Uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 16CoE/116/2013 z 11. 6. 2013 Citácia: uznesenie Krajského súdu Trenčín z 11. júna 2013, sp. zn. 16CoE/116/2013, ECLI:SK:KSTN:2013:3809200357.2 Krajský súd Trenčín | 16CoE/116/2013 | ECLI:SK:KSTN:2013:3809200357.2 | 2013-06-11 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí Citované ustanovenia: § 219 ods. 1 OSP, § 44 ods. 2 zákona č. 233/1969 Zb. Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/b743e050-5068-45a4-9c01-7766f308c367 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2013:3809200357.2 Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 16CoE/116/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3809200357
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 06. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Prikrylová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2013:3809200357.2

Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova
25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpený: Fridrich Paľko s.r.o., so sídlom Grösslingova 4,
Bratislava, IČO: 36 864 421 proti povinnému: V. K., bydliskom M. Y. XX/X, I., o vymoženie 464,71
eur s príslušenstvom, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Prievidza, č. k.
15Er/48/2009-38, zo dňa 14. januára 2013, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

Návrh oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa exekúciu zastavil podľa ustanovenia § 57 ods. 2
Exekučného poriadku. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že oprávnený návrhom zo dňa 17.
12. 2008 navrhol vykonať exekúciu voči povinnému na základe Rozhodcovského rozsudku Stáleho
rozhodcovského súdu, sp. zn. SR 09380/08 zo dňa 01.10.2008. Poverenie bolo udelené tamojším
súdom dňa 06. 02. 2009 súdnemu exekútorovi B.. P. C.. Po preskúmaní pripojeného exekučného titulu
a Zmluvy o úvere zo dňa 07. 04. 2008, súd aj bez návrhu exekúciu zastavil. Uviedol, že i keď vo
veci bolo vydané poverenie na vykonanie exekúcie, súd opätovne prehodnotil procesné podmienky pre
ďalšie trvanie exekúcie a po tom, čo zistil, že rozhodcovský rozsudok v predmetnej veci je nespôsobilý
exekučný titul, exekúciu zastavil. Súd dospel k záveru, že Zmluva o úvere zo dňa 07. 04. 2008 je
spotrebiteľská zmluva (s prihliadnutím na povahu účastníkov, obsah zmluvy a vopred pripravený obsah
zmluvy na predtlačenom formulári) a na vzťah medzi veriteľom (oprávneným) a dlžníkom (povinným)
je potrebné aplikovať ustanovenia spotrebiteľského práva. Neoddeliteľnou súčasťou predmetnej zmluvy
sú Všeobecné podmienky poskytnutia úveru (ďalej len „VPPÚ“). Vzhľadom ku skutočnosti, že povinný
si neplnil riadne svoje povinnosti vyplývajúce z vyššie uvedenej zmluvy, uplatnil si oprávnený svoje
nároky v rozhodcovskom konaní v zmysle uzatvorenej rozhodcovskej doložky v článku 17. VPPÚ,
kde rozhodcovský súd bez vypočutia povinného vydal rozhodcovský rozsudok. Preskúmaním VPPÚ,
konkrétne článku 17. VPPÚ, vzhliadol súd v takto ustanovenom zmluvnom dojednaní nekalú podmienku.
Súd sa zaoberal aj tým, či je vôbec možné v rámci spotrebiteľskej zmluvy platnú rozhodcovskú
doložku uzatvoriť. Zmluvné dojednanie o voľbe spôsobu riešenia sporu v rozhodcovskom konaní
predpokladá v zmysle ustanovenia § 3 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní
dohodu obidvoch zmluvných strán vo forme osobitnej zmluvy alebo formou rozhodcovskej doložky
k zmluve. V tomto prípade bola rozhodcovská zmluva súčasťou zmluvy o úvere ako rozhodcovská
doložka. Rovnako dohodu vyžaduje v zmysle ustanovenia § 6 ods. 1 a § 8 zákona č. 244/2002 Z. z. o
rozhodcovskom konaní aj voľba rozhodcu resp. postup jeho dodatočného ustanovenia. Možnosť výberu
spôsobu riešenia sporu povinným bola podľa názoru súdu len zdanlivá. V prevažnej väčšine sporov
zo spotrebiteľských úverov je na strane žalobcu veriteľ, pričom dlžník ako spotrebiteľ v zásade žalobu
nepodáva. Spotrebiteľ teda podľa uvedenej zmluvnej úpravy síce mal možnosť ovplyvniť alternatívu
riešenia sporu, avšak podaním žaloby v rozhodcovskom konaní oprávneným, stratil povinný možnosť



