{"guid": "07f6c84e-c877-4160-ac62-78f683031471:fadb6631-5222-4245-94ac-44391af6b10f", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2019:8317207985.1", "spisova_znacka": "12Co/22/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 12Co/22/2018 z 13. 2. 2019", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Prešov z 13. februára 2019, sp. zn. 12Co/22/2018, ECLI:SK:KSPO:2019:8317207985.1", "identifikacne_cislo": "8317207985", "sud": {"guid": "sud_155", "nazov": "Krajský súd Prešov", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-presov"}, "sudca": "JUDr. Vladimír Pribula", "sudca_id": 200, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-vladimir-pribula-200", "datum_vydania": "2019-02-13", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdené"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Spotrebiteľské zmluvy"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015"}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/fadb6631-5222-4245-94ac-44391af6b10f", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2019:8317207985.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSPO:2019:8317207985.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSPO:2019:8317207985.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 12Co/22/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8317207985
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 02. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Karol Krochta
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8317207985.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Karola Krochtu a členov senátu
JUDr. Evy Šofrankovej a JUDr. Gabriely Világiovej v spore žalobcu: Intrum Slovakia s.r.o., Mýtna 48, 811
07 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 35 831 154, zast. JUDr. Ján Šoltés, AK Mýtna 48, 821
00 Bratislava, proti žalovanej: J. Y., nar. XX.XX.XXXX, bytom S. X/X, XXX XX Y., o zaplatenie 183,58
eur s prísl.,o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Humenné, č.k. 15Csp/196/2017-34 z
21.06.2018 takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok v jeho napadnutej časti, t.j. vo výroku III. o zamietnutí žaloby do výšky 98,74Eur
s prísl.  a vo výroku IV. o trovách konania.

II. Stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. V záhlaví tohto rozhodnutia označených strán sporu súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom
rozhodol nasledovne:

I. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 82,14 Eur s 5,05 % úrokom z omeškania ročne od
30.1.2014 do zaplatenia v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

II. Konanie do výšky 2,70 Eur s príslušenstvom z a s t a v u j e .

III. Žalobu do výšky 98,74 Eur s príslušenstvom z a m i e t a .

IV. Žalovanému náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

2. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil ustanoveniami § 144 CSP, § 497 Obchodného zákonníka, § 39,
§ 52 ods. 1,3,4, § 502 ods. 1 a § 657 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 2, § 2, § 9 ods. 2, § 11 ods. 1
zákona č. 129/2010Z.z. Výrok o trovách konania ustanoveniami § 255 ods. 2 a § 262 ods. 2 CSP.

3. Vychádzal zo zistenia, že právny predchodca žalobcu a žalovaná uzavreli dňa 05.04.2013 zmluvu
o pôžičke č. XXXXXXXX,  na základe ktorej bola žalovanému poskytnutá pôžička 274,07 eur, s 36
splátkami, vo výške 11,29 eur, s úrokom 31,48%, splatnosťou 4/2016. Uvedenú zmluvu posúdil ako
spotrebiteľskú a podrobil ju súdnej kontrole.

4. Následne ustáli, že v nej absentuje údaj o konečnej splatnosti úveru. Zákon o spotrebiteľských úveroch
explicitne vyjadruje ako jednu z obligatórnych náležitostí údaj o konečnej splatnosti. Tento údaj musí
byť v zmluve výslovne uvedený, nemožno ho vyvodzovať z ďalších zmluvných náležitostí (napr. z počtu



splátok úveru, nejednoznačne určený deň stanovený počtom dní od uzavretia zmluvy). Počet a výška
splátok úveru je samostatnou zmluvnou náležitosťou, ktorú nemožno stotožňovať s chýbajúcim údajom o
konečnej splatnosti úveru, tu poukazujúc aj na rozhodnutie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5Co/286/2014
zo dňa 27.05.2014.

5. Ďalej konštatoval, že v zmluve o pôžičke bola úroková sadzba v danom prípade dohodnutá vo výške
31,48% ročne. Úroky za poskytovanie peňažných prostriedkov podliehajú súdnej kontrole vo svetle
princípu dobrých mravov(§ 39 Občianskeho zákonníka). Doterajšia judikatúra súdov nespochybnila, že
neprimerané úroky sú v rozpore s pravidlami správania sa, ktoré sú v spoločnosti v prevažnej miere
uznávané a predstavujú základný hodnotový poriadok. Cena plnenia tak teda nie je vyňatá zo súdnej
kontroly, pokiaľ ide o rozsah jej primeranosti a ani kontroly podľa generálnej klauzuly (§ 53 ods. 1
Občianskeho zákonníka). Neprimeranou a preto odporujúcou dobrým mravom je taká výška úrokov,
ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru v dobe dojednania obvyklú určenú najmä s prihliadnutím
k najvyšším úrokových sadzbám uplatňovaným bankami pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek. Pri
nebankových subjektoch, ktoré sú taktiež súčasťou finančného trhu sa vzhľadom na vyššiu mieru rizika
vo všeobecnosti dajú akceptovať vyššie úroky, rozhodne nie však viac ako o 100 % oproti priemeru
bánk. Výška zmluvných úrokov, pokiaľ tieto úroky prevýšia priemer úrokov na trhu pri porovnateľnom
úvere o viac ako 100 % je neprijateľná a odporuje dobrým mravom, tu poukazujúc na rozsudok
Krajského súdu v Prešove sp. zn. 19Co/312/2015 zo dňa 24.05.2016. Vychádzajúc zo štatistických
údajov zverejnených na webovej stránke Národnej banky Slovenska boli priemerné úrokové sadzby pri
úveroch (spotrebiteľské a iné úvery) so začiatočnou fixáciou úrokovej sadzby 1-5 rokov v apríli 2013,
kedy bola predmetná zmluva uzavretá, v sadzbe 10,68 %. Úverová zmluva uzavretá medzi žalobcom a
žalovaným dňa 5.4.2013 bola so splatnosťou 36 mesiacov. Úroková sadzba predmetného úveru je tak
viac ako 2-násobkom priemernej sadzby úverov poskytovaných v rovnakom období, tu poukazujúc na
rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1M Cdo 1/2009 zo dňa 31.07.2009.

