Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 16CoE/64/2013 z 15. 5. 2013 Citácia: uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica z 15. mája 2013, sp. zn. 16CoE/64/2013, ECLI:SK:KSBB:2013:6707208288.1 Krajský súd Banská Bystrica | 16CoE/64/2013 | ECLI:SK:KSBB:2013:6707208288.1 | 2013-05-15 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí Citované ustanovenia: § 57 ods. 1 písm. a) EP, § 58 ods. 1 EP, § 53 ods. 1 OZ, § 53 ods. 4 OZ, § 53 ods. 5 OZ, § 109 ods. 1 písm. c) OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/c9aa8a39-f68c-4f96-bbb6-a1a020a7c3f8 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2013:6707208288.1 Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 16CoE/64/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6707208288
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 05. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Štefan Baláž
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2013:6707208288.1

Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom
Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného Advocate s. r. o., so sídlom Bratislava, Pribinova
25, IČO: 36 865 141, za ktorú vykonáva advokáciu advokát a konateľ JUDr. Martin Máčaj a Fridrich
Paľko, s. r. o., so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, za ktorú vykonáva advokáciu
advokát a konateľ doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., proti povinnému T. K., nar. XX. XX. XXXX, bytom
S., M. XXXX/XX, vedenej súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, so sídlom Exekútorského úradu
Bratislava, Záhradnícka č. 60 pod sp. zn. EX 1892/07, o vymoženie 705,04 EUR s príslušenstvom, na
odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Zvolen č. k. 11Er/3470/2007-20 zo dňa 06. 08.
2012, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie okresného súdu vo výroku o zastavení exekúcie a o nevylúčení súdneho exekútora z
vykonávania exekúcie p o t v r d z u j e.

Odvolanie oprávneného voči výroku uznesenia okresného súdu o trovách exekúcie o d m i e t a .

Návrh oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

Odvolaním napadnutým uznesením okresný súd exekúciu vedenú súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom
Krutým pod sp. zn. EX 1892/07 vyhlásil za neprípustnú a túto zastavil podľa ustanovenia § 57 ods.
1 písm. g/ zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej aj „Exekučný
poriadok“) v spojení s ust. § 58 ods. 1 Exekučného poriadku a v nadväznosti na ust.
§ 52 ods. 1,2 a 3, § 53 ods. 1, 3 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej aj „OZ“),
s použitím európskej právnej úpravy dotýkajúcej sa problematiky spotrebiteľských zmlúv a ochrany
práv spotrebiteľa. Zmluvný vzťah medzi oprávneným a povinným zo zmluvy o úvere posúdil ako
spotrebiteľský vzťah a aplikoval naň okrem vnútroštátnej právnej úpravy (Občiansky zákonník a zákon
č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady
č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii) aj Smernicu Rady 93/13/EHS zo dňa 05. 04. 1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej aj „Smernica“), konkrétne čl. 2 písm. a/, čl. 3
ods. 1,3 a čl. 6 ods. 1 Smernice, pričom prezentoval v odôvodnení uznesenia právny názor vyplývajúci
z výkladu danej Smernice obsiahnutý v rozsudkoch Súdneho dvora (EÚ) vo veci C-334/92, C-240/98
až C-244/98, C-473/00, C-168/05 a vo veci C-243/08. Exekučný súd konštatoval, že rozhodcovská
doložka obsiahnutá v zmluve o úvere nebola dojednaná individuálne, čo zjavne vyplýva z jej zaradenia do
Všeobecných podmienok poskytovania úveru, ako súčasti formulárovej zmluvy o úvere. Spôsob, akým
bola rozhodcovská doložka koncipovaná síce formálne napĺňa podmienku uvedenú v písm. q/ bodu
1 Prílohy k Smernici, keďže rozhodcovské konanie nebolo dojednané ako výlučný prostriedok riešenia
sporov, avšak vychádzajúc z povahy samotnej zmluvy o úvere je zrejmé, že subjektom, ktorý bude
mať v konečnom dôsledku právo voľby medzi rozhodcovským alebo civilným konaním, bude takmer



vždy veriteľ. Súd mal za zrejmé, že vo svojich dôsledkoch bola rozhodcovská doložka spôsobilá vytvoriť
neprekonateľnú prekážku pred uplatnením ústavného práva spotrebiteľa na prístup k súdu. Uviedol,
že rozhodcovská doložka v tomto zmysle zakladá značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, preto je neprijateľnou zmluvnou podmienkou a ako taká
je neplatná podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka. Ak rozhodcovský súd svoju právomoc konať
a rozhodnúť v spore medzi zmluvnými stranami vyvodil z neplatnej rozhodcovskej doložky, následne
vydaný rozhodcovský rozsudok nemôže tvoriť spôsobilý exekučný titul v exekučnom konaní. Navyše
zmluva o úvere zo dňa 20. 07. 2006 obsahuje tiež ustanovenia, ktoré požadujú od spotrebiteľa, ktorý
nesplnil svoj záväzok, aby zaplatil neprimerane vysokú sankciu spojenú s nesplatením svojho záväzku,
ktorá sankcia je neplatnou, spotrebiteľa nezaväzujúcou podmienkou. Keďže exekučný súd skonštatoval,
že v prebiehajúcej exekúcii absentuje vykonateľný exekučný titul, je to dôvodom na jej vyhlásenie
za neprípustnú a jej následné zastavenie. Súdneho exekútora z vykonávania exekúcie okresný súd
nevylúčil z dôvodu, že bolo potrebné prebiehajúcu exekúciu zastaviť. O trovách exekúcie exekučný súd
rozhodol tak, že súdnemu exekútorovi, ktorý si trovy exekúcie napriek výzve exekučného súdu nevyčíslil
a nepredložil ani exekučný spis, náhradu trov exekúcie nepriznal.

