{"guid": "0855c0b1-7636-4d0f-a198-d18672d81be8:a59df31a-0f4b-4fad-809a-f663203720b5", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2012:6907213001.1", "spisova_znacka": "1CoE/424/2012", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 1CoE/424/2012 z 29. 10. 2012", "citacia": "uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica z 29. októbra 2012, sp. zn. 1CoE/424/2012, ECLI:SK:KSBB:2012:6907213001.1", "identifikacne_cislo": "6907213001", "sud": {"guid": "sud_138", "nazov": "Krajský súd Banská Bystrica", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-banska-bystrica"}, "sudca": "JUDr. Eva Hercegová", "sudca_id": 901, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-eva-hercegova-901", "datum_vydania": "2012-10-29", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Exekúcia a výkon rozhodnutí"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1995/233", "nazov": "EP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1995/233", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/233-1995"}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/a59df31a-0f4b-4fad-809a-f663203720b5", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2012:6907213001.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBB:2012:6907213001.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBB:2012:6907213001.1/text", "citacie_n": 2, "text": "Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 1CoE/424/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6907213001
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 10. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Drahomíra Mikulajová
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2012:6907213001.1

Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného Fridrich Paľko,
s.r.o., Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, proti povinnému Y. P., nar. XX.XX.XXXX,
trvale bytom: č.XX, XXX XX P., vedenej súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, so sídlom
exekútorského úradu Záhradnícka 60, 821 08 Bratislava, pod sp. zn. EX 3394/07 na vymoženie
pohľadávky oprávneného vo výške 899,55-Eur s prísl., o odvolaní oprávneného proti uzneseniu
Okresného súdu Revúca, č.k.: 6Er/200/2008-23 zo dňa 27.03.2012, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie okresného súdu  p o t v r d z u j e.

Návrh oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

Odvolaním napadnutým uznesením okresný súd exekúciu vedenú súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom
Krutým,  pod sp. zn. EX 3394/07,  zastavil podľa § 57 ods.1 písm. a) zákona č.233/1995 Z.z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti  v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „Exekučný poriadok“). V
druhom výroku uznesenia uložil oprávnenému povinnosť nahradiť súdnemu exekútorovi JUDr. Rudolfovi
Krutému  trovy exekúcie  vo výške 56,-Eur, a to do troch dní odo dňa právoplatnosti uznesenia.

V odôvodnení predmetného uznesenia okresný súd uviedol, že oprávnený navrhol vykonanie exekúcie
na základe exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu  pri
Slovenskej rozhodcovskej a.s., so sídlom Karloveské rameno 8,  841 04 Bratislava sp. zn. SR 3288/07
zo dňa 28.05.2007.  Po preskúmaní zmluvy o úvere č.XXXXXXX zo dňa 23.11.2006, ktorá bola
podkladom na vydanie exekučného titulu, túto okresný súd považuje za spotrebiteľskú zmluvu podľa
§ 52 Občianskeho zákonníka (ďalej len ako „OZ“), nakoľko oprávnený ju uzatváral v rámci predmetu
svojej podnikateľskej činnosti a povinný ako fyzická osoba, ktorý nekonal v rámci predmetu svojej
podnikateľskej činnosti, mal postavenie spotrebiteľa. Exekučný súd poukázal aj na smernicu Rady 93/13/
EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len ako „Smernica“).
Okresný súd uviedol, že rozhodcovská doložka v zmluve o úvere nie je dojednaná individuálne, čo
vyplýva z jej zaradenia  do Všeobecných podmienok  poskytnutia úveru ako súčasti formulárovej
zmluvy o úvere. Rozhodcovská doložka síce umožňuje každej zo zmluvných strán voľbu, či podá
žalobu na všeobecný súd alebo rozhodcovský súd, ale v prípade začatia rozhodcovského konania na
základe žaloby podanej zo strany oprávneného (dodávateľa), núti povinného (spotrebiteľa) podrobiť sa
rozhodcovskému konaniu, čo spôsobuje  značnú nerovnováhu v právach zmluvných strán v neprospech
povinného. Okresný súd uzavrel, že rozhodcovská doložka v zmluve o úvere  predstavuje neprijateľnú
zmluvnú podmienku, ktorá je neplatná. Exekučný titul bol vydaný rozhodcovským súdom na základe
neplatného ustanovenia zmluvy, a teda v rozpore so zákonom. Ide teda o nulitný právny akt, ktorý
nie je možné vykonať.  Slovenský právny poriadok nielenže umožňuje, ale priamo ukladá v niektorých
prípadoch aj bez návrhu zastaviť exekúciu vedenú na základe rozhodcovského rozsudku (§ 45 zákona



