Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 6Co/167/2017 z 26. 6. 2018 Citácia: rozsudok Krajského súdu Žilina z 26. júna 2018, sp. zn. 6Co/167/2017, ECLI:SK:KSZA:2018:5116221216.2 Krajský súd Žilina | 6Co/167/2017 | ECLI:SK:KSZA:2018:5116221216.2 | 2018-06-26 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 387 ods. 1 CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/dbce5ccf-f957-4a4e-bfb7-54faf82f4a9e Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2018:5116221216.2 Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/167/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5116221216
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 06. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Urbanová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2018:5116221216.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Jany Urbanovej a členov
JUDr. Yvetty Dzugasovej a Mgr. Anny Mihálikovej, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so
sídlom Pribinova 25, 811 09 Žilina, IČO: 35 807 598, proti žalovanému: V. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom
I. I. XXX/X, XXX XX Q., štátny občan SR, o zaplatenie sumy 1.572,00 Eur s príslušenstvom, o odvolaní
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 41Csp/63/2016-68 zo dňa 07.04.2017, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Žilina č. k. 41Csp/63/2016-68 zo dňa 07. 04. 2017 v druhej a tretej vete
výroku p o t v r d z u j e .

Žalovaný n e m á voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

Vo zvyšnej časti (veta prvá) z o s t á v a rozsudok Okresného súdu Žilina č. k.
41Csp/63/2016-68 zo dňa 07. 04. 2017 n e d o t k n u t ý .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd podľa § 420 ods. 1, § 422, § 517 ods. 2, § 563 Občianskeho
zákonníka v spojení s § 10c, § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. uložil žalovanému povinnosť
zaplatiť žalobcovi sumu 800,00 Eur spolu s 5 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 800,00 Eur od
23.04.2010 do zaplatenia, všetko v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku (veta
prvá výroku). Vo zvyšnej časti súd žalobu zamietol (veta druhá výroku). O trovách konania rozhodol tak,
že žiadna zo strán nemá nárok na ich náhradu (veta tretia výroku).
2. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že na základe vykonaného dokazovania mal preukázané,
že žalovaný protiprávnym konaním - spáchaním prečinu podvodu podľa § 221 ods. 2 Trestného zákona,
za ktorý bol právoplatne odsúdený Trestným rozkazom Okresného súdu Žilina sp. zn. 35T/73/2010
zo dňa 23.04.2010, porušil všeobecnú prevenčnú povinnosť v zmysle § 415 Občianskeho zákonníka
predchádzať škodám na majetku, a teda v zmysle § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka zodpovedá
za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti tým, že dňa 22.04.2009 v Strečne, okr. Žilina
prostredníctvom mandatára E. E. uzatvoril so spoločnosťou Pohotovosť, s.r.o. (v tomto konaní žalobca)
Zmluvu o úvere č. 59900019 a bol mu poskytnutý úver vo výške 800,00 Eur, ktorý sa zaviazal zaplatiť
12 mesačnými splátkami po 131,00 Eur do výšky 1.572,00 Eur počnúc dňom 20.05.2009. Žalovaný
v skutočnosti nemal v úmysle úver splácať, ani ho splácať nezačal napriek tomu, že mzda mu bola
zamestnávateľom vyplatená aj v júli 2009 za mesiac jún 2009, čím spôsobil spoločnosti Pohotovosť,
s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, škodu vo výške 1.572,00 Eur,
z ktorej dosiaľ uhradil sumu 261,00 Eur, teda na škodu cudzieho majetku sa obohatil tým, že uviedol
niekoho do omylu a spôsobil tak na cudzom majetku malú škodu.
3. S poukazom na viazanosť súdu v prejednávanej veci rozhodnutím v trestnom konaní v zmysle
§ 193 CSP (o tom, že bol spáchaný trestný čin a o tom kto ho spáchal) súd prvej inštancie ustálil, že v



