{"guid": "08402a3c-c392-4a8f-bad4-5d91ca4d67ce:9ef4ee8f-ed52-4b68-8547-cc6da3a23d83", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2014:6707213809.1", "spisova_znacka": "2CoE/109/2014", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 2CoE/109/2014 z 24. 7. 2014", "citacia": "uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica z 24. júla 2014, sp. zn. 2CoE/109/2014, ECLI:SK:KSBB:2014:6707213809.1", "identifikacne_cislo": "6707213809", "sud": {"guid": "sud_138", "nazov": "Krajský súd Banská Bystrica", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-banska-bystrica"}, "sudca": "JUDr. Darina Legerská", "sudca_id": 893, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-darina-legerska-893", "datum_vydania": "2014-07-24", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Exekúcia a výkon rozhodnutí"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1995/233", "nazov": "EP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1995/233", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/233-1995"}, {"iri": "/SK/ZZ/1995/233/#paragraf-57.odsek-1.pismeno-a", "nazov": "§ 57 ods. 1 písm. a) EP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1995/233/#paragraf-57.odsek-1.pismeno-a", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/233-1995/paragraf-57"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1995/233#paragraf-57"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/9ef4ee8f-ed52-4b68-8547-cc6da3a23d83", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2014:6707213809.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBB:2014:6707213809.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBB:2014:6707213809.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 2CoE/109/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6707213809
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 07. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Antalová
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2014:6707213809.1

Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ s.r.o., Pribinova 25,
811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09
Bratislava, IČO:36 864 421, proti povinnej: D. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom Q. XXX/XX, E., o vymoženie
pohľadávky oprávneného vo výške 280,16 Eur s prísl., vedenej pod sp. zn. EX 5871/2007 súdnym
exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, Exekútorský úrad so sídlom v Bratislave, Záhradnícka 60, o
odvolaní oprávneného proti Uzneseniu Okresného súdu Zvolen č.k. 11Er/5364/2007-18 zo dňa 09.
septembra 2013 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Návrh na prerušenie konania   z a m i e t a .

Uznesenie Okresného súdu Zvolen č.k. 11Er/5364/2007-18 zo dňa 09. septembra 2013 p o t v r d z u j e.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Zvolen (ďalej len „exekučný súd“) napadnutým Uznesením č.k. 11Er/5364/2007-18 zo
dňa 09. septembra 2013 nevylúčil súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého z vykonávania exekúcie
vedenej na jeho exekútorskom úrade pod sp. zn. EX 5871/07 a exekúciu zastavil podľa § 57 ods. 1  písm.
a) zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“).
Exekučný súd napadnuté uznesenie odôvodnil tým, že exekučným titulom je Rozhodcovský rozsudok
Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s., č.k. SR 6313/07
zo dňa 31. augusta 2007. Rozhodcovský rozsudok bol vydaný na základe rozhodcovskej doložky, ako
súčasti Zmluvy o úvere uzatvorenej dňa 30. 01. 2007. Exekučný súd posúdil predmetný právny vzťah
ako spotrebiteľský s ohľadom na predmet činnosti dodávateľa na výpise z obchodného registra, ako
aj vzhľadom k tomu, že súdu je z rozhodovacej činnosti známe, že oprávnený v obdobných prípadoch
rovnakého druhu a neurčitého počtu vystupuje opätovne. Táto zmluva má povahu spotrebiteľskej
zmluvy nielen s poukazom na povahu subjektov právneho vzťahu a okolnosti jej uzatvorenia, ale aj s
poukazom na znenie § 52 a nasl. zákona č. 40/1964 Zb., Občianskeho zákonníka v znení neskorších
predpisov (ďalej „OZ“ alebo ,,Občiansky zákonník“), ako aj s poukazom na znenie § 1 ods. 2 a § 3
ods.  2 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej
národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov  (ďalej
len „zákon o spotrebiteľských úveroch“). Poukázal aj na čl. 2 písm. a), čl. 3 ods. 1 a 3, čl. 6 ods. 1
Smernice Rady 93/13/ EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách,
ako aj na ods. 1 písm. q) prílohy tejto smernice. Exekučný súd poukázal aj na početnú judikatúru
Súdneho dvora EÚ. Na základe uvedeného dospel k názoru, že dojednanie rozhodcovskej doložky
v predmetnej spotrebiteľskej veci je neprijateľnou podmienkou, ktorá je v zmysle § 53 ods. 5 OZ
absolútne neplatná. Z uvedeného dôvodu nemohol predmetný rozhodcovský rozsudok nadobudnúť  a
ani nenadobudol formálnu a materiálnu vykonateľnosť, a teda nie je spôsobilým exekučným titulom na
vykonanie exekúcie. Z tohto dôvodu exekučný súd exekúciu zastavil s poukazom na § 57 ods. 1 písm.
a) Exekučného poriadku.