6. Ďalej zistil, že zo zmluvy nevyplýva výška jednotlivých zložiek mesačnej splátky, t.j. aká je výška
splátok istiny, aká je výška splátok úrokov a aká je výška splátok ďalších poplatkov, ani termíny ich
splatnosti, nakoľko tie majú byť v zmysle uvedeného ustanovenia určené v splátkovom kalendári, avšak
tento k zmluve nebol pripojený. Žalobca do zmluvy uviedol len celkovú splátku, z ktorej nie je možné zistiť
jej jednotlivé zložky. Spotrebiteľ v čase uzatvárania zmluvy ani v priebehu trvania zmluvného vzťahu
nemal vedomosť o tom z akých položiek, v akej výške pozostáva navýšenie úveru. Túto skutočnosť
potvrdil aj Krajský súd v Prešove v rozsudku sp. zn. 3Co/7/2017 zo dňa 06.04.2017.

7. Čo sa týka právneho názoru vyjadreného v Rozsudku Súdneho dvora EÚ zo dňa 09.11.2016 v
právnej veci C-42/15, Home Credit Slovakia, a.s. c/a Klára Bíróová. V uvedenej právnej veci Súdny
dvor EÚ vo svojej odpovedi na 1. otázku uviedol,  že Článok 10 ods. 2 písm. h) a i) Smernice sa
má vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny po sebe
nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky
bude započítaná na vrátenie tejto istiny. Tieto ustanovenia v spojení s článkom 22 ods. 1 tejto Smernice
bránia tomu, aby členský štát stanovil takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnej právnej úprave. Súdny
dvor EÚ vo svojom rozhodnutí vyslovil, že Smernica sa má vykladať tak, že členské štáty nesmú
zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od ustanovení tejto
Smernice, daný záver je však vzhľadom na napadnuté ustanovenie Zákona o spotrebiteľských úveroch
neaplikovateľný, nakoľko v tomto konkrétnom prípade ide o vnútroštátne právo - Zákon, ktorý nad rámec
smernice zakotvil prísnejšie podmienky vo vzťahu k povinným náležitostiam spotrebiteľskej zmluvy o
úvere na splnenie ktorých je viazané posúdenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru.
Požiadavka zákona o spotrebiteľských úveroch je teda od požiadavky Smernice iná. Zákon uvádza, že
zmluvy musia obsahovať \"výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov\". Slovenský
zákon o spotrebiteľských úveroch ide nad rámec Smernice a celkom jednoznačne požaduje vyjadrenie
tak splátok istiny, ako aj splátok úrokov a splátok iných poplatkov. K výkladu tohto ustanovenia zákona
o spotrebiteľských úveroch existuje konštantná judikatúra slovenských súdov potvrdená rozsudkami
Najvyššieho súdu SR, desiatkami rozhodnutí krajských súdov a stovkami rozhodnutí okresných súdov
SR, v zmysle ktorej je potrebné toto ustanovenie vykladať tak, že zmluva musí obsahovať vyjadrenie
splátok istiny, splátok úrokov a splátok poplatkov, inak sa zmluva o spotrebiteľskom úvere považuje v
zmysle § 11 ods. 1 Zákona za bezúročnú a bez poplatkov. Smernica vyžaduje v spotrebiteľskej zmluve
iba uvedenie výšky, počtu a frekvencie splátok spotrebiteľa. V danom prípade  je tu zrejmý konflikt
medzi Smernicou a Zákonom o spotrebiteľských úveroch. To však neznamená, že sa má bez ďalšieho



