Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 19Co/55/2013 z 18. 3. 2013 Citácia: rozsudok Krajského súdu Prešov z 18. marca 2013, sp. zn. 19Co/55/2013, ECLI:SK:KSPO:2013:8111221310.2 Krajský súd Prešov | 19Co/55/2013 | ECLI:SK:KSPO:2013:8111221310.2 | 2013-03-18 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam Citované ustanovenia: OZ Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/e7816442-7230-4a7f-96b5-1fd7f4c7ddaf Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2013:8111221310.2 Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 19Co/55/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8111221310
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 03. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlata Simková
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2013:8111221310.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlaty Simkovej a členov
senátu JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Jany Burešovej, v právnej veci žalobkyne: U. K., rod. M., nar.
XX.XX.XXXX, bytom P., L. XX, zastúpená splnomocnencom X. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom X. XX, P.,
proti žalovaným: 1/ P. N., nar. XX.XX.XXXX, bytom P., I. X a 2/ Ing. U. Y., nar. XX.XX.XXXX, bytom P.,
D. U. XX, o určení vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, o odvolaní žalobkyne a odvolaniach žalovaných
proti rozsudku Okresného súdu Prešov, č.k. 11C/175/2011-114 zo dňa 18.04.2012, takto jednohlasne

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok okrem výroku o trovách konania.

Z r u š u j e rozsudok v o výroku o trovách konania a v rozsahu zrušenia vracia vec súdu prvého stupňa
na ďalšie konanie.

P o t v r d z u j e uznesenie č. k. 11C/175/2011-88 zo dňa 07.02.2012.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa určil, že žalobkyňa je výlučnou vlastníčku parcely KN
14059/10 - trvalé trávnaté porasty o výmere 1796 m2, zapísanej na LV č. XXXX, kat. úz. P..

Vyslovil, že účastníci nemajú nárok na náhradu trov konania.

Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozsudku uviedol, že žalobkyňa sa žalobou domáhala určenia,
že je výlučnou vlastníčkou pozemku KN 14059/10 - trvalý trávny porast o výmere 1796 m2, zapísanej
na LV č. XXXX, kat. úz. P.. Nárok odôvodnila tým, že dňa 20.01.2009 podpísala darovaciu zmluvu,
ktorou spornú nehnuteľnosť darovala osobe, ktorú vôbec nevidela a nepoznala. Vedela len to, že ide
o zamestnanca subjektu, ktorý požičal jej dcére L. P. peňažné prostriedky a predmetná nehnuteľnosť
mala slúžiť ako záloh a po splatení pôžičky mala jej byť táto nehnuteľnosť vrátená. Nemala záujem svoju
nehnuteľnosť darovať cudziemu človeku, dôverovala svojej dcére, ktorá tieto záležitosti vybavovala.
Považovala darovaciu zmluvu za neplatnú pre nedostatok vážnosti jej vôle, ale tiež s poukazom na
§ 39 Občianskeho zákonníka sa ňou zastieral zabezpečovací prevod práva, ktorý už bol zakázaný.
Aj následnú kúpnu zmluvu, ktorou obdarovaný - žalovaný v 1/ rade predal žalovanému v 2/ rade,
považovala za neplatnú. Naliehavý právny záujem preukázala tým, že ako vlastník nehnuteľnosti je v
katastri nehnuteľnosti zapísaný žalovaný v 2/ rade.



Žalovaní so žalobou nesúhlasili. Žalovaný v 1/ rade okrem iného prehlásil, že v skutočnosti vôľa
oboch účastníkov zmluvy nesmerovala k uzavretiu darovacej zmluvy. Žalovaný v 2/ rade uviedol, že sa
nezaujímal, akým spôsobom žalovaný v 1/ rade nehnuteľnosť nadobudol. Kúpil ju za výhodnú cenu bez
toho, aby chcel niekoho oklamať.

Súd prvého stupňa po vykonanom dokazovaní a citujúc ustanovenia § 37 ods. 1, § 39, § 53 ods. 7 v
znení účinnom od 01.01.2008, § 553 ods. 1 a § 628 ods. 1 Občianskeho zákonníka zistil, a to najmä
z výsluchu účastníkov darovacej zmluvy, že ani jeden z nich nemal skutočnú vôľu uzavrieť darovaciu
zmluvu, keďže vôbec sa nestretli, nikdy sa nevideli a ani nekomunikovali spolu. Obaja uzatvorili zmluvu
s tým, že sa ňou zabezpečuje pohľadávka veriteľa L. G. voči dcére žalobkyne, a že po jej vyrovnaní
sa nehnuteľnosť prevedie späť na žalobkyňu. Keďže darovať vec nie je možné len na určitý čas, súd
prvého stupňa dospel k jednoznačnému záveru o nedostatku vážnosti ich vôle pri uzatvorení spornej
darovacej zmluvy, čo spôsobilo jej absolútnu neplatnosť v zmysle § 37 ods. 1 OZ. Tento záver je logickým
posúdením faktu, že darovacia zmluva bola uzavretá medzi osobami, ktoré sa vôbec nestretli.

