa ustanovenia § 142 ods. 1 OSP. Žalovanému ako
procesne úspešnej strane vznikol nárok na náhradu trov konania, avšak táto si trovy konania neuplatnil,
preto mu súd náhradu trov konania nepriznal.

2) Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Navrhol rozsudok zmeniť a návrhu
na uplatnenie pohľadávky v celom rozsahu vyhovieť a priznať navrhovateľovi náhradu  trov   odvolacieho
konania.  Ako   dôvod    uviedol,  že dokazovanie v sporovom konaní je ovládané prejednácou zásadou,
čo znamená, že súd vychádza len zo skutočností tvrdených účastníkmi a vykonáva len tie dôkazy,
ktoré účastníci navrhli. Súd prvého stupňa v dôvodoch rozhodnutia uvádza, že vykonal dokazovanie
o. i. aj úverovou zmluvou, všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru, exekučným spisom i ďalšími
listinnými dôkazmi. Navrhovateľ a podľa dostupných informácii ani odporca však dokazovanie úverovou
zmluvou, exekučným spisom či ďalšími listinnými dôkazmi nenavrhli.  Navrhovateľ predložil ako dôkaz
svojich nárokov platnú zmenku, ktorou, keďže táto spĺňa všetky formálne a materiálne náležitosti
predpokladané zákonom č. 191/1950 Zb., dokázal jasne, úplne a zrozumiteľne svoje právo na úhradu
zmenkovej sumy a jej príslušenstva. Voči forme a obsahu zmenky zo strany žalovaného nebolo
žiadnych námietok, a preto neexistovala okolnosť, ktorá by odôvodňovala vykonávanie ďalších dôkazov
nevyhnutných pre rozhodnutie vo veci. V danej veci súd mohol a mal rozhodnúť o práve na úhradu
zmenkovej sumy a jej príslušenstva len z predloženej zmenky. Odporca mohol na základe čl. 5 ods.
3, 6 Nariadenia vzniesť námietky voči zmenke. Ak tak neurobil, musia byť akékoľvek iné námietky
odmietnuté, a to z dôvodu uplatnenia koncentračnej zásady konštruovanej v Nariadení. Súd samotný
nie je legitimizovaný na to,  aby postupom podľa §  120 ods. 1 veta prvá in fine O.s.p. vznášal námietky
voči zmenke za odporcu.  Ak tak súd učinil, ide o porušenie princípu kontradiktórnosti súdneho konania a
rovnosti účastníkov konania. Súd z vlastnej iniciatívy, bez návrhov odporcu a bez legitímneho podnetu na
ťarchu navrhovateľa vykonal dokazovanie, ktoré údajne preukázalo charakter odporcu ako spotrebiteľa.
Odporca sa tejto obrany nedovolával, uplatnenú pohľadávku nerozporoval a svojím konaním ju prakticky
uznal. Súd iniciatívne  rozširoval okruh dokazovaných skutočností v tom smere, aby získal pre neho
dostatočný podklad pre zamietnutie návrhu na uplatnenie pohľadávky. Uvedené správanie súdu je
neprijateľné v právnom štáte, predstavuje výrazný zásah do práva na spravodlivý súdny proces, ktoré
je garantované čl. 46  ods. 1 Ústavy SR, ako aj čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských a základných slobôd.
Prvostupňový súd navyše pri vydávaní rozhodnutia vychádzal, z podľa neho, nesporných skutočností.
Súd za nesporné považoval to, že odporca so spoločnosťou POHOTOVOSŤ, s.r.o. uzatvorili zmluvu o
úvere, ďalej, že zmenka, ktorá je predmetom tohto konania, je zabezpečovacou zmenkou, že odporca
uzatvoril zmluvu o úvere ako spotrebiteľ. Súdom uvádzané údajne nesporné skutočnosti neboli tvrdením
ani jedného z účastníkov konania. Súd tieto údajne nesporné fakty vyabstrahoval z dokazovania, ktoré
si sám navrhol. Odporca, ani navrhovateľ sa k týmto skutočnostiam nevyjadrili, preto neexistuje spôsob,
akým by súd mohol dospieť k nespornosti týchto skutočností.  Prvostupňový súd dospel  k rozhodnutiu
na základe aplikácie nesprávnych právnych predpisov, ako aj nesprávnej interpretácii  príslušných
právnych predpisov a práva Európskej únie. Zdôraznil, že predmetom konania je výlučne zmenka a
nie iný záväzkový právny vzťah. Súd predovšetkým ignoroval § 17 ZŠZ, z ktorého vyplýva, že odporca
vo všeobecnosti  nie  je  oprávnená vznášať tzv. kauzálne námietky voči novému majiteľovi zmenky,
ktoré vyplývajú z jej vzťahov s pôvodným majiteľom zmenky. Keďže tak v sporovom konaní nemôže
činiť odporca, tým menej tak môže činiť sám súd. V tejto súvislosti odkázal na rozsudok Najvyššieho
súdu SR spisovej značky 5 Obo/3/2008 zo dňa 22.10.2008. Je síce prípustné za určitých okolností
uplatňovať tzv. kauzálne námietky voči navrhovateľovi, avšak námietka musí byť vznesená zo strany
odporcu a predovšetkým odporca v tejto situácii nesie dôkazné bremeno na preukázanie svojich tvrdení.
Nie je prípustné, aby túto úlohu prevzal súd a suploval aktivitu odporcu. V danom prípade následkom
bolo nesprávne rozhodnutie vo veci - súd porušil poučovaciu povinnosť súdu prekročením § 5 ods.1
O.s.p., porušil  ustanovenia o vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov, prihliadol na skutočnosti
a dôkazy, na ktoré nebolo možné prihliadnuť, pretože nemali byť v sporovom konaní vedenom podľa
Nariadenia vykonané bez návrhu. Poukázal v tejto súvislosti na rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa
22.8.2002 sp. zn. 25Cdo/1839/2000, kde pri rozhodovaní vychádzal z rovnakej právnej  úpravy, aká je