danej právnej veci bol nárok žalobcu na náhradu škody voči žalovanému v zmysle § 420 ods.
1 Občianskeho zákonníka čo do základu za preukázaný. O výške škody vzniknutej žalobcovi konaním
žalovaného rozhodol okresný súd v zmysle § 422 Občianskeho zákonníka na základe predložených
listinných dôkazov, keď žalobcovi vznikol nárok na jej náhradu vo výške 800,00 Eur titulom skutočne
poskytnutých finančných prostriedkov (úveru), ktorých prevzatie v hotovosti žalovaný potvrdil podpisom
na zmluve o úvere zo dňa 22.04.2009, uzatvorenej medzi sporovými stranami, a v tejto časti žalobe
vyhovel. Súd tiež žalobe vyhovel aj v časti, v ktorej si žalobca voči žalovanému uplatnil nárok
na zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 5 % ročne z dlžnej sumy od 23.04.2010 do zaplatenia
(vychádzajúc zo svojej viazanosti žalobným petitom v zmysle § 216 ods. 1 CSP) s poukazom na §
563 Občianskeho zákonníka, keď pri určovaní času omeškania žalovaného, resp. momentu, kedy sa
žalovaný dostal do omeškania, vychádzal z dátumu vydania trestného rozkazu, t.j.
23.04.2010.
4. Okresný súd však nepriznal žalobcovi nárok na náhradu škody vo výške 772,00 Eur pozostávajúci
z poplatku, ktorý v 1/3 predstavoval dohodnutý úrok a v 2/3 náklady na
vypracovanie a uzatvorenie Zmluvy o úvere spolu so všetkou s ňou spojenou administratívnou prácou.
Žalobcom uplatnené úroky v rámci príslušného poplatku predstavujú ušlý zisk žalobcu. Ušlý zisk je
ujmou spočívajúcou v tom, že u poškodeného nedôjde v dôsledku škodovej udalosti k rozmnoženiu
majetkových hodnôt napriek tomu, že sa dali očakávať s ohľadom na pravidelný beh veci; (nestačí
iba pravdepodobnosť zvýšenia majetkového stavu). V čase uzatvárania predmetnej zmluvy o úvere
žalovaný nemal vôľu požičanú istinu vrátiť, a preto nemožno konštatovať, že mal vôľu dohodnúť úroky.
Zmluvný vzťah medzi sporovými stranami vznikol následkom trestného činu podvodu, v situácií, keď
žalovaný už pri uzatváraní zmluvy o úvere nemal v úmysle poskytnutú istinu vrátiť - pokiaľ nemal v úmysle
vrátiť istinu, nemožno počítať s tým, že mal u úmysle platiť akékoľvek úroky z istiny (vôľa žalovaného
v tomto smere neexistovala). Ak by žalovaný zmluvu uzatvoril riadne, nie je isté, resp. zrejmé, či by
si dohodol aj úroky. V konaní ďalej nebolo preukázané, že žalobca mal príležitosť uzavrieť zmluvu o
úvere aj s iným subjektom za rovnakých podmienok ako so žalovaným. Žalobca v súdenej veci náležitým
spôsobom nepreukázal výšku škody, resp. výšku ušlého zisku a nepreukázal ani skutočné náklady
vynaložené na vypracovanie a uzatvorenie predmetnej zmluvy o úvere a v konaní za týmto účelom
nenavrhol ani nepredložil súdu žiadne dôkazy. Z uvedených dôvodov prvoinštančný súd vyhodnotil
výšku žalobou uplatneného nároku žalobcu v rozsahu 772,00 Eur ako skutkové tvrdenie žalobcu, ktoré
však nebolo náležite preukázané, na základe čoho žalobu v tejto časti ako nedôvodnú zamietol. Ako
nedôvodnú okresný súd tiež zamietol žalobu v časti úrokov z omeškania 5 % ročne z uplatnenej sumy
od 25.08.2009 do 23.04.2010.
5. O trovách konania prvoinštančný súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1
CSP tak, že žiadna zo sporových strán nemá na náhradu trov konania nárok, nakoľko rozsah úspechu
žalobcu (49,67 %) a žalovaného (50, 33 %) bol približne rovnaký.

6. Proti rozsudku okresného súdu podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, ktorý sa domáhal
jeho zmeny v zamietajúcej časti a vyhovenia žalobe v celom rozsahu; alternatívne sa domáhal jeho
zrušenia v napadnutej časti a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil
voči žalovanému nárok na náhradu trov prvoinštančného konania.
7. Odvolateľ svoj opravný prostriedok založil na odvolacích dôvodoch v zmysle § 365 ods. 1 písm.
b), d), f), h) CSP. Namietal, že vzťah medzi žalobcom a žalovaným nemá povahu občianskoprávneho
záväzkového vzťahu, tak ako to vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku. Zmluva o úvere
č. 59900019 zo dňa 22.04.2009 bola medzi sporovými stranami uzatvorená podľa § 497 a nasl.
Obchodného zákonníka a má povahu absolútneho obchodu. Aplikácia právnych predpisov na ochranu
spotrebiteľa a rovnako tak ustanovení o náhrade škody zakotvených v Občianskom zákonníku nie je
v danom prípade možná, nakoľko medzi sporovými stranami nebol uzatvorený spotrebiteľský vzťah.
Naviac súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní nezohľadnil ani skutočnosť, že žalovaný prehlásil, že
mu boli finančné prostriedky poskytnuté na výkon zamestnania, na základe čoho nemožno považovať
uzatvorenú zmluvu za spotrebiteľskú. Pri skúmaní postavenia žalobcu je potrebné akcentovať
jeho dobrú vieru, s ktorou do právneho vzťahu so žalovaným vstupoval; ak dodávateľ koná v dobrej
viere, že druhá strana nie je spotrebiteľ, nemôže sa táto osoba dovolávať toho,
že mala postavenie spotrebiteľa. Odvolateľ prezentoval právny názor, v zmysle ktorého sa dodatočne
nemožno dovolávať inej kvalifikácie právnej povahy zmluvy, keďže jej uzatvorenie ako zmluvy o úvere
podľa Obchodného zákonníka vyvolal a inicioval žalovaný. Žalovaný v zmluve o úvere výslovne prehlásil
a aj svojím podpisom potvrdil, že finančné prostriedky mu boli poskytnuté na výkon zamestnania. S
poukazom na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 243/07 zo dňa



