Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 17Co/270/2012 z 19. 2. 2013
Citácia: rozsudok Krajského súdu Trenčín z 19. februára 2013, sp. zn. 17Co/270/2012, ECLI:SK:KSTN:2013:3804899248.1
Krajský súd Trenčín | 17Co/270/2012 | ECLI:SK:KSTN:2013:3804899248.1 | 2013-02-19 | Rozsudok
Oblasť práva: Občianske právo – Zodpovednosť za škodu
Citované ustanovenia: § 219 OSP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/d8894c8e-e6ba-4b80-be08-1a46d39e30a5
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2013:3804899248.1

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17Co/270/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3804899248
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 02. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Emília Zimová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2013:3804899248.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Zajacovej a sudkýň
JUDr. Emílie Zimovej a JUDr. Gabriely Janákovej v právnej veci navrhovateľa U. XX, s.r.o., so sídlom
v X., P. XX, IČO: XX XXX XXX, právne zastúpený Mgr. Tomášom Kulákom, advokátom so sídlom v
Bratislave, Šuty 21, proti odporcovi JUDr. P. W., súdnemu exekútorovi, Q. úrad L. so sídlom V L., právne
zastúpený Advokátskou kanceláriou JUDr. Zuzana Čížová, s.r. o., so sídlom J. Jesenského 69, Bánovce
nad Bebravou, IČO: 36 789 925, za účasti vedľajšieho účastníka na strane odporcu W. L., a.s. A. N.
R. X., P. XX, IČO: 31 595 545, o náhradu škody, na odvolanie odporcu proti rozsudku Okresného súdu
Prievidza zo dňa 20. marca 2012, č.k. 4C/53/2004-431, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti    p o t v r d z u j e.

Odporca je    p o v i n n ý    zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania v takej výške, ako
bude vyčíslená v písomnom vyhotovení rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zastavil konanie v časti o zaplatenie istiny 42.758,53 eur a
odporcu zaviazal zaplatiť navrhovateľovi 209.994,36 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 12,5%
ročne zo sumy 207.926,93 eur od 02.10.2003 do zaplatenia a spolu s úrokom z omeškania vo výške
12,5% ročne zo sumy 2.067,43 eur od 17.10.2003 do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti
tohto rozhodnutia. Vo zvyšku návrh zamietol a zaviazal odporcu zaplatiť navrhovateľovi trovy konania
vo výške 12.433,41 eur, do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia.

Súd prvého stupňa po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 27 ods. 1, 2 zák.č. 514/2003
Z.z., § 33 ods. 1,  § 37 ods. 3 zák.č. 233/1995 Z.z.. Uviedol, že po zhodnotení výsledkov dokazovania
dospel k záveru, že návrh je dôvodný. Súd vyhovel návrhu v časti týkajúcej sa istiny, ktorým žiadal
priznať náhradu škody vo výške 209.994,36 eur, ktorá suma zodpovedá sume 6.326.290,10 Sk, t.j.
skutočnej škode. V časti, v ktorej navrhovateľ žiadal priznal ušlý zisk vo výške 222.108,- Sk spočívajúcej
v strate úrokov, návrh zamietol. V konaní nebolo sporné, že odporca bol ustanovený za náhradníka
súdneho exekútora Mgr. Evy Miklovičovej, ktorej výkon úradu zanikol rozhodnutím Slovenskej komory
exekútorov zo dňa 15.04.2002. Odporca začal vykonávať exekučnú činnosť po Mgr. Eve Miklovičovej
a veci vedenej pod sp.zn. EX 2018/02 vyplýva, že vykonával exekučnú činnosť svojou osobou od
15.04.2002 do vyúčtovania trov exekúcie zo dňa 17.09.2003. V rámci tohto obdobia vydal odporca
exekučný príkaz na vykonanie exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu v banke a to dňa 11.06.2003 a
príkaz na začatie exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu v banke dňa 11.06.2003. Jedným z príkazov
prikázal odporca O. a.s. Bratislava, aby odo dňa doručenia príkazu zablokovala všetky účty povinného
vedené v ich banke. Tento príkaz bol O. a.s. X. doručený 17.06.2003. V príkaze na začatie exekúcie