Proti uzneseniu okresného súdu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený, ktorý žiadal
zrušiť napadnuté rozhodnutie a vec vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. V odvolaní uviedol,
že odvolanie podáva z dôvodu, že súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci ( ust. § 205 ods. 2
písm. b) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, ďalej len „ O.s.p.“), pretože exekučný súd
nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o
veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda
vmanévrovanie veriteľa do situácie ako by bol exekučný titul zrušený. Uviedol, že k takému revíznemu
postupu došlo v situácii, keď už exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s
výsledkom absolútnej nerozpornosti podľa ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Exekučný súd nie
je súdom v zmysle ust. § 40 a nasl. Zákona o rozhodcovskom konaní, nekoná o zrušení tuzemského
rozhodcovského rozsudku a ani nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe alebo v
rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe. Právoplatný rozhodcovský rozsudok má rovnaké účinky ako
rozsudok všeobecného súdu, pričom exekučný súd musí s takýmto rozsudkom nakladať rovnako ako
s rozsudkom všeobecného súdu. Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie,
ktoré je exekučným titulom a ani v prípade pasívneho správania účastníka v konaní, v ktorom bol
exekučný titul vydaný, nemôže exekučný súd naprávať prípadné chyby a nedostatky exekučného titulu.
Oprávnený tiež žiadal v prípade, ak sa všeobecný súd nestotožní s jeho interpretáciou ust. § 44 ods.
2 Exekučného poriadku, aby súd postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. prerušil konanie
a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade ust. § 44 ods. 2 veta prvá
a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky, a to pre rozpor
s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok.
Ďalej namietal, že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný ( ust. § 205
ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. e) O.s.p.). Podľa odvolateľa ust. § 45 ods. 2
Zákona o rozhodcovskom konaní explicitne upravuje konanie bez návrhu v prípade zistenia nedostatkov
v rozhodcovskom konaní a nie v rozsudku rozhodcovského súdu. Uviedol, že exekučný súd môže
pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania
realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka konania ( ust. § 45 ods. 1
Zákona o rozhodcovskom konaní). Ďalej namietal, že súd svojím postupom odňal účastníkovi možnosť
konať pred súdom ( ust. § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. d) O.s.p.).
Exekučný súd konal pri revízii rozsudku rozhodcovského súdu mimo rámec zverenej právomoci, čo
ho vmanévrovalo do situácie, v ktorej rozhodujúc o právnom postavení účastníkov rozhodcovského
konania úplne ignoroval všetky procesné zásady súdneho rozhodovania v právnom štáte spojené s
exekučnou vecou. Exekučný súd porušil princíp legality, ako aj zásadu začatia konania na návrh, rovnosť
účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho konania. Poukázal
na článok 12 ods. 2 Ústavy SR, článok č.14 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd. Exekučný súd podľa odvolateľa odlišne zaobchádzal so žalovaným - povinným na strane jednej
a žalobcom- oprávneným na strane druhej. Žalobca mal v konaní pred exekučným súdom výrazne
nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne. Exekučný súd použil dôvod iného postavenia
v súvislosti s postavením žalobcu ( oprávneného) ako podnikateľského subjektu, a pre toto jeho iné
postavenie ho vylúčil z možnosti zhmotnenia akejkoľvek majetkovej hodnoty, ktorá mu právo patrí a
to z titulu platnej zmluvy o úvere Postupom exekučného súdu došlo v rámci práva na súdnu ochranu
a práva na spravodlivý súdny proces k porušeniu zásady „rovnosti zbraní“, zásady kontradiktórnosti
súdneho konania a práva na rozhodovanie podľa relevantnej právnej normy. Exekučný súd neaplikoval
na zistený skutkový stav relevantnú právnu normu, ktorou bolo ust. § 40 a § 43 Zákona o rozhodcovskom
konaní a aplikoval právne normy - ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a § 45 ods. 2 Zákona o
rozhodcovskom konaní, ktoré podľa odvolateľa interpretoval nesúladným spôsobom. Exekučný súd
vo veci aplikoval ustanovenia Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách, pričom podľa odvolateľa smernica nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie, pretože
je adresovaná iba členským štátom Európskej únie a nie všetkým fyzickým a právnickým osobám.
Oprávnený namietal, že nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré
boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu o jeho právnom postavení. Ďalej namietal, že súd
nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie, pričom k záverom dospel
len na základe domnienok. Účastníci konania nemali možnosť vyjadriť sa k vykonaným dôkazom,
či navrhnúť ďalšie dokazovanie na preukázanie nimi tvrdených skutočností. V závere namietal, že
rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ( ust. § 205 ods.
2 písm. f) O.s.p.). Exekučný súd je v zmysle § 45 ods. 1 písm. c) Zákona o rozhodcovskom konaní
oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi
a nie otázku súladu rozhodcovskej doložky s dobrými mravmi. Dojednanie, ktorým zmluvné strany