Proti uzneseniu okresného súdu podal oprávnený prostredníctvom splnomocneného zástupcu v
zákonom stanovenej lehote odvolanie. Veľmi obšírne, vo viacerých smeroch a v
širokých teoretických súvislostiach prezentoval svoje výhrady voči uzneseniu okresného súdu. V prvom
rade namietal nedostatok právomoci exekučného súdu preskúmavať exekučný titul a rozhodcovskú
doložku, ktorým nesprávnym postupom exekučný súd porušil fundamentálnu zásadu právneho štátu
- zásadu legality. K takémuto revíznemu postupu došlo v situácii, keď už exekučný súd preskúmal
súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti podľa ustanovenia § 44
ods. 2 Exekučného poriadku. Všeobecný súd konajúci z pozície exekučného súdu je v oblasti
prieskumu rozhodnutia rozhodcovského súdu limitovaný ustanovením § 40 v spojení s ustanovením
§ 43 Zákona o rozhodcovskom konaní,a keďže mu neprináleží konať o zrušení rozhodcovského
rozsudku, nemá zákonné oprávnenie umožňujúce zamedzenie účinkov rozhodcovského rozsudku.
Takýto postup exekučného súdu zasahuje do práv a právneho postavenia oprávneného. Úspešný
žalobca v rozhodcovskom konaní stráca vplyvom nahradenia opravného procesu indikovaného
ustanovením § 40 a nasl. Zákona o rozhodcovskom konaní revíznym postupom exekučného súdu
všetky svoje práva spojené s právom na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces.
Extenzívna interpretácia ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku tak, ako ju v danej veci uskutočnil
exekučný súd, je v priamom rozpore s ústavným právom žalobcu (veriteľa). Je
povinnosťou súdov v situácii, keď právny predpis dovoľuje dvojaký výklad (jeden ústavne konformný a
jeden ústavne nekonformný) vykladať právny predpis spôsobom ústavne konformným. Právna úprava,
ktorá umožňuje bez časového obmedzenia zasahovať do právoplatných rozhodnutí, ktoré
zakladajú, rušia alebo menia práva alebo povinnosti individuálne určeným adresátom, je v materiálnom
právnom štáte neakceptovateľná. Zákon o rozhodcovskom konaní zámerne určuje lehotu, v ktorej je
možné právny akt alebo jeho účinky právnou cestou napadnúť. Exekučný súd tak nebol oprávnený
zaoberať sa skúmaním, či príslušné deklaratórne rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v
súlade s platnými predpismi. Exekučný súd musí s takýmto rozsudkom nakladať rovnako, ako s
rozsudkom všeobecného súdu, v opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti a neprípustne by
uplatnil rozdielny procesný postup na účastníkov konania. Oprávnený ďalej namietal, že ustanovenie
§ 45 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní explicitne upravuje konanie bez
návrhu v prípade zistenia nedostatkov v rozhodcovskom konaní, nie však v rozsudku rozhodcovského
súdu. Nie je z hľadiska princípu právnej istoty a princípu ochrany dôvery všetkých subjektov práva
v právnom poriadku možné, aby paralelne popri sebe existovali rovnocenné opravné mechanizmy
zamerané na revíziu rozsudku rozhodcovského súdu. Povinná by sa tak mohla vždy spoľahnúť na
revíziu vykonávanú exekučným súdom, a bola by zbavená zákonného bremena tvrdenia, dôkazného
bremena a zodpovednosti za prípadný neúspech v konaní o zrušení rozhodcovského rozsudku, pričom
zároveň dochádza k vylúčeniu dvojinštančnosti konania. Oprávnený je pritom v konaní pred exekučným
súdom výrazne v nevýhodnom postavení, pričom odlišné zaobchádzanie nemožno ospravedlniť jeho
postavením obchodnej spoločnosti, pretože musí byť zachovaná zásada rovnosti účastníkov konania.
Oprávnený preto tvrdí, že bolo porušené jeho právo na súdnu ochranu, lebo exekučný súd založil
a odôvodnil svoje rozhodnutie bez toho, aby mal možnosť reagovať na akékoľvek
tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu. Súdne konanie
tak neprebiehalo v duchu práva na spravodlivý súdny proces s dodržaním zásady „rovnosti zbraní“.



Oprávnený navyše namietal zdôvodnenie rozhodnutia súdu s poukazom na smernicu Rady 93/13/EHS,
nakoľko táto nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie a ani citované rozhodnutia Súdneho dvora
EÚ nemajú všeobecnú záväznosť. Pokiaľ ide o rozhodcovskú doložku, oprávnený tvrdí, že je platná.
Dojednanie, ktorým zmluvné strany založili právomoc rozhodcovského súdu, neustanovuje, že spory
s dodávateľom budú riešené výlučne v rozhodcovskom konaní. Nejde pritom o fiktívnu možnosť, ale
o reálnu, skutočnú možnosť voľby rozhodujúceho orgánu, spotrebiteľ sa mohol s ochranou svojich
práv obrátiť aj na všeobecný súd prostredníctvom žaloby podanej na všeobecnom
súde. V odvolaní oprávnený spochybňuje aj dôvody, pre ktoré exekučný súd považoval uzavretú zmluvu
medzi oprávneným a povinnou za zmluvu o spotrebiteľskom úvere. Oprávnený poskytol úver na základe
zmlúv o úvere uzatváraných v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, ktoré mali v tom čase
povahu absolútneho obchodno-záväzkového vzťahu. Pokiaľ sa právny režim uzavretej zmluvy o úvere
spravoval ustanoveniami Obchodného zákonníka, tento nevyžaduje, aby v zmluve o úvere bola ako
podstatná náležitosť dohodnutá, o. i., aj ročná percentuálna miera nákladov. Poukázal na to, že poskytuje
klientom peňažné prostriedky síce dočasne, avšak nie formou odloženej platby, ale vo forme splátok,
pričom klient má možnosť zvoliť si podmienky poskytovania úveru. Namietal aj nesprávne posúdenie
ohľadom neprimerane vysokých úrokov z omeškania, pretože povinný podpísaním zmluvy o úvere
vyjadril svoj súhlas so zmluvnými podmienkami, t. j. s úrokmi z omeškania vo výške 0,25 % za každý deň
omeškania. Zdôrazňuje, že tento úrok má sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len v prípade, ak poruší
zmluvné podmienky, čiže nesplní svoju povinnosť dohodnutú v zmluve. Podľa názoru oprávneného
dohodnutá výška úrokov 0,25 % denne nie je neprimeraná a nie je tak v rozpore s dobrými mravmi
ani so zásadou poctivého obchodného styku, pretože oprávnený poskytuje úver z vlastných zdrojov a
nevyžaduje zabezpečenie pri poskytnutí úveru. Uviedol ďalej, že ustanovenie § 369 ods. 1 Obchodného
zákonníka má dispozitívnu povahu, pričom výška úrokov z omeškania sa upravuje predovšetkým
dohodou zmluvných strán. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1
Obdo 34/2004 zo dňa 21. 12. 2004, v ktorom súd konštatoval, že výška úrokov 0,25 % denne z dlžnej
sumy nie je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku. Toto stanovisko je obsiahnuté i
v početných ďalších rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR (napr. sp. zn. 2 Obdo 26/2004 zo dňa 22. 09.
2005, sp. zn. 2 Obdo 28/2004 zo dňa 22. 09. 2005), v ktorých súd zdôraznil, že nie je možné odvolávať
sa zo strany odporcov na dobré mravy, keďže odporca v čase, keď bol pri uzatvorení
zmluvy o úvere v pozícii dlžníka, mal možnosť zvážiť, či uzatvorí zmluvu o úvere za podmienok tam
uvedených, či je schopný splácať záväzok, ku ktorému sa v danej zmluve o úvere zaväzuje a musel si byť
vedomý následkov v prípade riadneho a včasného neplnenia tohto záväzku, t. j. aj povinnosti platiť úroky
z omeškania v dohodnutej výške. Oprávnený znáša vysoké obchodné riziko a výška dohodnutých úrokov
je primeraná tomuto riziku. Opätovne zdôraznil, že úrok z omeškania je sankciou a povinný má vždy
možnosť platenie týchto úrokov odvrátiť tým, že si svoje povinnosti riadne a včas splní. Oprávnený ďalej
namietal, že súladnosť exekučného titulu so zákonom bola predmetom skúmania exekučným súdom
pri vydávaní poverenia na vykonanie exekúcie, a súd v tomto konaní uznal exekučný titul za súladný,
keď udelil súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie. Od vydania exekučného titulu, ani
od vydania poverenia na vykonanie exekúcie nenastali žiadne nové právne ani skutkové okolnosti, ktoré
by mali viesť k zmene postoja súdu. Rovnako poukázal na skutočnosť, že smernice nemajú všeobecnú
záväznosť ako nariadenia, pretože sú adresované iba členským štátom a nie všetkým fyzickým a
právnickým osobám. Ak bola smernica prebratá do slovenského právneho poriadku správne a včas, je
nutné aplikovať slovenskú právnu úpravu. Uvedenými zásadami sa okresný súd neriadil, keď priamo
aplikoval ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS. Na základe uvedenej aplikácie potom dospel k záveru,
že v spotrebiteľských zmluvách sú rozhodcovské doložky zakázané, čo vyplýva z toho, že je neprípustné,
aby sa spotrebiteľ v spotrebiteľskej zmluve vzdával svojich práv. Pokiaľ exekučný súd odôvodnil svoje
rozhodnutie s poukazom na smernicu Rady 93/13/EHS, oprávnený je toho názoru, že slovenská verzia
prekladu textu písmena q/ bodu 1 prílohy tejto smernice, ktorá definuje, čo je možné považovať za
neprijateľnú podmienku, je odlišná od originálnej verzie a je jednoznačne chybná. Uviedol, že vzhľadom
na požiadavky jednotnej aplikácie a jednotnej interpretácie úniového práva je potrebné text úniového
predpisu skúmať vo všetkých jeho úradných jazykových verziách a vziať do úvahy skutočný úmysel
zákonodarcu a cieľ samotného predpisu. Ani zo slovenského a ani z ostatných jazykových znení písm. q/
ods. 1 prílohy Smernice navyše nevyplýva, že riešenie spotrebiteľských sporov v rámci rozhodcovských
konaní je za každých okolností vždy zakázané. Žiadal preto, aby odvolací súd uznesenie okresného súdu
v súlade s ustanovením § 221 Občianskeho súdneho poriadku zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa
na ďalšie konanie. V závere svojho podania uviedol, že ak by súd jeho odvolaniu nevyhovel, považuje
za správne a dôležité (vzhľadom na stav právnej istoty a väčší počet rovnakých rozhodnutí všeobecných
súdov), keďže v danej právnej veci vznikla otázka týkajúca sa výkladu komunitárneho práva, na ktorú



