Uznesenie Krajského súdu Košice sp. zn. 13CoE/373/2014 z 22. 2. 2015 Citácia: uznesenie Krajského súdu Košice z 22. februára 2015, sp. zn. 13CoE/373/2014, ECLI:SK:KSKE:2015:7711210320.1 Krajský súd Košice | 13CoE/373/2014 | ECLI:SK:KSKE:2015:7711210320.1 | 2015-02-22 | Uznesenie Citované ustanovenia: § 221 ods. 1 písm. i) OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/c6fab25b-4da0-41f5-b811-3af18028ec20 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2015:7711210320.1 Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 13CoE/373/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7711210320
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 02. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Vanca
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2015:7711210320.1

Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v exekučnej veci oprávneného: R., s.r.o., Z.: XX XXX XXX, so sídlom v U., R. XX,
zastúpený spoločnosťou Fridrich Paľko, s.r.o., IČO: 36 864 421, so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4,
proti povinnej: J. H., nar. XX.XX.XXXX, naposledy bytom T. X., M. XX, zastúpená opatrovníčkou Z. A.,
zamestnankyňou Okresného súdu Michalovce, o vymoženie 71,12 eura s prísl. a trov exekúcie vedenej
pred súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, Záhradnícka 60, Bratislava, o odvolaní oprávneného
proti uzneseniu Okresného súdu Michalovce zo dňa 29.10.2013, č.k. 19Er/388/2011-16 takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e uznesenie súdu prvého stupňa.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Michalovce (ďalej len „súd prvého stupňa“) uznesením zo dňa 29.10.2013, č.k.
19Er/388/2011-16 (ďalej len „uznesenie“) exekúciu zastavil a súdnemu exekútorovi JUDr. Rudolfovi
Krutému náhradu trov exekúcie nepriznal.

V odôvodnení uznesenia súd prvého stupňa uviedol, že dňa 27.7.2011 poveril súdneho exekútora
vykonaním exekúcie proti povinnej na základe exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok
vydaný Stálym rozhodcovským súdom zriadeným zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a.s. zo
dňa 21.2.2011, sp. zn. SR 02900/10. Súd prvého stupňa vec právne posúdil podľa § 103 zákona
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „O.s.p.“), § 57 ods. 2, § 58 ods. 1 zákona č.
233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“), § 52
ods. 1 až 4 a nasl. zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“),
podľa § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „ZoRK“) a
podľa § 2 písm. b) zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Súd uviedol, že medzi
oprávneným a povinnou bola uzatvorená dňa 21.4.2009 zmluva o úvere č. XXXXXXX, ktorej súčasťou
boli aj Všeobecné podmienky poskytnutia úveru. V týchto podmienkach bola v bode 18 obsiahnutá
rozhodcovská doložka. Ďalej súd uviedol, že predmetná zmluva bola uzavretá v zmysle § 497 a nasl.
Obchodného zákonníka, a teda by sa malo jednať o absolútny obchod, ktorý by sa mal výlučne spravovať
ustanoveniami Obchodného zákonníka. Oprávnený poskytol povinnej dočasne finančné prostriedky,
ktoré sa povinná zaviazala vrátiť zvýšené o poplatok za ich poskytnutie. Z odôvodnenia rozhodcovského
rozsudku ani z úverovej zmluvy nijakým spôsobom nevyplynulo, že povinná konala v rámci svojej
podnikateľskej alebo obchodnej činnosti. Súd preto považoval zmluvu uzatvorenú medzi oprávneným
a povinnou za spotrebiteľskú zmluvu a na uvedený právny vzťah použil spotrebiteľské právne normy,
t.j. zákon č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, Občiansky zákonník a smernicu Rady 93/13/
EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Ako ďalej súd uviedol, v spotrebiteľskom
právnom vzťahu nesmú byť zmluvné podmienky dohodnuté v neprospech spotrebiteľa a spôsobovať
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach medzi zmluvnými stranami. Neprijateľné podmienky
upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné. Súd prvého stupňa bol názoru, že rozhodcovská
doložka, na základe ktorej založil rozhodcovský súd svoju právomoc, nebola individuálne dohodnutá
so spotrebiteľom a tento nemal možnosť obsah rozhodcovskej doložky ani zmluvy nijakým spôsobom