založili právomoc rozhodcovského súdu neustanovuje, že spory s dodávateľom budú riešené výlučne v
rozhodcovskom konaní. Účastníkom zmluvy je daná možnosť voľby, či sa obrátia na rozhodcovský súd,
alebo na riadny súd. Možnosť voľby účastníkmi dojednaná bola, preto nejde o neprijateľnú podmienku
v zmysle § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka. Exekučný súd nesprávne vykladá ust. § 53
ods. 1 Občianskeho zákonníka, pretože rovnosť práv účastníkov konania bola v rozhodcovskom konaní
dodržaná. Oprávnený nesúhlasil, ani s právnym názorom posúdením zmluvy o úvere ako zmluvy o
spotrebnom úvere, v zmysle Zákona o spotrebiteľských úveroch. Oprávnený poskytuje svojim klientom
peňažné prostriedky síce dočasne, avšak na základe zmluvy o úvere v zmysle § 497 a nasl. Obchodného
zákonníka. V predmetnej zmluve o úvere nemusela byť ako podstatná náležitosť dohodnutá o.i. aj ročná
percentuálna miera nákladov, tak ako to nesprávne uvádza  v odôvodnení prvostupňový súd. Vzhľadom
na charakter podnikateľskej činnosti oprávneného nie je možné, aby oprávnený poskytoval úvery na
základe Zákona o spotrebiteľských úveroch, nakoľko činnosť oprávneného nepatrí do pôsobnosti tohto
zákona. Oprávnený poukázal na nesprávne posúdenie neprimeranosti úrokov z omeškania. Dohodnutý
úrok z omeškania je sankciou a postihuje dlžníka, ak ten poruší svoje povinnosti vyplývajúce mu z
dohodnutej zmluvy. Exekučný súd podľa oprávneného už raz posudzoval vec o ktorej už raz právoplatne
rozhodol Od vydania  exekučného titulu, ani od vydania poverenia na výkon exekúcie nenastali žiadne
nové právne ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu.
V rámci odvolania podal oprávnený aj „Návrh na prerušenie konania postupom podľa ust. § 109 ods.
1 písm. c) O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ“, pričom uviedol, že návrh na prerušenie konania
podáva v prípade, že odvolací súd v zmysle odvolacieho petitu oprávneného uznesenie okresného súdu
nezruší a nevráti ho okresnému súdu na ďalšie konanie. Prerušenie konania navrhol s poukazom na
všetky ním dosiaľ uvedené argumenty za účelom predloženia prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru
Európskej únie, ktoré formuloval v nasledujúcom znení:

