Uznesenie Krajského súdu Žilina sp. zn. 8CoE/71/2013 z 25. 4. 2013 Citácia: uznesenie Krajského súdu Žilina z 25. apríla 2013, sp. zn. 8CoE/71/2013, ECLI:SK:KSZA:2013:5104895177.1 Krajský súd Žilina | 8CoE/71/2013 | ECLI:SK:KSZA:2013:5104895177.1 | 2013-04-25 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí Citované ustanovenia: § 219 ods. 1 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/ccf9171f-1173-4c5f-9e4b-fd57b424ddba Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2013:5104895177.1 Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 8CoE/71/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5104895177
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 04. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Táňa Rapčanová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2013:5104895177.1

Uznesenie
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v exekučnom konaní vedenom súdnou exekútorkou JUDr. Máriou
Krasňanovou, Exekútorsky úrad so sídlom I. E., Y. A. J. č. XX/X, vo veci oprávneného: POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom Bratislava, ul. Pribinova č. 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného splnomocneným
zástupcom Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Bratislava, ul. Grösslingova č. 4, IČO: 36 864 421, proti
povinnému: N. W., nar. XX. XX. XXXX, bytom I. č. XX, pre vymoženie sumy 645,29 eur (19.440,- Sk)
s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Žilina zo dňa 1. augusta
2012 č. k. 20Er/194/2004-20, takto

r o z h o d o l :

návrh na prerušenie konania z a m i e t a .

Uznesenie okresného súdu vo výrokoch, ktorým exekúciu vyhlásil za neprípustnú a v celom rozsahu
zastavil a ktorým o trovách exekúcie rozhodne osobitným uznesením
p o t v r d z u j e .

Vo výroku, ktorým súd návrh oprávneného na zmenu súdneho exekútora zamietol, zostáva uznesenie
okresného súdu n e d o t k n u t é .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Žilina uznesením zo dňa 01. 08. 2012 č. k. 20Er/194/2004-20 exekúciu vyhlásil za
neprípustnú a v celom rozsahu zastavil. Zároveň vyslovil, že o trovách exekúcie sa rozhodne osobitným
uznesením. Návrh oprávneného na zmenu súdneho exekútora zamietol.
Súd konštatoval, že na návrh oprávneného bolo vo veci vydané poverenie súdnemu exekútorovi na
vykonanie exekúcie na základe exekučného titulu, ktorým je notárska zápisnica N 5085/2003, NZ
111996/2003 zo dňa 29. 11. 2003. Neoddeliteľnou súčasťou uvedenej notárskej zápisnice je zmluva o
úvere č. 53400008 zo dňa 20. 08. 2003, z ktorej mal súd zistené, že predmetná zmluva bola uzatvorená
medzi oprávneným ako veriteľom a povinným ako dlžníkom. Z uvedenej zmluvy okrem iného ďalej
vyplynulo, že povinný v časti označenej ako „Splnomocnenie" splnomocnil advokáta Mgr. Tomáša
Kušníra na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, t.j., aby v jeho mene uznal záväzok
do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva. Následne Mgr. Kušnír na základe splnomocnenia
spísaného v úverovej zmluve požiadal v mene povinného o spísanie notárskej zápisnice, a to osvedčenia
o vyhlásení účastníka o uznám právneho záväzku a súhlase s exekúciou. Mgr. Kušnír za povinného
vyhlásil, že povinný uzatvoril s oprávneným zmluvu o úvere, na základe ktorej mu bol poskytnutý úver
vo výške 12.000,- Sk. Mgr. Kušnír za povinného uznal dlh vo výške 23.389,- Sk, z toho úver a poplatok
predstavujú sumu 19.440,- Sk s úrokom z omeškania 0,25 % denne od 20. 10. 2003 do zaplatenia. Celý
dlh pozostáva z istiny nesplateného úveru, poplatku za úver, trov právneho zastúpenia a trov za spísanie
notárskej zápisnice. Uvedený dlh Mgr. Kušnír za povinného uznal v plnom rozsahu čo do základu aj do
výšky a za povinného vyhlásil, že uvedený dlh spolu s úrokom z omeškania vo výške 0,25 % denne od
20. 10. 2003 do zaplatenia splatí v lehote do 08. 12. 2003, ako aj za povinného vyhlásil, že v prípade
neuhradenia dlhu v lehote do 08. 12. 2003 súhlasí s exekúciou spôsobom ustanoveným v § 63 zák. NR