odporca uviedol vykonateľný exekučný titul a to rozsudok vydaný Krajským súdom v Trenčíne zo dňa
24.06.1999, č.k. 9Cb/45/97-135. Za povinného označil L. strojárne I. T. a.s. L. Bystrica. L. tomuto
príkazu nebol prípustný opravný prostriedok. Odporca dňa 14.03.2003 vydal príkaz, ktorým prikázal
banke povinného O., aby odpísala vymáhanú pohľadávku zo všetkých účtov povinného. Aj v tomto
príkaze je ako vykonateľný titul uvedený rozsudok Krajského súdu v Trenčíne vyššie citovaný. Aj
v tomto prípade za povinného označil L. strojárne I. T. a.s. L. X.. Ani proti tomuto príkazu nebol
prípustný opravný prostriedok. Týmto rozhodnutiam predchádzal úkon odporcu upovedomenia o začatí
exekúcie zo dňa 11.12.2002 a upovedomenie o spôsobe vykonanie exekúcie prikázaním pohľadávky
z účtu v banke zo dňa 12.12.2002. Upovedomenie o začatí exekúcie bolo odporcom vydané napriek
tomu, že predchádzajúci súdny exekútor Mgr. Eva Miklovičová vydala upovedomenie o začatí exekúcie
zo dňa 08.12.1999. Na rozdiel od Mgr. Evy Miklovičovej predchádzajúcej súdnej exekútorky, ktorá
upovedomenie o začatí exekúcie označila povinného L. U. a.s. G. ulica, L. X., odporca vo svojom
upovedomení o začatí exekúcie označil za povinného L. U. I. T.. V oboch prípadoch pri upovedomení
o začatí exekúcie Mgr. Evou Miklovičovou i odporcom sa exekúcia viedla na základe toho istého
exekučného titulu, ktorým bol rozsudok č.k. 9Cb/45/97-135 zo dňa 24.06.1999 vydaného Krajským
súdom v Trenčíne na vymoženie pohľadávky 6.280.421,80 Kč s príslušenstvom. Oprávnený spoločnosť
L. s.r.o. podala dňa 08.09.1999 návrh na vykonanie exekúcie pre uspokojenie pohľadávky z totožného
právoplatného a vykonateľného rozsudku proti povinnému L. U. a.s. L. X., G. ulica. Odporca viedol
exekúciu proti inému, než tomu, kto bol v exekučnom titule označený ako povinný. Možnosť viesť
exekúciu proti inému než tomu, kto je v rozhodnutí označený ako povinný umožňuje ust. § 37 ods. 3
Exekučného poriadku. Ak prechod práv alebo povinností na stav pred začatím exekučného konania,
musí oprávnený už v návrh navrhnúť dôkaz na preukázanie prechodu práva alebo povinností, pokiaľ
prechod  nevyplýva priamo z právneho predpisu. Pri prechode práv a povinností z exekučného titulu po
začatí exekučného konania treba rozlíšiť či ide o singulárnu alebo univerzálnu sukcesiu. Vychádzajúc
z upovedomenia o začatí exekúcie zo dňa 11.12.2002 príkazu na začatie exekúcie zo dňa 11.12.2002,
exekučné konanie viedol odporca na základe exekučného titulu rozsudku zo dňa 24.06.1999, pričom
tento rozsudok svedčí povinnému L. U. a.s. so sídlom v L. X.. V návrhu na vykonanie exekúcie oprávnený
označil povinného totožne s osobou žalovaného v rozsudku č.k. 9Cb/45/97. Zmluva o predaji podniku zo
dňa 15.01.1998 a dohoda o vysporiadaní záväzku zo dňa 05.02.2001 sa uvádzajú aj v príkaze odporcu
na začatie exekúcie zo dňa 14.03.2003. Zmluva o predaji podniku formou vzájomného vysporiadania
aktív a pasív podľa § 476 a nasl. Obchodného zákonníka datovaná 15.01.1998 bola uzavretá medzi L.
U. a.s. L. X. v označení postupca a L. U. I. T. a.s. L. X. v označení postupník. Aj keď táto zmluva je
označená ako zmluva o predaji podniku z jej obsahu vyplýva, že sa ňou neprevádzal podnik, ani jeho
časť. Jej predmetom je vysporiadanie určitých aktív a zároveň prevzatie dlhov ako nevysporiadaných
záväzkov voči tretím osobám medzi postupcom a postupníkom, pričom pri aktívach i pasívach je odkaz
na špecifikáciu v prílohe č. 1 až 14. Zmluva bola uzatvorená 15.01.1998, pričom treba uviesť, že k
prechodu práv alebo povinností môže dôjsť až po vydaní exekučného titulu v tom zmysle, že nemožno
akceptovať taký prechod práva alebo povinností, ku ktorému došlo pred vydaním exekučného titulu.
Ak mal odporca pochybnosť, kedy bola uzavretá zmluva o predaji podniku, potom je otázne, prečo pri
vedení exekúcie vzal do úvahy túto zmluvu. Treba dodať, že zmluvy o predaji podniku, tak ako bola
predložená súdu, ani na základe iných dôkazov vykonaných v tomto konaní nemožno jednoznačne a
nepochybniteľne vyvodiť, že na pôvodného navrhovateľa touto zmluvou prešla predmetná povinnosť.
Dohoda o vysporiadaní záväzku ako ďalší úkon, na ktorý sa odporca odvolával pri zmene osoby
povinného oproti exekučnému titulu, je síce datovaná 05.02.2001, t.j. po vydaní exekučného titulu a je
síce uzavretá medzi veriteľom Pramont s.r.o. ako veriteľom a L. U. I. T. ako dlžníkom, ale ani z tejto
dohody o vysporiadaní záväzky z jej obsahu nie je možné predmetnú pohľadávku L. s.r.o. stotožniť s
predmetným záväzkom L. U. a.s. L. X.. J. o vysporiadaní záväzku datovaná 05.02.2001 bola doložená
odporcom, pričom súdu nebola doložená zmluva o postúpení pohľadávky zo dňa 05.08.1998, na ktorú
táto dohoda sa odvolávala. Pre záver, že došlo k prechodu povinností z L. U. a.s. L. X. na pôvodného
navrhovateľa L. U. I. T., a.s. nestačí tvrdenie bývalého konateľa spoločnosti L. s.r.o. Ing. X. V., že od T.
T. má vedomosť danú ústne, že predmetný záväzok je vo vzťahu k L. U. I. T., že je tu ústne vyhlásenie
správcu konkurznej podstaty úpadcu L. U. a.s., že predmetný záväzok je záväzkom L. U. I. T. a.s. a
že tu bola dohoda medzi L. U. I. T., že budú platiť L. s.r.o.. Túto výpoveď svedka nepotvrdili vtedajší
štatutárny zástupcovia L. U. I. T.. Rovnako výpoveď Ing. X. V. nekorešponduje s preukázaným zistením,
že spoločnosť L. s.r.o. si predmetnú pohľadávku prihlásila prihláškou zo dňa 11.07.2000 na Krajskom
súde v Bratislave, ktorý dňa 24.07.2000 prihlásil do konkurzného konania Úpadcu L. U. a.s.. Prihlásená
pohľadávka bola správcom konkurznej podstaty priznaná 15.02.2001. Z tohto potom možno vyvodiť,
že odporca viedol exekúciu proti inému, než tomu, kto bol uvedený v exekučnom titule za tej situácie,



