{"guid": "0850406a-ed41-4667-999e-f4bafa8e4c89:6d353491-30b4-4413-942c-a62faf30bb39", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2013:6411201654.1", "spisova_znacka": "2CoE/193/2013", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 2CoE/193/2013 z 26. 9. 2013", "citacia": "uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica z 26. septembra 2013, sp. zn. 2CoE/193/2013, ECLI:SK:KSBB:2013:6411201654.1", "identifikacne_cislo": "6411201654", "sud": {"guid": "sud_138", "nazov": "Krajský súd Banská Bystrica", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-banska-bystrica"}, "sudca": "JUDr. Antónia Svičinová", "sudca_id": 130, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-antonia-svicinova-130", "datum_vydania": "2013-09-26", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Exekúcia a výkon rozhodnutí"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1995/233/#paragraf-57.odsek-1.pismeno-g", "nazov": "§ 57 ods. 1 písm. g) EP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1995/233/#paragraf-57.odsek-1.pismeno-g", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/233-1995/paragraf-57"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1995/233#paragraf-57"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/6d353491-30b4-4413-942c-a62faf30bb39", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2013:6411201654.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBB:2013:6411201654.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBB:2013:6411201654.1/text", "citacie_n": 2, "text": "Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 2CoE/193/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6411201654
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 09. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Novotná
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2013:6411201654.1

Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zast.: Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom
Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, proti povinnému: C. S., nar. XX.XX.XXXX, trvale
bytom Z. XXX/XX, R. D. C., prechodne bytom S. C. XX, N., zast.: JUDr. Lucia Filipková, advokátka,
so sídlom Sládkovičova 26, Banská Bystrica, IČO: 42 195 179, vedenej súdnym exekútorom JUDr.
Rudolfom Krutým, Exekútorský úrad so sídlom Záhradnícka 60, Bratislava, pod sp. zn. EX 1365/11, na
vymoženie pohľadávky oprávneného vo výške 3 482,16 eura s prísl., trov konania a trov exekúcie, o
odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Žiar nad Hronom č. k. 6Er/226/2011-36 zo dňa
14.02.2013, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

I. Návrhy oprávneného na prerušenie konania  z a mi e t a.

II. Uznesenie Okresného súdu Žiar nad Hronom č. k. 6Er/226/2011-36 zo dňa 14.02.2013  p o t v r d
z u j e.

o d ô v o d n e n i e :

Odvolaním napadnutým uznesením Okresný súd Žiar nad Hronom (ďalej aj „exekučný súd“ alebo
„prvostupňový súd“) exekúciu vedenú súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým pod sp. zn. EX
1365/11 vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju s odôvodnením, že predložený rozhodcovský rozsudok
nie je spôsobilým titulom pre vedenie exekúcie. Súčasne exekučný súd podľa § 56 ods. 2 zákona č.
233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení
ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) povolil odklad exekúcie
do právoplatného skončenia konania o zastavení exekúcie. V odôvodnení rozhodnutia exekučný súd
uviedol, že oprávnený navrhol vykonanie exekúcie na podklade rozhodcovského rozsudku Stáleho
rozhodcovského súdu zriadeného spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s., zo dňa 02.11.2010, sp.
zn. SR 19037/09 (ďalej len „rozhodcovský rozsudok“). Povinná dňa 03.12.2012 doručila exekučnému
súdu návrh na zastavenie exekúcie súčasne s návrhom na povolenie odkladu exekúcie do právoplatného
skončenia konania o zastavení exekúcie. Svoj návrh povinná odôvodnila tým, že v zmluve o
úvere, záväzok z ktorej je predmetom vymáhania v exekučnom konaní, oprávnený neuvádza ročnú
percentuálnu mieru nákladov, zmluva obsahuje dojednanie úroku v rozpore s dobrými mravmi, tiež
dojednanie rozhodcovskej doložky je neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Exekučný súd následne
skúmal rozhodcovskú doložku ako podmienku spotrebiteľskej zmluvy, a túto s poukazom na § 53 ods.
1 Občianskeho zákonníka  posúdil ako neprimeranú (neprijateľnú) zmluvnú podmienku. Konštatoval
pritom, že rozhodcovská doložka, ktorá mala v predmetnom konaní založiť legitimitu pre exekučný titul,
znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak dodávateľ ešte pred
spotrebiteľom podal žalobu na rozhodcovskom súde. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne
nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol
len zmluvu ako celok odmietnuť alebo prijať a podrobiť sa všetkým obchodným podmienkam, teda
aj rozhodcovskému konaniu, ak ho vyvolal dodávateľ. Už túto skutočnosť je potrebné považovať za



