Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžo/19/2016 z 27. 2. 2018
Citácia: rozsudok Najvyššieho súdu SR z 27. februára 2018, sp. zn. 2Sžo/19/2016, ECLI:SK:NSSR:2018:8014201070.1
Najvyšší súd | 2Sžo/19/2016 | ECLI:SK:NSSR:2018:8014201070.1 | 2018-02-27 | Rozsudok
Oblasť práva: Správne právo – Ostatné
Citované ustanovenia: OSP, § 250ja ods. 2 OSP, § 250ja ods. 3 OSP, § 221 ods. 2 písm. h) OSP, § 221 ods. 2 OSP, § 246c ods. 1 OSP, zákon č. 200/1998 Z. z. o štátnej službe colníkov a o zmene a doplnení niektorých ďalších zákonov, § 183 ods. 1 písm. e) zákona č. 200/1998 Z. z., § 44 ods. 3 písm. a) zákona č. 200/1998 Z. z., § 44 ods. 3 písm. b) zákona č. 200/1998 Z. z., § 44 ods. 3 písm. g) zákona č. 200/1998 Z. z., § 44 ods. 3 písm. h) zákona č. 200/1998 Z. z.
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/f7ad6f38-d082-4517-b826-26ea219009dd
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:8014201070.1

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 2Sžo/19/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8014201070
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 02. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Elena Kováčová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2018:8014201070.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eleny Kováčovej a
členov senátu JUDr. Kataríny Benczovej a JUDr. Jozefa Hargaša Xv právnej veci žalobcu: Z. K., bytom
S. XXX/XX, Snina, zastúpeného advokátom JUDr. Ladislavom Miklušom, Stará Bašta 2, Košice, proti
žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, Banská Bystrica o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1010604/1/289740/2014 zo dňa 24. júna 2014 o odvolaní žalobcu
proti rozsudku Krajského súdu v Prešove č. k. 3S/60/2014-44 zo dňa 11. septembra 2015 takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 3S/60/2014-44
zo dňa 11. septembra 2015  p o t v r d z u j e .

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania  n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Prešove zamietol s poukazom na ustanovenie § 250j ods.
1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len ako „OSP“) žalobu o preskúmanie rozhodnutia, ktorým
žalovaný podľa § 232 ods. 4 zákona č. 200/1998 Z. z. o štátnej službe colníkov a o zmene a doplnení
niektorých ďalších zákonov (ďalej aj ako „zákon č. 200/1998 Z. z.“ alebo „zákon o štátnej službe colníkov“
alebo „citovaný zákon“) zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie riaditeľa Colného úradu
Michalovce č. 1095331/1/141823/1/2014 zo dňa 18.03.2014, ktorým bol žalobca v súlade s ustanovením
§ 183 ods. 1 písm. e) zákona č. 200/1998 Z. z. prepustený zo služobného pomeru v stálej štátnej službe,
vo funkcii odborný colný referent na pobočke Colného úradu Ubľa. Dôvodom prepustenia žalobcu zo
služobného pomeru colníka bolo porušenie služobných povinností colníka stanovených v § 44 ods. 3
písm. a), b), g) a h) zákona č. 200/1998 Z. z. zvlášť hrubým spôsobom, nakoľko bol nedisciplinovaný a
neriadil sa zákonom č. 200/1998 Z. z. tým, že si neplnil svedomite úlohy uvedené v rozkazoch prezidenta
finančnej správy a riaditeľa Colného úradu Michalovce, nevykonával štátnu službu riadne, nezdržal
sa konania, ktoré by mohlo narušiť vážnosť finančnej správy alebo ohroziť dôveru k finančnej správe,
nedodržal služobnú disciplínu  a jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých
záujmov štátnej služby. O trovách konania rozhodol krajský súd podľa § 250k ods. 1 OSP tak, že v
konaní neúspešnému žalobcovi ich náhradu nepriznal.

Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku, odvolávajúc sa na ustanovenia § 44 ods. 3 písm.
a), b), g) a h) a § 183 ods. 1 písm. d) zákona o štátnej službe colníkov uviedol, že dňa 08.12.2013
sa dopustil tohto protiprávneho konania, kedy v rozpore s odsekom 26 rozkazu prezidenta finančnej
správy č. 1/2013/1100601, v rozpore s odsekom 4 písm. c) rozkazu riaditeľa Colného úradu Michalovce
č. 538/2008 v znení jeho zmeny č. 434/2009, v rozpore s odsekom 2.2 písm. a) prílohy č. 2 k rozkazu
riaditeľa Colného úradu Michalovce č. 538/2008, v rozpore s odsekom 3 riaditeľa Colného úradu
Michalovce č. 86/2009, v rozpore s odsekom 3 písm. i) rozkazu vedúceho pobočky Colného úradu



Ubľa č. 1/2013 a v rozpore s odsekom 2 písm. a) rozkazu vedúceho pobočky Colného úradu Ubľa č.
2/2008, pri výkone štátnej služby na hraničnom priechode Ubľa pri výkone colnej kontroly štyroch peších
cestujúcich - príslušníkov OHK PZ Ubľa, ktorú vykonal na pracovisku VSTUP 05 peší (na pracovisko,
na ktoré nebol pridelený, nakoľko bol zaradený na pracovisko VSTUP 15 a na výkon služby na tomto
pracovisku mu nebol daný ani pokyn vedúceho zmeny), nezapísal uvedených cestujúcich vstupujúcich
na územie Slovenskej republiky z územia Ukrajiny, ako aj údaje o nimi dovážaných množstvách liehovín
(po 1000 ml na každého cestujúceho) a nimi dovážaných tabakových výrobkov (po 40 kusov cigariet na
každého cestujúceho) do APV TALON. Žalobca sa týmto konaním dopustil porušenia služobnej prísahy
a služobnej povinnosti stanovenej v § 44 ods. 3 písm. a), b), g) a h) zákona č. 200/1998 Z. z. zvlášť
hrubým spôsobom, pretože bol nedisciplinovaný a neriadil sa zákonom č. 200/1998 Z. z. tým, že si neplnil
svedomite úlohy uvedené v rozkazoch prezidenta finančnej správy, riaditeľa Colného úradu Michalovce
a vedúceho pobočky Colného úradu Ubľa, nevykonával štátnu službu riadne, nezdržal sa konania,
ktoré by mohlo narušiť vážnosť finančnej správy alebo ohroziť dôveru k finančnej správe, nedodržal
služobnú disciplínu. Jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej
služby, nakoľko je nezlučiteľné so záujmami štátnej služby, ktoré spočívajú v zabezpečení dôsledného
dodržiavania služobnej disciplíny všetkými colníkmi a v upevňovaní dôvery vo finančnú správu, aby v
služobnom pomere zotrval colník, ktorý nedáva dostatočné záruky na riadny výkon štátnej služby.

K námietke žalobcu, že jeho služobný pomer by bol ukončený dňom 31.03.2014 a to uvoľnením na
základe jeho žiadosti, o čom riaditeľ colného úradu rozhodol rozhodnutím č. 18/2014-1010601 zo dňa
07.02.2014, právoplatným dňa 26.02.2014, na základe čoho je ťažko odôvodniteľné, že jeho ponechanie
v služobnom pomere v termíne od 18.03.2014 do 31.03.2014, t. j. už len 13 dní, z ktorých by pri čerpaní
dovolenky a momentálnej práceneschopnosti reálne neodslúžil ani jeden deň, by bolo na ujmu dôležitých
záujmov štátnej služby žalovaný uviedol, že riaditeľ colného úradu bol v zmysle § 184 zákona č. 200/1998
Z. z. povinný rozhodnúť o skončení služobného pomeru žalobcu uvoľnením a to na základe ním podanej
žiadosti, neznamená to však, že colník počas plynutia tejto doby do skončenia služobného pomeru, je v
„ochrannej dobe“, počas ktorej by ho príslušný nadriadený nemohol prepustiť podľa § 183 ods. 1 písm.
e) zákona č. 200/1998 Z. z., ak sa preukáže existencia zákonných dôvodov. V zmysle tohto paragrafu
bol riaditeľ Colného úradu Michalovce povinný konať a rozhodnúť o prepustení žalobcu zo služobného
pomeru, ak bolo jeho konanie protiprávne a v rozpore so záujmami štátnej služby.

