Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 17Co/215/2013 z 18. 6. 2013
Citácia: rozsudok Krajského súdu Trenčín z 18. júna 2013, sp. zn. 17Co/215/2013, ECLI:SK:KSTN:2013:3712203543.1
Krajský súd Trenčín | 17Co/215/2013 | ECLI:SK:KSTN:2013:3712203543.1 | 2013-06-18 | Rozsudok
Oblasť práva: Občianske právo – Pracovné právo
Citované ustanovenia: § 142 zákona č. 311/2011 Z. z., § 18 zákona č. 369/1990 Zb.
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/9d66d5bc-0cfa-4ce1-9e98-2f58de4f7aab
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2013:3712203543.1

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17Co/215/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3712203543
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 06. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Emília Zimová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2013:3712203543.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Emílie Zimovej a sudkýň JUDr.
Gabriely Janákovej a JUDr. Eriky Zajacovej v právnej veci navrhovateľa O.. M. Y., nar. XX.XX.XXXX,
bytom O. XX, zastúpeného M.. U. J. V., O. XXX, L. proti odporcovi V.X, L.: XX XXX XXX, právne
zastúpenému U., Z., O.., N., o zaplatenie 1.177,20 Eur istiny a prísl., na odvolanie odporcu proti rozsudku
Okresného súdu Považská Bystrica zo dňa 12. februára 2013, č.k. 4C/77/2012-110, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu v napadnutej časti     p o t v r d z u j e .

Navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania     n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd napadnutým rozsudkom zastavil konanie v časti o zaplatenie úroku z omeškania vo výške
4 % ročne zo sumy 1.177,20 Eur od 01.08.2011 do zaplatenia. Odporcovi uložil povinnosť zaplatiť
navrhovateľovi 1.062,17 Eur, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku návrh zamietol a
odporcovi uložil povinnosť nahradiť navrhovateľovi trovy konania vo výške 461,62 Eur a trovy právneho
zastúpenia vo výške 497,08 Eur, k rukám jeho právneho zástupcu. Svoje rozhodnutie odôvodnil
tým, že navrhovateľ pracoval u odporcu ako hlavný kontrolór obce, s ktorým zamestnávateľ podľa
Zákonníka práce uzatvára pracovnú zmluvu, a tak aj v danom prípade uzatvoril odporca pracovnú
zmluvu s navrhovateľom dňa 07.08.2010. Navrhovateľa zvolilo do funkcie hlavného kontrolóra obecné
zastupiteľstvo Obce O. a následne uzatvoril s odporcom pracovnú zmluvu. Zákon o obecnom zriadení
taxatívne upravuje spôsoby zániku funkcie hlavného kontrolóra v § 18a ods. 8, pričom jedným z týchto
dôvodov je aj vzdanie sa funkcie. Navrhovateľ sa vzdal funkcie hlavného kontrolóra listom zo dňa
22.07.2011. Ďalej konštatoval, že zákon o obecnom zriadení č. 369/1990 Zb., účinný do 31.12.2012,
neobsahoval právnu úpravu skončenia pracovného pomeru hlavného kontrolóra v nadväznosti na
skončenie jeho funkcie. Dňa 01.01.2013 nadobudla účinnosť novela zákona o obecnom zriadení, ktorá
v § 18a ods. 11 zaviedla úpravu skončenia pracovného pomeru hlavného kontrolóra dňom zániku jeho
funkcie. Táto novela neobsahovala prechodné a záverečné ustanovenia, ktoré by upravovali právne
vzťahy, ktoré vznikli pred nadobudnutím účinnosti novely, t. j. pred 01.01.2013, a preto v danom prípade
nebolo možné postupovať a posudzovať skončenie pracovného pomeru navrhovateľa spätne dňom,
kedy sa vzdal funkcie hlavného kontrolóra. Zastával ďalej názor, že do účinnosti § 18a ods. 11 zákona
o obecnom zriadení je potrebné rozlišovať medzi zánikom funkcie hlavného kontrolóra a medzi jeho
skončením pracovného pomeru o zániku tejto funkcie s tým, že zánikom funkcie hlavného kontrolóra jeho
pracovný pomer v obci neskončil. V danom prípade navrhovateľ doručil oznámenie o vzdaní sa funkcie
hlavného kontrolóra v Obci O. dňa 22.07.2011, pričom list bol síce adresovaný Obecnému zastupiteľstvu
v O., avšak starostka                  Obce O. bola s týmto úkonom navrhovateľa oboznámená. Výkon
funkcie hlavného kontrolóra sa teda navrhovateľovi skončil dňom vzdania sa tejto funkcie, ktorý uviedol
v písomnom oznámení, a to 31.08.2011. Za druhý krok považoval riešenie zotrvania navrhovateľa v