neprijateľnú zmluvnú podmienku, a to v neprospech spotrebiteľa. Dodávateľ v rozhodcovskej doložke
dokonca uviedol konkrétny rozhodcovský súd, ktorý by spory rozhodoval, pričom mesto, v ktorom sídli
rozhodcovský súd je totožné s hlavným miestom podnikania dodávateľa. Vzhľadom na uvedené súd
konštatoval, že predmetná rozhodcovská doložka je neprijateľná. Nakoľko neprijateľná rozhodcovská
doložka sa prieči dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje dobrým mravom,
v danej veci - napriek tomu, že exekúcia začala - boli splnené podmienky na vyhlásenie exekúcie za
neprípustnú a jej zastavanie podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku, resp. § 45 ods. 2 zákona
č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZRK“).

Proti predmetnému rozhodnutiu exekučného súdu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie
oprávnený. V prvom rade namietal, že súd svojím postupom odňal účastníkovi konania možnosť
konať pred súdom, keďže nevytýčil vo veci ústne pojednávanie, hoci bol povinný tak učiniť. Ďalej
namietal, že súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci (ust. § 205 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), pretože
exekučný súd nie je oprávnený vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu
o veci. Navyše, k takému revíznemu postupu došlo v situácii, keď už exekučný súd podľa ust. § 44
ods. 2 Exekučného poriadku preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej
nerozpornosti a vydal poverenie na vykonanie exekúcie. Odvolateľ uviedol, že ak exekučný súd už
vydal poverenie exekútorovi na vykonanie exekúcie, nie je možné, aby v následných procesných fázach
exekúcie posudzoval neplatnosť rozhodcovskej zmluvy a na takéto posúdenie viazal jej neplatnosť.
Exekučný súd nie je súdom v zmysle ust. § 40 ZRK, nekoná o zrušení tuzemského rozhodcovského
rozsudku a ani nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo
vzájomnej žalobe. Exekučný súd musí s rozhodcovským rozsudkom nakladať rovnako ako s rozsudkom
všeobecného súdu, nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom.
Oprávnený navrhol, aby v prípade, ak sa všeobecný súd nestotožní s jeho interpretáciou ust. § 44
ods. 2 Exekučného poriadku, postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. prerušil konanie a
podal Ústavnému súdu SR návrh na konanie o súlade ust. § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného
poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR, a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom
ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. Ďalej odvolateľ namietal, že exekučný
súd môže pristúpiť k zastaveniu exekučného konania realizovaného na podklade rozhodcovského
rozsudku len na návrh účastníka konania. Exekučný súd podľa oprávneného porušil princíp legality,
zásadu začatia konania na návrh, rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces
a dvojinštančnosť súdneho konania. Oprávnený konštatoval, že exekučný súd použil dôvod iného
postavenia v súvislosti s postavením žalobcu (oprávneného) ako podnikateľského subjektu, a pre toto
jeho iné postavenie ho vylúčil z možnosti zhmotnenia akejkoľvek majetkovej hodnoty, ktorá mu právom
patrí, a to z titulu platnej zmluvy o úvere. Namietol, že nemal možnosť reagovať na tvrdenia, argumenty
a dôkazy, ktoré boli podkladom na rozhodnutie exekučného súdu, nebol ani oboznámený s tým, že
exekučný súd vedie konanie v ktorom opätovne rozhoduje o jeho právach. Aj za predpokladu, že
exekučnému súdu patrí istá revízna právomoc vo vzťahu k rozhodcovskému rozsudku, exekučný súd
je v zmysle ust. § 45 ods. 1 písm. c/ ZRK oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským
rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi a nie otázku súladu rozhodcovskej doložky s dobrými mravmi.
Rozhodcovskú doložku pritom odvolateľ považuje za platnú, pretože možnosť voľby rozhodujúceho
orgánu medzi účastníkmi dojednaná bola, preto nejde o neprijateľnú podmienku v zmysle § 53
Občianskeho zákonníka. Oprávnený namietol aj posúdenie zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebnom
úvere podľa zákona o spotrebiteľských úveroch, ďalej posúdenie primeranosti úrokov z omeškania,
poplatku za poskytnutie úveru a zasielanie upomienok. V závere odvolateľ zdôraznil, že exekúcia bola
začatá zákonným spôsobom, na základe vykonateľného a platného exekučného titulu, ktorý naďalej
existuje a zotrváva platným, právoplatným a vykonateľným. S poukazom na uvedenú argumentáciu
odvolateľ navrhol, aby odvolací súd zrušil napadnuté uznesenia a vec vrátil prvostupňovému súdu na
ďalšie konanie alebo alternatívne, aby konanie podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. prerušil a Súdnemu
dvoru EÚ na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (ďalej len „ZFEÚ“) predložil prejudiciálne otázky
v nasledujúcom znení:

