Uznesenie Krajského súdu Košice sp. zn. 5Co/510/2013 z 29. 6. 2014
Citácia: uznesenie Krajského súdu Košice z 29. júna 2014, sp. zn. 5Co/510/2013, ECLI:SK:KSKE:2014:7512207927.1
Krajský súd Košice | 5Co/510/2013 | ECLI:SK:KSKE:2014:7512207927.1 | 2014-06-29 | Uznesenie
Oblasť práva: Rodinné právo – Ostatné
Citované ustanovenia: § 220 OSP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/348cfe7e-4763-422d-8f81-72c5dc7f5227
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2014:7512207927.1

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5Co/510/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7512207927
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 06. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrej Šalata
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2014:7512207927.1

Uznesenie
Krajský súd v Košiciach vo veci žalobcu BL Telecom debt, s. r. o., Bratislava, Šoltésovej 14, IČO: 45 535
108, proti Ž. Z. U., Z. H. C., C. X, o zaplatenie 248,95 € istiny s prísl., za účasti vedľajšieho účastníka na
strane žalovaného OZ právna pomoc spotrebiteľom, Košice, Sofijská 13, IČO: 42 247 268, o odvolaní
žalobcu proti rozsudku 17C/293/2012-30 z 5.8.2013 Okresného súdu Košice - okolie

r o z h o d o l :

M e n í  rozsudok tak, že žalobca nie je povinný zaplatiť vedľajšiemu účastníkovi trovy konania titulom
právneho zastúpenia 58,42 € na účet jeho zástupcu.

Žalobcovi a žalovanému sa nepriznáva náhrada trov odvolacieho konania a vedľajší účastník nemá
právo na ich náhradu.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa (ďalej len súd) rozsudkom žalobu zamietol a žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť
vedľajšiemu účastníkovi trovy konania titulom právneho zast. 58,42 € na účet jeho zástupcu, do 3 dní
od  právoplatnosti rozsudku.

Žalobca podal v zákonnej 15 dňovej lehote odvolanie proti rozsudku v rozsahu priznaných trov právneho
zast. vedľajšiemu účastníkovi.

V odôvodnení rozsudku súd, o. i., uviedol, že v danom prípade žalobca nebol úspešný a vedľajší účastník
pri obrane žalovaného splnil svoje poslanie, že žalovanému, ktorý bol  v konaní plne úspešný, by podľa
§ 142 ods.1 O. s. p. prináležala náhrada trov konania (ak by mu vznikli), pričom tento osud zdieľa
aj vedľajší účastník, že ten bol zast. zástupcom a preto mu priznal náhradu trov právneho zast. a
pozostávajú z tarifnej odmeny za 1 úkon právnej služby a to za 1) prevzatie veci a prípravu zast. 21,58
€ [základná sadzba tarifnej odmeny určená z hodnoty sporu podľa § 10 ods.1 s použitím § 14 ods.3
písm. b) vyhl.č.655/04 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, v
znení zmien a doplnkov; ďalej len vyhl.], z režijnej paušálnej náhrady výdavkov za uvedený úkon právnej
služby 7,63 € (§ 16 ods.3 vyhl.) a 2) vyjadrenie k žalobe 21,58 € + režijná  náhrada  za uvedený úkon
právnej služby 7,63 €, spolu: 58,42 € a, že žalobca je povinný zaplatiť uvedené trovy  konania na účet
zástupcu vedľajšieho účastníka v stanovenej lehote.

Odvolanie voči predmetnému rozhodnutiu žalobca odôvodnil v zmysle § 205 ods.2 písm. f) O. s. p.
(jeho znenie citoval), keďže - podľa jeho názoru - súd priznal náhradu trov právneho zast. vedľajšiemu
účastníkovi, vychádzajúc z nesprávneho právneho posúdenia veci. K súhlasu so vstupom vedľajšieho
účastníka do konania uviedol, že v zmysle § 93 ods.2 O. s. p. nie je potrebné, aby vedľajší účastník
musel mať záujem na výsledku konania, ale zák. ustanovuje podmienku, aby predmetom činnosti
tohto vedľajšieho účastníka bola ochrana práv o ktoré v konaní ide, že podstatnou podmienkou
vstupu vedľajšieho účastníka (na ktorého sa vzťahujú § 93 ods.1 a 2 O. s. p.) je súhlas hlavného
účastníka na strane ktorého chce vystupovať a, že potreba súhlasu vyplýva zo samotnej podstaty a
účelu vedľajšieho účastníctva. Dovolil si v tejto súvislosti poukázať na uznesenie Najvyššieho súdu



