Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 2Co/128/2013 z 21. 1. 2014 Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 21. januára 2014, sp. zn. 2Co/128/2013, ECLI:SK:KSBA:2014:1210221612.1 Krajský súd Bratislava | 2Co/128/2013 | ECLI:SK:KSBA:2014:1210221612.1 | 2014-01-21 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Darovacia zmluva Citované ustanovenia: § 628 ods. 2 OZ, § 628 ods. 1 OZ, § 630 OZ Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/9d423c5c-180b-44e8-bcbe-7334cb8368f3 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2014:1210221612.1 Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2Co/128/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1210221612
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 01. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ayše Pružinec - Erenová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1210221612.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ayše Pružinec Erenovej a
členov senátu JUDr. Márie Hajdínovej a Mgr. Anny Križákovej v právnej veci navrhovateľky: P. Q., nar.
XX. X. XXXX, bytom Q. T.. Č.. XX, O., zastúpená: advokátska kancelária Geško, Hulín a partneri, s. r.
o., IČO: 35 922 907, Velehradská ul. 33, Bratislava, proti odporkyni: Q.. P. Q., nar. XX. X. XXXX, bytom
P. X. Č.. XXX, G. S., zastúpená: ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA DVORSKÁ & MREKAJOVÁ, s. r. o.,
IČO: 36 862 037, Panenská ul. č. 33, Bratislava, o vrátenie daru, na odvolanie odporkyne proti rozsudku
Okresného súdu Bratislava II zo dňa 8. novembra 2012, č. k. 6C/184/2010 - 195, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti p o t v r d z u j e .

Odporkyňa je p o v i n n á zaplatiť navrhovateľke náhradu trov odvolacieho konania vo výške 600, 89
eur, k rukám právneho zástupcu navrhovateľky, advokátskej kancelárie Geško, Hulín a partneri, s. r. o.,
IČO: 35 922 907, Velehradská ul. 33, Bratislava, do troch dní.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom uložil odporkyni povinnosť vrátiť navrhovateľke dar
poskytnutý na základe Darovacej zmluvy zo dňa 3. 8. 2005 vo výške 35. 683, 43 eur a
konanie v časti úrokov z omeškania zo sumy 35. 683, 43 eur vo výške 9 % ročne od 1. 1. 2009 do
zaplatenia zastavil. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 628 ods. 1, 2 a 3, § 630 Občianskeho
zákonníka a vecne opodstatnenosťou podaného návrhu, keď mal vykonaným dokazovaním preukázané,
že medzi účastníkmi došlo k platnému uzavretiu darovacej zmluvy, na základe ktorej navrhovateľka
ako darkyňa darovala odporkyni (svojej dcére) finančné prostriedky vo výške žalovanej istiny, ktoré
odporkyňa investovala do stavby rodinného domu s tým, že čl. IV Darovacej zmluvy sa odporkyňa
zaviazala zabezpečiť starostlivosť a bývanie navrhovateľke do jej smrti a zároveň mal v konaní
preukázané, že navrhovateľka odporkyňu listom zo dňa 15. 10. 2010 vyzvala na vrátenie daru z
dôvodu porušenia povinnosti, poskytnúť obdarovanej bývanie a starostlivosť, na ktorú sa odporkyňa v
zmluve zaviazala. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že pri skúmaní podmienky hrubého porušenia
dobrých mravov odporkyňou mal jednoznačne preukázané, že v rodinnom dome, na stavbu ktorého
navrhovateľka darovala odporkyni finančnú hotovosť, dochádzalo ku konfliktom a nedorozumeniam kvôli
manželovi odporkyne, ktorý požíval alkohol, správal sa agresívne, z dôvodu ktorého sa navrhovateľka
z domu odsťahovala, avšak bývanie si zabezpečila iba dočasné s tým, že keď odporkyňu požiadala
o možnosť vrátiť sa do domu, odporkyňa to odmietla. Poukázal na skutočnosť, že navrhovateľka
listinnými dôkazmi a výpoveďami v konaní vypočutých svedkov (B. X., Q.. U. V. a H.. P. S.) preukázala,
že v období, odkedy odišla z domu odporkyne si zabezpečovala svoje potreby sama, tak bývanie,
bežné potreby, ako i lekársku starostlivosť a zároveň preukázala, že v krátkom období bola nútená
prijímať pomoc Občianskeho združenia Šanca pre nechcených, na ktoré sa obrátila ako bezdomovkyňa,
pričom informovala zástupkyňu predmetného združenia o obsahu Darovacej zmluvy s tým, že samotná
odporkyňa vo svojej výpovedi potvrdila, že s navrhovateľkou nebola v kontakte, nevedela, kde sa