automaticky uplatniť pred vnútroštátnym právom Smernica. V taktom prípade totiž musí vnútroštátny
súd skúmať, či môže Smernici priznať priamy účinok, resp. nepriamy účinok. Podľa ustálenej judikatúry
Súdneho dvora EÚ na otázku priameho účinku smerníc v spore medzi jednotlivcami  v zásade platí
zákaz horizontálneho priameho účinku spočívajúci v tom, že žiadne ustanovenie smernice zaručujúce
jednotlivcovi práva alebo ukladajúce povinnosti ako také sa nemôže použiť v rámci sporu, v ktorom
stoja proti sebe výhradne jednotlivci. V prípadoch, kedy súdy Slovenskej republiky rozhodujú o sporoch
medzi veriteľmi a spotrebiteľmi ohľadne bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľských úverov podľa
Zákona, resp. Smernice, sa jedná o spory medzi jednotlivcami. Z tohto dôvodu nie je možné, aby
vnútroštátne súdy poskytli Smernici priamy účinok. Súd preto musí skúmať, či môže Smernici priznať
nepriamy účinok. V zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ,  je rozsah a medze nepriameho
účinku smerníc vyjadrený jednak právom EÚ, jednak právom vnútroštátnym. Súd posúdi, či je možne
uplatniť eurokonformný výklad, teda či  vzhľadom na právnu povahu Smernice možno jej ustanovenia
aplikovať pri výklade vnútroštátneho Zákona. V takomto prípade musí ísť o výklad v čo najväčšej
možnej miere v zmysle znenia a účelu/cieľa Smernice, musí ísť o výklad za použitia výkladových
metód podľa vnútroštátneho právneho poriadku, nesmie sa jednať o výklad contra legem a nesmú byť
porušené všeobecné právne zásady. Okrem uvedeného výklad Zákona nemôže narúšať všeobecné
právne zásady, najmä zásadu právnej istoty. Vzhľadom na explicitné znenie zákona o spotrebiteľských
úveroch v časti členenia splátok na splátky istiny, splátky úrokov a splátky poplatkov, nemožno priznať
Smernici ani nepriami účinok, jednalo by sa o výklad vnútroštátneho Zákona contra legem.  Súd bol
potom toho názoru, že napriek odkazu žalobcu na predmetné rozhodnutie Súdneho dvora EÚ, zákon o
spotrebiteľských úverov jednoznačne určuje náležitosti spotrebiteľskej zmluvy a v prípade absencie čo
i len jednej z nich, tak ako to ustanovuje §  11 tohto zákona, je úver potrebné považovať za bezúročný
a bez poplatkov.

8. Zmluve chýbajú niektoré náležitosti podľa zákona o spotrebiteľských úveroch, preto by sa považovala
za bezúročnú bez poplatkov (§ 9 ods. 2 písm. f), i), k) zákona o spotrebiteľských úveroch). Súd priznal
žalobcovi rozdiel medzi poskytnutou sumou  274,07 eur a úhradou žalovanej 191,93 eur( bez akontácie)
a súd ju zaviazal na úhradu 82,14 eur  s príslušenstvom - s úrokom z omeškania 5,05% od 30.11.2014
(zosplatnenia) do zaplatenia, ktorý je v súlade s § 517 Občianskeho zákonníka a § 3 ods. 1 nariadenia
vlády SR č. 87/1995 Z.z.

9. Tento rozsudok, čo do zamietavého výroku (III.) a čo do výroku o trovách konania (IV.) napadol
odvolaním žalobca majúc za to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci. ( § 365 ods. 1 písm. h/ CSP). Podstata jeho odvolania tkvie v nesúhlase s názorom súdu
prvej inštancie o bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého úveru z dôvodu absencie obligatórnych
náležitosti uvedených v 9 ods. 2 písm. f/, j/, k/ ZoSÚ. Mal za to, že názor súdu prvej inštancie o
absencii náležitosti v zmysle § 9 ods. 2 písm. k/ ZoSÚ je v rozpore s čl. 10 Smernice 2008/48/ES,
ako právne záväzným aktom Európskeho spoločenstva, ktorý má v zmysle čl. 7 ods. 2 Ústavy  SR
prednosť pred zákonmi SR, ako aj v rozpore s rozsudkom SD EÚ č. C-42/15, ktorým podľa názoru
žalobcu bolo rozhodnuté, že ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k/ ZoSÚ je v rozpore so smernicou 2008/48ES,
t.j. záväzným prameňom práva. Údaj o konečnej splatnosti úveru je daný uvedením mesiaca a roka
ukončenia úverového vzťahu, v tomto prípade 04/2016, ktoré je dostatočne určité a zrozumiteľné. Tým
bola splnená zákonná požiadavka uvedenia termínu konečnej splatnosti úveru v zmysle  § 9 ods. 2
písm. f/ ZoSÚ.  Podľa žalobcu súd prvej inštancie taktiež nesprávne uzavrel, že dojednaná odplata za
poskytnutie spotrebiteľského úveru vo forme zmluvných úrokov je neprimerane vysoká a v rozpore s
dobrými mravmi, tu poukazujúc na § 53 ods. 6 OZ, pričom výška dojednanej odplaty za poskytnutie
spotrebiteľského úveru 31,48% neprevyšovala odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za
spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch. Na podporu svojho tvrdenia poukázal na rozhodnutia KS
KE, sp. zn. 5Co/181/2017 z 25.01.2018 a 5Co/298/2017 z 13.02.2018. Na základe uvedeného navrhol
rozsudok v ním napadnutej časti zmeniť a vyhovieť jeho žalobnému návrhu v celom rozsahu a priznať
mu trovy konania.

10.   Žalovaná sa ku podanému odvolaniu nevyjadrila.

11. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom
stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom  (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti
ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z  ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia odvolacieho



pojednávania (§ 385 CSP a contrario)  s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej
tabuli aj webovej stránke Krajského súdu v Prešove a  dospel k  záveru, že odvolanie žalobcu nie je
dôvodné.

12. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

13. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích námietok v kontexte
s namietanými nesprávnymi skutkovými zisteniami a nesprávnym právnym posúdením veci, teda to, či
súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či
riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí
byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú
rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (pozri napr. Ústavný súd SR, sp. zn.  II.ÚS 78/05).

14. Žalobca tvrdí, že rozsudok súdu prvej inštancie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje
konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu
pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn. 7 Cdo
7/2010).

15. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie v prejednávanom spore správne zistil skutkový stav v
rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočnosti a na základe vykonaného dokazovania dospel
k správnym skutkovým zisteniam a prejednávaný spor aj správne právne posúdil. Z odôvodnenia tu
napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami súdu pri
hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi súdu na strane druhej. Naproti tomu v priebehu
odvolacieho konania žalobca nepredostrel relevantný argument majúci súvis s prejednávanou vecou,
ktorý by bol takej povahy, že by mohol priniesť pre neho priaznivejšie rozhodnutie.

16. Možno teda naproti námietkam odvolateľa uzavrieť, že aj podľa právneho názoru odvolacieho
súdu dal súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí zrozumiteľnú a presvedčivú odpoveď na podstatné
argumenty strán sporu, pričom tak učinil v snahe garantovať stranám sporu ich právo na spravodlivé
súdne konanie. Skutočnosť, že v tomto rozhodnutí neboli naplnené očakávania žalobcu, teda súd prvej
inštancie nerozhodol v súlade s jeho právnym názorom ešte neznamená, že došlo k porušeniu jeho
základného práva na spravodlivé súdne konanie. Súd prvej inštancie podľa odvolacieho súdu totiž
postupoval v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi a majúc na pamäti základné právo
strán sporu na súdnu ochranu, túto stranám sporu poskytol v požadovanej kvalite.

17. Odvolací súd osvojujúc si závery súdu prvej inštancie na zdôraznenie vecnej správnosti a v súvislosti
s odvolacími námietkami žalobcu dopĺňa nasledovné.

18. Podľa § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom
v čase uzatvorenia zmluvy (ďalej len „ZoSÚ“) zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných
náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti: výšku, počet a termíny
splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k
jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely
jeho splatenia.

19. V súvislosti s údajom podľa ust. § 9 ods. 2 písm. k/  zákona č. 129/2010 Z. z. a rozsudkom
Súdneho dvora vo veci C-42/2015 Home Credit Slovakia, a.s. a Klára Biróová odvolací súd poukazuje
na priamy účinok smerníc. Otázka priameho účinku smerníc sa vo všeobecnosti v podstate týka
vymedzenia podmienok, za ktorých vnútroštátne orgány môžu určitú normu práva Únie aplikovať priamo,
bezprostredne, na prípad, ktorý riešia.



20. Vzhľadom na existenciu ustálenej judikatúry SD EÚ na otázku priameho účinku smerníc v
spore medzi jednotlivcami (v tomto konkrétnom prípade veriteľ verzus spotrebiteľ) v zásade platí
zákaz horizontálneho priameho účinku spočívajúci v tom, že žiadne ustanovenie smernice zaručujúce
jednotlivcovi práva alebo ukladajúce povinnosti ako také sa nemôže použiť v rámci sporu, v ktorom stoja
proti sebe výhradne jednotlivci.

21. Z uvedeného vyplýva, že priamy účinok je tak v zásade možný len v spore medzi jednotlivcom
a štátom, kedy sa jednotlivec dovolá svojho práva vyplývajúceho zo smernice priamo voči štátu ako
subjektu zodpovednému za nesprávne implementovanie smernice.

22. Problém nastal v súvislosti s pochybnosťami, kde sú hranice nepriameho účinku smernice. Súd
totiž na jednej strane má za cieľ v zmysle rozsudku C-42/15 dosiahnuť plný účinok smernice pri využití
všetkých aplikačných metód a ustanovení celého právneho poriadku, no na druhej strane existujú obavy,
aby nedošlo v sporoch medzi jednotlivcami k aplikácii nepriameho účinku smernice contra legem a
navyše aj proti princípom súkromného práva, akým je aj princíp právnej istoty.

23. Dôležitý je tiež výklad rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15 a smernice 2008/48/ES, pretože
sa zdá, že súdny dvor mal ,,eurovýhradu“ len k amortizačnej tabuľke ako povinnej náležitosti zmluvy a
len vo vzťahu k istine. Prejednávaná vec sa však netýka amortizačnej tabuľky, ale špecifikácie splátok
úveru podľa jednotlivých zložiek, čo je v konečnom hľadisku relevantné aj na účely transparentnosti
vstupných údajov pre výpočet RPMN.

24. Tak explicitne presné ustanovenie akým je ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k/ ZoSÚ cez prizmu
eurokonformného výkladu nemožno ignorovať a tolerovať absenciu údajov o výške, počte a termíne
splátok istiny, úrokov a iných poplatkov v žiadnej zmluve o úvere. Zákonodarca v citovanom ustanovení
jasne deklaroval, aké následky sú spojené s absenciou obligatórnych náležitostí uvedených pod písm.
k) § 9 odsek 2 ZoSÚ a odvolací súd nevidí dôvod na odklon od vnútroštátneho predpisu, ktorý bol v čase
vydania napadnutého rozsudku platný a účinný.

25. Zákonom č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch bola do právneho poriadku zakotvená dikcia
zákonnej náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere o spôsobe splácania úveru podľa istiny, úrokov a
iných poplatkov. Približne štyri roky táto zákonná dikcia bola spojená ešte aj kumulatívne s právom na
uvedenie súčtu týchto platieb. Nemali by byť žiadne pochybnosti, že v tom čase smernica Rady 87/102/
EHS nevyžadovala plnú harmonizáciu.

26. Zákonom č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch bola transponovaná smernica 2008/48/ES
z 23. apríla 2008, ktorá vyžadovala plnú harmonizáciu. Do tohto nového zákona o spotrebiteľských
úveroch bola prevzatá z predchádzajúceho zákona totožná dikcia splácania spotrebiteľských úverov
podľa splátok istiny, úrokov a iných poplatkov.