Proti rozsudku krajského súdu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie, domáhajúc sa jeho zmeny
v podobe zrušenia rozhodnutia žalovaného Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky zo dňa
24.06.2014 č.1010604/1/289740/2014 v spojení s rozhodnutím riaditeľa Colného úradu Michalovce zo
dňa 18.03.2014 a vrátenia veci na nové konanie. Zároveň navrhol zaviazať žalovaného zaplatiť trovy
konania vrátane trov právneho zastúpenia trov konania vo výške 66,50,- eur a trov právneho zastúpenia
za štyri úkony právnej služby po 134,00 eur = 536,00 eur + 4-krát režijný paušál po 8,04 eur =32,16,-
eur spolu 568,16 eur.

Žalobca v odvolaní namietal, že v odôvodnení rozsudku Krajského súdu v Prešove sa dostatočne
nevenovala pozornosť aj skutočnosti, že prepustenie zo služobného pomeru colníka je len na
subjektívnom názore a ľubovôle jeho nadriadeného, ktoré by zároveň malo aj byť posúdením intenzity
porušenie služobnej prísahy a služobnej disciplíny v medziach zákona, ale ide len o individuálny právny
akt jednotlivca (riaditeľa colného úradu), ktorý si vyžiadal aj súhlasné stanovisko Závodného výboru
ZO SLOVESU pri Colnom úrade Michalovce, kde rozhoduje kolektív pracovníkov a tento mu ani svoj
súhlas s prepustením nedal. Podľa žalobcu je na uvážení, či v konkrétnom prípade nešlo o akt osobnej
pomsty individuálneho nadriadeného, ktorý disponuje touto právomocou rozlúčiť sa s nepohodlným
podriadeným, bez rešpektovania vôle poradného orgánu, ktorý je kolektívnym orgánom.

Zvyšné argumenty žalobcu uvádzané v odvolaní kopírujú vyjadrenia zo žaloby proti potvrdzujúcemu
rozhodnutiu žalovaného.

K námietke žalobcu, týkajúcej sa neuloženia záznamu do programu sa krajský súd vysporiadal na strane
č. 14 odsek 9, kde uviedol, že zapísané údaje sa samovoľne stratiť nemohli a údaje môžu vymazať len
správcovia programu na základe žiadosti, ktorá podaná nebola.

Námietku o nespôsobení žiadnej škody štátu krajský súd odôvodnil na strane č. 15 odsek 2, kde uviedol,
že nie je rozhodujúce, či v konkrétnom prípade vznikla škoda ale dôsledné vedenie a zapisovanie údajov



do programu je rozhodujúce z hľadiska splnenia podmienok pre oslobodenie od dovážaných platieb,
z čoho jednoznačne vyplýva, že nedôsledným zaznamenávaním údajov do databázy by k colným a
daňovým únikom dochádzalo.
S namietanou skutočnosťou, že v spisovom materiáli sa nenachádza prepis kamerového záznamu a
že žalobcovi nebolo umožnené oboznámiť sa s predmetným záznamom, sa krajský súd vysporiadal
na strane č. 15 odsek 3 tak, že súčasťou spisového materiálu je aj kamerový záznam. Žalobca bol
o tom informovaný na ústnom pojednávaní dňa 14.02.2014, kde mu bola daná možnosť vyjadriť sa
k jednotlivým dôkazom. Žalobca sa do zápisnice vyjadril, že sa oboznámil s kompletným spisovým
materiálom a kamerový záznam vidieť nepotreboval.

Žalobca namietal, že nebolo vyhovené jeho žiadosti o účasť na konfrontáciách s cieľom položiť
doplňujúce otázky zvyšným trom cestujúcim. Krajský súd sa uvedenou námietkou zaoberal na strane č.
16 ods. 1. Žalobca sa zúčastnil konfrontácie s cestujúcim p. E. pokiaľ ide o ďalších troch cestujúcich, tým
bola položená tá istá otázka, pričom žalobca uviedol, že chce položiť len túto jednu otázku pre všetkých.
Žalobcovej žiadosti bolo vyhovené.

Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu uviedol, že k námietke žalobcu týkajúcej sa posúdenia
závažnosti jeho konania neexistujú žiadne relevantné dôvody na zmenu právnej kvalifikácie konania
žalobcu, ktorého sa dopustil dňa 08.12.2013 a pre ktoré bol následne prepustený zo služobného
pomeru colníka. Nesplnenie základných služobných povinností zo strany žalobcu v priamom výkone
štátnej služby, ktoré mal dňa 08.12.2013 zabezpečovať na hraničnom priechode Ubľa pri plnení úloh
finančnej správy v mene Slovenskej republiky, bez ďalšieho založilo dôvod na skončenie služobného
pomeru prepustením. Ďalej k námietke žalobcu týkajúcej sa nesúhlasného stanoviska odborového
orgánu žalovaný uviedol, že nie je dôvodné zo strany žalobcu hodnotiť konanie žalovaného, ktorý
pri rozhodovaní o prepustení žalobcu zo služobného pomeru neprihliadol na stanovisko jedného
z odborových orgánov ako postup v rozpore so zákonom, a z tohto titulu napádať nezákonnosť
predmetného konania. K námietke žalobcu, ktorou vyjadruje pochybnosť „že jeho ponechanie v
služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby“ z toho dôvodu žalovaný
nepoukazuje na skutočnosť, že žalobca pred disciplinárnym previnením, na základe ktorého bol
následne prepustený zo služobného pomeru colníka, nebol dovtedy disciplinárne riešený či postihovaný.
K námietke žalobcu, ktorou poukazuje na skutočnosť, že napadnuté rozhodnutie nekorešponduje so
spisovým materiálom, výrok je diametrálne v rozpore s obsahom svedeckých výpovedí, v rozpore
so zásadou materiálnej pravdy, v rozpore s povinnosťou spoľahlivo zisteného skutočného stavu veci
a logického vyústenia vyhotovených dôkazov, okolností prípadu a všetkých skutočností do prijatého
záveru žalovaný uviedol, že ide o námietky, ktorých zámerom bolo spochybniť zákonnosť rozhodnutia
a následne napadnutého rozsudku a sú bezpredmetné, nepodložené žiadnymi relevantnými dôkazmi.
Podľa žalovaného je námietka absencie údajného dôkazu jednoznačne nepravdivá a mätúca, čo je
preukázané aj jeho samotným vyjadrením zo dňa 14.02.2014 (zápisnica z ústneho pojednávania zn.
1095331/1/84356/2014).

Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu navrhol napadnutý rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k.
3S/60/2014-44 zo dňa 11.09.2015 podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdiť a žalobcovi
nepriznať náhradu trov konania.

Dňom 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok upravujúci v
zmysle § 1 písm. a) právomoc a príslušnosť správneho súdu konajúceho a rozhodujúceho v správnom
súdnictve, a v zmysle § 1 písm. b) konanie a postup správneho súdu, účastníkov konania a ďalších osôb
v správnom súdnictve.

Podľa § 492 ods. 2 Správneho súdneho poriadku odvolacie konania podľa piatej časti Občianskeho
súdneho poriadku začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia podľa
doterajších predpisov. V súlade s uvedenými prechodnými ustanoveniami najvyšší súd v danej veci
postupoval podľa doterajšieho predpisu, Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len OSP).

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj ako „najvyšší súd“) ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP)
preskúmal napadnutý rozsudok ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu a v medziach
podaného odvolania (§ 246c ods. 1 veta prvá a § 212 ods. 1 OSP), odvolanie prejednal bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 250ja ods. 2 OSP, keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený



minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky  www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 OSP),
a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné priznať úspech.

V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť
postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia alebo zrušujú práva alebo
povinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako aj rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené
záujmy týchto osôb môžu byť priamo dotknuté (§ 244 ods. 1, 2 OSP).

V prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená
rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia
a postupu, súd postupuje podľa ustanovení druhej hlavy piatej časti OSP (§ 247 ods. 1 OSP).

Predpokladom vzniku služobného pomeru colníka je zloženie služobnej prísahy, v ktorej je subsumovaný
sľub čestnosti, statočnosti, disciplinovanosti ako aj ochrany bezpečnosti a verejného poriadku (§ 17 ods.
1 zákona č. 200/1998 Z. z.).