č.244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní). Na základe uvedeného okresný súd ex offo exekúciu zastavil
podľa  § 57 ods.1 písm. a) Exekučného poriadku. Okresný súd v zmysle § 203 ods.1 Exekučného
poriadku zaviazal oprávneného na náhradu trov exekúcie, nakoľko podal návrh na vykonanie exekúcie,
aj napriek nevykonateľnosti exekučného titulu, čím zavinil zastavenie exekúcie. Z dôvodu zastavenia
exekúcie, súd o podaní súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého z 26.09.2011, v ktorom uvádzal
skutočnosti, na základe ktorých by mohol byť vylúčený z vykonávania exekúcie, nerozhodoval.

Proti predmetnému rozhodnutiu okresného súdu sa v zákonom stanovenej lehote odvolal oprávnený a
v odvolaní uviedol, že sa nestotožňuje s uvedeným uznesením okrem iného z  nasledovných dôvodov:

- všeobecný súd, ktorý koná  v pozícii exekučného súdu, nie je legitímne schopný  vykonávať
úkony smerujúce  k opätovnému komplexnému  rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom  takéhoto
rozhodovania  je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa  do situácie,
akoby bol exekučný titul zrušený,

- exekučný súd  nie je súdom  v zmysle  ust. § 40 a nasl. zákona č.244/2002 o rozhodcovskom konaní
v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „ZoRK“), nekoná o zrušení  tuzemského  rozhodcovského
rozsudku  a ani nepokračuje v konaní  vo veci rozsahu  uvedenom v žalobe alebo v rozsahu  uvedenom
vo vzájomnej žalobe,

- z  hľadiska  princípu právnej istoty, ktorý  musí dotvárať  stav ústavnosti  v právnom štáte, nemôže ten
istý štátny orgán - všeobecný súd - dotvárať svoje rozhodovacie oprávnenia  smerujúce k zamedzeniu
účinkom  rozhodcovského rozsudku  na právne postavenie  žalovaného (dlžníka) tam, kde neexistujú
a to preto, že z vôle  zákonodarcu existujú  na inom mieste  a v inom čase, a to tam, kde ich platné
právo zaraďuje,

- všeobecný súd interpretoval a následne  aplikoval  označené ustanovenia tak, akoby upravovalo
konanie  bez návrhu vždy vtedy, ak súd zistí v rozsudku  rozhodcovského súdu  nedostatky bližšie
špecifikované  v ust.§ 45 ods. 1 písm. b) alebo c) ZoRK,

- exekučný súd  konal pri revízii rozsudku  rozhodcovského súdu  mimo rámec  zverenej právomoci, čo
ho vmanévrovalo do situácie, v ktorej rozhodujúc o právnom  postavení  účastníkov rozhodcovského
konania  úplne ignoroval  všetky procesné zásady  súdneho rozhodovania  v právnom štáte  spojené
s exekučnou vecou,

- exekučný súd  je v zmysle ust.  § 45 ods. 1 písm. c) ZoRK oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané
rozhodcovským rozsudkom  je v súlade s dobrými mravmi a nie otázku súladu  rozhodcovskej doložky
s dobrými mravmi.

