Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 26CoPr/2/2015 z 14. 12. 2015 Citácia: rozsudok Krajského súdu Trnava z 14. decembra 2015, sp. zn. 26CoPr/2/2015, ECLI:SK:KSTT:2015:2114210145.1 Krajský súd Trnava | 26CoPr/2/2015 | ECLI:SK:KSTT:2015:2114210145.1 | 2015-12-14 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Pracovné právo Citované ustanovenia: § 69 ods. 1 písm. b) ZP, § 69 ods. 4 ZP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/0246bc31-9856-4be4-b3f4-deeeeb7199f2 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2015:2114210145.1 Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 26CoPr/2/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2114210145
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 12. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Jozef Mačej
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2114210145.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu Mgr. Jozefa Mačeja a sudcov JUDr. Kataríny
Slováčekovej a JUDr. Daniela Ilavského v právnej veci žalobcu: P. K., nar. X. H. XXXX, bytom F., M.
XXX/XX, zast. advokátkou: Mgr. Zuzana Lányiová, Hlohovec, Nám. sv. Michala 11, proti žalovanej:
TERMSTAV, a.s., Trnava, Pekárska 11, IČO: 31 321 607, o 5.212,81 eur a príslušenstvo, o odvolaní
žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Trnava z 25. februára 2015 č. k. 37Cpr/3/2014-60 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa I/ uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi 5.212,81 eur
spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,25% ročne zo sumy 5.212,81 eur od 1. apríla 2014 do zaplatenia,
to všetko do troch dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozsudku a II/ uložil žalovanej povinnosť
zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania a právneho zastúpenia vo výške 918,40 eur, a to do troch dní
odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozsudku k rukám Mgr. Zuzany Lányiovej, zast. žalobcu. Vecne
tým, že po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že žalobný nárok je dôvodný v celom rozsahu.
Uviedol, že účastníci konania uzavreli dňa 3. júna 1996 pracovnú zmluvu, ktorý pracovný pomer bol
ukončený okamžitým skončením žalobcu listom zo dňa 5. februára 2014 (prevzatý žalovanou dňa 7.
februára 2014), a to v zmysle § 69 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce (zákona č. 311/2001 Z. z. v znení
neskorších zmien a doplnkov), pretože žalovaná nevyplatila žalobcovi mzdu, resp. jej časť do 15 dní po
uplynutí jej splatnosti. Prvostupňový súd zistil, že za mesiac apríl 2013 mala žalovaná žalobcovi vyplatiť
sumu 715,25 eur - vyplatila mu 400,00 eur (nedoplatok 315,25 eur), za mesiac júl 2013 mala žalovaná
žalobcovi vyplatiť sumu 923,60 eur - nezaplatila mu nič (nedoplatok 923,60 eur), za mesiac august 2013
mala žalovaná žalobcovi vyplatiť sumu 830,53 eur - vyplatila mu 390,00 eur (nedoplatok 440,53 eur),
za mesiac október 2013 mala žalovaná žalobcovi vyplatiť 707,59 eur - vyplatila mu 500 eur (nedoplatok
207,59 eur), za mesiac november 2013 mala žalovaná žalobcovi vyplatiť 703,96 eur - vyplatila mu 500
eur (nedoplatok 203,96 eur), za mesiac december 2013 mala žalovaná žalobcovi vyplatiť 727,55 eur -
vyplatila mu 207,59 eur (nedoplatok 519,96 eur), za mesiac január 2014 mala žalovaná žalobcovi vyplatiť
466,54 eur - nezaplatila mu nič (nedoplatok 466,54 eur), za mesiac február 2014 mala žalovaná žalobcovi
vyplatiť 392,38 eur - nezaplatila mu nič (nedoplatok 392,38 eur); celkovo tak žalovaná žalobcovi
nevyplatila mzdu v sume 3.469,81 eur, čo je zrejmé z výplatných pások vyhotovených samotnou
žalovanou (tu sa súd prvého stupňa nestotožnil s tvrdením žalovanej, že mzda žalobcu bola vyčíslená
nesprávne, okrem toho k tejto skutočnosti neposkytla žiadne bližšie zdôvodnenie, nieto ešte akýkoľvek
dôkaz!). Keďže žalovaná ako zamestnávateľka nevyplatila žalobcovi ako zamestnancovi mzdu, resp. jej
časť do 15 dní po uplynutí splatnosti, žalobca skončil pracovný pomer okamžite z dôvodu podľa § 69,
ods. 1, písm. b) Zákonníka práce, pričom podľa § 69, ods. 4 Zákonníka práce má nárok na náhradu