že nedošlo k prechodu alebo k prevodu predmetnej povinnosti z L. U. a.s. na pôvodného navrhovateľa
L. U. I. T. a.s.. Odporca teda postupoval v rozpore s § 37 ods. 3 Exekučného poriadku. Dôsledkom
tohto bola skutočnosť, že z účtov pôvodného navrhovateľa L. U. I. T. a.s. boli v období od 18.06.2003
do 02.09.2003 odpísané peňažné prostriedky v prospech odporcu alebo oprávneného v celkovej výške
6.326.290,10 Sk. K činnosti odporcu, ktorá bola zavŕšená odpísaním peňažných prostriedkov došlo v
čase od 15.04.2002 do 02.09.2003. Pri skúmaní, či za škodu vzniknutú L. U. zodpovedá odporca ako
exekútor, súd vychádzal z prechodného ust. § 27 zák.č. 514/2003 Z.z.. V tomto prípade exekučnú činnosť
v súvislosti, s ktorou vznikla škoda vykonával odporca pred nadobudnutím účinnosti zák.č. 514/2003,
t.j. pred 01.07.2004, potom zodpovednosť za škodu spôsobená rozhodnutiami pred nadobudnutím
účinnosti zák.č. 514/2003 Z.z. sa spravuje doterajšími predpismi. Týmto doterajším predpisom je
zák.č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo nesprávnym
úradným postupom. Tento zákon však upravoval zodpovednosť za škodu spôsobenú v Občianskom
súdom konaní, v konaní pred Štátnym notárstvom v správnom konaní, v konaní pred Miestnym ľudovým
súdom a v Trestnom konaní, tiež v konaní Orgánov spoločenskej organizácie, čo nie je tento prípad.
Zodpovednosť exekútora za škodu v tom čase upravoval zák.č. 233/1995 Z.z. teda Exekučný poriadok
v § 33 ods. 1 v znení účinnom do 30.06.2004. Toto ustanovenie nemá odkaz na iný osobitný predpis.
Súd preto zodpovednosť odporcu ako exekútora posudzoval podľa § 33 ods. 1 Exekučného poriadku
so záverom, že odporca je v tomto konaní vecne pasívne legitimovaný. Zodpovednosť exekútora
za ním spôsobenú škodu v súvislosti s vykonaním exekučnej činnosti podľa tohto ustanovenia je
objektívnou zodpovednosťou bez ohľadu na jeho zavinenie. Predpokladmi zodpovednosti za škodu je
vznik škody a príčinná súvislosti medzi vznikom škody a protiprávnym konaním exekútora. Súd musí
skúmať, či nie sú dané dôvody na vylúčenie zodpovednosti exekútora, tzv. liberačné dôvody a či teda
zodpovedný subjekt vynaložil všetko úsilie, ktoré možno od neho požadovať, pod čím treba rozumieť
každú možnú starostlivosť, ktorú bolo možné za daných podmienok konkrétneho prípadu vyvinúť, aby sa
zabránilo vzniku škody. Skutočnosť, že odpísané peňažné prostriedky patrili pôvodnému navrhovateľovi,
nebola sporná. K priznaniu tejto sumy navrhovateľovi nebráni právoplatný rozsudok vo veci pod sp.zn.
40Cb/36/2005 Okresného súdu Trenčín, ktorým bola pôvodnému navrhovateľovi priznaná suma vo
výške 3.275.886,80 Sk z dôvodu bezdôvodného obohatenia, ktoré vzniklo na strane spoločnosti L.
s.r.o.. Spoločnosť L. s.r.o. v zmysle tohto rozsudku totiž neplnila ani pôvodnému navrhovateľovi, ani
navrhovateľovi a táto spoločnosť medzičasom zanikla a jej záväzok neprešiel na inú osobu. Toto
konštatovanie vyplýva z nerozporovaných tvrdení bývalých konateľov spoločnosti L. s.r.o. a L. U. I.
T. a.s.. Pokiaľ odporca namietal, že ak je daná jeho zodpovednosť za škodu, tak potom v nižšej
sume, súd poukazuje na to, že sám odporca potvrdil, že exekučný príkaz sa realizoval len vo veci
EX 2018/02, že jeho označenie ako osoby dlžníka povinného v príkazoch na začatie exekúcie zo dňa
19.06.2003 je interným označením v rámci 33 exekučných konaní a že neexistoval vzťah medzi ním
a L. U. I. T. a.s. ako vzťah medzi dlžníkom a povinným. Odporca nebol dlžníkom povinného. Medzi
protiprávnym konaním odporcu a škodou je daná príčinná súvislosť. Odporca neuviedol a nepreukázal
také skutočnosť, ktoré by viedli k jeho liberácii. Takýmto liberačným dôvodom nemôže byť obrana,
že pôvodný navrhovateľ nevyužil všetky prostriedky vedúce k zastaveniu exekučného konania. Toto
tvrdenie odporcu nezodpovedá pravde, pretože pôvodný navrhovateľ podal námietky, avšak konanie o
námietkach bolo zastavené pre nezaplatenie súdneho poplatku. Opravné prostriedky proti príkazu na
začatie exekúcie a upovedomenie o spôsobe vykonanie exekúcie nie sú prípustné. Napokon vo veci
sp.zn. Er 2379/99 exekučný súd exekúciu zastavil s poukazom na § 37 ods. 3 Exekučného poriadku z
dôvodu, že nebol preukázaný prechod povinností exekučného titulu na iný subjekt L. U. I. T. a.s..