V závere odvolania oprávnený navrhol, aby odvolací súd uznesenie okresného súdu č.k.:
6Er/200/2008-23 zo dňa 27.03.2012 v celom rozsahu zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie
konanie. V odvolaní oprávnený výšku trov exekúcie nenamietal.

Odvolaciemu súdu bol spolu s podaným odvolaním doručený aj návrh oprávneného zo dňa 26.7.2012
na prerušenie konania  postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku
(ďalej len ako „O.s.p.“) a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ a doplnenie právnej argumentácie k podanému
odvolaniu. Návrh na prerušenie konania odôvodnil oprávnený potrebou, aby boli predložené Súdnemu
dvoru Európskej únie  prejudiciálne otázky v nasledovnom znení:

1) Má sa ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje
rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom
rozhodcovských súdov?

V prípade zápornej odpovedi Súdneho dvora na prvú otázku, oprávnený navrhol otázku v znení:



2)  Je možné ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje ustanovenie takej
rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že „ všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej
platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva
svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému
súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred
príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na všeobecnom súde,
považuje sa táto skutočnosť rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred
podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou
doložkou v súlade vnútroštátnymi predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského
súdu“?

3)  Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré
aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotné ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni
vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Povinný sa k odvolaniu nevyjadril. K odvolaniu podal vyjadrenie súdny exekútor v tom zmysle, že
disponuje právomocou len v rozsahu ustanovenom Exekučným poriadkom, nie je však kompetentný
rozhodovať o hmotnoprávnych nárokoch účastníkov exekučného konania, a teda nemôže zaujať
stanovisko k obsahu odvolania oprávneného.

Rozhodnutie okresného súdu bolo vydané vyšším súdnym úradníkom. Zákonný sudca okresného súdu
vec predložil na rozhodnutie odvolaciemu súdu, nakoľko odvolaniu nemienil vyhovieť (§ 374 ods. 4
O.s.p.).

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, preskúmal vec v rozsahu danom ustanovením §
212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia § 214 ods. 2  O.s.p. a uznesenie
okresného súdu podľa § 219 ods.1 O.s.p. ako vecne správne  potvrdil.

Čo sa týka vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia, po preskúmaní veci odvolací súd zistil, že
oprávnený v zastúpení advokátom podal dňa 05.09.2007 návrh na vykonanie exekúcie súdnemu
exekútorovi JUDr. Rudolfovi Krutému. Dňa 17.09.2007 bola Okresnému súdu Rimavská Sobota
doručená žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. V danom prípade súdny exekútor
požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na podklade rozsudku Stáleho rozhodcovského
súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s., so sídlom Karloveské rameno 8, 841 04 Bratislava zo
dňa 28.05.2007, č.k.: SR 3288/07. Týmto rozhodnutím bol povinný ako žalovaný zaviazaný zaplatiť
žalobcovi- oprávnenému sumu 916,15-Eur spolu s 0,25% úrokom z omeškania denne zo sumy 908,19-
Eur od 10.02.2007 do zaplatenia a nahradiť trovy rozhodcovského konania  vo výške 226,58-Eur, to
všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Okresný súd Revúca o žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie rozhodol a dňa 29.04.2008 poveril výkonom exekúcie súdneho exekútora JUDr.
Rudolfa Krutého so sídlom exekútorského úradu  Záhradnícka 62, 821 08 Bratislava.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (v znení účinnom do 31.12.2007) súd preskúma žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí
rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo
exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal
exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné
odvolanie.

Podľa § 52 ods.1 OZ (v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy o úvere) spotrebiteľskými zmluvami sú
kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva
podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý
nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy.



Podľa § 53 ods.1 OZ spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len
\"neprijateľná podmienka\").

Podľa § 53 ods.4 OZ neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

Podľa § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku exekúciu súd zastaví, ak sa začala a rozhodnutie sa
doposiaľ nestalo vykonateľným.

Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku exekúciu zastaví súd na návrh alebo aj bez návrhu.

Z citovaných ustanovení Exekučného poriadku vyplýva, že súd aj pred vydaním poverenia súdnemu
exekútorovi skúma, či sú splnené formálne i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie. Prvostupňový
súd je predovšetkým povinný skúmať či exekučný titul, na základe ktorého má byť vedená exekúcia, je
spôsobilým exekučným titulom v zmysle zákonných ustanovení vzťahujúcich sa na exekučné konanie.
Súd môže v tomto rozsahu skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania (na návrh ale aj
bez návrhu) a v prípade zistenia, že nie sú zistené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti
exekučného titulu, musí na zistenie nezákonnosti vedenia exekúcie aj adekvátne procesne zareagovať.
Právny predpis (Exekučný poriadok), resp. jeho jednotlivé ustanovenia je potrebné vykladať v súlade s
celkovým účelom právneho predpisu, a teda v ich vzájomných súvislostiach, a nie izolovane (uznesenie
Ústavného súdu SR z 24.2.2011, č. k. IV. ÚS 55/2011-19).

Rozhodcovská doložka umožňujúca dodávateľovi výber rozhodcovského konania nenapĺňa záujem na
ochrane spotrebiteľa. Z hľadiska ochrany spotrebiteľa nie je rozdiel medzi výhradnou rozhodcovskou
doložkou a voľbou dodávateľa, ktorý spotrebiteľovi rozhodcovské konanie vnúti ako najvhodnejší spôsob
rozhodovania sporu (porovnaj CSACH, K. Štandardné zmluvy. Plzeň : Aleš Čeněk, 2009. s. 214).
Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s
ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým
všeobecným obchodným podmienkam, a teda aj rozhodcovskému konaniu. V subjektívne nearbitrabilnej
(spotrebiteľskej) právnej veci zvlášť vznikajú pochybnosti o objektívnosti rozhodovacieho procesu. Už
len tieto skutočnosti možno považovať za dostačujúce na záver o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky
vzhľadom na zásadný dopad tejto zmluvnej podmienky na vzťahy medzi dodávateľom a spotrebiteľom.
Ostatné podmienky rozhodcovského konania sú skôr len indikátorom, do akých krajností môže viesť
dojednávanie rozhodcovského konania so slabšou stranou zmluvného vzťahu. Takto formulovaná
rozhodcovská doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v
neprospech spotrebiteľa a ako taká je teda v zmysle ustanovenia § 53 ods. 4 OZ  (podľa § 53 ods.5
OZ v platnom znení) neplatná.

Odvolací súd  sa stotožňuje  aj so záverom exekučného súdu ohľadom konštatovania neprijateľnosti
rozhodcovskej doložky z dôvodov, na ktoré poukázal exekučný súd.

Slovenská republika svoj záväzok voči Európskej únii, poskytnúť spotrebiteľovi zvýšenú ochranu
vzhľadom na jeho postavenie v spotrebiteľských vzťahoch, si plní prostredníctvom viacerých zákonov,
medzi inými OZ, kde v § 53 ods. 5 zakotvuje, že neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských
zmluvách, sú neplatné, ale aj zákonom o rozhodcovskom konaní, v ktorom ukladá exekučnému súdu  aj v
štádiu už prebiehajúceho  exekučného konania skúmať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje účastníka
rozhodcovského konania  na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje
dobrým mravom,  a po zistení, že rozhodcovský rozsudok  takéto nedostatky má, ukladá exekučnému
súdu exekúciu zastaviť. Skúmaniu povahy  obsahu rozhodcovského  rozsudku  musí predchádzať
prieskum  právomoci rozhodcovského súdu, ktorá sa zakladá

rozhodcovskou zmluvou. Ak je totiž  rozhodcovská zmluva  neplatná, potom rozhodcovský rozsudok
vydaný v rozhodcovskom konaní, ktorý odvodzoval svoju právomoc z neplatnej rozhodcovskej doložky,



nie je materiálne vykonateľným exekučným titulom.  Táto skutočnosť sama o sebe  je dôvodom  na
zastavenie exekúcie, ktorá začala na základe takéhoto exekučného titulu trpiaceho neodstrániteľnou
vadou, pre ktorú v exekúcii ďalej nemožno pokračovať.