1) Má sa ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje
rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom
rozhodcovských súdov?
V prípade zápornej odpovedi Súdneho dvora na prvú otázku, oprávnený navrhol otázku v znení:
2)  Je možné ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje ustanovenie takej
rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že „ všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej
platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva
svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému
súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred
príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na všeobecnom súde,
považuje sa táto skutočnosť rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred
podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou
doložkou v súlade vnútroštátnymi predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského
súdu“?
3)  Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré
aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotné ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni
vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Povinná sa k odvolaniu oprávneného nevyjadrila.

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, ďalej len
„O.s.p.„) po preskúmaní veci v medziach a rozsahu daných odvolaním podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez
nariadenia pojednávania  (§ 214 ods. 2 O.s.p.) dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

Odvolací súd po preskúmaní veci zistil, že oprávnený navrhuje predmetné exekučné konanie prerušiť
podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) pre nesúlad ust. § 44 ods. 2 prvá a druhá veta Exekučného poriadku s
čl. 1 ods. 1 prvá veta Ústavy Slovenskej republiky, a tiež podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p..

Podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je
v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru,
že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo



medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh ústavnému
súdu na zaujatie stanoviska,
Podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych
spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej ZFEU) Súdny dvor Európskej únie má právomoc
vydať rozhodnutie o otázkach, ktoré sa týkajú: a) výkladu zmlúv; b) platnosti a výkladu aktov inštitúcií,
orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie;
Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento súdny orgán usúdi, že
rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny dvor Európskej
únie, aby o nej rozhodol.

Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie
je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa
na Súdny dvor Európskej únie.

Odvolací súd poukazuje na Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 33/2012
zo dňa 29. marca 2012, v ktorom Najvyšší súd SR na základe mimoriadneho dovolania riešil aj práve
otázku prerušenia konania súdom, ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní
EÚ (ďalej len „ZFEÚ“) Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej)
otázke. V uvedenom uznesení uviedol: „Konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 ZFEÚ má
povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom má Súdny dvor Európskej únie
právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcii,
orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady ES.
Konanie o predbežnej otázke pred Súdnym dvorom je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie a
zachovania jednoty európskeho práva, pretože v tomto konaní Súdny dvor Európskej únie vydáva
rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné
pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.“

Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej
otázke, ktorá je zakotvená v druhej vete článku 267 ZFEÚ nemožno vykladať absolútne, t. j. že
vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o
predbežnej otázke. Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu
komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či
otázka komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného
prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je
vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva.
Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená a
irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah
na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá
reálny základ v prejednávanom spore. Odvolací súd pritom poukazuje na rozsudok Súdneho dvora EÚ
zo dňa 6. októbra 1982 vo veci CILFIT, C-283/81, v ktorom v bodoch 9 a 10 odôvodnenia uviedol, že
článok 177 ZEHS (teraz článok 267 ZFEÚ) nepredstavuje ďalší opravný prostriedok pre účastníkov
konania pred vnútroštátnym súdom. Nepostačuje teda tvrdenie niektorého z účastníkov konania, že zo
sporu vyplýva otázka výkladu práva Spoločenstva, na to, aby bol dotknutý súd povinný usúdiť, že ide o
otázku položenú v zmysle článku 177. Naproti tomu prináleží vnútroštátnemu súdu obrátiť sa na Súdny
dvor prípadne i bez návrhu. V druhom rade zo vzťahu medzi druhým a tretím odsekom článku 177
vyplýva, že súdy, na ktoré sa vzťahuje tretí odsek, majú rovnakú právomoc posúdenia ako všetky ostatné
vnútroštátne súdy vo veci zistenia, či rozhodnutie o otázke práva Spoločenstva je potrebné na vydanie
ich rozhodnutia. Tieto súdy teda nie sú povinné postúpiť im položenú otázku výkladu práva Spoločenstva,
ak otázka nie je relevantná, to znamená v prípadoch, keď odpoveď na túto otázku, nech by bola
akákoľvek, nemôže mať nijaký vplyv na vyriešenie sporu. Odvolací súd tiež poukazuje na skutočnosť, že
v rámci konania podľa článku 267 ZFEÚ Súdny dvor nie je oprávnený uplatniť právne predpisy Únie na
konkrétny prípad, ale môže sa iba vyjadriť k výkladu Zmluvy a aktov prijatých inštitúciami Únie (uznesenie
Súdneho dvora EÚ zo dňa 16. novembra 2010, C-76/10,  bod 79).

