Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 14CoE/77/2013 z 11. 4. 2013 Citácia: uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica z 11. apríla 2013, sp. zn. 14CoE/77/2013, ECLI:SK:KSBB:2013:6207207338.1 Krajský súd Banská Bystrica | 14CoE/77/2013 | ECLI:SK:KSBB:2013:6207207338.1 | 2013-04-11 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí Citované ustanovenia: § 57 ods. 1 písm. a) EP, § 53 ods. 1 OZ, § 53 ods. 4 OZ, § 53 ods. 5 OZ Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/19407c7b-fa0f-4f94-9c56-a2355dab4141 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2013:6207207338.1 Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 14CoE/77/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6207207338
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 04. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Podhorová
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2013:6207207338.1

Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici, v exekučnej veci oprávneného : POHOTOVOSŤ, spol. s r.o., so
sídlom 811 09 Bratislava, Pribinova č. 25, IČO : 35 807 598, zastúpený spoločnosťou Fridrich Paľko,
s.r.o., so sídlom 821 08 Bratislava, Moyzesova 8, IČO : 36 864 421, proti povinnému : L. D.,
narodená XX.XX.XXXX, bytom XXX XX R. P., W. č. X, na vymoženie pohľadávky v sume 200,92
eur s príslušenstvom, v exekučnom konaní vedenom súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, so
sídlom Exekútorský úrad 821 08 Bratislava, Záhradnícka č. 62 pod spisovou značkou Ex 5813/2007,
o odvolaní oprávneného zo dňa 23.01.2013 proti uzneseniu Okresného súdu Veľký Krtíš číslo konania
5Er/3698/2007-19 zo dňa 03.12.2012, takto

r o z h o d o l :

Návrh oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a.

Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením okresný súd exekúciu vykonávanú súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom
Krutým pod sp. zn. EX 5813/2007 zastavil podľa ustanovenia § 57 ods. 1 písm. a/ zákona č.
233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučného poriadku). Súd rozhodol o
neprípustnosti exekúcie podľa ustanovenia § 52, § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, v spojení s
intertemporálnym ustanovením § 897m Občianskeho zákonníka. Súd zmluvný vzťah medzi oprávneným
a povinným zo zmluvy o úvere posúdil ako spotrebiteľský vzťah a konštatoval, že rozhodcovská doložka
obsiahnutá v zmluve o úvere nebola dojednaná individuálne, čo zjavne vyplýva z jej zaradenia do
Všeobecných podmienok poskytovania úveru, ako súčasti formulárovej zmluvy o úvere. Znevýhodnenie
spotrebiteľa uvedenou rozhodcovskou doložkou sa prejavuje tým, že si oprávnený ako veriteľ výslovne
určil rozhodcovský súd, ktorý bude spory zo zmluvy rozhodovať. Vzhľadom na predmet zmluvy je veriteľ
ten, komu vyplýva zo zmluvy o úvere väčšina práv v nej dohodnutých a preto je aj subjektom, ktorý si v
prevažnej väčšine môže uplatňovať svoje práva zo zmluvy na súde. Súd podotkol, že súdna prax pritom
preukazuje, že oprávnený rieši svoje spory s dlžníkom takmer vždy pred ním vybraným rozhodcovským
súdom a nie pred príslušným všeobecným súdom, čím súd považoval v úverovej zmluve zakotvenú
možnosť voľby súdu za účelovú, s cieľom zakryť skutočný úmysel oprávneného riešiť svoje spory pred
vybraným rozhodcovským súdom. Povinný mal pritom jedinú možnosť a to buď zmluvu o úvere spolu
so Všeobecnými podmienkami poskytovania úveru prijať, alebo zmluvu ako takú neuzavrieť. Exekučný
súd právne posúdil takéto dojednanie v spotrebiteľskej zmluve ako neprijateľnú podmienku ktorá bola už
od počiatku absolútne neplatnou v zmysle ustanovenia § 53 Občianskeho zákonníka účinného v čase
podpísania zmluvy. Následne súd, s poukazom na ustanovenie § 203 ods. 1 Exekučného poriadku,
rozhodol o povinnosti oprávneného zaplatiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie vo výške 55,76 eur,
nakoľko zastavenie exekúcie procesne zavinil oprávnený, ktorý sa domáhal vedenia exekúcie bez
náležitého exekučného titulu. O výške trov exekúcie súd rozhodol v súlade s príslušnými ustanoveniami
Vyhlášky MS SR č. 288/1995 Z.z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov.



Proti uzneseniu okresného súdu podal oprávnený prostredníctvom splnomocneného zástupcu v
zákonom stanovenej lehote odvolanie. Namietal porušenie práva účastníka konania a to nezákonným
postupom exekučného súdu, ktorý oprávnenému odňal možnosť konať pred súdom tým, že v rozpore
s ustanovením § 57 ods. 5 Exekučného poriadku v znení účinnom od 09.08.2012 nenariadil vo veci
pojednávanie, keď podľa ustanovenia § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku vyhlásil exekúciu za
neprípustnú a následne ju zastavil. Oprávnený namietal taktiež nedostatok právomoci exekučného
súdu preskúmavať exekučný titul a rozhodcovskú doložku, čím porušil fundamentálnu zásadu právneho
štátu - zásadu legality. K takémuto revíznemu postupu došlo v situácii, keď už exekučný súd preskúmal
súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti podľa ustanovenia § 44
ods. 2 Exekučného poriadku. Všeobecný súd konajúci z pozície exekučného súdu je v oblasti
prieskumu rozhodnutia rozhodcovského súdu limitovaný ustanovením § 40 v spojení s ustanovením
§ 43 Zákona o rozhodcovskom konaní a keďže mu neprináleží konať o zrušení rozhodcovského
rozsudku, nemá zákonné oprávnenie umožňujúce zamedzenie účinkov rozhodcovského rozsudku.
Takýto postup exekučného súdu zasahuje do práv a právneho postavenia oprávneného. Úspešný
žalobca v rozhodcovskom konaní stráca vplyvom nahradenia opravného procesu indikovaného
ustanovením § 40 a nasl. ZoRK revíznym postupom exekučného súdu všetky svoje justičné práva
spojené s právom na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces. Extenzívna interpretácia
ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku tak, ako ju v danej veci uskutočnil exekučný súd , je v priamo
rozpore s ústavným právom žalobcu (veriteľa) a domnieva sa tak, že je povinnosťou súdov v situácii,
keď právny predpis dovoľuje dvojaký výklad (jeden ústavne konformný a jeden ústavne nekonformný)
vykladať právny predpis spôsobom ústavne konformným. Právna úprava, ktorá umožňuje bez časového
obmedzenia zasahovať do právoplatných rozhodnutí, ktoré zakladajú, rušia alebo menia práva alebo
povinnosti individuálne určeným adresátom, je v materiálnom právnom štáte neakceptovateľná. Zákon
o rozhodcovskom konaní zámerne určuje lehotu, v ktorej je možné právny akt alebo jeho účinky
právnou cestou napadnúť. Exekučný súd tak nebol oprávnený zaoberať sa skúmaním, či príslušné
deklaratórne rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v súlade s platnými predpismi. Exekučný
súd musí s takýmto rozsudkom nakladať rovnako, ako s rozsudkom všeobecného súdu, v opačnom
prípade by porušil zásadu rovnocennosti a neprípustne by uplatnil rozdielny procesný postup na
účastníkov konania. Oprávnený ďalej namieta, že ustanovenie § 45 ods. 2 ZoRK explicitne upravuje
konanie bez návrhu v prípade zistenia nedostatkov v rozhodcovskom konaní, nie však v rozsudku
rozhodcovského súdu. Nie je z hľadiska princípu právnej istoty a princípu ochrany dôvery všetkých
subjektov práva v právnom poriadku možné, aby paralelne popri sebe existovali rovnocenné opravné
mechanizmy zamerané na revíziu rozsudku rozhodcovského súdu. Povinný by sa tak mohol vždy
spoľahnúť na revíziu vykonávanú exekučným súdom a bol by zbavený zákonného bremena tvrdenia,
dôkazného bremena a zodpovednosti za prípadný neúspech v konaní o zrušení rozhodcovského
rozsudku, pričom zároveň dochádza k vylúčeniu dvojinštančnosti konania. Oprávnený je pritom v konaní
pred exekučným súdom výrazne v nevýhodnom postavení, pričom odlišné zaobchádzanie nemožno
ospravedlniť jeho postavením obchodnej spoločnosti, pretože musí byť zachovaná zásada rovnosti
účastníkov konania. Oprávnený preto tvrdí, že bolo porušené jeho právo na súdnu ochranu, lebo
exekučný súd založil a odôvodnil svoje rozhodnutie bez toho, aby mal možnosť reagovať na akékoľvek
tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu. Súdne konanie
tak neprebiehalo v duchu práva na spravodlivý súdny proces s dodržaním zásady „rovnosti zbraní“.
Oprávnený navyše namieta zdôvodnenie rozhodnutia súdu s poukazom na Smernicu Rady 93/13/
EHS, nakoľko táto nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie a ani citované rozhodnutia Súdneho
dvora EÚ nemajú všeobecnú záväznosť. Pokiaľ ide o rozhodcovskú doložku, oprávnený tvrdí, že
je platná. Dojednanie, ktorým zmluvné strany založili právomoc rozhodcovského súdu neustanovuje,
že spory s dodávateľom budú riešené výlučne v rozhodcovskom konaní. Nejde pritom o fiktívnu
možnosť, ale o reálnu, skutočnú možnosť voľby rozhodujúceho orgánu, spotrebiteľ sa mohol s ochranou
svojich práv obrátiť aj na všeobecný súd prostredníctvom žaloby podanej na všeobecnom súde. V
odvolaní oprávnený spochybňuje aj dôvody, pre ktoré exekučný súd považoval uzavretú zmluvu medzi
oprávneným a povinným za zmluvu o spotrebiteľskom úvere. Oprávnený poskytol úver na základe
zmlúv o úvere uzatváraných v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, ktoré mali v tom čase
povahu absolútneho obchodno-záväzkového vzťahu. Pokiaľ sa právny režim uzavretej zmluvy o úvere
spravoval ustanoveniami Obchodného zákonníka, tento nevyžaduje, aby v zmluve o úvere bola ako
podstatná náležitosť dohodnutá o.i. aj ročná percentuálna miera nákladov. Oprávnený poukazuje na
to, že poskytuje klientom peňažné prostriedky síce dočasne, avšak nie formou odloženej platby, ale
vo forme splátok, pričom klient má možnosť zvoliť si podmienky poskytovania úveru. Oprávnený
namieta aj nesprávne posúdenie ohľadom neprimerane vysokých úrokov z omeškania, pretože povinný



podpísaním zmluvy o úvere vyjadril svoj súhlas so zmluvnými podmienkami, t.j. s úrokmi z omeškania
vo výške 0,25% za každý deň omeškania. Zdôrazňuje, že tento úrok má sankčný charakter a dlžníkovi
sa účtuje len v prípade, ak poruší zmluvné podmienky, čiže nesplní svoju povinnosť dohodnutú v
zmluve. Podľa názoru oprávneného dohodnutá výška úrokov 0,25% denne nie je neprimeraná a nie
je tak v rozpore s dobrými mravmi, ani so zásadou poctivého obchodného styku, pretože oprávnený
poskytuje úver z vlastných zdrojov a nevyžaduje zabezpečenie pri poskytnutí úveru. Uviedol ďalej,
že ustanovenie § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka má dispozitívnu povahu, pričom výška úrokov z
omeškania sa upravuje predovšetkým dohodou zmluvných strán. Oprávnený v tejto súvislosti poukazuje
na rozhodnutie NS SR č.k. 1Obdo 34/2004 zo dňa 21.12.2004, v ktorom súd konštatoval, že výška
úrokov 0,25% denne z dlžnej sumy nie je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku. Toto
stanovisko je obsiahnuté i v početných ďalších rozhodnutia Najvyššieho súdu SR (napr. č.k. 2Obdo
26/2004 zo dňa 22.09.2005, č.k. 2Obdo 28/2004 zo dňa 22.09.2005), v ktorých súd zdôraznil, že nie je
možné odvolávať sa zo strany odporcov na dobré mravy, keďže odporca v čase, keď bol pri uzatvorení
zmluvy o úvere v pozícii dlžníka, mal možnosť zvážiť, či uzatvorí zmluvu o úvere za podmienok tam
uvedených, či je schopný splácať záväzok, ku ktorému sa v danej zmluve o úvere zaväzuje a musel si
byť vedomý následkov v prípade riadneho a včasného neplnenia tohto záväzku, t.j. aj povinnosti platiť
úroky z omeškania v dohodnutej výške. Oprávnený znáša vysoké obchodné riziko a výška dohodnutých
úrokov je primeraná tomuto riziku. V závere oprávnený opätovne zdôraznil, že úrok z omeškania je
sankciou a povinný má vždy možnosť platenie týchto úrokov odvrátiť tým, že si svoje povinnosti riadne
a včas splní. Oprávnený ďalej namietal, že súladnosť exekučného titulu so zákonom bola predmetom
skúmania exekučným súdom pri vydávaní poverenia na vykonanie exekúcie, a súd v tomto konaní uznal
exekučný titul za súladný, keď udelil súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie. Od vydania
exekučného titulu, ani od vydania poverenia na vykonanie exekúcie nenastali žiadne nové právne ani
skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu. Žiada preto, aby odvolací súd uznesenie
okresného súdu v súlade s ustanovením § 221 O.s.p. zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie. V odvolacom konaní súčasne oprávnený navrhol s poukazom na ustanovenie § 109 ods. 1
písm. c) O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie konanie prerušiť a predložiť Súdnemu dvoru
Európskej únie prejudiciálnu otázku v nasledujúcom znení:

