Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 2CoE/121/2015 z 23. 3. 2015 Citácia: uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica z 23. marca 2015, sp. zn. 2CoE/121/2015, ECLI:SK:KSBB:2015:6609204733.1 Krajský súd Banská Bystrica | 2CoE/121/2015 | ECLI:SK:KSBB:2015:6609204733.1 | 2015-03-23 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí Citované ustanovenia: EP, § 57 ods. 1 písm. g) EP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/984df735-80c5-427d-8acb-2c07319d9509 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2015:6609204733.1 Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 2CoE/121/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6609204733
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 03. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Novotná
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2015:6609204733.1

Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
so sídlom Pribinova č. 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpený spoločnosťou Fridrich
Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, proti povinnej: J. H., nar.
XX.XX.XXXX, bytom C. XXXX/XX, XXX XX Q., vedenej súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým,
PhD., so sídlom Exekútorského úradu Záhradnícka č. 60, 821 08 Bratislava, pod sp. zn. EX 1231/09,
o vymoženie 1 202,97 Eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu
Lučenec č.k. 8Er/339/2009-18 zo dňa 09. marca 2012, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Návrh oprávneného na prerušenie konania z a mi e t a .

Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e.

Oprávnenému náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Odvolaním napadnutým uznesením okresný súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. Súd
rozhodoval podľa ustanovenia § 57 ods. 1 písm. g/ zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučného poriadku“) v spojení s ust. § 58 ods. 1 Exekučného
poriadku a nadväznosti na ust. § 52 ods. 1,2 a 3, § 53 ods. 1,4 a 5 Občianskeho zákonníka a
s použitím európskej právnej úpravy dotýkajúcej sa problematiky spotrebiteľských zmlúv a ochrany
práv spotrebiteľa. Súd zmluvný vzťah medzi oprávneným a povinnou zo zmluvy o úvere posúdil ako
spotrebiteľský vzťah a aplikoval okrem vnútroštátnej právnej úpravy aj Smernicu Rady 93/13/EHS z
05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej smernica), konkrétne čl. 2 písm.
a/, čl. 3 ods. 1, 3 a čl. 6 ods. 1 smernice. Súd mal za zrejmé, že vo svojich dôsledkoch bola rozhodcovská
doložka spôsobilá vytvoriť neprekonateľnú prekážku pred uplatnením ústavného práva spotrebiteľa na
prístup k súdu a uviedol, že rozhodcovská doložka v tomto zmysle zakladá značnú nerovnováhu v
právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, preto je neprijateľnou zmluvnou
podmienkou, nebola individuálne dojednaná a ako taká je neplatná. Exekučný súd dospel k záveru,
že dojednanie rozhodcovskej doložky tak, ako je tomu v zmluve, ktorú súd posúdil ako spotrebiteľskú
zmluvu, je v rozpore s vnútroštátnymi právnymi normami upravujúcimi režim spotrebiteľských zmlúv a
s ustanoveniami smernice. Dojednanie predmetnej rozhodcovskej doložky je neplatné a predstavuje
neprijateľnú podmienku. Exekučný titul bol vydaný na základe neplatného ustanovenia zmluvy, a teda
bol vydaný v rozpore so zákonom. S ohľadom na to, že exekučný titul bol vydaný v rozpore so zákonom,
súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. Súd v predmetnej exekúcii nerozhodoval o vylúčení
súdneho exekútora z exekúcie, pretože existuje dôvod, pre ktorý sa exekúcia nemôže ďalej vykonávať,
a to skutočnosť, že exekučný titul bol vydaný v rozpore so zákonom.



Proti predmetnému uzneseniu podal oprávnený prostredníctvom splnomocneného zástupcu v zákonom
stanovenej lehote odvolanie. Veľmi obšírne, vo viacerých smeroch a v širokých teoretických
súvislostiach prezentuje svoje výhrady voči uzneseniu súdu. Namieta predovšetkým nedostatok
právomoci exekučného súdu preskúmavať exekučný titul a rozhodcovskú doložku, čím porušil
fundamentálnu zásadu právneho štátu - zásadu legality. K takémuto revíznemu postupu došlo v
situácii, keď už exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej
nerozpornosti podľa ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Všeobecný súd konajúci z pozície
exekučného súdu je v oblasti prieskumu rozhodnutia rozhodcovského súdu limitovaný ustanovením
§ 40 v spojení s ustanovením § 43 Zákona o rozhodcovskom konaní a keďže mu neprináleží konať
o zrušení rozhodcovského rozsudku, nemá zákonné oprávnenie umožňujúce zamedzenie účinkov
rozhodcovského rozsudku. Takýto postup exekučného súdu zasahuje do práv a právneho postavenia
oprávneného. Úspešný žalobca v rozhodcovskom konaní stráca vplyvom nahradenia opravného
procesu indikovaného ustanovením § 40 a nasl. ZoRK revíznym postupom exekučného súdu všetky
svoje justičné práva spojené s právom na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces.
Extenzívna interpretácia ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku tak, ako ju v danej veci uskutočnil
exekučný súd, je v priamom rozpore s ústavným právom žalobcu (veriteľa) a domnieva sa tak, že je
povinnosťou súdov v situácii, keď právny predpis dovoľuje dvojaký výklad (jeden ústavne konformný a
jeden ústavne nekonformný) vykladať právny predpis spôsobom ústavne konformným. Právna úprava,
ktorá umožňuje bez časového obmedzenia zasahovať do právoplatných rozhodnutí, ktoré zakladajú,
rušia alebo menia práva alebo povinnosti individuálne určeným adresátom, je v materiálnom právnom
štáte neakceptovateľná. Zákon o rozhodcovskom konaní zámerne určuje lehotu, v ktorej je možné
právny akt alebo jeho účinky právnou cestou napadnúť. Exekučný súd tak nebol oprávnený zaoberať
sa skúmaním, či príslušné deklaratórne rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v súlade s
platnými predpismi. Exekučný súd musí s takýmto rozsudkom nakladať rovnako, ako s rozsudkom
všeobecného súdu, v opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti a neprípustne by uplatnil
rozdielny procesný postup na účastníkov konania. Oprávnený ďalej namieta, že ustanovenie § 45
ods. 2 ZoRK explicitne upravuje konanie bez návrhu v prípade zistenia nedostatkov v rozhodcovskom
konaní, nie však v rozsudku rozhodcovského súdu. Nie je z hľadiska princípu právnej istoty a princípu
ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právnom poriadku možné, aby paralelne popri sebe
existovali rovnocenné opravné mechanizmy zamerané na revíziu rozsudku rozhodcovského súdu.
Povinná by sa tak mohla vždy spoľahnúť na revíziu vykonávanú exekučným súdom a bola by zbavená
zákonného bremena tvrdenia, dôkazného bremena a zodpovednosti za prípadný neúspech v konaní
o zrušení rozhodcovského rozsudku, pričom zároveň dochádza k vylúčeniu dvojinštančnosti konania.
Oprávnený je pritom v konaní pred exekučným súdom výrazne v nevýhodnom postavení, pričom
odlišné zaobchádzanie nemožno ospravedlniť jeho postavením obchodnej spoločnosti, pretože musí
byť zachovaná zásada rovnosti účastníkov konania. Oprávnený preto tvrdí, že bolo porušené jeho právo
na súdnu ochranu, lebo exekučný súd založil a odôvodnil svoje rozhodnutie bez toho, aby mal možnosť
reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného
súdu. Súdne konanie tak neprebiehalo v duchu práva na spravodlivý súdny proces s dodržaním
zásady „rovnosti zbraní“. Oprávnený navyše namieta zdôvodnenie rozhodnutia súdu s poukazom na
Smernicu Rady 93/13/EHS, nakoľko táto nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie a ani citované
rozhodnutia Súdneho dvora EÚ nemajú všeobecnú záväznosť. Pokiaľ ide o rozhodcovskú doložku,
oprávnený tvrdí, že je platná. Dojednanie, ktorým zmluvné strany založili právomoc rozhodcovského
súdu neustanovuje, že spory s dodávateľom budú riešené výlučne v rozhodcovskom konaní. Nejde
pritom o fiktívnu možnosť, ale o reálnu, skutočnú možnosť voľby rozhodujúceho orgánu, spotrebiteľ
sa mohol s ochranou svojich práv obrátiť aj na všeobecný súd prostredníctvom žaloby podanej na
všeobecnom súde. V odvolaní oprávnený spochybňuje aj dôvody, pre ktoré exekučný súd považoval
uzavretú zmluvu medzi oprávneným a povinnou za zmluvu o spotrebiteľskom úvere. Oprávnený poskytol
úver na základe zmlúv o úvere uzatváraných v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, ktoré mali v
tom čase povahu absolútneho obchodno-záväzkového vzťahu. Pokiaľ sa právny režim uzavretej zmluvy
o úvere spravoval ustanoveniami Obchodného zákonníka, tento nevyžaduje, aby v zmluve o úvere bola
ako podstatná náležitosť dohodnutá o.i. aj ročná percentuálna miera nákladov. Oprávnený poukazuje
na to, že poskytuje klientom peňažné prostriedky síce dočasne, avšak nie formou odloženej platby,
ale vo forme splátok, pričom klient má možnosť zvoliť si podmienky poskytovania úveru. Oprávnený
namieta aj nesprávne posúdenie ohľadom neprimerane vysokých úrokov z omeškania, pretože povinná
podpísaním zmluvy o úvere vyjadrila svoj súhlas so zmluvnými podmienkami, t.j. s úrokmi z omeškania
vo výške 0,25% za každý deň omeškania. Zdôrazňuje, že tento úrok má sankčný charakter a dlžníkovi
sa účtuje len v prípade, ak poruší zmluvné podmienky, čiže nesplní svoju povinnosť dohodnutú v