V danej veci niet žiadnych pochybností o tom, že aj napriek uzatvoreniu predmetnej zmluvy o úvere
pred dátumom 01.01.2008, by nebolo možné práva a povinnosti vzniknuté z tejto zmluvy posudzovať
podľa § 52 až § 54 OZ, a to z nasledovných dôvodov:  § 261 ods.3 písm. d) Obchodného zákonníka
(ďalej len ako „OBZ“) zaraďuje medzi obchodné záväzkové vzťahy aj vzťahy zo zmluvy o úvere (§ 497),
ktoré vzťahy sa spravujú bez ohľadu na povahu účastníkov OBZ (tzv. absolútny obchod). Skutočnosť,
že sa jedná v danom prípade o zmluvu uzavretú podľa OBZ a ako zmluvný typ je zaradená medzi tzv.
absolútny obchod nevylučuje aplikáciu všeobecných ustanovení OZ vrátane § 52 až § 54 dotýkajúcich
sa ochrany spotrebiteľa. To, či určitá zmluva (určitý zmluvný typ) má povahu spotrebiteľskej zmluvy sa
posudzuje podľa iných kritérií, než podľa akých OBZ rozlišuje záväzkové vzťahy na obchodné záväzkové
vzťahy (absolútny obchod, relatívny obchod, resp. fakultatívny obchod). Spotrebiteľská zmluva nie je
samostatným typom zmluvy, ale jedná sa o druh (povahu) zmluvy, pre ktorú najmä OZ, ale aj iné
právne predpisy ustanovujú osobitné podmienky a náležitosti, ktoré musí obsahovať a naopak, ktoré v
nej nesmú byť, tzv. neprijateľné podmienky. Právna úprava spotrebiteľských zmlúv tvorí právny základ
ochrany spotrebiteľa a je základným inštitútom tzv. spotrebiteľského práva. Označenie zmluvy o úvere
(absolútny obchod) nie je prekážkou na aplikáciu ustanovení  § 52 až § 54 OZ  o spotrebiteľských
zmluvách, a to vychádzajúc zo subsidiarity OZ.

Novelizácia OZ zákonom č.568/2007 Z.z., účinným od 01.01.2008 zaviedla do § 53 ods.4 písm. r)  za
neprijateľnú podmienku uvedenú v spotrebiteľskej zmluve aj takú, ktorá vyžaduje v rámci dojednanej
rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní.
V ustanovení § 53 ods.3 OZ (účinnom v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy o úvere), ktoré obsahuje
demonštratívny, neúplný, a teda neuzavretý výpočet neprijateľných podmienok v spotrebiteľských
zmluvách; znamenajúci, že možno prihliadať aj na iné neprijateľné podmienky ako tam uvedené, sa
vyššie uvedená neprijateľná podmienka zavedená do OZ zákonom č.568/2007 Z.z. nenachádza. Len zo
samotnej skutočnosti, že v čase uzatvorenia zmluvy o úvere sa vyššie uvedená neprijateľná podmienka
nenachádzala v § 53 ods.3 OZ nemožno vyvodiť záver o tom, že samotné vyžadovanie od spotrebiteľa
v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom
konaní nie je neprijateľnou podmienkou v spotrebiteľskej zmluve a taktiež, že by takúto neprijateľnú
podmienku nebolo možné podradiť pod § 53 ods.3 OZ.