1. Má sa ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje
rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom
rozhodcovských súdov?

2. V prípade zápornej odpovede Súdneho dvora Európskej únie na prvú otázku, je možné ustanovenia
písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHD z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že
„všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené
a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho
rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná
strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky,
ak žalujúca strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na
všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo
však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej
je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc
rozhodcovského súdu?

3. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv Európskej únie také rozhodnutie vnútroštátneho
súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu
93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Vyjadrenie k odvolaniu podané nebolo.



V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v medziach daných ustanovením §
212 ods. 1 O.s.p. a bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 214 ods. 2 O.s.p. uznesenie
okresného súdu podľa ustanovenia § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. ako vecne správne potvrdil.

Vo veci rozhodla vyššia súdna úradníčka Okresného súdu Veľký Krtíš. Zákonný sudca predložil vec na
rozhodnutie krajskému súdu podľa ustanovenia § 374 ods. 4 O.s.p. s vyjadrením, že odvolaniu účastníka
konania nemieni vyhovieť.

Odvolací súd sa predovšetkým, ako s prvoradou otázku, vysporiadal s návrhom na prerušenie konania
v zmysle postupu podľa ustanovenia § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.

Podľa ustanovenia § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny
dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy (Čl.
234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva (Ú.v. ES C 325, 24.12.2002).