1. Má sa ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy Smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje
rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom
rozhodcovských súdov?



2. V prípade zápornej odpovedi Súdneho dvora na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q/ ods. 1
prílohy Smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
vykladať tak, že mu neodporuje uzavretie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že „všetky
spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred
stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu
možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá
žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom SR, ak žalujúca zmluvná strana podá
žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje
sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním
žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v
súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu daná právomoc rozhodcovského súdu?

3. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré
aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na Smernicu Rady 93/13/
EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Povinná sa vo vyjadrení k odvolaniu oprávneného podrobne zaoberala jednotlivými námietkami
odvolateľa, ani jednu námietku však nepovažovala za dôvodnú a opodstatnenú, preto navrhla, aby
odvolací súd napadnuté rozhodnutie ako vecne správne potvrdil.

Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec v rozsahu danom ustanovením § 212 ods. 1 O.s.p., bez
nariadenia pojednávania podľa ustanovenia § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie nie je
dôvodné.

Odvolací súd po preskúmaní veci zistil, že oprávnený navrhol exekučné konanie prerušiť podľa ust. §
109 ods. 1 písm. b/O.s.p. a taktiež podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.

Podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je
v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru,
že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo
medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh ústavnému
súdu na zaujatie stanoviska.

Podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych
spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Podľa čl. 267 ZFEÚ Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať rozhodnutie o otázkach, ktoré sa
týkajú: a) výkladu zmlúv; b) platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie.
Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento súdny orgán usúdi, že
rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny dvor Európskej
únie, aby o nej rozhodol. Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti
ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny
orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie.

Oprávnený v návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm c/ O.s.p. žiadal odvolací
súd, aby Súdnemu dvoru EÚ na základe čl. 267 ZFEÚ predložil tri prejudiciálne otázky, z ktorý
prvá znie tak, či sa má ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy Smernice vykladať tak, že za každých
okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky
prostredníctvom rozhodcovských súdov. Odvolací súd považuje za potrebné k tomu zdôrazniť, že
exekučný súd v napadnutom uznesení nevyslovil právny názor o všeobecnom zákaze rozhodovať
spory zo spotrebiteľom v rozhodcovskom konaní. Právny poriadok Slovenskej republiky umožňuje v
rozhodcovskom konaní riešenie aj takých sporov, ktoré vzniknú zo spotrebiteľských vzťahov. Uvedené
však nevylučuje skúmanie konkrétnej rozhodcovskej doložky (zmluvy), a to z hľadiska kritérií ochranného



