{"guid": "07d2c7f6-f537-400e-bcb8-bfe781dd102a:cf16ccd6-8c46-4d1c-b3c0-08b54c0f6e1d", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2018:2113226568.3", "spisova_znacka": "24Co/233/2016", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 24Co/233/2016 z 9. 1. 2018", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Trnava z 9. januára 2018, sp. zn. 24Co/233/2016, ECLI:SK:KSTT:2018:2113226568.3", "identifikacne_cislo": "2113226568", "sud": {"guid": "sud_109", "nazov": "Krajský súd Trnava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-trnava"}, "sudca": "JUDr. Ľubica Břoušková", "sudca_id": 852, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-lubica-brouskova-852", "datum_vydania": "2018-01-09", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/0/0/#paragraf-420", "nazov": "/SK/ZZ/0/0/#paragraf-420", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/0/0/#paragraf-420", "judikatura_url": null}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/cf16ccd6-8c46-4d1c-b3c0-08b54c0f6e1d", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2018:2113226568.3", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTT:2018:2113226568.3", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTT:2018:2113226568.3/text", "citacie_n": 2, "text": "Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24Co/233/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2113226568
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 01. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Magdaléna Krajčovičová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2113226568.3

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Magdaléna Krajčovičová a
sudkýň: JUDr. Andrea Dudášová a JUDr. Ľuboslava Vanková, v právnej veci žalobcov: 1. Y. V., nar.
XX.XX.XXXX, bytom R. XX, M. a 2. H. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom R. XX, M., v konaní zastúpená
žalobcom 1, proti žalovanému: Bytové družstvo so sídlom v Trnave, IČO: 00 175 480, so sídlom
Ludvika van Beethovena 26, Trnava, zastúpenému splnomocnencom: UNITED LAWYERS, advokátska
kancelária, s.r.o., so sídlom Miletičova 23, Bratislava, o náhradu škody spôsobenej na zdraví, na
odvolanie žalobcov proti rozsudku Okresného súdu Trnava č.k. 13C/347/2013-148 zo dňa 22. marca
2016, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie  p o t v r d z u j e .

II. Žalovaný má právo na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcov 1 a 2, ktorou sa po pripustení
jej zmeny domáhali, aby súd rozhodol, že žalovaný (odporca) je povinný v lehote 3 dní od nadobudnutia
právoplatnosti rozsudku žalobcovi 1 (navrhovateľovi 1) zaplatiť náhradu škody vo výške 15.000,- Eur.
K uvedenej škode je povinný zaplatiť aj úrok z omeškania vo výške 9,5%, ktorý začína plynúť dňom
podania návrhu. Žalovaný  je povinný v lehote 3 dní od nadobudnutia právoplatnosti rozsudku  žalobcovi
2 zaplatiť náhradu škody vo výške 10.000,- Eur. K uvedenej škode je povinný zaplatiť aj úrok z omeškania
vo výške 9,5%, ktorý začína plynúť dňom podania návrhu a tiež žiadali  priznať náhradu trov konania.
Rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil s použitím a citáciou čl. 4 Smernice OSBD Trnava, § 685
ods. 1 a 2, § 687 ods. 1 a 2, § 691, § 692 ods. 1, § 700 ods. 1 a 3, § 703 ods. 2, § 415, § 417 ods.
1, § 420 ods. 1 a 2, § 441, § 442 ods. 1 a 3, § 444, § 446, § 449 ods. 1, Občianskeho zákonníka, §
106 ods. 1 a 2, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 5 Nar. Vlády č. 87/1995  a vecne tým, že na
základe  vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že dňa 22.09.1995 uzatvoril navrhovateľ 1
ako člen družstva s odporcom zmluvu o nájme 3-izbového bytu č. XX na X. poschodí bytového domu na
ul. R. XX v M., pričom uzatvorením tejto nájomnej zmluvy vznikol tiež spoločný nájom predmetného bytu
manželmi, keď spoločným nájomcom je manželka navrhovateľa 1 - navrhovateľka 2 a vzniklo tiež ich
spoločné členstvo v Bytovom družstve, podľa zmluvy odo dňa 30.08.1995. Dňa 03.10.2003 navrhovateľ
1 písomne požiadal odporcu o vykonanie opravy  - odstránenie závady úniku vody zo spoja radiátora
a prívodnej trubky v spálni v byte navrhovateľov. Táto závada bola dočasne odstránená za účasti p.
J., predsedu Výboru samosprávy, ktorý uzavrel prívod vody do radiátora na termoregulačnom ventile.
Z tohto dôvodu bol radiátor v spálni navrhovateľov nefunkčný a  miestnosť zostala bez vykurovania.
Odporca k odstráneniu závady na základe písomnej žiadosti navrhovateľa zo dňa 03.10.2003 nepristúpil
a požadoval predloženie Žiadanky na vykonanie opravy podpísanej predsedom členskej samosprávy,
alebo jeho zástupcom, čo vyplýva z listu odporcu zo dňa 15.10.2003. Odporca sa pritom odvolával



na čl. 31 ods. 3 Stanov Bytového družstva a Smernicu pre objednávanie a kontrolu vykonávaných
údržbárskych prác. Navrhovateľ 1 však vo svojom liste zo dňa 14.10.2003 odporcovi oznámil, že
pokiaľ ide o uvedenú Smernicu, pán J. mu žiadnu neposkytol, pretože ju nevlastní, opakovane žiadal
o vykonanie opravy - výmeny vykurovacieho telesa vzhľadom na zimné vykurovacie obdobie, odporcu
tiež požiadal o zaslanie predmetnej Smernice. Podľa písomného vyjadrenia Výboru samosprávy bloku
R. XX na listine -  Potvrdenie o nedoplatku ku dňu 30.09.2003,  Výbor samosprávy p. J., p. N. a
p. F. vyjadrili súhlas s výmenou radiátora, avšak až po vyrovnaní nedoplatku. Navrhovateľ odporcu
v súvislosti s nezabezpečením vykurovania počas vykurovacej sezóny 2003 - 2004 požiadal o zľavu
na nájomnom, výzvou zo dňa 17.09.2013 ho vyzval na náhradu spôsobenej škody pre navrhovateľa
1 vo výške 15.000,- Eur a pre navrhovateľku 2 vo výške 10.000,- Eur. Navrhovatelia sa v návrhu a
jeho doplnkoch domáhajú každý štyroch samostatných nárokov titulom náhrady škody na zdraví, a
to bolestného, náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia, náhrady straty na zárobku a náhrady
nákladov spojených s liečením. Medzi účastníkmi po vykonanom dokazovaní nebolo sporné, že oprava
vykurovacieho telesa bola vykonaná jeho výmenou až dňa 30.09.2005, čo vyplýva aj z predložených
listinných dokladov, a to výdajky tovaru č. 1249, potvrdenia o vykonaní opravy zo dňa 30.09.2005 a
faktúry za vykonané práce  a materiál zo dňa 30.09.2005.

2. Odporca sa v konaní bránil tým, že navrhovatelia mali v čase, keď žiadali o vykonanie opravy
vykurovacieho telesa, nedoplatky na úhradách spojených s užívaním bytu, ďalej tým, že bol viazaný
vyjadrením Výboru samosprávy, ktorý vykonanie opravy podmieňoval úhradou nedoplatkov, ako aj tým,
že bez predloženia Žiadanky na opravu podpísanej predsedom samosprávy, nemohol predmetnú opravu
vykurovacieho telesa vykonať. K oprave pristúpil až potom, čo mu bola predložená riadna Žiadanka
na vykonanie opravy podpísaná navrhovateľom 1 ako aj predsedom členskej samosprávy p. J. zo dňa
30.09.2005.

3. Podľa ustanovenia § 687 ods. 1 Občianskeho zákonníka, je povinnosťou prenajímateľa, zabezpečiť
nájomcovi plný a nerušený výkon práv spojených s užívaním bytu, čo znamená, že je povinný udržiavať
byt v stave spôsobilom na riadne užívanie, teda zabezpečiť vykonanie opráv vedúcich k odstráneniu
závad na tomto byte. Medzi takéto povinnosti prenajímateľa patrí i odstránenie závady na vykurovaní
v byte, pokiaľ nejde o takú závadu na vykurovacom telese, ktorá v zmysle Prílohy k nariadeniu vlády
č. 87/1995 Z.z. je považovaná za drobnú opravu. O takýto prípad však v prejednávanej veci nešlo,
nakoľko závada na vykurovacom telese, bola v danom prípade odstránená výmenou celého radiátora, čo
nemožno v zmysle nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. považovať za drobnú opravu. Nájomca je v zmysle
§ 687 ods. 2 Občianskeho zákonníka povinný hradiť len drobné opravy v byte súvisiace s jeho užívaním
a náklady spojené s obvyklým udržiavaním bytu. Zákonodarca v ustanovení § 687 ods. 3 Občianskeho
zákonníka umožňuje, aby v prípade nájmu družstevného bytu, otázku vykonávania drobných opráv v
byte a úhradu nákladov spojených s bežnou údržbou bytu odchylne upravili Stanovy bytového družstva.
Ak prenajímateľ nesplní ktorúkoľvek povinnosť uvedenú v ustanovení § 687 Občianskeho zákonníka,
nájomca môže žalovať jej splnenie na súde, môže sa tiež domáhať náhrady škody, ak mu vznikla v
dôsledku nesplnenia niektorej z uvedených povinností.

4.  Konštatoval, že podľa  odporcom predloženej Smernice OSBD Trnava pre tvorbu a použitie fondu
financovania údržby a investícií účinnej od 27.04.1989, jej čl. 4, je po termíne 31.12.1991, výmena
radiátorov hradená z prostriedkov z fondu pre financovanie údržby a investícií.

