Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 6Co/138/2019 z 28. 1. 2020 Citácia: rozsudok Krajského súdu Trenčín z 28. januára 2020, sp. zn. 6Co/138/2019, ECLI:SK:KSTN:2020:3618200534.1 Krajský súd Trenčín | 6Co/138/2019 | ECLI:SK:KSTN:2020:3618200534.1 | 2020-01-28 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 387 CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/bab6f24d-c365-455e-9089-56903efdb124 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2020:3618200534.1 Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 6Co/138/2019
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3618200534
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ing. Miroslav Manďák
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2020:3618200534.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Miroslava Manďáka a členiek
senátu Mgr. Stanislavy Kollárovej a JUDr. Ivety Sopkovej v spore žalobcu: PROFI CREDIT Slovakia,
s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 792 752, zastúpenému: JUDr. Pavol Pospecha,
advokát so sídlom Senec, Lichnerova 23, proti žalovaným 1/: C. M., nar. XX.XX.XXXX, 2/ J. M., nar.
XX.XX.XXXX, obaja bytom W., V. Y., o zaplatenie 1 561,92 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu
proti rozsudku Okresného súdu Partizánske č.k. 5Csp/39/2018 -81 zo dňa 13. augusta 2019, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výroku, ktorým bola žaloba vo zvyšku zamietnutá
a v súvisiacom výroku o trovách konania p o t v r d z u j e .

II. Žalovaným 1/, 2/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom uložil žalovaným 1/,2/ povinnosť zaplatiť žalobcovi
spoločne a nerozdielne 1001,04 eur so zmluvnou pokutou 0,04% denne a 0,55 % ročným úrokom z
omeškania zo sumy 1001,04 eur od 15.11.2015 do zaplatenia tak, že tento úrok a zmluvná pokuta spolu
neprevýšia sumu 1 350,- eur a odo dňa nasledujúceho po dni, v ktorom celková suma tohto úroku z
omeškania a tejto zmluvnej pokuty dosiahne sumu 1 350,- eur len 5, 05 % úrok z omeškania ročne zo
sumy 1001, 04 eur do zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti rozsudku., do troch dní. Vo zvyšku žalobu
zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že žalobca má nárok na náhradu trov konania voči žalovaným
1/,2/ spoločne a nerozdielne v rozsahu 28,18 %.

2. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie uviedol skutkové okolnosti , ktoré vyplynuli z vykonaného
dokazovania. Na základe zmluvy o poskytnutí revolvingového úveru č. 8500105832 zo dňa 11.03.2015
bol žalovaným 1/, 2/ poskytnutý revolvingový úver vo výške 1 500,- eur, ktorý sa zaviazali splácať v 36-
ich mesačných splátkach aj s platbou podľa Dohody o poskytnutí služieb 87,24 eur pri celkovej výške
2060,88 eur, pri RPMN 26,87%, úrokovej sadzbe 17,77 eur, pri priemernej RPMN 34,42%, pri úroku
z omeškania 5,05% ročne, pri poplatku 150,- eur. Súčasťou zmluvy sú VOP, ktoré žalovaní podpísali.
Žalovaní 1/,2/ úver riadne neplatili, preto žalobca úver zosplatnil k 14.11.2015. Podľa výpisu z účtu
žalobcu bola žalovaným v l. a 2.rade na úver poskytnutá len suma 1350eur ako vyplýva z elektronického
bankového výpisu a nie suma 1500 eur ako žalobca deklaroval v zmluve. Podľa výpisu z úverového
účtu žalobcu, žalovaní 1/,2/ na účet žalobcu zaplatili celkom sumu 348,96 eur v štyroch splátkach po
87,24 eur a to dňa 12.03.2015 sumu 87,24 eur, 10.04.2015 sumu 87,24 eur, 16.06.2015 sumu 87,24
eur, 05.08.2015 sumu 87,24 eur.



3. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 52 ods. 1 až 3, § 54 ods. 1,2, § 39, § 451 ods. 1,2,
§ 544 ods. 1,2 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 2 ,2, § 9 ods. 10, § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č.
129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a uviedol, že zmluva o revolvingovom úvere č. 8500105832
zo dňa 11.03.2015 je bezúročná a bez poplatkov z dôvodu nesprávneho výpočtu RPMN. Výška splátky
úveru bola jednoznačne dojednaná na sumu 87,24 eur mesačne, čo vyplýva z bodu 6 zmluvy ako aj
zo samotného plnenia žalovaných na úver, ktorí nezaplatili ani jednu splátku vo výške 53,58 eur (ako
žiadali), ale štyri splátky po 87,24 eur čo je suma 348,96 eur. Súčasťou zmluvy o revolvingovom úvere
bola zároveň aj Dohoda o poskytnutí služieb (bod 5,6 zmluvy), ktorú súd posúdil ako zmluvu závislú od
zmluvy o úvere, čo nepochybne vyplýva z obsahu tejto dohody, ktorej zmyslom je poskytovanie služieb
v súvislosti s vedením úverového účtu žalovanej konkrétne " využívanie služieb a povinnosť uhradiť
odplatu", pričom táto dohoda nepochybne súvisí a závisí od zmluvy o revolvingovom úvere a zaniká
zosplatnením úveru. Podľa názoru súdu ide o zmluvu, ktorá bola " podsunutá" spotrebiteľovi spolu s
zmluvou o revolvingovom úvere. Skutočnosť, že ide o závislú zmluvu na revolvingovom úvere vyplýva
aj z obsahu tejto dohody, ktorá v každom odseku odkazuje na obsah zmluvy o revolvingovom úvere,
navyše obe boli uzavreté naraz v jeden deň, pričom žalovaní splácali úver na účet žalobcu. Žalobca
žalovaným žiadne služby neposkytol, ide o služby, ktoré musí dodávateľ vykonať so zaúčtovaním splátky
a vedením úverového účtu, ktoré nemôžu byť odplatné a ktoré sú v príkrom rozpore s § 9 ods.10 zákona
č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch účinného od 10.06.2013, podľa ktorého veriteľovi sa
zakazuje požadovať od spotrebiteľa úhradu poplatkov, náhradu nákladov alebo inú odplatu za vedenie,
evidenciu alebo správu spotrebiteľského úveru alebo účtu alebo zrušenie účtu, na ktorom je vedený
spotrebiteľský úver a ktorého zriadenie alebo vedenie je podmienkou poskytnutia spotrebiteľského úveru
alebo poskytnutia spotrebiteľského úveru za ponúkaných podmienok. V danom prípade ide podľa názoru
súdu o absolútne neplatný právny úkon podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Dohoda o poskytovaní
služieb, je výhodná výlučne pre žalobcu ako veriteľa a zmyslom tejto zmluvy bolo obísť ust.§ 9 ods.10
zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch pri výpočte RPMN, ktorý nie je v skutočnosti
pri splátke 87,24eur 34,42% ako uvádza žalobca v zmluve. Navyše, žalobca si ako veriteľ strhol
poplatok za poskytnutie úveru vo výške 150,- eur priamo z úveru, ktorý predstavuje určitú réžiu na
vedenie účtu a v skutočnosti nevyplatil žalovaným sumu 1 500,- eur, ako deklaroval v zmluve, ale len
sumu 1 350,- eur, čo je v rozpore so zákonom. Aj týmto spôsobom došlo k nesprávnemu výpočtu
RPMN, ktorej základom mala byť suma 1 350 eur, a nie suma 1 500 eur, ako bolo deklarované v
zmluve. Faktická nerovnosť medzi dodávateľom a spotrebiteľom pri vzájomnej kontraktácií je zjavná
a viaceré rozhodnutia súdneho dvora na ne poukazujú/ napr. rozsudok C-168/05 Mostara Claro, bod
25,26,27/.Vzhľadom na súladnosť ust. § 54 ods.1 Občianskeho zákonníka s právom Európskej únie,
ktoré umožňuje členským štátom prijať na ochranu spotrebiteľov aj prísnejšie ustanovenia, než odporúča
smernica Rady 93/13EHS č.l8 smernice. Ak Dodávateľ predformuluje v spotrebiteľskej zmluve klauzuly,
ktoré sú v rozpore s § 54 ods. l Občianskeho zákonníka, súd je povinný posúdiť ich obsah z úradnej
povinnosti a rozhodnúť v pochybnostiach v prospech spotrebiteľa s poukazom na ustanovenie § 54
ods.2 Občianskeho zákonníka. V danom prípade aj nevyplatenie úveru spotrebiteľovi v plnej výške ,už
riešil aj ESD v rozsudku z 21.04.2016 sp.zn. C-377/14 RADLINGER A RADLINGEROVÁ podľa ktorého
je "celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť" vymedzený v článku 3 písm. h) smernice 2008/48
ako "súčet celkovej výšky úveru a celkových nákladov spotrebiteľa spojených s úverom", vyplýva z
toho, že pojmy "celková výška úveru" a "celkové náklady spotrebiteľa spojené s úverom" sa vzájomne
vylučujú a celková výška úveru preto nemôže zahrňovať sumy, ktoré vstupujú do celkových nákladov
na úver pre spotrebiteľa. Do celkovej výšky úveru v zmysle článku 3 písm. l) a článku 10 ods. 2
smernice 2008/48 nemožno zahrnúť nijakú zo súm určených ako odmenu za záväzky dohodnuté z
dôvodu predmetného úveru, ako sú administratívne poplatky, úroky, provízie a akékoľvek ďalšie poplatky,
ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť. Teda neoprávnené zahrnutie súm tvoriacich celkové náklady spotrebiteľa
spojené s úverom do celkovej výšky úveru bude nutne viesť k podhodnoteniu RPMN, ktorého výpočet
závisí od celkovej výšky úveru. Článok 19 ods. 1 smernice 2008/48 spresňuje, že RPMN, ktorá sa na
ročnom základe rovná aktuálnej hodnote všetkých záväzkov, na ktorých sa dohodli veriteľ a spotrebiteľ,
sa vypočíta na základe matematického vzorca uvedeného v prílohe I časti I tejto smernice. Táto smernica
pritom stanovuje, že základná rovnica, ktorá stanovuje RPMN, kladie do rovnováhy na ročnom základe
celkovú súčasnú hodnotu čerpaných prostriedkov na jednej strane a celkovú súčasnú hodnotu splátok
a platieb poplatkov na strane druhej. Výška čerpania úveru v zmysle časti I prílohy I smernice 2008/48
tak zodpovedá celkovej výške úveru v zmysle článku 3 písm. l) tejto smernice. Teda z celkovej výšky
úveru poskytnutej žalovaným vo výške 1 350,- eur vyplýva, že poplatky vo výške 150,- eur boli zahrnuté
do celkovej výšky úveru v zmysle článku 3 písm. l/ Smernice 2008/48, pričom táto okolnosť má vplyv na