27. Klauzula objasňujúca špecifikáciu splátok úveru nielen podľa istiny ale aj úrokov a poplatkov má
význam, aby bol jasný údaj, (i) z čoho splátka pozostáva, (ii) či splátka obsahuje aj poplatky, (iii) či
neobsahuje poplatky, ktoré nemajú byť zaradené do RPMN), (iiii) či ide o amortizované splácanie alebo
bez amortizácie alebo (iiiii) údaj o tom, v ktorých splátkach je výlučne istina a v ktorých len poplatky (pri
niektorých typoch úverov sú zmluvy formulované tak, že najprv sa splácajú výlučne úroky a v poslednej
splátke istina ) a pod.

28. Podľa názoru odvolacieho súdu špecifikácia splátok úveru má svoj význam aj v tom, že spotrebiteľ
má možnosť v prípade sankcie bezpoplatkovosti priamo zistiť, ktorej časti splátky sa táto sankcia týka.
Spotrebiteľ má tiež možnosť kontroly, či v splátke použitej na účely výpočtu RPMN nie je uvedený
poplatok, ktorý sa do RPMN nesmie započítať. RPMN pritom predstavuje dôležitý údaj o celkových
nákladoch na úver. Špecifikácia splátok úveru môže odhaliť aj nekalé obchodné praktiky, ak by nedošlo
k naplneniu predzmluvných informácii o splátkach úveru (cieľ podľa II. bod 2 smernice 2008/48/ES).

29. Zákon o spotrebiteľských úveroch v § 9 odsek 2 presne definuje, aké náležitosti, okrem všeobecných
(§ 43 Občianskeho zákonníka), musí spotrebiteľská zmluva obsahovať. Okrem iného v § 9 odsek 2 písm.
k/ uvádza, že zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí obsahuje najmä výšku,



počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky
priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru
na účely jeho splatenia. Z uvedeného je zrejmé, že povinnými náležitosťami zmluvy o spotrebiteľskom
úvere podľa úpravy platnej v čase uzavretia zmluvy medzi stranami sporu bolo aj suma, počet a termíny
splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, pričom slová suma, počet a termíny splátok sa viažu ku každej
z tam uvedených zložiek spotrebiteľského úveru, teda tak k istine, ako aj k úrokom a iným poplatkom.
Je teda jednoznačné, že v každej zmluve musí byť uvedená tak výška istiny, ako aj úrokov a iných
poplatkov, taktiež aj ich počet a termíny splátok. V danom prípade zmluva o úvere, ktorá bola uzatvorená
medzi stranami sporu  obsahovala len výšku a počet splátok, a to v sume 11,24-Eur v počte 36 splátok.

30. Súd odkazuje aj na odôvodnenia 9, 19, 30, 31 a 47 smernice 2008/48/ES: „(9) Úplná harmonizácia
je potrebná na to, aby sa všetkým spotrebiteľom v Spoločenstve zabezpečila vysoká a rovnocenná
úroveň ochrany ich záujmov a aby sa vytvoril skutočný vnútorný trh. Členské štáty by preto nemali
mať možnosť zachovať alebo zaviesť iné vnútroštátne ustanovenia ako ustanovenia tejto smernice.
Takéto obmedzenie by sa však malo uplatňovať len na ustanovenia harmonizované touto smernicou.
Ak neexistujú takéto harmonizované ustanovenia, členské štáty by mali mať možnosť zachovať alebo
zaviesť vnútroštátne právne predpisy… (19) Na to, aby sa spotrebitelia mohli rozhodnúť na základe
úplnej znalosti veci, mali by sa im pred uzavretím zmluvy o úvere poskytnúť primerané informácie o
podmienkach a nákladoch spojených s úverom a o ich povinnostiach, ktoré si spotrebiteľ môže vziať so
sebou  zvážiť… (30) Táto smernica neupravuje otázky zmluvného práva, ktoré sa týkajú platnosti zmlúv
o úvere. Členské štáty preto môžu v tejto oblasti zachovať alebo zaviesť vnútroštátne ustanovenia, ktoré
sú v súlade s právom Spoločenstva. Členské štáty môžu upraviť právny režim, ktorým sa riadi ponuka
na uzatvorenie zmluvy o úvere, najmä to, kedy sa má predložiť, a obdobie, počas ktorého je záväzná
pre veriteľa. Ak sa takáto ponuka predloží zároveň s informáciami, ktoré sa majú poskytnúť v súlade s
touto smernicou pred uzavretím zmluvy, mala by sa, tak ako akékoľvek ďalšie doplňujúce informácie,
ktoré môže veriteľ chcieť spotrebiteľovi poskytnúť, predložiť v osobitnom dokumente, ktorý môže byť
pripojený k štandardným európskym informáciám o spotrebiteľskom úvere. (31) Zmluva o úvere by mala
zrozumiteľným a stručným spôsobom poskytovať všetky potrebné informácie, aby sa mohol spotrebiteľ
oboznámiť so svojimi právami a povinnosťami, ktoré mu z nej vyplývajú. (47) Členské štáty by mali
ustanoviť pravidlá o sankciách uplatniteľných v prípade porušenia vnútroštátnych ustanovení prijatých
podľa tejto smernice a zabezpečiť ich vykonávanie. Aj keď výber sankcií ostáva v právomoci členských
štátov, ustanovené sankcie by mali byť účinné, primerané a odrádzajúce.“