SR č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučného poriadku) a o zmene
a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučného poriadku“) s tým, aby táto notárska zápisnica bola
použitá ako exekučný titul.
Podľa súdu z ust. § 58 ods. 1 Exekučného poriadku vyplýva, že je oprávnený a povinný skúmať
zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v
súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu,
pre ktorý by bolo potrebné už začatú exekúciu zastaviť, pričom exekučný súd tak môže urobiť na
návrh účastníka konania, ako aj bez návrhu. Ak je exekučný súd podľa zákona oprávnený rozhodnúť o
zastavení exekúcie aj bez návrhu - ex offo, urobí tak aj bez vyjadrenia účastníkov exekučného konania.
Exekučný súd je ex offo povinný v priebehu celého exekučného konania skúmať, či sú splnené všetky
predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný a spôsobilý
exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať.
Ďalej súd uviedol, že podľa ust. § 41 ods. 2 Exekučného poriadku je potrebné, aby povinný súhlasil
s vykonateľnosťou notárskej zápisnice. Podľa § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka zastupovať iného
nemôže ten, záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami zastúpeného. V tomto prípade povinný na
spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, t.j. aby v jeho mene uznal jeho záväzok z úveru
a vyjadril súhlas s vykonateľnosťou tejto notárskej zápisnice ako exekučného titulu splnomocnil v
zmluve o úvere Mgr. Tomáša Kušníra, advokáta so sídlom v E., a to tak, že udelené plnomocenstvo
pre tohto advokáta ako vyplýva z obsahu zmluvy o úvere bolo na nej vopred predtlačené s vopred
určeným advokátom - Mgr. Tomášom Kušnírom. V tomto prípade sa jednalo o zmluvné zastúpenie. V
zmluvnom zastúpení rozlišujeme existenciu zmluvy, ktorou sa zakladá právny vzťah zastúpenia (dohoda
o plnomocenstve), z ktorej vyplývajú vzájomné práva a povinnosti medzi zástupcom a zastúpeným.
Plnomocenstvo je potom osvedčenie o existencii právneho vzťahu zastúpenia. Súd mal preukázané,
že v tejto veci plnomocenstvo, ako jednostranný právny úkon, bolo spísané priamo v zmluve o úvere
bez ďalšej prezentácie prípadného zmluvného vzťahu uzavretého medzi advokátom a povinným. V
konaní tak nebolo preukázané, že dohoda o plnomocenstve ako dvojstranný právny úkon bola platne
uzavretá. Dlžník svojim podpisom úverovej zmluvy vyjadril, že súhlasí s tým, že uzatvára úverovú
zmluvu, prijíma sumu, ktorá ako úver mu bola zo strany oprávneného poskytnutá, a že v súlade so
všeobecnými podmienkami úveru sa zaväzuje požičanú sumu zvýšenú o príslušný poplatok vrátiť,
nie je však zrejmé, čo mienil okrem týchto skutočností dlžník prejaviť vo vzťahu k existencii „zmluvy
o plnomocenstve". Nemožno teda konštatovať, že dlžník podpísaním zmluvy o úvere mienil uzavrieť
zmluvu o plnomocenstve s určeným advokátom Mgr. Kušnírom, a to z dôvodu, že z vykonaného
dokazovania nebolo preukázané, že mal možnosť prejaviť slobodnú vôľu pri výbere advokáta, ktorý
by hájil výlučne len jeho záujmy. Navyše táto skutočnosť, že meno Mgr. Kušníra ako zástupcu dlžníka
bolo priamo zakomponované do predtlače zmluvy o úvere, a teda menovaný advokát bol vybraný
priamo veriteľom - oprávneným, nenasvedčuje záveru, že Mgr. Kušnír bude hájiť záujmy osoby, ktorá
mu plnú moc na svoje zastupovanie udelila, ale naopak, že bude hájiť predovšetkým záujmy subjektu,
ktorý ho vybral a do predtlače zmluvy o úvere v časti splnomocnenie i uviedol. Teda, že bude hájiť
predovšetkým záujmy oprávneného, ktorého okrem iného zastupoval aj v mnohých iných súdnych
konaniach. Táto skutočnosť vyplýva aj zo samotnej notárskej zápisnice, keď súčasťou uznaného dlhu
mali byť i trovy právneho zastúpenia, ktoré bol povinný zaviazaný uhradiť oprávnenému, pričom z
obsahu notárskej zápisnice vyplýva, že oprávnený nebol prítomný pri spisovaní zápismce, ani jeho
právny zástupca, tak mu ani nemohli vzniknúť z tohto úkonu trovy právneho zastúpenia. V splnomocnení
sa doslova uvádza, že dlžník sa zaväzuje uhradiť všetky náklady súvisiace so spísaním notárskej
zápisnice (notársky poplatok, trovy právneho zastúpenia pri tomto právnom úkone a iné). Teda ak
vznikli trovy právneho zastúpenia v súvislosti so spísaním notárskej zápisnice, tak iba zástupcovi
povinného, ktorý spísal za neho notársku zápisnicu, a preto povinnosť uhradiť tieto trovy právneho
zastúpenia vznikla povinnému voči právnemu zástupcovi, a nie oprávnenému. Z takto koncipovaného
dlhu uznaného v notárskej zápisnici vyplýva, že trovy právneho zastúpenia Mgr. Kušnírovi (zástupcovi
povinného) uhradil oprávnený a následne bol povinný zaviazaný k ich úhrade oprávnenému. Týmto
postupom sa plnomocenstvo udelené povinným Mgr. Kušnírovi dostáva do rozporu so zákonom, keďže
splnomocnencom nemôže byť ten, koho záujmy sú v rozpore so záujmami zastúpeného.
Splnomocnenie udelené povinným v zmluve o úvere je podľa názoru súdu koncipované veľmi všeobecne
a široko, čo dáva veľmi široký priestor pre splnomocnenca Mgr. Kušníra na konanie a právne úkony v
mene povinného, súčasne však spôsobuje pochybnosti o skutočnom rozsahu oprávnenia Mgr. Kušníra
konať v mene povinného a tieto pochybnosti nie je možné odstrániť ani výkladom splnomocnenia.
Takáto všeobecná a široká formulácia splnomocnenia udeleného Mgr. Kušnírovi potom spôsobuje jeho
neurčitosť a tým i jeho neplatnosť. Povinný splnomocnením v zmluve o úvere splnomocnil Mgr. Kušníra,



aby v jeho mene uznal záväzok, ktorého konkrétnu výšku v čase udelenia plnej moci nebolo možné
predpokladať. Neistý záväzok v budúcnosti nie je dostatočne určitý a určiteľný, navyše keď ani nemožno
predpokladať, či vôbec k omeškaniu dôjde a ak áno, tak v akom rozsahu. Okrem toho splnomocnený Mgr.
Kušnír v notárskej zápisnici za povinného určil lehotu, v ktorej má povinný uhradiť záväzok, hoci takéto
oprávnenie mu z udeleného splnomocnenia priamo nevyplýva a povinného tak zaviazal k povinnosti a
lehote, o ktorej povinný ani nemohol mať vedomosť.
Vychádzajúc z vyššie konštatovaného súd splnomocnenie udelené povinným v zmluve o úvere Mgr.
Kušnírovi vyhodnotil ako absolútne neplatné v zmysle ust. § 37 ods. 1 a § 39 Občianskeho zákonníka,
ktorá absolútna neplatnosť spôsobuje, že toto splnomocnenie nevyvoláva žiadne právne účinky, a teda
ani z neskorších právnych úkonov splnomocneného zástupcu vykonaných v mene povinného nemohli
pre povinného nastať žiadne právne účinky. Z týchto dôvodov je potom notárska zápisnica, na základe
ktorej podal oprávnený návrh na začatie exekúcie, v ktorej Mgr. Kušnír v mene povinného uznal záväzok
tvoriaci predmet danej exekúcie a zároveň súhlasil s jej vykonateľnosťou, nulitným právnym aktom
(paaktom) a ako taká nie je spôsobilým exekučným titulom, na podklade ktorého by bolo možné ďalej
danú exekúciu viesť. Na základe uvedeného súd vyhlásil danú exekúciu za neprípustnú v celom rozsahu
a zároveň v súlade s ust. § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku exekúciu zastavil.
S poukazom na to, že súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu v celosti zastavil, zamietol i
návrh oprávneného na zmenu súdneho exekútora. V tejto súvislosti súd taktiež poukázal na nález
Ústavného súdu SR III. ÚS 322/2010 zo dňa 13. 04. 2011, v zmysle ktorého vykonávanie činnosti,
ktorá je nezlučiteľná s pracovným pomerom, môže oprávnene vyvolať pochybnosti o nestrannosti a
nezaujatosti súdneho exekútora vo vzťahu k účastníkom exekučného konania. Skutočnosť, že súdny
exekútor bol zamestnancom účastníka exekučného konania je okolnosťou vylučujúcou ho z vykonávania
exekúcie podľa § 30 ods. 1 Exekučného poriadku. Preto i keby tu neexistovala prekážka vyvolávajúca
neprípustnosť ďalšieho pokračovania v danej exekúcii, bol by súd vzhľadom k tomu, že mal z vlastnej
úradnej činnosti zistené, že súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý bol zamestnancom oprávneného, ktorá
skutočnosť odôvodnene vyvoláva pochybnosti o jeho nezaujatosti, nútený návrh oprávneného na zmenu
súdneho exekútora doručený súdu zamietnuť.
Podľa § 200 ods. 2 Exekučného poriadku, ak súd rozhodne o zastavení exekúcie, rozhodne aj o tom,
kto a v akej výške platí trovy exekúcie. V danom prípade súd rozhodol, že o trovách exekúcie bude
rozhodnuté samostatným uznesením.

