{"guid": "084ca28b-3ddc-4ccf-b695-0aa161880d4e:d6062723-8108-4493-bcd7-62ed08dceaae", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2018:1209219629.9", "spisova_znacka": "3Co/213/2016", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 3Co/213/2016 z 24. 10. 2018", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 24. októbra 2018, sp. zn. 3Co/213/2016, ECLI:SK:KSBA:2018:1209219629.9", "identifikacne_cislo": "1209219629", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Rudolf Čirč", "sudca_id": 383, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-rudolf-circ-383", "datum_vydania": "2018-10-24", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Spoluvlastníctvo"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-139.odsek-2", "nazov": "§ 139 ods. 2 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-139.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-139"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40", "nazov": "OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1964/40#paragraf-139"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/d6062723-8108-4493-bcd7-62ed08dceaae", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2018:1209219629.9", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2018:1209219629.9", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2018:1209219629.9/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3Co/213/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1209219629
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 10. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alexandra Hanusová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1209219629.9

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Alexandry Hanusovej a sudcov
JUDr. Romana Bolebrucha a Mgr. Patricie Skotnickej v spore žalobkyne: B. B., K.Á. XX, V., zastúpenej
advokátom JUDr. Ivanom Jánošíkom, Klincová 35, Bratislava, do 30.6.2018 za účasti vedľajšej
účastníčky: P. D., N.. Z. XX, F.. H., Z., Š., proti žalovanému: E. T., X. X, V., o hospodárení so spoločnou
vecou, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II č.k. 11C/219/2009-212, zo
dňa 4.9.2013, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie  p o t v r d z u j e .

Žalovanému  p r i z n á v a  proti žalobkyni plný nárok na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala určenia,
že s vedľajšou účastníčkou sú výlučnými užívateľkami nehnuteľností nachádzajúcich sa v V. na K. ulici
č. XX a žalovanému nepriznal právo na náhradu trov konania.

2. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním z listov vlastníctva č. XXX a č. XXX, pre k.ú. O., obec
Bratislava - m. č. Ružinov, okres Bratislava II, zistil, že žalobkyňa, vedľajšia účastníčka a žalovaný sú
podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností, nachádzajúcich sa v V. na K. H. Č.. XX, a to domu súpisné
číslo XXXX zapísaného v katastri nehnuteľností katastrálneho územia O. na liste vlastníctva č. XXX na
parc. č. XXXX/X o výmere 108 m2, žalobkyňa v podiele 3/8, vedľajšia účastníčka 2/8 a žalovaný 3/8 a
nehnuteľností zapísaných na liste vlastníctva č. XXX ako zastavaná plocha parc. č. XXXX/X a záhrada
parc. XXXX/X o výmere 353 m2, každý z nich v podiele 1/3. Zo zhodného tvrdenia strán mal preukázané,
že predmetný dom pozostáva z troch bytových jednotiek, z ktorých jednu užíva žalobkyňa. Vedľajšia
účastníčka, ktorá trvale žije v zahraničí má možnosť užívať druhý byt a žalovaný hoci je podielovým
spoluvlastníkom a v dome sa nachádza aj tretí byt je vylúčený z akéhokoľvek užívania domu resp. jeho
časti. Súd prvej inštancie zistil, že žalovaný sa domáhal aj písomne, aby mu žalobkyňa umožnila užívanie
domu, konkrétne jedného z bytov, v ktorom až do svojej smrti bývala jeho stará matka, pretože byt po jeho
zomrelej matke začala užívať žalobkyňa. Žalobkyňa ako aj vedľajšia účastníčka tvrdili, že žalovaného
vylúčili z užívania spoločnej veci, nakoľko sa tak rozhodli ako spoluvlastníčky, ktorých spoluvlastnícke
podiely sú v súčte vyššie ako spoluvlastnícky podiel žalovaného; teda uplatnili princíp majorizácie pri
hospodárení so spoločnou vecou, čo znamená, že väčšinu nemusia dosiahnuť všetci spoluvlastníci, ale
rozhodná je väčšina počítaná podľa veľkosti podielov.