Bolo súdom prvého stupňa zistené, že účelom prevodu nehnuteľnosti darovaním bolo zabezpečenie
pohľadávky veriteľa L. G.. Pritom vzťah medzi L. P. a veriteľom - podnikateľom L. G. bolo potrebné
posúdiť ako spotrebiteľskú zmluvu podľa § 52 a nasledujúcich OZ (v znení účinnom od 1.1.2008).

Podľa § 53 ods. 7 OZ v znení účinnom od 01.01.2008, však pri spotrebiteľskej zmluve bol zakázaný
zabezpečovací prevod práva, a to bolo zrejme dôvodom pre realizáciu tohto zastretého právneho úkonu,
teda darovacej zmluvy. Uzavretím darovacej zmluvy bol obchádzaný zákon, teda § 53 ods. 7 OZ, čo
prestavuje ďalší dôvod absolútnej neplatnosti darovacej zmluvy podľa § 39 OZ. S poukazom na ustálenú
judikatúru za konanie „in fraudem legis“ sa posudzuje postup, keď sa niekto chová navonok podľa
práva, ale tak, aby zámerne dosiahol výsledok, ktorý je nežiaduci podľa konkrétnej právnej normy.
Je nerozhodné, že účastníci zmluvy o dôvode neplatnosti nevedeli. Ani v tomto prípade darovacia
zmluva neodporovala nijakému zákonu, avšak jej zámerom bolo obísť zákonný zákaz zabezpečovacieho
prevodu práva, a preto je absolútne neplatná.

Pri závere o absolútnej neplatnosti darovacej zmluvy súd prvého stupňa vyvodil aj záver o absolútnej
neplatnosti nasledujúcej kúpnej zmluvy uzavretej medzi žalovanými, a to s poukazom na zásadu „nemo
plus iuris ad allium transferre potest quam ipse habet“ (nikto nemôže na iného previesť viac správ než
ma sám).

Naliehavosť právneho záujmu žalobkyne v zmysle § 80 písm. c/ O.s.p. bola podľa súdu prvého stupňa
daná potrebou zosúladenia skutočného právneho stavu so stavom v katastri nehnuteľnosti, kde ako
vlastník nehnuteľnosti je zapísaný žalovaný v druhom rade. Pasívna legitimácia žalovaného v druhom
rade, teda vyplýva z uvedenej skutočnosti.

Výrok o trovách konania súd prvého stupňa odôvodnil ustanovením § 151 ods. 1 O.s.p. s tým, že žiadny
z účastníkov nepodal návrh na ich náhradu, pritom v čase rozhodovania vo veci žalobkyňa už nebola
právne zastúpená a na pojednávaní výslovne uviedla, že nárok na náhradu trov konania si neuplatňuje.

Proti uvedenému rozsudku, a to čo do výroku o trovách konania v zákonom stanovenej lehote podala
odvolanie žalobkyňa. Odvolanie odôvodnila tým, že v konaní bola zastúpená advokátom, ktorému
vznikol nárok na náhradu právnych služieb v zmysle vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. aj nárok na
náhradu výdavkov spojených s bránením jej práva v zmysle ustanovenia § 142 ods. 1 O.s.p. Náhrada
trov konania bola uplatnená už v návrhu na začatie konanie v priebehu konania mala dvoch právnych
zástupcov a pred posledným pojednávaním ukončila právne zastúpenie. O zaplatenie trov konania už
požiadala, a to hneď na začiatku súdneho konania.

Odvolateľka tiež uviedla, že na poslednom pojednávaní keď sa jej súd pýtal, či si žiada náhradu trov
konania, myslela si, že ide len o náhradu jej zárobku alebo cestovných nákladov. Je dôchodkyňa a