Služobná disciplína colníkov spočíva v dôslednom plnení služobných povinností, ktoré sú ustanovené
ústavou, ústavnými zákonmi, zákonmi, ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi, služobnou
prísahou, rozkazmi, nariadeniami, príkazmi a pokynmi nadriadených (§ 43 zákona č. 200/1998 Z. z.).

Podľa § 44 ods. 3 písm. a), b), g), h) citovaného zákona je colník povinný
a) plniť svedomite úlohy, ktoré sú uložené ústavou, ústavnými zákonmi, zákonmi a ďalšími všeobecne
záväznými právnymi predpismi, ako aj úlohy uložené rozkazmi, nariadeniami, príkazmi a pokynmi
nadriadených, ak bol s nimi riadne oboznámený,
b) vykonávať štátnu službu osobne, riadne a včas,
g) v štátnej službe i mimo štátnej služby zdržať sa konania, ktoré by mohlo narušiť vážnosť finančnej
správy alebo ohroziť dôveru k finančnej správe
h) dodržiavať služobnú disciplínu.

Podľa § 183 ods. 1 písm. e) citovaného zákona, minister alebo príslušný nadriadený prepustí colníka zo
služobného pomeru, ak porušil služobnú prísahu alebo služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom a
jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby.
Podľa § 227 ods. 1 zákona o štátnej službe colníkov, za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými
možno zistiť a objasniť skutočný stav veci a ktoré sú v súlade s právnymi predpismi.

Podľa § 227 ods. 4 citovaného zákona, oprávnený orgán hodnotí dôkazy podľa vlastnej úvahy, a to
každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti.

Náležitosti rozhodnutia sú upravené v ustanovení § 230 ods. 1 až 4 citovaného zákona.

Úlohou súdu v konaní bolo posúdiť, či správny orgán postupoval v súlade so zákonom a či konaním
žalobcu boli naplnené znaky prepúšťacieho dôvodu podľa § 183 ods. 1 písm. e) citovaného zákona z
hľadiska závažnosti možného negatívneho vplyvu v služobnom pomere.

Najvyšší súd z administratívneho spisu zistil, že napadnutým rozhodnutím žalovaný zamietol odvolanie
žalobcu a súčasne potvrdil rozhodnutie riaditeľa Colného úradu Michalovce č. 1095331/1/141823/1/2014
zo dňa 18.03.2014, ktorým bol žalobca podľa § 183 ods. 1 písm. e) zákona o štátnej službe colníkov
prepustený zo služobného pomeru v stálej štátnej službe z dôvodu, že zvlášť hrubým spôsobom
porušil služobné povinnosti colníka stanovené v § 44 ods. 3 písm. a), b), g) a h) citovaného zákona
a to tým, že dňa 08.12 2013 vykonával žalobca štátnu službu na hraničnom priechode Ubľa, podľa
rozdeľovníka služieb bol zaradený na pracovisko VSTUP 15. V čase o 7.44 hod., vykonal colnú kontrolu
štyroch peších cestujúcich na pracovisku VSTUP 05, kde nebol zaradený. Žalobca nezapísal uvedených
štyroch cestujúcich vstupujúcich na územie Slovenskej republiky z územia Ukrajiny, ako aj údaje o
nimi dovážaných množstvách liehovín a nimi dovážaných tabakových výrobkov do programu APV
TALON (ďalej len „program“ alebo „APV TALON“). V prvom úradnom zázname vypovedal žalobca,
že zápis tovaru dovážaného cestujúcimi „kolegami policajtmi“ nevykonal na podnet týchto cestujúcich
a svoje konanie oľutoval. Na základe uvedeného vedúci Pobočky colného úradu Ubľa predložil