domáhať sa právnej ochrany pred všeobecným súdom. Úpravu zmluvne zakotvenú oprávneným do
rozhodcovskej doložky formou rozväzovacej podmienky stanovenej v článku 17. VPPÚ (posledná veta),
súd posúdil ako nekalú povahu dojednania o možnosti riešenia sporov. V danom prípade bola voľba
rozhodcovského súdu a osoby rozhodcu uskutočnená jednostranne, nakoľko samotné ustanovenie
rozhodcovského súdu rozhodnúť vo veci na predtlačenom formulári dokonca predchádzalo nepochybne
aj samotnému rozhodnutiu povinného si finančné prostriedky touto cestou obstarať, čiže predtým ako
k uzatvoreniu zmluvy povinný vôbec pristúpil. Jednostrannosť a nekalosť tohto zmluvného dojednania
súd videl v tom, že faktickým subjektom, ktorý definuje, ako sa budú prípadne spory riešiť je v tomto
prípade veriteľ, čiže oprávnený, pretože tento zostavil znenie rozhodcovskej doložky vo svojej vopred
pripravenej formulárovej zmluve. Súd uviedol, že spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v
znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ale aj úroveň informovanosti, a táto situácia
ho vedie k pristúpeniu na podmienky vopred pripravené dodávateľom bez toho aby mohol podstatným
spôsobom ovplyvniť ich obsah. Súd pritom prihliada pri výkone rozhodcovského rozsudku, ktorý bol
vydaný bez účasti spotrebiteľa, ex offo na nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve
uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom. Podľa zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní,
rozhodcovský rozsudok je možné za podmienok ustanovených v ustanoveniach § 40 - 43
tohto zákona napadnúť žalobou na príslušnom súde, a tak dosiahnuť jeho zrušenie. Jedným z dôvodov
podania žaloby je, ak jeden z účastníkov rozhodcovského konania popiera platnosť rozhodcovskej
zmluvy. Súd však pri posudzovaní platnosti rozhodcovskej doložky nemusí byť viazaný návrhom v
prípade absolútnej neplatnosti, ku ktorej prihliada z úradnej povinnosti. Pre účely posúdenia prípadného
nekalého charakteru zmluvnej podmienky hranica ochrany spotrebiteľa vychádza nielen z konkrétneho
exemplifikatívneho výpočtu nekalých zmluvných dojednaní (podľa ustanovenia § 53 ods. 4 Občianskeho
zákonníka v znení platnom ku dňu uzatvorenia zmluvy), ale tiež zo všeobecného zákazu akéhokoľvek
dojednania, ktoré vytvorí v právach a povinnostiach značnú nerovnováhu (podľa ustanovenia § 53
ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení platnom ku dňu uzatvorenia zmluvy). Neprijateľné podmienky
sú doplňované aj samotnou právnou úpravou, keď s účinnosťou od 01. 01. 2008 je v ustanovení §
53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka výslovne uvedená aj neprijateľná podmienka požadovania
od spotrebiteľa v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v
rozhodcovskom konaní. Ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka je treba vykladať aj so
zreteľom na ustanovenie § 106 O.s.p., ktoré pri platnej rozhodcovskej zmluve bráni konaniu pred štátnym
súdom. Ak rozhodcovská doložka dáva na výber medzi štátnym a rozhodcovským súdom, ale pre
prípad vyvolania rozhodcovského konania dodávateľom sa musí spotrebiteľ podrobiť rozhodcovskému
konaniu, nie je možné poskytnúť súdnu ochranu v rámci exekúcie, ak je exekučným titulom rozhodcovský
rozsudok a oprávneným je dodávateľ. Rozhodcovskú doložku je preto treba vykladať tak, že neodporuje
citovanému zákonnému ustanoveniu iba vtedy, ak práva v exekúcii uplatňuje ako oprávnený spotrebiteľ.
Rozhodcovská doložka obsiahnutá v zmluvných dojednaniach zmluvy o úvere podľa názoru súdu
spĺňa všetky podmienky, tak z pohľadu ustanovení § 53, 54 Občianskeho zákonníka platného ku dňu
uzatvorenia zmluvy, ako aj z pohľadu Smernice 93/13/EHS, aby mohla byť kvalifikovaná ako nekalá.
Táto doložka je zároveň aj v rozpore s ustanoveniami § 6 ods. 1, § 8 a 9 zákona č. 244/2002 Z. z. o
rozhodcovskom konaní, a teda je neplatná. Táto neplatnosť má formu absolútnej neplatnosti. Existujúca,
ale neplatná rozhodcovská doložka nemôže byť potom základom právomoci rozhodcovského súdu. Ak si
rozhodca svoju právomoc z takto uzavretej doložky odvodil, na ktorom základe následne vydal exekučný
titul, nemožno takéto rozhodnutie považovať za rozhodnutie vydané osobou na to oprávnenou. Uvedené
spôsobuje, že pred podaním návrhu na vykonanie exekúcie neprebehlo riadne rozhodcovské konanie,
ktorého výsledkom by bol rozhodcovský rozsudok, na podklade ktorého by mohla vedená exekúcia.
S prihliadnutím na vyššie uvedené skutočnosti, súd v tomto štádiu exekúciu z úradnej moci exekúciu
zastavil. O trovách exekúcie, ktoré vznikli súdnemu exekútorovi rozhodne súd po právoplatnosti tohto
uznesenia.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, ktorý navrhol, aby odvolací súd
napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie alebo alternatívne,
aby konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe
čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil ním navrhnuté prejudiciálne otázky. Namietal,
že súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci (§ 205 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), že sa nepodal návrh
na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s §
221 ods. 1 písm. e/ O.s.p.), že súd svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom
(§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. d) O.s.p.), že súd nedostatočne zistil



skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie, ako aj to, že rozhodnutie súdu prvého stupňa
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.). Oprávnený odvolanie
doplnil o právnu argumentáciu vyplývajúcu z uznesenia Krajského súdu v Bratislave, č. k. 18CoE
641/2011 zo dňa 30. 11. 2012. Zastával názor, že súd prvého stupňa sa nesprávnou a ústavne
nesúladnou interpretáciou ustanovenia § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. postavil do pozície orgánu
vykonávajúceho komplexné preskúmavanie exekučného titulu metódou, ktorá mu v rámci zverenej
právomoci ako exekučnému súdu neprináleží. Všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu,
totiž nie je legitímne schopný vykonávať úkony, smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu
o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa.
Exekučný súd totiž nie je súdom v zmysle § 40 a nasl. zákona č. 244/2002 Z. z., nekoná o zrušení
tuzemského rozhodcovského rozsudku, ani nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu, uvedenom v
žalobe, alebo v rozsahu, uvedenom vo vzájomnej žalobe. Dôvodil, že všeobecný súd nebol povinný
zaoberať sa skúmaním, či príslušné deklaratórne rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v
súlade s platnými predpismi. Exekučný súd totiž musí s právoplatným rozhodcovským rozsudkom
nakladať rovnako, ako s rozsudkom všeobecného súdu, pretože v opačnom prípade by porušil zásadu
rovnocennosti a neprípustne by uplatnil rozdielny procesný postup v prípade, ak oprávnený uplatňuje
svoje právo na základe exekučného titulu, vydaného všeobecným súdom a iný prístup, ak oprávnený
uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu, vydaného v rozhodcovskom konaní. Exekučný súd
taktiež nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. Ani v prípade
pasívneho správania účastníka v konaní, v ktorom bol exekučný titul vydaný, nemôže exekučný súd
naprávať prípadné chyby a nedostatky exekučného titulu. Ďalej uviedol, že všeobecný súd interpretoval
a následne aplikoval ustanovenie § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. tak, akoby upravovalo konanie bez
návrhu vždy vtedy, ak súd zistí v rozsudku rozhodcovského súdu nedostatky bližšie špecifikované v § 45
ods. 1 písm. b) alebo c) zákona o rozhodcovskom konaní. Ustanovenie § 45 ods. 2 zák. č. 244/2002 Z.
z. o rozhodcovskom konaní však explicitne upravuje konanie bez návrhu v prípade zistenia nedostatkov
v rozhodcovskom konaní a nie v rozsudku rozhodcovského súdu. Mal za to, že exekučný súd môže
pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania
na podklade uvedeného rozhodnutia len na návrh účastníka konania. Uviedol, že exekučný súd konal pri
revízii rozhodcovského rozsudku mimo rámec zverenej právomoci a rozhodujúc o právnom postavení