režimu zákazu neprijateľných zmluvných podmienok v spotrebiteľských zmluvách. Rozhodcovskú
doložku v predmetnej veci prvostupňový súd preskúmal so záverom o jej neprijateľnosti, s ktorým sa
odvolací súd stotožnil. Vo svetle uvedeného považuje odvolací súd navrhovanú prvú otázku za zjavne
neopodstatnenú a irelevantnú. Navrhovaná druhá otázka z hľadiska správnosti rozhodnutia a prijatého
právneho názoru podľa názoru odvolacieho súdu nie je zásadná a jej zodpovedanie nemá reálny dosah
na prebiehajúce konanie. Zmyslom riešenia predbežnej otázky totiž nie je rozhodnúť konkrétny spor,
ktorý je vo výlučnej kompetencii vnútroštátneho súdu, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho
práva, ku ktorej potrebe druhá otázka odvolateľa podľa názoru súdu nesmeruje. Smernica Rady
93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách v jednotlivých bodoch svojej prílohy
len demonštratívne vymenúva niektoré podmienky v spotrebiteľských zmluvách, ktoré je potrebné
považovať za nekalé. Ak však príslušný súd pri aplikovaní všeobecných predpokladov pre posudzovanie
zmluvných podmienok (obsiahnutých v čl. 3 Smernice, ktoré sa premietli aj do ust. § 52 a nasl.
Občianskeho zákonníka) dospeje k záveru, že konkrétna zmluvná podmienka spôsobuje nerovnováhu
v právach a povinnostiach zmluvných strán ku škode spotrebiteľa (v neprospech spotrebiteľa), pričom
takáto podmienka nebola dojednaná individuálne, je potrebné považovať ju za neprijateľnú. V súvislosti
s treťou otázkou odvolací súd poukazuje na ustálenú judikatúru Súdneho dvora EÚ (rozsudok vo veci
Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL C-168/05 a vo veci Oceáno Grupo Editorial a Salvat
Editores C-240-98 až c-244/98), ktorá pripúšťa aj vo fáze výkonu rozhodnutia posudzovať nekalosť
podmienok v spotrebiteľských zmluvách s tým, že v prípade, ak konajúci súd dospeje k záveru o nekalosti
zmluvnej podmienky, je povinný vyvodiť z uvedeného posúdenia všetky relevantné dôsledky, ktoré z toho
vyplývajú z vnútroštátneho práva, t.j. aj zastaviť exekučné konanie vedené na vymoženie pohľadávky
veriteľa voči spotrebiteľovi.

Z uvedených dôvodov odvolací súd nepovažoval za potrebné predložiť oprávneným navrhované
predbežné otázky Súdnemu dvoru EÚ, aby mohol rozhodnúť vo veci samej. Judikatúra Súdneho dvora
mu takýto postup umožňuje (t.j. upravuje výnimky z povinnosti súdu predložiť predbežnú otázku týkajúcu
sa výkladu práva Európskej únie, ak je súdom, proti rozhodnutiu ktorého nie je prípustný opravný
prostriedok), a to v prípade, ak k danej otázke existuje ustálená judikatúra Súdneho dvora EÚ a ak
výklad a správna aplikácia práva Európskej únie sú súdu úplne zjavné, t.j. keď toto jeho posúdenie a
zhodnotenie neexistencie potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s doktrínou acte éclaire
ako aj s doktrínou acte clairé.

Súčasne, vzhľadom na početné rozhodnutia Ústavného súdu SR, v ktorých sa Ústavný súd
SR vyjadroval súhlasne k právomoci exekučného súdu skúmať spôsobilosť exekučného titulu v
ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania, teda nielen v súvislosti s vydaním poverenia na
vykonanie exekúcie v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (napr. I. ÚS 607/2012, I. ÚS 410/2012,
I. ÚS 478/2012), odvolací súd nevzhliadol dôvod, pre ktorý by bolo potrebné konanie prerušiť podľa §
109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. Na základe uvedených skutočností odvolací súd oba návrhy oprávneného
na prerušenie konania zamietol. Odvolací súd pre úplnosť dodáva, že podľa § 36 ods. 5 Exekučného
poriadku ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno prerušiť, nemožno odpustiť
zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu exekučného
konania.

Zo spisu odvolací súd zistil, že exekučné konanie na vymoženie pohľadávky oprávneného začalo
24.01.2011 (spísaním návrhu na vykonanie exekúcie do zápisnice pred súdnym exekútorom), poverenie
na vykonanie exekúcie bolo vydané 28.02.2011. Exekučným titulom v predmetnej veci je rozhodcovský
rozsudok vydaný rozhodcovským súdom, ktorý právomoc konať a rozhodnúť vo veci sporu účastníkov
úverovej zmluvy odvodzoval od rozhodcovskej doložky obsiahnutej v bode 18. Všeobecných podmienok
poskytnutia úveru (ďalej aj „VOP“) podľa ktorej všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, budú riešené: a)
pre Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s., ak žalujúca
zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, b) pred príslušným súdom SR, ak žalujúca
zmluvná strana podá žalobu na súde. Zmluvné strany sa dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných
strán podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z tejto zmluvy, vrátane sporov o
jej platnosť, výklad alebo zrušenie na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzujúcu
podmienku tejto rozhodcovskej doložky; ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním
žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou



doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského
súdu. Povinný podpisom zmluvy potvrdil, že sa oboznámil so VOP a taktiež potvrdil ich prevzatie.