Proti tomuto uzneseniu, a to do výroku, ktorým súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú a túto exekúciu
zastavil podal odvolanie oprávnený prostredníctvom svojho splnomocneného zástupcu.
V prvom rade podľa oprávneného súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci (§ 205 ods. 2 písm.
b/ Občianskeho súdneho poriadku, ďalej len „O. s. p.“). V tejto súvislosti tvrdil, že exekučný súd
nesprávnou a ústavne nesúladnou interpretáciou ustanovenia § 58 ods. 1 Exekučného poriadku sa
postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu (§ 41 ods. 2
písm. c/ Exekučného poriadku) metódou, ktorá mu v rámci zverenej právomoci ako exekučnému súdu
neprináleží, čím prekročil mieru možného rozhodovania o zákonom vymedzenom okruhu spoločenských
vzťahov a porušil tak fundamentálnu zásadu právneho štátu - zásadu legality (čl. 2 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky). Všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu nie je legitímne schopný
vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom
takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa
do situácie ako by bol exekučný titul zrušený. K takémuto revíznemu postupu došlo v situácii, keď už
exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkami absolútnej nerozpornosti
(ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku).
Všeobecný súd konajúci v pozícii exekučného súdu je v oblasti prieskumu exekučného titulu (notárskej
zápisnice) limitovaný ust. § 36 zákona č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (ďalej len
„Notársky poriadok“), ktorý vyjadruje verejnoprávny charakter výkonu notárskeho úradu a nadväzuje na
generálne ustanovenie § 2 ods. 2 Notárskeho poriadku. Notár má povinnosť poskytovať pri zachovaní
všetkých platných normatívnych pravidiel náležitú právnu starostlivosť. Bol to predovšetkým notár,
ktorý pri výkone verejnej moci ex offo povinne posúdil súlad úkonu obsahujúceho právny záväzok a
súhlas s vykonateľnosťou so zákonom a dobrými mravmi. Zákon ukladá notárovi konať na základe
žiadosti účastníka a presne vymedzuje, kedy je povinný odmietnuť vykonanie požadovaného úkonu.
Právny poriadok formuluje obligatórny zákonný príkaz, ktorý je adresovaný notárovi a nemôže byť vinou
dezinterpretácie alebo extenzívnosti interpretácie prenášaný na exekučný súd. V opačnom prípade
by dochádzalo k ústavne nesúladnému zásahu do princípu právnej istoty a princípu ochrany dôvery
všetkých subjektov práva v právny poriadok. Ak notár neodmietne vykonať úkon (ak v pozitívnom



smere vykoná zverenú činnosť v mene štátu), zanikne právomoc všeobecného súdu rozhodovať o
súlade úkonu so zákonom a dobrými mravmi. Revízny postup v prípade výkonu zverenej činnosti v
mene štátu v negatívnom smere (odmietnutie vykonať požadovaný úkon) upravuje ust. § 38 ods. 2
Notárskeho poriadku. Inú chýbajúcu zákonnú úpravu revízneho postupu nemôže nahrádzať svojimi
rozhodnutiami exekučný súd.
Oprávnený ďalej poukázal aj na ust. § 43 ods. 1 Notárskeho poriadku. Základnou vlastnosťou
notárskej listiny je jej vierohodnosť. Notár poskytuje účastníkom garanciu, že jej obsah sa nebude
dodatočne meniť. Všeobecný súd nedisponuje právomocou (takúto právomoc nemožno vyvodiť zo
žiadneho právneho predpisu) umožňujúcou mu zasahovať do tejto garancie ovplyvňovaním výkonu
práva vyplývajúceho z obsahu notárskej listiny. Z hľadiska princípu právnej istoty, ktorý musí dotvárať
stav ústavnosti v právnom štáte, nemôže štátny orgán - všeobecný súd - dotvárať svoje rozhodovacie
oprávnenia smerujúce k zamedzeniu účinkom notárskej zápisnice na právne postavenie žalovaného
(dlžníka) tam, kde neexistujú a to preto, že z vôle zákonodarcu existujú na inom mieste a v inom
čase, a to tam, kde ich platné právo zaraďuje (Notársky poriadok a zákon č. 514/2003 Z. z.). Ochranu
práva, pre ktorú existovala právnymi predpismi vymedzená procesná cesta (cesta aplikácie ust. § 40
a ust. § 38 Notárskeho poriadku), ktorou náprava dôsledkov notárskej činnosti vykonávanej v mene
štátu svojou zvláštnou povahou bez pochybností je, nie je možné využiť dodatočne po tom, čo takýto
prostriedok už nemožno uplatniť a to cestou zamedzenia výkonu práva exekučným súdom, ktorej účel je
odlišný. Postup konštruovaný exekučným súdom, ktorý umožňuje bez časového obmedzenia zasahovať
do platných notárskych listín, ktoré zakladajú, rušia alebo menia práva alebo povinnosti individuálne
určeným adresátom (fyzickým osobám alebo právnickým osobám), je v materiálnom právnom štáte
neakceptovateľný, pretože je v rozpore s princípom právnej istoty a ochrany dôvery všetkých subjektov
práva v právny poriadok, ktorý tvorí neodmysliteľnú súčasť princípov právneho štátu zaručených prvou
vetou čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (mutatis mutandis Nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. PL. ÚS 21/08 z 23. septembra 2009). Notársky poriadok zámerne určuje postupy,
ktorými je možné úkony notára napadnúť, inak platí, že pokiaľ tieto postupy neboli uplatnené, je
úkon notára platný, pričom je tým založená platnosť zásady správnosti úkonu (v okolnostiach prípadu
notárskej zápisnice) a to vrátane účinkov, ktoré na jeho základe nastali. Pokiaľ by boli tieto postupy
spochybnené, rovnako ako účinky úkonov notára, neexistovala by žiadna istota ani limit, či už vecný,
ale najmä časový, ktorý by bránil povinnému domáhať sa kedykoľvek ochrany pred plnením povinnosti
s poukazom na neplatnosť, neúčinnosť alebo neexistenciu exekučného titulu. Podľa oprávneného
všeobecný súd vo veci žalobcu (veriteľa) nebol povinný zaoberať sa skúmaním, či notárska zápisnica
bola vydaná v súlade s platnými predpismi. Aj keby bolo pravdou to, čo v odôvodnení napadnutého
uznesenia uviedol všeobecný súd, nemalo by to vplyv na vyššie uvedené tvrdenie a to preto, že v
čase, keď došlo k spísaniu zápisnice, Slovenská republika bola právnym štátom, a preto žalovanému
(dlžníkovi) nič nebránilo využiť možnosť domáhať sa opravy cestou zrušenia zápisnice de iure, alebo sa
domáhať náhrady škody. Pokiaľ takto nepostupoval, nie je možné za súčasného právneho stavu zvrátiť
účinky notárskej zápisnice v konaní pred exekučným súdom. Tomuto záveru zodpovedá i platný systém
všeobecne záväzných právnych predpisov upravujúcich
konanie notára, ktorý je výrazom vôle zákonodarcu obmedziť revíziu výkonu notárskej
činnosti. Vzhľadom na to, že platná notárska zápisnica (ust. § 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku)
má rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného súdu, účinky notárskej zápisnice majú ten dôsledok, že
exekučný súd musí s takýmto titulom nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu. V opačnom
prípade by porušil zásadu rovnocennosti a neprípustne uplatnil rozdielny procesný postup v prípade,
ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného všeobecným súdom a iný
prístup, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného v rámci činnosti
notára. Konkrétne to teda znamená, že notárskou zápisnicou obsahujúcou právny záväzok je exekučný
súd viazaný rovnako, ako je viazaný rozsudkom všeobecného súdu.
Súdna prax je podľa oprávneného jednotná v názore, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných
predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného
zaoberá tým, či k návrhu na vykonanie exekúcie bol pripojený exekučný titul opatrený potvrdením o
jeho vykonateľnosti, či rozhodnutie uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s
právomocou na jeho vydanie a či rozhodnutie (iný titul) je z hľadísk zakotvených v príslušných právnych
predpisov vykonateľné tak po stránke formálnej (z pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie,
v ktorom bolo vydané), ako aj materiálnej (z aspektu obsahových náležitostí rozhodnutia - určitosti,
zrozumiteľnosti a presnosti označenia subjektov práv a povinností a vyjadrenia uloženej povinnosti,
ktorá sa má nútene vykonať). V rámci tohto skúmania nie je exekučný súd oprávnený posudzovať
vecnú správnosť (skutkové a právne závery). Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť



obsah notárskej listiny, ktorá je exekučným titulom. Ani v prípade pasívneho správania účastníka v
konaní, v ktorom bol exekučný titul vydaný, nemôže exekučný súd naprávať prípadné chyby a nedostatky
exekučného titulu. V súlade so zásadou rovnocennosti platí vyššie uvedené bez ohľadu na to, či
exekučným titulom je notárska zápisnica alebo rozsudok všeobecného súdu.
Ďalej oprávnený tvrdil, že súd svojim postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom (§ 205
ods. 2 písm. a/, § 221 ods. 1 písm. b/ O. s. p.). Exekučný súd konal pri revízii notárskej činnosti (notárskou
činnosťou je spisovanie a vydávanie listín o právnych úkonoch) mimo rámec zverenej právomoci, čo
ho vmanévrovalo do situácie, v ktorej rozhodujúc o právnom postavení účastníkov notárskeho úkonu
úplne ignoroval všetky procesné zásady súdneho rozhodovania v právnom štáte spojené s exekučnou
vecou. Predovšetkým exekučný súd porušil princíp legality, ako aj zásadu začatia konania na návrh (v
danom prípade neexistovalo zákonom stanovené oprávnenie adresované súdu začať konanie z úradnej
povinnosti (ex officio), rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť
súdneho konania. V ďalšom poukazujúc na všeobecný zákaz diskriminácie obsiahnutý v čl. 12 ods. 2
Ústavy slovenskej republiky a článku 14 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd uviedol, že zákaz diskriminácie je nutné aplikovať na výkon a ochranu práva na súdnu ochranu (čl.
46 ods. l Ústavy SR), práva na spravodlivý súdny proces (čl. 6 ods. l Dohovoru), práva vlastniť majetok
(čl. 20 ods. l Ústavy SR), ako aj na výkon a ochranu práva na pokojné užívanie majetku (čl. l Protokolu
č. l k Dohovoru). V prípade výkonu a ochrany práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý súdny
proces exekučný súd zaobchádzal odlišne s povinným na strane jednej a oprávneným na strane druhej.
Povinný mal zaručený výkon všetkých práv, ktoré sú v súhrne obsahom práva na súdnu ochranu a práva
na spravodlivý súdny proces a boli mu taktiež poskytnuté všetky záruky spravodlivého prerokovania
veci pred súdom. Žalobca (oprávnený), aj keď výkon a ochrana jeho práva na spravodlivý súdny proces
mala byť
rovnaká, mal v konaní pred exekučným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo
s ním zaobchádzané odlišne. Žalobca (oprávnený) však bol, a to najmä vzhľadom k faktu, že exekučný
súd rozhodoval o jeho práve a toto rozhodnutie výrazne ovplyvnilo
jeho právne postavenie, stranou konania rovnako ako žalovaný. Z okolností daného
prípadu nemožno vyšpecifikovať také skutočnosti, ktoré by mohli objektívne a rozumne
ospravedlniť takéto odlišné zaobchádzanie. V prípade výkonu a ochrany práva vlastniť majetok a práva
na pokojné užívanie majetku exekučný súd svojim rozhodnutím postavil žalobcu (oprávneného) pri
realizácii podnikania na trhu s finančnými službami do pozície, ktorá je veľmi nevýhodná a diferentne
odlišná od pozície ostatných súťažiteľov. V tomto prípade exekučný súd použil dôvod iného
postavenia v súvislosti s postavením žalobcu (oprávneného) ako podnikateľského subjektu a pre toto
jeho iné postavenie ho vylúčil z možnosti zhmotnenia akejkoľvek majetkovej hodnoty, ktorá mu právom
patrí a to z titulu platnej zmluvy o úvere. Z okolností daného prípadu nemožno vyšpecifikovať také
skutočnosti, ktoré by mohli objektívne a rozumne ospravedlniť takéto odlišné
zaobchádzanie. Odlišné zaobchádzanie so žalobcom (oprávneným) nemožno ospravedlniť jeho iným
postavením (v tomto prípade postavením podnikateľského subjektu), pretože takýto dôvod je priamo
Ústavou SR a Dohovorom špecifikovaný ako dôvod zakázaného odlišného zaobchádzania.
Oprávnený tvrdil, že postupom exekučného súdu, ako aj napadnutým uznesením tohto súdu, došlo v
rámci práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý súdny proces k porušeniu zásady „rovnosti zbraní",
zásady kontradiktórnosti súdneho konania a práva na rozhodovanie podľa relevantnej právnej normy,
ktoré sú imanentnou súčasťou vyššie označených základných práv a to spôsobom, ktorý je nezlučiteľný
s čl. 46 ods.1 Ústavy a článkom čl. 6 ods. l Dohovoru. Exekučný súd neaplikoval na zistený skutkový
stav relevantnú právnu normu, ktorou bolo ust. § 36, § 38 a § 40 Notárskeho poriadku a aplikované
právne normy - ust. § 44 ods. 2, § 57 ods. l písm. g/ a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku - interpretoval
ústavne nesúladným spôsobom. Exekučný súd vydal rozhodnutie bez aplikácie relevantnej právnej
normy, bez vykonania ústavne súladnej interpretácie aplikovaných právnych noriem a bez vykonania
dokazovania, čím porušil právo žalobcu (oprávneného) na súdnu ochranu. V danom prípade okresný
súd bez toho aby akokoľvek vypočul oprávneného, rozhodol o jeho právnom postavení (o jeho práve)
a to výrokom o neprípustnosti exekúcie a výrokom o zastavení exekúcie. Oprávnený namietal,
že nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre
rozhodnutie exekučného súdu o jeho právnom postavení. Nemal možnosť ovplyvniť prípravu obsahu
rozhodnutia exekučného súdu, pritom však dané rozhodnutie výrazným spôsobom ovplyvnilo jeho
právne postavenie. Postup, ktorý zvolil exekučný súd, navyše dával nezákonne povinnému dodatočnú
príležitosť na to, aby bez existencie akýchkoľvek obáv z reakcie žalobcu (oprávneného), došlo k
zmareniu exekúcie. Žalobca (oprávnený) však je voči povinnému v pozícii veriteľa, ktorému doposiaľ
nebol uhradený jeho legitímny dlh a nútene ho preto voči povinnému vymáhal. Preto možno bez