výpočet RPMN a ovplyvnila tak správnosť informácií, ktoré mal spotrebiteľ dostať podľa článku 10 ods.2
smernice v zmluve o úvere a tiež spôsobuje bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru.

4. Keďže úver je bezúročný a bez poplatkov, súd prvej inštancie priznal žalobcovi len bezdôvodné
obohatenie, teda sumu 1001.04 eur / žalobca ako dodávateľ poskytol žalovaným sumu 1 350,- eur
mínus 328,96, ktorú sumu žalovaní 1 /,2/ celkom žalobcovi zaplatili, čo predstavuje sumu 1001,04
eur. Okrem istiny súd priznal žalobcovi aj zmluvnú pokutu, ktorá bola podľa názoru súdu individuálne
dojednaná v bode 8. / 8.1,8.2 a 8.3 Zmluvy o revolvingovom úvere zo dňa 11.03.2015 s odkazom na
zmluvné podmienky žalobcu, s ktorými boli žalovaní riadne oboznámení, a ktoré obaja vlastnoručne
podpísal. Súd prvej inštancie zamietol žalobu v časti nad sumu 1001,04 eur (do uplatnenej sumy 1561,92
eur), lebo posúdil úver ako bezúročný a bez poplatkov.

5. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods.2 CSP tak, žalobcovi priznal voči
žalovaným 1/,2/ spoločne a nerozdielne čiastočnú náhradu trov konania podľa úspechu v spore vo
výške 28,18%, keď žalobca mal úspech v spore 64,09% mínus neúspech 35,91%. O výške trov konania
rozhodne súd podľa § 262 ods.2 CSP samostatným uznesením, ktoré po právoplatnosti veci samej
vydá vyšší súdny úradník.

6. Proti rozsudku v časti vo výroku, ktorým bola žaloba vo zvyšku zamietnutá a v súvisiacom výroku
o trovách konania podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca a žiadal, aby odvolací súd
rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmenil tak, že žalobe vyhovie v celom rozsahu. V
odvolaní namietal odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. d/, f/ a h/ CSP. Uviedol, že dohoda
o poskytovaní služieb je samostatným právnym úkonom, ktorého vznik nie je podmienkou pre vznik
zmluvy o revolvingovom úvere, a teda má právnu povahu individuálneho dojednania. To, že uzatvorenie
dohody nebolo podmienkou na poskytnutie úveru, vyplýva z článku I. bod 2 dohody. Dohoda je osobitne
podpisovaná, čo zdôrazňuje jej samostatnosť od zmluvy o revolvingovom úvere. Dlžník podpísaním
tlačiva žiadosti/zmluvy nepristupuje a neuzatvára automaticky aj dohodu o poskytovaní služieb. Keďže
dohoda je dobrovoľná a nebola podmienkou pre získanie úveru, odplata za poskytnutie balíka služieb sa
ani nemohla zahrnúť do výpočtu RPMN pre úver s poukazom na znenie § 2 písm. g/ zákona č. 129 /2010
Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Poukázal aj na znenie § 2 písm. i/ citovaného zákona. Do výpočtu
celkových nákladov sa teda nezapočítavajú náklady, ktoré vyplývajú z dojednaní nepredstavujúcich
podmienku pre získanie úveru. Aj žalobcom poskytnutá služba v zmysle dohody je voliteľná. Ak by
žalovaní dohodu nepodpísali, táto by nevznikla. Ak by odplata za poskytnuté služby bola zahrnutá do
celkových nákladov, takýto postup by bol v rozpore so zákonom.