Odvolací súd nemá pochybnosť o tom, že zmluva o úvere, ktorú uzatvorili oprávnený a povinný
28.02.2009 je zmluvou spotrebiteľskou, a to jednak s ohľadom na postavenie a predmet činnosti
oprávneného (podnikateľský subjekt, ktorý má v predmete činnosti poskytovanie úverov) a postavenie
povinného (fyzická osoba nepodnikateľ, ktorá pri uzatváraní a plnení zmluvy nekonala v rámci predmetu
svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti). Odvolateľ v odvolaní vyjadril nesúhlas s posúdením
zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere, opomína však, že posúdenie, či konkrétny úverový
vzťah je alebo nie je spotrebiteľským vzťahom, závisí predovšetkým od predmetu zmluvného vzťahu a
od postavenia účastníkov tohto vzťahu. Ak ide o vzťah spotrebiteľský, je namieste aplikácia § 52 a nasl.
Občianskeho zákonníka a ďalších právnych predpisov upravujúcich ochranu spotrebiteľa.

Podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku exekúciu súd zastaví, ak exekúciu súd vyhlásil za
neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.

Exekučný súd je povinný skúmať, či exekučný titul, na základe ktorého má byť vedená exekúcia,
je spôsobilým exekučným titulom, pričom súd môže v tomto rozsahu skúmať exekučný titul počas
celého exekučného konania (na návrh ale aj bez návrhu) a v prípade zistenia, že nie sú splnené
podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, musí na zistenie nezákonnosti
vedenia exekúcie aj adekvátne procesne zareagovať. Najvyšší súd SR v rozsudku z 27.01.2007, sp.
zn. 3Cdo/164/1996, publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R/58/1997 uviedol, že
súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a
materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne
nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená. Okresný súd ako súd exekučný
teda neprekročil svoju právomoc, keď v rámci posudzovania podmienok materiálnej a formálnej
vykonateľnosti exekučného titulu vydaného v spotrebiteľskej veci skúmal, či bola založená právomoc
rozhodcovského súdu konať a rozhodnúť vo veci. Obdobný záver vyplýva aj z Uznesenia Najvyššieho
súdu SR zo dňa 16.01.2013, sp. zn. 6 M Cdo 9/2012, v ktorom súd uviedol, že v súvislosti s otázkou,
či v exekučnom konaní zákon o rozhodcovskom konaní vylučuje skúmanie (nedostatku) právomoci
rozhodcovského súdu rozhodnúť spor, je potrebné rozlišovať, či rozhodcovské konanie sa týka sporu zo
spotrebiteľského právneho vzťahu alebo z iného právneho vzťahu. Pokiaľ sa rozhodcovské konanie týka
sporu z iného než spotrebiteľského právneho vzťahu, ustanovenia zákona o rozhodcovskom konaní,
ktoré umožňujú účastníkovi tohto konania, aby namietal nedostatok právomoci rozhodcovského súdu
pre neexistenciu alebo neplatnosť rozhodcovskej zmluvy a aby žalobou podanou na príslušnom súde sa
domáhal zrušenia rozhodcovského rozsudku pre neplatnosť rozhodcovskej zmluvy (§ 40 ods. 1 písm.
c/ zákona o rozhodcovskom konaní), vylučujú skúmanie právomoci rozhodcovského súdu v exekučnom
konaní. Nevyužitie postupu podľa týchto ustanovení v iných než spotrebiteľských veciach znamená
stratu možnosti skúmať a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu
v exekučnom konaní, pretože inak by tieto ustanovenia strácali svoj zmysel - boli by nadbytočné. Ak
je však predmetom rozhodcovského konania spor zo spotrebiteľského právneho vzťahu, tento záver
neplatí, pretože princíp „vigilantibus iura skripta sunt“ („práva patria bdelým“) v spotrebiteľských veciach
v konkrétnych súvislostiach (teda v závislosti od konkrétnych okolností) ustupuje dôležitejšiemu princípu,
ktorým je ochrana práv spotrebiteľa.