aplikovateľná aj v tomto konaní. Samotný zákon o spotrebiteľských úveroch č. 258/2001 Z.z. pripúšťa,
aby na zabezpečenie svojich nárokov zo spotrebiteľského úveru bola vystavená zmenka. Limitovaná
bola len výška zabezpečenia vo vzťahu k aktuálnej výške dlhu v čase jej vyplnenia. Z uvedeného vyplýva,
že prípustné sú akékoľvek zmenky, akékoľvek doložky a zároveň aj blankozmenky s úpravou vyplnenia
zmenky v dohode o vyplňovacom práve. Vyplýva to z formulácie § 4 ods. 6 zákona a spojenia „v čase
vyplnenia“ zo slov „vyplnenú veriteľom“, z ktorej je zrejmé, že zákonodarca pripúšťal, že zmenky budú
vyplňované dodatočne po vystavení, pretože inak by použil spojenie „v čase vystavenia“, resp. by vylúčil
vyplňovanie zo strany veriteľa. Z uvedeného vyplýva, že dohoda o vyplňovacom práve nemohla byť
neplatná a nemôže byť ani neprijateľnou zmluvnou podmienkou ani v prostredí spotrebiteľských úverov,
pretože právna úprava explicitne pripúšťala používanie blankozmeniek. Napokon zdôraznil procesne
mimoriadnu dôležitú okolnosť, že odporca vo svojej odpovedi uplatnený nárok zo zmenky uznal. Odporca
tým, že uznal uplatnený nárok, jednoznačne prejavil svoju vôľu, že nemá záujem o ochranu pred
uplatneným nárokom. Nie je prípustné, aby súd napriek prejavenej vôli odporcu tomuto nanútil obranu,
o ktorú tento účastník nielen že nestojí, ale prezentuje stanoviská, ktoré sú v priamom rozpore so súdom
aplikovanou obranou. Súd v tomto konaní nie je nezávislým arbitrom, ale aktívnym účastníkom konania,
čo náš právny poriadok vylučuje.

V ďalšom odkázal na odôvodnenie uznesenia Krajského súdu v Nitre sp. zn. 5Co/16/2010 zo
dňa 3.2.2010, uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici 43CoZm/10/2013 zo dňa 21.11.2013,
uznesenia Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 4CoZm/3/2014 zo dňa 13.6.2014 i ďalšie rozhodnutia
prvostupňových súdov v SR,  ktoré boli vydané v skutkovo a právne   zhodnej  veci   navrhovateľa.