nepracuje, nemala žiadnu stratu na zárobku a autom na súd ju doviezol zať zadarmo. Myslela si teda,
že sa jedná iba o náklady na toto pojednávanie, nie však náklady na právnika. Jej právnik zaslal súdu v
lehote troch dní vyčíslenie trov právneho zastúpenia. Po doručení jej rozsudku, kde bolo napísané, že
nemá nárok na to, aby jej odporca uhradil náklady na právnika, ostala v šoku. Vždy si žiadala peniaze na
právnika od odporcu, na pojednávaní iba povedala, že si ona nežiada žiadne svedočné alebo podobné.
Obsahom žalobného petitu bol aj výrok súdu o náhrade trov konania, ktorý sa nezmenil. Žiadala, aby
rozsudok okresného súdu vo výroku o trovách konania bol zmenený tak, že jej priznáva náhradu trov
konania, a to trov právneho zastúpenia vo výške 1.042,82 Eur tak, ako boli vyčíslené jej právnym
zástupcom.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa čo do veci samej v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie
aj žalovaný v druhom rade. V odvolaní poukázal na ustanovenie § 159a O.s.p. a § 44a O.s.p. s
konštatovaním, že nehnuteľnosť nadobudol a návrh na vklad vlastníckeho práva k danej nehnuteľnosti
do katastra podal v čase, keď na liste vlastníctva nebola zapísaná poznámka o vedení akéhokoľvek
súdneho konania, predmetom ktorého by bola táto nehnuteľnosť. Nie sú teda splnené podmienky, aby
preňho, ako odporcu v 2/ rade, bol záväzný výrok právoplatného rozsudku o určení vecného práva k
nehnuteľnosti. Vyslovil svoj nesúhlas so záverom prvostupňového súdu o tom, že jeho argumentácia
je irelevantná a neaplikovateľná na tento spor a poukázal na nález pléna Ústavného súdu ČR zo
dňa 16.10.2007, sp. zn. Pl. US 78/06, podľa ktorého odstúpením od zmluvy sa zmluva od počiatku
ruší s účinkami medzi jej účastníkmi. Vlastnícke právo ďalších nadobúdateľov, pokiaľ ho nadobudli v
dobrej viere v čase, keď došlo k odstúpeniu od zmluvy, požíva ochranu v súlade s článkom 11 listy
základných práv a slobôd a s ústavnými princípmi právnej istoty a nezaniká. Navrhol preto rozsudok
zmeniť, alternatívne zrušiť a vrátiť vec súd prvého stupňa na nové konanie a rozhodnutie.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie aj žalovaný v prvom
rade. V odvolaní uviedol, že ako zamestnanec L. G. mal na starosti prípad klienta - L. P., dcéry
navrhovateľky, ktorá si u jeho zamestnávateľa požičala peniaze. Dohoda bola taká, že ak dlžníčka dlh
nesplatí, a dôjde k predaju nehnuteľností, 50% kúpnej ceny bude predstavovať jeho odmenu. V prípade,
ak dlžníčka svoj dlh splatí, odmenu mu vyplatí z iného prípadu vo výške, na ktorej sa dodatočne dohodnú.
Odmena mu jeho zamestnávateľom bola vyplatená v rámci ďalšieho obchodného prípadu. Má za to, že
s poukazom na § 205 ods. 2 písm. e/ O.s.p. doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie
skutočnosti, ktoré doteraz neboli uplatnené.

Vo vzťahu k odporcovi v 2/ rade uviedol, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia vecí (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.), pretože neboli splnené podmienky na to, aby bol
pre odporcu v 2/ rade záväzný výrok právoplatného rozsudku o určení vecného bremena k nehnuteľnosti.
Žalovaný v 2/ rade nadobudol nehnuteľnosť v čase, keď na liste vlastníctva nebola zapísaná poznámka
o vedení akéhokoľvek súdneho konania, predmetom ktorého by bola táto nehnuteľnosť. Mali sa v tomto
konaní aplikovať ustanovenia § 159a a § 44a O.s.p. Navrhol preto rozsudok zrušiť a vrátiť vec súdu
prvého stupňa na nové konanie a rozhodnutie.

K odvolaniu žalobkyne sa žalovaný v 1/ rade vyjadril tak, že navrhol rozsudok súdu v napadnutej časti,
t.j. vo výroku o náhrade trov konania potvrdiť ako vecne správny. Poukázal na odôvodnenie rozsudku
na strane 4, z ktoré vyplýva, že žalobkyňa na pojednávaní výslovne uviedla, že nárok na náhradu
trov konania si neuplatňuje. Správnosť uvedeného zápisu v zápisnici žalobkyňa nespochybnila. Ani
dodatočné vyčíslenie trov právneho zastúpenia nemá na účinnosť vzdania sa práva na náhradu trov
konania vplyv.

K odvolaniu žalovaného v 2/ rade sa žalovaný v 1/ rade vyjadril tak, že rozhodnutie vo vzťahu
k žalovanému v 2/ rade vychádza z nesprávneho právneho posúdenia vecí, lebo neboli splnené
podmienky na to, aby bol pre žalovaného v 2/ rade záväzný výrok rozsudku o určení vecného
práva k nehnuteľnosti. Žalovaný v 2/ rade nehnuteľnosť nadobudol v čase, keď na liste vlastníctva
nebola zapísaná poznámka o vedení akéhokoľvek súdneho konania, predmetom ktorého by bola táto
nehnuteľnosť. V konaní mali byť aplikované ustanovenia § 159a a § 44a O.s.p., účinné od 15.10.2008,



ktorých cieľom je prioritne chrániť nadobúdateľov dotknutých nehnuteľností. Navrhol preto rozsudok
zrušiť a vrátiť vec súdu prvého stupňa na nové konanie a rozhodnutie.