3Cdo188/212 z 5.2.2013 (citoval z jeho odôvodnenia) a tvrdil, že účel procesnej pomoci vedľajšieho
účastníka hlavnému účastníkovi v sporovom konaní môže byť naplnený, len ak hlavný účastník konania
s takýmto vstupom súhlasí, že účastník konania má právo svojím nesúhlasom zabrániť tomu, aby sa
na jeho strane zúčastnil konania vedľajší účastník, že v zmysle uvedeného musí súd vždy účastníkov
konania právne relevantným spôsobom upovedomiť o procesnom úkone vedľajšieho účastníka, ktorým
prejavil vôľu vstúpiť do konania a zároveň musí mať súd vždy jasno či účastník, ktorého chce vedľajší
účastník podporovať, s jeho podporou súhlasí, resp. či nevyjadril nesúhlas, že súd musí taktiež
zák. zodpovedajúcim spôsobom reagovať na prípadný nesúhlasný procesný úkon účastníka a, že na
uvedenú skutočnosť poukázal NS SR vo svojom rozhodnutí 3Cdo188/212 z 5.2.2013. K domnienke
podľa § 101 ods.3 O. s. p. (jeho znenie citoval) mal za to, že uvedená výzva adresovaná účastníkom
konania sa použije vtedy ak, súd bude vyzývať účastníkov, aby sa vyjadrili o určitom návrhu, ktorý sa
týka postupu a vedenia konania. V prípade, ak by súd chcel použiť uvedené ust. na prípad vyjadrenia
sa účastníka konania k vstupu vedľajšieho účastníka do konania, dovolil si uviesť, že použitie § 101
ods.3 O. s. p. neprichádza v tomto prípade do úvahy, nakoľko by nešlo o vyjadrenie sa k postupu
a vedeniu konania a, že na vyriešenie otázky procesného postavenia subjektov, ktorý sa zúčastňujú
konania nie je možné uplatniť domnienku v zmysle § 101 ods.3 O. s. p. a, že na uvedenú skutočnosť
poukázal NS SR vo svojom rozhodnutí 3Cdo188/212 z 5.2.2013. K neúčelne vynaloženým trovám
právneho zast. vedľajšieho účastníka dovolil si poukázať na neúčelnosť uplatnených a priznaných
trov právneho zast. vedľajšieho účastníka na strane žalovaného. Citujúc znenie § 142 ods.1 O. s.
p. uviedol, že jedným z predpokladov potrebných na vznik nároku na náhradu trov konania je aj
účelnosť trov vynaložených na uplatnenie alebo bránenie práva, že účelnosť sa stotožňuje s pojmom
nevyhnutnosť a, že nevyhnutné sú tie trovy, ktoré sa musia vynaložiť na procesné úkony, ako napr.
na zaplatenie súdnych poplatkov či hotových výdavkov. Mal za to, že trovy právneho zast., ktoré sú
súčasťou trov konania, a ktoré si uplatňuje vedľajší účastník neboli nevyhnutne potrebné na účelné
bránenie práva. V nadväznosti na uvedené si dovolil poukázať na uznesenie Krajského súdu (ďalej len
KS) Banská Bystrica 17Co/91/2012 z 25.4.2012 (citoval z neho). Dovolil si poukázať aj na uznesenie
KS v Bratislave 5Co/375/13 z 19.6.2013 (aj z neho citoval) a reprodukoval, čo sa uvádza v uznesení
KS Bratislava 9Co/375/2013 z 25.6.2013. K vedľajšiemu účastníkovi a jeho odbornosti pri poskytovaní
ochrany spotrebiteľovi uviedol, že vedľajší účastník je v tomto prípade združenie založené za účelom
ochrany spotrebiteľov, že združenie, ktorého hlavnou náplňou jeho činnosti je ochrana spotrebiteľov,
má zák. priznané zvýhodnené postavenie voči ostatným občianskym združeniam, už tým, že v konaní
nemusí preukazovať právny záujem na výsledku sporu (§ 93 ods.2 O. s. p.), že uvedené procesné
právo zák. viaže iba na občianske združenie, ktorého hlavnou činnosťou je ochrana práv spotrebiteľa,
z dôvodu ich odbornej pripravenosti a zákonného splnomocnenia na zastupovanie spotrebiteľov v
správnom a súdnom konaní (§ 25 zák.č.250/07 Z. z. o ochrane spotrebiteľa), že výkonom ochrany
spotrebiteľských práv združenie napĺňa svoje vlastné poslanie, za účelom ktorého bolo založené, či
už v súdnom alebo správnom konaní, že zámerom zákonodarcu pre zvýhodnenie takejto skupiny
občianskych združení pred ostatnými, bolo umožnenie, aby mohli vzhľadom na ich odbornú pripravenosť
bez potreby právneho zast. zastupovať spotrebiteľov a chrániť ich práva a záujmy v konaní, že z
hlavnej úlohy a cieľu spotrebiteľského združenia vyplýva, že dané združenie by malo disponovať takým
personálnym substrátom, ktorý je schopný poskytnúť právne služby a s prehľadom sa orientovať v oblasti
spotrebiteľského práva, že ak by nebola potrebná odborná pripravenosť spotrebiteľského združenia,
mohlo by poskytnúť predmetnú ochranu aj iné občianske združenie zast. zástupcom rovnako ako
spotrebiteľské združenie, že z § 93 ods.2 O. s. p., ako aj z § 25 zák.č.250/07 Z. z. je však zrejmé, že
zák. uprednostňuje združenia na ochranu spotrebiteľa práve pre ich odbornú pripravenosť po právnej aj
personálnej stránke, že úmyslom zákonodarcu bolo poskytnúť spotrebiteľom kvalifikovanú pomoc práve
prostredníctvom združení na ochranu spotrebiteľa a, že ak bolo potrebné právne zast. spotrebiteľského
združenia, nebol dôvod na jeho pribratie do konania, nakoľko by nevedelo naplniť svoj hlavný predmet
činnosti. Dovolil si v tejto súvislosti poukázať na uznesenie KS v Bratislave 5Co/375/13 z 19.6.2013
(citoval, čo je v ňom, o. i., aj uvedené). Zdôraznil, že nepopiera ústavne zaručené právo vedľajšieho
účastníka na právnu pomoc, avšak spochybňuje účelnosť vynaložených trov na právne zast., ako
subjektu odborne spôsobilého, znalého danej problematiky, a z toho dôvodu aj zák. privilegovaného
subjektu (čo sa týka vstupu do konania). K účelu vstupu vedľajšieho účastníka do konania uviedol, že
tým, že vedľajší účastník žiada priznať trovy právneho zast., priznáva, že žalovanému neposkytol pomoc
pri ochrane jeho práv ako spotrebiteľa, čo je jeho základným poslaním, že v uvedenom prípade poskytol
žalovanému právnu pomoc advokát, za služby ktorého žiada vedľajší účastník priznať trovy právneho
zast., že z uvedeného vznikajú pochybnosti o účelnosti a dôvodoch vstupu vedľajšieho účastníka do
konania, ktorý už pri vstupe do konania bol zast. advokátom, hoci ešte nevedel o akú právnu vec ide a,