mzdy v sume svojho priemerného mesačného zárobku za výpovednú dobu dvoch mesiacov - žalobca
si voči žalovanej preto dôvodne uplatnil aj náhradu mzdy v sume svojho priemerného mesačného
zárobku za výpovednú dobu dvoch mesiacov, keď priemerným mesačným zárobkom žalobcu je suma
871,50 eur, t. j. za dva mesiace patrí žalobcovi náhrada mzdy v sume 1.743,00 eur. Žalovaná ako
dôvod nevyplatenia dlžnej mzdy, resp. náhrady uvádzala údajné absencie žalobcu - toto svoje tvrdenie
však nijako neodôvodnila, naopak žalobca preukázal odpracovanie všetkých zmien, keď súdu predložil
evidenciu dochádzky za predmetné obdobie, resp. žalovaná nepredložila žiaden dôkaz o absenciách
žalobcu (napr. upozornenie na nedostatky v práci, na porušenie pracovnej disciplíny navrhovateľom a
pod.). Vzhľadom na uvedené rozhodol súd prvého stupňa tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti
jeho rozhodnutia, teda návrhu žalobcu v časti istiny vyhovel a žalovanej uložil povinnosť zaplatiť mu
5.212,81 eur, ako neuhradenú časť mzdy vo výške 3.469,81 eur za obdobie mesiacov apríl 2013 až
február 2014 + náhradu mzdy v sume priemerného mesačného zárobku za výpovednú dobu dvoch
mesiacov, v súvislosti s ukončením pracovného pomeru navrhovateľa vo výške 1.743,00 eur. Čo sa
týka úroku z omeškania na tento má žalobca taktiež nárok a to vo výške základnej úrokovej sadzby
Európskej centrálnej banky platnej k prvému dňu omeškania (od 13.11.2013 do 10.6.2014 vo výške
0,25%) zvýšenej o päť percentuálnych bodov, preto rozhodol tak že žalobcovi priznal úrok z omeškania
vo výške 5,25% ročne zo sumy 5.212,81 eur od 1.4.2014 (deň nasledujúci po dni splatnosti mzdy
a náhrady mzdy za mesiac február 2014) do zaplatenia (pričom právo na úrok z omeškania priznal
žalobcovi od toho dňa, od ktorého to požadoval, keď žalobca žiadal priznať právo na úrok z omeškania
za kratšie obdobie, než za aké mal v skutočnosti nárok - uvedené sa týka čiastočne neuhradenej mzdy
za mesiace apríl 2013 až január 2014). O náhrade trov konania rozhodol prvostupňový súd v zmysle ust.
§ 142 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 149 ods. 1 O. s. p. a v súlade s § 10, § 16 a § 17 vyhlášky MS SR
č. 655/2004 Z.z. plne úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov konania v sume 918,40 eur, a to ako
náhradu ním zaplateného súdneho poplatku vo výške 312,50 eur a trovy právneho zastúpenia vo výške
605,90 eur (za 3 úkony právnej pomoci po 180,93 eur, spolu vo výške 542,79 eur, 2x režijný paušál po
8,04 eur, spolu vo výške 16,08 eur, 1x režijný paušál po 8,39 eur, 2x náhrada za stratu času po 13,98
eur, spolu vo výške 27,96 eur, spotreba PHM za cestu Hlohovec - Trnava a späť pri spotrebe osobného
motorového vozidla 7,0 l na 100 km a pri vzdialenosti Hlohovec - Trnava a späť 40 km a pri cene PHM
1,20 eur vo výške 3,36 eur, náhrada za použitie motorového vozidla vo výške 0,183 eur za km jazdy pri
vzdialenosti Hlohovec - Trnava a späť 40 km vo výške 7,32 eur), proti procesne neúspešnej žalovanej.