3) Žalovaný sa k podanému odvolaniu nevyjadril.

4) Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) pred vecným prieskumom napadnutého
rozhodnutia zodpovedajúco ust. § 213 ods. 2 O.s.p. vyzval účastníkov konania, aby sa písomne vyjadrili
k možnému použitiu čl. I § 5 ods. 1 a čl. I § 48 ods. 1 zák. zmenkového a šekového (zák. č. 191/1950 Zb. -
ZZŠ) a v nadväznosti na ne aj na záver z rozhodnutia Vrchného súdu Olomouc, sp. zn. 4Cmo/214/2002,
ktorý výkladom ust. § 48 ZZŠ dospel k záveru, že úroky uvedené na zmenke je možné požadovať
len do splatnosti zmenky a od splatnosti pri nezaplatení zmenky, kedy je pôvodný zmenkový záväzok
nahradený postihovým záväzkom, je možné požadovať zmenkové úroky len v zákonnej výške s tým,
že prijatie iného záveru by znamenalo bezdôvodné zvýhodňovanie zmeniek, ktoré sú úročené oproti
ostatným zmenkám. Odvolací súd pritom zdôraznil, že je žiaduce pri aplikácii uvedených ustanovení
ZZŠ zaujať stanovisko v súvislosti so skutočnosťami uvedenými samotným žalobcom v návrhu, keď
uviedol, že predmetná zmenka bola ešte indosantom predložená vystaviteľovi zmenky na platenie, čím
sa stala splatnou a od nasledujúceho dňa (t.j. od 25.1.2010) žalobca uplatňuje v konaní už aj zákonný
6 % ročný úrok. Zároveň vyzval účastníkov konania, by sa vyjadrili aj k možnej aplikácii Spoločného
stanoviska občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a obchodnoprávneho
kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 20. októbra 2015 k postupu súdov nižšieho stupňa
vo veciach návrhov s uplatneným právom zo zmenky vo  vzťahu k ochrane spotrebiteľa, ktorého znenie
v tejto výzve doslovne citoval.

Ani jedna zo sporových strán na túto výzvu odvolacieho súdu v určenej lehote, ba ani do následného
dátumu verejného vyhlásenia rozhodnutia nereagovala.

5) V priebehu odvolacieho konania doručil žalobca prvostupňovému súdu dňa 22.12.2015 čiastočné
späťvzatie podaného návrhu, v ktorom uviedol, že: „berie svoj návrh na začatie konania čiastočne späť
a to  v rozsahu zmenkového úroku vo výške 0,19 % denne v časti uplatneného zmenkového úroku vo
výške 0,25 % denne, čím si uplatňuje v tomto konaní len zmenkový úrok vo výške 0,06 % denne. Teda
navrhovateľ viac neuplatňuje zmenkový úrok vo výške 0,25 % denne, ale žiada súd priznať zmenkový
úrok len v časti 0,06 % denne.“

6) Podľa ustanovenia § 208 O.s.p., ak je návrh na začatie konania vzatý späť, keď už rozhodol súd
prvého stupňa, alebo jeho rozhodnutie nie je doposiaľ právoplatné, odvolací súd rozhodne o pripustení
späťvzatia. Súd späťvzatie nepripustí, ak druhý účastník s tým nesúhlasí. Ak späťvzatie pripustí, odvolací
súd zruší rozsudok súdu prvého stupňa a konanie
zastaví.



V danom prípade došlo k čiastočnému späťvzatiu návrhu (žaloby) žalobcom a to v rozsahu zmenkového
úroku vo výške vo výške 0,25 % denne s tým, že po tomto čiastočnom späťvzatí žaloby si žalobca
uplatňuje v tomto konaní  len zmenkový úrok vo výške 0,06 % denne.

Z došlého podania je zrejmé, že k čiastočnému späťvzatiu návrhu (žaloby) došlo skutočne žalobcom a
z jeho obsahu plynie, že ide o späťvzatie návrhu (žaloby) v rozsahu zmenkového úroku vo výške 0,25
% denne. Preto odvolací súd v zmysle ustanovenia § 208 O.s.p. pripustil späťvzatie žaloby v tej časti,
ktorou žalobca uplatňoval zmenkový úrok zo sumy 1.277,- eur v rozsahu prevyšujúcom 0,06 % denne
za čas od 9.11.2009 do zaplatenia, v tej časti zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a konanie zastavil.