Žalovaný v 2/ rade sa k odvolaniu žalovaného v 1/ rade vyjadril tak, že navrhol padnutý rozsudok
zmeniť alebo zrušiť a vrátiť vec súdu prvého stupňa na nové konanie a rozhodnutie. Taktiež poukázal
na svojom nesúhlase s argumentáciou súdu prvého stupňa, že ustanovenie § 159a § 44a O.s.p. sa na
daný prípad nevzťahuje. Uviedol, že od zásady, že nikto nemôže na druhého previesť viac práv ako sám
má, sa v neskoršom období upustilo, keď sa pripustilo nadobudnutie vlastníctva od nevlastníka v záujme
ochrany dobromyseľného nadobúdateľa, čo platí aj v súčasnosti. V čase nadobudnutia vlastníckeho
práva žalovaným v 2/ rade došlo k jeho nadobudnutiu od vlastníka, t.j. žalovaného v1/ rade. V tejto
súvislosti poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR, sp. zn. I. US 50/2010-11. V tomto prípade
zásada nemo plus iuris nemá prednosť pred ochranou dobromyseľnosti. Tento názor korešponduje aj
so stanoviskom sudcom NS ČR uvedeným v stanovisku kolégia z 19.04.2006, sp. zn. Cpjn 201/2005.
Prelomením zásady nemo plus iuris sú práve ustanovenia § 159a § 44a O.s.p., ktoré výslovne stanovili
zákonnú ochranu dobromyseľného vlastníka. Poukázal taktiež na článok 20 ods. 1 Ústavy SR , v zmysle
ktorého každý ma právo vlastniť majetok. Právo vlastniť majetok zaručuje aj článok 11 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd. Súdy majú poskytovať ochranu tretiemu dobromyseľnému nadobúdateľovi
vychádzajúc z princípu právnej istoty a ochrany práv nadobudnutých v dobrej viere, aj s poukazom na
zásadu nemini sua liberalitas esse debet - nikomu nemá byť na škodu jeho čestnosť, ktorá s odvolaním
sa na vyššie uvedené zdôvodnenie, je prelomením zásady nemo plus iuris.

K odvolaniu žalovaných sa písomne vyjadrila žalobkyňa tak, že uviedla, že žalovaní zmiešali inštitút
odstúpenia od zmluvy s inštitútom neplatnosti zmluvy. Ustanovenie § 159a O.s.p. ma význam v iných
súvislostiach, a to čo sa týka záväznosti rozsudku a aj pre iné osoby, ako účastníkov konania. Predmetná
darovacia zmluva nemá nič spoločné s odbornou starostlivosťou dodávateľa úverov. Žalovaní v
odvolaní poukazujú na uznesenie českého Ústavného súdu súvisiaceho s odstúpením od zmluvy. V
prejednávanom prípade nejde o žiadne odstúpenie od zmluvy, ale a absolútnu neplatnosť zmluvy. V
tejto súvislosti poukázala na rozhodnutie Ústavného súdu SR I. US/50/2010. Navrhla preto rozsudok
potvrdiť ako vecne správny.

Krajský súd v Prešove (ďalej len odvolací súd) príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa § 10 ods. 1
zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len O.s.p.),
vzhľadom na včas podané odvolania (§ 204 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj
konanie, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovia § 212 O.s.p. a bez nariadenia
pojednávanie v súlade s ustanovením § 214 ods. 1, 2 O.s.p. po tom, čo na úradnej tabuli bolo dňa
12.03.2013 oznámené, miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku, zistil, že je dôvodné iba odvolanie
žalobkyne a odvolania žalovaných v 1/ a 2/ rade nie sú dôvodné.

Právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný (§ 37 ods. 1 zákona
č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení zmien a doplnkov, ďalej len OZ).

Neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu, alebo ho obchádza,
alebo sa prieči dobrým mravom (§ 39 OZ).

Zabezpečenie splnenia záväzku zo spotrebiteľskej zmluvy prostredníctvom zabezpečovacieho prevodu
práva k nehnuteľnosti je pri spotrebiteľskej zmluve neprípustné (§ 53 ods. 7 OZ účinného od 01.01.2008).

Splnenie záväzku možno zabezpečiť dočasným prevodom práva dlžníka alebo tretej osoby v prospech
veriteľa (ďalej len „zabezpečovací prevod práva“). Pri zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva
sa dočasne prevádza vlastníctvo k prevádzanej veci podľa všeobecných ustanovením o nadobudnutí
vlastníctva zmluvou (§ 133) (§ 553 ods. 1 OZ).



Darovacou zmluvou darca niečo bezplatne prenecháva alebo sľubuje obdarovanému a ten dar alebo
sľub prijíma (§ 628 ods. 1 OZ).

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s rozhodnutím súdu prvého stupňa čo vo veci samej a
poukazuje na jeho odôvodnenie, ktoré považuje za správne, výstižné a spravodlivé.