riaditeľovi Colného úradu Michalovce návrh na začatie disciplinárneho konania. Na základe šetrenia
sa k predmetnej veci vyjadrili aj štyria peší cestujúci. Po oboznámení sa s obsahom kamerového
záznamu z priebehu služby po posúdení veci, vzhľadom na porušenie služobnej prísahy, ako aj služobnej
povinnosti spracoval nadriadený žalobcu návrh na prepustenie žalobcu zo služobného pomeru colníka,
za základe ktorého začalo konanie vo veci skončenia služobného pomeru. Dňa 14.02.2014 sa žalobca
k veci vyjadril do zápisnice na ústnom pojednávaní, kde uviedol že zápisnicu zo dňa 23.12.2013 spísal
pod nátlakom. Ďalej uviedol uvedených cestujúcich prihlásil do programu a nevie si vysvetliť prečo v
programe absentujú zápisy. Navrhol vykonať dôkaz konfrontáciu s dotknutými cestujúcimi a navrhol
požiadať autora APV TALON, či mohol program namiesto uložiť údaje zmazať údaje. Dňa 18.02.2014
sa uskutočnila konfrontácia žalobcu a cestujúceho npráp. Bc. A. E.. Ďalšie konfrontácie sa neuskutočnili
vzhľadom na to, že bol žalobca dlhodobo dočasne práceneschopný na výkon štátnej služby. Dňa
03.04.2014 sa uskutočnilo prejednanie veci s cestujúcimi Mgr. A. B., Ing. W. K. a Z. T., ktorí zhodne
uviedli, že žalobcu poznajú len zo služobnej činnosti, pričom si nepamätali aký tovar dovážali, okrem
Mgr. A. B., ktorý opätovne uviedol, že k colnej kontrole mal nejaké sladkosti, dve krabičky cigariet a fľašu
alkoholu. Všetci zhodne potvrdili, že sa colnej kontrole podrobili, predložili cestovné pasy, a že žalobca
niečo zapisoval do počítača, ale oni priamo na obrazovku nevideli.

Z výpovede tvorcu APV TALON vyplývalo, že program eviduje len údaje o tom, kto a kedy sa prihlásil,
ale nie to, na akom pracovisku sa prihlásil. Ďalej uviedol, že zapísané údaje sa samovoľne stratiť
nemôžu. Program ukladá aj čiastkové úkony používateľa a dokonca uchováva takéto historické údaje
aj v prípade, ak sa samotný zápis prestupu neuskutoční. Žiadny takýto historický zápis, ktorý bol
uskutočnený žalobcom v predmetný deň sa v databáze nenachádzal. Údaje o prestupoch, ktoré už boli
do databázy zapísané, nemôžu používatelia APV TALON zmazať, údaje môžu vymazať len správcovia
na základe žiadosti, pričom uviedol, že žiadosť o vymazanie dotknutých údajov podaná nebola.

Najvyšší súd sa stotožnil so záverom krajského súdu, že na základe správnym orgánom zadovážených
a vykonaných dôkazov bolo možné dôvodne považovať konanie žalobcu kladené mu za vinu za
dostatočne preukázané. V konaní nebolo spochybnené, že išlo o dôkazy zadovážené a vykonané v
súlade s ustanovením § 227 ods. 1 citovaného zákona a vyhodnotené v súlade so zásadou voľného
hodnotenia dôkazov v zmysle § 227 ods. 4 citovaného zákona, ktoré nasvedčovali tomu, že predmetné
skutky sa stali tak, ako to uviedol správny orgán prvého stupňa vo svojom rozhodnutí.

Uvedeným konaním aj podľa názoru najvyššieho súdu boli naplnené znaky prepúšťacieho dôvodu podľa
§ 183 ods. 1 písm. e) citovaného zákona, pretože žalobca ním zvlášť hrubým spôsobom porušil služobnú
prísahu a služobné povinnosti tak, že jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých
záujmov štátnej služby.

Najvyšší súd posúdil formálne a obsahové náležitosti rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu
ako aj žalovaného, nevzhliadol ich nezákonnosť, tieto podľa jeho názoru sú náležite a podrobne
odôvodené, zdôrazniac zároveň, že žalovaný správny orgán sa vo svojom rozhodnutí náležitým
spôsobom vysporiadal so všetkými námietkami žalobcu, vznesenými v jeho odvolaní.