že sám vedľajší účastník neposkytoval ochranu práv žalovanému ako spotrebiteľovi, na základe čoho
mal pri vstupe do konania zák. priznané favorizované postavenie medzi ostatnými združeniami. Taktiež
poukázal na skutočnosť, že v súčasnosti existuje veľký počet rozhodnutí, ktoré sa týkajú obdobných
konaní a nič nebráni vedľajšiemu účastníkovi, aby vstúpil do konania bez zástupcu a jednoducho by
poukázal na súvisiace rozhodnutia, že nie je potrebné právne zast. a trovy, ktoré vznikli sú len účelové,
že - podľa jeho názoru - ide len o hromadný vstup združení na ochranu spotrebiteľa ako vedľajšieho
účastníka do súdnych konaní, pričom vstupujú do sporov automaticky zastúpené zástupcom bez toho,
aby vopred vedeli o konkrétnych okolnostiach sporu a je potom otázne, či je účelom vstupu do konaní
ochrana spotrebiteľa alebo zisk, ktorý vznikne z priznaných trov konania. V tejto súvislosti si dovolil
poukázať na uznesenie KS v Bratislave 5Co/375/13 z 19.6.2013 (citoval ďalšiu časť z jeho odôvodnenia).
Vzhľadom na uvedené skutočnosti navrhol v zmysle § 220 O. s. p. (jeho znenie citoval) rozsudok v
napadnutej časti zmeniť tak, že vedľajšiemu účastníkovi konania na strane žalovaného sa trovy konania
nepriznávajú a vedľajší účastník sa zaväzuje nahradiť mu trovy odvolacieho konania (v prílohe ich
vyčíslil), všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Vedľajší účastník vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že O. s. p. vo svojich ust. nevylučuje, aby účastník
(ktorýkoľvek) sa dal zastúpiť advokátom, že úspech v súdnom konaní je spojený so schopnosťou
procesnoprávneho uplatnenia hmotného práva, že náklady s tým spojené sú v zásade účelné, že je
účelné a v súlade so zásadami ochrany spotrebiteľa, aby spotrebiteľské združenia vstupovali do konaní,
kde na strane žalovaného vystupuje spotrebiteľ a napomáhali uplatneniu jeho práv aj prostredníctvom
kvalifikovaných advokátskych služieb, zvlášť ak na druhej strane je skúsený dodávateľ a ten sa dá v
každej veci zastúpiť silnou advokátskou kanceláriou, že už len v rámci princípu rovností zbraní nie je
spravodlivé vyžadovať, aby proti žalobcovi, ktorý inicioval tisíce konaní v celej SR a je zastúpený silnou
advokátskou kanceláriou, združujúcou 17 advokátov a ďalších 24 právnikov (zdroj www.akss.sk), ktorá
ho zastupuje v každom konaní, vystupovali iba laici združení v občianskom združení bez právneho zast.
a, že aj vzhľadom na početnosť sporov,  ktoré inicioval žalobca, bolo nutné na riadne chránenie práv
čo najväčšieho počtu spotrebiteľov použiť aj profesionálnu zručnosť, teda právnu pomoc advokáta. Bol
toho názoru, že jeho vstup do konania a jeho vyjadrenie k žalobnému návrhu bolo nanajvýš účelné,
pretože žaloba žalobcu bola nedôvodná, preto dôvody ktoré žalobca vo svojom odvolaní uvádza sú
neopodstatnené a nemajú oporu v žiadnych zákonných ust., že len sústavnou kontrolou v podobe
vstupov občianskych združení do konania na ochranu práv spotrebiteľov a sankciou v podobe trov jeho
právneho zast. si dodávateľ a postupca uvedomí svoje nezákonné praktiky a je predpoklad, že tieto
si v budúcnosti nebude proti spotrebiteľom uplatňovať, že ak by si žalobca uplatňoval pohľadávky v
súlade so zák., nemal by problém s jeho trovami, hoci by bol zastúpený v každom konaní zástupcom,
že dôvodom sporu o opodstatnenosť jeho trov konania je preto vedomé a masívne si uplatňovanie
nezákonného nároku zo strany žalobcu, že nesúhlas vstupu spotrebiteľa s jeho vstupom do konania
žalobca nepreukázal, preto je jeho úvaha o nadbytočnosti jeho vstupu do konania, „esp.“ o nesprávnom
postupe súdu účelová a neopodstatnená. Citoval časť z odst.12 odôvodnenia nálezu I.ÚS2862/07 z
5.11.2008 (N 189/51 SbNU 307) a časť z odôvodnenia nálezu IV.ÚS 2513/09 z 2.2.2010 (N 17/56
SbNU 169) a poukázal na to, že - ako vyplýva z  uvedeného rozhodnutia - pojem účelne vynaložené
náklady je nutné chápať ako určitú poistku pred hradením nákladov nesúvisiacich s konaním, pred
nadbytočnými či nadmernými nákladmi.1. Tvrdil, že v tomto prípade išlo o trovy právneho zast., ktoré
bezprostredne súviseli s konaním, právny úkon - vyjadrenie k žalobe nepochybne takýmto úkonom
je,2. Vyjadrenie k žalobnému návrhu bolo vykonané s náležitou starostlivosťou a relevanciou, jeho
zástupca ho podal až po tom, čo sa dôkladne oboznámil s jeho obsahom a obsahom jeho príloh,3.
Svoje právne a skutkové posúdenie prípadu vykonal pri prvom úkone, ktorý mu patril, a v dôsledku
ktorého berie žalobca svoju žalobu späť, preto nie je tento úkon ani nadbytočným,4. Jeho vyjadrenie
bolo spôsobilé pozitívne ovplyvniť rozhodnutie súdu v prospech spotrebiteľa,5. Tento úkon nebol ani
nadmerný, uplatnená hodnota trov konania je vypočítaná v súlade s vyhl. o odmenách a náhradách
advokátov č.655/04 Z. z.,6. Z týchto podstatných dôvodov treba považovať trovy právneho zast. za
nanajvýš účelné aj s prihliadnutím na charakter sporového procesu, v ktorom vznikli a ktorý sa vyznačuje
prvkami kontradiktórnosti, bol mu daný priestor, aby sa k veci vyjadril, chránil práva spotrebiteľa, čo
aj pri prvom úkone, ktorý mu patrí, urobil,7. Pred každým vyjadrením sa k žalobnému návrhu musí sa
oboznámiť so žalobou, jej podstatou, s vyjadrením žalovaného, uskutočniť skutkový právny rozbor a
až potom pristúpi k vyjadreniu sa, že hoci sa môžu zdať jeho vyjadrenia obdobné, čo je zapríčinené
obdobnými žalobami žalobcu, za každé vyjadrenie sa nesie jeho zástupca plnú zodpovednosť za
spôsobenú škodu, stavovskú zodpovednosť a p., preto, ak nesie plnú (nie zníženú) zodpovednosť
za svoje právne služby, zodpovedá tejto plnej zodpovednosti aj nárok na jeho plnú odmenu a s tým