Jednoznačne je treba súhlasiť s tým, že darovacia zmluva uzavretá medzi žalobkyňou a žalovaným v 1/
rade dňa 20.02.2009 nie je platným právnym úkonom, preto žalovaný v 1/ rade nenadobudol vlastnícke
právo k parcele KN 14059/10 - trávnatý porast o výmere 1796 m2, zapísanej na LV č. XXXX kat. úz. P.,
a to pre nedostatok vážnosti vôle darkyne darovať nehnuteľnosť a obdarovaného prijať dar. Z okolnosti,
ktoré viedli k podpísaniu uvedenej darovacej zmluvy je jednoznačne možno vyvodiť, že účelom prevodu
nehnuteľnosti bolo zabezpečenie pohľadávky veriteľa L. G., pritom podľa § 53 ods. 7 OZ v znení od
01.01.2008 bol pri spotrebiteľskej zmluve zakázaný zabezpečovací prevod práva. Bol takto obídený
zákon, a to § 53 ods. 7, čo je ďalším dôvodom absolútnej neplatnosti darovacej zmluvy podľa § 39 OZ.
Obchádzanie zákona pritom spočíva vo vylúčení záväzného pravidla zámerným použitím prostriedkov,
ktoré sami o sebe neodporujú výslovnému zákazu zákona, ale svojimi dôsledkami odporujú zákon (in
fraudem legis). Uvedený záver podporuje aj rozsudok Najvyššie súdu SR, sp. zn. 2Cdo 2/2006.

Z vyššie uvedeného jednoznačne vyplýva, že súd prvého stupňa zistil úplne a správne skutkový stav
a zhodnotiac výsledky vykonaného dokazovania vyvodil z neho aj správny právny záver, keď návrhu v
celom rozsahu vyhovel.

Jednoznačne treba v prejednávanej veci prijať záver o tom, že žalobkyňa nikdy nestratila svoje vlastnícke
právo k predmetnej nehnuteľnosti a keďže ako vlastník je vedený v evidencii nehnuteľnosti žalovaný
v 2/ rade, bol preukázaný aj naliehavý právny záujem v zmysle ustanovenia § 80 písm. c/ O.s.p. na
požadovanom určení vlastníckeho práva.

Je treba zdôrazniť, že ak bola darovacia zmluva absolútne neplatná, nestal sa žalovaný v 1/ rade nikdy
vlastníkom nehnuteľností a v prípade jej ďalšieho prevodu na žalovaného v 2/ rade nesvedčí ani v
jeho prospech vlastníckeho práva, ktoré by malo byť odvodené od vlastníckeho práva žalovaného v
1/ rade. Na nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti sa totiž vyžaduje kumulatívne splnenie
dvoch právnych skutočností. Prvou je uzavretie platnej zmluvy o jej prevode (tipulus acquirendi) a
druhou je individuálny správny akt - rozhodnutie príslušnej správy katastra o povolení vkladu (modus as
aquirendi). Ak bol správou katastra povolený vklad vlastníckeho práva na základe absolútne neplatnej
zmluvy, je teda reálne daný len modus, avšak jasne chýba titulus, teda platne uzavretá zmluva.
Na základe absolútne neplatného právneho úkonu nemôže dôjsť k platnému prevodu vlastníckeho
práva k nehnuteľnosti, a teda nemožno uvažovať o ochrane vlastníckeho práva hoc i dobromyseľného
nadobúdateľa. Rovnako tak nie je možné za uvedeného stavu uprednostniť požiadavku právnej istoty a
ochrany práv nadobudnutých v dobrej viere pred zásadou, podľa ktorej nikto nemôže na iného previesť
viac práv, ako má sám.

K odvolacím námietkam žalovaného v 2/ rade ohľadom uplatnenia ustanovení § 44a a § 159a O.s.p.
so záverom, že v čase, keď nadobudol vlastníckeho právo k nehnuteľnosti, na liste vlastníctva nebola
zapísaná poznámka o vedení akéhokoľvek súdneho konania, a tým neboli splnené podmienky na to,
aby bol preňho záväzný výrok právoplatného rozsudku o určení vecného bremena k nehnuteľnosti.
S poukazom na nález pléna Ústavného súdu ČR zo dňa 16.10.2007, sp. zn. PL. US/78/06, podľa
ktorého pri odstúpení od zmluvy podľa § 48 ods. 2 OZ - ak nie je právnym predpismi alebo účastníkmi
dohodnuté inak, sa zmluva od začiatku ruší, ale s účinkami medzi jej účastníkmi. Vlastnícke právo
ďalších nadobúdateľov, pokiaľ svoje vlastnícke právo nadobudli v dobrej viere, ale nie keď došlo k
odstúpeniu od zmluvy, používa ochranu v súlade s článkom 11 Listiny základných práv a slobôd a s
ústavnými princípmi právnej istoty a ochrany nadobudnutých práv plynúcich z pojmu demokratického
právneho štátu v zmysle článku 1 ods. 1 Ústavy, a nezaniká. Z uvedeného nálezu však nemožno
vyvodiť, aby tieto závery boli analogicky aplikovateľné aj na situácie, keď je zmluva o prevode vlastníctva
absolútne neplatná. Neplatnosť prvotnej zmluvy o prevode vlastníctva totiž vzhľadom na derivatívny



spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva nemôže byť „zhojená“ následným prevodom veci na ďalšieho
„domnelého vlastníka“, čo je prejavom vyššie uvedenej zásady, podľa ktorej nikto nemôže na iného
previesť viac práv, ako má sám.