19.08.2008 bol odvolateľ toho názoru, že žalovaný do zmluvy o úvere vložil rozporné údaje a tie by sa
mali vykladať v jeho neprospech. Naviac žalobcovi z platnej legislatívy nevyplýva povinnosť skúmať pri
uzatváraní zmluvy, na čo bol dlžníkom poskytnutý úver v skutočnosti použitý. V danom prípade okresný
súd pochybil, keď sa s vyššie uvedenými skutočnosťami vôbec nezaoberal a v odôvodnení svojho
rozhodnutia neuviedol žiadne skutočnosti, z ktorých vychádzal pri posudzovaní právnej povahy zmluvy o
úvere. Uvedený postup súdu spôsobuje, že napadnutý rozsudok je arbitrárny, nedostatočne odôvodnený
a v dôsledku toho nepreskúmateľný. Odvolateľ ďalej poukázal na teoretické východiská vyplývajúce
z § 379 Obchodného zákonníka, keď sa v obchodných stykoch môže poškodený namiesto ušlého
zisku domáhať náhrady zisku dosahovaného spravidla v poctivom obchodnom styku za podmienok
obdobných podmienkam porušenej zmluvy v okruhu podnikania, v ktorom podniká, t.j. môže sa domáhať
obvyklého zisku. Vo vzťahu k výške žalobou uplatneného nároku odvolateľ uviedol, že škodou sa
rozumie aj ujma na zisku, na ktorý by mal poškodený inak vzhľadom na okolnosti a svoje pomery nárok
alebo ktorý by mohol odôvodnene dosiahnuť. Pri trestnom čine úverového podvodu nie je
škodou len suma rovnajúca sa výške poskytnutého úveru, ale aj odplata za poskytnutie úveru a ďalšie
pohľadávky, ktoré poškodenému vznikli v dôsledku omeškania dlžníka, na ktoré mal žalobca vzhľadom
na okolnosti nárok; peňažné prostriedky, ktoré žalobca poskytol žalovanému titulom zmluvy o úvere
by žalobca vzhľadom na svoje pomery a okolnosti mohol poskytnúť inému subjektu, ktorý by si svoje
záväzky plnil riadne a včas a žalobca by tak odôvodnene mohol dosiahnuť zisk.

8. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu, (ktoré mu bolo doručené spolu s výzvou na vyjadrenie dňa
02.08.2017), nevyjadril.

9. Dňa 23.05.2018 bola žalovanému a dňa 05.06.2018 žalobcovi doručená výzva odvolacieho súdu zo
dňa 17.05.2018, na základe ktorej boli sporové strany v zmysle § 382 CSP vyzvané, aby sa v lehote
5 dní od doručenia vyjadrili k možnej aplikácii § 52 až § 54 Občianskeho zákonníka v znení účinnom
k 22.04.2009, § 2 písm. b) a § 3 ods. 1, 2 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch
v znení účinnom k 22.04.2009.

10. Žalobca na výzvu odvolacieho súdu zo dňa 17.05.2018 reagoval podaním zo dňa 07.06.2018
(doručeným súdu dňa 08.06.2018), v rámci ktorého poukázal na účel, pre ktorý boli peňažné prostriedky
zo zmluvy o úvere žalovanému poskytnuté - ustanovenie § 3 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z.z. definuje
spotrebiteľa ako fyzickú osobu, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon
zamestnania, povolania alebo podnikania (úvery poskytnuté na účel zamestnania,
povolania a podnikania nemajú povahu spotrebiteľského úveru). Odvolateľ vo svojom podaní poukázal
aj na skutkový stav týkajúci sa trestného konania, výsledkom ktorého bol Trestný rozkaz Okresného
súdu Žilina sp. zn. 35T/73/2010 zo dňa 23.04.2010. Zároveň poukázal na ustanovenia o škode podľa
Obchodného zákonníka (§ 380 a § 386 ods. 2 Obchodného zákonníka) a následne argumentoval
identicky ako vo svojom opravnom prostriedku (bližšie pozri odseky 6. a 7. odôvodnenia tohto rozsudku)
a rozobral znaky občianskoprávnej ako aj obchodnoprávnej zodpovednosti za škodu, ktoré v danom
prípade boli konaním žalovaného naplnené.

11. Žalovaný na výzvu súdu a ani na vyjadrenie žalobcu k tejto výzve žiadnym spôsobom nereagoval.

12. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu
vyplývajúcom z ustanovenia § 379 CSP a bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia § 385 ods. 1
CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP toto rozhodnutie vo výroku o zamietnutí žaloby vo zvyšnej
časti a v závislom výroku o trovách konania v zmysle § 387 ods. 1 CSP potvrdil ako vecne správne.

13. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v
prevažnej časti sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Okresný súd v
dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol
a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 CSP. Odôvodnenie rozhodnutia
okresného súdu je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj krajský súd. Z uvedených
dôvodov sa odvolací súd v odvolacom konaní primárne obmedzil na konštatovanie správnosti
dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP). Stručnosť odôvodnenia rozsudku súdu prvej
inštancie v určitých otázkach odstránil odvolací súd jeho doplnením v odôvodnení svojho rozhodnutia.



14. Na doplnenie považoval odvolací súd za nevyhnutné reagovať na odvolaciu argumentáciu žalobcu
formulovanú v podanom opravnom prostriedku. Krajský súd zároveň poukazuje na zodpovednosť
žalobcu za obsahové vymedzenie svojho odvolania, v spojitosti s nevyhnutnosťou
odvolacieho súdu rešpektovať svoju viazanosť odvolacími dôvodmi (§ 380 ods. 1 CSP).