Proti rozsudku podala včas odvolanie len žalovaná a to s návrhom na jeho zrušenie a vrátenie
veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Uviedla, že žalobca v mesiacoch apríl 2013 až február
2014 nevykonával pre ňu žiadnu prácu a z dôvodu jeho sústavných absencií mu bola mzda krátená v
zmysle príslušných ustanovení Zákonníka práce. Výplatné pásky predložené žalobcom nezodpovedajú
skutočnosti a neboli ňou vystavené a ani podpísané. Vo veci rozhodol prvostupňový súd bez
vypočutia zástupcu žalovanej, čím jej odňal možnosť konať pred súdom. Namietala správnosť výpočtu
priemerného mesačného zárobku žalobcom a za tým účelom navrhovala ustanoviť znalca na výpočet
priemerného mesačného zárobku žalobcu.

Žalobca navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť ako vecne správny, stotožňujúc sa so závermi vedúcimi k
vyhoveniu žalobe, popierajúc tvrdenia žalovanej z jej odvolania a napokon majúc za to, že odvolateľkou
uvádzané dôvody odvolania nemajú na spôsob rozhodnutia žiaden vplyv.

Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 2 písm. b) O. s. p. v medziach odvolania žalovanej vec v
celom rozsahu (keď od výslovne napadnutého výroku rozsudku vo veci samej, bol závislým aj výrok o
trovách konania) a to podľa § 214 ods. 2 O. s. p. bez pojednávania, pretože tu síce šlo (predovšetkým)
o vec samu, popri tom však nie aj o ktorýkoľvek zo zákonom ustanovených prípadov, vyžadujúcich
si prejednanie veci odvolacím súdom na pojednávaní (i z dôvodov uvedených neskôr tu nevznikla
potreba opakovania ani dopĺňania dokazovania, nešlo tu o konanie vo veci porušenia zásady rovnakého
zaobchádzania a pojednávanie odvolacieho súdu si nevyžadoval ani žiaden dôležitý verejný záujem) a
dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa treba považovať za vecne správny.

Predovšetkým odvolací súd nemal dôvod, pre ktorý by nemal súhlasiť s argumentáciou súdu
prvého stupňa, použitou ním na podporu zvoleného spôsobu rozhodnutia predostretých odvolaciemu
súdu (tak ako tieto dôvody boli urobené súčasťou písomného vyhotovenia rozsudku). Odôvodnenie
napadnutého rozsudku totiž nevykazovalo žiadne vecné, logické ani právne medzery; bolo tak nielen
vnútorne dostatočne súdržné, ale i objektívne presvedčivé a odvolaciemu súdu pri vypravení rozsudku



súdu prvého stupňa takýmto odôvodnením by prakticky postačovalo i len obmedziť sa na konštatovanie
správnosti dôvodov použitých už v prvom stupni (prvá časť ust. § 219 ods. 2 O. s. p.). Len pre
nevyhnutnosť vyporiadania sa aj s odvolacími námietkami, pre celkovú úplnosť považuje za potrebné
doplniť (§ 219 ods. 2 O. s. p. in fine) nasledovné :

Nebolo možné prijať odvolaciu námietku žalovanej nevyhovením jej návrhu vykonaním dôkazu
znaleckým posudkom, pretože súd v občianskom súdnom konaní nie je viazaný návrhmi účastníkov
na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na
vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou
súdu (viď § 120 ods. 1 O. s. p.) a nie účastníkov konania. Ak súd v priebehu konania nevykoná všetky
navrhované dôkazy, resp. vykoná iné dôkazy na zistenie skutočného stavu, nezakladá to vadu konania
v zmysle § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s § 221 ods. 1 písm. f) O. s. p., lebo to nemožno považovať
za odňatie možnosti konať pred súdom a za znemožnenie uplatnenia procesných práv, ktoré účastníci
mohli uplatniť a boli v dôsledku nesprávneho postupu súdu z nich vylúčení.