Rozhodcovský rozsudok má podľa § 35 ZRK účinky pre účastníkov konania ako právoplatný
rozsudok. Podľa ZRK to platí pre rozhodnutia vydané rozhodcovským súdom v konaní podľa ZRK.
Rozhodcovskému súdu však jeho kompetencia rozhodovať majetkové spory neplynie priamo zo zákona,
ale rozhodcovský súd ju získa až na základe dohody medzi účastníkmi sporu v rozhodcovskej zmluve.
Z tohto dôvodu je pre posúdenie, či súdu bol alebo nebol predložený exekučný titul, nevyhnutnou
súčasťou prieskumu zisťovanie, či bol rozhodcovský rozsudok vydaný na základe rozhodcovskej zmluvy
dohodnutej či už vo forme osobitnej zmluvy alebo doložky k inej zmluve. Pokiaľ rozhodcovská zmluva
trpí absolútnou neplatnosťou, ide o právny úkon, ktorý neexistuje a pokiaľ bol vydaný na základe
takéhoto právneho úkonu rozhodcovský rozsudok, trpí neúčinnosťou, nakoľko rozhodcovskému súdu
chýbala právomoc na vydanie rozhodnutia. Rozhodcovskú doložku koncipovanú v takom znení ako



vyplýva z bodu 18. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou
zmluvy o úvere, exekučný súd správne právne posúdil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku obsiahnutú
v spotrebiteľskej zmluve. Podstatnou skutočnosťou z hľadiska vyslovenia absolútnej neplatnosti tohto
dojednania je skutočnosť, že táto podmienka vyvoláva značnú nerovnováhu medzi zmluvnými stranami
v neprospech spotrebiteľa. Súčasne táto podmienka nebola so spotrebiteľom individuálne dohodnutá,
čo vyplýva z jej zaradenia do Všeobecných podmienok poskytnutia úveru vopred pripravenej zmluvy.
Celkom zjavne tak spotrebiteľ nemal reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej zmluvy ovplyvniť,
resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť. Odvolací súd navyše zastáva názor, že už samotná
forma, v akej sú zmluvné dojednania napísané - a to drobným ťažko čitateľným, resp. takmer
nečitateľným, husto popísaným textom - už sama o sebe podstatne sťažuje reálne oboznámenie sa
spotrebiteľa s obsahom dojednaní v takomto texte obsiahnutých. Takto vnútená podmienka, ktorá
sa netýka priamo predmetu zmluvy a zvyšuje nerovnováhu medzi dodávateľom a spotrebiteľom, je
neprijateľnou podmienkou v zmysle § 53 ods. 1 OZ, na základe ktorého je potrebné na túto zmluvnú
podmienku nahliadať ako na absolútne neplatnú. Odvolací súd k tomu dodáva, že v tomto prípade je
nepochybné, že rozhodcovská zmluva bola spotrebiteľovi vnútená tak, že bola ako doložka zapracovaná
do Všeobecných podmienok poskytnutia úveru na zadnej strane formulára zmluvy. Spotrebiteľ teda
ak chcel od dodávateľa získať predmet zmluvy, kvôli ktorému zmluvu uzatváral, nemal inú možnosť,
než túto podmienku prijať. Už táto skutočnosť zvyšuje nerovnováhu vo vzťahu medzi dodávateľom
a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa. Konečne, rozhodcovské konanie je založené na tom,
že zmluvné strany sa spoločne dohodnú na výbere osôb (súdu), ktorých objektívnosti a úsudku
dôverujú. Naopak, ak dodávateľ spotrebiteľovi vnucuje rozhodovanie sporu jednostranne určeným
rozhodcom tak ako to vyplýva z formulára predtlače predmetnej úverovej zmluvy, spôsobuje tým značnú
nerovnováhu vo vzájomných vzťahoch. Z uvedených dôvodov rozhodcovská doložka nemohla založiť
právomoc rozhodcovského súdu. Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať
rozhodcovský súd a v takom prípade nemohol ani vydať rozhodcovský rozsudok. Keby exekučný
súd akceptoval rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola daná právomoc rozhodcovského
súdu, akceptoval by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým, kto na to nemal právomoc. Išlo by o
akceptáciu „rozhodnutia“ nevykonateľného, majúceho účinky paktu (pozri Uznesenie Najvyššieho súdu
SR z 13.10.2011, sp. zn. 3 Cdo 146/2011, uverejnené v Zb. stanovísk NS a súdov SR 3/2012).