ovplyvniť. Spotrebiteľ bol nútený obchodné podmienky prijať ako celok alebo odmietnuť. Praktickým
dôsledkom takto formulovanej rozhodcovskej doložky bola skutočnosť, že spotrebiteľovi, teda povinnej,
bola fakticky odopretá možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom, čím táto doložka spôsobila
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa ako slabšej
zmluvnej strany. Takto koncipovanú rozhodcovskú doložku považoval súd za neplatnú v zmysle § 53 ods.
5 Občianskeho zákonníka. Neplatná rozhodcovská doložka nemôže založiť právomoc rozhodcovského
súdu na konanie a takto (bez právomoci rozhodcovského súdu) vydaný rozhodcovský rozsudok nemôže
byť exekučným titulom, lebo ide o nulitný právny akt. Na základe vyššie uvedených skutočností súd
exekúciu zastavil. O náhrade trov exekúcie rozhodol súd tak, že ich náhradu súdnemu exekútorovi
nepriznal, nakoľko si ich neuplatnil.

Proti uzneseniu súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený a žiadal, aby odvolací
súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie alebo alternatívne,
aby konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl.
267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne otázky.

V odvolaní oprávnený namietal, že súd prvého stupňa rozhodol nad rámec zverenej právomoci, že
nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, že účastníkovi konania bola odňatá
možnosť konať pred súdom, že nebol dostatočne zistený skutkový stav, pretože nebolo vykonané
dokazovanie a že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Oprávnený podal
odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p., teda pre odňatie
možnosti konať pred súdom z dôvodu, že exekučný súd neumožnil účastníkom exekučného konania
- osobitne oprávnenému- viesť kontradiktórne konanie, v ktorom by mohli uplatňovať svoje stanoviská
k skutkovým, ale aj právnym otázkam, nastoleným samotným súdom v súvislosti s neprijateľnosťou
zmluvnej podmienky. Uviedol, že pokiaľ exekučný súd založil svoje rozhodnutie na aplikácii smernice
Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských veciach, musela byť
táto aplikácia založená na správnej interpretácii, ktorá neodporuje interpretácii uskutočnenej Súdnym
dvorom Európskej únie. Oprávnený ďalej poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z
18.4.2011, sp. zn. II ÚS 140/2010 a taktiež na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie z 21.2.2013
sp. zn. C- 472/11 Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai, Viktória Csipai. V zmysle tohto rozsudku,
v každom prípade musí vnútroštátny súd pri vykonávaní práva Únie dodržovať požiadavky na účinnú
súdnu ochranu práv, ktoré oprávnení vyvodzujú z práva Únie, tak ako je garantovaná čl. 47 Charty
základných práv Európskej únie. K týmto požiadavkám patrí zásada kontradiktórnosti, o ktorej Súdny
dvor rozhodol, že táto vo všeobecnosti nepriznáva každému účastníkovi konania len právo oboznámiť sa
s listinami a pripomienkami predkladanými súdu protistranou a vyjadrovať sa k nim, ale tiež zahŕňa právo
účastníka konania oboznamovať sa a vyjadrovať sa k právnym dôvodom na ktorých chce súd založiť
svoje rozhodnutie uplatňovanými ním ex offo. Zásada kontradiktórnosti však vo všeobecnosti zaväzuje
vnútroštátny súd, ktorý v rámci preskúmania ex offo konštatoval nekalú povahu zmluvnej podmienky,
informovať účastníkov konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomu kontradiktórne vyjadrili spôsobom,
ktorý na tento účel stanovujú vnútroštátne procesnoprávne predpisy. Za nutné považoval konštatovať,
že činnosťou súdu nastalo ústavne neakceptovateľné porušenie práv, keď exekučný súd nezohľadnil pri
aplikácii smernice 93/13/ES svoju povinnosť upozorniť účastníkov exekučného konania na neprijateľnú
podmienku a dať im možnosť vyjadriť sa k nej, alebo k prípadnému stanovisku povinného. Rovnako
bol názoru, že exekučný súd sa mal obrátiť na Súdny dvor Európskej únie vo veci výkladu čl. 3 ods. 1
smernice 93/13/ES v tom zmysle, či rozhodcovská doložka, podľa ktorej musí spotrebiteľ riešiť spory s
dodávateľom- ak tak navrhne dodávateľ - v rozhodcovskom konaní je podľa § 53 ods. 1 a ods. 4 písm.
r) OZ neprijateľnou podmienkou, pretože pri prihliadnutí na relevantnú judikatúru Spolkového súdneho
dvora v Nemecku a Ústavného súdu Českej republiky by nemohol dodržať jednu z podmienok acte
clair, že výklad a správna aplikácia čl. 3 ods.1 smernice 93/13/ES musia byť úplne zjavné, čo vyžaduje
zohľadniť okrem jazykových verzií textu, používania terminológii a právnych pojmov komunitárneho
práva, vzatie na zreteľ odlišnosti interpretácie komunitárneho práva aj ubezpečenie sa, že výklad
vnútroštátneho súdu je rovnako zjavný ostatným súdom členských štátov. V súvislosti s uvedenou
právnou argumentáciou poukázal na podstatné rozhodnutia európskych súdov (nemeckých a českých),
z ktorých je zrejmé, že samotné podriadenie sa rozhodcovskému súdu na základe rozhodcovskej
doložky nespôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán, pretože obe
strany stoja pred rozhodcovským súdom v rovnakých pozíciách a ak je rozhodca vopred menovaný,
je tu daná istota ohľadne rozhodujúcej osoby. Oprávnený poukázal na uznesenie Krajského súdu