3. Súd prvej inštancie mal za jednoznačne preukázané, že k rozhodovaniu o hospodárení so
spoločnou vecou (s nehnuteľnosťou), žalobkyňa a vedľajšia účastníčka opomenuli prizvať menšinového
spoluvlastníka t.j. žalovaného. Vychádzal z toho, že na procese rozhodnutia musia mať možnosť



zúčastniť sa všetci spoluvlastníci, a to bez ohľadu na skutočnosť, že miera ich právnej a
faktickej možnosti ovplyvniť tento proces, daná výškou ich spoluvlastníckeho podielu je v porovnaní
s dominantným spoluvlastníkom zanedbateľná. Rozhodnutie, ktorým bol vylúčený väčšinovými
spoluvlastníkmi z užívania nehnuteľnosti neprítomný menšinový spoluvlastník považoval za neplatné a
neúčinné. Dodal, že o hospodárení so spoločnou hnuteľnou alebo nehnuteľnou vecou rozhoduje súd na
návrh niektorého podielového spoluvlastníka len pri rovnosti hlasov, alebo ak sa väčšina alebo dohoda
nedosiahne. Inak o hospodárení so spoločnou vecou rozhodujú spoluvlastníci s väčšinovým podielom
bez toho, aby v takomto prípade mohol rozhodovať súd (§ 139 ods. 2 Občianskeho zákonníka), okrem,
ak by išlo o dôležitú zmenu spoločnej veci (§ 139 ods. 3 Občianskeho zákonníka). Napokon poukázal na
skutočnosť, že žalobkyňa, žalovaný a vedľajšia účastníčka uzavreli dohodu z 24.6.2008, s ktorou všetci
súhlasili, že nehnuteľnosť sa predá; zmluvným prejavom vôle je účastník zmluvy viazaný až kým nedôjde
k zmene pomerov pri ktorých by bolo možné dôvodne predpokladať, že pri ich existencii by došlo k inej
dohode spoluvlastníkov o hospodárení so spoločnou vecou alebo až kým nebude dohoda nahradený
novou dohodou všetkých spoluvlastníkov. Na uvedenom základe s poukazom na ustanovenia § 136
ods. 1 a ods. 2, § 137 ods. 1, § 139 ods. 2, ods. 3 Občianskeho zákonníka a výsledky dokazovania
dospel súd prvej inštancie k záveru, že žaloba je nielen nedôvodná, ale nemá oporu v zákone a preto
ju zamietol. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP; žalovaný mal síce vo veci plný
úspech, preto mal nárok na náhradu trov konania proti neúspešnej žalobkyni, nakoľko si však nárok na
náhradu trov konania neuplatnil, ich náhradu mu nepriznal.