nachádza, nepomohla jej v prípade potreby návštevy lekára. Súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí
ďalej uviedol, že mal jednoznačne preukázané hrubé porušenie dobrých mravov odporkyňou, ktorá
navrhovateľku v období, kedy ju požiadala o umožnenie návratu do jej domácnosti z dôvodu, že nemá
kde bývať odmietla, pričom situáciu navrhovateľky absolútne neriešila, nekontaktovala ju, nepomohla
jej žiadnym spôsobom, nezisťovala, kde sa nachádza, v akom je stave, napriek tomu, že v Darovacej
zmluve sa zaviazala k zabezpečeniu starostlivosti a bývania navrhovateľke. Poukázal na skutočnosť,
že na námietky odporkyne vo vzťahu ku konfliktnej povahe jej matky neprihliadol s tým, že tvrdená
skutočnosť, nebola ani nestrannými svedkami potvrdená, a zároveň neprihliadol na námietku odporkyne
týkajúcu sa vzťahu matky a dcéry v minulosti (v detstve odporkyne) vzhľadom na to, že v konaní
posudzoval hrubé porušenie dobrých mravov za obdobie od uzavretia zmluvy. Uviedol, že odporkyňa si
uzavretím zmluvy musela byť vedomá svojich povinností voči navrhovateľke, povinnosti k navrhovateľke
ako ku svojej matke a následkov neplnenia si týchto povinností a pokiaľ situáciu začala riešiť až
po prevzatej výzve na vrátenie daru a po podaní návrhu na vrátenie daru navrhovateľkou, kedy
robila prieskum trhu ponúkaných bytov a ubytovaní a ponúkla i príspevok na bývanie a zabezpečila
odsťahovanie bývalého manžela zo spoločnej domácnosti, nemožno kvalifikovať jej konanie z hľadiska
posúdenia sporu v jej prospech, keďže navrhovateľka má právo žiadať o vrátenie aj v prípade, ak
by rušivý stav už aktuálne netrval, ale k porušeniu dobrých mravov došlo v minulosti. Súd prvého
stupňa ďalej uviedol, že odporkyňa nepreukázala v konaní akýkoľvek záujem o navrhovateľku a jej
život poskytnutím pomoci a zabezpečením jej akéhokoľvek bývania, či už zabezpečením ubytovne,
prenájmom bytu alebo inou pomocou v prípade, ak nemala možnosť vec riešiť návratom navrhovateľky
do jej domácnosti, keď síce preukázala svoju rodinnú situáciu, žitie s bývalým manželom v domácnosti,
obdobie, kedy bola bez zamestnania, prípadne obdobie, kedy mala nízky príjem, avšak tieto okolnosti
nemôžu byť zohľadnené v neprospech navrhovateľky. Rozhodnutie o zastavení konania odôvodnil
právne ust. § 96 ods. 1, 2 O. s. p. a vecne späťvzatím návrhu navrhovateľkou v časti, s ktorým odporkyňa
súhlasila. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil právne ust. § 142 ods. 1 O. s. p. a vecne úspechom
navrhovateľky v konaní, ktorej priznal právo na náhradu trov konania spočívajúcich v zaplatenom
súdnom poplatku za návrh a v trovách, ktoré vznikli na jej právnom zastúpení.