5. V zmysle vyššie uvedeného, taká oprava v bytovej jednotke, akou je výmena vykurovacieho tela,
nie je v zmysle § 687 Občianskeho zákonníka, nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. ani v zmysle Smernice
OSBD účinnej od 27.04.1989 považovaná za drobnú opravu, ktorú by mal znášať nájomca, a bolo
primárne povinnosťou prenajímateľa, t.j. odporcu túto opravu na žiadosť navrhovateľa zo dňa 03.10.2003
zabezpečiť.
Podľa Stanov Bytového družstva so sídlom v Trnave zo dňa 20.11.2002, ich čl. 31 bod 3 Stanov, Výbor
samosprávy môže z technických alebo estetických dôvodov určiť jednotné pravidlá upravujúce spôsob
vykonania všetkých drobných opráv alebo bežnej údržby bytu. Ako vyplýva zo znenia ustanovenia §
687 ods. 3 Občianskeho zákonníka ako aj čl. 31 ods. 3 Stanov, Stanovy bytového družstva, resp.
na ich základe vydané Smernice, môžu odchylne od zákona upraviť iba vykonávanie drobných opráv
v byte, nemôžu odchylným spôsobom upraviť základnú povinnosť prenajímateľa, udržiavať po celú
dobu trvania nájmu byt v stave spôsobilom na riadne užívanie, teda povinnosť odstraňovať závady,
ktoré ohrozujú riadne užívanie bytu. Pokiaľ si teda nájomca riadne splní svoju notifikačnú povinnosť v



zmysle ustanovenia § 692 ods. 1 Občianskeho zákonníka a prenajímateľovi oznámi potrebu tých opráv,
ktoré znáša prenajímateľ, je prenajímateľ povinný zabezpečiť odstránenie týchto závad. Splnenie tejto
povinnosti prenajímateľa preto nemožno viazať na písomný súhlas predsedu členskej samosprávy s
vykonaním opravy, resp. striktne požadovať predloženie Žiadanky podľa vzoru vyhotoveného družstvom.
Pokiaľ sa odporca odvoláva na čl. 3.3 Smernice pre objednanie a kontrolu vykonaných opráv a
údržbárskych prác zo dňa 27.07.1994, podľa ktorej je na vykonanie potrebné predloženie Žiadanky
na vykonanie opravy podľa predpísaného vzoru podpísanej predsedom členskej samosprávy, takáto
úprava predstavuje, pokiaľ ide o vykonanie inej ako drobnej opravy v byte, požiadavku odporcu
nad rámec zákona. Je pravda, že bytové družstvo môže vo svojich Stanovách a na ich základe
prostredníctvom Smerníc upraviť práva a povinnosti členov bytového družstva podrobnejšie, ale pokiaľ
ide o plnenie povinností prenajímateľa v súvislosti s nájmom družstevného bytu, zákon umožňuje
podrobnejšie v Stanovách upraviť len otázku týkajúcu sa drobných opráv v byte, o ktorý prípad
v danej veci nešlo. Navyše prenajímateľ nemôže nesplnenie svojej základnej povinnosti udržiavať
byt v obývateľnom stave odôvodňovať formalistickým požadovaním predloženia Žiadanky podľa ním
vyhotoveného vzoru, keď podľa názoru súdu žiadosť odporcu zo dňa 03.10.2003 obsahuje inak všetky
požadované náležitosti, teda údaje kto žiada o vykonanie opravy, špecifikovanie závady, dátum a
podpis žiadateľa. Odporca tiež žiadnym spôsobom nepreukázal, že so Smernicou pre objednávanie a
kontrolu vykonaných opráv a údržbárskych prác zo dňa 27.07.1994 navrhovateľov 1 a 2 oboznámil,
nakoľko táto Smernica bola vydaná predtým, ako bola uzatvorená nájomná zmluva s navrhovateľmi
(22.09.1995). Z listinnej korešpondencie medzi účastníkmi je tiež zrejmé, že navrhovateľ 1 odporcu
o predloženie požadovanej Smernice žiadal, odporca nepreukázal či a kedy túto Smernicu spolu s
príslušnou Žiadankou navrhovateľovi odovzdal. Požadovaná Žiadanka bola nakoniec vyhotovená a
podpísaná navrhovateľom 1 a predsedom Výboru samosprávy až dňa 30.09.2005.

6. Z ďalšieho listinného dokladu - Potvrdenie o nedoplatku k 30.09.2003 je zrejmé, že Výbor samosprávy
zaujal v danom prípade stanovisko, že s výmenou radiátora súhlasí až po úhrade nedoplatkov. Z toho
je teda zrejmé, že navrhovateľ 1 sa obrátil na Výbor samosprávy so žiadosťou o súhlas s vykonaním
opravy, ktorý mu bol daný s podmienkou zaplatenia nedoplatkov. Teda navrhovateľ 1 jednak požiadal
odporcu o vykonanie opravy, žiadal tiež o súhlas Výbor samosprávy, čím v podstate splnil všetky
požiadavky vyžadované Smernicou pre objednávanie opráv z 27.07.1994, okrem podmienky, aby
táto žiadosť bola na predpísanom vzore. Odmietnutie vykonania opravy odporcom preto neobstojí,
pretože prenajímateľ sa nemôže zbavovať povinnosti odstrániť podstatnú závadu v byte formalistickým
vyžadovaním predloženia žiadosti na predpísanom vzore, keď inak žiadosť navrhovateľa zo dňa
03.10.2003 v spojení s vyjadrením Výboru samosprávy spĺňa všetky požadované náležitosti a rovnako
nie je prípustné odmietnutie vykonania opravy prenajímateľom, z dôvodu existencie prípadných
nedoplatkov na úhradách za užívanie bytu. Splnenie povinnosti prenajímateľa, zabezpečiť nájomcovi
plný a nerušený výkon práv spojených s užívaním bytu v zmysle § 687 ods. 1 Občianskeho zákonníka,
totiž nemožno podmieňovať platením úhrad spojených s užívaním bytu, nakoľko tieto povinnosti
prenajímateľa a nájomcu nemajú povahu vzájomných záväzkov  a ich plnenie nemožno preto vzájomne
viazať.  Porušenie povinnosti jednou zo strán záväzkového vzťahu neoprávňuje druhú stranu, aby
rovnako porušovala svoje záväzky. V danom prípade teda odporca nebol oprávnený podmieňovať
opravu - výmenu vykurovacieho telesa v spálni navrhovateľa, zaplatením nedoplatkov.

7. Vzhľadom na uvedené skutočnosti súd dospel k záveru, že odporca, postupoval v rozpore so
zákonom, ak na opakované žiadosti navrhovateľa 1 neodstránil podstatnú závadu v byte navrhovateľov,
výmenu tečúceho radiátora a k odstráneniu závady nepristúpil bez zbytočného odkladu po doručení
žiadosti navrhovateľa zo dňa 03.10.2003, ale až dňa 30.09.2005, následkom čoho boli navrhovatelia
dve vykurovacie sezóny bez kúrenia v ich spálni. Odporca tiež žiadnym spôsobom nepreukázal, že
by navrhovateľom poskytol potrebnú súčinnosť pokiaľ ide o predloženie im a vyplnenie požadovanej
Žiadanky, resp. zabezpečenie stanoviska predsedu samosprávy, keďže jeho predchádzajúce stanovisko
na Potvrdení o nedoplatkoch bolo v rozpore so zákonom. Tým odporca porušil svoje povinnosti
prenajímateľa podľa § 687 ods. 1 Občianskeho zákonníka a navrhovatelia 1 a 2 majú právo domáhať
sa náhrady škody, ak im nejaká porušením tejto právnej povinnosti odporcu vznikla.

8. Všeobecná zodpovednosť fyzickej a právnickej osoby za škodu je upravená § 420 Občianskeho
zákonníka, vychádza zo zásady zodpovednosti za porušenie akejkoľvek právnej povinnosti. Táto
zodpovednosť je zodpovednosťou za zavinený protiprávny úkon. Zodpovednosť za škodu spôsobenú



porušením právnej povinnosti možno uplatniť, ak sú splnené nasledovné predpoklady zodpovednosti
za škodu:
a) porušenie právnej povinnosti (existencia protiprávneho úkonu),
b) vznik škody ako majetkovej ujmy,
c) existencia príčinnej súvislosti medzi protiprávnym úkonom škodcu a vzniknutou škodou,
d) zavinenie toho, kto škodu svojim protiprávnym úkonom spôsobil (ide o zodpovednosť za
predpokladané zavinenie). Ak boli tieto predpoklady zodpovednosti za škodu preukázané, zavinenie
sa predpokladá, avšak za podmienok podľa § 420 ods. 3 Občianskeho zákonníka, sa škodca môže
od zodpovednosti oslobodiť. Súd sa preto v konaní zaoberal splnením týchto predpokladov vzniku
zodpovednosti za škodu, ktoré musia byť splnené súčasne, čo znamená, že ak chýba čo i len jedna z
podmienok, náhradu škody nie je možné priznať.

9. V danom prípade bol preukázaný prvý predpoklad vzniku zodpovednosti za škodu, a to existencia
protiprávneho úkonu odporcu, ktorý ako prenajímateľ svojím nekonaním, porušil svoju povinnosť
odstrániť závadu na vykurovaní v byte navrhovateľov. Ďalším nevyhnutným predpokladom vzniku
zodpovednosti za škodu je vznik škody, kedy predmetom poškodenia je podľa zákona, majetok, zdravie
a život. Dôkazné bremeno o tom, že škoda vznikla a aký jej jej rozsah zaťažuje poškodeného, t.j.
navrhovateľov 1 a 2. Pod túto škodu možno zahrnúť aj ujmu na zdraví poškodeného (bolestné a sťaženie
spoločenského uplatnenia v zmysle § 444 Občianskeho zákonníka) ako aj majetkovú škodu spočívajúcu
v strate na zárobku (§ 446 Občianskeho zákonníka), prípadne účelne vynaložené náklady spojené s
liečením (§ 449 ods. 1 Občianskeho zákonníka), teda nároky ktorých sa domáhajú navrhovatelia v tomto
konaní.

10. Nevyhnutným predpokladom vzniku zodpovednosti za škodu je ďalej existencia príčinnej súvislosti
medzi protiprávnym konaním škodcu a vzniknutou škodou. O vzťah príčinnej súvislosti ide vtedy, ak
škoda vznikla následkom protiprávneho konania škodcu, teda ak je jeho konanie a škoda vo vzájomnom
pomere príčiny a následku, a teda ak je doložené, že nebyť protiprávneho úkonu, ku škode by nedošlo.
Ak príčinou vzniku škody bola iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastane, príčinou vzniku škody
môže byť len tá okolnosť, bez existencie ktorej by škodový následok nevznikol (rozsudok Najvyššieho
súdu Českej republiky z 24.04.2003, sp. zn. 25 Cdo 1807/2001). Dôkazné bremeno ohľadne príčinnej
súvislosti zaťažuje poškodeného.

11. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Cdo 292/2006, atribútom príčinnej súvislosti je
priamosť pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku
a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený, nestačí ak
je iba sprostredkovaný. Vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) sa v právnej teórii definuje ako priama
väzba javov (objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok).
O vzťah príčinnej súvislosti ide, ak je medzi porušením povinnosti a škodou vzťah príčiny a následku.
Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva, zodpovednosť totiž
nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Pre záver o existencii príčinnej súvislosti nestačí
iba pravdepodobnosť, príčinná súvislosť musí byť vždy s istotou preukázaná (bezpečne zistená), pričom
dôkazné bremeno zaťažuje poškodeného.

12. V danom prípade súd zisťoval existenciu príčinnej súvislosti medzi zisteným protiprávnym úkonom
odporcu a navrhovateľmi tvrdenou škodou na zdraví (bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenia)
a majetku (strata na zárobku, náklady liečenia). Za týmto účelom vykonal výsluch účastníkov, pričom
však vykonaným dokazovaním zistil, že k tvrdenej škode na zdraví a majetku navrhovateľov došlo
nie v dôsledku porušenia povinnosti odporcu vymeniť v spáli navrhovateľov pokazený radiátor, ale
v dôsledku porušenia všeobecnej prevenčnej povinnosti navrhovateľov počínať si tak, aby si svojim
konaním nespôsobili škodu na zdraví.