otázku je v zmysle čl. 234 Zmluvy o založení európskeho spoločenstva oprávnený odpovedať výlučne
Súdny dvor, ktorému túto právomoc zveruje priamo zmluva, aby odvolací súd konanie podľa § 109 ods.
1 písm. c/ Občianskeho súdneho poriadku prerušil a Súdnemu dvoru ES na základe čl. 267 Zmluvy
o fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne otázky v znení: 1. Má sa ustanovenie písm. q/ ods.
1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať
tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských
zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov? 2. V prípade zápornej
odpovede na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej
rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej
platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý
vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie
všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde,
alebo b/ pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na
súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto
skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred
podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou
doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského
súdu? 3. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu,
ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom
na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Vyjadrenie k odvolaniu podané nebolo.

V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací, napadnuté uznesenie preskúmal a odvolanie
prejednal v medziach daných ustanovením § 212 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej aj „O. s. p.“) a bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 214 ods. 2 O.
s. p. uznesenie okresného súdu vo výroku o zastavení exekúcie a o nevylúčení súdneho exekútora
z vykonávania exekúcie podľa ustanovenia § 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne správne
potvrdil. Odvolanie oprávneného voči výroku uznesenia okresného súdu o trovách exekúcie ako podané
neoprávnenou osobou odvolací súd podľa § 218 ods. 1 písm. b/ O. s. p. odmietol.

Vo veci rozhodla vyššia súdna úradníčka. Zákonný sudca predložil vec na rozhodnutie krajskému súdu
podľa ustanovenia § 374 ods. 4 O. s. p. s vyjadrením, že odvolaniu účastníka konania nemieni vyhovieť.

Z predloženého spisu mal odvolací súd preukázaný skutkový stav tak, ako ho uviedol súd prvého stupňa.
Okresný súd vec správne právne posúdil, keď vychádzal pri rozhodovaní z relevantnej skutočnosti, že
daný zmluvný vzťah medzi veriteľom a dlžníkom založený zmluvou o úvere zo dňa 20. 7. 2006 je nutné
posudzovať ako spotrebiteľský vzťah a následne vychádzajúc z príslušných ustanovení Občianskeho
zákonníka účinného v čase uzavretia zmluvy, zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v
znení účinnom v čase uzavretia zmluvy a v nadväznosti na články Smernice svoje rozhodnutie náležite
zdôvodnil. Odvolací súd poznamenáva, že vyslovené stanovisko je plne konformné a v súlade s
početnou judikatúrou Súdneho dvora EÚ (napr. C-240/98 až C-244/98, C-473/00, C-168/05, C-243/08,
C-40/08, C-227/08, C- 76/10) dotýkajúcou sa problematiky spotrebiteľského práva a ochrany práv
spotrebiteľa.

Spotrebiteľská zmluva je inštitút, ktorý je treba vnímať komplexne a ktorý sa nesporne týka viacerých
typov zmlúv. Európska únia venuje problematike ochrany spotrebiteľa mimoriadnu pozornosť. V
snahe deklarovať potrebu regulácie podmienok poskytovania spotrebiteľských úverov Rada EÚ prijala
smernicu 87/102/EHS, ktorá mala za cieľ zvýšiť ochranu spotrebiteľa pri využívaní finančných služieb
ponúkaných na trhu. Uvedená smernica bola neskôr novelizovaná do súčasnej podoby v rokoch 1990
a 1998 (90/88/ES a 98/7/ES) a v rámci prístupového procesu do EÚ bol u nás prijatý zákon č.
258/2001 Z. z o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej
národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov (ďalej aj
„Zákon o spotrebiteľských úveroch“). Tento zákon (v súčasnosti zrušený neskorším zákonom