Ak teda nadobúdateľ odvodzuje svoje vlastnícke právo od svojho právneho predchodcu, ktorý v čase
jeho prevodu bol skutočným vlastníkom nehnuteľností, a prevod sa uskutočnil pred odstúpením od
zmluvy, právny dôvod nadobudnutia vlastníctva u prevodcu odpadol až po tom, ako nehnuteľnosť
nadobudla do vlastníctva tretia osoba. V čase nadobudnutia vlastníckeho práva teda nešlo o jeho
nadobudnutie od „nevlastnícka“ , ale naopak od „vlastníka“. Tento prípad však nie je prípadom v
prejednávanej veci. V prejednávanej veci totiž žalovaný v 2/ rade mal nadobudnúť nehnuteľnosť od
žalovaného v 1/ rade, ktorý nikdy nebol vlastníkom tejto nehnuteľnosti. Nemohol tak žalovaný v 2/ rade
nadobudnúť nehnuteľnosť od jej nevlastníka.

V tejto súvislosti nemá žiadny právny význam ani ustanovenie § 44a O. s. p., podľa ktorého účastník
konania je oprávnený podať na príslušnej správe katastra nehnuteľnosti návrh na zápis začatia súdneho
konania, v ktorom sa uplatňujú vecné práva k nehnuteľnostiam, alebo súdneho konania o určení
neplatnosti dobrovoľnej dražby. Uvedené ustanovenie obsahuje právo účastníka konania podať návrh
na zápis začatia súdneho konania o uplatnení vecných práv k nehnuteľnosti na príslušnú správu katastra
nehnuteľnosti. V prejednávanej právnej veci však konanie bolo začaté podaním žaloby na okresný súd
dňom 23.12.2009, pritom kúpna zmluva medzi žalovaným v 1/ rade a žalovaným v 2/ rade mala byť
uzavretá 02.12.2009. Zmluva teda bola uzavretá skôr, ako sa začalo konanie v predmetnej veci. V tejto
súvislosti súd ďalej uvádza, že v liste vlastníctva č. XXXX je uvedená poznámka návrh na OS Prešov
č. 11C/267/2009 za začatie konania o neplatnosť darovacej zmluvy pod P 2614/2009.

Rovnako ani aplikácia ustanovenia § 159a O.s.p., podľa ktorého výrok právoplatného rozsudku o určení
vecného práva k nehnuteľnosti, o neplatnosti právneho úkonu, ktorým sa nakladalo s nehnuteľnosťou,
prípadne o určení neplatnosti dobrovoľnej dražby nehnuteľnosti je záväzný aj pre osobu, ktorá nadobudla
vecné právo k tejto nehnuteľnosti v čase, keď v katastre nehnuteľnosti bola vykonaná poznámka o tomto
súdnom konaní je na rozhodnutie v predmetnej veci irelevantná. Ako to vyplýva z vyššie uvedeného
zmluva medzi žalovaným v 1/ rade a žalovaným v 2/ rade bola zrealizovaná skôr, ako sa začalo súdne
konanie a ako bola zapísaná poznámka o tomto súdnom konaní v liste vlastníctva. Žalovaný v 2/ rade,
keďže je vedený na liste vlastníctva ako vlastník, je v tomto konaní pasívne legitimovaný, preto je
rozsudok predmetnej právnej veci preňho záväzný ako pre účastníka tohto konania.

K odvolacím námietkam žalovaného v 1/ rade, že mal so svojím zamestnávateľom L. G. dohodu, že v
prípade, že dlžníčka dlh nesplatí, dôjde k predaju nehnuteľnosti a 50% z kúpnej ceny bude predstavovať
jeho odmenu, je pre rozhodnutie vo veci samej tiež irelevantné. Apriori sa totiž musí vychádzať z toho,
že darovacia zmluva medzi žalobkyňou a žalovaným v 1/ rade je absolútne neplatná. Ak teda žalovaný
v 1/ rade mal so svojim zamestnávateľom nejaké dohody, tieto v žiadnom prípade nemohli ovplyvniť
platnosť, resp. neplatnosť darovacej zmluvy. K námietkam odvolateľa - žalovaného v 1/ rade ohľadom
aplikácie ustanovenia § 159a a § 44a O.s.p. bolo už zaujaté stanovisko odvolacím súdom vyššie.