Proti tomuto rozsudku v časti výroku, ktorým bola odporkyni uložená povinnosť vrátiť navrhovateľke
poskytnutý dar a zaplatiť trovy konania, podala odporkyňa v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu, že je
nesprávne, nepreskúmateľné a nevyplýva z vykonaného dokazovania a navrhla rozsudok v napadnutej
časti zmeniť a návrh navrhovateľky zamietnuť. Vytkla prvostupňovému súdu, že pri posudzovaní
splnenia podmienok hrubého porušenia dobrých mravov dospel k nesprávnemu právnemu názoru, že
o navrhovateľku neprejavovala žiaden záujem, nezabezpečila jej bývanie, že ju nenavštevovala pod.,
keď jej výsluchom a svedkov X. R. (jej bývalého manžela) a V. S. bolo preukázané, že vzťah medzi
navrhovateľkou a ňou nebol poznačený osobnými konfliktami a to ani pred darovaním a ani po darovaní
peňazí s tým, že v priebehu celého prvostupňového konania poukazovala na to, že sa svojho bývalého
manžela bojí, nevie si s ním rady, ako i skutočnosť, že si dar od matky váži a že má kedykoľvek k
dispozícii v rodinnom dome, ktorý je v jej výlučnom vlastníctve a do ktorého bol dar investovaný, stále
svoju izbu, do ktorej sa môže kedykoľvek vrátiť. Poukázala na skutočnosť, že nemá žiadne úspory ani
hnuteľné veci väčšej hodnoty s tým, že od 1. 2. 2013 bude opäť bez pravidelného príjmu, nakoľko s
ňou zamestnávateľ rozviazal pracovný pomer z organizačných dôvodov. Uviedla, že navrhovateľka sa
nikdy nechcela prihlásiť k trvalému pobytu v rodinnom dome, dôvod nikdy nevysvetlila a opakovane
odišla z domu na dlhšie obdobie, pričom sama navrhovateľka žiadala, aby ju odporkyňa nekontaktovala.
Odporkyňa zároveň súdu prvého stupňa vytkla nesprávne hodnotenie dôkazov, ktorý vzal do úvahy
skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov a z prednesov účastníkov nevyplynuli a nevšimol si rozhodné
skutočnosti, ktoré vykonaným dokazovaním preukázané boli a v konaní vyšli najavo. Namietla, že sa
súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia nevysporiadal ani s existenciou závetnej listiny
N140/2008, Nz 32167/2008 zo dňa 29. 7. 2008, napísanej odporkyňou v prospech navrhovateľky
ako závetnej dedičky celého majetku spolu s jej deťmi, z dôvodu ktorého je napadnutý rozsudok
nepreskúmateľný.

Navrhovateľka vo svojom vyjadrení k odvolaniu odporkyne uviedla, že navrhuje napadnutý rozsudok
potvrdiť z dôvodu jeho vecnej správnosti a zároveň žiadala priznať právo na náhradu trov odvolacieho
konania.

Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 212 ods. l O. s. p. v znení
účinnom od 1. 1. 2013, vec prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s.



p., keďže pre nariadenie pojednávania neboli dané zákonné podmienky vyplývajúce z ustanovenia § 214
ods. l O. s. p. (nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, súd prvého stupňa nerozhodol
bez nariadenia pojednávania, nejde o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania
a nevyžadoval to dôležitý verejný záujem) a rozsudok verejne vyhlásil dňa 22. januára 2014 podľa § 211
ods. 2 v spojení s § 156 ods. 3 O. s. p., pričom o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli účastníci,
ich právni zástupcovia, upovedomení zákonným spôsobom.

Súd prvého stupňa riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na
zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 120 ods. 1 O. s. p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti návrhu,
výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 132 O. s. p.) a na ich základe dospel k
správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite odôvodnil (§ 157
ods. 2 O. s. p.).

Podľa § 219 ods. 2 O. s. p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

S poukazom na citované ustanovenie, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci
skutkový stav, sa odvolací súd nezistiac v postupe súdu prvého stupňa z hľadiska procesnoprávneho
žiadne vady, majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, v celom rozsahu po skutkovej
a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi týkajúcimi sa odvolaním napadnutého rozsudku prvostupňového
súdu, ktorým návrhu navrhovateľky vyhovel.