15. Vo všeobecnosti je náležitou východisková úvaha odvolateľa o nevyhnutnosti riadneho odôvodnenia
súdneho rozhodnutia. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že právu na odôvodnenie
súdneho rozhodnutia (ako súčasti základného práva na súdnu ochranu) zodpovedá povinnosť
dotknutého súdu dať odpoveď nielen na skutkové a právne otázky daného prípadu, ale i na relevantné
argumenty strán. V súdenej veci však okresný súd svoje rozhodnutie (i keď len stručne) odôvodnil.
Právo na súdnu ochranu však nemožno zamieňať s „právom“ strany sporu byť pred súdom úspešnou;
prípadne s „právom“ na vydanie rozhodnutia v súlade s jej požiadavkami a právnymi názormi. Preto
nie je porušením daného základného práva, ak súd nerozhodne podľa predstáv strany sporu; vrátane
predstáv o obsahu odôvodnenia.

16. Krajský súd zdôrazňuje, že konanie na súde prvej inštancie a na odvolacom súde tvorí jeden celok.
Z daného faktu vychádza tak Európsky súd pre ľudské práva, ako aj Ústavný súd SR pri zaujímaní
stanoviska, či postupom súdu v konkrétnej veci došlo k odňatiu možnosti účastníkovi/strane konať
pred súdom/bolo mu odopreté právo na súdnu ochranu. Inými slovami, odvolací súd je oprávnený
korigovať určité nedôslednosti v postupe a v rozhodnutí súdu prvej inštancie bez toho, aby prvoinštančné
rozhodnutie muselo byť zrušené. Uvedené zodpovedá i právnej konštrukcii civilného sporového
odvolacieho konania, ktoré nie je budované na kasačnom princípe (na rozdiel napríklad
od konania v správnom súdnictve).

17. Intenzitu zásahu spôsobilú privodiť porušenie ústavných/základných práv dosahuje len odôvodnenie
rozhodnutia súdu, ktoré neuvádza žiadnu argumentáciu, prípadne také, ktorého dôvody sú zjavne
protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, alebo ak sú tieto dôvody zjavne
jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (I. ÚS 344/10, III. ÚS 305/08).

18. Z obsahu napadnutého rozsudku vyplýva, že súd prvej inštancie v jeho odôvodnení
opomenul bližším spôsobom odôvodniť kardinálnu právnu úvahu, na ktorej založil svoje rozhodnutie -
t.j. otázku charakteru právneho vzťahu založeného medzi sporovými stranami zmluvou o úvere, hoci
v kontexte všetkých dôvodov je nepochybné, že správne vychádzal z tohto že medzi žalobcom a
žalovaným sa jedná o spotrebiteľský charakter záväzku, ktorý sa nezmenil ani rozhodnutím v trestnom
konaní. Reakciou na takto zistený stav zo strany odvolacieho súdu bolo zaslanie výzvy v zmysle
odseku 9. tohto rozhodnutia sporovým stranám tak, aby mali možnosť podať k možnej aplikácii vo
výzve uvedených zákonných ustanovení svoje právne stanovisko. Vzhľadom na aktuálne štádium
konania je vyššie uvedený postup (vrátane odstránenia predmetnej nedôslednosti prvoinštančného súdu
„doplnením“ odôvodnenia v rámci rozhodnutia odvolacieho súdu), postupom primeraným, ktorým krajský
súd dostatočným spôsobom skorigoval nedôslednosti v rozhodnutí súdu prvej inštancie bez toho, aby
pristúpil k zrušeniu prvoinštančného rozhodnutia.

19. Vo vzťahu k primárnej odvolacej argumentácii žalobcu týkajúcej sa nemožnosti považovať zmluvný
vzťah, ktorý vznikol medzi sporovými stranami na základe uzatvorenej zmluvy o úvere, za vzťah
spotrebiteľský, odvolací súd uvádza nasledovné:

20. Základnú charakteristiku spotrebiteľských zmlúv upravuje Občiansky zákonník v ust. § 52
ods. 1, v zmysle ktorého spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú
uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej
zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti (§ 52 ods. 3
Občianskeho zákonníka). Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej
zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti, alebo inej podnikateľskej činnosti (§ 52 ods.
4 Občianskeho zákonníka).
21. Špeciálna právna úprava je obsiahnutá v zákone č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o
zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii
v znení účinnom k 22.04.2009, (ďalej aj „zákon o spotrebiteľských úveroch“, ktorý vo svojom ust. § 2
písm. b) uvádza, že na účely tohto zákona sa rozumie zmluvou o spotrebiteľskom úvere zmluva, ktorou



sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté
peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom.
22. Podľa § 3 ods. 1 a 2 citovaného zákona veriteľom je fyzická osoba alebo právnická osoba,
ktorá poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania; v závislosti od formy poskytovaného
spotrebiteľského úveru môže byť veriteľom aj predávajúci. Spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej bol
poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania.

23. Originárny právny vzťah subjektov vystupujúcich v tomto sporovom konaní bol založený uzatvorením
Zmluvy o úvere č. 59900019 zo dňa 22.04.2009 medzi žalobcom ako veriteľom a žalovaným ako
dlžníkom, v ktorej sa zmluvné strany dohodli, že veriteľ sa zaväzuje poskytnúť dlžníkovi úver v sume
800,00 Eur a dlžník sa zaväzuje zaplatiť veriteľovi uvedenú sumu zvýšenú o poplatok vo výške 772,00
Eur, t.j. dlžník celkovo zaplatí veriteľovi čiastku 1.572,00 Eur. Zmluvné strany predmetnú Zmluvu (v
zmysle záhlavia) uzatvorili podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Zmluva obsahovala (okrem
iného) prehlásenie dlžníka, že finančné prostriedky mu veriteľ poskytuje na výkon zamestnania -
prehlásenie dlžníka bolo formálne vykonané označením možnosti „zamestnanie“ vo vopred pripravenom
formulárovom poli, pod ktorým sa nachádza podpis dlžníka.