pracovnom pomere alebo skončenie pracovného pomeru. Ak navrhovateľ ako zamestnanec prestal
spĺňať predpoklad pre výkon funkcie, a preto bolo namieste použiť výpovedný dôvod podľa § 63 ods. 1
písm. d) bod 1 Zákonníka práce, alebo skončiť s ním pracovný pomer dohodou z toho istého dôvodu.
Starostka odporcu však zaslala navrhovateľovi oznámenie zo dňa 28.07.2011, kde mu oznámila, že jeho
pracovný pomer vo funkcii hlavného kontrolóra sa mu končí 31.07.2011, ktorý dátum nekorešponduje
ani s doručeným listom zo dňa 22.07.2011, ani s dňom, ku ktorému sa hlavný kontrolór vzdal funkcie
hlavného kontrolóra. Navrhovateľ nesúhlasil s oznámením odporcu o skončení jeho pracovného pomeru
a listom zo dňa 05.08.2011 odporcovi svoj nesúhlas aj oznámil a trval na pokračovaní pracovného
pomeru. Súd vyslovil názor, že pracovný pomer navrhovateľa u odporcu naďalej trvá, a keďže od
01.08.2011 navrhovateľ nemohol vykonávať prácu pre prekážky na strane zamestnávateľa, vznikol
mu nárok na zaplatenie náhrady mzdy v sume jeho priemerného zárobku v zmysle ust. § 142 ods. 3
Zákonníka práce.

Proti rozsudku podal v zákonnej lehote prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie odporca,
ktorý navrhol jeho zmenu a zamietnutie návrhu, prípadne zrušenie veci a vrátenie okresnému súdu na
ďalšie konanie. V odvolaní uplatnil dôvody na odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. h), odvolanie podľa
§ 205 ods. 2 písm. f) O.s.p., ďalej podľa § 205 ods. 2 písm. a) (súd prvého stupňa nesprávne vec
právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový
stav) a písm. b) (konanie pred prvostupňovým súdom má inú vadu, ktorá mohla mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci). Súdu prvého stupňa vyčítal, že nesprávne vyhodnotil predchádzajúce
kroky navrhovateľa a zaoberal sa vecou napriek tomu, že uplynula prekluzívna lehota na jej prejednanie.
Uviedol, že pracovný pomer sa mal skončiť dňom, ku ktorému sa navrhovateľ vzdal funkcie hlavného
kontrolóra, t. j. 31.07.2011. Navrhovateľ mal v zmysle § 77 Zákonníka práce lehotu dvoch mesiacov
na podanie návrhu na určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, ktorá uplynula 31.09.2011, a
preto  s poukazom na § 36 Zákonníka práce sa s neskôr uplatnenými nárokmi súd nemôže zaoberať.
Navrhovateľ sa ešte v priebehu plynutia 2-mesačnej lehoty obrátil na súd s návrhom na určenie
neplatnosti zrušenia pracovného pomeru, ktorý však vzal späť. Vzhľadom na to, že konanie o náhradu
mzdy sa začalo na návrh podania až po uplynutí tejto 2-mesačnej lehoty, nebol prvostupňový súd
oprávnený zaoberať sa otázkou platnosti alebo neplatnosti skončenia pracovného pomeru, a to ani
ako s otázkou predbežnou, pričom táto otázka je medzi účastníkmi sporná a bez jej vyriešenia nie je
možné urobiť právny záver o existencii pracovného pomeru a zaoberať sa nárokom na náhradu mzdy
pre prekážku na strane zamestnávateľa. Poukazoval na ust. § 18a zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom
zriadení v znení účinnom od 01.01.2013. Podľa odseku 11 citovaného zákonného ustanovenia dňom
zániku výkonu funkcie hlavného kontrolóra zaniká jeho pracovný pomer. Záver o zrušení pracovného
pomeru spolu so zánikom funkcie hlavného kontrolóra obce vyplýva aj z ďalšieho právneho predpisu,
keď na právne vzťahy medzi obcou a hlavným kontrolórom sa vzťahuje aj zákon č. 552/2003 Z. z.
o výkone práce vo verejnom záujme. Podľa odseku 2 predpoklady uvedené v tomto zákone musí
zamestnanec spĺňať po celý čas výkonu práce vo verejnom záujme, z čoho vyplýva, že ak zamestnancovi
zanikne funkcia, na základe ktorej bol prijatý do pracovného pomeru, dôjde aj k zániku predpokladov
pre jeho pracovný pomer, a preto jeho pracovný pomer nemôže ďalej trvať. Za nesprávne považoval
aj rozhodnutie súdu prvého stupňa vo výroku o náhrade trov s poukazom na ust. § 150 ods. 1 O.s.p.,
podľa ktorého súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania,
uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril. Ďalej uviedol, že vo veci bolo nariadených
6 pojednávaní, pričom ani jedno sa nemuselo odročovať z dôvodov na strane odporcu a k odročeniam
došlo výhradne pre nedostatky na strane navrhovateľa, resp. činnosti súdu. Na tieto okolnosti mal súd
prihliadať a náhradu trov za tieto úkony navrhovateľovi nepriznať.