súvisiacu aj plnú náhradu trov právneho zast. Poukázal ďalej na to, že - podľa žalobcu - by mal byť
absurdne sankcionovaný úspešný vedľajší účastník za to, že v konaní pred súdom si riadne uplatnil
štandardne svoje procesné práva, aktívne a riadne hájil práva spotrebiteľa, že úvaha žalobcu o tom
že ak poukázal na neprijateľné zmluvné podmienky, bol uskutočnený neúčelný úkon právnej služby,
pretože súdy musia ex offo prihliadať na neprijateľné zmluvné podmienky, nemá v ničom opodstatnenie
a je absurdná, že ak by táto úvaha mala byť relevantná a správna, potom by žiaden úkon právnej
služby žalovaného, ktorý sa bráni pred neprávom, nemohol byť považovaný za účelne vynaložený,
pretože súd je pri rozhodovaní viazaný zák., nemôže neprávo priznať, t.j. musí ex offo prihliadať na to,
či uplatnený nárok žalobcu v sporovom konaní vyplýva z právnych predpisov. Tvrdil ďalej, že účelnosť
úkonov právnej služby je možné posudzovať iba cez objektívne kritéria, teda či v konečnom dôsledku
úkon právnej služby bol spôsobilý pozitívne v prospech účastníka ovplyvniť rozhodnutie súdu, že takáto
náhrada by mohla byť nepriznaná len v prípade, ak by niektoré úkony právnej pomoci spočívajúcej
v zast. advokátom boli zbytočné, napr. námietka premlčania po späťvzatí žaloby, resp. neúčelné 2 x
zopakované vyjadrenie, ale táto náhrada nemôže byť nepriznaná len na základe toho, že združenie
spotrebiteľov sa dalo v konaní pred súdmi zastúpiť advokátom, v opačnom prípade by vo veciach,
ktoré sa prelínajú s predmetom činnosti účastníka nebolo zabezpečené ústavné právo každého na
právnu pomoc, pretože potom by sa účastník konania odmietol dať zastúpiť advokátom z dôvodu,
že jeho náklady, aj keď bude úspešný, nebudú nahradené, hoci mu právne zast. v každom konaní
Ústava SR umožňuje a garantuje, v konečnom dôsledku by mu takýto postup súdov v tom bránil, že
ak by jeho trovy neboli účelné vynaložené, potom sú neúčelné vynaložené aj trovy právneho zast.
všetkých bánk, poisťovní, vymáhateľských spoločnosti, prepravných spoločností, mobilných operátorov,
dodávateľov energií a iných žalobcov, pre ktorých je charakteristické, že sa dajú zastúpiť advokátom,
čo je v rozpore s dennodennou realitou, nielen na tomto súde, ale na všetkých súdoch v SR, že čl.47
ods.2 Ústavy SR zaručuje každému právo na právnu pomoc v konaní (akomkoľvek náročnom, menej
náročnom) pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a
to za podmienok ustanovených zák., že je nepochybné, že je riadnym účastníkom, teda v súlade s cit.
čl. Ústavy SR aj O. s. p. má právo vždy si zvoliť na zastupovanie advokáta od začiatku konania, nie iba
podľa náročnosti prípadu, že z ničoho nevyplýva, že sa nemôže dať v konaní zastúpiť advokátom, že ak
zák. garantuje právo na zast. účastníka v súdnom konaní, pochybnosť o účelnosti vynaloženia takýchto
trov konania je v rozpore so zákonnou garanciou práva na zastupovanie, že jeho právo vstupovať do
spotrebiteľských sporov je dané čl.169 Zmluvy o fungovaní EÚ, ktorým sa ukladá zabezpečiť vysoký
stupeň ochrany spotrebiteľov, ako aj podporovať právo spotrebiteľov na informácie a na vytváranie
združení na ochranu záujmov spotrebiteľov, že právo na jeho právne zast. (spotrebiteľského združenia
- právnickej osoby) advokátom, deklaruje aj rozsudok Súdneho dvora (druhá komora) z 22.12.2010 vo
veci C279/2009, v ktorom sa konštatuje, že zásada účinnej súdnej ochrany ako je stanovená v čl.47
Charty základných práv EÚ sa má vykladať v tom zmysle, že nie je vylúčené, aby sa jej dovolávali
právnické osoby a, že z toho vyplýva, že aj právnické osoby musia mať možnosť poradiť sa, obhajovať
a nechať sa zastupovať. Podotkol, že je pravdou, že zákonodarca privileguje združenie na ochranu práv
spotrebiteľov a priznáva mu postavenie vedľajšieho účastníka, no je tomu tak z dôvodu, že práve a iba
takéto združenie do spotrebiteľského konania na stranu spotrebiteľa vstúpi, keďže je to v súlade s jeho
cieľmi, že ak by zákonodarca nešpecifikoval občianske združenie predmetom ich činnosti a umožnil by
každému občianskemu združeniu vstúpiť do konania, potom by mohli paradoxne do konania vstupovať
aj občianske združenia na podporu dodávateľov proti spotrebiteľom, preto sa mu javí ako prirodzené a
logické, že iba občianske združenia zamerané na ochranu práv spotrebiteľov môžu vstupovať do konania
a vyrovnávať prirodzenú nerovnováhu medzi dodávateľmi a spotrebiteľmi. Zdôraznil ďalej, že súd pri
rozhodovaní o trovách konania musí vziať na zreteľ aj tú skutočnosť (okolnosť uplatneného nároku),
že žalobca si vo viacerých konaniach sústavne a vedome uplatňoval proti spotrebiteľom neprijateľnú
zmluvnú pokutu (ďalej len pokuta), ktorá bola viackrát právoplatne súdmi judikovaná a prehlásená za
neprijateľnú (napr. rozsudok KS v Prešove 13Co/19/2012 z 29.3.2012, ktorým bol potvrdený rozsudok
OS Humenné 17C/163/2011 z 18.11.2011) a, že právny predchodca žalobcu mal zákaz (tento zákaz sa
vzťahuje podľa § 53a O. z. aj na samotného žalobcu) používať a uplatňovať túto neprijateľnú zmluvnú
podmienku, napriek tomu si ju proti spotrebiteľovi v rozpore so zák. (§ 53a O. z.) uplatnil. Bol toho
názoru, že pokiaľ žalobca vedome a sústavne skúša voči spotrebiteľom uplatňovať neprijateľné zmluvné
podmienky, vzhľadom na neexistenciu databázy vyhlásených neprijateľných zmluvných podmienok,
môže sa bežne stať, že iný súd mu plnenie prizná, (porovnaj uznesenie KS v Prešove 6Co/91/2011-
str.7), že ak žalobca cielene a účelovo skúša proti veľkému počtu spotrebiteľov uplatniť si svoje
premlčané nároky, ktoré sú navyše v rozpore s právom (zmluvy obsahujú už spomenuté neprijateľné
zmluvné podmienky), nie je dôvod pri rozhodnutí o trovách konania žalobcu, práve z dôvodov hodných