Pri posúdení návrhu oprávneného na prerušenie konania podľa špecifického dôvodu vyplývajúceho z
ustanovenia § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. je nevyhnutné vychádzať z jeho charakteru a plne rešpektovať
povahu a sledovaný účel tohto osobitného právneho inštitútu komunitárneho práva. Konanie, v rámci
ktorého Európsky súdny dvor zjednocuje rozhodovaciu činnosť vnútroštátnych súdov členských štátov
pri aplikácii a výklade práva Európskej únie a to v záujme jednotného výkladu a jednotnej aplikácie
práva Európskej únie, sa označuje ako konanie o prejudiciálnej otázke. Konanie je založené na výlučnej
právomoci Súdneho dvora ES rozhodovať o platnosti sekundárneho práva Európskej únie a o výklade
práva Európskej únie, pričom rozhodnutie je možné len za podmienky existencie sporového konania
prebiehajúceho pred vnútroštátnym súdom, keď je na rozhodnutie v danej veci nevyhnutné rozhodnutie
Európskeho súdneho dvora. Článok 234 Zmluvy o založení ES rozlišuje medzi vnútroštátnymi súdmi,
ktoré sú oprávnené podať návrh na začatie prejudiciálneho konania a vnútroštátnymi súdmi, ktoré sú
povinné podať návrh na začatie prejudiciálneho konania. Podľa článku 68 Zmluvy o založení ES sa
použije ustanovenie článku 234 Zmluvy o založení ES na prejudiciálne otázky týkajúce sa výkladu
hlavy IV Zmluvy o založení ES. Toto použitie je limitované určitými výnimkami. Podľa tejto úpravy, ak
vznikne otázka výkladu tejto hlavy IV alebo platnosti a výkladu aktov prijatých orgánmi Spoločenstva
na základe hlavy IV vo veci, ktorá je predmetom konania na súde členského štátu, proti rozhodnutiu
ktorého nie je prípustný opravný prostriedok vo vnútroštátnom práve, má povinnosť tento súd požiadať
o vydanie rozhodnutia Súdny dvor ES, ak to považuje za potrebné pre svoje rozhodnutie v danej
veci. Táto povinnosť (obligatórnosť) sa nevzťahuje na súd členského štátu, voči ktorého rozhodnutiu
je prípustný opravný prostriedok (fakultatívnosť predloženia návrhu na rozhodnutie o prejudiciálnej
otázke). Zaujímavou je otázka, či vnútroštátny súd musí byť považovaný za súdny orgán, proti ktorého
rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok, ak podľa vnútroštátneho práva rozhodnutia vydané
v odvolacom konaní súdnym orgánom môžu byť predmetom mimoriadneho opravného prostriedku,
najmä kasačného opravného prostriedku. Súdny dvor ES v tejto otázke konštantne rozhoduje, že
rozhodnutia vnútroštátneho odvolacieho súdu, proti ktorým môžu účastníci namietať na najvyššom
súde formou mimoriadneho opravného prostriedku, nepochádzajú od vnútroštátneho súdneho orgánu,
proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva v zmysle
článku 234 Zmluvy o založení ES. Okolnosť, že skúmanie podstaty takýchto námietok- mimoriadnych
opravných prostriedkov podlieha predchádzajúcemu určeniu prípustnosti zo strany najvyššieho súdu,
nespôsobuje, že by účastníci konania boli zbavení opravných prostriedkov. Z uvedeného je zrejmé,
že odvolaciemu súdu nevyplýva povinnosť v zmysle článku 234 Zmluvy o založení ES požiadať o
vydanie rozhodnutia Súdny dvor ES, ale je výlučne na jeho zvážení, či zvolí takýto postup vzhľadom na
nutnosť požiadať prejudiciálne Súdny dvor ES o výklad práva Európskej únie, pretože sa domnieva, že
otázka dotýkajúca sa platnosti či aplikácie unijného práva v konkrétnom konaní je sporná. Právo podať
návrh na začatie konania má výlučne vnútroštátny súd, tento súd má aj výlučné právo disponovať so
svojím návrhom. Podstatným významným obmedzením pri podávaní návrhov na začatie prejudiciálneho
konania predstavuje nevyhnutnosť pre rozhodnutie vo veci samej. Preto je výlučne na súde, ktorý
nemá povinnosť predložiť návrh, či návrh predloží, kedy a s akým obsahom. Odvolací súd v danej
exekučnej veci nepovažuje za nutné postupovať v zmysle ustanovenia § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.,
prejudiciálne rozhodnutie Súdneho dvora ES o navrhovaných otázkach výkladu komunitárneho práva
nepovažuje za potrebné a nevyhnutné pre rozhodnutie súdu a to z dôvodu, že žiadnu právne relevantnú



skutočnosť nevyhnutnú pre rozhodnutie v danej exekučnej veci nepovažuje za spornú. Odvolací súd
považuje rozhodovanie exekučných súdov v otázke zabezpečenia ochrany práv spotrebiteľa aj v
štádiu vykonávacieho konania za plne konformné a v súlade s konštantnou početnou judikatúrou
Súdneho dvora ES (napr. C-240/98 až C-244/98, C-473/00, C-168/05, C-243/08, C-40/08, C-227/08,
C-76/10) dotýkajúcou sa problematiky spotrebiteľského práva. Odvolací súd taktiež poznamenáva, že v
obdobných prejudiciálnych otázkach, ako navrhuje oprávnený, bol už vyslovený právny názor Súdneho
dvora ES, keď vydal rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach predložených slovenským vnútroštátnym
súdom v judikáte Súdneho dvora (ES) vo veci Pohotovosť C-76/10 zo dňa 16.11.2010 a postup
exekučných súdov plne zodpovedá záverom obsiahnutým v danom rozhodnutí. Súdny dvor v súvislosti
so skúmaním nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách rozhodol, že vnútroštátny súd má aj
vo fáze výkonu rozhodnutia povinnosť aj bez návrhu posúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej v
zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého vnútroštátneho
súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere považovať za nekalú v zmysle článkov 3 a 4 smernice
93/13 a v prípade kladnej odpovede je úlohou uvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho
vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ nie je viazaný touto
podmienkou.

Z uvedeného dôvodu preto odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania postupom podľa
ustanovenia § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. zamietol.

Keďže nebol zákonný dôvod na prerušenie konania, odvolací súd sa následne zameral na skúmanie
vecnej správnosti rozhodnutia a postupu súdu prvého stupňa. Odvolací súd, vychádzajúc z rozsahu
a dôvodov odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), po preskúmaní uznesenia prvostupňového súdu, aplikujúc
ustanovenie § 219 ods. 2 O.s.p., sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého uznesenia a konštatuje
správnosť dôvodov a právnych úvah, na podklade ktorých prvostupňový súd rozhodol.

Vychádzajúc z dikcie zákonných ustanovení a to tak Exekučného poriadku (§ 44 ods. 2, § 57 ods. 1 a
2), ako aj Zákona o rozhodcovskom konaní (§ 45 ods. 1 a 2) je zrejmé, že súd je povinný, a to v každom
štádiu vedenia exekúcie, dôsledne skúmať, či sú splnené formálne i materiálne predpoklady pre vedenie
exekúcie, predovšetkým, či podklad, na základe ktorého súdny exekútor žiadal o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie, je spôsobilým exekučným titulom v zmysle ustanovenia § 41 Exekučného poriadku.
Odvolacia námietka oprávneného, podľa ktorej exekučný súd prekročil rámec svojej preskúmavacej
právomoci, keď posudzoval súladnosť exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku so zákonom,
neobstojí. Uvedené zákonné ustanovenia poskytujú exekučnému súdu zákonné zmocnenie v tomto
rozsahu skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania (na návrh účastníka konania alebo aj
bez návrhu) a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti
exekučného titulu, musí na zistenie nezákonnosti vedenia exekúcie aj adekvátne procesne zareagovať.
Odvolací súd v tejto otázke opätovne poukazuje na závery obsiahnuté v judikáte Súdneho dvora (ES)
vo veci Pohotovosť C-76/10 zo dňa 16.11.2010.

Neobstoja ani argumentačné dôvody spochybňujúce postup súdu s akcentom na údajné porušenie
ústavne garantovaných práv oprávneného, ako účastníka konania, na spravodlivý súdny proces a na
zachovávanie zásady rovnosti pred súdom. Exekučný súd k právnemu záveru o neprijateľnosti zmluvnej
podmienky obsiahnutej v spotrebiteľskej zmluve dospel na podklade listinných dôkazov predložených
samotným oprávneným; odvolací súd tak poznamenáva, že všetky skutočnosti potrebné pre právne
posúdenie zmluvného vzťahu medzi oprávneným a povinným sú zrejmé z obsahu predloženej zmluvy
o úvere a Všeobecných podmienok poskytnutia úveru a nie je tak možné konštatovať porušenie práva
prístupu k vykonanému dokazovaniu oprávneného, ako účastníka konania. Rovnako nemá zákonné ani
skutkové opodstatnenie námietka údajného vylúčenia dvojinštančnosti konania, nakoľko voči uzneseniu
exekučného súdu, ktorý rozhoduje či už o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia, alebo v
prípade zastavenia exekúcie z dôvodu vymieneného ustanovením exekúcie z dôvodu vymieneného
ustanovením 57 ods. 1 písm. a/ Exekučného poriadku, je odvolanie prípustné (§ 44 ods. 2 veta
posledná, § 58 ods. 4 Exekučného poriadku) a preskúmanie vecnej správnosti a zákonnosti rozhodnutia
exekučného súdu, ako súdu prvého stupňa, je predmetom odvolacieho - druhostupňového konania.
Taktiež nemá opodstatnenie argument odvolateľa, že súd mu odňal možnosť konať pred súdom, nakoľko
v rozpore s ustanovením § 57 ods. 5 Exekučného poriadku v znení účinnom od 09.08.2012 nenariadil vo
veci pojednávanie. Odvolací súd poznamenáva, že exekučný súd nevyhlásil exekúciu za neprípustnú
(tak ako to tvrdí oprávnený) a nezastavil ju podľa ustanovenia § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku,



ale zastavil exekúciu s poukazom na ustanovenie § 57 ods. 1 písm. a/ Exekučného poriadku, v ktorom
prípade jednoznačne nebolo porušené ustanovenie § 57 ods. 5 Exekučného poriadku v znení účinnom
od 09.08.2012 do 31.12.2013, nakoľko toto ustanovenie v danom období ukladalo povinnosť súdu
nariadiť pojednávanie výlučne len v prípadoch, ak súd rozhoduje podľa § 57 odseku 1 písm. g) a k)
Exekučného poriadku.

Súd prvého stupňa vzhľadom na vykonané dokazovanie - oboznámiac sa s obsahom Zmluvy o úvere č.
XXXXXXX zo dňa 03.01.2007, ako aj Všeobecných podmienok poskytovania úveru, obsahom ktorých
je rozhodcovská doložka - vec správne právne posúdil, keď vychádzal pri rozhodovaní ako z relevantnej
skutočnosti, že daný zmluvný vzťah medzi veriteľom a dlžníkom je nutné posudzovať ako spotrebiteľský
vzťah a následne aj pomerne obšírne, vychádzajúc z príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka
svoje rozhodnutie zdôvodnil.