24. Niet pochýb o tom, že žalovaný pri uzatváraní úverovej zmluvy zo dňa 22.04.2009 mal status
spotrebiteľa v zmysle ust.§ 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy,
keďže v tom čase bol fyzickou osobou, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonala v
rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Žalobca v konaní tvrdil v
konaní, že zmluva o úvere bola uzavretá podľa § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka, naviac
vyznačením účelu poskytnutia úveru „na výkon zamestnania“, dlžník stratil postavenie spotrebiteľa
s prihliadnutím na definíciu spotrebiteľa v zákone č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a úverová
zmluva sleduje režim Obchodného zákonníka.

25. Je potrebné zdôrazniť, že pokiaľ boli splnené podmienky pre charakteristiku úverového vzťahu medzi
uvedenými subjektmi ako spotrebiteľského úveru (definované v § 52 až § 54 Občianskeho zákonníka a
v § 2 písm. a), b) a § 3 ods. 1 a 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a
o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii
v znení účinnom k 22.04.2009), nemožno vylúčiť uplatňovanie ustanovení zákona o spotrebiteľských
úveroch "len" označením danej zmluvy ako zmluvy o úvere podľa § 497 Obchodného zákonníka. Z
uvedeného vyplýva, že spotrebiteľským úverom môže byť aj úver na základe zmluvy o úvere podľa §
497 Obchodného zákonníka.

26. Pokiaľ žalobca poukázal na tú skutočnosť, že dňa 22.04.2009 uzatvoril so žalovaným zmluvu o úvere,
na základe ktorej poskytol žalovanému úver na účel zamestnania, čo vylučuje aplikáciu spotrebiteľského
práva na prejednávaný prípad, odvolací súd zdôrazňuje, že definícia pojmu "spotrebiteľ" v slovenskom
zákone č. 258/2001 Z.z o spotrebiteľských úveroch, ktorý transponuje smernicu 2008/48/ES, sa výrazne
líši od definície obsiahnutej v smernici 2008/48/ES. Použitie slova "zamestnanie", ktoré vyzerá, že
zodpovedá "práci/zamestnaniu", nezodpovedá článku 3(a) smernice 2008/48/ES, ktorý používa slovo
"obchodnou" (anglicky "obchod") a obmedzuje rozsah ochrany poskytovanej smernicou 2008/48/ES
na Slovensku. Z rozhodovacej činnosti odvolacieho súdu je pritom známe, že úverové
zmluvy uzatvorené nebankovou inštitúciou POHOTOVOSŤ, s.r.o. často odkazujú na výkon činnosti,
povolania alebo zamestnania ako účel úveru, pričom v skutočnosti dlžníci nemajú vlastný podnik a sú
nezamestnaní, dôchodcovia alebo penzisti a podobne; alebo používajú úver na súkromné účely.

27. Definícia spotrebiteľa zo spotrebiteľskej zmluvy je v právnych podmienkach Slovenskej republiky
obsiahnutá aj v Občianskom zákonníku, pričom možno konštatovať, že na rozdiel od definície
spotrebiteľa podľa zákona o spotrebiteľských úveroch platného a účinného v čase uzavretia zmluvy,
v smere ochrany spotrebiteľa a možnosti simulácie jeho iného postavenia je dokonca prísnejšou a
pre spotrebiteľa výhodnejšou. Kým ustanovenie § 3 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z. z.
považuje za spotrebiteľa fyzickú osobu, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na
výkon zamestnania, povolania alebo podnikania (z čoho tak a contrario plynie, že dlžníkov z úverov
poskytnutých na výkon zamestnania, povolania či podnikania zásadne za spotrebiteľov považovať
nemožno), výkladom úpravy v Občianskom zákonníku (§ 52 ods. 4) je potrebné dospieť k záveru, že
tzv. „nespotrebiteľom“ je len tá osoba, ktorá do postavenia odberateľa (konzumenta)
tovaru či služieb vstupuje konaním v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti,



v rámci vlastnej zárobkovej činnosti slúžiacej rovnako ako u dodávateľa k dosiahnutiu zisku a nielen
uspokojovaniu osobných potrieb či potrieb príslušníkov jeho domácnosti. Ak takto ustanoveným rámcom
a nevybočením z neho sú zásadne len medze ustanovené živnostenským alebo iným jemu na roveň
postaveným oprávnením (opačný názor by okrem tolerovania neoprávneného podnikania viedol i k
zotretiu hranice určenej na rozlišovanie medzi spotrebiteľskými a inými zmluvami, resp. vzťahmi),
nemôže byť pochybností o tom, že dopad ochrany podľa ustanovení Občianskeho zákonníka o
spotrebiteľských zmluvách je oproti právnej úprave podľa § 258/2001 Z.z. širší, definujúci spotrebiteľa
v širšom rozsahu. V prípade definície spotrebiteľa podľa § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka de
facto odpadá význam právnej polemiky o tom, či prípadné plnenie zo zmluvy bolo poskytnuté na
výkon zamestnania - u činností vykonávaných ako v rámci zamestnania je totiž pojmovo vylúčené,
aby tieto mohli byť obchodnými či inými obdobnými podnikateľskými činnosťami s tak vymedzeným
predmetom, ako to má na mysli úprava majúca sa tu použiť, a to sa sprostredkovane vzťahuje aj na
osoby vykonávajúce takéto činnosti (zamestnanec pri výkone zamestnania z podstaty veci nemôže
byť obchodníkom ani podnikateľom). Len v prípade, keď sa jedná o zamestnanie vykonávané v
režime obdobnom obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti (a zároveň s prihliadnutím na súvislosť
uzatvorenia zmluvy so zamestnaním dlžníka - potenciálneho spotrebiteľa), ide o vzťah nespadajúci pod
úpravu spotrebiteľských zmlúv.