Pokiaľ odvolateľ namietol, že nemal možnosť reagovať na akékoľvek argumenty a dôkazy, ktoré boli
podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu o jeho právnom postavení, odvolací súd konštatuje,
že prvostupňový súd vychádzal pri rozhodovaní z listinných dôkazov (najmä zo zmluvy o úvere a jej
obchodných podmienok), ktoré boli oprávnenému známe, dokonca boli do spisu predložené priamo
oprávneným spolu s návrhom na vykonanie exekúcie. Hoci možno prvostupňovému súdu vytknúť,
že návrh povinnej na zastavenie exekúcie nedoručil na vyjadrenie oprávnenému, opäť je potrebné
zdôrazniť, že povinná do spisu nepredkladala žiadne nové listinného dôkazy, len poukázala na listinné
dôkazy už v spise sa nachádzajúce (zmluva o úvere a jej obchodné podmienky).

Námietka odvolateľa o tom, že mu prvostupňový súd svojim postupom odňal možnosť konať pred súdom,
keďže nenariadil pojednávanie tak, ako mu to ukladal § 57 ods. 5 Exekučného poriadku v znení účinnom
od 09.08.2012, nie je podľa názoru odvolacieho súdu dôvodná. Odvolací súd v tomto smere poukazuje
na skutočnosť, že vo veci bolo rozhodnuté 14.02.2013, teda po tom, ako bolo ustanovenie § 57 ods. 5
Exekučného poriadku zrušené (toto ustanovenie bolo zrušené od 01.01.2013).

Odvolací súd ďalšie námietky odvolateľa nepovažuje za také, ktoré by boli spôsobilé privodiť zmenu
alebo zrušenie odvolaním napadnutého rozhodnutia. Keďže napadnuté prvostupňové rozhodnutie
nemožno zmeniť na základe dôvodov odvolania tak, že exekúcia bude pokračovať (exekučné konanie
nemožno viesť bez materiálne a formálne vykonateľného exekučného titulu), odvolací súd napadnuté
prvostupňové rozhodnutie o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a o jej zastavení s poukazom na
ustanovenie § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne potvrdil.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "6Er/226/2011", "guid": "825b1d74-d890-4f93-adca-400fc8b4ac1e:e2733535-8c6e-47fb-a040-bc4a7fda61ef", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:c31c8019-88b6-4aa9-bf2f-e4e212322b1a", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 607/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 607/2012 z 12. 12. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-12-12", "citacie_n": 107, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c31c8019-88b6-4aa9-bf2f-e4e212322b1a"}, {"guid": "ussr:19533358-7123-4fd6-92c7-76f4603c2341", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 478/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 478/2012 z 3. 10. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-10-03", "citacie_n": 115, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:19533358-7123-4fd6-92c7-76f4603c2341"}, {"guid": "ussr:3834aaf8-ea6e-47d8-baa5-da06076ce53a", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 410/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 410/2012 z 22. 8. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-08-22", "citacie_n": 294, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3834aaf8-ea6e-47d8-baa5-da06076ce53a"}, {"guid": "b5aa0194-5035-4e30-b1f7-2f6db72ee527:140b1f9c-3b12-48ef-8e8f-fa6d6e850665", "ecli": null, "spisova_znacka": "6Er/226/2011", "nazov": "Uznesenie Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp. zn. 6Er/226/2011 z 4. 4. 2018", "sud": "Okresný súd Liptovský Mikuláš", "datum_vydania": "2018-04-04", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/b5aa0194-5035-4e30-b1f7-2f6db72ee527:140b1f9c-3b12-48ef-8e8f-fa6d6e850665"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:faade14c-7ded-4d57-b209-36b5284d50e1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.390.2016.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 390/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 390/2016 z 21. 6. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-06-21", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.390.2016.1"}, {"guid": "ussr:e68b4f6d-34d5-4d7c-a343-4c5e813a4572", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 843/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 843/2014 z 9. 12. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-12-09", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e68b4f6d-34d5-4d7c-a343-4c5e813a4572"}]}