7) Následne odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok v ostávajúcej časti bez toho, aby nariadil
odvolacie pojednávanie a na tomto pojednávaní zopakoval, či doplnil dokazovanie vykonané súdom
prvého stupňa. Právnym dôsledkom takéhoto postupu odvolacieho súdu je jeho viazanosť skutkovým
stavom zisteným súdom prvého stupňa (§ 213 ods. 1, 3, 4, 5 a § 214 ods. 2 O.s.p.).

Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku bol odvolací súd viazaný dôvodmi podaného odvolania do
tej miery, že nebol oprávnený tento rozsudok preskúmavať z iných dôvodov, než ktoré boli výslovne
uvedené v podanom odvolaní. Výnimkou by mohli byť len vady konania, pokiaľ by mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 212 ods. 1, 3 O.s.p.). Pretože rozsudok vo veci samej musí byť verejne
vyhlásený, odvolací súd uverejnil v zákonom stanovenej lehote termín verejného vyhlásenia rozsudku na
úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke súdov SR (§ 211 ods.2, § 156 ods. 1, 3 O.s.p.). Odvolací súd
mal na zreteli i to, že v súlade s článkom 17 ods. 1 Nariadenia, Slovenská republika informovala Komisiu
o tom, že na základe procesného práva Slovenskej republiky, bude možné v súlade s článkom 17
Nariadenia, podať opravný prostriedok „odvolanie“ (§ 201 a nasl. O.s.p.) na „krajské súdy“. V odvolacom
konaní začatom podaným odvolaním podľa článku 17 Nariadenia rozhoduje odvolací súd Slovenskej
republiky podľa procesného práva Slovenskej republiky (článok 19 Nariadenia).

Po takomto prieskume napadnutého rozhodnutia dospel odvolací súd k záveru, že  uplatnené odvolacie
dôvody nie sú spôsobilé privodiť zmenu či zrušenie napadnutého rozsudku. Rozhodnutie súdu prvého
stupňa je vecne správne. Prvostupňový súd pre účely rozhodnutia o podanom návrhu vykonal potrebné
dôkazy, z nich vyvodil správne skutkové závery a vec napokon aj správne právne posúdil. Dôvody
napadnutého rozhodnutia dávajú odpoveď na pre vec rozhodujúce skutkové otázky i na právne
posúdenie nárokov. Odvolací súd je toho názoru, že spĺňa v celom rozsahu náležitosti dané ustanovenia
§ 157 ods.2 O.s.p. a v podstate dáva odpoveď i na v odvolaní uplatnené odvolacie dôvody.

Podľa § 219 ods.1 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods.2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Rozhodnutie súdu prvého stupňa je vecne správne, odvolací súd sa s ním v celom rozsahu stotožňuje
a na správne zdôvodnenie aj v celom rozsahu odkazuje.

V súvislosti s uplatnenými odvolacími námietkami odvolací súd snáď môže uviesť len  nasledovné.

Predmetom odvolacím súdom preskúmavaného rozhodnutia je nárok zo zmenky uplatnený
navrhovateľom na základe uvedeného Nariadenia EP a Rady (ES) č. 861/2007 o európskom konaní
vo veciach s nízkou hodnotou sporu. Cieľom prijatia Nariadenia bolo zjednodušenie a zrýchlenie
cezhraničného konania v spotrebiteľských a obchodných veciach s nízkou hodnotou sporu (bod 4
Preambuly Nariadenia). Cieľom takéhoto konania by malo byť zjednodušenie prístupu k spravodlivosti.
Narušenie hospodárskej súťaže na vnútornom trhu pre nerovnováhu vo fungovaní procesnoprávnych
prostriedkov poskytovaných veriteľom v rôznych členských štátoch, vedie k potrebe prijatia právnych
predpisov Spoločenstva zaručujúcich rovnaké podmienky pre veriteľov a dlžníkov celej Európskej
únii (bod 7 Preambuly Nariadenia). V záujme uľahčenia uznávania a vykonávania rozsudku by sa
mal rozsudok vydaný v jednom členskom štáte v európskom konaní vo veciach s nízkou hodnotou
sporu uznať a byť vykonateľný v inom členskom štáte bez potreby doložky vykonateľnosti a bez
akejkoľvek možnosti namietať proti jeho uznaniu (bod 30 Preambuly Nariadenia). J e možne čiastočne