31. V zmysle článku 1 tejto smernice s názvom „Predmet úpravy“: „Účelom tejto smernice je
harmonizovať určité aspekty zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov,
ktoré sa týkajú zmlúv o spotrebiteľskom úvere.“

32. Článok 10 rovnakej smernice, nazývaný „Informácie, ktoré má obsahovať zmluva o úvere“, stanovuje:
ods. 2 Zmluva o úvere zrozumiteľne a stručne uvádza: g) ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú
čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané v čase uzavretia zmluvy o úvere; uvedú sa všetky
predpoklady použité na výpočet tejto miery; h) výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa a prípadne
poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými
sadzbami úveru na účely splatenia; v prípade amortizácie istiny na základe zmluvy o úvere s dobou
určitou právo spotrebiteľa vyžiadať si výpis z účtu vo forme amortizačnej tabuľky, a to bezplatne a
kedykoľvek počas celej dĺžky trvania zmluvy o úvere. Amortizačná tabuľka uvádza splátky, ktoré sa
majú zaplatiť, a lehoty a podmienky ich úhrady; táto tabuľka obsahuje rozpis každej splátky s uvedením
amortizácie istiny, úrokov vypočítaných na základe úrokovej sadzby úveru a prípadne i dodatočné
náklady; ak úroková sadzba nie je fixná alebo sa dodatočné náklady podľa zmluvy o úvere môžu zmeniť,
amortizačná tabuľka zrozumiteľne a stručne uvádza, že údaje v nej uvedené budú platné len do najbližšej
zmeny úrokovej sadzby úveru alebo dodatočných nákladov v súlade so zmluvou o úvere; j) ak sa
poplatky a úroky majú platiť bez amortizácie istiny, výpis, ktorý uvádza lehoty a podmienky splácania
úrokov a súvisiacich pravidelných a nepravidelných poplatkov; k) prípadne poplatky za vedenie jedného
alebo viacerých účtov, na ktorých sa zaznamenávajú platobné transakcie a čerpanie, pokiaľ otvorenie
účtu nie je dobrovoľné, spoločne s poplatkami za používanie platobných prostriedkov na platobné
transakcie a čerpanie a akýmikoľvek inými poplatkami vyplývajúcimi zo zmluvy o úvere a podmienkami,
za ktorých sa tieto poplatky môžu zmeniť; u) prípadne iné zmluvné podmienky; ods. 3. Keď sa uplatňuje
odsek 2 písm. i), veriteľ sprístupní pre spotrebiteľa výpis z účtu vo forme amortizačnej tabuľky, a to
bezplatne a kedykoľvek počas celej dĺžky trvania zmluvy o úvere. ods. 4. V prípade zmluvy o úvere, na



základe ktorej splátky spotrebiteľa nevedú k okamžitej zodpovedajúcej amortizácii celkovej výšky úveru,
ale sa v období a za podmienok ustanovených v zmluve o úvere alebo v doplnkovej zmluve použijú
na vytvorenie istiny, informácie podľa odseku 2 musia zahŕňať zrozumiteľný a stručný údaj o tom, že
takáto zmluva o úvere nezaručuje splatenie celkovej výšky úveru čerpaného na jej základe, ak sa takáto
záruka neposkytne.

33. Článok 22 tejto smernice s názvom „Harmonizácia a záväzný charakter tejto smernice“ znie: „Keďže
táto smernica obsahuje harmonizované ustanovenia, členské štáty nesmú zachovať ani zaviesť vo
svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od ustanovení tejto smernice“.

34. Príloha II smernice 2008/48 obsahujúca „Štandardné európske informácie o spotrebiteľskom úvere“
uvádza vo svojom bode 2 s názvom „Opis hlavných vlastností úverového produktu“ položku s názvom
„Splátky a prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky poukazovať“. Tejto položke zodpovedá tento
opis: „Budete musieť zaplatiť: [Výška, počet a frekvencia splátok, ktoré zaplatí spotrebiteľ] Úrok a/alebo
poplatky sa budú splácať takto:…“

35. Vo vzťahu k záverom Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15 odvolací súd poukazuje aj na príspevok
doc. JUDr. Jánošikovej, PhD.: „Otázne však je, ako by na tento záver mal zareagovať sudca rozhodujúci
konkrétny spor. Ak totiž zistí, že neuvedenie konkrétnej náležitosti v zmluve o spotrebiteľskom úvere
by malo byť v zmysle § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 sankcionované zánikom nároku veriteľa na
úrok a poplatky, ale súčasne dospeje k záveru, že ide o náležitosť, ktorej neuvedenie v zmluve o
spotrebiteľskom úvere nemá vplyv na možnosť spotrebiteľovi posúdiť rozsah jeho záväzku, tak vlastne
narazil na rozpor medzi vnútroštátnou právnou úpravou a právom Únie. Keďže však norma práva
Únie má v tomto prípade podobu smernice, vzhľadom na horizontálny právny vzťah medzi veriteľom
a spotrebiteľom nemôže mať smernica priamy účinok. Zistený rozpor je teda možné vyriešiť len
prostredníctvom nepriameho účinku smernice, čo znamená pokúsiť sa o taký výklad zákona č. 129/2010,
ktorým sa rozpor odstráni. Domnievam sa však, že v tomto prípade by sudca narazil na jednu z
hraníc povinnosti eurokonformného výkladu vnútroštátneho práva, ktorou je zákaz výkladu contra legem.
Neviem si totiž predstaviť, akou výkladovou metódou by bolo možné obísť príkaz považovať zmluvu o
spotrebiteľskom úvere za bezúročnú a bez poplatkov obsiahnutý v § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010. Nešlo
by už podľa môjho názoru o výklad práva, ale o sudcovskú tvorbu práva.“