28. Žalobca sa vo svojom opravnom prostriedku v snahe eliminovať možnosť použitia noriem tzv.
spotrebiteľského práva na prejednávanú vec argumentoval tým, že podľa jeho názoru okolnosť
poskytnutia úveru žalovanému ako dlžníkovi zaškrtnutím políčka na účel výkonu zamestnania
znemožňovala považovať zmluvu účastníkov za zmluvu o spotrebiteľskom úvere. Aj keď v danom
prípade reálne a preukázateľne došlo k označeniu formulárového poľa majúceho osvedčiť poskytnutie
úveru na výkon zamestnania žalovaného, v súdenej veci súdy obidvoch inštancií riešili otázku
použiteľnosti noriem všeobecného spotrebiteľského práva, odvíjajúcu sa od zaradenia zamestnania
povinného do skupiny zamestnaní vykonávaných v tzv. podnikateľskom režime (resp. do skupiny iných
zamestnaní), a následne vyhodnocovali zhodu zmluvou proklamovanej okolnosti (poskytnutia úveru na
výkon zamestnania) so skutočnosťou.

29. Odvolací súd zdôrazňuje, že dôkazné bremeno ohľadom preukázania, že úver bol poskytnutý
na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania dlžníka (žalobkyne) zaťažuje v tomto prípade
toho, kto tak tvrdí, t.j. žalobcu. Žalobca toto dôkazné bremeno v konaní neuniesol. Bezpečným
preukázaním nemôže byť len zaškrtnutie všeobecného údaja o uzavretí zmluvy (poskytnutí úveru)
na účel zamestnania, ktorý nepreukazuje konkrétny súvis uzavretia príslušnej úverovej zmluvy so
zamestnaním dlžníka. Vymedzenie účelu - poskytnutie úveru „na výkon zamestnania“, v
spojení s nedostatkom akejkoľvek aktivity žalovaného má taký vplyv, ako by účel úveru nebol v zmluve
vymedzený vôbec. Ak by žalobca ako dodávateľ konal v súlade s požiadavkou odbornej starostlivosti pri
poskytovaní úverov, poskytol by žiadateľovi o úver dostatok informácii aj ohľadom v zmluve uvádzaného
účelu poskytnutia úveru, (keďže zmluva umožňovala aj vyhlásenie o inom účele poskytnutia úveru), ktorý
má zásadný vplyv na samotné postavenie žiadateľa o úver, a následne by nemal problém uvedenú
skutočnosť v konaní preukázať. Preverenie skutočností rozhodujúcich pre určenie, či žiadateľ o úver
spĺňa definíciu spotrebiteľa je nepochybne v možnostiach poskytovateľa finančnej služby a je výsledkom
dostatočnej informovanosti spotrebiteľa, okrem iného, aj o dôsledkoch mechanicky vyznačovaných
alternatív v zmluvnom formulári vyžadovaných poskytovateľom finančnej služby. V posudzovanom
prípade však žalobca ako poskytovateľ finančnej služby využil svoju silnú pozíciu (v podstate skrytým
zámerom, ktorému spotrebiteľ nemohol pripísať žiadny význam), postupoval v rozpore s požiadavkami
odbornej starostlivosti v snahe jednoznačne vytvoriť zdanie, že sa nejedná o spotrebiteľský úver.

30. Žiada sa dodať, že rozhodovacej činnosti odvolacieho súdu v identických veciach je známe, že
žalobca pri uzatváraní zmlúv o úvere, konkrétne pri vypĺňaní zmluvných formulárov žiadateľov o úver
si počína tak, aby v daných prípadoch vylúčil aplikáciu noriem spotrebiteľského práva nesprávnym
vyznačovaním účelu poskytnutého úveru (napr. na výkon zamestnania a pod.). Formulár zmluvy o
úvere, vrátane jeho dodatku vypĺňa zástupca veriteľa a predkladá na podpis dlžníkovi bez možnosti
modifikovania jeho obsahu zo strany dlžníka. Zo súdnej praxe je rovnako známe konanie
žalobcu, ktorým presviedča, navádza alebo inak pôsobí na spotrebiteľov s cieľom dosiahnuť vyznačenie
účelu úveru na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania, aby sa tento úver následne spravoval
právnou úpravou obsiahnutou v Obchodnom zákonníku. Takéto konanie žalobcu bolo štátnymi orgánmi
opakovane sankcionované a definované ako „nekalá obchodná praktika“ v rozhodnutiach Slovenskej