účastníkov rozhodcovského konania úplne ignoroval všetky procesné zásady súdneho rozhodovania v
právnom štáte, spojené s exekučnou vecou, a to najmä princíp legality, ako aj zásadu začatia konania
na návrh, rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho
konania. Zastával názor, že v konaní pred exekučným súdom mal výrazne nevýhodné postavenie a bolo
s ním zaobchádzané odlišne, a to v súvislosti s jeho postavením ako podnikateľského subjektu, pričom
pre toto jeho iné postavenie ho exekučný súd vylúčil z možnosti zhmotnenia akejkoľvek majetkovej
hodnoty, ktorá mu právom patrí z titulu platnej zmluvy o úvere. Namietal, že nemal možnosť reagovať
na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu o
jeho právnom postavení a taktiež nemal možnosť ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnutia exekučného
súdu, ktoré však výrazným spôsobom ovplyvnilo jeho právne postavenie. Exekučný súd napadnutým
rozhodnutím vylúčil akúkoľvek možnosť podania opravného prostriedku vo vzťahu k meritu veci a
úplným uskutočnením judiciálneho procesu v podmienkach exekučného konania tak porušil zásadu
dvojinštančnosti súdneho konania. Dôvodil, že exekučný súd je v zmysle § 45 ods. 1 písm. c) zákona
č. 244/2002 Z. z. oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade
s dobrými mravmi a nie otázku súladu rozhodcovskej doložky s dobrými mravmi. Tvrdil, že predmetná
rozhodcovská doložka je platná. Účastníkom zmluvy je totiž daná možnosť voľby, či sa obrátia na
rozhodcovský súd alebo na riadny súd a preto nejde o neprijateľnú podmienku v zmysle § 53 ods. 4
písm. r) Občianskeho zákonníka. V závere vyjadril svoj nesúhlas s právnym posúdením zmluvy o úvere
ako zmluvy o spotrebnom úvere v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch. Namietal, že nakoľko
predmetom úverov poskytovaných zo strany oprávneného sú peňažné prostriedky, teda nie tovar alebo
služba, zmluvy o úvere nemôžu obsahovať náležitosti vyžadované zákonom o spotrebiteľskom úvere.
Vzhľadom na charakter podnikateľskej činnosti oprávneného preto nie je možné, aby oprávnený
poskytoval úvery na základe zákona o spotrebiteľských úveroch, nakoľko činnosť oprávneného nepatrí
do pôsobnosti tohto zákona. Čo sa týka úroku z omeškania vo výške 0,25 % z dlžnej sumy za
každý deň omeškania odo dňa, kedy sa stal splatným celý dlh až do dňa jeho uhradenia, uviedol, že
tento úrok má sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len v prípade, že poruší zmluvné podmienky.
Poukázal na skutočnosť, že ani zo zákona, ani z iných právnych predpisov nie je možné odvodiť
pre obchodno-záväzkové vzťahy obmedzenie výšky úrokovej sadzby, ktorú si môžu zmluvné strany
dohodnúť (Uznesenie NS SR sp. zn. 3Obdo/96). Pri úroku z omeškania má ten, kto sa k úhrade