s odvolateľom súhlasiť, že konanie podľa uvedeného Nariadenia má v zásade písomnú povahu (viď čl.5
ods.1, čl. 8, čl. 9 ods.1 Nariadenia). Pokiaľ sa však potreba ústneho pojednávania ukáže ako potrebná
(nutná), alebo ak o to požiada niektorá zo strán, súd by  mal nariadiť vo veci pojednávanie. Nutným je
nariadiť ústne pojednávanie najmä vo veciach skutkovo a právne zložitých, v ktorých súd považuje za
potrebné vec s účastníkmi prejednať za ich prítomnosti. Odvolací súd je toho názoru, že ak v predmetnej
veci  prvostupňový súd sám i bez procesnej iniciatívy účastníkov realizoval ex offo prieskum uplatnených
zmenkových nárokov aj z pohľadu samotnej kauzy, ktorá predchádzala vystaveniu zmenky, a poskytol
priestor účastníkom konania, aby sa k týmto dôkazom vyjadrili na pojednávaní, nekonal v rozpore s
Nariadením ani v rozpore s vnútroštátnym procesným právom.

Opodstatnenosť ex offo prieskumu uplatnených zmenkových nárokov, založeného na poskytnutí
ochrany spotrebiteľovi bola jasným, zrozumiteľným a najmä presvedčivým zdôvodnením napadnutého
rozhodnutia vysvetlená a nemožno označiť za dôvodnú odvolaciu námietku o porušovaní rovnosti
procesných strán v konaní.

To, že sa pri takomto postupe súd nedopustil procesného či hmotnoprávneho pochybenia podporujú
aj aktuálne závery zo zjednocujúceho stanoviska  občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia
Najvyššieho súdu SR prijatého na zasadnutí dňa 20.10.2015, podľa ktorého

„ I.  Ak navrhovateľ ako dôkaz osvedčenia uplatneného nároku doloží zmenku, platí bez ohľadu na
povahu procesného nástroja, ktorý navrhovateľ použil, že:
a) pokiaľ z akýchkoľvek okolností prejednávanej veci vyplynie konajúcemu súdu súvislosť s nekalou
povahou či neprípustnosťou uplatneného nároku, je tento ex offo povinný zabezpečiť prieskum nároku
v intenciách možnej absolútnej neplatnosti úkonu, v ktorom má nárok základ;
b) pokiaľ súd nevzhliadne žiadnu nekalosť či neprípustnosť predloženého návrhu, súd pristúpi k
prieskumu uplatneného nároku v rozmedzí prípadne vznesených námietok zohľadňujúc ich rozsah a
povahu, pri rešpektovaní povinnosti posúdiť prípadnú absolútnu neplatnosť úkonu, ak to z vykonaného
dokazovania vyplynie.

II.  Ak je vystaviteľom zmenky spotrebiteľ, je možné túto skúmať až po úroveň dohody o vyplňovacom
práve, aplikujúc právnu úpravu platnú a účinnú v čase, kedy bola zmenka vystavená.

III.  Aj v prípade, že nie sú podané  kauzálne námietky vystaviteľom zmenky (bez ohľadu na to, či je
spotrebiteľom), ktorý je na strane žalovaného, je možné preskúmať a podľa okolností prípadu posúdiť
nárok na uplatnený úrok  ako nárok  uplatnený v rozpore s dobrými mravmi, ak výška uplatneného nároku
podľa úvahy súdu takýto exces dosahuje.“