7. Žalovaní sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadrili.

8. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací, preskúmal vec v intenciách ustanovení § 379 a § 380
zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), t. j. v medziach podaného
odvolania a jeho dôvodov.

9. Podľa § 385 ods. 1 CSP nebolo potrebné na prejednanie odvolania žalobcu nariaďovať
pojednávanie.

10. Preskúmaním veci odvolací súd zistil, že rozsudok súdu prvej inštancie je v napadnutej časti
vecne správny, a preto je potrebné tento potvrdiť podľa § 387 ods. 1,2 CSP.

11. V zmysle § 378 ods. 1 CSP na konanie na odvolacom súde sa primerane použijú ustanovenia o
konaní pred súdom prvej inštancie, ak tento zákon neustanovuje inak.

12. Odvolací súd je v zásade viazaný rozsahom odvolania (§ 379 CSP) a odvolacími dôvodmi (§ 380
ods. 1 CSP).

13. Odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie okrem prípadov,
ak dokazovanie zopakuje alebo doplní (§ 383 CSP).



14. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.

15. Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s
odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie
správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

16. Žalovaný deklaroval vo svojom odvolaní odvolacie dôvody spočívajúce v inej vade, ktorá mala za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci, nesprávnych skutkových zisteniach a nesprávnom právnom
posúdení veci súdom prvej inštancie (§ 365 ods. 1 písm. d/, f/ a h/ CSP).

17. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d/ CSP dopadá na všetky pochybenia v procesnom
postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod iné odvolacie dôvody, avšak vždy len za predpokladu,
že tieto pochybenia mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Zvyčajne pôjde o prípady
nesprávne realizovanej mandukčnej povinnosti súdu, pochybenia vo vykonanom dokazovaní ( napr.
vykonanie nezákonne získaného dôkazu, vypočutie svedka bez jeho poučenia o práve odoprieť výpoveď
a podobne) alebo posúdenie predbežnej otázky v rozpore s existujúcim rozhodnutím príslušného orgánu.
18. Podstata odvolacieho dôvodu vyplývajúceho z ust. § 365 ods. 1 písm. f/ CSP (súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) spočíva v nesprávnom
postupe súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov dokazovania dôsledkom čoho je, že súd berie
do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne
neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané, alebo vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne
skutkové zistenia môžu byť aj výsledkov logických rozporov pri hodnotení dôkazov s osobitným zreteľom
na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov.

19. Právnym posúdením v zmysle odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP je činnosť súdu,
pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu
právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

20. Na základe preskúmania správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd dospel k záveru, že súd
prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na správne zistenie skutkového stavu veci,
dospel k správnym skutkovým záverom, ktoré majú oporu vo vykonaných dôkazoch a vec správne
právne posúdil. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku uviedol, ktoré skutočnosti považuje za
preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých vychádzal a ako ich vyhodnotil a ako vec
právne posúdil. Prijaté právne závery náležite vysvetlil spôsobom, z ktorého je zrejmé, akými úvahami sa
riadil. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných
ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty
a zmyslu. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so skutkovými závermi, ako aj s právnym
posúdením veci súdom prvej inštancie tak, ako sú uvedené v napadnutom rozsudku a podľa 387 ods.
2 CSP na ne v plnom rozsahu poukazuje.

21. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolací súd udáva nasledovné:

22. Odvolací súd považuje za správny právny záver súdu prvej inštancie, že právny vzťah žalobcu
a žalovaných založený zmluvou o revolvingovom úvere zo dňa 11.03.2015 je potrebné posudzovať
ako spotrebiteľský vzťah podľa § 52 a nasl. zákona č. 40/1964 Zb. Občianky zákonník (ďalej len
„Občiansky zákonník“) a podľa zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch (ďalej len „zákon o
spotrebiteľských úveroch“). Správne boli i závery súdu prvej inštancie v časti, že zmluva je bezúročná
a bez poplatkov (§ 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 129/2010 Z.z.), pretože výška RPMN uvedená v zmluve
nezodpovedá skutočným nákladom na poskytnutý úver v dôsledku nezapočítania odplaty za poskytnutie
služby na základe dohody o poskytovaní služieb.