osobitného zreteľa, od trov konania odbremeniť, že ak preňho bude existovať reálna hrozba, že bude
znášať trovy takého konania, ktoré sám spôsobil, bude ho to automaticky odrádzať od súvislého
uplatňovania neprijateľných zmluvných podmienok voči spotrebiteľom, čím sa naplní jeden z hlavných
cieľov EÚ, vytvorenie zdravého trhu bez neprijateľných zmluvných podmienok, ak však neriskuje proti
nemu ani náhradu trov konania, resp. jej zníženú náhradu, bude si naďalej uplatňovať nároky takéhoto
charakteru, pretože sa mu takéto podávanie žalôb ekonomicky vyplatí a, že napriek tomu, že súd viackrát
právoplatné zakázal používanie neprijateľných zmluvných podmienok, žalobca tento zákaz ignoruje
a profituje z uplatňovania si neprijateľných zmluvných podmienok. Napokon položil otázku, ako súd
zámedzí žalobcovi podávaniu ďalších neopodstatnených žalôb a ako zabezpečí, aby sa vykorenili takéto
nekalé praktiky a uviedol, že jednou z hlavných funkcii zásady náhrady trov konania podľa úspechu
vo veci je zamedzenie neopodstatnených žalôb, navyše žalobca podľa zmlúv o postúpení pohľadávky,
ktorou nadobudol v tomto konaní žalovanú pohľadávku, má zabezpečenú návratnosť prípadnej náhrady
trov konania do istého % od postupcu, preto v tejto situácii neexistuje žiaden rozumný a legitímny dôvod
krátiť vynaloženú náhradu jeho trov konania. S poukazom na uvedené navrhol napadnutý výrok potvrdiť
a žalobcovi uložiť povinnosť nahradiť mu trovy odvolacieho konania 18,60 € na účet jeho zástupcu.