4. Proti rozsudku podala žalobkyňa odvolanie a žiadala napadnutý rozsudok zmeniť a žalobe vyhovieť,
príp. ho zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Súdu prvého stupňa vytkla nesprávne právne posúdenie
veci. Poukázala na ustanovenia § 136 ods. 1, § 137 ods. 1, § 139 ods. 2 Občianskeho zákonníka
a rozhodnutia Najvyššieho súdu SR z 20.2.1997 č.k. 1 Cdo 119/96,  rozhodnutia z 30.7.2008 č.k. 3
Cdo 252/2007, rozhodnutia z 21.12.2009 č.k. 4 Cdo 55/2009, rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej
republiky z 28.3.1953 č.k. Cz 25/53, z 28.6.2000 č.k. 23 Cdo 2060/1998, stanovisko uverejnené v
Zborníku stanovísk, správ o rozhodovaní súdov a súdnych rozhodnutí NS ČSSR, ČSR a SSR 1970
- 1983, zv. IV, s. 471,  rozhodnutie Ústavného súdu SR z 1.4.2009 č.k. I. ÚS 402/08, ktorými sa
podľa nej súd prvej inštancie neriadil a bez akéhokoľvek dôvodu prijal nesprávny záver, že rozhodnutie
žalobkyne a vedľajšej účastníčky je nulitné, keďže sa ho žalovaný nezúčastnil. Bola toho názoru, že
žalovaný si znemožnil prístup do uvedenej nehnuteľnosti sám a jedinou príčinou je jeho agresívna
povaha a jeho opakované a pretrvávajúce útoky. V danom prípade mala za zrejmé, že ona a vedľajšia
účastníčka reagovali na vzniknutú situáciu prijatím rozhodnutia väčšinových spoluvlastníčok, nakoľko je
to jediný zákonný spôsob ochrany predmetných nehnuteľností pred ich poškodením, či zničením. Svoje
rozhodnutie potvrdzovali pri každom spoločnom, či individuálnom stretnutí. O rozhodnutí o spôsobe
nakladania so spoločnou vecou bol žalovaný informovaný aj na spoločnom stretnutí 24.6.2008, na
ktorom došlo k uzatvoreniu dohody o následnom predaji spoločných vecí. Uviedla, že ide o rozhodnutie
o spôsobe nakladania s rodinným domom a pozemkom, ku ktorému došlo bežným spôsobom, ktorý
existujúca právna úprava pozná a umožňuje. Napriek tomu sa žalovaný svojvoľne snaží zmocniť majetku
v podielovom spoluvlastníctve, pričom mu nevadí, že koná v rozpore s rozhodnutiami väčšinových
spoluvlastníkov. Podľa jej názoru sa uvedené konanie žalovaného prieči dobrým mravom pre svoj
zjavný rozpor so základnými princípmi občianskeho spolunažívania, čo je v priamom rozpore s §
3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Uviedla tiež, že sa snažila v minulosti niekoľkokrát vzniknutú
situáciu riešiť dohodou, čo však zo strany žalovaného nikdy nebolo prijaté, ten návrhy odmietol. Počas
celého obdobia žalovaný nikdy neprispel na údržbu predmetných nehnuteľností a odmietal akýmkoľvek
spôsobom rešpektovať rozhodnutia väčšinových spoluvlastníčok o hospodárení so spoločnou vecou.
Predmetnú nehnuteľnosť udržiavala a z vlastných financií zabezpečovala rôzne rekonštrukčné práce,
napr. opravu strechy, opravu kotlov, výmenu okien a pod. Žalovaný však na tieto opravy nielenže
neprispieval, ale vlastným úmyselným konaním predmetné nehnuteľnosti poškodzoval. Keďže nemá
dostatočné prostriedky na vyplatenie spoluvlastníckeho podielu žalovaného na spoločnej nehnuteľnosti,
rozhodli sa v minulosti nehnuteľnosť predať. Aby však už zo strany žalovaného nedochádzalo
k ďalšiemu poškodzovaniu a znehodnocovaniu predmetných nehnuteľností, vykonala opatrenie na
ochranu spoločného majetku ako aj vlastného života a zdravia, a to do doby než sa nájde vhodný
záujemca ochotný predmetnú nehnuteľnosť kúpiť v stave ako sa nachádza v súčasnosti.

5. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny
potvrdiť. Podľa neho súd prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie a dospel k správnym
skutkovým zisteniam, ktoré aj správne právne posúdil. Súhlasil so záverom súdu prvej inštancie, že



rozhodnutie, ktorým je vylúčený väčšinovými spoluvlastníkmi z užívania veci neprítomný menšinový
spoluvlastník je neplatné a neúčinné. Uviedol, že žalobkyňa opravovala dom bez jeho súhlasu, a okrem
strechy, investovala výlučne do vylepšenia svojho bývania v dome, a ohradil sa proti výrokom žalobkyne,
ktoré ho znevažujú. Považoval za normálne, morálne, ľudské a aj zákonné svoje stanovisko, ktorým
odmietol, aby bol vylúčený z užívania predmetnej nehnuteľnosti len preto, že sa žalobkyňa rozhodla,
samozrejme bezodplatne, užívať aj jeho podiel. Uviedol, že sa uchádzal iba o užívanie časti domu, ktorá
zďaleka nezodpovedala výške jeho spoluvlastníckeho podielu na nehnuteľnosti, dobrú vôľu k dohode
už viackrát preukázal.

6. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 CSP) preskúmal napadnutý
rozsudok, prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a
contrario a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správny.