Oprávnený v návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm c) O.s.p. žiadal odvolací súd, aby
Súdnemu dvoru ES na základe čl. 267 ZFEÚ predložil tri prejudiciálne otázky. Odvolací súd považuje



za potrebné k tomu zdôrazniť, že je nepochybné, že vnútroštátny poriadok umožňuje riešenie aj takých
sporov, ktoré vzniknú zo spotrebiteľských vzťahov v rozhodcovskom konaní podľa ZRK. Preto považoval
v danom prípade oprávneným navrhované predbežné otázky za zjavne neopodstatnené a irelevantné,
a to aj vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, pričom ich prejudiciálne zodpovedanie nemá reálny dosah
na prebiehajúce konanie. Z tohto dôvodu nepovažoval za potrebné predložiť oprávneným navrhované
predbežné otázky Súdnemu dvoru EÚ, aby mohol rozhodnúť vo veci samej. Judikatúra Súdneho dvora
EU mu takýto postup umožňuje (t.j. upravuje výnimky z povinnosti súdu predložiť predbežnú otázku
týkajúcu sa výkladu práva Európskej únie, ak je súdom, proti rozhodnutiu ktorého nie je prípustný
opravný prostriedok), a to v prípade, ak k danej otázke existuje ustálená judikatúra Súdneho dvora EU a
ak výklad a správna aplikácia práva Európskej únie sú súdu úplne zjavné, t.j. keď toto jeho posúdenie a
zhodnotenie neexistencie potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s doktrínou acte éclaire
ako aj s doktrínou acte clairé. Doktrína acte éclaire (konanie objasnené alebo konanie už rozsúdené) je
pritom založená na koherencii a vnútornej konzistencii judikatúry Súdneho dvora EÚ, teda na judikatúre,
konštantnej, ustálenej, nemeniacej sa v čase. Predstavuje snahu o to, aby sa neodpovedalo na už
zodpovedané a neriešili sa „problémy“, ktoré už problémami v dôsledku existencie konštantnej judikatúry
vlastne nie sú. Doktrína acté clairé (konanie jasné alebo konanie zrozumiteľné) je založená na postuláte,
že začatie konania o predbežnej otázke nie je potrebné v prípadoch, keď sú výklad a aplikácia úniového
práva natoľko zrejmé, že nie je potrebné obracať sa s predbežnou otázkou na Súdny dvor ES.

Odvolací súd pre úplnosť dodáva, že podľa § 36 ods. 5 Exekučného poriadku ak osobitný zákon
neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po
skončení exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu exekučného konania.
Na základe uvedených skutočností odvolací súd dospel k záveru, že v predmetnom konaní nenastal
žiadny z dôvodov uvedených v § 109 ods. 1 písm. b) a c) O.s.p. pre prerušenie konania podľa osobitného
zákona a ani nie je potrebné obrátiť sa s navrhovanými predbežnými otázkami oprávneného na Súdny
dvor EÚ, preto odvolací súd oba návrhy oprávneného na prerušenie konania zamietol.