Z vyššie uvedených dôvodov postupom podľa § 219 ods. 1 O.s.p. bolo rozhodnutie súdu prvého stupňa,
okrem výroku o trovách konania, ako vo výroku vecne správne potvrdené.

Vzhľadom na odvolanie žalobkyne proti výroku o trovách konania, v ktorom namietala, že súd prvého
stupňa jej náhradu trov konania nepriznal, lebo že na pojednávaní výslovne uviedla, že nárok na náhradu
trov konania si neuplatňuje lebo, že na poslednom pojednávaní na položenú jej otázku, či žiada náhradu
trov si myslela, že ide o náhradu jej zárobku alebo náhradu jej cestovných nákladov. Je dôchodkyňa,
nepracuje, nemá žiadnu stratu na zárobku a na súd ju doviezol zať zadarmo. Na pojednávaní si myslela,
že ide iba o tieto náklady, nie o všetky náklady na právnika. Už v podanom návrhu na začatie konania si
uplatnila náhradu trov konania, a to v zmysle ustanovenia § 151 ods. 1 O.s.p., ktoré aj žiadala priznať.
Po pojednávaní oznámila svojmu bývalému právnemu zástupcovi výsledok rozsudku, ktorý následne



vyčíslil svoje náklady a doručil vyčíslenie v trojdňovej zákonnej lehote súdu. Peniaze na právnika si vždy
žiadala o žalovaného, nikdy v tej časti návrh na začatie konania nevzala späť.

Odvolací súd poukazuje na to, že aj keď v zápisnici o pojednávaní zo dňa 18.04.2012 pred súdom
prvého stupňa je uviedené, že žalobkyňa náhradu trov konania si neuplatňuje, a vzhľadom na následné
úkony žalobkyne a jej predchádzajúceho právneho zástupcu, keď do súdneho spisu boli dňa 23.04.2012
vyčíslené trovy právneho zastúpenia žalobkyne sumou 1.042,82 Eur, ako aj vzhľadom na to, že zo
spisu jednoznačne vyplýva, že už v žalobe si žalobkyňa žiadala náhradu trov konania, mal za to, že
žalobkyňa na pojednávaní zo dňa 18.04.2012 nesprávne pochopila a nesprávne sa vyjadrila k otázke
náhrady trov konania. Z jej ďalších úkonov, ako aj z obsahu celého spisu sa dá usúdiť, že v konaní
sa nevzdala náhrady trov konania vzniknutých jej na právnom zastúpení, ktoré v lehote troch dní od
vyhlásenia rozsudku vo veci samej boli vyčíslené sumou 1.042,82 Eur.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o trovách konania
postupom podľa § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p. zrušil a v rozsahu zrušenia vrátil postupom podľa ods. 2
citovaného ustanovenia súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

Úlohou súdu prvého stupňa bude v ďalšom konaní rozhodnúť o trovách žalobkyne aplikujúc ustanovenie
§ 142 ods. 1 a § 151 O.s.p. Z obsahu spisu vo veci samej jednoznačne vyplýva, že žalobkyňa si podala
návrh na rozhodnutie o trovách konania, ktoré v lehote troch dní od vyhlásenia rozhodnutia vo veci boli
aj vyčíslené. Vzhľadom na to, že je potrebné brať zreteľ na všetky podania účastníka konania, ktoré
sa v konaní o veci samej dotýkajú otázky trov konania, je potrebné o považovať za relevantný návrh
na rozhodnutie o jej trovách konania. Súd prvého stupňa preto v ďalšom konaní rozhodne o trovách
konania žalobkyne, a svoje rozhodnutie náležite odôvodní.

Súd prvého stupňa uznesením č.k. 11C 175/2011-88 zo dňa 7.2.2012 uložil žalovanému v 1/ rade
povinnosť do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia zaplatiť žalobkyni sumu vo výške 15 Eur.

Rozhodnutie odôvodnil tým, že dňa 03.02.2012 sa na okresnom súde konalo pojednávanie v predmetnej
veci, ktorého sa žalovaný v 1/ rade ani jeho právny zástupca nezúčastnili. Na uvedenom pojednávaní si
žalobkyňa uplatnila náhradu v zmysle § 147a ods. 1 O.s.p. vo výške 15 Eur.

Súd prvého stupňa citujúc ustanovenie § 147a ods. 1, 4 O.s.p. uložil žalovanému v 1/ rade povinnosť
zaplatiť žalobkyni 15 Eur, nakoľko sa žalovaný v 1/ rade, ani jeho právny zástupca, vytýčeného
pojednávania dňa 03.02.2012 nezúčastnili, aj napriek tomu, že im bolo predvolanie na pojednávanie
riadne doručené a bola zachovaná aj päť dňová lehota na prípravu pojednávania.