č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov) upravoval
podmienky poskytovania spotrebiteľského úveru, náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom
úvere, spôsob výpočtu celkových nákladov spotrebiteľa spojených s poskytovaním
spotrebiteľského úveru a ďalšie opatrenia na ochranu spotrebiteľa. Pokiaľ odvolateľ namieta, že súd
nemal k záveru o existencii spotrebiteľského vzťahu podklad vo vykonanom dokazovaní,
odvolací súd poznamenáva, že všetky skutočnosti potrebné pre právne posúdenie zmluvného
vzťahu medzi oprávneným a povinným sú zrejmé z obsahu predloženej zmluvy o úvere. Súd mal z
obsahu zmluvy o úvere preukázané, že sa v predmetnej veci jedná o spotrebiteľský
úver, pretože sú naplnené zákonné znaky spotrebiteľského úveru vyplývajúce z ustanovenia § 1 ods. 2
písm. e/, § 2 a § 3 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu
uzavretia zmluvy o úvere, ako aj ďalšie predpoklady vyžadované touto osobitnou právnou
normou na to, aby sa vzťah medzi veriteľom a dlžníkom podriadil právnemu režimu tohto
zákona. Odvolací súd podotýka, že exekučný súd tieto skutočnosti vo svojom rozhodnutí zohľadnil a v
odôvodnení uznesenia venoval pozornosť skutočnosti, že na daný zmluvný vzťah dopadá i špeciálna
úprava spotrebiteľských zmlúv obsiahnutá v zákone č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, hoci
je nutné zdôrazniť, že rozhodnutie primárne nebolo založené na skúmaní zákonných náležitostí zmluvy
o spotrebiteľských úveroch vyžadovaných touto osobitnou právnou normou.

Odvolateľ v odvolaní polemizuje o správnosti právneho posúdenia Zmluvy o úvere ako spotrebiteľského
úveru a tým aj podriadenie sa tohto zmluvného vzťahu pod režim upravený ustanoveniami zákona
č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení platnom a účinnom ku dňu podpísania zmluvy
z dôvodu jeho povahy ako absolútneho obchodu. V právnom poriadku Slovenskej
republiky je úverová zmluva upravená v Obchodnom zákonníku, ktorý možno aplikovať bez ohľadu
na to, či je úver poskytovaný spotrebiteľovi alebo podnikateľskému subjektu. Zákon o spotrebiteľskom
úvere upravuje úverovú zmluvu v prípade, keď je úver poskytovaný spotrebiteľovi mimo jeho
podnikateľskej činnosti alebo povolania a vo vzťahu k Obchodnému zákonníku má účinky normy lex
specialis. Popri tejto špeciálnej norme výraznú ochranu pre spotrebiteľa poskytuje inštitút neprijateľnej
zmluvnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve vrátene služieb na finančnom trhu, upravený v ustanovení
§ 53 a nasl. Občianskeho zákonníka (v spojení s ustanovením § 23a ods. 1 zákona č. 634/1992 Zb.
o ochrane spotrebiteľa). Je tak zjavné, že aj na právny vzťah založený medzi oprávneným a povinnou
zmluvou o úvere zo dňa 15. 12. 2006, od ktorej sa uplatnený nárok oprávneného v danej exekučnej
veci odvíja, je nutné aplikovať ustanovenia Zákona o spotrebiteľských úveroch platné a účinné v čase
uzatvorenia zmluvy, ako aj príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka zaoberajúce sa problematikou
spotrebiteľských vzťahov a ochrany práv spotrebiteľa - a to aj napriek tomu, že zmluva o úvere bola
uzavretá podľa ustanovení Obchodného zákonníka.

Exekučný súd počas celého exekučného konania (t. j. v každom štádiu vedenia exekúcie) je povinný
dôsledne skúmať, či sú splnené formálne i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie. Je tak
predovšetkým povinný skúmať, či podklad, na základe ktorého sa exekúcia vedie, je spôsobilým
exekučným titulom v zmysle ustanovenia § 41 Exekučného poriadku. Súd môže v tomto rozsahu skúmať
exekučný titul na návrh účastníka konania alebo aj bez návrhu a v prípade zistenia, že nie sú splnené
podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, musí na zistenie nezákonnosti
vedenia exekúcie aj adekvátne procesne zareagovať. Názor o možnosti skúmať v ktoromkoľvek štádiu
exekučného konania vykonateľnosť exekučného titulu vyslovil Najvyšší súd Slovenskej republiky už
v rozsudku zo dňa 27. 01. 1997 sp. zn. 3Cdo/164/1996 (publikovaný pod č.
58/1997 v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky vo zväzku 5-6, ročník 1997 na
strane 188) tak, že: „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný
po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa,
aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená“.
Námietku oprávneného, že exekučný súd nie je súdom „treťostupňovým“, ale vykonávacím, a teda nebol
oprávnený na preskúmavanie rozhodcovského rozhodnutia a prekročil svoje právomoci, nepovažoval
odvolací súd za dôvodnú aj s poukazom na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. I. ÚS 456/2011-19 zo 23. novembra 2011, v ktorom tento uviedol, že „okresný
súd je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už
začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to
napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie
zastaviť“. Vyslovený právny názor navyše plne zodpovedá záverom obsiahnutým v judikáte Súdneho



dvora (ES) vo veci Pohotovosť C-76/10 zo dňa 16. 11. 2010, kde Súdny dvor (ES) v súvislosti so
skúmaním nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách rozhodol, že vnútroštátny súd má aj vo
fáze výkonu rozhodnutia povinnosť (aj bez návrhu) posúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej v
zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého vnútroštátneho
súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere považovať za nekalú v zmysle článkov 3 a 4 Smernice
93/13/EHS a v prípade kladnej odpovede je úlohou uvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z
toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ nie je viazaný
touto podmienkou.

Oprávneniu súdov v exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu v súvislosti
s existenciou rozhodcovskej zmluvy, resp. s jej neplatnosťou, nebránia ustanovenia Zákona o
rozhodcovskom konaní, napr. § 21 ods. 2 alebo § 40 ods. 1 písm. c/ tohto predpisu. Tieto ustanovenia
sa týkajú všeobecne účastníkov rozhodcovského konania, ktorými môžu byť aj iné subjekty než
spotrebiteľ, pričom sa v nich premieta klasická rímska právna zásada (princíp) „vigilantibus iura
scripta sunt" („práva patria bdelým" alebo „nech si každý stráži svoje práva" alebo „zákony sú
písané pre bdelých"). Kým nevyužitie postupu podľa týchto ustanovení v prípade iných účastníkov
rozhodcovského konania znamená stratu možnosti skúmať a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu a
tým aj právomoc rozhodcovského súdu v konkrétnej veci (pretože inak by tieto ustanovenia strácali
svoj zmysel - boli by nadbytočné), v spotrebiteľských veciach tomu tak nie je. Princíp „vigilantibus iura
sripta sunt" v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach ustupuje dôležitejšiemu princípu,
ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým
je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa
ustanovení Zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať
existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere
konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť
tohto exekučného titulu. Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany
práv spotrebiteľa. Tomuto záveru napokon svedčí i doslovné znenie ustanovenia § 35 Zákona o
rozhodcovskom konaní, ktoré účinky rozhodcovského rozsudku obmedzuje len na účastníkov. Už z
tejto formulácie je zrejmé, že nebolo zámerom zákonodarcu bezvýhradne viazať všetky štátne orgány
účinkami rozhodcovského rozsudku. Rozhodcovský súd je - napriek výsledku svojej činnosti v podobe
rozhodcovského rozsudku - súkromnoprávny orgán a rozhodcovské konanie je súkromnoprávnym
konaním.