Vyjadrenie k odvolaniu nebolo podané.

Krajský súd preskúmal vec v zmysle ust. § 212 ods. 1 O.s.p. v medziach odvolania,                t. j. vo
výroku, ktorým bolo návrhu vyhovené a odporcovi uložené, aby zaplatil navrhovateľovi 1.062,17 Eur, do
troch dní od právoplatnosti rozsudku, ako aj náhradu trov konania a trov právneho zastúpenia. Zistil, že
v tejto napadnutej časti je potrebné rozsudok okresného súdu potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p., pretože
je vo výroku vecne správny. Rozhodol bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 214 ods. 2 O.s.p.,
podľa ktorého netreba nariaďovať pojednávanie odvolacieho súdu.



Odvolaním nenapadnutých častí rozsudku súdu prvého stupňa, t. j. pokiaľ bolo konanie čiastočne
zastavené a návrh zamietnutý, sa krajský súd nedotýkal, pretože proti týmto výrokom odvolanie nebolo
podané, a tak nadobudli právoplatnosť (§ 206 ods. 2 O.s.p.).

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým sa končí konanie vo veci samej, možno v zmysle ust.
§ 205 ods. 2 O.s.p. odôvodniť len okolnosťami uvedenými pod písm. a) až f) citovaného zákonného
ustanovenia.

Odporca v podanom odvolaní uplatňuje dôvod na odvolanie podľa § 205 ods. 2             písm. f) O.s.p.
(rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). Za nesprávne
právne posúdenie veci sa považuje mylná aplikácia a výklad právnej normy na zistený skutkový stav,
alebo použitie právnej normy, ktorú na skutkový stav vôbec nemožno použiť.

V prejednávanej veci je nepochybné, že súd prvého stupňa vec posudzoval jednak podľa ustanovení
Zákonníka práce, týkajúcich sa prekážok náhrady mzdy pre prekážky na strane zamestnávateľa a
taktiež podľa zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení. Odporca v podanom odvolaní sa dovoláva
aplikácie ustanovenia § 18a ods. 11 zákona č. 369/1990 Zb., podľa ktorého dňom zániku výkonu funkcie
hlavného kontrolóra zaniká aj jeho pracovný pomer. Citované zákonné ustanovenie však bolo začlenené
do zákona o obecnom zriadení len novelou zákona, ktorá sa uskutočnila zákonom č. 161/2012, účinným
od 01.01.2013. Navrhovateľ však uplatňuje náhradu mzdy za obdobie od 01.8.2011 do 31.03.2012 s
tým, že účinky vzdania sa funkcie hlavného kontrolóra nastali 31.08.2011.

Citované zákonné ustanovenie preto nie je možné použiť na dané právne vzťahy, ide o hmotnoprávny
predpis, a preto by sa jednalo o retroaktivitu.