Odvolací súd opiera  rozhodnutie  o dnes už ustálenú rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR ako
aj Ústavného súdu SR. Pokiaľ odvolateľ  v odvolaní poukazuje  aj na ďalšie nové dôvody, pre ktoré
má byť exekúcia prípustná, odvolací súd zastáva názor, že v podstate sa jedná o bližšie  odôvodnenie
tých istých námietok, ktoré už bolo predmetom posudzovania  súdov. Záver súdov o neprípustnosti
vedenia exekúcie  v obdobných veciach, nemôže zvrátiť nová argumentácia, podľa ktorej by  exekúcia
mala byť prípustná, pretože čo i len jeden uznaný dôvod  neprípustnosti  exekúcie  spôsobuje, že
exekúciu už nemožno vykonať.  Ak teda súdy už dali odpoveď prečo (na základe akých dôvodov)
je exekúcia neprípustná, pričom tieto dôvody neprípustnosti stále existujú aj v predmetnej veci, nové
dôvody „prípustnosti“ exekúcie sú pre  rozhodovanie bezvýznamné. Odvolací súd preto ďalšie námietky
uvádzané v odvolaní nepovažuje za relevantné privodiť pre oprávneného iné rozhodnutie, k akému
dospela ustálená rozhodovacia  prax súdov.  V tejto súvislosti odvolací súd  poukazuje tiež na judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá nevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia  bola daná
odpoveď  na každý argument strany. Ak však ide o argument,  ktorý je pre rozhodnutie kľúčový,  vyžaduje
sa osobitná odpoveď  práve na tento argument (Georgidias vs Grécko z 29. Mája  1997, Higgins vs
Francúzsko z 19. Februára  1998). Za podstatné pre  rozhodnutie  odvolací súd  považuje  tie argumenty,
ktoré už boli predmetom  posudzovania  súdov, a výsledkom ktorého  bolo konštatovanie o neprípustnosti
exekúcie, pričom tieto závery si osvojil aj konajúci súd, na ktoré poukázal. Preto sa odvolací súd  v
odôvodnení  svojho rozhodnutia  podrobnejšie  nevenuje  všetkým odvolacím argumentom.

Odvolací súd sa stotožňuje aj s výrokom uznesenia okresného súdu, týkajúcim sa náhrady trov exekúcie,
nakoľko zastavenie exekúcie bolo zavinené oprávneným v dôsledku materiálnej nevykonateľnosti



exekučného titulu, pričom ani samotný oprávnený vo svojom  odvolaní jemu uloženú povinnosť nahradiť
trovy exekúcie ako aj výšku trov exekúcie nijako nenamietal.

Podľa  § 205 ods. 3 O. s. p. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ
rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie. Uplynutím lehoty na odvolanie zaniká možnosť odvolateľa
upravovať nielen rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, ale aj dopĺňať dôvody odvolania. Dôvodová
správa vysvetľuje túto úpravu tým, že zákon vyčerpávajúco vypočítava prípustné odvolacie dôvody,
a preto dopĺňanie dôvodov odvolania aj po uplynutí lehoty na odvolanie je zbytočné. Na základe
uvedeného sa odvolací súd nezaoberal dôvodmi odvolania doplnenými v podaní oprávneného zo dňa
26. júla 2012.

Z vyššie uvedených dôvodov  odvolací súd napadnuté uznesenie  okresného súdu  ako vecne správne
potvrdil podľa § 219 O.s.p.

Odvolací súd po preskúmaní veci zistil, že oprávnený navrhuje predmetné exekučné konanie prerušiť
podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) pre nesúlad ust. § 44 ods. 2 prvá a druhá veta Exekučného poriadku
s čl. 1 ods. 1 prvá veta Ústavy Slovenskej republiky v odvolaní, a tiež podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c)
O.s.p. (v samostatnom návrhu na prerušenie konania).

Podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je
v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru,
že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo
medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh ústavnému
súdu na zaujatie stanoviska.

Podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych
spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej ZFEU) Súdny dvor Európskej únie má právomoc
vydať rozhodnutie o otázkach, ktoré sa týkajú: a) výkladu zmlúv; b) platnosti a výkladu aktov inštitúcií,
orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie;

Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento súdny orgán usúdi, že
rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny dvor Európskej
únie, aby o nej rozhodol.

Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie
je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa
na Súdny dvor Európskej únie.

Odvolací súd poukazuje na Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 33/2012
zo dňa 29. marca 2012, v ktorom Najvyšší súd SR na základe mimoriadneho dovolania riešil aj práve
otázku prerušenia konania súdom, ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní
EÚ (ďalej len „ZFEÚ“) Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej)
otázke. V uvedenom uznesení uviedol: „Konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 ZFEÚ má
povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom má Súdny dvor Európskej únie
právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcii,
orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady ES.
Konanie o predbežnej otázke pred Súdnym dvorom je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie a
zachovania jednoty európskeho práva, pretože v tomto konaní Súdny dvor Európskej únie vydáva
rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné
pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.“



Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej
otázke, ktorá je zakotvená v druhej vete článku 267 ZFEÚ nemožno vykladať absolútne, t. j. že
vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o
predbežnej otázke. Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu
komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či
otázka komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného
prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je
vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva.
Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená a
irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah
na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá
reálny základ v prejednávanom spore. Odvolací súd pritom poukazuje na rozsudok Súdneho dvora EÚ
zo dňa 6. októbra 1982 vo veci CILFIT, C-283/81, v ktorom v bodoch 9 a 10 odôvodnenia uviedol, že
článok 177 ZEHS (teraz článok 267 ZFEÚ) nepredstavuje ďalší opravný prostriedok pre účastníkov
konania pred vnútroštátnym súdom. Nepostačuje teda tvrdenie niektorého z účastníkov konania, že zo
sporu vyplýva otázka výkladu práva Spoločenstva, na to, aby bol dotknutý súd povinný usúdiť, že ide o
otázku položenú v zmysle článku 177. Naproti tomu prináleží vnútroštátnemu súdu obrátiť sa na Súdny
dvor prípadne i bez návrhu. V druhom rade zo vzťahu medzi druhým a tretím odsekom článku 177
vyplýva, že súdy, na ktoré sa vzťahuje tretí odsek, majú rovnakú právomoc posúdenia ako všetky ostatné
vnútroštátne súdy vo veci zistenia, či rozhodnutie o otázke práva Spoločenstva je potrebné na vydanie
ich rozhodnutia. Tieto súdy teda nie sú povinné postúpiť im položenú otázku výkladu práva Spoločenstva,
ak otázka nie je relevantná, to znamená v prípadoch, keď odpoveď na túto otázku, nech by bola
akákoľvek, nemôže mať nijaký vplyv na vyriešenie sporu. Odvolací súd tiež poukazuje na skutočnosť, že
v rámci konania podľa článku 267 ZFEÚ Súdny dvor nie je oprávnený uplatniť právne predpisy Únie na
konkrétny prípad, ale môže sa iba vyjadriť k výkladu Zmluvy a aktov prijatých inštitúciami Únie (uznesenie
Súdneho dvora EÚ zo dňa 16. novembra 2010, C-76/10,  bod 79).