36. Odvolací súd rovnako odkazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn. 7Sžo/61/2015:
„Zmluva o pôžičke neobsahuje údaje podľa § 9 ods. 2 ZoSÚ, t.j. konkrétne termíny jednotlivých splátok,
výšku istiny, úrokov a iných poplatkov a obsahuje len výšku jednotlivých splátok, počet splátok a termín
konečnej splatnosti s tým, že ďalšie údaje sú obsiahnuté v splátkovom kalendári, ktorý bol spotrebiteľovi
preukázateľne doručený až po podpise zmluvy o úvere, je takáto obchodná praktika neprípustná a
odporujúca čestnej obchodnej praxi. Nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že uvedené informácie boli obsahom
samotnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere ako aj splátkového kalendára, ktorý tvorí neoddeliteľnú súčasť
zmluvy. Považoval za neprípustné, aby podstatné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 9
ods. 2 ZoSÚ, ktoré zmluva pod sankciou neplatnosti, resp. pod sankciou straty práv veriteľa na úroky
a poplatky musí obsahovať, boli spotrebiteľovi len dodatočne po podpise zmluvy doručované poštou
a zároveň vyhlasované za neoddeliteľnú súčasť zmluvy bez toho, aby bol k tomu potrebný písomný
súhlas druhej zmluvnej strany. Mal za to, že takýto postup je v rozpore aj s príslušnými ustanoveniami
Občianskeho zákonníka. Krajský súd považoval tiež za neprípustné, aby spotrebiteľ vzal výšku úveru
len na vedomie a aby jeho podpis na zmluve nahrádzal jeho výslovný a jednoznačný súhlas s výškou
úveru. Odvolací súd v súlade s právnou úpravou ustanovenou v § 219 ods. 2 v spojení s § 246c ods.
1 O.s.p. po vyhodnotení odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu a vo
vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby
sa v zásade odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov vo veci samej, spolu
so správnym poukazom na právnu úpravu vzťahujúcu sa k predmetu konania, uvedených v odôvodnení
napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie
výroku napadnutého rozsudku. Senát odvolacieho súdu považuje právne posúdenie preskúmavanej veci
krajským súdom za správne a súladné so zákonom. Vzhľadom k tomu, aby neopakoval pre účastníkov
známe skutočnosti, na zdôraznenie správneho skutkového a právneho záveru súdu prvého stupňa
uvádza.“



37. Odvolací súd odkazuje aj na väčšinové stanovisko Občianskoprávneho kolégia Krajského súdu v
Prešove: „1. Ustanovenie § 9 ods. 2 písm. l) zákona č.129/2010 Z. z. o (ďalej aj ,,sporné pravidlo“)
obsahuje právo spotrebiteľa na uvedenie splátok istiny spotrebiteľského úveru ako aj splátok úrokov a
poplatkov. Primárnemu účelu právnej úpravy normami spotrebiteľského práva zodpovedá taký výklad
sporného pravidla, ktorý každý z atribútov vyjadrených v zákone slovami „výška“, „počet“ a „termíny
splátok“ viaže ku každej z tam uvedených zložiek spotrebiteľského úveru majúceho sa v konečnom
dôsledku zaplatiť, teda ako k istine, tak i k úrokom, a tiež k poplatkom (porov. rozsudok NS SR z
28.06.2016 sp. zn. 7Sžo61/2015, porov. tiež pri použití historického výkladu k totožnej dikcii podľa
zákona č.258/2001 Zz. rozsudok NS SR vo veci 7Cdo/128/2016). Uvedené zákonné pravidlo sa
deroguje s účinnosťou od 01.05.2018 novelou zákona č. 129/2010 Z. z. vykonanou zákonom č.
279/2017 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony. Do
nadobudnutia účinnosti uvedenej zmeny zákona (uvedenej v bode 2). nie je v súlade s princípmi
súkromného práva docieliť ten istý derogačný efekt súdmi tzv. eurokonformným výkladom, pretože ten
by: odporoval zákazu eurokonformného výkladu contra legem, odporoval by princípu právnej istoty,
nebol by súladný ani s výkladom rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15, keďže Súdny dvor EÚ
za euronekonformnú považoval a) len amortizačnú tabuľku a b) len vo vzťahu k istine. Sporné zákonné
pravidlo pritom predpokladá oveľa širší diapazón možnosti špecifikácie splátok spotrebiteľského úveru
než je amortizačná tabuľka a než je len špecifikácia istiny. Navyše, smernica Európskeho parlamentu
a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice
Rady 87/102/EHS predpokladá na účely výpočtu ročnej percentuálnej miery nákladov (RPMN) údaje o
splátkach, a to tak, aby transparentne bolo zrejmé, že tam nie sú uvedené tie poplatky, ktoré môžu byť
v splátkach zahrnuté, ale do RPMN sa nezapočítavajú (čl. 19 ods. 2 smernice 2008/48/ES). Smernica
taktiež výslovne predpokladá informovanie spotrebiteľov o špecifikácii splátok úrokov a poplatkov (čl.10
ods.1 písm.j/, príloha II., 2.).