K odvolacím námietkam o nesprávnych skutkových záveroch prvostupňového súdu odvolací súd
uvádza, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov), by sa malo vytvárať na
základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak,
aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa ust. § 132 O. s. p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej
úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada
na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Pri hodnotení dôkazov súd v
zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť;
uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov a len vo výnimočných prípadoch zákon súdu
ukladá určité obmedzenia pri hodnotení dôkazov (napr. § 133, § 134, § 135 O. s. p.). Kontrola výsledku
hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia
rozsudku upraveného v § 157 ods. 2 O. s. p., podľa ktorého má súd uviesť, čoho sa navrhovateľ
domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca, prípadne iný účastník konania, stručne,
jasne a výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov
vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy
a ako vec právne posúdil. Súd má povinnosť dbať na tom, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé
a vyhovujúce najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti. V posudzovanom prípade súd prvého
stupňa v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie dostatočným dokazovaním riadne zistil skutkový stav veci,
aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie aj podrobne a presvedčivo odôvodnil; z odôvodnenia
rozhodnutia presne, zrozumiteľne a určite vyplývajú v logickej nadväznosti a s hodnotiacou väzbou
k jednotlivým dôkazom skutkové zistenia, ktoré v súhrne vytvárajú skutkový nález súdu. Okolnosti
namietané odporkyňou v odvolaní vo vzťahu k spôsobu vyhodnotenia vykonaných dôkazov nemajú za
následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou
úvahou prvostupňového súdu. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že do práva na spravodlivý
proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi,
navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom
úspešný, tzn., aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami a ani právo účastníka konania vyjadrovať
sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého
spôsobu hodnotenia dôkazov.

Pokiaľ odporkyňa v odvolaní namietla, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci, odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových
zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav.



Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O
nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce
aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanom prípade s odvolaním sa na obsah už
uvedeného odôvodnenia, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvého stupňa za úplné a ich
právne posúdenie súdom prvého stupňa za správne.

Podľa § 628 ods. 1 Občianskeho zákonníka, darovacou zmluvou darca niečo bezplatne prenecháva
alebo sľubuje obdarovanému a ten dar alebo sľub prijíma.

Podľa § 628 ods. 2 Občianskeho zákonníka, darovacia zmluva musí byť písomná, ak je predmetom daru
nehnuteľnosť, a pri hnuteľnej veci, ak nedôjde k odovzdaniu a prevzatiu veci pri darovaní.

Podľa § 630 Občianskeho zákonníka, darca sa môže domáhať vrátenia daru, ak sa obdarovaný správa
k nemu alebo členom jeho rodiny tak, že tým hrubo porušuje dobré mravy.

Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že k zániku darovacieho vzťahu dochádza na základe
dvoch po sebe nasledujúcich právnych skutočnostiach: a) hrubého porušenia dobrých mravov
správaním sa obdarovaného voči darcovi alebo členom jeho rodiny a b) jednostranného právneho úkonu
darcu adresovaného obdarovanému.

Dobré mravy (boni mores) patria k zásadám súkromného práva, bývajú užívané ako kritérium
obmedzujúce subjektívne práva v ich obsahu alebo častejšie obmedzujúce výkon subjektívnych práv.
Dobré mravy hoci sú zákonným pojmom, a teda majú funkciu normotvornú, nie sú zákonom definované.
Ich obsah spočíva vo všeobecne platných normách morálky, pri ktorých je daný všeobecný záujem ich
rešpektovania. Posúdenie konkrétneho obsahu pojmu dobré mravy patrí vždy od prípadu k prípadu
sudcovi. Predpokladom úspešného uplatnenia práva darcu nie je akékoľvek nevhodné správanie
obdarovaného alebo len jeho samotná nevďačnosť, ale také správanie sa, ktoré s ohľadom na všetky
okolnosti konkrétneho prípadu možno kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov. Ide o porušenie
značnej intenzity alebo porušovanie sústavné, alebo aj neposkytnutie potrebnej pomoci darcovi alebo
iným osobám, ktorá povinnosť vyplýva z právnych noriem (napr. § 18 a nasl., § 30 a nasl. Zákona o
rodine) alebo zo zmluvného vzťahu (lex contractus), pričom tieto osoby patria k členom rodiny darcu.

Negatívne správanie sa obdarovaného k darcovi, alebo jeho rodine, ktoré treba posudzovať ako
správanie sa v rozpore s dobrými mravmi, sa musí prejavovať objektívne. Zachovanie dobrých vzťahov
je vecou vzájomnej tolerancie účastníkov. Nie je možné považovať správanie sa jedného účastníka
k druhému za konanie v rozpore s dobrými mravmi, keď tento druhý účastník svojím konaním
takéto správanie vyvoláva. V takom prípade len všeobecne možno konštatovať, že ide o ich spôsob
komunikácie.

Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že akékoľvek nevhodné správanie sa obdarovaného, ani
menej významné porušenie dobrých mravov, ešte nezakladá darcovi právo domáhať sa vrátenia daru.
Predpokladom úspešnej požiadavky na vrátenie daru je len také správanie sa obdarovaného, ktoré
s ohľadom na všetky okolnosti konkrétneho prípadu možno hodnotiť ako hrubé porušenie dobrých
mravov, t.j. také správanie sa, ktoré s ohľadom na všetky okolnosti konkrétneho prípadu možno
kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov. Pri posudzovaní, či určité konkrétne správanie sa
obdarovaného možno považovať za hrubé porušenie dobrých mravov, treba pritom vychádzať z princípu
vzájomnosti. To znamená, že treba brať do úvahy a hodnotiť aj správanie sa darcu, zistiť, či tento sám
sa nespráva voči obdarovanému v rozpore s dobrými mravmi a či práve jeho správanie sa nie je príčinou
nevhodného správania sa obdarovaného voči nemu alebo členom jeho rodiny. V kladnom prípade by
sa totiž nemohol darca úspešne domáhať vrátenia daru, lebo reakciu obdarovaného, i keby bola taktiež
nevhodná, nebolo by možné kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov. Išlo by v takom prípade
o spoločensky nežiaducu vzájomnú komunikáciu medzi darcom a obdarovaným, ktorú by sotva bolo



možné charakterizovať ako hrubé porušenie dobrých mravov zo strany obdarovaného. Výnimkou by
bolo iba také správanie sa obdarovaného, ktoré by bolo v zrejmom nepomere k správaniu sa samotného
darcu.

Odvolací súd poukazuje aj na to, že pri posudzovaní konkrétneho správania sa treba vychádzať z toho,
či ide o porušenie dosahujúce značnú intenzitu alebo ide o porušovanie sústavné, ktoré svojím trvaním,
priebehom, váhou a pôsobením nadobudlo povahu hrubého porušenia. Toto negatívne správanie sa
musí prejavovať objektívne, nepostačuje iba subjektívny pocit a úsudok darcu. Z uvedeného vyplýva, že
predpokladom úspešného uplatnenia práva darcu na vrátenie daru nie je akékoľvek nevhodné správanie
sa obdarovaného alebo len samotná jeho nevďačnosť.

V posudzovanej veci nebolo medzi účastníkmi konania sporné, že navrhovateľka ako matka uzavrela s
odporkyňou, svojou dcérou darovaciu zmluvu dňa 3. 8. 2005, ktorou odporkyni darovala sumu 1. 075.
000,- Sk (35. 683, 46 eur), pričom z čl. III zmluvy vyplýva možnosť darcu (navrhovateľky) domáhať sa
vrátenia daru v prípade smrti odporkyne, ak jej dedičia, ustanovení v závete jej neposkytnú možnosť
riadneho zaopatrenia do jej smrti a z čl. IV darovacej zmluvy vyplýva, že odporkyňa sa zaviazala
zabezpečiť svojej matke ako darkyni starostlivosť a bývanie do jej smrti. Zároveň medzi účastníkmi
konania nebolo sporné, že darovanú finančnú hotovosť získala navrhovateľka predajom bytu v jej
výlučnom vlastníctve, ako ani skutočnosť, že ju odporkyňa investovala do stavby rodinného domu, do
ktorého sa navrhovateľka aj nasťahovala v roku 2006 a z ktorého sa v roku 2009 odsťahovala z dôvodu,
že manžel odporkyne bol často pod vplyvom alkoholu, správal sa agresívne a navrhovateľke sa vyhrážal
zabitím.