úrokov z omeškania zaviaže, vždy možnosť platenie týchto úrokov odvrátiť tým, že si svoje povinnosti
riadne a včas splní. Povinný si však svoju povinnosť nesplnil, a preto by mala za porušenie svojej
povinnosti znášať vopred dohodnutú sankciu, s ktorou pri uzatváraní záväzkovo - právneho vzťahu
súhlasil. K poplatku za poskytnutie úveru a poplatku za zasielanie upomienok uviedol, že nakoľko
poskytuje peňažné prostriedky z vlastných zdrojov, mohol si dojednať odplatu - poplatok pozostávajúci
v 1/3 z dohodnutého úroku a v 2/3 z nákladov na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere, spolu so
všetkou administratívou s tým spojenou. Poukázal na to, že otázku, či exekučný titul bol vydaný v súlade
s právnym poriadkom, a teda či sa predmetná exekúcia bude vykonávať v celom rozsahu
alebo nie, súd už raz posudzoval a o nej už raz právoplatne rozhodol. V zmysle ustanovenia § 44 ods. 2
Exekučného poriadku je súd povinný preskúmať žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,
návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul, pričom poveriť exekútora vykonaním exekúcie môže
súd iba v prípade, že nezistí žiaden rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo
návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. Upozornil na to, že v predmetnej
veci nie sú dané dôvody na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú. Exekúcia bola začatá zákonným
spôsobom, na základe vykonateľného a platného exekučného titulu, ktorý naďalej existuje a zotrváva
platným, právoplatným a vykonateľným. Súd po vykonaní prieskumu exekučného titulu vydal súdnemu
exekútorovi poverenie na výkon exekúcie. Od vydania exekučného titulu, ani od vydania poverenia
na výkon exekúcie pritom nenastali žiadne nové právne ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť
k zmene postoja súdu. K návrhu na prerušenie konania uviedol, že povinnosť predložiť prejudiciálnu
otázku Súdnemu dvoru podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ platí pre taký vnútroštátny súd, ktorý je
súdom poslednej inštancie v konkrétnom spore alebo v inej právnej veci, pričom prejudiciálnu otázku
môže podať ktorýkoľvek súdny orgán členského štátu v ktoromkoľvek štádiu konania, ktoré pred ním
prebieha, bez ohľadu na povahu súdneho rozhodnutia, ktorým sa konanie končí. Preto žiadal, aby
odvolací súd položil Súdnemu dvoru EÚ nasledujúce prejudiciálne otázky: 1/ či sa má ustanovenie písm.
q) ods. 1 Prílohy Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských
zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov; 2 /v prípade zápornej
odpovede na otázku 1, či je možné ustanovenie písm. q) ods. 1 Prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5.
apríla 1993 vykladať tak, že mu neodporuje uzavretie takej rozhodcovskej doložky, ktorá je obsiahnutá
v čl. 17 VPPÚ (ktorú citoval) a 3/ či je v súlade s čl. 17 a 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie
vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne a procesné a hmotnoprávne ustanovenia s odkazom
na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi.