pochýb predpokladať, že povinný prechovával voči žalobcovi (oprávnenému) averziu a
pocity antipatie. Práve v takomto postavení bolo nanajvýš nutné pre objektívne posúdenie veci vypočuť
žalobcu (oprávneného) a umožniť mu tak prejaviť svoj názor na vec. Súdne konanie neprebiehalo v
duchu práva na spravodlivý súdny proces a osobitne s dodržaním zásady „rovnosti zbraní“. Koncepcia
spravodlivého súdneho konania zahŕňa aj právo na kontradiktórne konanie, v ktorom strany musia
mať možnosť nielen predložiť dôkazy nevyhnutné na podporu úspešnosti svojho návrhu, ale zároveň
sa oboznámiť so všetkými predloženými dôkazmi ale aj stanoviskami a vyjadriť sa k nim s cieľom
ovplyvniť súdne rozhodnutie. Oprávnený ako účastník konania nebol oboznámený s tým, že exekučný
súd vedie konanie v ktorom opätovne rozhoduje o jeho právach (a to v súvislosti s úplnou revíziou
notárskej činnosti), nebol oboznámený s obsahom dôkazov, argumentov a tvrdení, nemal
možnosť sa k týmto dôkazom, argumentom a tvrdeniam vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy
na podporu svojich argumentov a tvrdení. Podľa konštantnej judikatúry súdu nemôže vnútroštátny
súd založiť svoje rozhodnutie na skutočnostiach, o ktorých strana vystupujúca v konaní nevedela.
Exekučný súd napadnutým rozhodnutím vylúčil akúkoľvek možnosť podania opravného prostriedku vo
vzťahu k meritu veci (zásadným právnym názorom) a úplným uskutočnením judiciálneho procesu
v podmienkach exekučného konania tak porušil zásadu dvojinštančnosti súdneho konania. Negácia
zásady dvojinštančnosti konania exekučným súdom ohľadom posúdenia merita veci je v podmienkach
právneho štátu neprípustná a porušuje právo žalobcu (oprávneného) na súdnu ochranu, ako aj jeho
právo na spravodlivý súdny proces.
Ďalej podľa oprávneného súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie.
V napadnutom uznesení viackrát konštatuje skutočnosti akoby v tom smere vykonal dokazovanie.
Napr. dospel k záveru, že dojednanie zastúpenia povinného v zmluve o úvere je pre povinného ako
spotrebiteľa značne nevýhodné alebo, že záujmy zástupcu povinného boli v rozpore so záujmami
samotného povinného. Exekučný súd vo svojom uznesení konštatuje aj iné skutkové okolnosti akoby v
nich vykonal dokazovanie. Exekučný súd však vo veci dokazovanie nevykonával a k záverom dospel
len na základe domnienok, bez reálneho zistenia skutočného stavu. Úvaha súdu v tomto smere
nemôže byť podkladom pre rozhodnutie. Rozhodnutie môže byť postavené len na dôsledne zistenom
skutkovom stave, pričom ak súd nemá dostatočný podklad pre rozhodnutie je povinný vykonať aj dôkazy,
ktoré účastníci konania nenavrhli. Ak by sa postup súdu považoval za vykonávanie dokazovania, toto
dokazovanie nebolo vykonané zákonným spôsobom. Účastníci konania predovšetkým nemali možnosť
vyjadriť sa k vykonaným dôkazom, či navrhnúť ďalšie dokazovanie na preukázanie nimi tvrdených
skutočností.
Podľa oprávneného rozhodnutie súdu vychádza aj z nesprávneho právneho posúdenia veci. Oprávnený
uviedol, že povinný udelil svojmu zástupcovi plnomocenstvo na spísanie notárskej zápisnice
ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal záväzok z úveru podľa zmluvy o úvere tak,
aby sa notárska zápisnica stala vykonateľným titulom pre exekúciu podľa § 41 ods. 2 Exekučného
poriadku. Súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uvádza, že uvedené plnomocenstvo považuje
za neprijateľnú podmienku podľa ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, resp. podľa ust. § 23a
ods. 2 z. č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa a toto plnomocenstvo je preto neplatné pre rozpor
so zákonom. Neprijateľnosť podmienky súd videl v tom, že ňou je založený hrubý nepomer medzi
právami a povinnosťami povinného a oprávneného v neprospech povinného ako spotrebiteľa. Uvedený
záver súdu podľa oprávneného neobstojí. Uvedeným dojednaním povinný neprevzal na seba žiadne
nové povinnosti, či záväzky, resp. oprávnenému nevznikli žiadne nové práva či výhody. Udelením
plnomocenstva povinný preniesol na tretiu osobu oprávnenie uznať svoj dlh vo forme notárskej zápisnice
ako exekučného titulu. Táto tretia osoba nie je oprávnený, a preto toto plnomocenstvo nemohlo
spôsobiť pre oprávneného nepomernú výhodu oproti stavu, keby plnomocenstvo dojednané nebolo
vôbec. Navyše v prípade, ak by povinný zmenil názor a chcel by zamedziť tomu, aby zástupca v jeho
mene spísal notársku zápisnicu podľa ním udeleného plnomocenstva, povinný mohol plnomocenstvo
v zmysle ust. § 33b ods. 1 písm. b/ Občianskeho zákonníka kedykoľvek odvolať. Práva na odvolanie
plnomocenstva sa zároveň nemohol ani platne vzdať a vo výkone tohto práva mu nebránila žiadna
prekážka. Vzhľadom na vyššie uvedené okolnosti udelenie plnomocenstva tretej osobe na zastupovanie
spotrebiteľa nie je možné považovať za neprijateľnú podmienku, ktorá by z pohľadu spotrebiteľa
spôsobovala značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach v jeho neprospech. Navyše oprávnený
tvrdil, že plnomocenstvo nie je vôbec možné právne považovať za neprijateľnú podmienku v zmysle
ust. § 53 ods. l Občianskeho zákonníka. Neprijateľnou podmienkou je také ustanovenie spotrebiteľskej
zmluvy, ktoré spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa. Plnomocenstvo je podľa ust. § 31 Občianskeho zákonníka jednostranný právny úkon
adresovaný tretím osobám, ktorým sa osvedčuje existencia a rozsah oprávnenia zástupcu konať v mene



