Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 17Co/525/2014 z 21. 4. 2015
Citácia: rozsudok Krajského súdu Trenčín z 21. apríla 2015, sp. zn. 17Co/525/2014, ECLI:SK:KSTN:2015:3113227345.1
Krajský súd Trenčín | 17Co/525/2014 | ECLI:SK:KSTN:2015:3113227345.1 | 2015-04-21 | Rozsudok
Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné
Citované ustanovenia: § 146 OZ, § 705 OZ, § 142 OZ, § 853 OZ
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/5c77ef44-a92f-496f-85fd-4e628a62e294
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2015:3113227345.1

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17Co/525/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3113227345
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 04. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Emília Zimová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3113227345.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Emílie Zimovej a členov JUDr.
Gabriely Janákovej a Mgr. Zuzany Holúbkovej v právnej veci navrhovateľky H. H., štátnej občianky R.
republiky, bytom G. R. XXX, zastúpenej Mgr. U. K., advokátkou, so sídlom G. nad Y., H. XXXX/XX,
proti odporcovi E. H., štátnemu občanovi R. republiky, bytom G. R. XXX, zastúpenému JUDr. F. E.,
advokátkou, so sídlom v V., Z. XXX, o vylúčenie z užívacieho práva k domu, na odvolanie navrhovateľky
proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 23. januára 2014 č. k. 15C/131/2013-44 takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu     p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania    n e p r i z n á v a .

P r i p ú š ť a      dovolanie na otázku, či je možné aplikovať analogiu legis na ustanovenie § 146 ods. 2
Občianskeho zákonníka v prípade podielového spoluvlastníctva osôb, ktorí nie sú manželmi.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľka domáhala, aby súd
vylúčil odporcu z práva užívať dom súp. č. XXX, ktorý je postavený na pozemku parc. č. KN-C XXX/
X - zastavané plochy a nádvoria o výmere 605 m2, ktorý sa nachádza v k. ú. G. R. a je zapísaný
na LV č. XXX. V rozhodnutí konštatoval, že v predmetnej veci sa navrhovateľka domáhala vylúčenia
odporcu, ktorý je jej synom, z užívacieho práva k rodinnému domu, ktorý obaja užívajú, a to z dôvodu
psychického násilia. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že predmetný rodinný dom v k. ú.
G. R., v ktorom obaja účastníci bývajú je v ich podielovom spoluvlastníctve, pričom spoluvlastnícky
podiel navrhovateľky je  1/2 a odporcu 1/8. Vykonaným dokazovaním, dvoma rozkazmi Obvodného
úradu Trenčín bolo preukázané, že odporca bol uznaný zo spáchania priestupku proti občianskemu
spolunažívaniu, že sa dopustil voči navrhovateľke konania, ktoré sa dá charakterizovať ako psychické
násilie, keď pod vplyvom alkoholických nápojov slovne napádal navrhovateľku tak, že jej vulgárne
nadával, robil jej rôzne schválnosti - napr. bezdôvodne trieskal dverami, trieskal rukami po stole, kričal,
nadával, so všetkým búchal, vyhrážal sa navrhovateľke, že ju zbije, dá jej po papuli, že jej ešte ukáže, len
aby sa rána dožila. Napriek uvedenému preukázanému konaniu odporcu voči navrhovateľke súd návrhu
navrhovateľky na vylúčenie odporcu z užívania rodinného domu nevyhovel. Uviedol, že  občiansky
zákonník s účinnosťou od 01.01.2003 upravuje obmedzenie užívacieho práva osoby k domu alebo
k bytu, ak z dôvodu fyzického násilia alebo psychického násilia alebo hrozby takýmto násilím vo
vzťahu k manželovi alebo k rozvedenému manželovi ako spoločnému užívateľovi  bytu, domu, alebo k
blízkej osobe, ktorá s ním býva spoločne v byte, dome sa stalo ďalšie spolužitie neznesiteľným. Ide o
ustanovenia § 146 ods. 2 a § 705 Občianskeho zákonníka, ktoré však možno aplikovať len v prípade,
kedy je byt, alebo dom v bezpodielovom spoluvlastníctve (§ 146 ods. 2) alebo sa jedná o byt, ktorý je v
spoločnom nájme manželov (§ 705a). Na základe týchto ustanovení teda nemožno obmedziť užívacie