Cieľom rozhodcovskej zmluvy je dosiahnuť prejednanie prípadného sporu arbitrom - rozhodcom ako
súkromnou osobou, na ktorého zmluvné strany delegovali takúto právomoc. V porovnaní s ostatnými
zmluvnými podmienkami je význam rozhodcovskej doložky osobitný, pretože v krízových situáciách a
vzniku sporu súkromná osoba rozhodne o právach a právom chránených záujmoch s cieľom dosiahnuť
nový kvalifikovaný záväzok z pôvodnej zmluvy. Keďže sa tak udeje v súkromnoprávnom procese,
požiadavka na rešpektovanie princípov súkromného práva arbitrom vrátane princípu dobrých mravov je
plne opodstatnená. Nejde, teda, v prípade rozhodovania rozhodcom o výkon verejnej moci.

Súdna prax je jednotná v názore, že v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre
poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd, okrem iného, zaoberá tým,
či rozhodnutie, ktoré má predstavovať exekučný titul, uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie, bolo
vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie, a či z hľadísk zakotvených v príslušných právnych
predpisoch ide o rozhodnutie vykonateľné tak po stránke formálnej ako aj materiálnej.

Oprávneným namietaná skutočnosť, že účastník rozhodcovského konania, ktorý v exekučnom
konaní vystupuje v procesnom postavení povinného, v rozhodcovskom konaní nenamietal neexistenciu
rozhodcovskej zmluvy a nevyužil možnosť domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku žalobou
podanou na príslušnom súde, je irelevantná. Uvedený postup exekučného súdu nebol posudzovaním
vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského súdu, exekučný súd iba skúmal, či oprávneným predložený
rozhodcovský rozsudok je vykonateľný exekučný titul, ako aj, či ho vydal rozhodcovský súd s
právomocou prejednať daný spor. Pri riešení tejto otázky nebol exekučný súd viazaný tým, ako ju vyriešil
rozhodcovský súd.



Nie je sporné, že doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý nemožno preskúmať podľa § 37 Zákona o
rozhodcovskom konaní, má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný
rozsudok súdu (§ 35 Zákona o rozhodcovskom konaní). Súčasne ale s týmto tvrdením odvolací
súd zdôrazňuje vzhľadom na oprávneným predložený exekučný titul - rozhodcovský rozsudok, že
súd je oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe
platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy (doložky), či rozhodnutie, ktoré má predstavovať exekučný titul
uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom, ktorý má na to právomoc. Ani predošlé
vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nie je prekážkou res iudicata, veci už raz právoplatne
rozhodnutej, pretože poverenie pre súdneho exekútora nemá charakter súdneho rozhodnutia. Neobstojí
preto ani tvrdenie oprávneného, že súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia
rozhodcovského súdu alebo exekučného konania realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia len
na návrh účastníka.

Pokiaľ oprávnený namietal, že exekučný súd založil a svoje rozhodnutie odôvodnil normatívnou úpravou,
ktorá v Slovenskej republike nemá povahu prameňa práva, keď aplikoval ustanovenie smernice Rady
93/13/EHS z 05. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ktorá nemá
všeobecnú záväznosť, odvolací súd poukazuje na článok 6 ods. 1 Smernice, podľa ktorého
členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo
strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby
zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez
nekalých podmienok. Podľa článku 3 ods. 1 Smernice zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne
dohodnutá, sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v
právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa. Citovaná Smernica
bola prevzatá do nášho právneho poriadku zákonom č. 150/2004 Z. z., ktorým sa novelizoval
Občiansky zákonník, pričom na základe zásady nepriameho účinku tak, ako to vyplýva z čl. 6 Smernice,
je táto záväzná aj pre Slovenskú republiku, a treba ju používať ako interpretačné pravidlo k ustanoveniam
vnútroštátneho poriadku, ktoré upravujú spotrebiteľské právne vzťahy. Správnosť uvedeného záveru je
potvrdená aj rozsudkom Súdneho dvora (ES) vo veci C-334/92 zo dňa 16.12.1993 Teodoro Wagner
Miret proti Fondo de Garantía Salarial body 20, 21, kde Súdny dvor EÚ judikoval, že keď sa vykladá
a aplikuje vnútroštátne právo, každý vnútroštátny súd musí predpokladať, že štát mal v úmysle v
plnom rozsahu splniť povinnosti vyplývajúce z príslušnej smernice. Ako uviedol Súdny
dvor v rozsudku v prípade 106/89 Marleasing v La Comercial Internacional de Alimentación [1990]
ECR I-4135, bod 8, pri použití vnútroštátneho práva, či dotknuté ustanovenia boli prijaté pred alebo
po smernici, vnútroštátny súd je povolaný interpretovať ho v čo najväčšej možnej miere, vo svetle
znenia a účelu smernice, aby dosiahol cieľ sledovaný smernicou v súlade s odsekom 3 článku 189
Zmluvy. Zásada výkladu v súlade so smernicami musí byť dodržiavaná najmä tam, kde vnútroštátny súd
zvažuje, ako v prejednávanej veci, či skôr účinné ustanovenia vnútroštátneho práva spĺňajú požiadavky
príslušnej smernice. Rovnako podľa rozsudkov Súdneho dvora (ES) vo veci 14/83 zo dňa 10.4.1984
Sabine von Colson a Elisabeth Kamann proti Land Nordrhein-Westfalen a vo veci 79/83 zo dňa
10.4.1984 Doroty Harz proti Deutsche Tradax GmbH platí, že povinnosť členských štátov vyplývajúca zo
smernice dosiahnuť výsledok stanovený smernicou a ich povinnosť podľa článku 5 Zmluvy prijať všetky
primerané opatrenia, všeobecné alebo konkrétne, s cieľom zabezpečiť splnenie tejto povinnosti, je
záväzná pre všetky orgány členských štátov, v rámci ich jurisdikcie, vrátane súdov. Z toho vyplýva, že pri
aplikácii vnútroštátneho práva a najmä ustanovení vnútroštátneho práva zavedených osobitne s cieľom
implementovať smernicu (v prejednávaných veciach 76/207), je vnútroštátny súd povinný vykladať svoje
vnútroštátne právo vo svetle znenia a účelu smernice s cieľom dosiahnuť výsledok podľa tretieho odseku
článku 189. Navyše po preskúmaní napadnutého uznesenia odvolací súd dodáva, že exekučný súd v
rozhodnutí aplikoval v prvom rade vnútroštátnu právnu úpravu dotýkajúcu sa spotrebiteľského práva
a ochrany práv spotrebiteľa a len podporne poukázal na znenie článkov Smernice, v nadväznosti na
výklad danej Smernice obsiahnutý v ustálenej judikatúre Súdneho dvora EÚ.