K tomuto odvolací súd tomu dodáva, že z vykonaného dokazovania je evidentné, že predmetná zmenka
bola vystavená ako zabezpečovacia zmenka plnenia z úverovej spotrebiteľskej zmluvy. Svedčí o tom
rovnaké číslo zmluvy i rovnaké číslo zmluvy uvedené na zmenke. V tejto súvislosti odvolací súd podobne
ako súd prvého stupňa zdôrazňuje znenie § 4 ods. 6 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch
v znení platnom v čase uzavretia úverovej zmluvy, podľa ktorého platí, že v súvislosti s poskytovaním
úveru od spotrebiteľa, alebo inej osoby sa zakazuje splniť dlh zmenkou alebo šekom. Veriteľ smie prijať
od dlžníka zmenku alebo šek na zabezpečenie svojich nárokov zo spotrebiteľského úveru, len ak ide
o zabezpečovaciu zmenku a zmenková suma v čase vyplnenia je maximálne vo výške aktuálnej výšky
nesplateného spotrebiteľského úveru a príslušenstva vo výške maximálne 30 % istiny poskytnutého
spotrebiteľského úveru. Zmenku prijatú, resp. vyplnenú veriteľom v rozpore s predchádzajúcou vetou
veriteľ nesmie prijať a je povinný ju dlžníkovi na požiadanie vydať. Ustanovenie tohto odseku platí aj v
prípade zmeny majiteľa zmenky alebo postúpenia práv zo zmenky. Z uvedeného textu teda vyplýva, že
predmetná zmenka mohla byť vyplnená len v súlade so znením tohto ustanovenia, k čomu však nedošlo,
pretože zmenková suma presahuje výšku maximálne 30 % istiny poskytnutého spotrebiteľského úveru.

V súvislosti s odvolacími námietkami považuje odvolací súd za potrebné zdôrazniť aj to, že súd i
pri rešpekte k špecifickej a prísne formálnej povahe inštitútu zmenky je vždy povinný prihliadnuť k
okolnostiam konkrétnej veci. V prípade spotrebiteľov súd nesmie prehliadnuť ich špecifické záujmy a
postavenie. Pri svojej rozhodovacej činnosti musí súd hľadať také interpretačné a aplikačné východiská,
ktoré zabránia zneužívaniu práv v dôsledku aplikácie zmenkového inštitútu neprimerane v neprospech
niektorého z účastníkov zmenkového vzťahu.



V tomto smere odvolací súd odkazuje  aj na judikované závery, vyplývajúce z rozhodnutí  Súdneho
dvora EÚ, podľa ktorých súdy sú povinné aj bez návrhu posúdiť nekalý charakter neprijateľnej zmluvnej
podmienky, aby sa skutočne dosiahol sledovaný zmysel a cieľ čl. 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS.
Tu možno spomenúť napr. rozhodnutie vo veci Mostaza Claro C-168/05, Godart C-429/05 alebo Oceano
Gruppo Editorial C-240/98 až C-244/08. Čl. 6 ods. 1 Smernice 93/13/EHS o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách stanovuje: „Členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v
zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa vnútroštátneho
práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná
pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok.“ Vzhľadom na povahu a
význam všeobecného záujmu, na ktorom sa zakladá ochrana spotrebiteľov, ktorú Smernica 93/13/EHS
zabezpečuje, jej článok 6 musí byť považovaný za ustanovenie, ktoré je rovnocenné s vnútroštátnymi
pravidlami, ktoré v rámci vnútroštátneho právneho poriadku majú právnu silu noriem verejného poriadku
(viď napr. v rozsudku C 76/10 čl. 50). V súvislosti s rozsudkom na základe uznania treba spomenúť aj
rozhodnutie COFIDIS C-473/00, v ktorom súd rozhodol, že s ohľadom na potrebu ochrany spotrebiteľa
a naplnenie čl. 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS, ktorý predstavuje kogentné pravidlo európskeho
práva, súd nemá aplikovať a prihliadnuť na také procesné pravidlo vnútroštátneho práva, ktoré vo svojich
účinkoch bráni naplneniu myšlienky a zmyslu ochrany pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami
zavedenej Smernicou Rady 93/13/EHS.

Z uvedených dôvodov preto odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa vo zvyšujúcej
napadnutej časti  potvrdil ako vecne správny (§ 219 ods.1, 2 O.s.p.).

Žalobca v odvolacom konaní nebol úspešný, žalovanému preukázateľné trovy v súvislosti s odvolacím
konaním nevznikli. Preto odvolací súd pri aplikácii ust. Čl.16 Nariadenia i ust. § 224 ods. 1, § 142 ods.1
O.s.p. náhradu trov odvolacieho konania účastníkom nepriznal.

Uvedené rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004
Z.z. v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "4C/396/2013", "guid": "1776b39e-0d40-40e5-8b4a-9710784f854e:0ee57684-7c5a-4c50-9a47-55429d8b6e03", "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}