Povinný sa k odvolaniu oprávneného písomne nevyjadril

Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia
pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa
je potrebné podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdiť. Odvolací súd preskúmal všetky rozhodujúce námietky,
ktoré boli v odvolaní oprávneným vznesené a v plnom rozsahu sa stotožňuje s právnymi závermi súdu
prvého stupňa. Z daného titulu si v tejto časti osvojuje dôvody napadnutého rozhodnutia, na ktoré v
celom rozsahu poukazuje v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. a na zdôraznenie správnosti dodáva:

Správny bol záver súdu prvého stupňa v tom smere, že v prejednávanej veci sa jedná medzi účastníkmi
o spotrebiteľský vzťah v zmysle § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a zákona č. 258/2001 Z. z. o
spotrebiteľských úveroch. Súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého uznesenia poukázal na to, že
v danej veci je nepochybné, že povinný je a aj v čase uzavretia zmluvy bol spotrebiteľom, nakoľko z
obsahu spisu nevyplýva, že by povinný pri uzatváraní zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej
alebo inej podnikateľskej činnosti. Vzhľadom na uvedené právny vzťah medzi účastníkmi konania
možno podradiť pod ustanovenie § 2 zákona č. 258/2001 Z. z., v dôsledku čoho daná zmluva vyžaduje
náležitosti stanovené v ustanovení § 4 citovaného zákona o spotrebiteľských úveroch. V tejto súvislosti
treba poukázať aj na to, že na spotrebiteľské právne vzťahy sa vždy aplikujú spotrebiteľské právne
normy, a preto sa použijú ustanovenia o spotrebiteľskom práve a ustanovenia, ktoré sú pre spotrebiteľa
výhodnejšie a v jeho prospech, a to bez ohľadu na to, podľa akých zákonov bola spotrebiteľská zmluva
uzavretá a bez ohľadu na to, či došlo k tzv. voľbe práva, alebo či sa jedná o tzv. absolútny obchod, a to
hlavne § 52 ods. 2 a § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka. Preto zostáva bez významu aj skutočnosť, či
zmluva o úvere je tzv. absolútny obchod podľa Obchodného zákonníka, alebo či došlo k tzv. voľbe práva



medzi účastníkmi. K námietke oprávneného, že exekučný súd rozhodoval nad rámec jemu zverenej
právomoci a bez návrhu odvolací súd uvádza, že udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nie je
také procesné rozhodnutie, ktoré by vylučovalo čiastočné alebo úplné zastavenie exekúcie pre nesúlad
exekučného titulu so zákonom. Takýto postup je zákonný, výslovne upravený v § 45 ods. 1, 2 zákona č.
244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Keďže súd je oprávnený v každom štádiu exekučného konania
skúmať z úradnej povinnosti, či tu nie je daný niektorý z dôvodov, pre ktorý by musel exekúciu zastaviť,
samotné udelenie poverenia na vykonanie exekúcie preto nie je prekážkou pre rozhodnutie o zastavení
exekúcie, keď sú preto splnené podmienky. Zákonodarca jednoznačne uzákonil možnosť pre exekučný
súd zastaviť exekúciu napriek právoplatnému rozhodcovskému rozsudku, ak má nedostatky uvedené
v § 40 písm. a), b), alebo ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na
plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Uvedené
ustanovenie je podľa súdnej praxe plne aplikovateľné aj na naplnenie čl. 6 Smernice 93/13/EHS a
umožňuje zastaviť exekúciu aj pokiaľ ide o plnenie z neprijateľných zmluvných podmienok.

Súd prvého stupňa preto v zmysle uvedeného správne skúmal zmluvu o úvere, ktorá v čl. 17
Všeobecných podmienok poskytnutia úveru zakotvuje riešenie sporov - rozhodcovskú doložku. Podľa čl.
17 sa zmluvné strany dohodli, že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť,
výklad alebo zrušenie, budú riešené: a/ pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou
Slovenská rozhodcovská a.s. so sídlom Bratislava, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na
rozhodcovskom súde; rozhodcovské konanie bude vedené podľa vnútorných predpisov rozhodcovského
súdu, a to jedným rozhodcom, ustanoveným podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, b/ pred
príslušným súdom SR, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho
predpisu (zákon č. 99/1963 Zb.). Zmluvné strany sa dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán
podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z tejto zmluvy, vrátane sporu o jej platnosť,
výklad alebo zrušenie, na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku
tejto rozhodcovskej doložky, ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby
na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou
v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu.
Odvolací súd sa stotožnil s právnym názorom súdu prvého stupňa, že túto rozhodcovskú doložku
si spotrebiteľ (povinný) nedojednal individuálne a pri jej akceptácii nemal na výber, vzhľadom na jej
spojenie s ďalšími podmienkami zmluvy. Celú zmluvu, mohol ako celok len prijať a podrobiť sa týmto
podmienkam, alebo celú zmluvu odmietnuť. Za týchto okolností preto aj odvolací súd je toho názoru,
že rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, nakoľko spôsobuje nerovnováhu v
právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech povinného, preto je neplatná v celom rozsahu.