Argument poukazujúci na „chybnú“ verziu slovenského prekladu bodu 1 písmena q/ Prílohy Smernice
Rady 93/13/EHS nie je z hľadiska správnosti rozhodnutia a prijatého právneho názoru exekučného
súdu zásadný. Smernica Rady 93/13/EHS totiž v článku 3 uvádza, že zmluvná podmienka, ktorá
nebola individuálne dohodnutá sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa.
Príloha obsahuje indikatívny a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré sa môžu považovať



za nekalé. Logickým a gramatickým výkladom citovaného ustanovenia potom možno dôjsť k záveru, že
Smernica Rady 93/13/EHS v jednotlivých bodoch svojej prílohy len demonštratívne vymenúva niektoré
podmienky v spotrebiteľských zmluvách, ktoré je potrebné považovať za nekalé. Základné predpoklady
pre posudzovanie zmluvných podmienok sú však upravené priamo v článku 3 tejto smernice. Z
uvedeného potom vyplýva, že pokiaľ príslušný súd dospeje k záveru, že daná podmienka obsiahnutá
v spotrebiteľskej zmluve nebola so spotrebiteľom dohodnutá individuálne a zároveň pôsobí značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy ku škode spotrebiteľa,
bude ju považovať za neprijateľnú, a to bez ohľadu na to, či sa nachádza medzi výpočtom neprijateľných
zmluvných podmienok obsiahnutých v prílohe k tejto smernici. Preto aj v prípade, ak skutočne došlo
k chybe slovenského prekladu písmena q/ bodu 1 Prílohy Smernice Rady 93/13/EHS, uvedené nič
nemení na správnosti záveru okresného súdu, že rozhodcovská doložka oprávneného nebola so
spotrebiteľom individuálne dohodnutá, pôsobí značnú nerovnováhu v neprospech práv spotrebiteľa, a
teda je neprijateľnou, spotrebiteľa nezaväzujúcou podmienkou.

Nedôvodná je i námietka oprávneného, že súd prvého stupňa nedostatočne zistil skutkový stav, pretože
nevykonal náležité dokazovanie, lebo platí, že v exekučnom konaní sa už dokazovanie na objasnenie
skutkového stavu veci nevykonáva, ale sa len overuje existencia exekučného titulu. Tam, kde povinným
je spotrebiteľ, súdna prax vyžaduje určitú zvýšenú ochranu spotrebiteľa, lebo ho považuje za „slabšieho“
voči dodávateľovi. Aj pri nečinnosti spotrebiteľa majú exekučný súd a exekútor dbať o
to, aby nevedomosť spotrebiteľa nebola na jeho úkor, a vyvažovať tak práva a povinnosti oboch strán.
Pre záver o vyslovení neplatnosti rozhodcovskej doložky bolo postačujúce oboznámiť sa s písomným
vyhotovením zmluvy, pretože už na prvý pohľad je zrejmé, že ide o zmluvu formulárovú, štandardne
používanú oprávneným ako dodávateľom.

Rozhodcovskú doložku koncipovanú v takom znení, ako vyplýva z bodu 17. Všeobecných podmienok
poskytovania úveru, správne súd právne posúdil ako neprijateľnú, a s poukazom na ustanovenie §
54 Občianskeho zákonníka tým absolútne neplatnú (spotrebiteľa nezaväzujúcu) zmluvnú podmienku
obsiahnutú v spotrebiteľskej zmluve, nakoľko spôsobuje značnú nerovnováhu medzi právami a
povinnosťami zmluvných strán, a to výrazne v neprospech spotrebiteľa. Odvolací súd nespochybňuje
právne stanovisko oprávneného, že zákon nevylučuje, aby aj v spotrebiteľskej zmluve bola platne
so spotrebiteľkou dojednaná rozhodcovská doložka. Podstatnou z hľadiska vyslovenia absolútnej
neplatnosti tohto dojednania je skutočnosť, že táto podmienka nebola so spotrebiteľom
vopred individuálne dojednaná a celkom zjavne nemal spotrebiteľ reálnu možnosť obsah predloženej
formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť. Rozhodcovská doložka
nebola, napriek jej formulácii, skutočne alternatívnou, ako to namieta oprávnený. Veriteľ podaním
návrhu v rozhodcovskom konaní uskutočnil výber predpokladaný v čl. 17 zmluvných dojednaní. Po
tomto výbere už povinný nemal faktickú možnosť podať návrh na začatie konania pred všeobecným
súdom, čím došlo k porušenia Ústavou SR garantovaného práva každého na spravodlivý súdny
proces pred nezávislým a nestranným súdom. Spornosť vo vyváženosti vzájomného
zmluvného vzťahu, pokiaľ ide o rozhodcovskú doložku, navyše vyvoláva i skutočnosť, že priamo v
predtlači Všeobecných obchodných podmienok v rozhodcovskej doložke je vopred určený konkrétny
jediný rozhodcovský súd, ktorý je oprávnený v rozhodcovskom konaní spory vyplývajúce z danej
zmluvy rozhodnúť. Takouto formuláciou rozhodcovskej doložky bolo dlžníkovi - povinnému absolútne
odňaté právo slobodnej voľby uplatnenia či bránenia svojho práva nielen medzi všeobecným súdom
a rozhodcovským konaním, no aj právo slobodného výberu konkrétneho rozhodcu či rozhodcovského
súdu, ktorý by spor z danej spotrebiteľskej zmluvy podľa voľby spotrebiteľa rozhodol. Odvolací súd v
tejto súvislosti poznamenáva, že množstvo exekučných vecí s obdobným skutkovým základom, kde
rozhodcovské rozsudky ako exekučné tituly vykazujú značnú dávku podobnosti, naznačuje istú väzbu
medzi rozhodcovskou spoločnosťou a jednou zo zmluvných strán (oprávneným), čo už samo o sebe
vedie k pochybnostiam o dostatočnom individuálnom prístupe k ochrane práv spotrebiteľa zo
strany rozhodcov.

Po posúdení rozhodcovskej doložky ako neplatnej zmluvnej podmienky prvostupňový súd vyslovil
právny záver, že rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom bol exekučný titul sa uskutočnilo bez
riadneho zmocnenia zo strany zmluvných strán a rozhodcovský rozsudok vydaný v takomto konaní
nemôže byť riadnym exekučným titulom na vykonanie exekúcie. Exekučný titul považoval za materiálne



nevykonateľný a absenciu tejto jeho vlastnosti za neodstrániteľnú prekážku brániacu vo vykonaní
exekúcie. Odvolací súd súhlasí s názorom okresného súdu, že pokiaľ právomoc rozhodcovského súdu
bola založená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní, je nesporné, že rozhodcovský rozsudok
ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a nemôže byť spôsobilým exekučným titulom, na
základe ktorého by oprávnenému voči povinnej vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci
exekúcie domáhať.