právo násilníka k domu alebo k bytu, ktorý je v jeho podielovom spoluvlastníctve. Ustanovenia § 146
ods. 2 a § 705a Občianskeho zákonníka tak nedopadajú na prípady, keď sa fyzického alebo psychického
násilia dopustí podielový spoluvlastník voči inému podielovému spoluvlastníkovi, ktorý s ním býva v
spoločnom dome alebo byte. Súd prvého stupňa zvážil aj možnosť aplikácie tzv. analógie legis, analogie
zákona na ustanovenie § 146 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pričom uviedol, že analogiu legis upravuje
ustanovenie § 853 Občianskeho zákonníka a podstatou analógie zákona je, že sa vyskytne faktická
situácia zákonom neriešená, tzv. medzera v zákone, kedy sa tento stav posúdi podľa ustanovení
zákona, ktoré upravuje faktickú situáciu podobnú. V danom prípade by to znamenalo, že ak vylúčenie
podielového spoluvlastníka z užívania spoločného bytu, domu z dôvodu psychického alebo fyzického
násilia voči spolužijúcemu podielovému spoluvlastníkovi Občiansky zákon nerieši, posúdi sa takýto
skutkový stav v zmysle § 853 Občianskeho zákonníka podľa ustanovenia § 146 ods. 2 Občianskeho
zákonníka, ktorý upravuje vylúčenie bezpodielového spoluvlastníka (manžela) z užívania spoločného
bytu, domu z dôvodu psychického alebo fyzického násilia voči spolužijúcemu druhému bezpodielovému
spoluvlastníkovi (manželovi). Týmto spôsobom možno však postupovať len v prípade, že sa jedná o
tzv. medzeru v zákone, teda, že otázka vylúčenia podielového spoluvlastníka z užívania spoločného
bytu, domu, je zákonom neriešená, pretože takúto situáciu zákonodarca nepredpokladal, nepomyslel
na ňu, a preto ju ani v zákone nemohol upraviť. O takýto prípad tu však nejde. Ustanovenia § 146
ods. 2 a § 705a Občianskeho zákonníka boli zavedené do Občianskeho zákonníka novelou - Zák.
č. 526/2002 Z. z.. Rovnakým zákonom bol Občiansky zákonník novelizovaný aj v ustanovení § 142
ods. 1, ktorý tak od 01.01.2003 dáva súdu možnosť pri vyporiadavaní podielového spoluvlastníctva
spôsobom prikázaním veci prihliadnuť na násilné správanie podielového spoluvlastníka voči ostatným
spoluvlastníkom. Už z toho je zrejmé, že zákonodarca si bol vedomý prípadov, kedy sa fyzického alebo
psychického násilia môže dopúšťať podielový spoluvlastník voči druhému podielovému spoluvlastníkovi.
Uvedené potvrdzuje aj dôvodová správa k Zák. č. 526/2002 Z. z., podľa ktorej navrhovaná úprava § 142
ods. 1 Občianskeho zákonníka „sleduje za cieľ eliminovať násilné správanie podielových spoluvlastníkov
v rodinách, pretože v tejto komunite najčastejšie spoluvlastnícke vzťahy vznikajú a sú prezentované
v prípade nezhôd násilím rôzneho druhu“. Podľa súdu prvého stupňa je tak zrejmé, že v danom
prípade sa nejedná o tzv. medzeru v zákone, ktorú by bolo možné odstrániť pomocou analógie
zákona, pretože zákonodarca vedel o prípadoch násilia medzi podielovými spoluvlastníkmi a napriek
tomu inštitút vylúčenia z užívania zaviedol len pre prípady násilia, ku ktorým dochádza v súvislosti s
bytmi alebo domami, ktoré sú v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov alebo v spoločnom nájme
manželov. Rozširovať možnosti aplikácie inštitútu vylúčenia z užívania cestou analógie zákona aj na
prípady podielových spoluvlastníkov by tak prekračovalo zrejmú vôľu zákonodarcu a súdu prvého
stupňa sa preto javilo ako neprípustné zasahujúce do ústavou garantovaného vlastníckeho práva.
Nakoniec podotkol, že navrhovateľka má pre svoju ochranu pred násilným správaním odporcu k
dispozícii iné inštitúty občianskeho práva, konkrétne možnosť rozhodovania podielových spoluvlastníkov
a hospodárenie so spoločnou vecou podľa § 139 ods. 2 Občianskeho zákonníka (čo nepochybne
zahŕňa aj otázku, ktorý z podielových spoluvlastníkov bude spoločný rodinný dom užívať a ktorý nie,
prípadne možnosť zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva k predmetnému rodinnému
domu). Odmietnutie analógie zákona na tento prípad tak pri súčasnej existencii týchto možností ochrany
navrhovateľky nepredstavuje porušenie právneho princípu zákazu denegatio justitiae súdom (zákaz
odmietnutia spravodlivosti, kedy súd odmietne rozhodnúť o veci s odôvodnením, že zákon je v určitom
smere nejasný, že je v ňom medzera, prípadne z iného dôvodu). Na základe uvedených úvah súd návrh
navrhovateľky zamietol. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 142 ods. 1, § 146 ods. 2,
§ 705a, § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v
spojení s § 150 ods. 1 O.s.p. tak, že odporcovi, ktorý bol vo veci plne úspešný, náhradu trov konania z
dôvodov hodných osobitného zreteľa nepriznal, keď za takéto okolnosti považoval skutočnosti, ktoré v
konaní vyplynuli z vykonaného dokazovania, konkrétne to, že odporca sa preukázateľne dopustil voči
navrhovateľke správania, ktoré možno charakterizovať ako psychické násilie.