a na účet zastúpeného. Plnomocenstvo nie je zmluvným ustanovením a nemožno naň preto aplikovať
právnu úpravu neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutú v ust. § 53 Občianskeho zákonníka. Ak
súd posúdil platnosť plnomocenstva podľa ust. § 53 Občianskeho zákonníka a uvažoval o ňom ako o
súčasti spotrebiteľskej zmluvy, dopustil sa aplikačného omylu, ktorý je nutné považovať za nesprávne
právne posúdenie veci.
Oprávnený nesúhlasil ani so všeobecnými úvahami exekučného súdu o platnosti plnomocenstva.
Súd predmetné plnomocenstvo považoval za neurčité, koncipované široko a všeobecne, preto má
byť neplatné. Plnomocenstvo udelené v zmluve o úvere je podľa oprávneného dostatočne určité a
zrozumiteľné. Z prejavu vôle povinného je zjavný úmysel povinného, jeho vôľa a nemožno mať
pochybností o obsahu jeho vôle. Vlastnosť plnomocenstva - všeobecnosť, namietaná exekučným
súdom, mu nemôže byť na škodu a za žiadnych okolností nemôže spôsobiť jeho neplatnosť. Právny
poriadok neuvádza akými znakmi má byť právny úkon (resp. viacero úkonov) špecifikovaný, a prípustné
je aj tzv. generálne plnomocenstvo na všetky právne úkony. Z udeleného plnomocenstva je zrejmé
pri akom právnom úkone má zástupca povinného zastúpiť a je tak zrejmý aj rozsah udeleného
plnomocenstva.
Exekučný súd v odôvodnení napadnutého uznesenia konštatoval, že povinný predmetné
plnomocenstvo udelil v čase, keď jeho dlh ešte neexistoval, čím sa dopredu vzdal svojho práva, ktoré
mu vznikne v budúcnosti. Aj túto právnu otázku exekučný súd posúdil nesprávne. Ako vyplýva z
argumentácie súdu, súd pojem „dlh“ vykladá ako nesplatený záväzok po splatnosti. Pojem dlh však
je potrebné považovať za synonymum pojmu záväzok. Tieto dva pojmy neodlišuje stav vzhľadom k
splatnosti. Právny poriadok tieto pojmy často zamieňa. Podľa ust. § 559 ods. 2 Občianskeho zákonníka
„Dlh musí byť splnený riadne a včas“. Podľa ust. § 517 Občianskeho zákonníka: „Dlžník, ktorý svoj dlh
riadne a včas nesplní, je v omeškaní". Inštitút uznania dlhu je v Občianskom zákonníku nazvaný
uznanie dlhu, avšak rovnaký inštitút je v Obchodnom zákonníku nazvaný ako uznanie záväzku (§
323 Obchodného zákonníka). Niet tak pochýb, že pojem záväzok a pojem dlh sú synonymami a majú
rovnaký obsah. Inštitút uznania dlhu preto nie je možné viazať na splatnosť záväzku a dospieť k záveru,
že uznať možno len splatný záväzok. Právnym poriadkom nie je vylúčená možnosť uznať dlh/záväzok
v čase jeho vzniku, teda napr. súčasne s uzatvorením zmluvy, na základe ktorej dlh/záväzok vzniká.
Povinný tak mohol svoj dlh uznať už v čase uzatvorenia zmluvy o úvere s oprávneným. Z toho vyplýva,
že nešlo o budúce právo, t.j. právo, ktoré by povinnému vzniklo až v budúcnosti a ktorého by sa povinný
nemohol platne vzdať s poukazom na ust. § 574 ods. 2 Občianskeho zákonníka v nadväznosti na ust.
§ 39 Občianskeho zákonníka.
Pokiaľ ide o záver súdu, že povinný sa udelením plnomocenstva vzdal akéhokoľvek práva, oprávnený
uviedol, že žiadne z ustanovení zmluvy nestanovuje, že povinný nemôže po udelení plnomocenstva
sám dlh uznať vo forme notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Toto právo ostalo povinnému v plnej
miere zachované a mohol ho kedykoľvek platne využiť. Udelenie plnomocenstva v žiadnom prípade
neznamená stratu možnosti výkonu určitého práva, ani slobody rozhodovania o výkone tohto práva.
Sloboda rozhodovania je nepochybne zachovaná aj prostredníctvom možnosti zastúpeného kedykoľvek
odvolať udelené plnomocenstvo. Povinný toto právo nevyužil.
Pokiaľ súd vytkol konaniu zástupcu aj skutočnosť, že zástupca v notárskej zápisnici určil dokedy bude
dlh splatený, pričom údajne na to nemal splnomocnenie, aj tento záver súdu je nesprávny. Z udeleného
plnomocenstva je zrejmé, že toto bolo udelené na uznanie dlhu vo forme notárskej zápisnice podľa
ust. § 41 ods. 1 písm. c/ Exekučného poriadku. Zo znenia ust. § 558 Občianskeho zákonníka je
zrejmé, že uznanie dlhu vyžaduje vyhlásenie, že dlh bude v budúcnosti zaplatený. Z ust. § 41 ods.
2 písm. c/ Exekučného poriadku je zrejmé, že notárska zápisnica ako exekučný titul musí obsahovať
čas plnenia, ide tak o podstatnú náležitosť tohto právneho úkonu. Ak teda povinný udelil svojmu
zástupcovi plnomocenstvo na zastupovanie vo veci uznania dlhu a spísania notárskej zápisnice ako
exekučného titulu, niet pochýb o tom, že mu udelil plnomocenstvo na to, aby predmetné úkony urobil
predpísaným, zákonným spôsobom, tak aby mali všetky náležitosti platného právneho úkonu, pričom
to si vyžaduje aj určenie, dokedy bude dlh splatený. Nie je preto možné dospieť k záveru, že zástupca
nebol oprávnený v notárskej zápisnici uviesť dokedy povinný dlh splatí. Ak by aj zástupca nepostupoval
podľa pokynov, ktoré mu dal povinný, je potrebné dospieť k záveru, že tieto pokyny nevyplývajú z
udeleného plnomocenstva. Zároveň akékoľvek pokyny, ak by ich udelil povinný svojmu zástupcovi neboli
oprávnenému známe. Podľa ust. § 32 ods. 2 druhá veta Občianskeho zákonníka také pokyny nemajú
vplyv na právne účinky konania zástupcu. V dôsledku toho, konanie zástupcu v plnom rozsahu zaväzuje
povinného. Akékoľvek závery súdu o rozpore konania zástupcu s pokynmi povinného by museli byť
podložené dokazovaním a nemôžu byť postavené na predpokladoch domnienkach a predsudkoch. Súd
ďalej dospel k záveru, že zástupca zjavne nehájil záujmy povinného, pretože spísal notársku zápisnicu,



ktorá nie je v jeho prospech. Súd aj v tomto prípade podľa oprávneného dospel k nesprávnemu
záveru, pričom tento záver nijakým spôsobom nevyplýva z vykonaného dokazovania a ide len o
domnienku a subjektívny názor súdu. Zástupca povinného bol na základe udeleného plnomocenstva
oprávnený vykonať len jediný úkon a to je uznať dlh vo forme notárskej zápisnice. Túto úlohu, ktorú
mu povinný udelením plnomocenstva zveril si zástupca riadne splnil. Žiadnym spôsobom neprekročil
udelené plnomocenstvo, napr. spísaním zápisnice nezaviazal povinného vo väčšom rozsahu než bol
povinný plniť podľa zmluvy o úvere. Ustanovenia právneho poriadku neumožňujú zástupcovi vykonávať
rozhodovanie o vhodnosti či nevhodnosti právneho úkonu pre zastúpeného. Skôr by bolo možné
hovoriť o porušení povinnosti zástupcu v prípade, ak by úlohu, ktorou bol povinným poverený, nesplnil a
zápisnicu by podľa udeleného plnomocenstva nespísal. Záujmy zástupcu súd považoval za rozporné so
záujmami povinného, čo spôsobuje neplatnosť zastúpenia pre rozpor so zákonom. V tejto otázke
súd založil svoje konštatovanie a rozhodnutie na dohadoch, domnienkach a vlastnom presvedčení.
Nevychádzal z dôsledne zisteného skutkového stavu, pretože vo veci nebolo vykonané dokazovanie.
Súd vôbec neuviedol, aký záujem zástupcu bol v rozpore s ktorým záujmom povinného. Podľa ust. § 22
ods. 2 Občianskeho zákonníka je na neprípustnosť zastúpenia potrebné, aby išlo o skutočný rozpor v
záujmoch zástupcu a zastúpeného a nie len o dohad, možnú kolíziu záujmov, či vnútorné presvedčenie
súdu.
V neposlednom rade súd svoje rozhodnutie založil aj na tom, že notárska zápisnica ako exekučný
titul podľa ust. § 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku musí byť spísaná nielen povinným, ale aj
oprávneným. Tento svoj záver podporil tvrdením, že to vyplýva zo súdnej praxe. Neuviedol však z akého
publikovaného rozhodnutia vychádzal a ani tento záver bližšie nerozvinul. Oprávnený aj tento záver
súdu považoval za nesprávny. Z ust. § 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku vyplýva len fakt, že
osoba povinná a osoba oprávnená majú byť v takej notárskej zápisnici vyznačené. Slová „vyznačené“ je
možné vyložiť ako „uvedené“ resp. „označené“, avšak žiadnym výkladom nie je možné dospieť k záveru,
že by taká notárska zápisnica mala byť úkonom oboch osôb. Uvedený záver súdu je v priamom rozpore
so súdnou praxou, a to konkrétne uznesením Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn. 3Co 7/2007, podľa
ktorého „so zreteľom na uvedené nemožno súhlasiť s názorom krajského sudu, že účastníkom notárskej
zápisnice musí byť aj oprávnený - veriteľ. Zákon takúto požiadavku neustanovuje a ani výkladom túto
požiadavku nemožno doplniť do ustanovenia § 41 ods. 1 Exekučného poriadku. Ani z logického hľadiska
nie je dôvod na to, aby podmienkou materiálnej vykonateľnosti notárskej zápisnice podľa § 41 ods. 2
Exekučného poriadku bola účasť veriteľa“. Rovnaký záver vyplýva aj z Nálezu Ústavného súdu SR sp.zn.
I. ÚS 5/2000, podľa ktorého „podľa názoru ústavného súdu nemožno sa však stotožniť s dôvodmi, ktoré
odporca v tomto smere uviedol. Odporca totiž aj v tejto časti považoval notársku zápisnicu za materiálne
nevykonateľnú pre neprítomnosť veriteľa, ktorý zápisnicu ani v tejto časti neakceptoval“.
Oprávnený ďalej zdôraznil, že otázku, či exekučný titul bol vydaný v súlade s právnym poriadkom, a
teda či sa predmetná exekúcia bude vykonávať v celom rozsahu alebo nie, súd už raz posudzoval a
o nej už raz právoplatne rozhodol. Súd v zmysle ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku poverenie na
vykonanie exekúcie vydal, teda zistil súlad žiadosti o udelenie poverenia, návrhu na vykonanie exekúcie
a exekučného titulu so zákonom. Súd môže podľa ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vykonať revízny
postup vo vzťahu k exekučnému titulu v limitoch vytvorených ústavne konformnou interpretáciou
ust. § 41 ods. 2 Exekučného poriadku len v spojení s revíziou práve podaného návrhu na vykonanie
exekúcie, ktorého je prílohou. Ak exekučný súd uskutočňuje revíziu exekučného titulu po tomto čase,
koná v rozpore s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny
poriadok, čím taktiež porušuje základné práva účastníkov exekučného konania (najmä právo na súdnu
ochranu, právo na spravodlivý súdny proces, právo vlastniť majetok, právo na pokojné užívanie majetku).
Od vydania exekučného titulu, ani od vydania poverenia na výkon exekúcie nenastali žiadne nové právne
ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu.
S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu zotrvával oprávnený na legitimite exekučného titulu a
preto žiadal odvolací súd, aby napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil prvostupňovému
súdu na ďalšie konanie, alebo alternatívne, aby konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. prerušil
a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil
prejudiciálne otázky v nasledujúcom znení:
1. Je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa,
ktorý má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie
notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do
výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva, a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky
plynúcej z tejto zmluvy?



2. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré
aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS
zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Povinný sa k odvolaniu oprávneného písomne nevyjadrila.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas
účastníkom konania (§ 204 ods. 1 O. s. p., § 37 Exekučného poriadku), proti rozhodnutiu, ktoré možno
napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 202 ods. 2 O. s. p., § 58 ods. 4 Exekučného poriadku), bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.), preskúmal rozhodnutie v napadnutom
rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O. s. p.) a uznesenie okresného súdu v
napadnutej časti ako vecne správne potvrdil podľa § 219 ods. 1 O. s. p., a to z nasledovných dôvodov:

V zmysle ust. § 219 ods. 1 O. s. p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Odvolací súd v prvom rade považuje za potrebné zdôrazniť, že sa stotožňuje so záverom okresného
súdu o nevykonateľnosti exekučného titulu - notárskej zápisnice, založenom na absolútnej
neplatnosti plnomocenstva udeleného povinnou advokátovi Mgr. Tomášovi Kušnírovi, t.j. na vyhodnotení
plnomocenstva ako absolútne neplatného právneho úkonu v zmysle § 37 ods. 1 a § 39 Občianskeho
zákonníka.

Podľa ust. § 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku, podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj
na podklade notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená
osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici
s vykonateľnosťou súhlasila.

Obsahom notárskej zápisnice je osvedčenie notára, že dlžník dal súhlas s vykonateľnosťou určitého
záväzku. Formálna stránka vykonateľnosti notárskej zápisnice ako exekučného titulu spočíva v
dodržaní formy notárskej zápisnice tak, ako je upravená v § 47 Notárskeho poriadku a materiálna
stránka vykonateľnosti spočíva v dodržaní tých obsahových náležitostí, ktoré predpisuje § 41 ods. 2
písm. c/ Exekučného poriadku. Aby teda notárska zápisnica ako exekučný titul spĺňala podmienky
materiálnej vykonateľnosti, musí okrem označenia účastníkov, právneho dôvodu, predmetu a času
plnenia obsahovať výslovný súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou notárskej zápisnice.

Súhlas povinnej osoby s exekúciou, vyslovený v notárskej zápisnici musí byť daný spôsobom, ktorý by
vylučoval akékoľvek pochybnosti o tom, že povinná osoba sa s obsahom notárskej zápisnice oboznámila
a bola uzrozumená s právnymi následkami neplnenia si svojich povinností. Až súhlas povinného robí
z notárskej zápisnice verejnú listinu, ktorá je spôsobilá na nútený výkon povinnosti uvedenej v jej
obsahu. Uvedeným prejavom vôle povinného sa teda zavŕši vznik exekučného titulu, ktorým je inak
len rozhodnutie príslušného štátneho orgánu. Až v dôsledku tohto právneho úkonu povinného, ktorý
musí byť urobený slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne a ktorý je vzhľadom na svoj cieľový účel
procesnej povahy, sa z notárskej zápisnice stáva exekučný titul, ktorému zákon priznáva rovnaké
právne účinky, aké priznáva vykonateľnému rozhodnutiu súdu. Absencia riadneho súhlasu povinného s
vykonateľnosťou notárskej zápisnice spôsobuje jej materiálnu nevykonateľnosť.

Nakoľko v tomto prípade urobil vyhlásenie o uznaní záväzku z úveru a vyjadril súhlas s vykonateľnosťou
notárskej zápisnice nie priamo dlžník, ale osoba konajúca v jeho mene na základe plnomocenstva
obsiahnutého v zmluve o úvere č. 5340008 zo dňa 20. 08. 2003 uzavretej medzi oprávneným
a povinným, okresný súd sa správne zaoberal skutočnosťou, či takto udelené splnomocnenie je
vôbec platné. Z tohto splnomocnenia obsiahnutého v zmluve o úvere vyplýva, že dlžník (povinný)
ako splnomocniteľ splnomocnil advokáta Mgr. Tomáša Kušníra na spísanie notárskej zápisnice ako
exekučného titulu, t. j. aby v jeho mene uznal jeho záväzok z úveru vyššie uvedeného, tak aby sa
notárska zápisnica stala vykonateľným titulom pre súdny výkon rozhodnutia podľa § 274 písm. e/ O. s.
p., resp. pre exekúciu podľa § 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku na celý majetok dlžníka, do výšky
vzniknutej pohľadávky, resp. jej zostatku, a jej príslušenstva.

Podľa ust. § 22 O. s. p., zástupcom je ten, kto je oprávnený konať za iného v jeho mene. Zo zastúpenia
vznikajú práva a povinnosti priamo zastúpenému (ods. 1). Zastupovať iného nemôže ten, kto sám nie je



spôsobilý na právny úkon, o ktorý ide, ani ten, záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami zastúpeného
(ods. 2).

Podľa ust. § 23 Občianskeho zákonníka, zastúpenie vzniká na základe zákona alebo rozhodnutia
štátneho orgánu (zákonné zastúpenie) alebo na základe dohody o plnomocenstve.

Podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a
zrozumiteľne; inak je neplatný.

Odvolací súd zhodne s okresným súdom dospel k záveru, že dohoda o plnomocenstve neobsahuje
všetky podstatné náležitosti právneho úkonu zákonom vyžadované pre jeho platnosť, v dôsledku čoho
je nutné tento právny úkon považovať za absolútne neplatný. Na absolútnu neplatnosť právneho úkonu
je súd povinný prihliadať ex offo. Zo splnomocnenia je zrejmé, že zmluvná voľnosť u povinného pri
voľbe zástupcu na základe splnomocnenia bola obmedzená vzhľadom k tomu, že v splnomocnení,
zakomponovanom do už vopred pripravenej zmluvy o úvere, bolo predtlačené meno konkrétneho
zástupcu - advokáta Mgr. Tomáša Kušníra a preto nebola preukázaná slobodná vôľa povinného pri
zvolení si zástupcu.

Vzhľadom k uvedenému, plnomocenstvo nemôže byť platné a preto z neskorších právnych úkonov
uskutočnených na jeho základe „splnomocneným zástupcom“ nemohli vyplynúť pre splnomocniteľa -
povinného žiadne právne účinky.

Notárska zápisnica spísaná na základe takéhoto plnomocestva nemôže byť materiálne vykonateľným
exekučným titulom. Exekúcia vedená na základe takéhoto exekučného titulu je neprípustná, čo je dôvod
na jej zastavenie.

Vo vzťahu k námietke oprávneného, podľa ktorej okresný súd skúmal notársku zápisnicu už pri
rozhodovaní o udelení poverenia súdnemu exekútorovi a uznal exekučný titul za súladný so zákonom,
na základe čoho udelil súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie, je potrebné zdôrazniť,
že udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nie je také rozhodnutie, ktoré by vylučovalo čiastočné
alebo úplné zastavenie exekúcie (predstavuje iba listinu preukazujúcu oprávnenie exekútora vykonať
exekúciu v konkrétnom prípade) a teda vydanie poverenia na vykonanie exekúcie netvorí prekážku
veci rozhodnutej v zmysle § 159 ods. 3 O. s. p. Podľa uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp. zn. I. ÚS 456/2011-19 zo 23. novembra 2011, okresný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný
skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v
súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu,
pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť. Zároveň odvolací súd zdôrazňuje,
že povinnosťou súdu je v každom štádiu vedenia exekúcie prihliadať na to, či sú splnené formálne a
materiálne podmienky vykonateľnosti exekučného titulu a v prípade zistenia, že nie sú, musí nezákonne
vedenú exekúciu aj bez návrhu zastaviť. Ak je exekučný súd podľa zákona oprávnený rozhodnúť o
zastavení exekúcie aj bez návrhu - ex offo, urobí tak aj bez vyjadrenia účastníkov exekučného konania.

S poukazom na uvedené skutočnosti mal odvolací súd za to, že okresný súd neprekročil rámec
preskúmavania formálnej a materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu, tak ako to namietal oprávnený
v podanom odvolaní. Poukaz oprávneného v odvolaní na to, že plnomocenstvo preskúmal aj notár pri
spísaní notárskej zápisnice, nijako neobmedzuje exekučný súd v rozsahu jeho prieskumu.

K odvolacej námietke oprávneného vytýkajúcej okresnému súdu, že napadnutým rozhodnutím exekučný
súd porušil princíp rovností zbraní, keď v konaní oprávneného nevypočul a neumožnil mu tak prejaviť
svoj názor, odvolací súd poznamenáva, že k porušeniu tejto zásady nedošlo, keďže vo veci nebolo
nariadené pojednávanie, takže v konaní nebol vypočutý ani povinný, ani súdny exekútor, ktorý je
účastníkom konania pre úsek rozhodovania o trovách exekúcie. Naviac oprávnený má možnosť vyjadriť
sa k rozhodnutiu a záverom exekučného súdu v predmetnom odvolacom konaní, ktoré právo v celom
rozsahu uplatnil práve podaním odvolania.

Pokiaľ odvolateľ vytýkal prvostupňovému súdu, že udelené plnomocenstvo považoval nesprávne za
neprijateľnú podmienku odvolací súd poznamenáva, že na takýchto záveroch okresný súd svojej
rozhodnutie nezaložil.



Oprávnený zároveň podal návrh na prerušenie konania postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c/
O. s. p. a predloženie Súdnemu dvoru Európskej únie na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ
prejudiciálnej otázky v znení formulovanom v podaní.

Vychádzajúc z ust. § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. je súd ako autoritatívny orgán rozhodujúci spory a iné
právne veci povinný obligatórne prerušiť súdne konanie, ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku
267 Zmluvy o fungovaní EÚ (pôvodne čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva) Súdny
dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej) otázke. Konanie o predbežnej
otázke podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (ďalej aj „ZFEÚ“) predstavuje nesporové konanie,
pretože Súdny dvor iba poskytuje odpoveď na otázku platnosti sekundárneho práva Európskej únie
alebo výkladu práva Európskej únie a nerozhoduje vo veci samej, ktorá je predmetom konania pred
vnútroštátnym súdom. Konanie o prejudiciálnej otázke preto nemá ani strany konania, len účastníkov,
a tak ako právo podať návrh na začatie konania má výlučne vnútroštátny súd, tento súd má aj výlučné
právo disponovať so svojím návrhom. Toto konanie má charakter spolupráce medzi Súdnym dvorom a
vnútroštátnym súdom v záujme jednotného výkladu práva Európskej únie a jednotnej aplikácie práva
Európskej únie.
Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej
otázke je zakotvená v druhej vete článku 267 ZFEÚ. Túto povinnosť však nemožno vykladať absolútne,
t. j. že vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie
rozhodnutia o predbežnej otázke. Zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku totiž
nevyplýva, že všeobecný súd môže prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru návrh na rozhodnutie
o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu Európskej únie len na návrh účastníka konania,
a rovnako predpokladom takéhoto procesného postupu nie je len samotná skutočnosť, že sa v
konkrétnej veci aplikuje ustanovenie zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený
obsah úniových právnych noriem, alebo ak sa aplikuje ustanovenie úniového právneho predpisu.
Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva
je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho
práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného prípadu relevantná.
Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii
súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva. Rozhodnutie o otázke
hraníc aplikovateľnosti úniového práva (tiež o jeho výklade alebo o jeho platnosti), teda, musí mať
bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom v tom zmysle, že ho determinuje
po stránke právnej. Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne
neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí
mať reálny dosah na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že
táto otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore.

V danom prípade odvolací súd nezakladá záver o neprípustnosti exekúcie na aplikácii komunitárneho,
resp. úniového práva, ale výlučne na aplikácii vnútroštátneho právneho predpisu - Občianskeho
zákonníka, podľa ktorého bola hodnotená platnosť resp. neplatnosť plnomocenstva obsiahnutého v
zmluve o úvere uzavretej medzi oprávneným a povinným.

Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd nedospel k záveru, že by v prejednávanom prípade existovala
potreba obrátiť sa s predbežnou otázkou na Súdny dvor EÚ, preto návrh oprávneného na prerušenie
konania zamietol.

Vo zvyšnej časti, v ktorej okresný súd návrh oprávneného na zmenu súdneho exekútora zamietol,
zostáva rozhodnutie okresného súdu nedotknuté lebo nebolo napadnuté odvolaním.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .