{"guid": "075e3cf1-9b69-481a-a808-df9eb086c94d:f211ff59-9c64-447d-af7c-1d8f65457cd0", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2018:8114210749.1", "spisova_znacka": "17Co/116/2017", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 17Co/116/2017 z 26. 2. 2018", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Prešov z 26. februára 2018, sp. zn. 17Co/116/2017, ECLI:SK:KSPO:2018:8114210749.1", "identifikacne_cislo": "8114210749", "sud": {"guid": "sud_155", "nazov": "Krajský súd Prešov", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-presov"}, "sudca": "JUDr. Jana Burešová", "sudca_id": 1313, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-jana-buresova-1313", "datum_vydania": "2018-02-26", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdené"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Vlastníctvo bytov a nebytových priestorov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1964/40", "nazov": "OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964"}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/f211ff59-9c64-447d-af7c-1d8f65457cd0", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2018:8114210749.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSPO:2018:8114210749.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSPO:2018:8114210749.1/text", "citacie_n": 1, "text": "Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 17Co/116/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8114210749
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 02. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Burešová
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8114210749.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Burešovej a členov senátu
JUDr. Moniky Juskovej a JUDr. Gabriely Klenkovej, PhD., v spore žalobcu Bytové družstvo Prešov, IČO:
00 173 665, so sídlom Prešov, Bajkalská 30, právne zastúpený JUDr. Johanou Bertovou, advokátkou
so sídlom Prešov, Hlavná 29, proti žalovanému O. I.U., G.. XX.X.XXXX, K. O., Š. X, zastúpený JUDr.
Martinou Kožárovou Jenčovou, advokátkou so sídlom v Prešove, Slovenská 69, o vypratanie bytu, o
odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 15C 152/214-129 zo dňa 11.4.2017 takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok.

Priznáva žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu voči žalobcovi.

O výške náhrady trov celého konania bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom prvoinštančný súd žalobu zamietol. Rozhodol, že žalobca je povinný nahradiť
žalovanému trovy konania v rozsahu 100 %.
Prvoinštančný súd tak rozhodol o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal, aby súd uložil žalovanému
povinnosť vypratať trojizbový družstevný byt č. XX nachádzajúci sa na piatom poschodí bytového domu
na ulici Š. X Z. O. do 15 dní od vyhlásenia rozsudku bez práva na zabezpečenie bytovej náhrady. Uplatnil
si trovy konania. Žalobca v žalobe uviedol, že žalovaný užíva byt bez právneho dôvodu po tom, čo bývalej
manželke žalovaného bola účinne doručená výpoveď z nájmu bytu v dôsledku neplatenia nájomného.
Bolo rozhodnuté, že bývalá manželka má povinnosť byt vypratať, čo sa aj stalo. Žalovaný však v byte
ostal bývať bez právneho dôvodu. Preto sa žalobca domáha vypratania tohto bytu žalovaným.
Prvoinštančný súd zistil, že žalovaný obýva sporný byt z dôvodu, že v rozsudku Okresného súdu Prešov
sp. zn. 8C 41/95, ktorý sa stal právoplatný dňa 16.8.1995 bolo rozhodnuté o zrušení práva spoločného
nájmu družstevného bytu manželov s tým, že nájomníčka a členka družstva sa stala bývalá manželka
žalovaného B. A. a žalovanému bola uložená povinnosť sa z bytu vypratať a byt odovzdať do 15 dní
odo dňa zabezpečenia primeraného náhradného bytu.
V ďalšom konaní pred Okresným súdom Prešov sp. zn. 20C 73/2010 sa bývalá manželka B. A.
domáhala voči žalovanému uloženia povinnosti vypratať byt s tým, že táto povinnosť nie je viazaná na
zabezpečenie bytovej náhrady. Jej návrh bol právoplatne zamietnutý.
Ďalej prvoinštančný súd v priebehu konania zistil, že žalovaný v minulosti zdedil po svojich rodičoch
jednoizbový byt v O., ktorý je zapísaný na LV č. XXXXX, ktorý byt č. XX na V. poschodí, vchod č. X, ktorý
dom je postavený na parcele č. XXXXX, súp. č. XXX, daroval svojmu synovi dňa 24.5.2012. Správa
katastra povolila vklad dňa 6.12.2012.
V priebehu konania ďalej bolo zistené, že žalovaný neuhrádza nájomné a úhrady spojené s užívaním
bytu. V minulosti sa voči jeho bývalej manželke viedli konania o úhradu dlžných súm.