Proti rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľka prostredníctvom právnej zástupkyne,
ktorá žiadala, aby odvolací súd rozsudok prvostupňového súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie. V odvolaní uviedla, že s odôvodnením zamietnutia návrhu zo strany prvostupňového súdu
sa nemôže v žiadnom prípade stotožniť; zastáva názor, že v predmetnej veci je potrebné analogicky
použiť ustanovenia § 146 ods. 2 a § 705a Občianskeho zákonníka z dôvodu, aby nedošlo k
zneužitiu práv odporcu na úkor práv navrhovateľky v zmysle § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. V
konaní bolo jednoznačne preukázané, že odporca, ktorý je podielovým spoluvlastníkom predmetných
nehnuteľností so spoluvlastníckym podielom vo veľkosti 1/8, sa dopustil voči navrhovateľke, ktorá je



podielovou spoluvlastníčkou predmetných nehnuteľností so spoluvlastníckym podielom vo veľkosti 1/2,
konanie ktoré sa dá charakterizovať ako psychické násilie. Za takejto situácie je potrebné poskytnúť
navrhovateľke účinnú ochranu pred násilným správaním odporcu a chrániť zdravie a život osôb
bývajúcich v rodinnom dome s navrhovateľkou aj za cenu zásahu do vlastníckeho práva podielového
spoluvlastníka práve použitím ustanovenia § 146 ods. 2 Občianskeho zákonníka a cestou analógie
zákona v zmysle ustanovenia § 853 Občianskeho zákonníka. Zároveň namietala procesný postup
prvostupňového súdu na pojednávaní v predmetnej veci, ktoré sa uskutočnilo dňa 23.01.2014, na ktorom
súd nevypočul navrhovateľku ako účastníčku konania, hoci bola na pojednávaní osobne prítomná a tiež
nerozhodol o návrhu na doplnenie dokazovania výsluchom svedka G. H. a napriek tejto skutočnosti
vyhlásil uznesenie, ktorým vyhlásil dokazovanie za skončené. Týmto postupom prvostupňového súdu
došlo k odňatiu možnosti navrhovateľky konať pred súdom, čím došlo k znemožneniu jej procesných
práva priznaných v Občianskom súdnom konaní za účelom obhájenia a ochrany jej práv a právom
chránených záujmov. Poukázala ďalej na to, že k podaniu návrhu vo veci samej o vylúčenie odporcu
z užívacieho práva k predmetnému domu bola navrhovateľka zaviazaná na základe predbežného
opatrenia Okresného súdu Trenčín v spojení s potvrdzujúcim uznesením odvolacieho súdu, kde jej bolo
súdom uložené podať návrh na začatie konania vo veci samej o vylúčenie odporcu z užívacieho práva
k predmetnému domu.

Odporca prostredníctvom právnej zástupkyne v písomnom vyjadrení k odvolaniu žiadal rozsudok
prvostupňového súdu ako vecne správny potvrdiť. Uviedol, že v Občianskom zákonníku absentuje
úprava možností obmedzenia či vylúčenia podielového spoluvlastníka vo vzťahu k ďalšiemu z
podielových spoluvlastníkov, ako i k osobe blízkej z dôvodu fyzického alebo psychického násilia alebo
hrozby takéhoto násilia. Analógia zákona na prípady podielového spoluvlastníctva je neprimeraná,
nakoľko zákonodarca upravil možnosť vyporiadať podielové spoluvlastníctvo prostredníctvom dohody,
resp. rozhodnutia súdu. Analógiou by došlo k neprípustnému zásahu do ústavou garantovaného
vlastníckeho práva. V súvislosti s odvolacou námietkou navrhovateľky, že súd prvého stupňa nevykonal
ňou navrhnutý dôkaz poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 11.01.2011 sp. zn. 5Cdo/247/2010,
v zmysle ktorého v občianskom súdnom konaní súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie
dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhnuté dôkazy a je vecou súdu a nie účastníkov konania,
aké dôkazy na zistenie skutkového stavu vykoná.

Krajský súd preskúmal vec v zmysle ustanovenia § 212 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, že rozsudok
okresného súdu je potrebné podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny potvrdiť. Vo veci rozhodol
bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého nie je potrebné nariaďovať
pojednávanie odvolacieho súdu.

Podľa § 219 ods. 1 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa § 219
ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia,
môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia,
prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

V danej veci sa odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia prvostupňového súdu stotožnil
s dôvodmi, pre ktoré súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľky napriek tomu, že z vykonaného
dokazovania bolo nesporne preukázané, že odporca sa dopúšťal voči navrhovateľke psychického
násilia, pre ktoré dôvody, pokiaľ by na strane odporcu išlo o manžela, by bol nepochybne daný
dôvod na obmedzenie jeho užívacieho práva k spornému rodinnému domu. Stotožnil sa aj s názorom
prvostupňového súdu, že na daný spoluvlastnícky vzťah nie je možné aplikovať ustanovenia § 146
ods. 2 Občianskeho zákonníka cestou tzv. analogie legis v zmysle ustanovenia § 853 z dôvodov, na
ktoré poukazuje vo svojom rozhodnutí súd prvého stupňa, na ktoré dôvody odvolací súd, aby zbytočne
neopakoval dôvody uvedené súdom prvého stupňa, odkazuje.

Nezistil ani dôvody pre zrušenie rozhodnutia prvostupňového súdu, ktoré mali spočívať v odňatí
možnosti navrhovateľky konať pre súdom, pretože v danej veci, pokiaľ súd prvého stupňa dospel k
záveru, že návrhu navrhovateľky nemožno vyhovieť z dôvodov, na ktorých založil svoje rozhodnutie,
bolo bezpredmetné vykonávať vo veci ďalšie dokazovanie, či už výsluchom navrhovateľky, alebo
navrhovaného svedka, nakoľko ani výsluchy týchto osôb pre zamietnutie návrhu navrhovateľky z
dôvodu, že na daný vzťah nie je možné aplikovať ustanovenie § 146 ods. 2 alebo § 705a Občianskeho
zákonníka, by nemalo žiadny vplyv.



Odvolací súd však bol toho názoru, že otázka vylúčenia spoluvlastníka z užívacieho práva k rodinnému
domu alebo bytu v zákone nie je jednoznačne vyriešená. Najmä v súčasnosti, keď množstvo párov
žije v spoločnej domácnosti bez uzavretia manželstva, v tzv. „partnerskom vzťahu“, ktorý je podobný
spolužitiu manželov, avšak bývajú v byte alebo v dome, ktorý je v ich podielovom a nie bezpodielovom
spoluvlastníctve a dôjde medzi nimi k fyzickému alebo psychickému násiliu, by podľa názoru odvolacieho
súdu bolo potrebné túto otázku vyriešiť podrobnejšie a v zákone jednoznačnejšie. Preto podľa § 238
ods. 3 O.s.p. pripustil dovolanie na otázku, či je možné aplikovať ustanovenie § 146 ods. 2 Občianskeho
zákonníka aj na osoby, ktoré majú byt alebo dom v podielovom spoluvlastníctve, pričom sa nejedná o
manželov.

O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že odporcovi,
ktorý bol v odvolacom konaní plne úspešný náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko si ich
neuplatnil postupom podľa § 151 ods. 1, 2 O.s.p..

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie     n i e     j e    p r í p u s t n é .