obchodnej inšpekcie, Ústredného inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie (napr. č.
SK/0303/99/2011 zo dňa 15.06.2011, č. SK/0068/99/2011 zo dňa 10.06.2011), ktorých zákonnosť bola
podrobená súdnemu prieskumu v rámci správneho súdnictva (pozri napr. rozsudok NS SR sp.zn.
5Sžo/13/2014 zo dňa 27.01.2015, či rozsudok NS SR sp. zn. 8Sžo/45/2014 zo dňa 19.08.2015).
Ani v prejednávanom prípade nebola preukázaná dobrá viera žalobcu, že žalovaný použije úver na
účel uvedený veriteľom v zmluve o úvere. Z tohto dôvodu nebolo na prejednávanú vec aplikovateľné
rozhodnutie SD EÚ vo veci C-464/1 Johan Gruber proti DAY WaAG o ochrane dobrej viery zmluvnej
strany pri uzatváraní zmluvy. S prihliadnutím na uvedené tak prvoinštančný súd pri rozhodovaní o nároku
žalobcu správne, aj keď v čase rozhodnutia súdu prvej inštancie bež náležitého odôvodnenia, vychádzal
z právnej úpravy ochrany spotrebiteľa obsiahnutej nielen v zákone č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských
úveroch, ale aj v Občianskom zákonníku.

31. S poukazom na vyššie uvedené teoretické východiská, považoval odvolací súd za právne irelevantnú
odvolaciu argumentáciu žalobcu o jeho možnosti domáhať sa v tomto konaní v zmysle § 379
Obchodného zákonníka namiesto ušlého zisku náhrady zisku dosahovaného spravidla v poctivom
obchodnom styku za podmienok obdobných podmienkam porušenej zmluvy v okruhu svojho podnikania
(t.j. obvyklého zisku) ako jeho právne závery o nemožnosti zníženia náhrady škody v zmysle § 386
ods. 2 Obchodného zákonníka prezentované vo vyjadrení žalobcu zo dňa 07.06.2018. Prvoinštančný
súd totiž pri rozhodovaní o žalobcom uplatnenom nároku na náhradu škody na základe zisteného
skutkového stavu, viazaný rozhodnutím v trestnom konaní čo do vzniku nároku žalobcu na náhradu
škody (§ 193 CSP), správnym spôsobom ustálil výšku vzniknutej škody, zohľadňujúc spotrebiteľský
charakter originárneho vzťahu vzniknutého medzi sporovými stranami, aplikujúc ustanovenia § 420
a nasl. Občianskeho zákonníka (bližšie pozri odseky 8., 9, 17., 18., 19. odôvodnenia napadnutého
rozsudku).

32. Žalobca svoje odvolanie, ktoré podal do časti druhej vety výroku rozhodnutia okresného súdu
o zamietnutí žaloby v časti uplatnených úrokov z omeškania 5% ročne zo žalobou uplatnenej istiny
presahujúcej sumu 800,00 Eur (t.j. zo sumy 772,00 Eur) a rovnako aj do časti uplatnených úrokov z
omeškania za obdobie od 25.08.2009 do 23.04.2010 žiadnym spôsobom neodôvodnil.
33. Podstatou apelačného opravného systému je možnosť napadnúť jednak skutkovú, jednak právnu
stránku rozhodnutia. Právna úprava umožňuje rozhodnutie súdu prvej inštancie napadnúť len z taxatívne
stanovených dôvodov. V závislosti od toho, aké pochybenia, resp. nedostatky odvolateľ súdu prvej
inštancie vytýka, možno odvolacie dôvody rozdeliť na dve základné skupiny: 1./ vady konania (§ 365
ods. 1 písm. a), b), c), d) CSP), vady rozhodnutia, ktoré majú podobu skutkových vád (§ 365 ods. 1 písm.
e), f), g) CSP) alebo vád právnych (§ 365 ods. 1 písm. h) OSP). Odvolanie musí byť niektorou (prípadne
viacerými) z uvedených vád odôvodnené (§ 365 CSP), čo znamená, že nestačí len formálne citovať
v zákone uvedený dôvod, ale je potrebné ho identifikovať, t.j. v akom konkrétnom pochybení (vade,
v skutočnosti) odvolateľ vidí naplnenie odvolacieho dôvodu. Uvedenie konkrétnosti, v čom odvolateľ
vidí nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, je len v jeho dispozícii a súd ho nemôže nútiť, aby tieto
dôvody uviedol, čomu zodpovedá aj filozofia konštrukcie odvolacích dôvodov v civilnom sporovom
konaní (pozri § 373 ods. 1 CSP). Odvolací súd je viazaný dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), teda
na iné pochybenia súdu prvej inštancie, ktoré by mohli byť podľa ust. § 365 CSP dôvodom na podanie
odvolania, odvolací súd pri svojom rozhodnutí o odvolaní prihliadať nemôže, aj keby také porušenia zistil.

34. Odvolací súd konštatuje, že z obsahu odvolania žalobcu do časti výroku rozsudku okresného súdu
o zamietnutí žaloby presne špecifikovanej v bode 32. tohto rozhodnutia, nie je možné vyvodiť, akých
konkrétnych nesprávností napadnutého rozhodnutia sa odvolateľ dovoláva, t.j. odvolanie neobsahuje
riadne vymedzený odvolací dôvod. V dôsledku toho je v danej veci prieskumu odvolacím súdom
obmedzený len na tie vady, na ktoré je odvolací súd povinný prihliadať z úradnej povinnosti (§ 380 ods.
2 CSP).

35. Podľa § 380 ods. 2 CSP na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok, prihliadne odvolací súd,
aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené.