Z týchto dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa §
219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Pokiaľ ide o návrh oprávneného na prerušenie exekučného konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p.,
odvolací súd dospel k záveru, že mu nie je možné vyhovieť.

Podľa § 251 ods. 1 O.s.p. ak osobitný predpis neustanovuje inak, výkon rozhodnutia nemožno prerušiť,
nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení výkonu rozhodnutia nemožno podať návrh na obnovu
výkonu rozhodnutia.

Osobitné pravidlá týkajúce sa exekučného konania, stanovené v citovanom zákonnom ustanovení sa
uplatňujú pri výkone rozhodnutia, resp. exekúcii so zreteľom na jej podstatu, pretože nasleduje až po
tom, čo existuje exekučný titul, pred vydaním ktorého sa účastníci konania mohli brániť a presadzovať
svoje oprávnenia procesne určeným spôsobom vrátane návrhov, ktoré sú týmto ustanovením priamo
vylúčené. Odvolací súd tak návrh oprávneného na prerušenie exekúcie zamietol.

Taktiež návrh oprávneného na predloženie prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru EÚ považoval
odvolací súd za nedôvodný. Súdny dvor EÚ už totiž v obdobných veciach, v ktorých účastníkom vo
vnútroštátnom konaní bol i oprávnený, judikoval, že Súdny dvor môže v rámci právomoci zverenej mu



čl. 267 ZFEÚ vykladať všeobecné kritéria používané normotvorcom Únie na definovanie pojmu nekalá
podmienka. Nemôže sa však vyjadriť k uplatňovaniu týchto všeobecných kritérií na osobitnú podmienku,
ktorá musí byť skúmaná v závislosti od okolností konkrétneho prípadu. Je úlohou vnútroštátneho súdu
určiť, či sa má zmluvná podmienka v konkrétnej veci považovať za nekalú vzhľadom na všetky okolnosti
týkajúce sa uzavretia zmluvy. V prípade kladnej odpovede je potom úlohou vnútroštátneho súdu vyvodiť
všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva s cieľom ubezpečiť sa, že spotrebiteľ
nie je touto podmienkou viazaný (uznesenie Súdneho dvora EÚ zo dňa 16. 11. 2010, C -76/10, bod
60-63; rozsudok zo dňa 01. 04. 2004 Freiburger Komunnalbauten C-237/02, bod 19). Súdny dvor EÚ tak
nie je oprávnený uplatňovať právne predpisy Únie na konkrétny prípad, môže sa len vyjadriť k výkladu
Zmluvy a aktov, prijatých inštitúciami únie (rozsudok zo dňa 06. 10. 2005, My Travel, C-291/03, bod
43). Predbežné otázky, ktorých položenie navrhol oprávnený, sa týkajú posúdenia nekalosti konkrétnej
zmluvnej podmienky - rozhodcovskej doložky, ktorú oprávnený používa vo formulárových zmluvách, a
ktoré posúdenie spadá výlučne do pôsobnosti vnútroštátnych súdov. Pokiaľ oprávnený má za to, že
rozhodnutie súdu prvého stupňa zabránilo vymožiteľnosti jeho pohľadávky, odvolací súd zdôrazňuje, že
oprávnenému nič nebránilo uplatniť si svoje zmluvné nároky v riadnom súdnom konaní, v ktorom by bola
zabezpečená rovnosť účastníkov i s pohľadu riadnej aplikácie ustanovení spotrebiteľského práva.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne v pomere tri ku nule.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é.