Podľa § 45 ods. 1 písm. b/ a c/ ZRK súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa
osobitných predpisov (§ 45 Exekučného poriadku) na návrh účastníka konania, proti ktorému bol
nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie
zastaví ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a/ a b/ alebo ak rozhodcovský
rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom
nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.

Podľa § 45 ods. 2 ZRK súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon
rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní
nedostatky podľa odseku 1 písm. b/ alebo c/.

Podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku exekúciu súd zastaví, ak exekúciu vyhlásil za
neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.
Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku exekúciu zastaví súd na návrh alebo aj bez návrhu.

Podľa § 53 ods. 1 OZ v znení ku dňu uzatvorenia zmluvy o úvere, t.j. ku dňu 14.12.2007 spotrebiteľské
zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“).

Podľa § 53 ods. 4 OZ v uvedenom znení neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách
sú neplatné.

V predmetnej veci oprávnený v exekučnom konaní predložil ako exekučný titul rozhodcovský rozsudok
Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného Slovenskou rozhodcovskou a.s., Bratislava pod sp. zn. SR
04911/08 zo dňa 10. júna 2008 vydaný rozhodcom JUDr. Michalom Rašlom, na základe rozhodcovskej
doložky obsiahnutej v Zmluve o úvere zo dňa 14. decembra 2007 uzatvorenej medzi oprávneným
a povinnou, ktorej súčasťou sa stali Všeobecné podmienky poskytnutia úveru. V bode 17. týchto
Všeobecných podmienok bola rozhodcovská doložka uzatvorená v nasledovnom znení: „Všetky spory,
ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené: a/
pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a.s., Bratislava
(ďalej len „rozhodcovský súd“), ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde;



rozhodcovské konanie bude vedené podľa vnútroštátnych predpisov rozhodcovského súdu a to jedným
rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, b/ pred príslušným súdom
SR, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu (zák.č.
99/1963 Zb. - O.s.p.). Zmluvné strany sa dohodli, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu
o rozhodnutí akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z tejto zmluvy, vrátane sporu o jej platnosť, výklad
alebo zrušenie na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzujúcu podmienku tejto
rozhodcovskej doložky; ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na súde
bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v súde s
vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu.“

Exekučný súd je povinný a to v každom štádiu vedenia exekúcie dôsledne skúmať, či sú splnené
formálne i materiálne predpoklady na vedenie exekúcie. Predovšetkým je povinný skúmať, či podklad,
na základe ktorého súdny exekútor vedie exekúciu, je spôsobilým exekučným titulom v zmysle § 41
Exekučného poriadku. V prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej
vykonateľnosti exekučného titulu, musí exekučný súd na zistenie tejto nezákonnosti adekvátne procesne
zareagovať (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo 164/1996).

K námietke odvolateľa, že exekučný súd predmetnú zmluvu nesprávne posúdil ako zmluvu o
spotrebiteľskom úvere, odvolací súd poukazuje na ust. § 23a ods. 1 zákona č. 634/1992 Zb. o
ochrane spotrebiteľa v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy ( ďalej len „Zákon o ochrane
spotrebiteľa“), podľa ktorého spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy uzatvorené podľa Občianskeho
zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že
sa uzatvárajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom
neovplyvňuje. Povinný vykazuje znaky spotrebiteľa vymedzené v ust. § 2 tohto zákona, podľa ktorého
spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorá nakupuje výrobky, alebo používa služby pre priamu osobnú
spotrebu fyzických osôb, najmä pre seba a pre príslušníkov svojej domácnosti a nepochybne aj
podľa § 3 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z.z., podľa ktorého spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej bol
poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel, ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania. Je
nepochybné tiež, že veriteľom v zmysle § 3 ods. 1 tohto zákona je fyzická alebo právnická osoba, ktorá
poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania. Z uvedeného vyplýva, že exekučný súd na
predmetnú zmluvu správne aplikoval ustanovenia OZ týkajúce sa úpravy neprijateľných podmienok v
spotrebiteľských zmluvách. Keďže spotrebiteľské zmluvy sú upravené v OZ, bolo potrebné aj na zmluvu
uzatvorenú podľa Obch. zák. v zmysle § 1 ods. 2 Obch. zák. aplikovať úpravu obsiahnutú v OZ.

Odvolací súd poukazuje na rozhodnutie, ku ktorému dospel Súdny dvor Európskej únie pri výklade
Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých praktikách v spotrebiteľských zmluvách (ďalej
len „Smernica“) vo veci C-40/08 a to: „Smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý
rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti
spotrebiteľa, musí hneď, ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento
účel preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzatvorenej medzi
podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže
takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je to tak,
prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho práva
vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný.“

K námietke odvolateľa, že súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci odvolací súd uvádza, že
rozhodcovský rozsudok má podľa § 35 ZRK pre účastníkov účinky ako právoplatný rozsudok. Podľa
ZRK to platí pre rozhodnutia vydané rozhodcovským súdom v konaní podľa ZRK. Rozhodcovskému
súdu jeho kompetencia rozhodovať majetkové spory neplynie priamo zo zákona, ale rozhodcovský súd
ju získa až na základe dohody medzi účastníkmi sporu v rozhodcovskej zmluve. Z tohto dôvodu je
pre posúdenie, či súdu bol alebo nebol predložený exekučný titul, nevyhnutnou súčasťou prieskumu
zisťovanie, či bol rozhodcovský rozsudok vydaný na základe rozhodcovskej zmluvy dohodnutej či už
vo forme osobitnej zmluvy, alebo doložky k inej zmluve. Pokiaľ rozhodcovská zmluva trpí absolútnou
neplatnosťou, ide o právny úkon, ktorý neexistuje a pokiaľ bol vydaný na základe takéhoto právneho
úkonu rozhodcovský rozsudok trpí neúčinnosťou, nakoľko rozhodcovskému súdu chýbala právomoc
na vydanie rozhodnutia. Rozhodcovskú doložku koncipovanú v takom znení, ako vyplýva z bodu
17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere,



exekučný súd správne právne posúdil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku obsiahnutú v spotrebiteľskej
zmluve. Podstatnou skutočnosťou z hľadiska vyslovenia absolútnej neplatnosti tohto dojednania je
skutočnosť, že táto podmienka nebola so spotrebiteľom individuálne dohodnutá, čo vyplýva z jej
zaradenia do Všeobecných podmienok poskytnutia úveru vopred pripravenej zmluvy a celkom zjavne
tak nemal spotrebiteľ reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré
zo zmluvných dojednaní vylúčiť. Odvolací súd navyše zastáva názor, že už samotná forma, v akej sú
zmluvné dojednania napísané - a to drobulinkým ťažko čitateľným, resp. takmer nečitateľným husto
popísaným písmom - už sama o sebe podstatne sťažuje reálne oboznámenie sa spotrebiteľa s obsahom
dojednaní v takomto texte obsiahnutými. Takto vnútená podmienka, ktorá sa netýka priamo predmetu
zmluvy, ktorá zvyšuje nerovnováhu medzi dodávateľom a spotrebiteľom, je neprijateľnou podmienkou v
zmysle      § 53 ods. 1 OZ, na základe ktorého je potrebné túto rozhodcovskú doložku vyhodnotiť ako
neprijateľnú podmienku zmluvy, a teda za absolútne neplatný právny úkon. Odvolací súd k tomu dodáva,
že v tomto prípade je nepochybné, že rozhodcovská zmluva bola spotrebiteľovi vnútená tak, že bola ako
doložka zapracovaná do Všeobecných podmienok poskytnutia úveru na zadnej strane formulára zmluvy.
Spotrebiteľ teda ak chcel od dodávateľa získať predmet zmluvy, kvôli ktorému zmluvu uzatváral, nemal
inú možnosť, než túto podmienku prijať. Nemohol ovplyvniť výber rozhodcov, resp. rozhodcovského
súdu uvedených v predtlači zmluvy. Už táto skutočnosť podstatne zvyšuje nerovnováhu vo vzťahu
medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa. Konečne, rozhodcovské konanie je
založené práve na tom, že zmluvné strany sa spoločne dohodnú na výbere osôb (súdu), ktorých
objektívnosti a úsudku dôverujú. Naopak, ak dodávateľ vnucuje rozhodovanie sporu jednostranne
určeným Rozhodcovským súdom, tak ako to vyplýva z formulára predtlače predmetnej úverovej zmluvy
svojím spotrebiteľom, tým spôsobuje značnú nerovnováhu vo vzájomných vzťahoch medzi ním a
konkrétnym spotrebiteľom. Spotrebiteľovi bol vnútený tak spôsob rozhodovania budúcich sporov, ako
aj subjekt, ktorému má byť táto kompetencia zverená a ktorý je súkromnou osobou, bez toho, aby
mal možnosť akejkoľvek úpravy či zmeny, pričom nejde o zmluvnú podmienku, ktorá by sa priamo
týkala predmetu uzatváranej zmluvy. Exekučný súd preto správne vyhodnotil rozhodcovskú doložku ako
neprijateľnú podmienku v zmysle    § 53 ods. 1 OZ. Neprijateľné podmienky sú v zmysle § 53 ods. 4 OZ
účinného v čase uzatvorenia zmluvy neplatné.

Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje aj na odôvodnenie uznesenia Ústavného súdu SR č.k. IV.ÚS
55/2011 z 24. februára 2011, kde ústavný súd zaujal stanovisko k otázke právomoci exekučného súdu
preskúmať prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučného titulu (rozhodcovského nálezu),
ako aj k postupu exekučného súdu v prípade, že rozhodcovský súd odvodzoval svoju právomoc z
neprijateľnej zmluvnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve. Na základe uvedeného, ako aj v zmysle
vyššie citovaného rozhodnutia ESD ako aj Ústavného súdu SR, nebolo možné chýbajúcu rozhodcovskú
doložku v spore vychádzajúcom zo spotrebiteľského zmluvného vzťahu považovať len za vadu konania,
ktorá predchádzala vydaniu rozhodcovského rozhodnutia.

K ďalšej námietke odvolateľa, že exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone
rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania realizovaného na podklade takéhoto
rozhodnutia len na návrh účastníka konania, odvolací súd poukazuje na ust. § 58 ods. 1 Exekučného
poriadku, v zmysle ktorého exekúciu zastaví súd na návrh alebo aj bez návrhu, na ktorý správne
poukázal aj exekučný súd vo svojom rozhodnutí. V danom prípade návrh na zastavenie konania, ako
to tvrdí odvolateľ vo svojom odvolaní, nebol potrebný, nakoľko exekučný súd konal ex offo bez návrhu,
tak ako mu to umožňuje zákon.
Odvolací súd na záver uvádza, že ďalšie námietky oprávneného nemali takú povahu, že by boli
relevantné privodiť zmenu alebo zrušenie napadnutého rozhodnutia.

Z uvedeného vyplýva, že odvolaniu z dôvodov v ňom uvedených nebolo možné vyhovieť. Odvolací súd
preto s poukazom na § 219 ods. 1 O.s.p. napadnuté rozhodnutie ako vecne správne potvrdil.
Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák.č. 757/2004 Z.z. o
súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1. mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "11Er/5364/2007", "guid": "5e5b7104-44ad-46a9-8d03-24c98084ed8d:ff1ea541-e414-46c1-90b1-c7b626dfdf97", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:90fa83a3-a427-46f1-9799-7b24a214ff2a", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 55/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 55/2011 z 24. 2. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-02-24", "citacie_n": 11298, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:90fa83a3-a427-46f1-9799-7b24a214ff2a"}], "citovane_v": []}