36. V súdenej veci preto odvolací súd skúmal, či napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie v
predmetnej časti nebolo vydané v konaní postihnutou s niektorou z nasledovných procesných vád, t.j. či v
danej veci nejde o prípad nedostatku právomocí súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka byť účastníkom
konania, nedostatku riadne zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekážku veci právoplatnej



rozhodnutej, alebo už prv začatého konania, alebo pri prípadnom nedostatku návrhu na začatie konania
tam, kde konanie sa mohlo začať len na takýto návrh. Odvolateľ takéto procesné vady konania vo svojom
opravnom prostriedku netvrdil; zároveň ich existenciu nezistil ani odvolací súd.

37. Žalobca vo svojom odvolaní vymedzil odvolacie dôvody len citovaním právnej úpravy, keď v ňom
uviedol, že „podáva odvolanie podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), f), h) CSP proti výrokom druhej vete
výroku rozsudku s citáciou textu uvedených zákonných ustanovení“. V čom konkrétne odvolateľ videl
naplnenie týchto odvolacích dôvodov však už vo svojom opravnom prostriedku bližšie neuviedol. Takto
formulovaným odvolacím dôvodom tak chýba obsah. Obsah odvolania je určujúci pre identifikáciu
odvolacích dôvodov a súčasne vymedzuje aj prieskum napadnutého rozhodnutia odvolacím súdom.
Účinný prieskum napadnutého rozhodnutia alebo konania jemu predchádzajúceho môže odvolateľ
vyvolať len pomenovaním konkrétnych nedostatkov napadnutého rozhodnutia, resp. konania, ktoré
mu predchádzalo. Pretože v súdenej veci absentovali konkrétne vytýkané nedostatky napadnutého
rozhodnutia, resp. konania, ktoré mu predchádzalo, odvolací súd toto rozhodnutie súdu prvej inštancie
v označenej časti ako vecne správne potvrdil.

38. Na základe konštatovaného odvolací súd dospel k záveru, že okresný súd vykonal v
prejednávanej veci dokazovanie náležitým spôsobom a v potrebnom rozsahu, spôsobom plne
zodpovedajúcim kontradiktórnosti sporového konania umožnil stranám sporu realizáciu ich procesných
práv a nadväzne zákonným spôsobom vyhodnotil tak procesnú aktivitu strán, ako aj meritum veci.
Odvolacie dôvody žalobcu vyhodnotil krajský súd ako neopodstatnené, pričom zároveň nezistil ani
nedostatky v postupe okresného súdu, na ktoré odvolací súd prihliada z úradnej povinnosti
(§ 380 ods. 2 CSP). Súd prvej inštancie po vykonaní a vyhodnotení dokazovania zákonným spôsobom
a v potrebnom rozsahu vydal vecne správne rozhodnutie, ktoré zodpovedajúcim spôsobom v zmysle
§ 222 CSP aj správne odôvodnil. V dôsledku toho krajský súd rozsudok okresného súdu v napadnutej
časti, t.j. v druhej vete výroku ako vecne správny potvrdil.

39. Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj odvolaním výslovne nenapadnutý, ale od
rozhodnutia vo veci samej závislý výrok o trovách prvoinštančného konania (veta tretia výroku.),
ktorý plne zodpovedá procesnému úspechu strán a vzniknutej situácii v konaní, ako aj zákonným
ustanoveniam v ňom uvedeným.

40. Vo zvyšnej časti nenapadnutej odvolaním (t.j. veta prvá výroku) zostal rozsudok okresného súdu
nedotknutý týmto rozhodnutím odvolacieho súdu.
41. O trovách tohto odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 262 ods. 1 CSP v spojení
s § 255 ods. 1 CSP a § 396 ods. 1 CSP tak, že žalovanému ako úspešnej procesnej strane nepriznal
nárok na ich náhradu.
42. Z obsahu spisového materiálu totiž vyplýva, že žalovanému v odvolacom konaní preukázateľne
žiadne účelne vynaložené výdavky v súvislosti s uplatňovaním a bránením práva ako trovy konania
(majúce sa nahradiť) nevznikli. Práve to bol dôvod, pre ktorý súd povolaný k vydaniu rozhodnutia,
ktorým sa konanie končí (odvolací súd), mal rozhodnúť nielen o nároku na náhradu, ale už aj o nepriznaní
náhrady (napriek tomu, že pri striktnom riadení sa textom rozhodnej právnej úpravy by sa mohlo zdať,
že tomu tak nie je). Dvojfázové rozhodovanie o trovách konania, predpokladajúce prvé rozhodnutie
súdu povolaného skončiť konanie vo veci len o nároku na náhradu a druhé až následné rozhodnutie
súdu prvej inštancie o výške náhrady (porovnaj § 262 ods. 1 a 2 CSP) má totiž zmysel len pri pozitívnom
vyriešení otázky nároku na náhradu, a naopak taký zmysel postráda, ak výsledkom uvažovania
o nároku na náhradu je záver o neexistencii takéhoto nároku u žiadnej zo strán sporu (prvej preto, že
ju na to neoprávňuje pre ňu nepriaznivý, či ňou zavinený výsledok konania a u druhej preto, že tu
buď niet trov majúcich sa nahradiť, alebo že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, odôvodňujúce
nepriznanie náhrady). Prezentovaný právny názor vyplýva i z uznesení NS SR sp. zn. 6 Cdo 166/2016
zo dňa 26.10.2016 a sp. zn. 7Cdo/14/2018 zo dňa 28.02.2018.

43. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).



Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu
zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 1 a 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a



ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).