V tejto súvislosti sa nemožno stotožniť s názorom odporcu uvedeného v odvolaní o tom, že citované
zákonné ustanovenie (§ 18a ods. 11 zákona č. 369/1990 Zb.) je v podstate totožné so znením ust. § 18a
citovaného zákona. Z jeho obsahu je totiž zrejmé, že v predchádzajúcom znení nebola upravená otázka
skončenia pracovného pomeru hlavného kontrolóra obce po zániku výkonu jeho funkcie. Problematika
skončenia pracovného pomeru sa riadila Zákonníkom práce. Pracovný pomer navrhovateľa u odporcu
preto nemohol zaniknúť zo zákona, ktorú skutočnosť môže súd konštatovať bez toho, aby bolo potrebné
domáhať sa takéhoto určovacieho výroku žalobou podľa § 77 Zákonníka práce. Odporca uvádza
vo svojom odvolaní všeobecne akceptovateľné skutočnosti týkajúce sa predpokladov výkonu funkcie
hlavného kontrolóra. Aj podľa názoru súdu prvého stupňa výkon funkcie hlavného kontrolóra zanikol
podľa prechádzajúcej právnej úpravy vzdaním sa funkcie (§ 18a ods. 8 písm. a) zákona č. 369/1990 Zb.),
ktorú skutočnosť je potrebné považovať za zánik predpokladov pre vykonávanie tejto funkcie. Uvedenú
okolnosť však bolo možné použiť len ako výpovedný dôvod podľa § 63 ods. 1 písm. d) Zákonníka práce.
Zo spisu pritom  nevyplýva (a netvrdí to ani odporca vo svojom odvolaní), že by dal navrhovateľovi
výpoveď za použitia uvedeného výpovedného dôvodu.

Nesprávne právne posúdenie nie je možné vyčítať súdu prvého stupňa ani v súvislosti so závermi
v otázke skončenia pracovného pomeru navrhovateľa u odporcu iným spôsobom, a to najmä na
základe listu odporcu adresovaného navrhovateľovi dňa 28.07.2011. Týmto listom oznámil odporca
navrhovateľovi, že na základe oznámenia na obecnom zastupiteľstve dňa 15.07.2011, kde verejne
vyhlásil, že sa vzdáva funkcie hlavného kontrolóra a následne jeho písomného oznámenia oznamujú,
že pracovný pomer vo funkcii hlavného kontrolóra mu končí 31.07.2011.

Z ust. § 77 Zákonníka práce, ktorého aplikácie sa dovoláva v podanom odvolaní odporca, vyplýva,
že zamestnanec, ako aj zamestnávateľ môže uplatniť neplatnosť skončenia pracovného pomeru
výpoveďou, okamžitým zrušením, skončením v skúšobnej dobe alebo dohodou, najneskôr v lehote 2
mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť.                  Zo súdnej praxe jednoznačne vyplýva,
že v následných sporoch o ďalšie nároky z pracovného pomeru súd nie je oprávnený preskúmavať
otázku platnosti skončenia pracovného pomeru. V prípade, pokiaľ takýto návrh bol podaný, je súd



viazaný pri rozhodovaní o ďalších nárokoch rozhodnutím súdu o neplatnosti skončenia pracovného
pomeru. V prípade, pokiaľ takýto návrh nebol podaný a lehota márne uplynula, nemôže túto otázku súd
preskúmavať ani prejudiciálne. Citované zákonné ustanovenie je však aplikovateľné v prípade, pokiaľ
niektorý z účastníkov pracovného pomeru, t. j. ako zamestnávateľ, tak i zamestnanec hodlal skončiť
pracovný pomer výpoveďou okamžitým skončením, skončením v skúšobnej lehote alebo dohodou. List
Obce O. zo dňa 28.07.2011 však nie je možný považovať ani za jeden zo spôsobov takéhoto skončenia
pracovného pomeru. Ust. § 77 zakladá právomoc súdu bez zisťovania naliehavého právneho záujmu
rozhodnúť o platnosti skončenia pracovného pomeru, pokiaľ buď z označenia úkonu alebo jeho obsahu
vyplýva, že niektorý z účastníkov prejavil vôľu skončiť pracovný pomer niektorým z uvedených spôsobov,
avšak neplatne.

V prejednávanej veci oznámenie Obce O. nie je možné považovať za skončenie pracovného pomeru ani
čo do formy, ani do obsahu a nejde o žiadnu z foriem skončenia pracovného pomeru, ale len o prejavenie
nezáväzného zákonu nezodpovedajúceho názoru zamestnávateľa v otázke skončenia pracovného
pomeru. Preto súd prvého stupňa postupoval správne, keď na tento úkon neprihliadol a nepovažoval
ho za skončenie pracovného pomeru. Pracovný pomer teda trval a odporca navrhovateľovi nepochybne
vytvoril prekážku v práci. Opodstatnene preto vyhovel súd prvého stupňa návrhu navrhovateľa o náhradu
mzdy za takúto prekážku práce v zmysle ust. § 142 ods. 3 Zákonníka práce. Dôvod na odvolanie podľa
§ 205 ods. 2 písm. f) O.s.p., ktorý uplatnil odporca vo svojom odvolaní, preto nepovažoval odvolací súd
za opodstatnený.