Prvoinštančný súd nárok žalobcu posúdil podľa § 712c ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka a podľa § 5
ods. 1 zákona č. 189/1992 Zb. o úprave niektorých pomerov súvisiacich s nájmom bytov a bytovými
náhradami, podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
Skonštatoval, že právo bývania je zvláštnym a nepomenovaným občianskoprávnym vzťahom trvajúcim
od zrušenia práva spoločného nájmu k bytu manželov právoplatným súdnym rozhodnutím až do zániku
práva užívať byt podľa § 712c Občianskeho zákonníka. Jeho základ je v hmotnoprávnom ustanovení
§ 712c Občianskeho zákonníka. Jeho obsahom je zaistiť dočasne potrebu bývania do tej doby, než
bude za byt poskytnutá bytová náhrada. Ak jednému z bývalých manželov bola v súvislosti s zrušením
práva spoločného nájmu uložená povinnosť sa z bytu vysťahovať v určenej lehote po zabezpečení
náhradného bytu, trvá právo bývania od právoplatnosti rozsudku o zrušení práva spoločného nájmu bytu
až do uplynutia lehoty určenej na vysťahovanie sa z bytu, plynúcej od zabezpečenia bytovej náhrady.
Osobou povinnou strpieť výkon tohto práva a povinnosť preukázať zabezpečenie zodpovedajúcej
bytovej náhrady žalovanému bola bývalá manželka ako nájomníčka. Na existencii tohto práva nemala
vplyv ani tá skutočnosť, že bývalá nájomníčka bola povinná sa z bytu vysťahovať. Na toto právo nemá
vplyv ani zmena osoby vlastníka bytu, pretože nový vlastník musí strpieť právo žalovaného na bývanie
v predmetnom byte až do splnenia povinnosti vyplývajúcej z rozsudku Okresného súdu Prešov sp. zn.
8C 41/95.
Prvoinštančný súd sa nestotožnil s tvrdením zástupkyne žalobcu, že rozhodnutie Najvyššieho súdu
SR č.k. 5Cdo 43/2010 nie je aplikovateľné na daný skutkový stav. Podstatou toho rozhodnutia je to,
že právo bývania upravené v ust. § 712c Občianskeho zákonníka znamená zaistiť dočasnú potrebu
bývania do doby, než bude za byt poskytnutá bytová náhrada. Povinnosť vysťahovať sa je podmienená
zabezpečením bytovej náhrady. Právo na bývanie sa viaže k bytu, ktorý sa má vypratať, nikdy nie k
osobe nájomcu, resp. vlastníka bytu. V prípade zániku nájomného pomeru výlučného nájomcu, resp.
vlastníka bytu prechádza obmedzenie v podobe práva bývania na právneho nástupcu, teda na tretiu
osobu, na ktorú bolo vlastnícke právo k bytu prevedené. Povinnosť zabezpečiť bytovú náhradu zaťažuje
osobu, v prospech ktorej sa byt vypratáva, čo vyplýva z ust. § 5 ods. 1 zákona č. 189/92 Zb. Žalovaný
má preto právo bývania v byte, ktorého vypratania sa žalobca domáha.
Žalobca namietal, že konanie žalovaného je v rozpore s dobrými mravmi a nepožíva ochranu, pretože
žalobca za vzniknutý stav nemôže, keď žalobca v konaní 8C 41/95 nebol účastníkom (stranou sporu) a
nemal možnosť účinne sa brániť. Žalovaný porušil povinnosti, keď neuhrádza nájomné a platby spojené
s užívaním bytu, čo v iných konaniach súdy vyhodnotili ako dôvod pre vypratanie. Súd sa s touto
argumentáciou nestotožnil a skonštatoval, že okolnosť, či výkon práva bývania do zabezpečenia bytovej
náhrady je v súlade s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka), táto okolnosť môže byť
právne relevantná len v konaní o určovacej žalobe podľa § 137 písm. c/ CSP, nie však v konaní o žalobe,
ktorou sa žalobca domáha realizácie tohto práva vyplývajúceho z právoplatného rozsudku. Žalovaný
má právo bývania v byte vyplývajúce priamo z rozhodnutia súdu, preto posúdenie, či má dané právo
naďalej zachované, alebo či toto jeho právo na základe určitých relevantných právnych dôvodov zaniklo,
nemôže súd riešiť ako predbežnú otázku v tomto konaní. Právoplatné súdne rozhodnutie je záväzné a
nezmeniteľné. K zmene súdneho rozhodnutia môže dôjsť iba iným súdnym rozhodnutím a posúdením
existencie naliehavého právneho záujmu na vyslovení, že právo zaniklo. V danom prípade však nejde
o takéto konanie. Preto prvoinštančný súd žalobu zamietol ako nedôvodnú.
O trovách konania rozhodol podľa § 251 CSP, § 255 ods. 1, 2 a § 262 ods. 1, 2 CSP podľa miery
úspechu, keď neúspešnému žalobcovi uložil povinnosť nahradiť úspešnému žalovanému trovy konania
v rozsahu 100 %.

2. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalobca. Namietal, že súd
prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. Na základe
vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Žalobca žiadal, aby rozsudok prvoinštančného súdu bol zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie.
Žalobca uviedol, že súd nesprávne zistil skutkové okolnosti ohľadne vlastníctva bytu, ktorého vypratanie
je predmetom tohto konania a nesprávne právne posúdil skutočnosti, keď v minulosti nikdy nedošlo
k žiadnej zmene vlastníctva predmetného bytu. Prvoinštančný súd odôvodnil napadnutý rozsudok v
súvislosti so zmenou vlastníctva, avšak k tejto zmene nikdy nedošlo, pretože pred začatím konania bola
B. A. iba výlučnou nájomníčkou predmetného bytu. Nájomníčke bytu bola vlastníkom bytu - žalobcom,
daná výpoveď z nájmu.
Ďalej žalobca namietal, že súd nesprávne posúdil otázku právneho nástupníctva žalobcu k bytu po B.
A.. Právne nástupníctvo k bytu po nájomcovi nevzniklo, v danom prípade nie je aplikovateľný rozsudok



Najvyššieho súdu SR č.k. 5Cdo 43/2010 vzhľadom na odlišné skutkové okolnosti v danej veci. V
prejednávanej veci na rozdiel od tej, ktorá bola predmetom konania Najvyššieho súdu SR 5Cdo 43/2010
je to, že žalobca nenadobudol vlastnícke právo od pôvodného vlastníka majúc pritom vedomosť o práve
bývania tretej osoby. Naviac, prvoinštančný súd mal možnosť sa odkloniť od rozhodnutia vyššej právnej
autority za súčasného odôvodnenia svojho rozhodnutia.
Žalobca namietal, že prvoinštančný súd sa nesprávne vysporiadal s aplikáckou § 5 zákona č.
189/1992 Zb. Ak by aj žalobca vstúpil do právneho postavenia B. A., nebolo by dôvodné žalobu v
tejto veci zamietnuť, ale prichádza do úvahy jedine rozhodnutie o povinnosti vypratať byt žalovaným
so zabezpečením niektorých z bytových náhrad žalobcom. Nemožno predsa osobe majúcej právo
bývania odvodeného od bývalého nájomcu priznať silnejšie právne postavenie, než bývalému nájomcovi
samotnému s poukazom na rozsudok prvoinštančného súdu, ktorým bolo rozhodnuté o povinnosti B. A.
vypratať byt bez bytovej náhrady z dôvodu, že neplatila nájomné a úhrady spojené s užívaním bytu, v
ktorom výlučne býval iba žalovaný.
Ďalej v odvolaní žalobca namietal, že v rozpore s týmto zákonným ustanovením súd zamietol žalobu
o vypratanie bytu bez toho, aby sa zaoberal vznikom povinnosti zabezpečiť bytovú náhradu. Tým
súd odňal žalobcovi možnosť konať pred súdom, keď mu neposkytol jednoznačné a presvedčivé
odôvodnenie rozsudku.
Žalobca namietal, že nebol účastníkom konania v pôvodnom konaní 8C 41/95, ktorým bola stanovená
podmienka zabezpečenia bytovej náhrady pre žalovaného, a preto nemožno so žalobcom v tomto
konaní konať tak, ako o bytovej náhrade voči nemu bolo rozhodnuté.
Žalobca sa nestotožnil s právnym záverom súdu o tom, že nedošlo k porušeniu dobrých mravov zo
strany žalovaného, a naviac sa prvoinštančný súd nevysporiadal s okolnosťou, že žalovaný nadobudol
a následne daroval byt č. XX zapísaný na LV č. XXXXX, k.ú. O..

3. Žalovaný sa do rozhodnutia odvolacieho súdu aj napriek výzve prvoinštančného súdu k odvolaniu
nevyjadril.