V zmysle § 119 ods. 2 O.s.p. je daná povinnosť účastníkom konania, ktorí navrhujú odročenie
pojednávania, aby bez zbytočného odkladu oznámili súdu dôvod odročenia pojednávania a to hneď po
tom, čo sa o dôvode dozvedeli alebo mali dozvedieť.

V danom prípade právny zástupca žalovaného v 1/ rade žiadosť o odročenie súdu nedoručil najneskôr
tri dni pred termínom pojednávania, ale podaním doručeným súdu dňa 02.02.2012. Žalovaný v 1/ rade
tak nesplnil povinnosť v zmysle § 147a ods. 4 O.s.p., teda najneskôr tri dni pred termínom pojednávania,
preto bolo rozhodnuté tak, ako je to uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

Proti uvedenému rozhodnutiu v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalovaný v 1/ rade
prostredníctvom svojho právneho zástupcu. Súdu prvého stupňa vytýkal, že tento dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci (§ 205 písm. d/, f/ O.s.p.). Uviedol, že dňa 30.01.2012 advokátska kancelária
JUDr. Patrik Holinga, s.r.o., ako právny zástupca žalovaného v 1/ a 2/ rade, zaslala súdu žiadosť
o odročenie pojednávania nariadeného na deň 03.02.2012. Dôvodom bola zdravotná indispozícia -



blokácia v krížovej časti chrbtice právneho zástupcu žalovaných. K žiadosti o odročenie pojednávania bol
pripojený aj lekársky nález na základe odborného lekárskeho vyšetrenia zo dňa 30.01.2012. Žiadosť o
odročenie pojednávania bola súdu zaslaná v pondelok 30.01.2012 doručenou poštovou zásielkou. Táto
preto musela byť súdu doručená 31.01.2012, tak bola splnená povinnosť v zmysle § 147a ods. 4 O.s.p.,
preto nie je dôvod na uloženie povinnosť zaplatiť sumu 15 Eur. V odvolaní bolo tiež uvedené, že JUDr.
Patrik Holinga, s.r.o. zastupuje aj žalovaného v 2/ rade, pričom plná moc sa nachádza v súdnom spise.

Z uvedených dôvodov navrhol napadnuté uznesenie zrušiť.

Ak súd rozhodol o odročení nariadeného pojednávania na základe žiadosti účastníka z dôležitého
dôvodu na jeho strane, ktorý zavinila lebo je výsledkom náhody, ktorá sa mu prihodila, má účastník
vystupujúci v konaní ako protistrana, ktorý sa dostavil na pojednávanie, právo od neho požadovať sumu
15 Eur. Právo podľa odsekov 1 a 2 nevznikne, ak účastník alebo jeho zástupcu splnil povinnosť podľa
§ 119 ods. 2 a žiadosť o odročenie bola doručená súdu najneskôr tri dni pred termínom pojednávania
(§ 147 a ods. 1,4 O.s.p.).

Účastník, ktorý navrhuje odročenie pojednávania, musí oznámiť dôvod na odročenie pojednávania bez
zbytočného odkladu po tom, čo sa o ňom dozvedel alebo od kedy sa o ňom mohol dozvedieť, alebo s
prihliadnutím na všetky okolnosti ho mohol predvídať (§ 119 ods. 2 veta 1 O.s.p.).

Súd prvého stupňa sa náležite riadil vyššie uvedeným, preto správne rozhodol, keď uložil žalovanému
v 1/ rade z dôvodu neprítomnosti jeho právneho zástupcu a žiadosti o odročenie pojednávania, zaplatiť
žalobkyni 15 Eur. Zo spisu jednoznačne vyplýva, že žiadosť právneho zástupcu žalovaného v 1/ rade o
odročenie pojednávania s priloženým vyjadrením ošetrujúceho lekára bola súdu doručená 02.02.2012,
pričom pojednávanie vo veci bolo určená na deň 03.02.2012. Z uvedeného vyplýva, že žiadosť o
odročenie pojednávania nebola právnym zástupcom žalovaného v prvom rade doručená v trojdňovej
lehote pred termínom pojednávania.

Tvrdeniu JUDr. Patrika Holingu, s.r.o., že táto spoločnosť zastupuje v konaní aj žalovaného v 2/ rade zo
spisu nevyplýva. Do spisu nie je pripojené žiadne plnomocenstvo, podľa ktorého JUDr. Patrik Holinga,
s.r.o., advokátska spoločnosť, by mala zastupovať v konaní aj žalovaného v 2/ rade.

Z vyššie uvedených dôvodov preto odvolací súd postupom podľa § 219 ods. 1 O.s.p. napadnuté
uznesenie súdu prvého stupňa č.k. 11C 175/2011-88 zo dňa 07.02.2012 ako vo výroku vecne správne
potvrdil.

Poučenie:

Proti uvedenému rozsudku odvolanie nie je prípustné.