Odporca uplatnil v odvolaní aj dôvod na odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. b/  (konanie má inú vadu,
ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci), avšak neuviedol, v čom má spočívať
základ pre záver o existencii tohto výpovedného dôvodu. Podľa súdnej praxe sa za inú vadu rozumie
také porušenie procesných predpisov, ktoré mohlo mať vplyv na výrok napadnutého rozhodnutia, pričom
ide predovšetkým o porušenie procesných práv účastníka, ktoré nemožno podradiť pod § 221 ods. 1, ale
ich dôsledok sa mohol prejaviť vo výsledku konania formulovanom vo výroku súdneho rozhodnutia vo
veci samej, pričom odvolací súd porušenie takýchto procesných predpisov nezistil. Dôvod na  odvolanie
podľa § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. (v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221      ods. 1), a ktorý
podľa odvolateľa má spočívať v porušení § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p. (súd prvého stupňa nesprávne vec
právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový
stav), bol v danom prípade totožný s dôvodom na odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p., ktorým
sa odvolací súd zaoberal a nezistil dôvod na zmenu rozhodnutia súdu prvého stupňa ani vo výroku
o náhrade trov konania s prihliadnutím na ust. § 150 ods. 1 druhá veta O.s.p., aplikácie ktorého sa
dovoláva odporca vo svojom odvolaní.

Zo spisu vyplýva, že trovy právneho zastúpenia predstavovali odmeny právneho zástupcu, za prevzatie
zastúpenia, spísanie návrhu a ďalej aj za účasť na pojednávaniach súdu prvého stupňa.

Vo veci bolo nariadené pojednávanie na 23.08.2012, ktorého sa zúčastnil navrhovateľ a jeho právny
zástupca a pojednávanie bolo odročené z dôvodu, že sa nedostavil odporca, ktorý svoju neúčasť
neospravedlnil. Pojednávanie, ktoré sa konalo 04.10.2012, na ktorom boli vypočutí účastníci, zistené ich
stanoviská, bolo odročené na určitý termín, pričom bolo uložené štatutárnej zástupkyni odporcu predložiť
fotokópiu zápisnice zo zasadnutia obecného zastupiteľstva a právnemu zástupcovi navrhovateľa
výpočet priemernej mzdy. Na pojednávaní, ktoré sa konalo 24.10.2012, uviedol právny zástupca
navrhovateľa, že v prípade, pokiaľ nebude súd akceptovať predložený výpočet náhrady mzdy, bude
predložený ďalší výpočet vo forme vyjadrenia alebo znaleckého posudku. Výpočet následne bol
predložený a súd nariadil znalecké dokazovanie. Po podaní znaleckého posudku bol na pojednávaní
dňa 12.02.2013 vo veci vyhlásený rozsudok.

Z uvedeného je zrejmé, že pojednávania boli odročené jednak pre neúčasť odporcu a ďalej v záujme
zisťovania skutkového stavu, keď súd uložil povinnosť predložiť listiny obom účastníkom a napokon z
dôvodu vykonania znaleckého dokazovania na otázku výšky priemerného zárobku. Neboli tak zistené
také okolnosti, z ktorých by bolo možné ustáliť, že navrhovateľ porušil ust. § 150 ods. 1 druhá veta



O.s.p., t. j. že by neuviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril, čo by malo za následok
nepriznanie náhrady trov úspešnému navrhovateľovi podľa § 150 O.s.p.

Krajský súd preto rozsudok okresného súdu v napadnutých výrokoch potvrdil.

V odvolacom konaní bol tak úspešný navrhovateľ, ktorý by mal v zmysle ust. § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení
s ust. § 224 ods. 1 O.s.p. právo na náhradu trov odvolacieho konania, avšak v súvislosti s odvolacím
konaním mu trovy nevznikli, a preto mu neboli priznané.

Rozhodnutie bolo senátom prijaté jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie      n i e      j e      p r í p u s t n é .