4. Odvolací súd v rámci kompetencií vyplývajúcich z ust. § 34 CSP preskúmal napadnutý rozsudok
prvoinštančného súdu podľa zásad uvedených v ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania
podľa § 385 CSP a contrario a zistil, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je správne.
Prvoinštančný súd vo svojom rozhodnutí náležitým spôsobom zistil skutkový stav, správne vec
právne odôvodnil a aplikoval správny právny predpis. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozsudku. Naviac je však potrebné uviesť, vzhľadom na odvolacie
námietky žalobcu, že pokiaľ žaloba namietal nevykonanie navrhnutých dôkazov potrebných na zistenie
rozhodujúcich skutočností, z obsahu prvoinštančného konania nevyplýva, že by niektoré z dôkazov
neboli vykonané, alebo že by prvoinštančný súd zamietol návrh na vykonanie navrhnutých dôkazov,
prípadne aby bol opomenul vykonať dokazovanie v prejednávanej veci o okolnostiach tvrdených a
preukazovaných žalobcom. Prvoinštančný súd na základe uvedených okolností dospel k skutkovým
záverom, ktoré sú nespochybniteľné, nezameniteľné a skutkový stav zodpovedá dôkazom vykonaným
v spisovom materiáli. Žalobca vo vzťahu ku skutkovému stavu nenamietal žiadne podstatné okolnosti,
ktoré by spôsobovali, že by odvolací súd sa so skutkovým stavom zisteným prvoinštančným súdom
nemohol stotožniť. Prvoinštančný súd stručne v napadnutom rozsudku uviedol skutkové okolnosti
dôležité pre posúdenie uplatneného nároku, správne citoval právne predpisy a tieto právne predpisy
aj správne aplikoval na daný skutkový stav. Svoje právne závery náležitým spôsobom vysvetlil. Pokiaľ
sa týka právneho posúdenia veci (činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne
závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu), odvolací súd nezistil, že by závery
prvoinštančného súdu spočívali v nesprávnom právnom posúdení veci. Nesprávne právne posúdenie
veci je totiž omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav, nesprávne právne posúdenie je aj stav,
kedy prvoinštančný súd nepoužil správny právny predpis, alebo síce aplikoval správny právny predpis,
avšak nesprávne ho interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne
závery. O takýto prípad v preskúmavanej veci sa nejedná.
Prvoinštančný súd sa podstatnými námietkami žalobcu vysporiadal, podrobne svoje úvahy o
nedôvodnosti už vznesených námietok počas prvoinštančného konania odôvodnil.
Pokiaľ sa týka odvolacej námietky vo vzťahu k okolnosti, že v prejednávanej veci nedošlo k zmene
vlastníctva bytu zanikol len nájomný vzťah B. A. k tomuto bytu, je potrebné uviesť, že je síce pravdou,
že prvoinštančný v napadnutom rozhodnutí poukazuje v bode 18 tohto rozsudku na okolnosť, že
existenciu práva žalovaného v byte bývať neovplyvní ani to, že bývalá nájomníčka bola povinná sa z bytu
vysťahovať, naviac uviedol prvoinštančný súd, že právo žalovaného nezaniká ani v prípade zmeny osoby