v Bratislave zo dňa 30.11.2012, sp. zn. 18CoE/641/2011. Podľa oprávneného súd prvého stupňa
rozhodol nad rámec zverenej právomoci, keď sa nesprávnou a ústavne nesúladnou interpretáciou §
41 ods. 2 Exekučného poriadku a § 45 ods. 2 zákona č. 244/ 2001 Z.z. o rozhodcovskom konaní
(ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“) postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné
preskúmanie exekučného titulu metódou, ktorá mu v rámci zverenej právomoci ako exekučnému súdu
neprináleží, čím prekročil mieru možného rozhodovania o zákonom vymedzenom okruhu spoločenských
vzťahov a porušil tak fundamentálnu zásadu právneho štátu - zásadu legality. Všeobecný súd, ktorý
koná v pozícii exekučného súdu, nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému
komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť
vykonať právo pre veriteľa. K takémuto konaniu navyše dochádza za situácie, kedy už exekučný súd
preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti. Exekučný súd nie
je súdom v zmysle § 40 a nasl. zákona o rozhodcovskom konaní, nerozhoduje o zrušení rozhodcovského
rozsudku a ani nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom
vo vzájomnej žalobe. Zákonodarca priznal všeobecným súdom právomoc posudzovať zákonnosť
rozhodnutí rozhodcovských súdov iba v rámci konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Všeobecný
súd nie je povinný zaoberať sa skúmaním, či rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v súlade
s právnymi predpismi. Podľa jeho názoru musí exekučný súd nakladať s rozhodcovským rozsudkom
rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu a nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie,
ktoré je exekučným titulom. Oprávnený žiadal, aby súd postupom podľa § 109 ods. 1 písm. b/
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej
republiky návrh na začatie konania o súlade ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta
prvá Ústavy Slovenskej republiky. Ďalej namietal, že exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu konania
o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania podľa § 45 ods. 1 písm. b/ a
c/ zákona o rozhodcovskom konaní len na návrh účastníka konania a bez návrhu je možné exekúciu
podľa uvedeného ustanovenia zastaviť len v prípade nedostatkov zistených v rozhodcovskom konaní a
nie v samotnom rozsudku rozhodcovského súdu. K odňatiu možnosti konať pred súdom uviedol, že k
nemu došlo tým, že podľa jeho názoru exekučný súd porušil okrem iného princíp legality, zásadu začatia
konania na návrh, rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť
súdneho konania. Exekučný súd zaobchádzal odlišne s povinnou na strane jednej a oprávneným na
strane druhej, kedy povinná mala zabezpečený výkon všetkých práv a oprávnený mal v konaní pred
exekučným súdom výrazne nevýhodné postavenie, a to z dôvodu jeho postavenia ako obchodnej
spoločnosti podnikajúcej v oblasti poskytovania krátkodobých úverov. Namietal, že oprávnený nemal
možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie
exekučného súdu o jeho právnom postavení a nemal možnosť ani ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnutia
exekučného súdu. Povinnému však dal nezákonne dodatočnú príležitosť na to, aby bez existencie
akýchkoľvek obáv z reakcie oprávneného, došlo k zmareniu exekúcie. Uviedol, že je voči povinnému
v pozícii veriteľa, ktorému nebol uhradený jeho legitímny dlh a nútene ho preto voči povinnému
vymáha. Exekučný súd vylúčil akúkoľvek možnosť podania opravného prostriedku vo vzťahu k meritu
veci, čím porušil zásadu dvojinštančnosti súdneho konania. Navyše exekučný súd založil a odôvodnil
svoje rozhodnutie na normatívnej úprave - Smernici Rady 93/13/EHS - ktorá nemá v Slovenskej
republike povahu prameňa práva, a preto sa ňou exekučný súd podľa názoru oprávneného nemohol
riadiť, resp. nemohol z jej aplikácie vyvodzovať určujúce závery formujúce konečné rozhodnutie. V
podanom odvolaní tiež namietal, že súd prvého stupňa nedostatočne zistil skutkový stav, pretože
nevykonal náležité dokazovanie, a tým bola účastníkovi odňatá možnosť konať pred súdom, resp.
konanie má inú vadu, ktorá spôsobila nesprávne rozhodnutie vo veci. Oprávnený uviedol, že exekučný
súd vo veci nevykonal dokazovanie zákonným spôsobom a účastníci nemali možnosť vyjadriť sa k
vykonaným dôkazom. V poslednom bode podaného odvolania namietal, že rozhodnutie súdu prvého
stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci vzhľadom na to, že exekučný súd je v
zmysle § 45 ods. 1 písm. c/ zákona o rozhodcovskom konaní oprávnený skúmať len to, či plnenie
priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi a nie otázku súladu rozhodcovskej
doložky s dobrými mravmi, ktorá je podľa názoru oprávneného platná. Dojednanie, ktorým zmluvné
strany založili právomoc rozhodcovského súdu nestanovuje, že spory s dodávateľom budú riešené
výlučne v rozhodcovskom konaní. Účastníkom zmluvy bola daná možnosť voľby medzi rozhodcovským
a všeobecným súdom, pričom nešlo len o fiktívnu možnosť voľby, ale o reálnu a skutočnú možnosť
voľby rozhodujúceho orgánu. Oprávnený tiež nesúhlasil s posúdením Zmluvy o úvere ako zmluvy o
spotrebnom úvere. Uviedol, že oprávnený poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky dočasne,
avšak na základe zmluvy o úvere uzatvorenej podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, pričom v
zmysle ust. § 261 ods. 3 písm. d/ Obchodného zákonníka na vzťahy vzniknuté zo zmluvy o úvere sa