Súd návrh navrhovateľa o náhradu ušlého zisku vo výške 222.108,- Sk zamietol preto lebo nepreukázal
vznik ušlého zisku. Čo sa týka úrokov z omeškania súd návrhu vyhovej sčasti, kedy odporca je v
omeškaní so splatením pôvodne žalovanej sumy od 02.10.2003 a nárokom uplatneným v priebehu
konania od 17.10.2003. Priznaná výška vychádza z § 3 Nariadenia vlády č. 87/95 Z.z.. Pokiaľ žiadal
navrhovateľ priznať úrok z omeškania vo vyššej výške, súd návrh v tejto časti zamietol. Priznané
peňažné prostriedky pôvodne uplatnené v slovenskej mene boli vyčíslené v súlade s § 2 ods. 3 a § 9
ods. 4 zák.č. 659/2007 Z.z.. O trovách konania bolo rozhodnuté podľa § 142 ods. 2 O.s.o. vzhľadom na
čiastočný úspech navrhovateľa vo veci, kedy navrhovateľ mal úspech v konaní v rozsahu 81%, neúspech
19% a preto mu bola priznaná náhrada trov konania v rozsahu 62%. Trovy právneho zastúpenia tak
celkovo predstavujú 13.415,11 eur spolu so zaplateným súdnym poplatkom vo výške 6.638,78 eur sú vo
výške 20.053,89 eur. Vzhľadom na pomer úspechu a neúspechu v rozsahu 62% má navrhovateľ právo
na náhradu trov vo výške 12.433,41 eur.



Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie odporca, ktorý žiadal, aby odvolací súd zmenil napadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa tak, že návrh navrhovateľa v celom rozsahu zamietne. Namietal v prvom
rade nesprávne posúdenie nedostatku vecne pasívnej legitimácie odporcu podľa zák.č. 58/69 Zb..
V zmysle citovaného zákona má byť v predmetnom konaní pasívne legitimovaný, t.j. odporcom v
danom prípade je štát. Poukázal na znenie § 1 citovaného zákona napriek tomu, že zák.č. 58/69
Zb. nereagoval na vznik exekučného poriadku, konštantnou judikatúrou bolo použitím analógie legis
zjednotené, že zodpovednosť štátu sa vzťahuje aj na škodu spôsobenú exekútorom. Poukázal na
tú skutočnosť, že exekútor v exekučnom konaní vykonáva úlohy štátneho orgánu, podieľa sa na
realizácii základného práva na súdnu ochranu a inú právnu ochranu a v zmysle tohto je potrebné
naňho hľadieť ako na orgán, ktorému je zverený výkon verejnej štátnej moci. Poukázal tiež na tú
skutočnosť, že vykonával činnosť, ktorou bol nútený výkon súdneho rozhodnutia, ktoré prislúcha štátu
a ako štátny orgán ho vykonáva exekútor. V prípade, ak by  v dôsledku jeho činnosti mala vzniknúť
škoda, túto je nevyhnuté si uplatňovať voči štátu, nakoľko medzi navrhovateľom ako povinným a súdnym
exekútorom neexistuje súkromnoprávny vzťah, ale verejnoprávny vzťah z titulu odporcovho výkonu
štátnej moci. Uviedol tiež, že v prejednávanej veci súd nesprávne posúdil podľa § 33 ods. 1 Exekučného
poriadku. Konanie, ktoré je predmetom súdneho sporu, nie je konanie súvisiace s činnosťou podľa
Exekučného poriadku, ale ide o priame konanie. Súd prvého stupňa tiež porušil ust. § 135 O.s.p.,
kedy odporca súdu preukázal, že na základe sťažnosti právneho predchodcu navrhovateľa Slovenská
komora exekútorov oprávnená rozhodovať od disciplinárnych previneniach exekútorov, rozhodla o
podanej sťažnosti a rovnako aj Ministerstvo spravodlivosti SR rozhodlo o vybavení sťažnosti, pričom oba
orgány konštatovali, že odporca neporušil povinnosť súdneho exekútora pri výkone exekučnej činnosti.
Súd prvého stupňa tiež nesprávne posúdil porušenie povinnosti odporcu s tým, že pokiaľ by exekútor
nevykonával exekučnú činnosť po predložení dokladov o zmene účastníka konania na strane povinného,
týmto by došlo k porušeniu ust. § 37 ods. 3 zák.č. 233/1995 Z.z.. Podľa § 33 ods. 1 cit. zákona,
exekútor sa zbaví zodpovednosti, ak preukáže, že škode nemohol zabrániť ani pri vynaložení všetkého
úsilia, ktoré možno od neho požadovať. Dotknutá tretia osoba, v prípade nesprávne vedenej exekúcie
môže využiť na ochranu svojich práv žalobu o vylúčenie veci z exekúcie v zmysle § 55 cit. zákona.
Vydanie upovedomenia začatia exekúcie odporcom nemožno nijakým spôsobom hodnotiť ako porušenie
povinností odporcu v súvislosti s výkonom činnosti podľa Exekučného poriadku, naopak bolo to jeho
povinnosťou voči jeho oprávnenému. Odporca ako exekútor nemá možnosť zastaviť exekučné konanie.
Takúto možnosť zákon dáva jedine súdu. Jedine súd je oprávnený exekúciu zastaviť a to aj bez návrhu.
Z tohto potom následne vyplýva, že odporca neporušil pri výkone exekučnej činnosti žiadne svoje
povinnosti a k žiadnemu pochybeniu pri priamom výkone zo strany odporcu nedošlo. Rovnako škoda
nevznikla v príčinnej súvislosti s porušením povinností odporcu. Súd tiež nesprávne právne posúdil
požadovanú náhradu škody, kedy v konaní pred súdom prvého stupňa bolo preukázané, že odporca
vykonávajúc exekúciu podnikol kroky smerujúce k uspokojeniu pohľadávky oprávneného a v rámci tejto
exekúcie vymohol pre oprávneného sumu 113.611,92 eur. Vzhľadom k tomu, že návrh na vykonanie
exekúcie všetkých exekúcii prišiel odporcovi v jeden deň, bol povinný uspokojovať pohľadávku pomerne.
Preto s poukazom na skutočnosť, že ju bol povinný uspokojovať pomerne musel sumu 6.384.986,40
Sk pomerne poukázať na uspokojenie všetkých ostatných u neho vedených exekúcii. Preto v rozpore
so skutkovým stavom priznal prvostupňový súd navrhovateľovi náhradu škody nielen v navrhovateľom
nepreukázanej výške, ba naopak dvojnásobne vyššej oproti preukázanému stavu.