Predpokladom na vedenie exekúcie voči dlžníkovi je exekučný titul (§ 41 zákona č. 233/1995 Z.
z. Exekučného poriadku). Exekučným titulom je iba také rozhodnutie, ktoré je vykonateľné (materiálne
a formálne). V tomto rozsahu skúma exekučný súd exekučný titul pri rozhodovaní o žiadosti
exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44), na prípadnú námietku povinného
proti exekúcii (§ 50), na prípadný návrh povinného na zastavenie exekúcie (§ 58). Súd
môže zároveň v tomto rozsahu skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania (t. j. v každom
štádiu konania na návrh účastníka konania alebo aj bez návrhu) a v prípade zistenia, že nie sú splnené
podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti, môže exekúciu aj bez návrhu zastaviť.

V tomto zmysle je koncipované aj ust. § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku, ako dôvod zastavenia
exekúcie. Tento dôvod zahŕňa i prípad, kedy sa exekúcia nemala vôbec začať, keďže rozhodnutie
nebolo vykonateľné a v čase rozhodovania o zastavení exekúcie stále vykonateľné nie je. Okresný súd
danú exekúciu zastavil s odkazom na ust. § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, podľa ktorého
súd exekúciu zastaví, ak exekúciu vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre
ktorý exekúciu nemožno vykonať. Takáto iná právna kvalifikácia nemá žiaden vplyv na vecnú správnosť
výsledku rozhodnutia.

Rozhodnutie prvostupňového súdu o zastavení exekúcie bolo vecne správne vo výroku i napriek tomu,
že exekúciu zastavil podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku namiesto § 57 ods. 1 písm.
a/ Exekučného poriadku. Rovnako správny bol i jeho záver, že pokiaľ je nutné prebiehajúcu exekúciu
zastaviť, neprichádza už do úvahy vylúčenie súdneho exekútora z vykonávania exekúcie.. Preto odvolací
súd uznesenie okresného súdu v časti o zastavení exekúcie a o nevylúčení súdneho exekútora z
vykonávania exekúcie potvrdil ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O. s. p..

Čo sa týka výroku okresného súdu o trovách exekúcie, uvedený výrok nebol odvolateľ oprávnený
napadnúť, nakoľko týmto výrokom odvolateľovi nebola spôsobená žiadna ujma, t. j. sa žiadnym
spôsobom nezhoršilo jeho postavenie. Preto odvolací súd odvolanie oprávneného v tejto časti podľa §
218 ods. 1 písm. b/ O. s. p. odmietol.

Odvolací súd pritom nepovažoval za potrebné prebiehajúce exekučné konanie prerušiť z dôvodu,
že požiada Súdny dvor EÚ o rozhodnutie o predbežnej otázke výkladu primárneho a sekundárneho
úniového práva tak, ako to požadoval odvolateľ.

Podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych
spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Vychádzajúc z vyššie citovaného ustanovenia je súd ako autoritatívny orgán rozhodujúci spory a iné
právne veci povinný obligatórne prerušiť súdne konanie, ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku
267 Zmluvy o fungovaní EÚ (pôvodne čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva)
Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej) otázke.
Konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (ďalej aj „ZFEÚ“) má povahu
osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom Súdny dvor Európskej únie má právomoc
vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcii, orgánov,
úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady ES. Konanie
o predbežnej otázke pred Súdnym dvorom je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie a
zachovania jednoty európskeho práva, pretože v tomto konaní Súdny dvor Európskej únie vydáva



rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné
pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.

Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej
otázke je zakotvená v druhej vete článku 267 ZFEÚ. Túto povinnosť však nemožno vykladať absolútne,
t. j. že vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie
rozhodnutia o predbežnej otázke. Zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku totiž
nevyplýva, že všeobecný súd môže prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru návrh na rozhodnutie
o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu Európskej únie len na návrh účastníka konania,
a rovnako predpokladom takéhoto procesného postupu nie je len samotná skutočnosť, že sa v
konkrétnej veci aplikuje ustanovenie zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený
obsah úniových právnych noriem, alebo ak sa aplikuje ustanovenie úniového právneho predpisu.
Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva
je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho
práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného prípadu relevantná.
Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii
súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva. Rozhodnutie o otázke
hraníc aplikovateľnosti úniového práva ( tiež o jeho výklade alebo o jeho platnosti), teda, musí mať
bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom v tom zmysle, že ho determinuje
po stránke právnej. Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne
neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí
mať reálny dosah na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že
táto otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore.

Prvou otázkou, ktorá mala byť podľa odvolateľa Súdnemu dvoru EÚ predložená, je otázka, či sa
má ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci
spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov.
Uvedenú otázku považuje odvolací súd za akademickú, nemajúcu základ v
prejednávanom spore, a teda nespôsobilú ovplyvniť jeho výsledok. Je totiž potrebné uviesť, že okresný
súd v napadnutom uznesení nevyslovil právny názor o zákaze rozhodovať spory so spotrebiteľom v
rozhodcovskom konaní en bloc, keď naopak dôsledne skúmal, či rozhodcovská doložka bola alebo
nebola zo spotrebiteľom individuálne dojednaná. Až na základe uvedeného skúmania potom dospel k
záveru, že keďže rozhodcovská doložka v bode 17. Všeobecných podmienok poskytovania úveru nebola
so spotrebiteľom dojednaná individuálne a núti spotrebiteľa podrobiť sa rozhodcovskému konaniu na
konkrétnom jednom rozhodcovskom súde, je neprijateľnou, spotrebiteľa nezaväzujúcou podmienkou. K
rovnakému záveru dospel i odvolací súd, ktorý navyše už v predchádzajúcej časti tohto
rozhodnutia výslovne uviedol, že nespochybňuje názor odvolateľa o tom, že zákon nevylučuje, aby aj v
spotrebiteľskej zmluve bola platne so spotrebiteľkou dojednaná rozhodcovská doložka, teda
že rozhodovanie spotrebiteľských sporov v rozhodcovskom konaní nie je vylúčené. Uvedený názor je v
súlade s konštantnou rozhodovacou praxou odvolacieho súdu (pozri napr. Uznesenie Krajského súdu
Banská Bystrica sp. zn. 17CoE 181/2012, 16CoE 209/2012, 16CoE 117/2012 a i.) i Najvyššieho súdu
SR (pozri napr. Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo 1/2012 a pod. ). Z uvedených dôvodov
je, teda, prvú otázku formulovanú odvolateľom potrebné posúdiť ako akademickú, nemajúcu základ v
prejednávanom spore.