Pokiaľ odvolateľ namieta, že súd nemal k záveru o existencii spotrebiteľského vzťahu podklad vo
vykonanom dokazovaní, odvolací súd poznamenáva, že všetky skutočnosti potrebné pre právne
posúdenie zmluvného vzťahu medzi oprávneným a povinným sú zrejmé z obsahu predloženej zmluvy
o úvere. Z predloženej zmluvy o úvere súd mal možnosť zistiť, že sa v predmetnej veci jedná
o spotrebiteľský úver, pretože sú naplnené zákonné znaky spotrebiteľského úveru vyplývajúce z
ustanovenia § 1 ods. 2 písm. e/, § 2 a § 3 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v
znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy o úvere, ako aj ďalšie predpoklady vyžadované touto osobitnou
právnou normou na to, aby sa vzťah medzi veriteľom a dlžníkom podriadil právnemu režimu tohto
zákona. Odvolací súd podotýka, že napriek tomu, že na daný zmluvný vzťah dopadá i špeciálna úprava
spotrebiteľských zmlúv obsiahnutá v zákone č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, rozhodnutie
nebolo založené na skúmaní zákonných náležitostí zmluvy o spotrebiteľských úveroch vyžadovaných
touto osobitnou právnou normou. Odvolací súd tak navyše, nad rámec odôvodnenia súdu prvého stupňa,
konštatuje aj ďalšie nedostatky rozhodcovského rozsudku, ktorý priznal oprávnenému nárok vyplývajúci
zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere v rozpore so zákonom (konkrétne § 4 ods. 1 písm. j/ a § 4 ods. 3
zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, podľa ktorého v dôsledku absencie RPMN v zmluve
o úvere sa spotrebiteľský úver považuje za bezúročný a bez poplatkov).

Odvolateľ v odvolaní polemizuje o správnosti právneho posúdenia zmluvy o úvere č. č. XXXXXXX zo
dňa 03.01.2007 ako spotrebiteľského úveru a tým aj podriadenie tohto zmluvného vzťahu pod režim
upravený ustanoveniami zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení platnom a účinnom
ku dňu podpísania zmluvy z dôvodu jeho povahy ako absolútneho obchodu. V právnom poriadku
Slovenskej republiky je úverová zmluva upravená v Obchodnom zákonníku, ktorý možno aplikovať
bez ohľadu na to, či je úver poskytovaný spotrebiteľovi alebo podnikateľskému subjektu. Zákon o
spotrebiteľskom úvere upravuje úverovú zmluvu v prípade, keď je úver poskytovaný spotrebiteľovi mimo
jeho podnikateľskej činnosti alebo povolania a vo vzťahu k Obchodnému zákonníku má účinky normy lex
specialis. Popri tejto špeciálnej norme výraznú ochranu pre spotrebiteľa poskytuje inštitút neprijateľnej
zmluvnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve vrátene služieb na finančnom trhu, upravený v ustanovení
§ 53 a nasl. Občianskeho zákonníka (v spojení s ustanovením § 23a ods. 1 zákona č. 634/1992 Zb.
o ochrane spotrebiteľa a ustanovením § 3 ods. 3 neskôr prijatého zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane
spotrebiteľa). Je tak zjavné, že aj na právny vzťah založený medzi oprávneným a povinným zmluvou o
úvere č. XXXXXXX zo dňa 03.01.2007, od ktorej sa uplatnený nárok oprávneného v danej exekučnej
veci odvíja, je nutné aplikovať ustanovenia Zákona o spotrebiteľských úveroch platné a účinné v čase
uzatvorenia zmluvy, ako aj príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka zaoberajúce sa problematikou
spotrebiteľských vzťahov a ochrany práv spotrebiteľa - a to aj napriek tomu, že zmluva o úvere bola
uzavretá podľa ustanovení Obchodného zákonníka.

Exekučný súd tak správne venoval pozornosť skúmaniu zmluvných podmienok z hľadísk a kritérií
spotrebiteľského práva v celom jeho kontexte a zameral sa na posúdenie prijateľnosti a zákonnosti
predovšetkým rozhodcovskej doložky, ktorá mala založiť legitimitu nielen exekučného titulu, ale aj
samotného rozhodcovského konania, ktoré vydaniu exekučného titulu predchádzalo.