K podanému odvolaniu sa písomne vyjadril navrhovateľ, ktorý žiadal rozsudok súdu prvého stupňa ako
vecne správny potvrdiť. Čo sa týka námietky odporcu ohľadom posúdenia vecne pasívnej legitimácie
podľa zák.č. 58/69 Zb. mal za to, že prvostupňový súd sa s touto otázkou vysporiadal správne.
Zodpovednosť odporcu ako súdneho exekútora posudzoval podľa § 33 ods. 1 zák.č. 233/1995 Z.z.
v znení účinnom do 30.06.2004. Tento názor preukazujú aj judikáty Najvyššieho súdu SR, ktorých
predmetnom bolo posudzovanie zodpovednosti exekútora za spôsobenú škodu v období účinnosti zák.č.
58/69 Zb. a žiadne z týchto rozhodnutí sa neodvoláva na zodpovednosť exekútora za škodu na zák.č.
58/69 Zb., ale priamo poukazuje na § 33 Exekučného poriadku. Odporca nesprávne interpretuje § 1
a § 18 cit. zák.č. 58/69 Zb.. Zodpovednosť exekútora pri výkone exekučnej činnosti priamo v zák.č.
58/69 Zb. uvedená nie je. Preto štát za takúto škodu nezodpovedá a zodpovedným subjektom je sám
exekútor. Poukázal tiež na tú skutočnosť, že zákon č. 514/2003, ktorým bol zrušený zákon 58/69
Zb. už zodpovednosť štátu za škodu pri činnosti exekútora upravuje. Pokiaľ odporca poukazuje na
českú judikatúru tu je potrebné poukázať na tú skutočnosť, že v Českej republike platí z hľadiska



zodpovednosti za škodu úplne nový zák.č. 82/98 Zb. a preto judikatúra českých súdov vychádza z
celkom inej právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu. Pokiaľ odporca namieta nesprávne posúdenie
§ 33 ods. 1 Exekučného poriadku, týmto spôsobom by bolo možné posudzovať zodpovednosť exekútora
po 01.07.2004, teda po nadobudnutí účinnosti zák.č. 514/2003 Z.z.. Odporca tiež v odvolaní vychádza z
chybnej interpretácie § 135 O.s.p., kedy súd je viazaný len kladným rozhodnutím, že protiprávny skutok
bol spáchaný. Súd nie je viazaný negatívnym rozhodnutím a teda rozhodnutím, že protiprávny skutok
spáchaný nebol. Čo sa týka samotného prechodu práv a záväzkov z dohody o vysporiadaní záväzku
stotožnil sa s názorom súdu prvého stupňa, že z dohody o vysporiadaní záväzku zo dňa 05.02.2001
nie je možné vyvodiť prevod povinností z L. U. a.s. na L.. Okrem toho spoločnosť L. si do konkurzného
konania prihlásila pohľadávku vyplývajúcu z exekučného titulu a táto pohľadávka bola zo strany správcu
konkurznej podstaty úpadcu v celej výške uznaná. Zmluva zo dňa 15.01.1998 nie je zmluvou o predaji
podniku v zmysle Obchodného zákonníka, ale je len osobitnou zmluvou o postúpení istých pohľadávok,
teda prevzatí istých dlhov, pričom sa nevzťahujú na vymáhanú pohľadávku. Pokiaľ odporca v odvolaní
uvádza, že súd nevykonal dôkazy je na súde, ktoré dôkazy v zmysle § 120 ods. 1 vykonal a ktoré
nie. pokiaľ dôkazy súd nevykonával, zrejme ich považoval za irelevantné. Čo sa týka tvrdenia odporcu,
že postupoval v súlade s § 37 ods. 3 Exekučného poriadku, toto jeho tvrdenie neobstojí. Odporca
svojvoľne a iba na základe špekulatívnych tvrdení spoločnosti L. s.r.o. ako oprávneného začal a vykonal
exekúciu proti pôvodnému navrhovateľovi L.. Plne sa preto stotožnili so závermi prvostupňového súdu
v tom smere, že odporca porušil § 37 ods. 3 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.08.2005,
nakoľko viedol exekúciu proti inému, než tomu kto je v exekučnom konaní označený ako povinný.
Neakceptuje sa prechod alebo prevod, ku ktorému došlo pred vydaním exekučného titulu. Pochybenie v
základnom konaní spočívajúce v tom, že nebolo rešpektovaný prechod práv alebo povinnosti, nemožno
naprávať v exekučnom konaní prostredníctvom zmeny alebo zámeny účastníkov konania. Odporca
ako exekútor svojim konaním pokračoval ex lege v prerušenom exekučnom konaní na základe toho
istého exekučného titulu proti inému povinnému, porušil tým ustanovenia Exekučného poriadku a
aj príslušného ust. zák.č. 328/91 Zb. o konkurze a vyrovnaní. Skutočnosť, že odporca postupoval
nesprávne a v rozopre so zákonom, potvrdzujú aj závery uznesenia Okresného súdu v Považskej
Bystrici zo dňa 11.08.2003, Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 31.03.2005 a tiež závery Generálneho
prokurátora SR obsiahnuté v mimoriadnom dovolaní zo dňa 20.06.2004 ako aj rozsudok Okresného
súdu v Trenčíne zo dňa 28.05.2008. Čo sa týka možnosti zbavenia zodpovednosti odporca neuvádza
žiadne konkrétne skutočnosti, ktoré by preukazovali, že škode nemohol v tomto prípade zabrániť ani
pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré možno od neho požadovať. Odporca teda hrubo porušil svoje
povinnosti exekútora konať v súlade s odbornou starostlivosťou, keď iba na základe tvrdení oprávneného
a predložených nespôsobilých dokumentov postihol majetok spoločnosti L. v predmetnom exekučnom
konaní. Keďže porušil svoje povinnosti, nie sú tu dané dôvody pre jeho liberálizáciu. Samotná exekúcia
mala byť vedená v súlade s exekučným titulom proti povinnému L. U., a.s. s tým, že mala zostať ex
lege prerušená v zmysle § 14 ods. 1 písm. d/ zákona o konkurze a vyrovnaní z dôvodu vyhlásenia
konkurzu na majetok povinného. Okrem toho aj zo záveru Ministerstva spravodlivosti SR vyplýva,
že odporca nesprávne posúdil situáciu ohľadom prechodu, resp. prevodu povinností z pôvodného
povinného na predchodcu navrhovateľa. Čo sa týka namietanej výšky škody, zdôraznil, že už Okresný
súd v Trenčíne v súvisiacom konaní vedenom pod sp.zn. 40Cb/36/2005 ustálil výšku bezdôvodného
obohatenia na základe súhlasných tvrdení účastníkov predmetného konania, pričom aj z písomného
vyjadrenia spoločnosti L. je zrejmé, že v konaní jej odporca vyplatil sumu 6.275.886,80 Sk.