23. Odvolací súd v tejto spojitosti dáva do pozornosti rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C -
453/2010 Pereničová a Perenič, v zmysle záverov ktorého nesprávnu informáciu o celkových (nižších
než v skutočnosti) nákladoch na úver možno považovať za klamlivú praktiku. Je pritom nepochybné,



že náklady súvisiace s touto „službou“ boli veriteľovi známe už v čase uzavretia zmluvy a nič teda
nebránilo ich zahrnutiu do výpočtu celkových nákladov úveru. Dohoda o poskytovaní služieb bola
uzavretá v ten istý deň a pod tým istým číslom ako zmluva o revolvingovom úvere a hoci bola uzavretá na
samostatnej listine, ako samostatný právny úkon, neodôvodňuje to samo osebe záver, že táto dohoda
bola individuálne dohodnutá v tom slova zmysle, že svedčí o slobodnej vôli dlžníka pristúpiť na takéto
osobitné zmluvné podmienky, ako tvrdí žalobca. Dohoda o poskytovaní služieb má povahu formulára,
pričom žalovaným bola predložená na podpis spolu so Zmluvou o revolvingovom úvere. Nie je zrejmé, či
žalovaní pochopili význam a zmysel dohody o poskytovaní služieb, služieb, ktoré úzko a bezprostredne
súvisia so zmluvou o revolvingovom úvere, či dlžníkom boli poskytnuté jasné a zrozumiteľné informácie
o jej obsahu. Uvedené okolnosti súvisiace s uzavretím zmluvného vzťahu nemožno zneužívať k záverom
o individuálnom vyjednaní - že dlžník mal možnosť voľby prijať alebo neprijať návrh na uzavretie aj tejto
Dohody o poskytovaní služieb.

24. Odvolateľom predostretý (gramatický) výklad ustanovenia §-u 2 písm. g/ zákona č. 129/2010 Z.z.,
založený na tvrdení, že predmetná služba nie je podmienkou získania úveru je svojim formalizmom
v príkrom rozpore s celkovým zmyslom právnej úpravy ochrany spotrebiteľa. Tá je založená na
pozitívnom záväzku Slovenskej republiky z medzinárodnej zmluvy o fungovaní Európskej únie prispievať
aktívnou ochranou (slabšieho) spotrebiteľa k vyššej kvalite života ľudí v európskom hospodárskom
priestore ako jednej z hlavných politík Európskej únie. Žalobca, ktorého v tomto smere zaťažuje
dôkazné bremeno, však ani nepreukázal, že v procese uzatvárania zmluvy o úvere skutočne nedošlo
k viazaniu jej uzatvorenia na predmetnú „službu“. Takéto konanie veriteľa vo svojich dôsledkoch
smeruje k neprimeranému pôsobeniu na spotrebiteľa, aby prijal ďalšie záväzky, prostredníctvom ktorých
si (veriteľ) zabezpečuje takú výšku návratnosti úveru, ktorá je v rozpore s právnymi predpismi. V
zmysle rozhodovacej činnosti Súdneho dvora EÚ je pritom za nekalú potrebné považovať praktiku,
ktorá vytvára dojem, že ponúka spotrebiteľovi vedľajšiu službu, pričom však odplata za túto službu je
súčasťou celkových úverových nákladov spotrebiteľa a veriteľ ňou v skutočnosti podmieňuje poskytnutie
spotrebiteľského úveru. Nekalou obchodnou praktikou je tiež prezentovanie zmluvy o spotrebiteľskom
úvere a druhej zmluvy ako nezávislých transakcií. Napokon, aj samotná neprimeranosť odmeny za
službu, ktorá nie je hlavným predmetom zmluvy, môže za určitých podmienok (pri neposkytnutí jasných a
zrozumiteľných informácií) spôsobovať nekalosť obchodnej praktiky (viď napr. rozsudok Súdneho dvora
EÚ vo veci C-26/2013 Kásler a Káslerné Rábai).

25. Z vyššie uvedených dôvodov dospel odvolací súd k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je
v napadnutej časti vecne správne, preto ho podľa § 387 ods. 1,2 CSP potvrdil.

26. Odvolací súd rozhodol o trovách odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 255
ods. 1 CSP. Úspešným žalovaným nepriznal náhradu trov odvolacieho konania, pretože im žiadne trovy
odvolacieho konania preukázateľne nevznikli.

27. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v
lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).