Rozhodcovskú doložku koncipovanú v takom znení, ako vyplýva z bodu 17. Všeobecných podmienok
poskytovania úveru, správne súd právne posúdil ako neprijateľnú, a s poukazom na ustanovenie §
54 Občianskeho zákonníka tým absolútne neplatnú zmluvnú podmienku obsiahnutú v spotrebiteľskej
zmluve, nakoľko spôsobuje značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán a
to výrazne v neprospech spotrebiteľa. Odvolací súd nespochybňuje právne stanovisko oprávneného,
že zákon nevylučuje, aby aj v spotrebiteľskej zmluve, ako typovej, adhéznej zmluve, bola platne
so spotrebiteľom dojednaná rozhodcovská doložka. Podstatnou z hľadiska vyslovenia absolútnej
neplatnosti tohto dojednania je skutočnosť, že táto podmienka nebola so spotrebiteľom vopred
individuálne dojednaná a celkom zjavne nemal spotrebiteľ reálnu možnosť obsah predloženej
formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť. Rozhodcovská doložka
nebola, napriek jej formulácii, skutočne alternatívnou, ako to namieta oprávnený. Veriteľ podaním návrhu
v rozhodcovskom konaní uskutočnil výber predpokladaný v čl. 17 zmluvných dojednaní. Po tomto
výbere už povinný nemal faktickú možnosť podať návrh na začatie konania pred všeobecným súdom,
čím došlo k porušeniu Ústavou SR garantovaného práva každého na spravodlivý súdny proces pred
nezávislým všeobecným súdom. Spornosť vo vyváženosti vzájomného zmluvného vzťahu, pokiaľ ide o
rozhodcovskú doložku, navyše vyvoláva i skutočnosť, že priamo v predtlači Všeobecných obchodných
podmienok v rozhodcovskej doložke je vopred určený konkrétny jediný rozhodcovský súd, ktorý je
oprávnený v rozhodcovskom konaní spory vyplývajúce z danej zmluvy rozhodnúť. Takouto formuláciou
rozhodcovskej doložky bolo dlžníkovi - povinnému absolútne odňaté právo slobodnej voľby uplatnenia
či bránenia svojho práva nielen medzi všeobecným súdom a rozhodcovským konaním, no aj právo
slobodného výberu konkrétneho rozhodcu či rozhodcovského súdu, ktorý by spor z danej spotrebiteľskej
zmluvy podľa voľby spotrebiteľa rozhodol. Odvolací súd v tejto súvislosti poznamenáva, že množstvo
exekučných vecí s obdobným skutkovým základom, kde rozhodcovské rozsudky ako exekučné tituly
vykazujú značnú dávku podobnosti, naznačuje istú väzbu medzi rozhodcovskou spoločnosťou a
jednou zo zmluvných strán (oprávneným), čo už samo osebe vedie k pochybnostiam o dostatočnom
individuálnom prístupe k ochrane práv spotrebiteľa zo strany rozhodcov.

Argumenty oprávneného v odvolaní, dotýkajúce sa polemiky oprávnenosti a primeranosti dohodnutých
úrokov z omeškania sú bezpredmetné, nakoľko v odôvodnení uznesenia sa exekučný súd touto
problematikou nezaoberal a tak aj odvolacie dôvody v tejto časti smerujú zjavne voči inému súdnemu
rozhodnutiu.

Pokiaľ teda právomoc rozhodcovského súdu bola založená na absolútne neplatnom zmluvnom
dojednaní, je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a
nemôže byť (a to ani sčasti) spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči
povinnému vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať.

Súd po tom, čo exekúciu zastavil, pokiaľ rozhodoval o trovách zastavenej exekúcie, správne vyhodnotil
procesné zavinenie oprávneného, ktorý sa nezákonne domáhal vedenie exekúcie na podklade
nespôsobilého exekučného titulu a uložil mu povinnosť nahradiť trovy súdneho exekútora s poukazom
na ustanovenie § 203 ods. 1 Exekučného poriadku. Výška uloženej povinnosti náhrady trov exekúcie
odvolateľom namietaná nebola.

Odvolací súd z uvedených dôvodov uznesenie exekučného súdu podľa ustanovenia § 219 ods. 1 a 2
O.s.p. ako vecne správne potvrdil.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.