Najvyšší súd Slovenskej republiky má za to, že v danom prípade záviselo len od úvahy správneho
orgánu, či žalobcu v súlade s ustanovením § 42 ods. 1 zákona o štátnej službe colníkov dočasne pozbaví
výkonu štátnej služby, alebo ho zo služobného pomeru podľa § 183 ods. 1 písm. e) citovaného zákona
prepustí, keďže ustanovenie § 42 ods. 1 citovaného zákona, príslušnému správnemu orgánu neukladá
obligatórnu povinnosť, aby svojím rozhodnutím dočasne pozbavil colníka výkonu štátnej služby, ak sa
tento stane dôvodne podozrivým, že porušil služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom, alebo je
podozrivý, že spáchal trestný čin, a jeho ďalšie ponechanie vo výkone štátnej služby by ohrozovalo
dôležitý záujem štátnej služby.

Najvyšší súd je názoru, že žalobca svojím konaním porušil niekoľko predpisov pri priamom výkone služby
na hraničnom priechode tým, že nezapísal cestujúcich do aplikačného vybavenia programu a údaje o
nich, o dovážaní tovaru, tabakové výrobky a lieh a vlastne nemohol reálne a riadne plniť úlohy finančnej
správy, nakoľko evidencia v programe je rozhodná a má opodstatnenie pre sledovanie pohyby tovaru
cez hranice. Zároveň ich žalobca nezapísal ako cestujúcich, čím si nesplnil svoju úlohu a nezastupoval
štát vo výkone služby riadne a disciplinovane. Konanie žalobcu je z hľadiska výkonu štátnej služby
absolútne neprijateľné, nakoľko zápis cestujúcich ako aj nimi dovážaný tovar do programu je rozhodujúci



pre posudzovanie splnenia podmienok pre oslobodenie od dovozných platieb v prípade návrhu na
prepustenie tabakových výrobkov a alkoholických nápojov do colného režimu voľný obeh s úplným
oslobodením od dovozných platieb. To, že žalobca nevykonával službu na pridelenom pracovisku,
ale na pracovisku, na ktoré nebol pridelený je tiež porušením, nakoľko mu nebol daný výkon tejto
colnej kontroly ani pokyn vedúceho zmeny na výkon colnej kontroly peších cestujúcich. Ponechanie
žalobcu v služobnom pomere by bolo podľa súdu na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby, ktoré je
potrebné posudzovať vzhľadom na charakter a závažnosť konania žalobcu v meradle širšieho rozsahu
zodpovednosti colníkov a ich spoločenského postavenia a úloh, ktoré v spoločnosti plnia prísnejšie.

Najvyšší súd k námietke žalobcu v odvolaní, že k danej udalosti nebol vypočutý colník A.l S. uvádza, že
na základe vyjadrenia riaditeľa colného úradu spočiatku bol vo veci prešetrovaný aj colník A. S. až do
momentu stotožnenia kontrolujúceho colníka v predmetnej veci sa objasňovali skutočnosti vyplývajúce z
rozdelenia colníkov, pričom n  pracovisko VSTUP 05 bol zaradený colník A. S.. Najvyšší súd sa stotožnil
s názorom správneho orgánu, že žalobcova obava o colníka A. S. bola výlučne jeho subjektívnym
vyjadrením, ktoré žalobca uviedol s odstupom času viac ako mesiaca a pol po vyjadrení pred riaditeľom
colného úradu.

Žalobca bol aj podľa názoru najvyššieho súdu dostatočne oboznámený s dôkazmi, aj so žiadosťou o
zabezpečenie vyjadrenia, z ktorej si žalobca zrealizoval výpisky.

Najvyšší súd k namietanej skutočnosti, že žalovaný nebral do úvahy nesúhlasné stanovisko Závodného
výboru ZO SLOVES pri Colnom úrade Michalovce k jeho prepusteniu uvádza, že stanoviskom
odborného orgánu nie je viazaný a zamietavé stanovisko odborového zväzu nie je dôvod na zrušenie
rozhodnutia o prepustení žalobcu zo služobného pomeru.

V predmetnom prípade riaditeľ colného úradu vychádzal z ust. § 182 ods. 1 a 8 zákona o štátnej
službe colníkov, v zmysle ktorých je nadriadený povinný rozhodnúť o uvoľnení a to v lehote najneskôr
do jedného mesiaca odo dňa doručenia žiadosti o uvoľnenie. Konanie vo veci skončenia služobného
pomeru prepustením v čase vydávania rozhodnutia o uvoľnení ukončené nebolo (nebolo skončené
dokazovanie v tomto konaní) a teda konanie colníka bolo stále v štádiu dôvodného podozrenia.
Rozhodnutie o uvoľnení nevytvorilo prekážku rozhodnutej veci, nakoľko bol žalobca stále colníkom a
naplnil znaky prepúšťacieho dôvodu.