7. Žalobkyňa sa v spore domáhala určenia, že s vedľajšou účastníčkou sú výlučnými užívateľkami
predmetných nehnuteľností, podaným odvolaním obmedzila odvolacie konanie v podstate na právne
posúdenie, konkrétne na zodpovedanie otázky, či je správny záver súdu prvej inštancie, na ktorom založil
svoje rozhodnutie, že rozhodnutie žalobkyne a vedľajšej účastníčky o vylúčení žalovaného z užívania
predmetných nehnuteľností  je neplatné preto, že pri jeho prijímaní nebol žalovaný ako menšinový
spoluvlastník prítomný.
8. Odvolací súd, ktorý je viazaný dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP) sa preto v konaní zameral už
len na posúdenie, či je opodstatnená námietka žalobkyne, že napadnuté rozhodnutie prvoinštančného
súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, ktorým sa rozumie činnosť súdu, pri ktorej zo
skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový
stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho však interpretoval alebo ak zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
9. Odvolací súd preskúmaním napadnutého rozhodnutia zistil, že súd prvej inštancie pri posudzovaní
zisteného skutkového stavu vo veci správne vychádzal z ustanovení  Občianskeho zákonníka
upravujúcich podielové spoluvlastníctvo veci, konkrétne z jeho § 136 ods. 1, podľa ktorého vec môže
byť v spoluvlastníctve viacerých vlastníkov, § 137 ods. 1, podľa ktorého podiel vyjadruje mieru, akou
sa spoluvlastníci podieľajú na právach a povinnostiach vyplývajúcich zo spoluvlastníctva k spoločnej
veci, § 139 ods. l a 2, podľa ktorých z právnych úkonov týkajúcich sa spoločnej veci sú oprávnení a
povinní všetci spoluvlastníci spoločne a nerozdielne a podľa ktorých o hospodárení so spoločnou vecou
rozhodujú spoluvlastníci väčšinou počítanou podľa veľkosti podielov, pričom pri rovnosti hlasov, alebo
ak sa väčšina alebo dohoda nedosiahne, rozhodne na návrh ktoréhokoľvek spoluvlastníka súd.
10. Podľa ustálenej súdnej praxe sa ustanovenie § 139 ods. 2 Obč. zák., o ktoré žalobkyňa opierala
uplatnený nárok vykladá tak, že proces vytvárania kolektívnej vôle spoluvlastníkov nie je len záležitosťou
niektorého spoluvlastníka alebo niektorých spoluvlastníkov, ale že je treba, aby sa na procese prijímania
rozhodnutia zúčastňovali všetci spoluvlastníci, čo vyplýva  zo zákonného  vyjadrenia „rozhodujú
spoluvlastníci\". To v plnom rozsahu platí aj v prípade spoluvlastníckeho vzťahu, v ktorom veľkosť
spoluvlastníckeho podielu zabezpečuje určitému spoluvlastníkovi alebo niekoľkým zo spoluvlastníkov
také dominantné postavenie, ktoré im pri rozhodovaní napokon vždy umožní presadiť svoju vôľu aj
proti vôli ostatných spoluvlastníkov (napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Cdo 162/2004).
Pokiaľ by o záležitosti spadajúcej pod hospodárenie so spoločnou vecou rozhodoval sám väčšinový
spoluvlastník alebo spoluvlastníci, ktorí spolu vlastnia nadpolovičnú väčšinu veci bez toho, aby dali
menšinovému spoluvlastníkovi možnosť zúčastniť sa na procese rozhodovania a vyjadriť v ňom svoj
názor, zostalo by rozhodnutie väčšinového spoluvlastníka len rozhodnutím jedného spoluvlastníka
alebo rozhodnutím niektorých zo spoluvlastníkov. Prijaté rozhodnutie by nebolo možné považovať za
rozhodnutie spoluvlastníkov a nešlo by ani o rozhodnutie väčšiny v zmysle § 139 ods. 2 Občianskeho
zákonníka. Z rozhodovania o hospodárení so spoločnou vecou nemožno preto vylúčiť žiadneho zo
spoluvlastníkov bez ohľadu na výšku jeho podielu. Právo rozhodovať má aj ten zo spoluvlastníkov,
ktorý vzhľadom na veľkosť jeho spoluvlastníckeho podielu je v minoritnom postavení. Spoluvlastnícky
podiel nevymedzuje určitú časť veci, ku ktorej by bol spoluvlastník oprávnený vykonávať svoje vlastnícke
právo, ale vyjadruje právne postavenie spoluvlastníka k ostatným spoluvlastníkom a určuje, ako sa
spoluvlastníci podieľajú na úžitkoch veci a aké náklady na vec znášajú, a pod. Rozhodnutie žalobkyne
a vedľajšej účastníčky konania prijaté v rozpore s ustanovením § 139 ods. 2 Občianskeho zákonníka je
teda neplatné podľa ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého právny úkon odporujúci
svojím obsahom alebo účelom zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom je  neplatný.