Súd prvého stupňa dospel k správnemu právnemu záveru, že odporkyňa sa dopustila hrubého porušenia
dobrých mravov tým, že napriek tomu, že jej matka nemala kde bývať, jej žiadnym spôsobom nepomohla,
pričom jej tvrdenie v priebehu prvostupňového konania, ako i v podanom odvolaní, že matke pomôcť
návratom späť do spoločnej domácnosti nemohla, keďže sa obávala agresivity svojho manžela (v
súčasnej dobe už bývalého) a tento v domácnosti aj po rozvode ich manželstva naďalej býval posúdil aj
odvolací súd ako právne irelevantné, nakoľko agresivitu, resp. tvrdené domáce násilie svojho manžela,
resp. bývalého manžela mala odporkyňa možnosť riešiť rôznymi právnymi prostriedkami (§ 76 ods. 1
písm. g/ O. s. p., § 146 ods. 2 Občianskeho zákonníka), podaním trestného oznámenia a pod. a to najmä
z dôvodu, že navrhovateľka je jej matkou, ktorá sa vzdala svojho bývania (predala byt), aby odporkyňa
mohla postaviť rodinný dom, ktorý po rozvode manželstva nadobudla do svojho výlučného vlastníctva
s tým, že napriek vysporiadaniu jej bezpodielového spoluvlastníctva, ešte dva roky po podaní návrhu
na súd prvého stupňa, poskytovala svojmu už bývalému manželovi v danom dome (viď zápisnica o
pojednávaní zo dňa 7. 6. 2012, č. l. 153 spisu) bývanie a navrhovateľke, ktorá bývanie vyriešené nemala,
t. j, nemala kde bývať, bývanie neposkytla.

Odvolací súd sa nestotožnil s námietkami odporkyne v podanom odvolaní, že v konaní pred súdom
prvého stupňa nebol preukázaný jej nezáujem o navrhovateľku, resp. akékoľvek porušenie dobrých
mravov odporkyňou, nakoľko povinnosť postarať sa o svojich rodičov deťom vyplýva priamo zo Zákona o
rodine (§ 66, § 67), ako i z ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka s tým, že súd prvého stupňa na základe
ním vykonaného rozsiahleho dokazovania dospel k správnemu právnemu záveru, že odporkyňa sa o
navrhovateľku, po jej odchode z rodinného domu, absolútne nezaujímala, nemala žiadnu vedomosť o jej
zdravotnom stave, materiálnej situácii, neposkytla jej žiadnu pomoc, a keď sa navrhovateľka dožadovala
možnosti vrátiť sa do spoločnej domácnosti, keďže nemala kde bývať, naopak návrat jej neumožnila,
a finančný dar navrhovateľky použila na dostavbu vlastnej nehnuteľnosti, v ktorej žila aj po rozvode
manželstva, s bývalým manželom z dôvodu, že nemal vyriešenú bytovú otázku.

Na základe uvedeného dospel aj odvolací súd k záveru, že z hľadiska etického a morálneho hodnotenia
správania sa odporkyni k darkyni, nezodpovedá všeobecne uznávaným pravidlám vzťahu dieťaťa k
matke a ani elementárnym pravidlám slušnosti v našej spoločnosti a preto je možné konštatovať, že
konanie odporkyne sa prieči dobrým mravom.



Súd prvého stupňa preto dospel k správnemu právnemu záveru, že v posudzovanej veci sa odporkyňa
dopustila hrubého porušenia dobrých mravov a preto rozhodol správne, keď odporkyni uložil povinnosť
vrátiť navrhovateľke dar, finančnú hotovosť vo výške žalovanej istiny s tým, že v danom prípade
v potrebnom rozsahu pre rozhodnutie vo veci samej zistil skutkový stav, vykonaním potrebných a
účastníkmi navrhnutých dôkazov, a keď odporkyňa v odvolaní neuviedla žiadne skutočnosti, resp.
tvrdenia, s ktorými by sa nebol súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku dôsledne
vysporiadal a následne takto riadne zistený skutkový stav aj správne právne posúdil, tzn., že na správne
zistený skutkový stav aplikoval zodpovedajúce zákonné ustanovenia, rozhodol vecne správne a preto
odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti, ako vecne správny potvrdil podľa § 219
ods. 1 a 2 O. s. p.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 142
ods. 1 O. s. p. a s § 151 ods. 1 O. s. p. tak, že navrhovateľke, úspešnej v odvolacom konaní priznal právo
na náhradu trov za jeden úkon právnej služby, písomne podané vyjadrenie k odvolaniu odporkyne zo
dňa 27. 2. 2013 á 492, 93 eur, režijný paušál á 7, 81 eur, spolu v sume 500, 74 eur, 20 % DPH, v súlade
s vyhl. MS SR č. 655/2004 Z. z. s tým, že trovy právneho zastúpenia navrhovateľky v odvolacom
konaní predstavujú sumu 600, 89 eur.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák.
č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.