vždy aplikujú ustanovenia Obchodného zákonníka. Navyše aj strany zmluvy si v bode 19 Všeobecných
podmienok poskytnutia úveru dohodli, že všetky právne vzťahy medzi nimi vzniknuté sa budú spravovať
Obchodným zákonníkom. Podľa oprávneného Zmluvu o úvere nebolo možné podradiť pod právny režim
zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch z dôvodu, že nespĺňa charakter spotrebiteľského
úveru vymedzený v § 2 písm. a/, b/ a § 4 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch. Uviedol, že
predmetom úverov poskytnutých oprávneným sú peňažné prostriedky a nie tovar alebo služby, preto
zmluvy o úvere nemôžu ani obsahovať náležitosti podľa § 4 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch
a poukázal tiež na nesprávne posúdenie neprimeranosti úrokov z omeškania, poplatku za poskytnutie
úveru a poplatku za zaslanie upomienky. Uviedol, že tento úrok má sankčný charakter, že oprávnený pri
poskytnutí úveru nevyžaduje žiadne zabezpečenie a výška úroku je primeraná vzhľadom na obchodné
riziko oprávneného. Odvolávanie sa na dobré mravy pri posudzovaní výšky úroku z omeškania nie je
dôvodné v prípade, keď si povinný svoje povinnosti zo zmluvy nesplnil.