Žalobca v stanovisku k vyjadreniu vedľajšieho účastníka, k prijateľnosti dojednania zmluvnej pokuty
(ďalej len pokuta), k tvrdeniu vedľajšieho účastníka o neplatnosti dojednania pokuty si dovolil s odkazom
na rozsudok KS v Prešove 9Co/31/2012- 157 z 19.3.2013, v ktorom konajúci súd uvádza, že sa
nestotožňuje s právnym názorom vysloveným, napr. v rozsudku KS v Prešove 16Co/33/2012 zo
16.4.2012 poukázať na nasledujúce skutočnosti: - Pokuta je peňažná čiastka, ktorú je dlžník povinný
zaplatiť veriteľovi v prípade, že nesplní zmluvnú povinnosť, a to bez ohľadu na to, či porušením
povinností vznikla veriteľovi škoda. Účelom pokuty je donútiť dlžníka pod hrozbou majetkovej sankcie
k riadnemu splneniu záväzku. Pokuta však plní aj funkciu paušalizovanej náhrady škody. Veriteľovi
uľahčuje dôkaznú situáciu v tom, že nemusí preukazovať vznik škody, ani jej výšku. Stačí, aby v
súdnom konaní preukázal porušenie zmluvnej povinnosti, ktorá podľa dohody zmluvných strán mala
za následok vznik práva na pokutu. V dôsledku toho je dlžník povinný pokutu zaplatiť bez ohľadu na
to, či veriteľovi vôbec nejaká škoda vznikla. Právo na zaplatenie pokuty preto vzniká aj v prípade,
že spotrebiteľ poruší svoju zmluvnú povinnosť aj za posledný mesiac doby jeho viazanosti, teda aj v
prípade, že dodávateľovi služby vznikne škoda v podstatne nižšej výške, než je výška pokuty. - Pokiaľ
má vymáhaná sankcia charakter pokuty v spotrebiteľskej zmluve, je treba rozlišovať medzi neplatnosťou
zmluvného dojednania o pokute podľa § 39 O. z. pre rozpor s dobrými mravmi a jej neplatnosťou ako
neprimeranej zmluvnej podmienky podľa § 53 ods.4 O. z. pre „neprimerane vysokú sumu“ sankcie.
Primeranosť pokuty v spotrebiteľskej zmluve sa skúma z hľadiska uhradzovacej a sankčnej funkcie.
- Pokutu možno považovať za primerane vysokú sankciu, pokiaľ neprimerane neprekračuje tak výšku
zabezpečenej sumy (uhradzovacia funkcia), ako aj súhrn prípadných škôd, ktoré možno v konkrétnom
prípade očakávať ak dôjde k porušeniu zmluvnej povinnosti (sankčná funkcia). Znamená to, že súd
môže označiť takéto dojednanie v spotrebiteľskej zmluve za neprijateľné len vtedy, keď výška dohodnutej
pokuty neprimerane presahuje plnenie, ktoré spotrebiteľ na základe zmluvy dostal, alebo by bol dostal,
keby nedošlo k zániku zmluvy. - Neprijateľnosť zmluvného ust. o pokute v zmysle § 53 ods.1,2,3,4
písm. k) O. z. musí existovať ku dňu uzavretia zmluvy. Ak je pokuta primeraná v čase uzavretia zmluvy,
nemôže neskoršie porušenie zmluvnej povinnosti účastníkom zmluvy postihované pokutou spôsobiť
neplatnosť dohody o pokute bez ohľadu na to, v ktorom časovom okamihu po uzavretí zmluvy k tomu
došlo. Z hľadiska posudzovanej primeranosti sankcie tvorenej dohodnutou pokutou je právne relevantná
taká výška, ktorá zahŕňa aj prípad, keď kupujúci spotrebiteľ nezaplatí predávajúcemu nič ani zakúpené
technologické zariadenie, ani z titulu minimálnej ceny služby za dobu viazanosti. - Ak výška dojednanej
pokuty v čase uzatvorenia spotrebiteľskej zmluvy je primeraná výške zabezpečenej sumy (napr. kúpna
cena poskytnutého technického vybavenia), ako aj výške zodpovedajúcej súhrnu prípadných škôd, ktoré
možno očakávať v prípade porušenia zmluvnej povinnosti (napr. úhrn minimálnych náhrad zo zmluvy
o pripojení za celé obdobie viazanosti, ktorý nebol zaplatený), nie sú splnené podmienky pre záver o
neprijateľnosti podmienky podľa § 53 ods.4 písm. k),ods.5 O. z. v teraz platnom znení. - Pre záver o
neprimeranosti (nekalosti) zmluvnej podmienky upravujúcej sankciu za nesplnenie záväzku spotrebiteľa
nestačí len záver o tom, že táto zmluvná podmienka nebola individuálne dojednaná. Je vylúčené urobiť
záver o neprimerane vysokej sankcii len po porovnaní s jednou z viacerých skutočností, za existencie
ktorých bola zmluva uzavretá, a to v závislosti od času prípadného porušenia zmluvnej povinnosti v
priebehu doby viazanosti spotrebiteľa. - Neobstojí názor „odvolateľa“ o nevyvážení dohody o pokute z
dôvodu, že by pokutou mal byť výlučne sankcionovaný len jeden účastník zmluvy, a to spotrebiteľ. V tejto
súvislosti poukázal rozsudok NS SR 4Obdo/4/1999 z 1.9.2000, ktorý je možné aplikovať aj na občiansko-