Podľa názoru najvyššieho súdu žalobca neuviedol, kedy svoju práceneschopnosť ukončí. Zákonodarca
zakotvil výnimky zo zákazu prepustenia a tým umožnil, aby žalobca, voči ktorému bolo vedené konanie
vo veci služobného pomeru bol prepustený aj v ochrannej dobe (§ 186 ods. 2 zákona o štátnej službe
colníkov).

Žalobca zložil pri vzniku služobného pomeru služobnú prísahu a tým potvrdil svoj záväzok k Slovenskej
republike. Zložením služobnej prísahy sa občan stáva colníkom, teda súčasťou kategórie osôb, ktorých
konanie, ktoré je v rozpore s právnymi predpismi bude pre služobné pomery posudzované cez prizmu
tejto prísahy. Táto zodpovednosť colníka k rešpektovaniu právnych predpisov vyplýva z jeho účasti na
plnení funkcií štátu, ktoré plní s prihliadnutím na celkový právny finančný a sociálny status vyplývajúci
z tohto služobného pomeru.

Najvyšší súd na tomto mieste dáva tiež do pozornosti, že služobný pomer colníka vznikajúci
mocenským aktom služobného funkcionára (rozhodnutím o prijatí) je svojou povahou právnym pomerom
štátnozamestnaneckým - verejnoprávnym a po celú dobu svojho priebehu sa výrazne odlišuje od
pracovného pomeru, ktorý je naopak pomerom súkromnoprávnym a účastníci ktorého majú rovné
postavenie. Služobný pomer sa od pracovnoprávneho pomeru výrazne odlišuje aj spôsobmi svojho
skončenia - služobný pomer colníka sa tiež končí mocenským aktom - rozhodnutím o prepustení policajta
zo služobného pomeru zo zákonom stanovených dôvodov.

S poukazom na uvedené aj najvyšší súd dospel k záveru, že žalobca svojím konaním zvlášť hrubým
spôsobom porušil základné povinnosti colníka (§ 44 ods. 3 písm. a) b) g) a h) zákona o štátnej službe
colníkov). Pre prepustenie zo služobného pomeru colníka je potrebné aby naplnil dve kumulatívne
podmienky. Prvá je porušenie služobnej prísahy alebo služobnej povinnosti zvlášť hrubým spôsobom
žalobca túto podmienku splnil, keď nezapísal štyroch peších cestujúcich na pracovisku na ktoré nebol



pridelený a nebol mu daný ani pokyn vedúceho zmeny na prestup. V prípade nutnosti reagovať
na vzniknutú situáciu je nadriadený (vedúci zmeny) povinný organizovať výkon služby tak, aby bol
zabezpečený riadny priebeh, teda má možnosť vydať pokyn na zmenu pracoviska, čo neznamená
v tomto prípade, že sa na takýto výkon nevzťahuje povinnosť riadneho zápisu do programu. Druhá
podmienka je splnená, aj v tomto prípade ponechanie menovaného colníka v služobnom pomere by
bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby, ktoré spočívajú v zabezpečení dôsledného dodržiavania
služobnej disciplíny všetkými colníkmi a v upevňovaní dôvery vo finančnú správu.

Z uvedených dôvodov najvyšší súd nepovažoval námietky žalobcu za spôsobilé spochybniť vecnú
správnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného. Krajský súd nepochybil, keď žalobu ako nedôvodnú
zamietol.

Uvedenými úvahami sa riadil Najvyšší súd Slovenskej republiky, keď napadnutý rozsudok krajského
súdu vecne správny a v súlade so zákonom podľa § 250ja ods. 3 veta druhá OSP v spojení s § 219
ods. 1 a 2 OSP potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol najvyšší súd podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 250k ods. 1
a § 246c ods.1 veta prvá OSP tak, že účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko
žalobca nebol v konaní úspešný a žalovanému zákonný nárok na náhradu trov nevznikol.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.