11. Tento správny právny záver súdu prvej inštancie však nebol dôvodom pre zamietnutie žaloby,
ale bolo ním to, že v zmysle ustanovenia § 139 ods. 2 veta druhá Občianskeho zákonníka, o
hospodárení so spoločnou vecou rozhodujú spoluvlastníci väčšinou počítanou podľa veľkosti podielov,
pričom len pri rovnosti hlasov, alebo ak sa väčšina alebo dohoda nedosiahne, rozhodne na návrh
ktoréhokoľvek spoluvlastníka súd. Pokiaľ teda súd prvej inštancie konanie žalobkyne a vedľajšej
účastníčky, spočívajúcej v dohode o vylúčení žalovaného z užívania spoločnej veci bez toho, aby ho k
tejto dohode prizvali, vyhodnotil ako konanie, ktoré nebolo výsledkom procesom vytvárania spoločnej
vôle, neboli naplnené podmienky pre rozhodovanie súdu podľa ustanovenia § 139 ods. 2 veta druhá
Občianskeho zákonníka. Možnosť rozhodovania súdu totiž predpokladá nedohodu spoluvlastníkov,
existenciu ktorej žalobkyňa v konaní nepreukázala vzhľadom na vyššie konštatovaný nedostatok
samotného spoločného rozhodovania spoluvlastníkov o hospodárení so spoločnou vecou, výsledkom
ktorej má byť vylúčenie žalovaného z užívania spoločnej veci.
12. Podľa názoru odvolacieho súdu vzhľadom na uvádzanú nevyhnutnosť zúčastňovania sa všetkých
spoluvlastníkov na rozhodovaní, je potrebné, aby sa aj súdneho sporu, ktorý sa týka rozhodovania o
spoločnej veci zúčastnili všetci spoluvlastníci, ide i tzv. nútené spoločenstvo podľa ustanovenia § 78 ods.
1 CSP.  V takomto prípade nepostačovalo, aby sa sporu zúčastňovala tretia spoluvlastníčka P. D. len
ako vedľajšia účastníčka. Uvedený nedostatok vecnej legitimácie je potom tiež dôvodom pre zamietnutie
žaloby, nakoľko sa sporu nezúčastňujú všetci nerozluční (nútení) spoločníci a preto zamietnutie žaloby
je vecne správne aj z hľadiska ustanovenia § 78 ods. 2 CSP.

13. S poukazom na vyššie uvedené možno uzavrieť, že pokiaľ žalobkyňa v odvolaní poukazovala len
na možnosť majoritných spoluvlastníkov úplne vylúčiť z užívania minoritného spoluvlastníka (čo súd
prvej inštancie vo svojom rozhodnutí nespochybňoval)  a na konanie žalovaného, ktoré podľa nej je v
rozpore s dobrými mravmi, bez toho, aby boli dané predpoklady pre rozhodovanie súdu o hospodárení
so spoločnou vecou podľa ustanovenia § 139 ods. 2 veta druhá Občianskeho zákonníka, v podanom
odvolaní neuviedla žiadne relevantné skutočnosti, ktorými by preukázala nesprávnosť rozsudku súdu
prvej inštancie. Vzhľadom na to, že odvolací súd nepovažoval ňou uvádzané tvrdenia za také, ktoré
by svojou relevanciou boli spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozhodnutia, rozsudok súdu prvej
inštancie ako vecne správny v zmysle § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

14. Odvolací súd rozhodol o nároku na náhradu trov odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1 CSP v
spojení s § 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP tak, že žalovanému priznal proti žalobkyni plný nárok
na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko žalovaný mal vo veci plný úspech.

15. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "11C/219/2009", "guid": "cbf019dc-223a-4dde-8804-f5e4ac2c2a5f:350fc780-a7ab-464e-ab26-1f68c7c53584", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:107aaa04-1fb0-4332-9d2a-2aad78aacf7c", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 402/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 402/08 z 1. 4. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-04-01", "citacie_n": 611, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:107aaa04-1fb0-4332-9d2a-2aad78aacf7c"}], "citovane_v": []}