Druhou otázkou formulovanou odvolateľom sa tento snažil získať odpoveď, či je možné ustanovenie
písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie presne formulovanej rozhodcovskej doložky, ktorú využíva
vo všeobecných zmluvných dojednaniach oprávnený. Uvedené otázka však nie je z hľadiska správnosti
rozhodnutia a prijatého právneho názoru exekučného súdu zásadná a prejednávaný spor po stránke
právnej nedeterminuje. Smernica Rady 93/13/EHS totiž v článku 3 uvádza, že zmluvná podmienka, ktorá
nebola individuálne dohodnutá, sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa.
Príloha obsahuje indikatívny a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré sa môžu považovať za nekalé.
Logickým a gramatickým výkladom citovaného ustanovenia potom možno dôjsť k záveru, že Smernica v



jednotlivých bodoch svojej prílohy len demonštratívne vymenúva niektoré podmienky v spotrebiteľských
zmluvách, ktoré je potrebné považovať za nekalé. Základné predpoklady pre posudzovanie zmluvných
podmienok sú však upravené priamo v článku 3 tejto Smernice, ktorý bol transponovaný do
právneho poriadku Slovenskej republiky novelou OZ zákonom č. 150/2004 Z. z. a nachádza svoje
vyjadrenie v znení § 53 ods. 1 OZ. Z uvedeného potom vyplýva, že pokiaľ príslušný súd dospeje k
záveru, že daná podmienka obsiahnutá v spotrebiteľskej zmluve nebola so spotrebiteľom dohodnutá
individuálne a zároveň pôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán
vzniknutých na základe zmluvy ku škode spotrebiteľa, bude ju považovať za neprijateľnú, a to bez ohľadu
na to, či sa nachádza medzi výpočtom neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v prílohe k
tejto Smernici, resp. v exemplifikatívnom výpočte neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých
v § 53 ods. 4 OZ. Preto aj v prípade, ak skutočne dojednanie rozhodcovskej doložky
používanej oprávneným v bode 17. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru so spotrebiteľom
nie je neprijateľnou zmluvnou podmienkou podľa písm. q/ ods. 1 prílohy Smernice, uvedené nič
nemení na správnosti záveru exekučného súdu, že rozhodcovská doložka oprávneného nebola so
spotrebiteľom individuálne dohodnutá, pôsobí značnú nerovnováhu v neprospech práv spotrebiteľa,
a teda je neprijateľnou, spotrebiteľa nezaväzujúcou podmienkou tak, ako na to už odvolací súd
poukázal vo vyšších častiach tohto rozhodnutia. Preto aj druhá otázka formulovaná odvolateľom nie
je pre rozhodnutie prejednávaného sporu relevantnou, keď prejednávaný spor po stránke právnej
nedeterminuje. Zmyslom riešenia predbežnej otázky totiž nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo
výlučnej kompetencii vnútroštátneho súdu, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva, ku
ktorej potrebe jednotného výkladu druhá otázka odvolateľa nesmeruje.

Treťou otázkou, ktorá mala byť podľa odvolateľa Súdnemu dvoru EÚ predložená, je otázka, či je v
súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc
vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni
vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Súdny dvor EÚ už vo veci Elisa María Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL (C-168/05)
a vo veci Océano Grupo Editorial a Salvat Editores (C-240/98 až C-244/98) uviedol, že systém
ochrany zavedený Smernicou vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo
dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň
informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo
dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah. Tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a
predajcom alebo dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu
k samotným účastníkom zmluvy. Možnosť súdu skúmať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky
predstavuje prostriedok vhodný zároveň na dosiahnutie výsledku stanoveného v článku 6 Smernice,
teda zabránenie tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ nebol viazaný nekalou podmienkou, a
na prispenie k splneniu cieľa stanoveného v jej článku 7, pretože takéto preskúmanie môže mať
odradzujúci účinok prispievajúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých
so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov. Ďalej uviedol, že povaha a význam verejného
záujmu, z ktorého vychádza ochrana, ktorú Smernica zaisťuje spotrebiteľom, okrem toho odôvodňujú
to, že vnútroštátny súd má posudzovať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, a tým vyrovnávať
nerovnováhu, ktorá existuje medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom. Ešte ďalej išiel Súdny
dvor EÚ v judikáte vo veci Pohotovosť (C-76/10), kde v súvislosti so skúmaním
nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách rozhodol, že vnútroštátny
súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia povinnosť (aj bez návrhu) posúdiť nekalú povahu podmienky
obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého
vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere považovať za nekalú v zmysle článkov
3 a 4 Smernice a v prípade kladnej odpovede je úlohou uvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky,
ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ nie
je viazaný touto podmienkou. Už z citovaných judikátov Súdneho dvora EÚ je zrejmé, že ustálená
judikatúra Súdneho dvora EÚ pripúšťa aj vo fáze výkonu rozhodnutia posudzovať nekalosť podmienok
v spotrebiteľských zmluvách s tým, že v prípade, ak posudzujúci súd dospeje k záveru o nekalosti
takejto podmienky, je povinný vyvodiť z uvedeného posúdenia všetky relevantné dôsledky, ktoré z
toho vyplývajú z vnútroštátneho práva. Uvedeným následkom v zmysle práva Slovenskej republiky je
zamietnutie žiadosti o vydanie poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku alebo zastavenie
exekúcie podľa § 57 ods. 1, 2 Exekučného poriadku, obe spočívajúce v tom, že pohľadávku veriteľa voči



spotrebiteľovi nie je možné v danom exekučnom konaní vymôcť. Na základe uvedeného možno dôjsť k
záveru, že nie je dôvod mať pochybnosti o tom, že vnútroštátny súd vo všeobecnosti (za predpokladu, že
postupuje zákonným spôsobom) môže svojím rozhodnutím zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa
voči spotrebiteľovi, a uvedené zabránenie potom nie je v rozpore s článkom 17 Charty základných práv
EÚ o ochrane vlastníckeho práva a ani v rozpore s článkom 47 tejto Charty o práve na spravodlivý proces.
Uvedené posúdenie bol odvolací súd spôsobilý uskutočniť sám, na základe už existujúcej konštantnej
judikatúry Súdneho dvora EÚ, bez potreby predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ, keď toto
jeho posúdenie a zhodnotenie neexistencie potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s
doktrínou acte éclaire ako aj s doktrínou acte clairé, ktoré stanovujú výnimky z povinnosti predkladania
predbežných otázok Súdnemu dvoru EÚ. Doktrína acte éclaire (konanie objasnené alebo konanie už
rozsúdené) je pritom založená na koherencii a vnútornej konzistencii judikatúry Súdneho dvora EÚ, teda
na konštantnej judikatúre, judikatúre ustálenej, nemeniacej sa v čase. Predstavuje snahu o to, aby sa
neodpovedalo na už zodpovedané a neriešili sa „problémy“, ktoré už problémami v dôsledku existencie
konštantnej judikatúry vlastne nie sú. Doktrína acté clairé (konanie jasné alebo konanie zrozumiteľné)
je potom založená na postuláte, že začatie konania o predbežnej otázke nie je potrebné v prípadoch,
keď sú výklad a aplikácia úniového práva natoľko zrejmé, že nie je potrebné obracať sa s predbežnou
otázkou na Súdny dvor ES.

Na základe uvedeného, nakoľko odvolací súd nedospel k záveru, že by v prejednávanom prípade
existovala potreba obrátiť sa s predbežnou otázkou výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ, návrh
oprávneného na prerušenie konania zamietol.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.