Rovnako nemohla obstáť odvolacia námietka žalovanej spočívajúca v nepreukázaní žalobcom
požadovaného nároku spočívajúceho v nevyplatení mu mzdy, pretože za požadované obdobie mal
absenciu, ako aj nesprávnosťou výpočtu priemerného mesačného zárobku. Okruh rozhodujúcich
skutočností, ktorých sa týkajú povinnosti tvrdenia a označenia dôkazov na preukázanie tvrdení, je daný
hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer účastníkov konania. Táto norma
zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností, ktoré musia byť preukázané), ako aj
nositeľa dôkazného bremena. V konaní o splnenie záväzkov z pracovnej zmluvy má žalobca povinnosť
bremeno tvrdenia v tom, že so žalovanou (dlžníkom) uzavrel zmluvu, že na jej základe jej poskytol
určité plnenie a že žalovaná za toto plnenie neposkytol riadne a včas dohodnutú odplatu (mzdu). Na
povinnosť tvrdenia nadväzuje povinnosť označiť dôkazy preukazujúce tvrdené skutočnosti; žalobcu
zaťažuje dôkazné bremeno preukázať uzavretie zmluvy a poskytnutie plnenia žalovanej podľa nej.
Pokiaľ sú tieto skutočnosti preukázané, žalobca uniesol tak bremeno tvrdenia, ako aj bremeno dôkazu.
Žalovaná nie je procesným subjektom, ktorého by sa vyššie spomenuté procesné povinnosti netýkali;
pokiaľ sa chce v konaní úspešne brániť, musí tvrdiť, že za požadované obdobie žalobcovi neprináleží
plnenie (mzda) z dôvodu absencie a na svoje tvrdenie musí označiť dôkazy. Teória v tejto súvislosti
hovorí o tzv. presúvaní dôkazného bremena. Ide tu o rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena
medzi účastníkov konania v závislosti na aktuálnom stave (priebehu) konania a na tom, ako právna
norma vymedzuje práva a povinnosti účastníkov hmotnoprávneho vzťahu. Pokiaľ chcela byť žalovaná
v konaní úspešná, mala prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania a na svoje tvrdenia (o
absencii a nesprávnosti výšky priznaného plnenia) mala označiť, resp. predložiť dôkazné prostriedky. V
uvedenom zmysle ale žalovaná procesnú povinnosť tvrdenia nesplnila.

Ak odvolanie obsahovalo len odvolacie námietky, na ktoré dal odvolací súd odpoveď, bolo potrebné
konštatovať jeho nedôvodnosť a odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa (vrátane
rozhodnutia takýmto rozsudkom o trovách konania, ktoré malo povahu rozhodnutia závislého na
rozhodnutí vo veci samej) podľa § 219 ods. 1 aj 2 O. s. p. potvrdil.

O trovách konania rozhodol odvolací súd v zmysle § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p. a v konaní
úspešnému žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, keďže požiadavku na náhradu
návrhom neuplatnil (§ 151 ods. 1 O. s. p.) a z obsahu spisu mu vznik žiadnych trov odvolacieho konania
nevyplýva.

K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 zákona č.
757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.

Ak povinnosti uložené rozsudkom aj uznesením súdu prvého stupňa v spojení s týmto rozsudkom
odvolacieho súdu nebudú splnené dobrovoľne, možno sa ich splnenia domáhať návrhom na vykonanie
exekúcie.