13. V sporovom konaní, ktoré je ovládané dispozičnou zásadou platí, že súd je viazaný žalobným
návrhom a uplatnený nárok je charakterizovaný opísaním skutkových okolností, ktorými navrhovateľ
svoj nárok zdôvodňuje, keď skutkovým základom opísaným v  návrhu v spojitosti s petitom je potom
vymedzený základ nároku uplatneného navrhovateľom, ktorý je predmetom konania. Navrhovatelia
odvodzovali svoje nároky na náhradu škody na zdraví a majetku z tvrdenia, že zdravotné následky im
vznikli tým, že museli spávať v spálni v ktorej bol dve vykurovacie sezóny nefunkčný radiátor, čím došlo
k podchladeniu ich krčných a hrudných stavcov a vznikli im ďalšie súvisiace zdravotné následky.



14. Ustanovenie § 415 Občianskeho zákonníka zakladá všeobecnú prevenčnú povinnosť každého
počínať si tak, aby svojim konaním nespôsobil škodu na zdraví, na majetku a iných hodnotách, pričom
porušenie tejto povinnosti je zároveň porušením právnej povinnosti podľa ustanovenia § 420 ods. 1
Občianskeho zákonníka. Každý je povinný zachovávať vždy taký stupeň opatrnosti a pozornosti, ktorý od
neho možno vzhľadom na konkrétnu časovú a miestnu situáciu rozumne požadovať a ktorý je spôsobilý
zabrániť, alebo aspoň čo najviac obmedziť riziko vzniku škody na živote, zdraví, či majetku. Aj v tomto
prípade musí byť preukázaný vznik škody a príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a
vznikom škody. O vzťah príčinnej súvislosti medzi porušením prevenčnej povinnosti a škodou v zmysle
§ 415 Občianskeho zákonníka ide, ak je medzi porušením povinnosti predchádzať škodám a škodou
vzťah príčiny a následku.

15. Navrhovateľ 1 v konaní uviedol, že byt navrhovateľov je trojizbový plus kuchyňa, býva v ňom s
navrhovateľkou 2 a so synom, ktorý býval vo svojej izbe.  Počas obdobia, keď bol radiátor nefunkčný,
si s navrhovateľkou dali do spálne malý plechový radiátor, išlo o prenosný elektrický radiátor, s ktorým
si večer rozkúrili, ale pretože bol radiátor hlučný, nedalo sa pri ňom spať, vypínali ho a ráno potom
bolo v miestnosti zima. Táto spálňa, kde bol pokazený radiátor má rozmery 2,6 m x 3,5 m. Zima v
izbe bola tiež z toho dôvodu, že sú tam staré okná z roku 1979 a strašne tam fúkalo. Navrhovateľ
uviedol, že v ostatných miestnostiach v byte kúrenie fungovalo. Byt navrhovateľov sa nachádza na 4.
poschodí 13 poschodovej bytovky. Spálňa je situovaná medzi dvomi izbami, obidve tieto izby sú ešte
bytom navrhovateľov. Najväčšia izba, ktorá bola z jednej strany tejto spálne, v tom čase ešte nebola
zariadená, takže sa tam nekúrilo, kúrenie tam mali navrhovatelia stiahnuté, resp. vypnuté. Obývačka
bola nezariadená, prázdna, pretože navrhovatelia nemali peniaze na jej zariadenie. V tejto obývačke sa
nezdržiavali, boli tam veci, ktoré nepotrebovali. Obývačku zariadili vtedy, keď navrhovateľom  vymenili
radiátor. V  spálni mali dve postele, ktoré boli pod oknom, pričom po oboch stranách pri vstupe sú skrine,
takto tam ostáva voľný priestor 1,5 x 1,3 m, ktorý slúži na otváranie dverí, preto podľa navrhovateľa 1 tam
nebolo vhodné dávať nejaký stojaci radiátor. Navrhovateľ 1 uviedol, že si nepamätá, či teplotu v spálni
merali. Uviedol, že v tejto miestnosti sa zdržiavali každú noc okrem toho, keď on bol 2-krát do týždňa
na nočných zmenách. Skutočnosť, že v miestnosti sa nekúrilo pociťovali hlavne ráno, bolo tam príliš
chladno, v roláku alebo v šále sa podľa neho spať nedá, ani s náplasťami Therma Care. Navrhovateľ 1
uviedol, že spávali pri zatvorených dverách na spálni, radiátorom sa tam aj preto nedalo kúriť, pretože
by sa nedali otvoriť dvere.

16. Navrhovateľka 2 v konaní uviedla, že vzhľadom na to, že boli bez tepla, požičali si od rodičov starý
fúkací radiátor, ktorý mal hlučný ventilátor, bol malý, nedalo sa s ním dostatočne vykurovať. Podľa
navrhovateľky 2, v obývačke bol ešte pred kúpou bytu asi v r. 1997 menený radiátor, avšak tento
nezodpovedal miestnosti. V detskej izbe býval syn. Iným spôsobom navrhovatelia situáciu neriešili,
pretože sa spoliehali na to, že Bytové družstvo závadu opraví. Pokiaľ ide o spávanie, resp. zdržiavanie
sa v miestnosti, kde nefungoval radiátor uviedla, že asi hodinu pred  spaním nechali nafúkať prenosným
radiátorom teplo,  potom ho vypli,  lebo bol hlučný a spali v tejto miestnosti. V  miestnosti mali pocity
chladu, zimy. Nerobili s tým nič viac, len sa viacej zakryli, mali paplón a deku. V tejto miestnosti mávali
dvere zatvorené. Inak navrhovatelia túto situáciu neriešili, trvalo to dlho, odporca vec neriešil. Podľa
navrhovateľky súvisia jej bolesti krčnej chrbtice s nevymeneným radiátorom z toho dôvodu, že sa
spávaním v studenom prostredí podchladila.

17. Na základe týchto vyjadrení navrhovateľov 1 a 2 súd dospel k záveru, že samotné neodstránenie
poškodenia vykurovacieho telesa nebolo príčinou tvrdeného poškodenia zdravia navrhovateľov, touto
príčinou bolo nedodržanie všeobecnej prevenčnej povinnosti navrhovateľov počínať si tak, aby nedošlo
ku škode na ich zdraví, ktorú povinnosť bolo od nich možné rozumne požadovať, a to predovšetkým,
nespávať v nevykurovanej miestnosti, a to až počas dvoch vykurovacích sezón, keď podľa vyjadrenia
navrhovateľa mali v byte k dispozícii ešte jednu izbu - obývačku, ktorá bola v tom čase nezariadená
a vykurovanie v tejto miestnosti fungovalo. Navrhovatelia teda mohli riešiť danú situáciu jednoducho
dočasným presťahovaním postelí do obývačky s funkčným vykurovaním. Navrhovatelia pritom tvrdili,
že v tejto obývačke, ktorú neobývali, si zámerne sťahovali kúrenie, teda svojim konaním sami prispeli
k zvýšeniu chladu v byte. Spálňa navrhovateľov pritom nebola miestnosťou niekde na rohu bytového
domu, na prízemí, či vrchnom poschodí, ktoré miestnosti mávajú zväčša väčšie nároky na vykurovanie.
Podľa vyjadrenia navrhovateľov sa táto spálňa nachádza na 4. poschodí 13. poschodového bytového
domu, z oboch strán tejto miestnosti sú izby navrhovateľov, jedna z nich obývačka, v ktorej si sťahovali



kúrenie.  Navrhovatelia si tiež mali možnosť zabezpečiť vykurovanie v spálni náhradným zdrojom, a
to takým, ktorý by ich nerušil v spánku, keďže existujú prenosné vykurovacie telesá spĺňajúce túto
požiadavku, čím by mali zabezpečené vykurovanie po celú noc až do rána a nemuselo tak prísť
k ich podchladeniu. V tomto prípade neobstojí tvrdenie navrhovateľa 1, že umiestnením takéhoto
vykurovacieho telesa by sa nedali otvárať dvere na spálni, pretože si mali zariadiť situáciu v miestnosti
a byte tak, aby si tam tento náhradný zdroj mohli umiestniť. Navrhovatelia uvádzali, že dvere na spáli
si v noci zatvárali. Súd má za to, že ak by riadne vykurovali v celom byte a dvere na spálni si nechali
otvorené, zabezpečili by si tým v tejto miestnosti, prípadne tiež v súčinnosti s doplňujúcim zdrojom
tepla, dostatočnú izbovú teplotu, aby k tvrdenému poškodeniu ich zdravia nedošlo. Navrhovatelia mali
za takejto situácie tiež povinnosť sa dostatočne obliecť, i keď navrhovateľ 1 uvádzal, že v šále alebo
roláku sa spať nedá, naopak, aby zabránili podchladeniu krčných stavcov, vyžadovalo sa od nich, aby
v tejto časti tela, sa dostatočne obliekli, či prikryli. Za porušenie všeobecnej prevenčnej povinnosti
navrhovateľov, súd považuje tiež tú skutočnosť, že nevyužili svoje oprávnenie postupovať podľa §
691 ods. 1 Občianskeho zákonníka, teda že závadu na vykurovacom telese, napriek tomu, že ide
o závadu, ktorú bol povinný odstrániť prenajímateľ, si neodstránili po predchádzajúcom upozornení
odporcu na vlastné náklady s možnosťou požadovať náhradu týchto nákladov od odporcu. Takýto postup
navrhovateľov by bol najúčinnejším riešením situácie, najmä ak nedostatočnú teplotu v miestnosti trpeli
až dve vykurovacie sezóny a bol by tiež splnením ich povinnosti podľa § 417 ods. 1 Občianskeho
zákonníka, zakročiť na odvrátenie škody spôsobom primeraným okolnostiam ohrozenia. Rovnakú
možnosť im poskytovalo aj ustanovenie čl. 32 bod 1 Stanov Bytového družstva. Z pretrvávajúceho
a citeľného chladu v miestnosti v ktorej spávali, pritom muselo byť navrhovateľom zrejmé, že sa
môžu podchladiť, čo môže mať pre nich zdravotné následky. Navrhovatelia 1 a 2 nekonali dostatočne
obozretne, ako sa to od nich za daných okolností očakávalo. Bolo pritom objektívne v ich možnostiach
v relatívne krátkom čase podniknúť efektívne kroky, aby svoj organizmus nevystavovali dlhodobo
podchladeniu (napr. spávaním v obývačke, či inej miestnosti v byte, opravou vykurovacieho telesa). V
tomto smere neobstojí obrana navrhovateľa 1,  že nepoznali majstra, ktorý by závadu mohol odstrániť, že
ide o náročnú opravu, vyžadujúcu technické vedomosti ohľadom požadovaných parametrov radiátora,
nakoľko mali možnosť obrátiť sa na odbornú spoločnosť zaoberajúcu sa vykurovaním, ktorá by im s
tým poradila. Tiež poukaz na skutočnosť, že služby Bytového družstva mali výhodnú hodinovú sadzbu
neobstojí, pretože náklady súvisiace s opravou vykurovacieho telesa, by im musel následne uhradiť
odporca. Pokiaľ navrhovateľ 1 uvádzal, že opravu na vlastné náklady nevykonal, pretože sa obával,
že mu ju odporca nepreplatí, takáto obrana neobstojí, pretože sa so svojím nárokom mohol v tom
prípade obrátiť na súd. Ak sa obával, že by odporca v tomto súdnom konaní použil na započítanie svoje
pohľadávky na nedoplatkoch, táto obrana rovnako nie je dôvodná, pretože by odporca najskôr musel
výšku týchto nedoplatkov v konaní pred súdom preukázať.

18. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti súd dospel k záveru, že tvrdená škoda na
zdraví navrhovateľov 1 a 2 nevznikla v priamej príčinnej súvislosti s porušením právnej povinnosti
odporcu opraviť vykurovacie teleso v ich spálni, ale vznikla v priamej príčinnej súvislosti s porušením
všeobecnej prevenčnej povinnosti navrhovateľov 1 a 2 počínať si tak, aby im škoda na zdraví
nevznikla. V danom prípade neexistuje priame, ale len sprostredkované pôsobenie protiprávneho úkonu
odporcu na vzniku škody navrhovateľov. Pokiaľ sa totiž navrhovatelia 1 a 2 sami rozhodli spávať
v nevykúrenej chladnej miestnosti (hoci mali k dispozícii ďalšiu miestnosť, kde kúrenie fungovalo),
spôsobili si škodu na zdraví sami svojim nezodpovedným správaním. Toto počínanie navrhovateľov je
pritom priamou bezprostrednou príčinou vzniku škody na zdraví navrhovateľov, ako aj ich prípadnej
majetkovej škody (strata na zárobku, náklady liečenia), nakoľko bez takéhoto ich konania by ku škode
nedošlo, navrhovatelia nemuseli utrpieť v súvislosti s pokazeným radiátorom v spálni žiadnu ujmu na
zdraví. Mali pritom dostatok možností, ako tejto škode zabrániť tak, aby vôbec nevznikla. Navrhovatelia
nepreukázali, že by prijali účinné opatrenia na odvrátenie hroziacej škody. Škoda na zdraví pritom nimi
bola predvídateľná, mali, resp. mohli predpokladať negatívne následky svojho konania.

19. V danom prípade teda bolo zistené, že príčinou vzniku tvrdenej škody na zdraví a majetku
navrhovateľov bola okolnosť, že sa sami na základe vlastnej vôle rozhodli spávať v miestnosti s
nefunkčným radiátorom, neprijali dostatočné opatrenia na zabezpečenie požadovanej izbovej teploty v
miestnosti, ich škoda teda vznikla úplne následkom ich vlastného konania, čo vylučuje zodpovednosť
odporcu za škodu. Pretože tak v predmetnej veci nie je splnený jeden zo základných predpokladov vzniku
zodpovednosti odporcu za škodu, keďže chýba priama príčinná súvislosť medzi porušením právnej
povinnosti odporcu a tvrdeniu škodou na zdraví a majetku navrhovateľov, je nárok navrhovateľov 1



a 2 uplatnený v tomto konaní v celom rozsahu nedôvodný a v konaní nebolo potrebné ďalej skúmať
výšku škody ohľadom jednotlivých uplatnených nárokov navrhovateľov 1 a 2 na bolestné, sťaženie
spoločenského uplatnenia, straty na zárobku, či nákladov liečenia. Navyše navrhovatelia, ktorí znášali
dôkazné bremeno na preukázanie jednotlivých predpokladov vzniku zodpovednosti odporcu za škodu,
teda aj na preukázanie príčinnej súvislosti medzi jeho protiprávnym úkonom a vznikom tvrdenej škody
na zdraví, nenavrhli na preukázanie tejto skutočnosti vykonanie žiadnych ďalších dôkazov. Navrhovateľ
1 pritom na poslednom pojednávaní uviedol, že oni návrh na znalecké dokazovanie znalcom z odboru
zdravotníctvo nedávali, vo svojich podaniach poukazovali iba na prax, že sa to tak robí, mali za to, že
takéto dokazovanie mal navrhnúť odporca, alebo vykonať súd ex offo. Ako už bolo vyššie uvedené,
bremeno tvrdenia a bremeno dôkazu na preukázanie existencie všetkých predpokladov zodpovednosti
za škodu nesie poškodený, v danej veci navrhovatelia 1 a 2. Títo po poučení podľa § 120 ods. 4
Občianskeho súdneho poriadku iné návrhy na doplnenie dokazovania nemali. Súd pritom nemal za
potrebné vykonávať vo veci znalecké dokazovanie na preukázanie škody na zdraví navrhovateľov,
nakoľko by takéto dokazovanie bolo nehospodárne, keďže nebola preukázaná príčinná súvislosť
medzi protiprávnym konaním odporcu a tvrdenou škodou navrhovateľov, keďže príčinou tvrdenej škody
na zdraví a majetku navrhovateľov je porušenie ich všeobecnej prevenčnej povinnosti podľa § 415
Občianskeho zákonníka.

20. Odporca v konaní vzniesol tiež námietku premlčania, ktorú okrem odkazu na citovaný judikát bližšie
nezdôvodnil. Súd má za to, že pokiaľ ide o premlčanie nároku na náhradu škody, podstatné je, že
premlčacia doba začína plynúť odo dňa, kedy sa poškodený dozvedel o škode a o tom, kto za ňu
zodpovedá, čiže v danom prípade by bolo potrebné najskôr znalecky ustáliť, v akom časovom okamihu
vznikla škoda na zdraví navrhovateľov, teda kedy došlo k takému ustáleniu ich zdravotného stavu, že
bolo možné vykonať posúdenie bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia navrhovateľov a od
tohto okamihu by potom bolo možné posudzovať začatie plynutia príslušnej premlčacej doby. Pretože
však vykonanie znaleckého dokazovania o tejto otázke by bolo v konaní neefektívne, vzhľadom na
vyššie uvedené závery o neexistencii príčinnej súvislosti, súd sa podrobnejšie vznesenou námietkou
premlčania odporcu nezaoberal a ďalšie dokazovanie v tomto smere nevykonával.

21. Pretože navrhovatelia 1 a 2 nepreukázali, že ich tvrdená škoda na zdraví vznikla v priamej príčinnej
súvislosti so zisteným protiprávnym konaním odporcu, ale naopak bolo preukázané, že príčinou vzniku
tvrdenej škody bolo správanie sa navrhovateľov 1 a 2,  je návrh v celom rozsahu nedôvodný a z tohto
dôvodu súd návrh navrhovateľov 1 a 2 zamietol.

22. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 151 ods. 1 Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej len „O.s.p.“) a v konaní plne úspešnému odporcovi priznal právo na náhradu trov konania.
Trovy konania odporcu predstavujú trovy právneho zastúpenia za 6 úkonov právnej pomoci po 419,94
Eur (tarifná hodnota veci podľa § 10 ods. 1 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb je 25.000,- Eur, odmena za jeden úkon právnej služby je tak
419,94 Eur), a to:        1. prevzatie a príprava zastúpenia (§ 13a ods. 1 písm. a) vyhl. MS SR č. 655/2004
Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb),  2. písomné podanie zo
dňa 01.03.2016 (§ 13a ods. 1 písm. c) cit. vyhl.), 3. písomné podanie zo dňa 17.03.2016 (§ 13a ods. 1
písm. c) cit. vyhl.), 4. účasť na pojednávaní dňa 20.01.2016 (§ 13a ods. 1 písm. d) cit. vyhl.), 5. účasť na
pojednávaní dňa 08.03.2016 (§ 13a ods. 1 písm. d) cit. vyhl.), 6. účasť na pojednávaní dňa 22.03.2016
(§ 13a ods. 1 písm. d) cit. vyhl.), k tomu 1 x režijný paušál po 7,81 Eur (prvýkrát vec totiž prevzal JUDr.
Dušan Slanina dňa 15.11.2013) a 5 x po 8,58 Eur (podľa § 16 ods. 3 cit. vyhl.) čo je 50,71 Eur, celkom
tak trovy právneho zastúpenia predstavujú 2.570,35 Eur (6 x 419,94 Eur + 1 x 7,81 Eur + 5 x 8,58 Eur),
k tomu 20% DPH je 514,07 Eur, celkom tak náhrada trov právneho zastúpenia predstavuje 3.084,42
Eur. Prisúdenú náhradu trov konania sú navrhovatelia 1 a 2 povinní zaplatiť spoločne a nerozdielne do
troch dní od právoplatnosti rozsudku  (§ 160 ods. 1 O.s.p.), k rukám právneho zástupcu odporcu (§ 149
ods. 1 O.s.p.).

23. Proti tomuto rozsudku podali odvolanie žalobcovia zdôrazňujúc, že predloženie žiadanky z
26.10.2005 nemá pre vyvrátenie protiprávneho konania žalovaného žiaden význam. Táto žiadanka
nepreukazuje, že súd zavádzali, práve naopak z jej predloženia na druhom, resp. treťom pojednávaní
zo strany žalovaného usvedčuje práve jeho z klamstva a zavádzania súdu, pretože na prvých dvoch
pojednávaniach tvrdil, že žiadne žiadanky od výmeny radiátora nemajú. Ako žalobcovia poskytli
fotokópiu zadnej strany žiadanky písanej strojom, pretože prednú časť nemajú vo svojom archíve, ak



by ju mali predložili by ju spolu so žalobou. Pôvodne sa nesprávne domnievali, že k výmene prišlo
už skôr v auguste 2004. Túto jeho nesprávnu domnienku vyvrátila skutočnosť, že jeho manželka po
prvom pojednávaní náhodou našla vo svojich archívnych dokladoch fotokópiu zadnej časti žiadanky.
Žiadanku však nikto z nich nemá. Pravdepodobne prišlo k tomu tak, že im pred samotným odovzdaním
na Bytové družstvo neumožnili vyhotoviť fotokópiu. Na podrobnosti sa však ani jeden z nich nepamätá.
Bytové družstvo sa nemôže odvolávať na smernicu o vykonávaní opráv a údržby, pretože stanovy
Bytového družstva v Trnave sa ani slovom nezmieňujú o takejto smernici. Z tohto dôvodu ani pre nich
ako nájomcov nemohla byť táto smernica právne záväzná. Právne záväzný je len ten právny dokument,
ktorý je publikovaný a to znamená prístupný pre dotknuté subjekty. Z podstaty veci vyplýva, že porucha
vykurovacieho telesa nie je drobná oprava, ktorú je povinný odstrániť nájomca, preto sa ani nenachádza
v zozname drobných opráv v prílohe Nariadenia vlády č. 87/1995. Vzhľadom k tomu, že pri poruche
vykurovacieho telesa bolo potrebné napokon vymeniť celý radiátor za nový, nemohol takúto opravu
vykonať vo vlastnej réžii. Aj pri jeho oprave v roku 2005 sa potvrdilo, že demontáž starého radiátora
a montáž nového si vyžadovala prácu odborníkov, ktorých si sám v rozhodnom čase nebol schopný
zaobstarať. Poukázal na § 687 Občianskeho zákonníka čl. 31 ods. 1 stanov, v zmysle ktorých zabezpečiť
plný a nerušený výkon jeho práv spojených s jeho užívaním bytu má prenajímateľ. Nemožno v danom
prípade použiť ani ust. § 691 v tom zmysle, že nájomcovia si mohli odstrániť závadu sami. Prvá časť
odôvodnenia sa nachádza vyššie, technická náročnosť, výmena radiátora a okrem toho z právneho
hľadiska je dôležité uviesť, že suplovanie odmietnutia, resp. nečinnosti prenajímateľa je v § 691 OZ
vymedzené len fakultatívne. Jedná sa len o právo nájomcov a nie ich povinnosť. Z právneho hľadiska
považoval za dôležité, že v danom prípade neprichádza do úvahy ani spoluzavinenie žalobcov na vzniku
škody, pretože táto vychádza z predpokladu protiprávneho konania.
Konštatovanie súdu o porušení generálnej preventívnej povinnosti predchádzať škodám zo strany
žalobcov je teda absolútne irelevantné. Aj právna argumentácia ohľadom premlčania ich právneho
nároku bola neodborná a nezmyslená. Poukázal na znenie § 106 (zrejme Občianskeho zákonníka), v
ktorom je vyjadrená objektívna lehota v trvaní 10 rokov počítaná od udalosti, z ktorej škoda vznikla.
Vedomie o škode musí obsahovať znalosť rozsahu škody a aj zodpovednej osoby za škodu. Právna
argumentácia zo strany žalovaného ohľadom premlčateľnosti je opäť absolútne irelevantná. Právnym
nezmyslom bolo aj obhajovanie nezákonného postupu Bytového družstva prostredníctvom ustanovení
Obchodného zákonníka. Tieto mali len zastrieť a zakryť nezákonný postup súdu. Súhra sudcu a zástupcu
žalovaného v tomto časovom odseku bola už zrejmá. Prvé dve pojednávania, ktoré bolo možné označiť
za dôstojné, tretie pojednávanie bolo už len komédia o spravodlivosti a práve. Je zaujímané, že
generálnu povinnosť predchádzať škodám žiadny súd ani v jednom doterajšom konaní na náhradu
škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. nevytýkal orgánu verejnej moci ako žalovanému, hoci boli zjavné,
že tieto porušením svojej právnej povinnosti a následne svojich ústavných práv mu spôsobili škodu s
ďalekosiahlymi následkami.
V časti spoluzavinenia žalobcov súd vykonal aj nadprácu a to aj za právneho zástupcu žalovaného,
pretože takú právnu argumentáciu ako je obsiahnutá v tejto časti rozhodnutia na pojednávaní nevzniesol.
Celá právna argumentácia ohľadom zabezpečenia vykurovania je nelogická. Táto argumentácia
absolútne ignoruje fakt, že nájomca nemá sekundárnu povinnosť nahrádzať nevykonanú primárnu
povinnosť prenajímateľa ohľadom kúrenia. Sudkyňa postavila svoju argumentáciu na predpoklade, že
ak prenajímateľ odmietne splniť svoju zákonnú povinnosť automaticky táto prechádza na nájomcu.
Žiadny právny predpis takýto automatický prechod povinností z prenajímateľa na nájomcu neobsahuje.
Pokiaľ súd uvádza, že žalobcovia mohli a mali vedieť, že si môžu spôsobiť zdravotné problémy, takéto
tvrdenie by bolo na mieste len vtedy, ak by sme si nezabezpečili náhradné vykurovanie spálne. V prvom
rade toto mal vedieť žalovaný, ktorý porušoval svoje zákonné povinnosti.  Oni za neho suplovali jeho
povinnosti, čo prinášalo len problémy a nemohli v tom čase predpokladať, že žalovaný  ich nechá až
dve vykurovacie obdobia bez funkčného vykurovacieho telesa. Náhradné kúrenie si zabezpečili v rámci
svojich schopností.
Prenášanie zodpovednosti zo žalovaného na poškodeného je zo strany sudkyne mimozákonné. Pokiaľ
sa súd  odvoláva na judikát Najvyššieho súdu, zdôraznil, že u nás už neplatí dualizmus práva. Keďže
však judikatúra českých súdov je na vyššej odbornej úrovni poukázal aj on na judikát a to rozhodnutie
Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 25 Cdo 2308/2005. Podľa citácie z neho primeranosť sa posudzuje
vzhľadom na spôsob ohrozenia jeho, intenzitu, ale aj subjektívnosť možnosti poškodeného. Aplikovaním
na daný prípad možno dôjsť k záveru, že ako nájomcovia - poškodení protiprávnym konaním žalovaného
vykonali všetko čo bolo v danej situácii v ich subjektívnych možnostiach. Presťahovanie do obývačky,
ktorá bola v tom čase nezariadená z dôvodu nedostatku peňazí, nebolo reálne v ich subjektívnych
možnostiach. Najdôležitejším pojmom aký je napríklad vystihnutý aj v rozsudku Krajského súdu v



Trenčíne sp. zn. 19Co/267/2007 je, že každý je povinný pri akomkoľvek počínaní zachovať vždy taký
stupeň pozornosti, ktorý možno vzhľadom na časovú a miestnu situáciu od neho rozumne požadovať.
Znamená to pri aplikácii uvedeného, že keď si zabezpečili náhradné vykurovanie za nefunkčný
radiátor, konali tak, ako možno od každého nájomcu nachádzajúceho sa v takejto situácii vyžadovať. K
spoluzavineniu z ich strany by prišlo iba v prípade, ak by si nezabezpečili žiadne náhradné vykurovanie.
Ďalej poukázali na pochybenie, ktoré považovali za závažné zo strany súdu, že ak by aj bolo preukázané
ich spoluzavinenie na škode na zdraví, čo v danom prípade nebolo, tak potom nemôže súd návrh z tohto
dôvodu zamietnuť, môže len patrične znížiť výšku priznanej náhrady škody. Zdôraznili, že treba vziať do
úvahy, že sa nejednalo o nedbanlivostné konanie žalovaného, ale o úmyselné konanie, pretože výmenu
podmieňoval zaplatením fiktívnych nedoplatkov, na čo nemal podľa Obchodného zákonníka žiadny
nárok. V konaní boli splnené podmienky k tomu, aby súd pristúpil k vypracovaniu súdnoznaleckých
posudkov.
Na poslednom pojednávaní sudkyňa odmietla vyjadriť právny názor na protiprávne konanie žalovaného
a už bolo z konania sudkyne jasné, že je zreteľne na strane žalovaného a ich žalobu chce zamietnuť.
Odmietla totiž vyjadriť právny názor na protiprávne konanie žalovaného. Keďže sa jedná o škodu s
celoživotnými následkami, jedná sa o škodu absolútnu,  v takomto prípade súd nemôže postupovať
formalisticky, pretože tým škodcu stavia do lepšieho a výhodnejšieho právneho postavenia ako
poškodených. Ak by aj porušili svoju generálnu povinnosť predchádzať škodám, čo sa však v danom
prípade nestalo, súd by mohol len primerane znížiť požadovanú náhradu škody.
Z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu vyplýva, že dokonca ani pri porušení generálnej povinnosti
predchádzať škodám, nemožno žalobu zamietnuť. Sú názoru, že žiadnu povinnosť zo zákona voči
žalovanému nezanedbali. Súd zámerne prehodil povinnosť žalovaného na žalobcov, týmto si urobil
z ich práv posmech. K takému právnemu odôvodneniu rozsudku by možno uverilo takých 60% jeho
spolužiakov na právnickej fakulte UK, ktorí na túto školu si išli kúpiť právnické tituly. V podstate sa dá
povedať, že právnická fakulta UK v Bratislave a Okresný súd Trnava fungujú na rovnakom princípe. Na
princípe, ktorý je nezákonný a v právnom štáte netolerovateľný. Rozsudok zvýhodňuje škodcu na úkor
poškodených.
Aj priznanie trov konania pre žalovaného je výsmechom spravodlivosti. Čo sa týka konania súdu, súd
namiesto vymožiteľnosti právnych nárokov žalobcov ich poškodil svojou nezákonnou rozhodovacou
činnosťou, zvýhodňuje účastníka konania zastúpeného advokátom na úkor práv poškodených,  keď
aj s odborne slabou právnou argumentáciu sa dá vyhrať súdny spor a s negatívnym výchovným
vplyvom sudkyne na vývoj advokátskeho koncipienta. Poukázal na to, že na Okresnom súde Trnava
z viac ako 10 konaní bol ako žalobca úspešný len v jednom a to napriek tomu, že vo všetkých sa
jednalo o závažné porušenie ústavných práv. Iba v konaní sp. zn. 18C/10/2012 bol úspešný aj to len
čiastočne. V tomto konaní zákonná sudkyňa, aby nemusela pristúpiť k vypracovaniu súdnoznaleckých
posudkov radšej zmenila svoj právny názor na protiprávne konanie žalovaného. Bola si vedomá toho,
že po vypracovaní posudkov by im bola povinná priznať podľa zákona č. 437/2004 Z.z. minimálne
určité finančné odškodnenie, to by ale znamenalo, že by im nemohla uložiť povinnosť zaplatiť trovy
konania. Dá sa povedať, že už po podaní žaloby sudkyňa mala záujem zabrániť vymožiteľnosti ich
práv. Ich žalobný návrh odmietla s tým, že v žalobnom petite sa nenachádzajú špecifikované jednotlivé
zložky náhrady škody. Odignorovala judikatúru súdov v tom zmysle, že petit môže byť za špecifických
podmienok uvedený len všeobecne, pričom sa po vykonaní dokazovania dodatočne upraví. Tak ako
v konaní 13C/183/2011 nebola schopná nájsť zreteľný kauzálny nexus, aby mu nemusela priznať
náhradu škody, rovnako tak aj v tomto konaní bolo od počiatku jasné, že nemá záujem vidieť porušenie
ich práv. V ďalšej časti poukázal na jeho skúsenosti v iných konaniach na Okresnom súde Trnava.
Výsledok predmetného konania mu pripomenulo výsledok jeho štúdia na právnickej fakulte v Bratislave
pred 10 rokmi. Aj v tomto konaní argumentácia žalovaného bola slabá, neodborná a miestami mu
pripadala až prihlúplo. Negatívny vplyv nezákonného výsledku tohto konania bol na advokátskom
koncipientovi celkom viditeľný. Po vyhlásení rozsudku si dovolil sebavedome už aj vstupovať do
komunikácie medzi sudkyňou a ním (žalobcom). Dokonca komentoval jeho názory, ktoré sa ho vôbec
netýkali. Na predchádzajúcich skorších pojednávaniach, keď jednoznačne preukazoval protiprávne
konanie žalovaného, jeho konanie sa vôbec nedalo hodnotiť ako sebavedomé.
To, že súd nekonal v danom prípade v súlade so zákonom svedčí aj to, že po jeho argumentácii
od polovice pojednávania sudkyňa bola nervózna, zabúdala diktovať do zápisnice jeho právnu
argumentáciu, zaoberala sa nepodstatnými okolnosťami pre meritum veci napr. zisťovanie dôvodov, pre
ktoré nemali zariadenú ďalšiu izbu. Jeho námietky odignorovala, nesplnila vyjadrenie právneho názoru
súdu, či bola splnená podmienka protiprávnosti konania žalovaného. Odôvodnila to tým, že súd má
takú možnosť, nie však povinnosť. Takýto postup je však porušením princípu právnej istoty. Vyjadril



pochybnosti o výške vyčíslených trov konania, o účelnosti ich priznania žalovanému, keď je absolútne
smiešne priznávať trovy konania právnemu zástupcovi, ktorého argumentácia bola rozsudkom takmer
v plnom rozsahu odmietnutá. Z princípu spravodlivosti je absolútne neprípustné, aby boli priznané
trovy konania žalovanému, ktorý nedodržaním právnej povinnosti spôsobil im škodu na zdraví. Takýmto
priznaním trov konania škodcovi sa legalizuje stav, keď účastník konania neplniaci si svoje zákonné
povinnosti vlastne zarobí na úkor poškodeného účastníka. Do budúcnosti takto vzniká nebezpečný
precedens, neúspešný žalobca, ktorý bol v skutočnosti poškodený žalovaným si tak musí do budúcnosti
veľmi rozmyslieť, či sa bude domáhať svojich právnych nárokov. Aj z jeho bohatých súdnych skúseností
môže vyjadriť odôvodnený záver o tom, že toto bol hlavný účel nezákonného priznania trov konania
žalovanému.
Vyzval súd, aby ignoroval svoju povinnosť doručiť odvolanie žalovanému a to z dvoch dôvod, keďže
ich práva ignoruje pravidelne a o to skôr existuje dôvod ignorovať aj práva žalovaného, ktorý spôsobil
tento súd. Po druhé právny zástupca žalovaného si začne namýšľať, že opäť sa mu podarí zarobiť
vďaka nezákonnému rozsudku. Vzhľadom na nezákonný rozsudok, z ktorého profitujú všetci zúčastnení
okrem poškodených žalobcov, má pre žalovaného ten následok, že im od apríla platí zálohovú platbu
namiesto stanovených 178,23 Eur vo výške 5,- Eur mesačne. Takýto postup zvolil na nevymožiteľnosť
náhrady škody na zdraví ako vzájomné vyrovnanie pohľadávok.  Zváži možnosť využitia čl. 32 Ústavy,
v ktorom je zakotvené právo na odpor. Uplatnenie takéhoto práva je u neho podložený dôvodom, že
na Okresnom súde Trnava je vymožiteľnosť práv občanov takmer nulová. Súd svojimi nezákonnými
rozsudkami odstránil demokratický poriadok základných práv a slobôd a ubezpečuje, že v posledných
mesiacoch urobil všetko pre to, aby súd v Štrasburgu potvrdil, že uplatňovanie čl. 32 Ústavy spadá pod
čl. 6 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv. Záverom konštatoval, že súd nesprávne právne
posúdil vec a z toho dôvodu nepristúpil k vykonaniu ďalších dôkazov, vykonaným súdnoznaleckých
posudkov. Navrhol, aby odvolací súd vydal uznesenie, ktorým zruší napadnutý rozsudok v bode I. a
II. výroku a celú vec vráti súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Žiada v odôvodnení uviesť, že zo
strany žalobcov bola splnená prvá podmienka na priznanie náhrady škody, ktorou je protiprávne konanie
žalovaného a vzhľadom k tomu, že skutkový stav je dostatočne zistený, žiada, aby súdu prvej inštancie
bola uložená povinnosť pribrať do konania znalca za účelom vypracovania súdnoznaleckých posudkov a
aby sa odvolací súd vyjadril aj k otázke premlčania, resp. nepremlčania ich práv v rámci 10 ročnej lehoty.
V ďalej časti odvolania sa vyjadroval k práci sudcov senátu Krajského súdu v Trnave  a vzniesol
požiadavku na vylúčenie sudcov, s ktorou sa súd pre dôvody, ktoré boli žalobcom oznámené nezaoberal.

24. Žalovaný odvolací návrh nepodal, k doručenému odvolaniu žalobcov sa vyjadril prostredníctvom
splnomocneného zástupcu. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako
vecne správny potvrdil a zároveň si uplatnil náhradu trov odvolacieho konania. Žalobcovia v odvolaní
uvádzajú, že predloženie žiadosti na vykonanie opravy nepreukazuje, že súd zavádzali. V tejto súvislosti
uviedol, že žiadanka bola podpísaná žalobcom spolu s dôležitým upozornením na zadnej strane.
Tento dokument bol súdu predložený na pojednávaní a z toho vyplýva, že žalobcovia opäť netvrdili
pravdu. Žalobcovia  zrejme nepochopili účel smernice pre objednanie a kontrolu vykonávaných opráv
a údržbárskych prác (ďalej len smernica) vrátane stanov Bytového družstva so sídlom v Trnave. V
zmysle bodu 2 smernice, smernica je aplikovaná na údržbárske práce, opravárenské práce a revízie
v rámci bytového fondu Bytového družstva Trnava, ktoré sa zabezpečujú formami po a) vybraných
dodávateľských firiem organizácií, po b) vlastnou údržbou bytového družstva. Znamená to, že postup
v zmysle smernice platí pre všetkých vlastníkov bytov a nebytových priestorov. V prípade ak sa títo
rozhodnú využiť služby bytového družstva a nájomcov družstevných bytov. Smernica však nie je záväzná
pre vlastníkov bytov a nebytových priestorov a teda môžu postupovať aj bez uplatnenia postupu
obsiahnutého v smernici , ktorá  sa uplatňuje v dvoch prípadoch, pričom nájomcom a vlastníkom nič
nebráni tomu, aby si vykonali opravu pomocou vlastných  prostriedkov. Tvrdenia žalobcov v tom zmysle,
že smernica nebola uvedená v stanovách, resp. tieto neobsahujú jej zmienku, je úplne irelevantné,
nakoľko stanovy vydané žalovaným platia a sú záväzné pre členov bytového družstva. Stanovy nemôžu
byť záväzné pre vlastníkov bytov a nebytových priestorov, ktorých má v správe žalovaný, nakoľko nie sú
členmi. Vlastníci bytov  a nebytových priestorov sú potom viazaní predovšetkým zákonom č. 182/1993
Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov a zmluvou o výkone správy, v ktorej jasne upravujú práva
a povinnosti správcu. Stanovy družstva sú základným korporačným dokumentom, v ktorých sú upravené
ciele družstva ako aj špecifické črty vnútornej organizácie družstva. V prípade, že by sa žalobcovia
dovolávali po zmienke v stanovách týkajúce sa smernice iných záväzných aktov pre členov družstva,
pripomína čl. 71 ods. 11 vtedy platných stanov zo dňa 20.11.2002, podľa ktorého predstavenstvo
schvaľuje organizačné normy družstva vrátane štatútov, je vo výlučnej pôsobnosti predstavenstva



prijímať normy platné pre všetkých členov družstva a teda záväzné aj pre žalobcov. Ďalej v čl. 12
stanov je obsiahnutá v ods. 1 písm. b) povinnosť člena družstva, čo platí aj pre žalobcov, rešpektovať
smernice, rozhodnutia, nariadenia a zásady prijaté orgánmi družstva, všeobecné záväzné právne
predpisy a konať v súlade s nimi. Je celkom pochopiteľné, že stanovy nemôžu obsahovať úplné znenia
všetkých smerníc, rozhodnutia nariadení, ktoré sú počas funkčných období jednotlivých predstavenstiev
prijaté. Pokiaľ žalobcovia mali za to, že žalovaný porušuje svoju povinnosť boli povinní postupovať v
súlade s § 691 Občianskeho zákonníka v platnom a účinnom znení, aby predišli hroziacej škode na
zdraví a vady spôsobené na vykurovacom telese odstrániť v nevyhnutnej miere po predchádzajúcom
upozornení žalovaného a požadovať od neho náhradu účelne vynaložených nákladov. Žalobcovia takto
jednoznačne nepostupovali a tvrdia, že suplovanie odmietnutia, resp. nečinnosti prenajímateľa je v
ust. § 691 Občianskeho zákonníka vymedzená len fakultatívne a teda jedná sa len o právo a nie o
povinnosť. V tejto súvislosti poukázal na ust. § 415 Občianskeho zákonníka, kde je zakotvená pre
každého povinnosť konať a počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví, na majetku a
životnom prostredí. Tu sa už nejedná o právo, ale povinnosť žalobcov počínať si tak, aby nedošlo
ku škode na zdraví, ktorá je predmetom tohto konania. Má za to, že žalobcovia svojím konaním toto
ustanovenie porušili. Ďalej nevyužili svoje právo a možnosť postupovať podľa § 691 Občianskeho
zákonníka a neodstránili vadu vykurovacieho telesa na vlastné náklady s možnosťou žiadať náhradu
aj od žalovaného a teda aj týmto nekonaním porušili všeobecnú prevenčnú povinnosť. Predmetom
konania bola náhrada škody spôsobená na zdraví, ktorú žalobcovia žiadali od žalovaného k úhrade.
Predpokladmi vzniku zodpovednosti je protiprávny úkon, ďalej spôsobenie škody a kauzálny nexus,
resp. príčinná súvislosť medzi protiprávnym konaním škodcu a vzniknutou škodou. Žalovaný má za
to, že žalobca v konaní nepreukázal ani jednu podmienku, ktorá by zakladala zodpovednosť za
škodu na strane žalovaného. Okrem uvedeného pripomenul, že žalobcovia na pojednávaní uviedli,
že byt, ktorého sú nájomcami je trojizbový plus kuchyňa a počas nefunkčnosti radiátora vykurovali
izbu pomocou vykurovacieho telesa. V ostatných izbách aj podľa ich vyjadrení kúrenie bolo úplne
funkčné. Mali teda nespávať v nevykurovanej miestnosti a to za zatvorenými dverami tejto izby. Mali
teda možnosť spať v inej izbe, ktorá bola vykurovaná. Okrem toho byt žalobcov, ktorého sú nájomcami
sa nachádza na 4. poschodí, pričom celkovo bytový dom má 14. poschodí. Izba, v ktorej žalobcovia
spali sa nenachádza ani na prízemí a dokonca ani na vrchnom poschodí bytového domu, kde by mohli
pociťovať napr. nárazový vietor. Za neprijateľné  považuje tvrdenie spočívajúce v nemožnosti spávania
pri náhradnom vykurovacom telese z dôvodu jeho hlučnosti a nemožnosti umiestnenia náhradného
prenosného vykurovacieho telesa zo zarážajúceho dôvodu a síce, že by nebolo možné otvárať dvere na
izbe. Tieto tvrdenia sú absolútne irelevantné a zakladajú porušenie prevenčnej povinnosti. Žalobcovia
nekonali tak, ako konať mali. Svojím povrchným konaním si spôsobili škodu. Mali predsa v súlade s
vyššie uvedeným konať tak, aby si škodu nespôsobili a teda celý návrh žalobcov je neopodstatnený,
čo do rozsahu a aj výšky. Čo sa týka premlčania nároku, pokiaľ sa jedná o právo na náhradu škody
spôsobenej na zdraví, platí tu len subjektívna premlčacia doba. Neplatí objektívna premlčacia doba ako
si to mylne vykladajú a chápu žalobcovia. Znovu poukázal na rozhodnutie R 9/1986, podľa ktorého,
ak odo dňa keď sa poškodený dozvedel o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá do uplatnenia práva
na náhradu škody uplynie čas uvedený v ust. § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka a škodca namieta
premlčanie, právo sa premlčalo, aj keď ide o škodu spôsobenú úmyselne. Neprichádza tu do úvahy
objektívna 10 ročná premlčacia doba v zmysle § 106 ods. 2 OZ. Žalobca 1 vypovedal, že prejavom
ochorenia u neho bola bolesť hrudných stavcov, čo spôsobilo cerviko-brachiálny syndróm a tieto sa
začali prejavovať v roku 2006, čo bolo spôsobené častými návštevami u lekárov. U žalobkyne 2 sa
začali zdravotné problémy prejavovať s krčnou chrbticou a to v roku 2004 a 2005. Už z uvedeného
ako aj zo samotného žalobného návrhu vyplývajú zhodné skutočnosti. Vzhľadom na výpovede oboch
žalobcov, žalovaný vzniesol námietku premlčania, nakoľko z výpovede sa dá jednoznačne vyzistiť
obdobie kedy sa žalobcovia dozvedeli o škode, ktorá bola ním spôsobená na zdraví, ako aj o tom,
kto im spôsobil škodu. Vzhľadom k uvedenému považuje vznesenú námietku premlčania za správnu a
naďalej má za to, že nárok hoci nie je preukázané, že škodu spôsobil žalovaný, ani nie je preukázané,
že škoda skutočne vznikla a žalobcovia trpia ťažkými zdravotnými problémami, ktoré boli spôsobené
konaním žalovaného, je premlčanie v subjektívnej premlčacej lehote v zmysle § 106 ods. 1 Občianskeho
zákonníka. Všetky žalobcami navrhnuté dôkazy boli vykonané a pred skončením dokazovania nemali
žiadne ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania, čo uviedli do zápisnice na pojednávaní. Okrem invektív
a osobných atakov, ktoré odvolanie žalobcov obsahuje nie je možné vyzistiť v čom súd prvej inštancie
nesprávne vec právne posúdil, okrem faktu, že žalobcovia boli v konaní neúspešní. Ostatné tvrdenia
žalobcov a invektívy obsiahnuté v odvolaní na žalovaného a jeho právneho zástupcu ako aj zákonnú
sudkyňu vrátane subjektívnych a ničím nepodložených pocitov žalobcu považuje za prejav neschopnosti



a nevyváženosti žalobcu 1 ako aj jeho neschopnosť prijať a akceptovať akékoľvek rozhodnutie, ktoré
je v jeho neprospech.

25. Ďalšie písomné vyjadrenia vo veci podané neboli.

26. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok (zákon č. 160/2015 Z.z., ďalej CSP),
ktorý nahradil a zrušil do 30.06.2016 účinný zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej OSP).
Odvolací súd pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci po 1. júli 2016, postupoval na základe prechodného
ustanovenia § 470 ods. 1 CSP (podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania
začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti) už podľa CSP.

27. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku
- ďalej CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom
- stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej
inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané
odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie
dôvody (§ 365 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379
CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa
procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako
ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie   (§ 383 CSP), postupom
bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného
vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní
pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že odvolanie žalobcov nie  je dôvodné, a
rozsudok je dôvodné v zmysle § 387 CSP potvrdiť.

28. V odvolacom konaní sú strany sporu v súlade s Civilným sporovým poriadkom označovaní ako
žalobca 1 a žalobca 2, resp. žalobcovia a žalovaný namiesto súdom prvej inštancie použitého označenia
navrhovateľ 1, navrhovateľ 2, resp. navrhovatelia a odporca a návrh, ktorý je  predmetom konania  je
žalobou.

29. Odvolací súd po preskúmaní rozsudku, konania jemu predchádzajúceho, ako aj celého obsahu
spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom
pre vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a
vec správne právne posúdil.

30. Vzhľadom na to, že odvolací súd vychádzal zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie
bez potreby zopakovania či doplnenia dokazovania, odvolací súd nepovažoval za potrebné a účelné na
prejednanie odvolania nariaďovať pojednávanie, keď si to nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem (§
385 ods. 1 CSP).

31. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti
právne rozhodné pre posúdenie žalobcov tvrdeného nároku, súd vykonal dokazovanie potrebné na
posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach dôkladne
a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel k správnym skutkovým zisteniam, a
pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, keď vec i správne právne posúdil, s
poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 Civilného sporového poriadku odvolací súd odkazuje na
správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd
nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od týchto záverov súdu prvej inštancie odchýliť, a preto nemôže
dať za pravdu odvolateľom. Na zdôraznenie správnosti záverov súdu prvej inštancie sa potom žiada
dodať už len nasledovné:

32. Predmetom odvolacieho prieskumu je posúdenie správnosti záverov súdu prvej inštancie, ktorý
skonštatoval,  bezdôvodnosť žaloby predovšetkým pre nepreukázanú príčinnú súvislosť medzi
uplatnenými nárokmi žalobcov na náhradu škody a zisteným protiprávnym konaním  žalovaného v
súvislosti  so žiadanou  a včas nevykonanou opravou  radiátora v nimi užívanom  byte, ktorý patrí
žalovanému a ktorý užívajú ako členovia Bytového družstva.



33. Vzhľadom na viazanosť odvolacieho súdu uplatnenými odvolacími dôvodmi vrátane ich  vecného
(obsahového) vymedzenia (§ 379 CSP) žalobcovia, vychádzajúc z obsahu ich odvolania namietajú, že
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie bol vydaný na základe nesprávneho právneho posúdenia veci
(§ 365 ods. 1, písm. h) CSP), že súd nevykonal dostatočné dokazovanie (§ 365 ods. 1 písm. e) CSP),
namietajú  nedostatky v postupe a v konaní súdu, pričom  potvrdzujú, že skutkové zistenia súdu sú
správne.

34. Žalobcovia teda v podanom odvolaní namietali, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) Civilného sporového poriadku). V
súvislosti s uvedenou námietkou treba uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo
skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový
stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak
síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery. Treba uviesť, že nesprávne právne posúdenie veci (omyl
súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav) je síce relevantným odvolacím dôvodom, ale v danom
prípade táto námietka nie je opodstatnená, pretože súd prvej inštancie jasne a dostatočne vysvetlil
právne dôvody, pre ktoré žalobu zamietol. Pokiaľ žalobcovia zotrvávajú na právnych názoroch, ktoré
sú odlišné (iné) od právneho posúdenia veci konajúcim súdom, polemika o nesprávnosti súdom prvej
inštancie vyslovených právnych záverov pre nezohľadnenie právnej argumentácie strany sporu, sama
o sebe nie je presvedčivým argumentom pre tvrdenie o nesprávnosti  rozsudku súdu prvej inštancie.

35. Súd prvej inštancie pri skúmaní príčinnej súvislosti medzi porušením povinností škodcom
(žalovaným) a škodou z hľadiska posudzovania zodpovednosti žalovaného Občianskeho zákonníka
dospel k záveru, že príčinná súvislosť nie je daná. Zároveň vysvetlil, že o vzťah príčinnej súvislosti ide
vtedy, ak škoda vznikla následkom protiprávneho konania škodcu, teda ak je jeho konanie a škoda vo
vzájomnom pomere príčiny a následku, a teda ak je doložené, že nebyť protiprávneho úkonu, ku škode
by nedošlo. Ak príčinou vzniku škody bola iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastane, príčinou
vzniku škody môže byť len tá okolnosť, bez existencie ktorej by škodový následok nevznikol. Dôkazné
bremeno na preukázanie  príčinnej súvislosti zaťažuje poškodeného, tzn. žalobcov 1 a 2.  Odvolací súd
so  záverom  súdu prvej inštancie súhlasí.

36. O vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) ide totiž vtedy, ak je medzi protiprávnym konaním
škodcu a vznikom škody vzťah príčiny a následku. Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť,
zodpovednosť za škodu nevznikne. Otázka príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide o skutkovú
otázku, ktorá môže byť riešená len v konkrétnych súvislostiach. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti je
treba škodu izolovať zo všeobecných súvislostí a skúmať, ktorá príčina ju vyvolala a je rozhodujúca
iba vecná súvislosť príčiny a následku. V postupnom slede javov je každá príčina niečím vyvolaná
(sama je následkom niečoho) a každý ňou spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu.
Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti
je totiž „priamosť“ pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza
následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený;
nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v
komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahu ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou
zákon spája zodpovednosť za škodu.

37. Súd prvej inštancie postupoval podľa vyššie uvedeného a svoje závery plynúce z vykonaného
dokazovania  riadne podľa  zákonom vyžadovaných kritérií v rozsudku podrobne uviedol,  vysvetlil ako
dospel k záveru o zamietnutí žaloby. Rozsudok je riadne odôvodnený, preskúmateľný. Aj odvolací súd
zdieľa záver súdu prvej inštancie, že k tvrdenej škode na zdraví žalobcov predovšetkým v dôsledku
nerešpektovania počínať si tak, aby si svojim konaním nespôsobili škodu na zdraví. Vyplýva totiž zo
zákonnej úpravy, že v sporovom konaní, ktoré je ovládané dispozičnou zásadou platí, že súd je viazaný
žalobným návrhom a uplatnený nárok je charakterizovaný opísaním skutkových okolností, ktorými
žalobca svoj nárok zdôvodňuje, keď skutkovým základom opísaným v  návrhu v spojitosti s petitom
je potom vymedzený základ nároku uplatneného žalobcom, ktorý je predmetom konania.  Žalobcovia
odvodzovali svoje nároky na náhradu škody na zdraví a majetku z tvrdenia, že zdravotné následky
im vznikli tým, že museli spávať v spálni, v ktorej bol dve vykurovacie sezóny nefunkčný radiátor, čím
došlo k podchladeniu ich krčných a hrudných stavcov a vznikli im ďalšie súvisiace zdravotné následky.



Vzhľadom na popis situácie v byte samotnými  žalobcami, v rozhodnom období, kedy bol radiátor  v spálni
nefunkčný (str. 24 a 25 rozsudku súdu prvej inštancie), je záver súdu správny. Žalobcovia mali možnosti
eliminovať  vplyv nefunkčnosti radiátora na ich zdravie logickými bežnými opatreniami (napr. vykurovať
obývačku a neodstaviť ju z kúrenia, nezatvárať dvere na obývačke, ktorá mala funkčné vykurovanie a
pod.), ktoré vyplývajú z normálneho života a riešenia situácie a tak plniť svoju prevenčnú povinnosť.

38. Žalobcovia teda  v konaní nepreukázali existenciu príčinnej súvislosti medzi porušením povinnosti
žalovaného a vznikom škody na ich zdraví. Keďže podmienky vzniku zodpovednosti za škodu podľa
§ 420 ods. l Občianskeho zákonníka sú stanovené kumulatívne a v prípade nesplnenia čo i len jednej
z nich nie je daná táto zodpovednosť, odvolací  súd dospel k záveru, že  odvolanie žalobcov nie je
opodstatnené, lebo smeruje proti rozsudku  súdu prvej inštancie, ktorý spočíva na správnom právnom
závere, že v danej veci nie sú splnené podmienky pre zodpovednosť žalovaného za škodu v zmysle §
420 ods. l Občianskeho zákonníka.

39. Ďalším odvolacím dôvodom je, že „súd nepristúpil k vykonaniu súdnoznaleckého dokazovania“.

40. V zmysle § 120 ods. 1 O.s.p. účinného v čase rozhodovania súdu prvej inštancie účastníci sú povinní
označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná.
Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné
pre rozhodnutie vo veci.

41. V zmysle § 132 Občianskeho súdneho poriadku dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo
vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci.

42. Citované ustanovenia zakotvovali dôkaznú povinnosť účastníkov v sporovom konaní, teda povinnosť
označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na účastníkoch
konania. Účastník, ktorý neoznačí dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé
dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného
na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i toho účastníka, ktorý síce navrhol
dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru,
že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení účastníka. Zákon určuje dôkazné bremeno
ako procesnú zodpovednosť účastníka za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného
dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie účastníka nie je preukázané v tom zmysle, že súd ho
nepovažuje za pravdivé ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal
bez návrhu, je pre účastníka nepriaznivé rozhodnutie.

43. Hodnotenie dôkazov v zmysle § 132 O.s.p. je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané procesné
dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade
nie je právnymi predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť.
Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu pritom ale nie je
svojvoľná, súd musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto skutočnosti musí súd
rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný žiadnym poradím
významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov.

44. Súd prvej inštancie túto svoju povinnosť splnil, dokazovanie vykonal, výsledky (podľa návrhov strán
sporu) vykonaného dokazovania riadne vyhodnotil a na  ich základe odôvodnil rozhodnutie, s ktorým sa
odvolací súd stotožňuje tak, ako už bolo uvedené vyššie.

45. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, v
ktorých súd skonštatoval, že Občiansky súdny poriadok ukladá účastníkom konania povinnosť označiť
dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. V zmysle § 120 ods. 1 O.s.p. však súd rozhodne o tom,
ktoré z označených dôkazov vykoná. To znamená, že súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na
vykonanie dokazovania a ani nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Nevykonanie všetkých
navrhnutých dôkazov preto nie je vadou spôsobujúcou účastníkovi konania odňatie možnosti konať pred
súdom a zakladajúcou tým prípustnosť dovolania. (porovnaj aj rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod
R 37/1993 a pod R 125/1999). Odňatie možnosti konať pred súdom s následkom prípustnosti dovolania



nezakladá bez ďalšieho ani prípadná skutočnosť, že by bolo možné mať výhrady voči dôvodom, pre
ktoré súd navrhnuté dôkazy nevykonal (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 18. apríla 2012, sp. zn. 6 Cdo
51/2012). Súd pri vykonávaní dokazovania nie je viazaný návrhmi účastníkov a nemá povinnosť všetky
navrhnuté dôkazy vykonať. Nevykonanie všetkých navrhnutých dôkazov nie je vadou spôsobujúcou
účastníkovi odňatie možnosti konať pred súdom, pretože v zmysle ustanovenia § 120 ods. 1 veta druhá
O.s.p. je vecou súdu, aby rozhodol, ktoré z navrhovaných dôkazov vykoná. Toto oprávnenie súdu sa
neviaže na návrhy účastníka konania (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 14.09.2011, sp. zn. 6 Cdo
153/2011).

46. Aj Ústavný súd Slovenskej republiky, skonštatoval, že dokazovanie v občianskom súdnom konaní
prebieha vo viacerých fázach; od navrhnutia dôkazu cez jeho zabezpečenie, vykonanie a následné
vyhodnotenie. Kým navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou účastníkov
konania, len súd rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje
prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy účastníkov na vykonanie dokazovania
sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového
stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu
podstaty prejednávanej veci nie je relevantný. V prípade, že súd odmietne vykonať určitý účastníkom
navrhovaný dôkaz, je jeho zákonnou povinnosťou v odôvodnení rozhodnutia uviesť, prečo nevykonal
ďalšie navrhnuté dôkazy (§ 157 ods. 2 Občiansky súdny poriadok). Skutočnosť, že okresný súd a
ani následne krajský súd neakceptovali návrhy na vykonanie dokazovania predložené sťažovateľom,
nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení jeho práv. Zásah do základného práva na súdnu
ochranu či práv na spravodlivé súdne konanie by v tejto súvislosti podľa Ústavného súdu Slovenskej
republiky bolo možné konštatovať len vtedy, ak by záver všeobecného súdu o nevykonaní účastníkom
navrhovaného dôkazu bol zjavne neodôvodnený, chýbala by mu predchádzajúca racionálna úvaha
konajúceho súdu vychádzajúca z priebehu konania a stavu dokazovania v jeho rámci, či vtedy, ak by
nevykonaním navrhnutého dôkazu bol účastník postavený do podstatne nevýhodnejšej pozície ako
druhá strana v konaní (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 350/08 z 30. septembra
2010).

47. Odhliadnuc aj od toho, že žalobcovia svoje nároky v konaní riadne neupresnili (nešpecifikovali),
znalecké dokazovanie  v danej veci pred súdom prvej inštancie navrhnuté  nikým nebolo, tak už len z
tohto dôvodu, súd nemal povinnosť takéto dokazovanie vykonať.

48. Čo sa týka otázky premlčania nároku, aj tu súd prvej inštancie zaujal správny záver. Posúdenie
námietky premlčania, vzhľadom na výsledky dokazovania, ktoré  bolo postačujúce na rozhodnutie o veci,
toto nie je dostatočným podkladom na zodpovedanie  otázky premlčania nároku a nebolo ani potrebným
pre rozhodnutie súdom prvej inštancie zvoleným spôsobom.

49. Na záver odvolací súd dodáva, že skutočnosť, že súd nerozhodol podľa predstáv a očakávaní
žalobcov, nemožno považovať za porušenie či nerešpektovanie jeho práv.  Odvolací súd v tejto súvislosti
upriamuje pozornosť na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 218/2010, podľa ktorého obsah
práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva
alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných
orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania,
aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS
252/04). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania
pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi
názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a
práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí
ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom,
prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp.
toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá
účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

50. Ďalšie odvolacie argumenty žalobcov obsahujúce ich názory na konanie súdu, sudcov a opisujúce
ich doterajšie skúsenosti, odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej už za nerozhodné, bez
potreby sa nimi osobitne vysporiadavať.



51. I podľa už konštantnej judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a
právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi
konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku
účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné
argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 251/04,
III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Preto na ostatnú odvolaciu argumentáciu žalobcov odvolací súd
nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

52. Vo vzťahu k výroku o náhrade trov konania, žalobcovia v odvolaním napadli  i tento výrok
považujúc ho za nesprávny, nespravodlivý, avšak neuviedli žiadne  konkrétne odvolacie dôvody do
základu rozhodnutia o tomto nároku a nenapadli konkrétnymi dôvodmi ani  výšku priznanej náhrady
trov konania. Z uvedeného potom vyplýva, že nakoľko žalobcovia  žiadnym relevantným spôsobom
správnosť výroku o náhrade trov konania v rozsudku súdu prvej inštancie vychádzajúceho z tzv. zásady
úspechu nespochybnili, nie je ich  odvolacia námietka opodstatnená.

53. Odvolací súd riadiac sa uvádzaným, preto rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom
zamietajúcom výroku a v závislom výroku v napadnutom o náhrade trov konania, podľa ustanovenia §
387 ods. 1 Civilného sporového poriadku z dôvodu vecnej správnosti vo výroku potvrdil.

54. Žalovaný má voči žalobcom nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške, vzhľadom
na to, že žalovaný bol v odvolacom konaní vo veci samej v celom rozsahu úspešný, a neboli tu dané
žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali výnimočne úspešnému žalovanému
náhradu trov konania nepriznať (§ 257 C.s.p.). O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací
súd rozhodol podľa ustanovenia § 262 ods. 1 v spojení s ustanovením § 396 ods. 1 Civilného sporového
poriadku, pričom v odvolacom konaní úspešnému žalovanému priznal v zmysle ustanovenia § 255 ods.
1 Civilného sporového poriadku nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške
náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie osobitným uznesením po právoplatnom skončení
veci.

55. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v  konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v  plnom rozsahu a  nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v  tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v  tej istej veci sa  už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v  takej miere, že došlo k  porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v  rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v  prípadoch uvedených v  odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o  odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o  peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,



b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o  peňažnom plnení v  sporoch s  ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a  výška príslušenstva v  čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a  b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v  prípadoch uvedených v  odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v  ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v  lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v  prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v  rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods.
1 CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v  lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V  dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z  akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a  čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v  dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a  iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a  jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v  sporoch s  ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o  rovnakom zaobchádzaní a  o  ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a  ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v  akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v  konaní došlo k  vade uvedenej v  tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v  čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v  nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a  uvedie, v  čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a  dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V  dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a  prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a  dôkazov na preukázanie prípustnosti a  včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "13C/347/2013", "guid": "1eaacd83-b2ba-4fc8-ab8e-04cc3cf62c2e:dad2aeb1-b179-4a92-a6a3-ba7436c8b188", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:2fc3ccd4-297c-48de-8e85-a00c1df42c0d", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 350/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 350/08 z 30. 9. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-09-30", "citacie_n": 1002, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2fc3ccd4-297c-48de-8e85-a00c1df42c0d"}, {"guid": "ussr:6ab0f494-bded-45ab-bec8-2fb63d54492d", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 200/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 200/09 z 19. 5. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-05-19", "citacie_n": 5114, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6ab0f494-bded-45ab-bec8-2fb63d54492d"}, {"guid": "ussr:ecc2c3e4-eeac-4702-900c-25ee145982fd", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 251/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 251/04 z 19. 4. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-04-19", "citacie_n": 5412, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ecc2c3e4-eeac-4702-900c-25ee145982fd"}, {"guid": "ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 252/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 252/04 z 31. 8. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-08-31", "citacie_n": 8432, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 50/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 50/04 z 3. 3. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-03-03", "citacie_n": 8434, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9"}, {"guid": "ussr:279dadb3-583d-4004-9589-ccf9e7ecd7d1", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 251/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 251/03 z 17. 12. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-12-17", "citacie_n": 5563, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:279dadb3-583d-4004-9589-ccf9e7ecd7d1"}, {"guid": "ussr:1348e0f0-0a30-4c1e-b170-7364e546ca39", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 3/97", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 3/97 z 19. 3. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-03-19", "citacie_n": 8205, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1"}, {"guid": "07d2c7f6-f537-400e-bcb8-bfe781dd102a:f201b030-7b99-4a43-8bab-f62437ecca8c", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2018:2113226568.3", "spisova_znacka": "24Co/233/2016", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 24Co/233/2016 z 9. 1. 2018", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2018-01-09", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2018:2113226568.3"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:35ef8ce7-425e-44ab-85cf-79694917f40e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:3.US.130.2021.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 130/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 130/2021 z 16. 2. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-02-16", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:3.US.130.2021.1"}, {"guid": "709bbd9c-4f1d-4b17-8b10-8a23b5bf381a:99771dbd-e4ae-4823-ba2b-50feab564ffa", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2025:6119301383.1", "spisova_znacka": "7Cob/95/2023", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 7Cob/95/2023 z 17. 12. 2025", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2025-12-17", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2025:6119301383.1"}]}