V návrhu na prerušenie konania postupom podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o
fungovaní EÚ oprávnený poukázal na viaceré nejasnosti právneho základu (smernice Rady 93/13/
EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách) ako aj jeho interpretácie
Súdnym dvorom Európskej únie a všeobecným súdom rozhodujúcim v exekučnom konaní. Poukázal
aj na rôznu jazykovú verziu bodu q/ ods. 1 Prílohy Smernice rady 93/13/EHS. Zároveň uviedol, že
vzhľadom na požiadavky jednotnej aplikácie a jednotnej interpretácie úniového práva je potrebné text
úniového predpisu skúmať vo všetkých jeho úradných jazykových verziách a vziať do úvahy skutočný
úmysel zákonodarcu a cieľ samotného predpisu. Tvrdil, že súd prvého stupňa sa nijako nevyporiadal s
výkladovými pravidlami uvedenými v Smernici Rady č. 93/13/EHS a nijako nezdôvodnil, prečo považuje
rozhodcovskú doložku za neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere. Mal za to, že v danom prípade
je nutné požiadať o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny dvor
Európskej únie. Navrhol, aby súd na základe § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní
Európskej únie konane prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie predložil prejudiciálne otázky v
nasledovnom znení:

„1. Má sa ustanovenie písm. q/ ods.1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje
rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom
rozhodcovských súdov?

2. V prípade zápornej odpovedi Súdneho dvora na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q/ ods. 1
prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že všetky
spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred
stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu
možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá
žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b/ pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca
zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na
všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo
však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej
je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc
rozhodcovského súdu?

3. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré
aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS
zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?“

V podaní zo dňa 15.5.2014 súdny exekútor oznámil súdu prvého stupňa, že nakoľko predmetné
exekučné konanie sa skončilo vymožením pohľadávky, príslušenstva a trov exekúcie, vracia súdu
poverenie na vykonanie exekúcie zo dňa 27.7.2011, č. XXXX XXXXXX.



Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie podal oprávnený v zákonnej
lehote, preskúmal uznesenie podľa § 212 ods. 1, 3 O.s.p., ako aj konanie mu predchádzajúce, a to bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a uznesenie podľa § 221 ods. 1 písm. i)
O.s.p. zrušil.

Odvolací súd z obsahu súdneho spisu súdu prvého stupňa, sp. zn. 19Er/388/2011 zistil, že predmetné
exekučné konanie sa začalo dňa 24.5.2011, kedy bol do zápisnice pred súdnym exekútorom spísaný
návrh na vykonanie exekúcie. Súd prvého stupňa v priebehu exekúcie uznesením zo dňa 29.10.2013,
č. k. 19Er/388/2011-16 exekúciu zastavil a súdnemu exekútorovi JUDr. Rudolfovi Krutému náhradu
trov exekúcie nepriznal. Proti predmetnému uzneseniu podal oprávnený dňa 15.11.2013 odvolanie.
Podaním zo dňa 15.5.2014 oznámil súdny exekútor súdu prvého stupňa, že povinná uhradila vymáhanú
pohľadávku v plnom rozsahu, jej príslušenstvo ako aj trovy exekúcie. Vzhľadom na uvedené vrátil súdny
exekútor poverenie na vykonanie exekúcie.

Podľa § 60 ods. 1 písm. e) Exekučného poriadku, poverenie na vykonanie exekúcie vydané exekútorovi
podľa § 44 exekútor bezodkladne vráti súdu, ak sa exekučné konanie skončilo vymožením pohľadávky,
jej príslušenstva a trov exekúcie.

Z obsahu súdneho spisu, a to z vyjadrenia súdneho exekútora vyplýva, že povinná v priebehu exekúcie
uhradila súdnemu exekútorovi celú vymáhanú pohľadávku vrátane príslušenstva a trov exekúcie. V
zmysle zákona tak došlo ku skončeniu exekučného konania. Preto ďalšie rozhodovanie o právach a
povinnostiach účastníkov konania je neodôvodnené.

Podľa § 221 ods. 1 písm. i) O.s.p., súd rozhodnutie zruší, len ak sa rozhodlo bez návrhu, nejde o
rozhodnutie vo veci samej a dôvody, pre ktoré bolo vydané, zanikli alebo ak také dôvody neexistovali.

Vzhľadom na uvedené odvolací súd zrušil uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 221 ods. 1 písm. i)
O.s.p., nakoľko dôvody, pre ktoré bolo vydané, zanikli.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.