vlastníka bytu, teda že aj nový vlastník je povinný strpieť právo žalovaného na bývanie v predmetnom
byte. Je pravdou, že žalovaný nie je nový vlastník k tomuto bytu, je vlastníkom bytu od počiatku a bol
ním aj v čase, keď došlo k vzniku nájomného vzťahu bytu manželom B. A. a žalovaného, bol vlastníkom
bytu aj v čase, keď sa rušilo právo spoločného nájmu k družstevnému bytu a bol v čase, keď vedie sa
konanie o vypratanie bytu v prejednávanej veci, teda jeho vlastníctvo trvá, je nezmenené. Táto odvolacia
námietka nemá podstatný vplyv k správnosti rozhodnutia prvoinštančného súdu a k prijatiu záveru, s
ktorým sa stotožňuje aj odvolací súd, že žalovaný odvodzuje svoje právo k bytu a k bytovej náhrade
a vypratanie tohto bytu nie vo vzťahu k bývalej nájomníčke, ale vo vzťahu k bytu, kedy právo osoby
majúcej právo bývania nie je dotknuté žiadnymi prevodmi bytu či vlastníckymi alebo nájomnými na tretie
osoby. Týmito prevodmi nezaniká právo bývania osobe majúcej toto právo a každý, kto je vlastníkom
bytu, alebo kto sa stane nájomcom bytu, musí toto existujúce právo trpieť. Bytová náhrada ma logickú
a vecnú súvislosť s vyprataním bytu a s ním predstavuje vec samu, nemá súvislosť s nájomným alebo
vlastníckym vzťahom k tomuto bytu. Preto odvolací súd považuje túto odvolaciu námietku za nedôvodnú.
Pokiaľ žalobca namietal, že s vecou nemá súvis konanie vedené na Najvyššom súde SR pod sp.
zn. 5Cdo 43/2010, je potrebné uviesť, že judikatúra v názore na riešenie tejto otázky je konzistentná.
Zatiaľ súdna prax nezaznamenala odklon od tohto názoru, že právo užívať byt do zaistenia bytovej
náhrady svedčí rozvedenému manželovi, ktorému bola právoplatným súdnym rozhodnutím vydaným v
konaní o zrušenie práva spoločného nájmu bytu manželov uložená povinnosť byt vypratať, sa viaže
k bytu, z ktorého je vypratávaný, nie k osobe druhého z rozvedených manželov, ktorý bol určený za
výlučného nájomcu bytu. Povinnosť rozvedeného manžela ako výlučného nájomcu bytu strpieť výkon
práva druhého rozvedeného manžela, ktorý má byt vypratať, v byte bývať do zaistenia bytovej náhrady,
prechádza na jeho právneho nástupcu. Právnym nástupcom môže byť buď po ukončení nájomného
vzťahu vlastník bytu, alebo nadobudnutím bytu kúpou vlastník alebo ďalší vlastník tohto bytu. Názor
žalobcu, že v danom prípade je vzťah žalovaného odvodený od nájomného vzťahu bývalej nájomníčky
bytu, nie je v súlade so zákonom a ani ustálenou rozhodovacou praxou.
Správne postupoval prvoinštančný súd aj vo vzťahu k vyhodnoteniu, že žalovaný nemá nárok na bytovú
náhradu  pre rozpor s ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Tento rozpor v konaní o vypratanie bytu nie
je možné vyhodnotiť spôsobom, že žalovaný nárok na bytovú náhradu nemá. V tomto konaní je aj súd (a
samozrejme aj žalobca) viazaný právoplatným rozhodnutím o zrušení práva spoločného bytu manželov
a o povinnosti žalovaného vypratať byt s bytovou náhradou. V tomto konaní nie je možné prejudiciálne
riešiť otázku zániku práva na bytovú náhradu žalovaného. Pokiaľ žalovaný získal v priebehu realizácie
tohto svojho práva byt po svojich rodičoch a ktorý byt daroval, platí, že rozvedenému manželovi, pokiaľ
svedčí právny dôvod užívania iného bytu, ktorý je spôsobilý uspokojiť jeho bytovú potrebu, môže to byť
dôvodom, pre ktorý možno jeho povinnosť na vypratanie spoločného bytu viazať iba na zabezpečenie
náhradného ubytovania.
V tomto konaní však nebolo zistené, či je možné opäť tak, ako to vyplýva z predchádzajúceho
odôvodnenia vo vzťahu k aplikácii dobrých mravov, rozhodovať prejudiciálne o zániku práva žalovaného
na bytovú náhradu naviac, keď žalovaný bol účastníkom konania vedeného pred Okresným súdom v
Prešove č.k. 20C 73/2010, kde žaloba B. A. o určenie, že povinnosť vypratať byt nie je viazaná na
zabezpečenie bytovej náhrady bol úspešným účastníkom konania, hoci už v tom čase bolo rozhodnuté
právoplatným rozhodnutím Správy katastra Prešov o povolení vkladu v súvislosti s darovacou zmluvou
medzi žalovaným a jeho synom k bytu, ktorý je zapísaný na LV XXXXX v k.ú. O. dňa 6.12.2012. Preto
táto okolnosť, aj keď sa s ňou prvoinštančný súd bližšie nevysporiadal, nemôže ovplyvniť správnosť
rozhodnutia v prejednávanej veci prvoinštančným súdom.
Preto odvolací súd napadnutý rozsudok podľa § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správny potvrdil.

5. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP
a úspešnému žalovanému v odvolacom konaní priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v
plnom rozsahu voči žalobcovi.
Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške odvolacích, ako aj prvoinštančných trov rozhodne súd prvej inštancie
samostatným uznesením.

6. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.



Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd
rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).

Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Podľa  § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané
opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej
opravy.

Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde.

Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a
iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a)  dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": [{"guid": "075e3cf1-9b69-481a-a808-df9eb086c94d:3825d27f-c023-4b00-b03a-a29c75024716", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2018:8114210749.1", "spisova_znacka": "17Co/116/2017", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 17Co/116/2017 z 26. 2. 2018", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2018-02-26", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2018:8114210749.1"}]}