právne vzťahy. V ďalšej časti stanoviska - okrem doslovného opakovania toho, čo už uviedol vo svojom
odvolaní - k prínosu vstupu vedľajšieho účastníka do konania taktiež si dovolil poznamenať, že vedľajší
účastník, odborne spôsobilý subjekt, vo svojej argumentácii poukázal iba na ust.. a rozhodnutia týkajúce
sa spotrebiteľských zmlúv, na ktoré je súd povinný prihliadať z úradnej povinnosti, nezávisle od účasti
spotrebiteľského združenia ako vedľajšieho účastníka na strane žalovaného, že na uvedenú skutočnosť
poukázal OS Banská Bystrica vo svojom rozhodnutí 13C/54/2012 z 26.6.2012 (citoval z neho), vedľajší
účastník, teda do konania nepriniesol žiaden prínos, vo svojom vyjadrení, ako aj v mnohých iných
konaniach žiadal žalobu zamietnuť z dôvodu neprijateľnosti zmluvných podmienok a premlčania nároku,
bez vzťahu ku konkrétnemu prípadu a nepoukázal na inú skutočnosť, na ktorú súdy nemajú povinnosť
prihliadať z úradnej povinnosti. Zároveň si dovolil poukázať aj na skutočnosť, že samotný status
právnickej osoby, ktorý vyplýva z § 93 ods.2 O. s. p. v spojení s § 25 ods.1 písm. a) zák. o ochrane
spotrebiteľa neznamená, že vstup vedľajšieho účastníka je vždy prípustný, že inštitút vedľajšieho
účastníctva je vylúčený v nesporovom konaní, ako typickým príkladom je exekučné konanie, že v
exekučnom konaní dochádza k nútenému výkonu povinnosti, ktorá už bola právoplatne a vykonateľne
judikovaná, že právoplatnosťou a vykonateľnosťou sa končí sporové konanie a spotrebiteľský právny
vzťah nadobúda iný rozmer pri nútenom výkone rozhodnutia, že fyzická osoba, ktorá bola spotrebiteľom
a ktorá si dobrovoľne nesplnila povinnosť jej uloženú právoplatným a vykonateľným rozhodnutím sa na
základe návrhu na vykonanie exekúcie stáva povinným, že fyzická osoba sa v konaní o nútenom výkone
rozhodnutia nestáva povinným preto, lebo spĺňa charakteristické znaky stanovené pre spotrebiteľa,
ale preto že dobrovoľne neplnila povinnosť, ktorá jej bola uložená exekučným titulom, že účelom
exekučného konania nie je ochrana povinného z titulu spotrebiteľskej pozície, že v prípade ak by
príslušný exekučný súd nepripustil vstup vedľajšieho účastníka do exekučného konania neporušil by
týmto konaním zmysel právnych noriem, ktoré vymedzujú postavenie vedľajších účastníkov, že uvedené
konštatoval vo svojom rozhodnutí III.ÚS23/2013-8 z 15.1.2013 ÚS SR a teda je možné dospieť k
záveru, že účinky vzniku vedľajšieho účastníctva môžu nastať len v sporovom konaní a takýmto
konaním nie je exekučné konanie, nakoľko jeho cieľom je nútený výkon vykonateľného rozhodnutia
a nie pomoc v spore niektorému z účastníkov konania. K prostriedkom poskytovaným štátom na
podporu ochrany spotrebiteľa, ďalej považoval za potrebné uviesť, že Ministerstvo hospodárstva SR
podporuje činnosť spotrebiteľských združení aj prostredníctvom dotácií na zastupovanie spotrebiteľov
v konaniach pred súdmi, napr. Združeniu na ochranu spotrebiteľa HOOS bola 29.2.2012 udelená
dotácia MH SR vo výške 4 000 €, na základe zmluvy o poskytnutí dotácie na realizáciu projektu:
„Zastupovanie spotrebiteľov v konaní pred súdmi“, zverejnenej na webovom sídle Centrálneho registra
zmlúv pod registračným č.126/2012-4220-4330, z uvedeného teda jednoznačne vyplýva, že MH SR
poskytnutými dotáciami jednak hradí výdavky spotrebiteľských združení a zároveň podporuje odbornosť
spotrebiteľských združení v oblasti ochrany práv spotrebiteľov, že prijatím dotácie zo štátneho rozpočtu
a priznanou náhradou trov konania by bola 2 x hradená účasť vedľajšieho účastníka v konaní, že
ako vyplýva z uvedeného, vedľajší účastník, ako subjekt zriadený za účelom pomoci a odborného
zast. spotrebiteľov v súdnom konaní, teda spôsobilý na zast. spotrebiteľov si neúčelne uplatnil trovy
vynaložené na jeho právne zast., v rozpore so zámerom zákonodarcu a, že v predmetnom konaní vzniká
pochybnosť či cieľom vedľajšieho účastníka je ochrana spotrebiteľa alebo profit z náhrady trov právneho
zast.

Rozsudok, okrem výroku o povinnosti žalobcu zaplatiť vedľajšiemu účastníkovi trovy konania 58,42 €,
nebol odvolaním napadnutý, nadobudol právoplatnosť (§ 206 ods.1,3 O. s. p.), preto nebol v uvedenom
rozsahu v odvolacom konaní preskúmavaný.

Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods.2 O. s. p. - v ostatných prípadoch, t.j. neuvedených
v § 214 ods.1, možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania) prejednal odvolanie v
rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods.1,3 O. s. p. a zistil, že neboli splnené podmienky na potvrdenie (§
219) rozsudku, ani na jeho zrušenie (§ 221 ods.1), čo sa týka výroku o trovách vedľajšieho účastníka,
preto rozsudok podľa § 220 O. s. p. zmenil tak, že žalobca nie je povinný zaplatiť vedľajšiemu účastníkovi
trovy konania 58,42 €.

V prejednávanej veci trovy vynaložené vedľajším účastníkom, pozostávajúce z trov právneho zast., nie
sú v príčinnej súvislosti s jeho procesným postojom k predmetu konania, preto ich nemožno považovať
za účelne vynaložené. Je potrebné poukázať i na skutočnosť, že vedľajší účastník - vzhľadom na svoj
cieľ - bol vytvorený na ochranu spotrebiteľa, že samotný vedľajší účastník je spôsobilý a schopný chrániť
záujmy spotrebiteľa. Vedľajší účastník má právo zvoliť si pri účasti v konaní zástupcu, avšak takto



vynaložené trovy nemožno považovať za účelné bránenie práva samotného účastníka v konaní. Právo
na právnu pomoc sa priznáva každému, tak fyzickej, ako aj právnickej osobe, ak vystupuje v spore
ako žalovaná strana a hlavný význam práva na právnu pomoc spočíva v tom, že orgány uvedené v
Čl. 47 ods.2 Ústavy SR majú zodpovedajúcu povinnosť nebrániť účastníkom, aby v konaní pred nimi
využívali právnu pomoc, že súčasťou základného práva na právnu pomoc je aj právo na úhradu účelne
vynaložených trov konania a v tejto súvislosti má vedľajší účastník rovnaké možnosti ako ktorýkoľvek
iný účastník v konaní v súvislosti so svojim zast. v rámci zák. upravených možností, t. j. nie je vopred
vylúčený z možnosti zvoliť si na svoje zast. advokáta, avšak tým, že sa mu neprizná náhrada trov konania
- trov právneho zast., pretože sa nepovažujú za účelne vynaložené, lebo neboli v príčinnej súvislosti s
jeho procesným postojom k predmetu konania (nález II.ÚS78/03 z 9.9.2004 Ústavného súdu SR), nie
je porušené jeho základné právo na právnu pomoc a rovnosť účastníkov v konaní podľa Čl. 47 ods.2 a
3 Ústavy SR. V prejednávanej veci nemožno urobiť záver, že zástupca vedľajšieho účastníka vykonal
úkony nevyhnutné pre úspech vo veci, t. j. že poskytol právne služby, ktorých vykonanie by malo vplyv
na rozhodnutie súdu. Znenie § 137 O. s. p. (účinné od 1.1.2012) síce medzi trovy konania zahŕňa i
náhradu výdavkov právnickej osoby, ktorá je oprávnená zastupovať v konaní podľa osobitného predpisu,
avšak ide o náhradu výdavkov právnickej osoby, nie o odmenu za zast., ak je zástupcom advokát tejto
právnickej osoby. Napokon treba dodať, že paušálny vstup vedľajšieho účastníka do všetkých konaní,
bez zreteľa na stav konkrétneho súdneho konania, vôľu spotrebiteľa a účelnosť jeho úkonov, nemožno
považovať za dôkaz o jeho vôli naplniť cieľ svojej činnosti. S prihliadnutím na cieľ vedľajšieho účastníka,
ktorým je ochrana a presadzovanie oprávnených záujmov spotrebiteľa, a na konkrétne okolnosti prípadu
a to najmä skutočnosť, že vstúpil do konania ako profesná organizácia na ochranu spotrebiteľa z
vlastného podnetu, a splnomocnil na svoje zast. advokáta, hoci zo samotnej jeho podstaty vyplýva, že
musí byť schopný pomáhať tomu účastníkovi konania, na strane ktorého vstupuje do konania, nemožno -
ako už bolo uvedené - považovať jeho trovy za účelne vynaložené a tiež nemožno opomenúť skutočnosť
známu odvolaciemu súdu z iných vecí, že aj iné subjekty s rovnakým predmetom činnosti (cieľom) ako
vedľajší účastník, vstupujú do toho istého konania na strane žalovaného ako vedľajší účastník a na svoje
zast. splnomocňujú advokáta, čo nutne vedie k úvahe, že primárnou pohnútkou pre vstup do konania
nie je ochrana práv konkrétneho spotrebiteľa.

Podľa § 224 ods.1 O. s. p. ustanovenia o trovách konania pred súdom prvého stupňa platia i pre odvolacie
konanie.

Podľa § 142 ods.1 O. s. p. účastníkovi,  ktorý mal  vo veci  plný úspech,  súd prizná náhradu  trov
potrebných  na  účelné  uplatňovanie alebo bránenie práva  proti účastníkovi,  ktorý vo  veci úspech
nemal.

Podľa § 151 ods.1 prvá veta O. s. p. o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla
v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

Vedľajší účastník nemal v odvolacím konaní úspech, preto nemá právo na náhradu jeho trov,
žalovanému žiadne trovy nevznikli a žalobcovi náhrada trov odvolacieho konania nebola podľa § 150
ods.1 O. s. p. priznaná so zreteľom na dôvody hodné osobitného zreteľa, spočívajúce v povahe
uplatneného nároku.

Výsledok hlasovania - pomer hlasov: 3 hlasy za (§ 3 ods.9 tretia veta zák.č.757/04 Z. z. o súdoch a o
zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti uzneseniu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.