Podaním doručením na odvolací súd dňa 26.09.2012 požiadal odporca, aby do konania vstúpil vedľajší
účastník na strane odporcu a to spoločnosť W. L., a.s. A. N. R. so sídlom v X., P. č. XX, na základe
skutkového tvrdenia, že s touto spoločnosťou má odporca uzatvorenú zmluvu o poistení zodpovednosti
za škodu.

V náväznosti na ust. § 93 ods. 1, 2, 3, 4 O.s.p. krajský súd ako súd odvolací zaslal predmetný návrh
ako navrhovateľovi, tak aj spoločnosti W. poisťovňa, a.s. A. N. R. s tým, že žiaden z daných účastníkov
nenamietal vstup tejto spoločnosti do konania ako vedľajšieho účastníka na strane odporcu. Keďže
o prípustnosti vedľajšieho účastníctva súd rozhoduje len vtedy, ak niektorý z účastníkov namietne
neprípustnosť vstupu vedľajšieho účastníka do konania, a keďže v danom prípade žiaden z účastníkov
vstup W. poisťovne do konania nenamietal, odvolací súd pokračoval ďalej v odvolacom konaní s
vedľajším účastníkom na strane odporcu a to spoločnosťou W. L., a.s. A. N. R. X..



Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa je potrebné v
napadnutej vyhovujúcej časti ako vecne správny potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p., pričom v náväznosti
na § 219 ods. 2 O.s.p. odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na vecne správne a vyčerpávajúce
odôvodnenie súdu prvého stupňa, s ktorým sa stotožňuje.

Rozsudok súdu prvého stupňa v časti, v ktorej bolo konanie zastavené a v časti, v ktorej bol návrh
zamietnutý odvolaním napadnutý nebol a preto v tejto časti je rozhodnutie súdu prvého stupňa
právoplatné a rozhodovaním odvolacieho súdu nedotknuté.

Predmetom prieskumnej činnosti odvolacieho súdu bol potom výrok rozsudku súdu prvého stupňa,
ktorým zaviazal odporcu k zaplateniu sumy 209.994,36 eur s príslušenstvom.

Súd prvého stupňa v prejednávanej veci vykonal dostatočné dokazovanie, vec po právnej stránke
správne posúdil a v konečnom dôsledku aj správne vo veci rozhodol.

Neobstoja námietky zo strany odporcu ohľadom nedostatku vecne pasívnej legitimácie odporu. Faktom
je, že v prejednávanej veci pri prípadnej zodpovednosti štátu za spôsobenú škodu je potrebné použiť s
poukazom na prechodné ustanovenia tak ako správne konštatoval súd prvého stupňa zák.č. 58/69 Zb..
Keďže tento zákon neupravoval zodpovednosť štátu za činnosť exekútora tak ako ju exaktne upravuje
zák.č. 514/2003 Z.z. nemožno analogicky vychádzať a výkladom rozširovať účinnosť zák.č. 58/69 Zb..