38. V kontexte uvedeného ako aj so zreteľom na Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn.      2
Cdo 155/2011 zo dňa 21.12.2011, v ktorom Najvyšší súd SR ustálil, že: „Požiadavky na reflektovanie
kasačného rozhodnutia v následnom rozhodnutí krajského (okresného) súdu sú totiž výrazne prísnejšie,
než je tomu tak v prípade „púhej“ záväznosti precedenčnej. Zatiaľ čo v prípade tzv. precedenčnej
záväznosti rozhodnutí najvyššieho súdu existuje možnosť, aby všeobecný súd rôzneho stupňa
(ne)reflektoval právne závery najvyššieho súdu tým, že v dobrej viere predostrie konkurujúce úvahy
a začne s judikátom zmysluplný právny dialóg, kasačná záväznosť môže (pochopiteľne len za
nezmeneného skutkového stavu) byť reflektovaná len bezpodmienečným rešpektovaním rozhodnutia
najvyššieho súdu. V konaní nasledujúcom po kasačnom rozhodnutí preto nie je priestor pre úvahy, či je
právny názor najvyššieho súdu správny, fundovaný či úplný.“ odvolací súd sa odklonil od rozhodnutia
Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn. 3 Cdo/146/2017 zo dňa 22.02.2018 a ustálil, že princíp právnej
istoty prevažuje, smernica nemá priamy účinok na horizontálne vzťahy medzi jednotlivcami a nepriamy
účinok smernice nemožno použiť contra legem, a preto v súlade s doterajšou masívnou aplikačnou
praxou súdov je potrebné vyžadovať aj špecifikáciu splátok podľa istiny, úrokov a poplatkov.

39. Vzhľadom na skutočnosť, že pre vyhodnotenie úveru ako bezúročného a bez poplatkov postačuje
absencia čo i len jednej z náležitostí vymedzených v ust. § 11 ods. 1 písm. b/ ZoSÚ, odvolací súd sa z
dôvodu hospodárnosti osobitne nevyjadroval k ostatným odvolacím námietkam (obdobne aj KS PO, sp.
zn. 6Co/158/2017 z 25.09.2018, sp. zn. 5Co/30/2018 z 13.12.2018, sp. zn. 19Co/44/2018 z 15.11.2018,
sp. zn. 12Co/37/2018 z 14.02.2019).

40. Správnemu výroku vo veci samej potom zodpovedá i správny výrok o trovách konania.

41. Preto odvolací súd podľa ustanovenia § 387 ods. 1, ods. 2 CSP, stotožňujúc sa s dôvodmi v
rozhodnutí uvedenými, potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutej zamietavej časti (III.)
a vo výroku o trovách konania (IV.).

42. V odvolacom konaní žalobca nebol úspešný. Naopak fakticky plne úspešná bola žalovaná, ktorej
vznikol zásadne nárok na náhradu trov odvolacieho konania (v zmysle § 255 ods. 1 CSP v spojení s §
396 ods. 1 CSP). Z obsahu spisu vyplýva, že žalovaná  bola v odvolacom konaní pasívna, k odvolaniu sa
nevyjadrila, náhradu trov odvolacieho konania si neuplatnila, a podľa obsahu spisu jej ani žiadne trovy
v odvolacom konaní nevznikli. Odvolací súd vychádzal z čl. 17 Základných princípov CSP zakotvujúcim



procesnú ekonómiu. Rozhodovanie postupom najskôr podľa § 262 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP
o priznaní nároku strane na náhradu trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške náhrady
trov konania, za situácie, keď oprávnenej strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen
nelogické, ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného súdneho sporu.

43. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "15Csp/196/2017", "guid": "a4a8483e-ca76-49df-93dd-2b3b2626e92d:91fa108c-a0b2-4965-992c-5ffc5194ddf2", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 78/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/05 z 16. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-16", "citacie_n": 13331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a"}, {"guid": "a9aa5684-822d-4370-b725-164d45471339:96ff691a-03b9-4b06-b25e-231769ee1006", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2018:1514212942.2", "spisova_znacka": "3Co/7/2017", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 3Co/7/2017 z 24. 1. 2018", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2018-01-24", "citacie_n": 101, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2018:1514212942.2"}, {"guid": "bf9ea86e-447e-4dfb-a144-03bff6537d86:f3cb7d75-b7dc-4172-8d85-a2aedb7a56d0", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2015:3709200456.5", "spisova_znacka": "19Co/312/2015", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 19Co/312/2015 z 27. 5. 2015", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2015-05-27", "citacie_n": 16, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2015:3709200456.5"}, {"guid": "0d479f21-9256-4aa6-8f5c-5aae09c3541b:eca52a55-e86b-4024-bdbc-134ded5b20a9", "ecli": "ECLI:SK:KSNR:2014:4613203041.3", "spisova_znacka": "5Co/286/2014", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Nitra sp. zn. 5Co/286/2014 z 29. 4. 2014", "sud": "Krajský súd Nitra", "datum_vydania": "2014-04-29", "citacie_n": 35, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2014:4613203041.3"}, {"guid": "e31cd3df-1264-47ce-b420-9c531dafe356:4721fc49-cf45-4654-bf48-b011389e633a", "ecli": null, "spisova_znacka": "15Csp/196/2017", "nazov": "Rozsudok Okresného súdu Trebišov sp. zn. 15Csp/196/2017 z 4. 10. 2017", "sud": "Okresný súd Trebišov", "datum_vydania": "2017-10-04", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/e31cd3df-1264-47ce-b420-9c531dafe356:4721fc49-cf45-4654-bf48-b011389e633a"}], "citovane_v": []}