Oprávnený v návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. žiadal odvolací súd,
aby Súdnemu dvoru ES na základe čl. 267 ZFEÚ predložil tri prejudiciálne otázky. Odvolací súd
považuje za potrebné k tomu zdôrazniť, že je nepochybné, že vnútroštátny poriadok umožňuje riešenie
aj takých sporov, ktoré vzniknú zo spotrebiteľských vzťahov v rozhodcovskom konaní podľa ZoRK. Preto
považoval v danom prípade oprávneným navrhované predbežné otázky za zjavne neopodstatnené a
irelevantné, a to aj vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, pričom ich prejudiciálne zodpovedanie nemá
reálny dosah na prebiehajúce konanie. Z tohto dôvodu nepovažoval za potrebné predložiť oprávneným
navrhované predbežné otázky Súdnemu dvoru EÚ, aby mohol rozhodnúť vo veci samej. Judikatúra
Súdneho dvora EU mu takýto postup umožňuje (t.j. upravuje výnimky z povinnosti súdu predložiť
predbežnú otázku týkajúcu sa výkladu práva Európskej únie, ak je súdom, proti rozhodnutiu ktorého nie
je prípustný opravný prostriedok), a to v prípade, ak k danej otázke existuje ustálená judikatúra Súdneho
dvora EU a ak výklad a správna aplikácia práva Európskej únie sú súdu úplne zjavné, t.j. keď toto jeho
posúdenie a zhodnotenie neexistencie potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s doktrínou
acte éclaire ako aj s doktrínou acte clairé. Doktrína acte éclaire (konanie objasnené alebo konanie
už rozsúdené) je pritom založená na koherencii a vnútornej konzistencii judikatúry Súdneho dvora
EÚ, teda na judikatúre, konštantnej, ustálenej, nemeniacej sa v čase. Predstavuje snahu o to, aby sa
neodpovedalo na už zodpovedané a neriešili sa „problémy“, ktoré už problémami v dôsledku existencie
konštantnej judikatúry vlastne nie sú. Doktrína acté clairé (konanie jasné alebo konanie zrozumiteľné)
je založená na postuláte, že začatie konania o predbežnej otázke nie je potrebné v prípadoch, keď sú
výklad a aplikácia úniového práva natoľko zrejmé, že nie je potrebné obracať sa s predbežnou otázkou
na Súdny dvor ES.

Odvolací súd pre úplnosť dodáva, že podľa § 36 ods. 5 Exekučného poriadku ak osobitný zákon
neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po
skončení exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu exekučného konania.

Na základe uvedených skutočností odvolací súd dospel k záveru, že v predmetnom konaní nenastal
žiadny z dôvodov uvedených v § 109 ods. 1 písm. b) a c) O.s.p. pre prerušenie konania podľa osobitného



zákona a ani nie je potrebné obrátiť sa s navrhovanými predbežnými otázkami oprávneného na Súdny
dvor EÚ, preto odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania z obidvoch dôvodov ako
nedôvodný zamietol.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom  krajského súdu  jednomyseľne, t.j. pomerom hlasov  3:0.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom  krajského súdu  jednomyseľne, t.j. pomerom hlasov  3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "6Er/200/2008", "guid": "62853aea-4a62-49cc-a986-40c4e4ae1cb7:2cd5ef1d-bc94-4786-aa27-455c2ca8b81c", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:90fa83a3-a427-46f1-9799-7b24a214ff2a", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 55/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 55/2011 z 24. 2. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-02-24", "citacie_n": 11298, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:90fa83a3-a427-46f1-9799-7b24a214ff2a"}, {"guid": "669ca45a-5455-42c3-b61c-9c9535749ed2:06f9fdd9-9819-418e-b272-252e0b40e4b0", "ecli": null, "spisova_znacka": "6Er/200/2008", "nazov": "Uznesenie Okresného súdu Spišská Nová Ves sp. zn. 6Er/200/2008 z 30. 4. 2014", "sud": "Okresný súd Spišská Nová Ves", "datum_vydania": "2014-04-30", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/669ca45a-5455-42c3-b61c-9c9535749ed2:06f9fdd9-9819-418e-b272-252e0b40e4b0"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:e9777668-a3aa-4e01-9645-03db95308031", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.144.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 144/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 144/2016 z 11. 2. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-02-11", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.144.2016.1"}, {"guid": "ussr:4414a8f4-348b-40ee-a515-662b7b2e0812", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 453/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 453/2013 z 26. 9. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-09-26", "citacie_n": 178, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4414a8f4-348b-40ee-a515-662b7b2e0812"}]}