Súd prvého stupňa postupoval v celom rozsahu správne pokiaľ posudzoval zodpovednosť súdneho
exekútora podľa ust. § 33 ods. 1 Exekučného poriadku platného do 30.06.2004. Faktom je, že
zodpovednosť exekútora v súčasnej dobe upravuje § 4 zák.č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci orgánmi, ktoré konajú v mene štátu. K ním podľa cit. ustanovenia
patrí aj súdny exekútor, ak spôsobil škodu pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej z poverenia súdu
podľa Exekučného poriadku. Súdny exekútor ako fyzická osoba sa považuje za orgán verejnej moci a
exekučná činnosť je výkonom verejnej moci podľa § 1 písm. a/ a § 2 písm. b/ bod 2 zák.č. 514/2003
Z.z.. Na druhej strane, keďže ku škode došlo pred účinnosťou zák. č. 514/2003 Z.z. tak ako správne
konštatoval súd prvého stupňa na prejednávaný prípad je nutné použiť ust. zák.č. 58/69 Zb., ktorý však
už takúto priamu zodpovednosť štátu za činnosť exekútora neupravoval. Zároveň je nutné konštatovať,
že zodpovednosť exekútora za škodu pri výkone funkcie exekútora je širšia ako podľa zák.č. 514/2003
Z.z., ktorý však nemožno na prejednávaný prípad použiť. Pokiaľ teda v čase vzniku škody neexistovala
zákonná úprava, ktorá by upravovala zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú pri činnosti exekútora
a to aj napriek tomu, že súdny exekútor vykonával svoju činnosť na základe poverenia súdu, je nutné
jeho zodpovednosť za škodu posudzovať podľa ust. § 33 Exekučného poriadku platného a účinného
v čase vzniku škody.

Obdobne sa danou právnou problematikou zaoberal aj Ústavný súd ČR (výber ÚS 1827/2012) v
náväznosti na účinnosť zák.č. 58/69 Zb. a to v súvislosti zodpovednosťou notára za nesprávny úradný
postup v čase, keď táto zodpovednosť nebola zák.č. 58/69 Zb. upravená. Pokiaľ teda vychádzame z
ust. § 33 ods. 1, 2 v znení platnom a účinnom v čase vzniku škody, exekútor zodpovedá za škodu pri
výkone exekučnej činnosti a to nielen za škodu, ktorú spôsobil tretím osobám, ale aj za škodu ktorú
spôsobil účastníkom exekučného konania. Zároveň je nutné zdôrazniť, že táto zodpovednosť zo strany
exekútora je zodpovednosťou objektívnou, teda je uplatniteľná bez ohľadu na subjektívnu stránku, teda
zavinenie na strane škodcu.

S poukazom na vyššie uvedené preto neobstoja námietky zo strany odporcu o nedostatku jeho
vecnej pasívnej legitimácie v prejednávanej veci. Súd prvého stupňa sa touto vecnou pasívnou
legitimáciou dôsledne zaoberal a odvolací súd v celom rozsahu na argumentácie súdu prvého stupňa
poukazuje. Následne sa potom súd prvého stupňa riadne zaoberal samotnou škodou spôsobenou
súdnym exekútorom tak ako ju predpokladá ust. § 33 ods. 1, 2 Exekučného poriadku. Predpokladom



zodpovednosti exekútora je v prvom rade porušenie právnej povinnosti a to predovšetkým povinností
obsiahnutých v Exekučnom poriadku a Občianskom súdnom poriadku, ale aj v iných právnych
predpisoch platných na území SR, ďalej vznik škody alebo ujmy, ktorá nastala v majetkovej sfére
poškodeného a ktorú možno vyjadriť v peniazoch, ďalej tu musí byť daná príčinná súvislosť medzi
porušením právnej povinnosti a vzniknutou škodou a zároveň je daná možnosť liberácie súdneho
exekútora, kedy liberačným dôvodom je, že k škode nemohlo byť zabránené ani pri vynaložení všetkého
úsilia, ktoré možno na ňom požadovať. V súlade s publikovanou judikatúrou možno za vynaloženie
všetkého úsilia, ktoré možno požadovať rozumieť všetku objektívnu možnú starostlivosť, ktorú mohol
exekútor vyvinúť, aby škodu odvrátil. Takouto okolnosťou je celkom typický neodvrátiteľná alebo
nepredvídateľná prírodná udalosť ako je napr. povodeň nečakaného rozsahu. Exekútor teda zodpovedá
za škodu, ktorú spôsobil svojim osobným konaní a tiež za škodu, ktorá bola pri výkone činnosti
spôsobená jeho zamestnancom.

Pokiaľ teda vychádzame z jednotlivých zložiek zodpovednosti za škodu a výkladu pojmu protiprávny
úkon je nutné konštatovať, že základným predpokladom zodpovednosti za škodu je porušenie právnej
povinnosti. Právna teória vykladá protiprávny úkon ako prejav ľudskej vôle, ktorý je v rozpore s
objektívnym právom. Takýto rozpor je protiprávny bez ohľadu na úmysel, či nedbanlivosť, teda zavinenie.
Nie je rozhodné o aké predpisy objektívneho práva, prípadne akého právneho odvetvia ide. Porušenie
právnej povinnosti preto môže spočívať buď v konaní aktívnom alebo v opomenutí pokiaľ existoval
povinnosť určitým spôsobom konať. K pojmovému vymedzeniu protiprávneho úkonu nie je nutné, aby
jeho pôvodným javom, prípadne následkom bola škoda. Škoda ako ďalšia kategória zodpovednosti za
škodu môže existovať aj popri alebo bez protiprávneho úkonu. Rovnako nie je rozhodujúce či konajúca
osoba vedela, že porušuje právne povinnosti, t.z. či ich chcela alebo nechcela porušiť, prípadne či chcela,
či nechcela spôsobiť škodu. To je otázka zavinenia, čo nie je pojmovým znakom protiprávneho úkonu.
Porušením práva je aj porušenie ust. § 415 OZ týkajúci sa občianskoprávnej prevencie, ktorá má voči
iným právnym predpisom subsidiárnu povahu.

V náväznosti na vyššie uvedené je potom nutné konštatovať, že k protiprávnemu úkonu zo strany
exekútora došlo tým spôsobom, že viedol exekúciu voči subjektu, ktorý nebol povinným v danom
exekučnom konaní, kedy súd prvého stupňa sa podrobne zaoberal prechodom práv a povinností z
pôvodného povinného na právneho predchodcu navrhovateľa a v konaní bolo jednoznačne preukázané,
že tu k prechodu práv povinností nedošlo a preto súdny exekútor porušil svoje povinnosti tým, že vymáhal
a vymohol v konečnom dôsledku sumu, ktorá je predmetom tohto konania od právneho predchodcu
navrhovateľa bez toho, aby mal voči nemu preukázaný prechod práv a povinností z exekučného titulu,
na základe ktorého bol poverený vykonaním exekúcie.

Ďalším predpokladom vznikom zodpovednosti za škodu je samotná existencia škody. Výška škoda
bola v konaní riadne preukázaná a rovnako odvolací súd poukazuje na konštatovanie súdu prvého
stupňa, keď jednoznačne čiastka, ktorá je predmetom tohto konania bola zrazená z účtu právneho
predchodcu navrhovateľa a aj v tomto smere odvolací súd poukazuje na vecne správne a vyčerpávajúce
odôvodnenie súdu prvého stupňa, s ktorým sa stotožňuje.

Tretím predpokladom zodpovednosti za škodu je objektívna existencia príčinnej súvislosti medzi
porušením právnej povinnosti ako príčinou a škodou vrátane jej rozsahu ako následkom. Existencia
príčinnej súvislosti je nevyhnutná bez ohľadu na to, či ide o zodpovednosť založenú na zavinení alebo
zodpovednosť objektívnu. Z hľadiska časovej súvislosti medzi porušením právnej povinností škodcu a
skutkovou udalosťou, z ktorej vznikla škoda, nie je sama o sebe rozhodujúca. Vecná súvislosť príčiny a
následku je rozhodujúca, zatiaľ čo časová súvislosť napomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti. Táto
príčinná súvislosť v prejednávanej veci bola riadne preukázaná. Pokiaľ by exekútor viedol exekúciu
voči správnemu povinnému subjektu z exekučného titulu, nedošlo by k vzniku škody, t.z. že pokiaľ
teda exekútor viedol exekúciu voči právnemu predchodcovi navrhovateľa bez toho, aby mal preukázaný
prechod povinností a záväzkov na tento subjekt, jeho konanie je v príčinnej súvislosti so škodou, ktorá
vznikla právnemu predchodcovi navrhovateľa.



Neobstoja tiež námietky odporcu v tom smere, že súd prvého stupňa sa dôsledne nezaoberal ust. §
135 O.s.p., z ktorého vyplýva viazanosť súdu príslušným rozhodnutím daného orgánu. V prejednávanej
veci ani Ministerstvo spravodlivosti SR, ani Komora exekútorov nevydala záväzné rozhodnutie ohľadom
porušenia povinnosti zo strany súdneho exekútora, ale  len vyjadrenie v tom smere, že súdny
exekútor svoje povinnosti porušil. Takýto prípis nemôže byť pre súd záväzný v konaní o posudzovaní
škody spôsobenej súdnym exekútorom. Okrem toho je potrebné poukázať na tú skutočnosť, že súd
v občianskom súdnom konaní nie je viazaný oslobodzujúcim rozsudkom, t.z. že námietky odporcu
ohľadom porušenia ust. § 135 O.s.p. v odvolaní neobstoja.

Neobstoja tiež námietky odporcu v tom smere, že dotknutá osoba mohla využiť na ochranu svojich
práv žalobu o vylúčenie veci z exekúcie v zmysle § 55 zák.č. 233/1995 Z.z.. V prejednávanej veci je
nepochybné, že predmetom exekučného konania bol výkon rozhodnutia formou odpísania peňažných
prostriedkov z účtu právneho predchodcu navrhovateľa. V takomto prípade, ak sa vedie nesprávny výkon
exekúcie takýmto spôsobom, z účtu inej osoby ako povinného, nemôže sa táto osoba brániť vylučovacou
žalobou. Takáto osoba sa môže brániť len v prípade, ak by sa jednalo o výkon rozhodnutia predajom
hnuteľných, prípadne nehnuteľných veci, čo však nie je prejednávaný prípad.

O tom, že exekúcia bola vedená voči nesprávnemu povinnému subjektu svedčí i tá skutočnosť, že
v konečnom dôsledku dané exekučné konanie bolo zastavené práve z dôvodu, že nebol preukázaný
prechod povinností na iný subjekt, t.z. L. U. I. T. a.s. ako je subjekt určený v exekučnom titule, t.z. L. U.
a.s. (uznesenie OS L. Bystrica sp.zn. Er 2379/99-55 zo dňa 11.08.2003).

Preto v konečnom dôsledku dospel odvolací súd k záveru, že je potrebné napadnutý rozsudok súdu
prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť, pričom vo zvyšku v náväznosti na §  219 ods. 2 O.s.p.
odvolací súd poukazuje na vecne správne a vyčerpávajúce odôvodnenie súdu prvého stupňa, s ktorým
sa stotožňuje.

Úspešnému navrhovateľovi v odvolacom konaní by patrila náhrada trov konania podľa § 224 ods. 1 v
spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.. Tento si však v zákonom stanovenej lehote trovy odvolacieho konania
neuplatnil (§ 151 ods. 1, 2, 3 O.s.p.) a preto mu ich odvolací súd nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie     n i e     j e     p r í p u s t n é  .