zmluve. Podľa názoru oprávneného dohodnutá výška úrokov 0,25% denne nie je neprimeraná a nie
je tak v rozpore s dobrými mravmi, ani so zásadou poctivého obchodného styku, pretože oprávnený
poskytuje úver z vlastných zdrojov a nevyžaduje zabezpečenie pri poskytnutí úveru. Uviedol ďalej,
že ustanovenie § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka má dispozitívnu povahu, pričom výška úrokov z
omeškania sa upravuje predovšetkým dohodou zmluvných strán. Oprávnený v tejto súvislosti poukazuje
na rozhodnutie NS SR č.k. 1Obdo 34/2004 zo dňa 21.12.2004, v ktorom súd konštatoval, že výška
úrokov 0,25% denne z dlžnej sumy nie je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku. Toto
stanovisko je obsiahnuté i v početných ďalších rozhodnutia Najvyššieho súdu SR (napr. č.k. 2Obdo
26/2004 zo dňa 22.09.2005, č.k. 2Obdo 28/2004 zo dňa 22.09.2005), v ktorých súd zdôraznil, že nie je
možné odvolávať sa zo strany odporcov na dobré mravy, keďže odporca v čase, keď bol pri uzatvorení
zmluvy o úvere v pozícii dlžníka, mal možnosť zvážiť, či uzatvorí zmluvu o úvere za podmienok tam
uvedených, či je schopný splácať záväzok, ku ktorému sa v danej zmluve o úvere zaväzuje a musel si
byť vedomý následkov v prípade riadneho a včasného neplnenia tohto záväzku, t.j. aj povinnosti platiť
úroky z omeškania v dohodnutej výške. Oprávnený znáša vysoké obchodné riziko a výška dohodnutých
úrokov je primeraná tomuto riziku. V závere oprávnený opätovne zdôraznil, že úrok z omeškania je
sankciou a povinná má vždy možnosť platenie týchto úrokov odvrátiť tým, že si svoje povinnosti riadne
a včas splní. Oprávnený ďalej namietal, že súladnosť exekučného titulu so zákonom bola predmetom
skúmania exekučným súdom pri vydávaní poverenia na vykonanie exekúcie, a súd v tomto konaní uznal
exekučný titul za súladný, keď udelil súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie. Od vydania
exekučného titulu, ani od vydania poverenia na vykonanie exekúcie nenastali žiadne nové právne ani
skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu. Žiada preto, aby odvolací súd uznesenie
okresného súdu v súlade s ustanovením § 221 O.s.p. zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie. Exekučnému súdu bolo dňa 10. augusta 2012 doručené podanie oprávneného, ktorým podal
návrh na prerušenie konania postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) O. s. p. a čl. 267 Zmluvy o
fungovaní EÚ a doplnenie právnej argumentácie k podanému odvolaniu. Návrh na prerušenie konania
odôvodnil oprávnený potrebou, aby boli predložené Súdnemu dvoru Európskej únie prejudiciálne otázky
v nasledovnom znení:

1) Má sa ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje
rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom
rozhodcovských súdov?

V prípade zápornej odpovedi Súdneho dvora na prvú otázku, oprávnený navrhol otázku v znení:

2) Je možné ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje ustanovenie takej
rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že „všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej
platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva
svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému
súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred
príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na všeobecnom súde,
považuje sa táto skutočnosť rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred
podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou
doložkou v súlade vnútroštátnymi predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského
súdu“?

3) Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré
aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotné ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni
vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Vyjadrenie k odvolaniu podané nebolo.

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací o podanom odvolaní rozhodol tak, že Uznesením č.k.
2CoE/400/2012-45 zo dňa 31. júla 2012 rozhodnutie exekučného súdu ako vecne správne potvrdil. Proti
Uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici podal oprávnený dovolanie, o ktorom rozhodol Najvyšší
súd Slovenskej republiky Uznesením č.k. 2Oboer/173/2013 zo dňa 28. novembra 2014 tak, že uznesenie



Krajského súdu v Banskej Bystrici zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Odvolací súd zaviazal, aby
v ďalšom konaní posúdil návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p.
a rozhodol o ňom.

Krajský súd, ako súd odvolací, preto opätovne preskúmal vec v medziach daných ustanovením § 212
ods. 1 O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a uznesenie okresného súdu podľa
§ 219 ods. 1, 2 O.s.p. ako vecne správne potvrdil.

Odvolací súd, vychádzajúc z rozsahu a dôvodov odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), po preskúmaní
uznesenia prvostupňového súdu, aplikujúc ustanovenie § 219 ods. 2 O.s.p., sa v celom rozsahu
stotožňuje s odôvodnením napadnutého uznesenia a konštatuje správnosť dôvodov a právnych úvah,
na podklade ktorých prvostupňový súd rozhodol. Na zdôraznenie jeho správnosti navyše dodáva:

Odvolací súd zastáva zhodný názor s okresným súdom v tom, že účastníci uzavreli spotrebiteľskú
zmluvu, resp. zmluvu o spotrebiteľskom úvere, s prihliadnutím na povahu účastníkov, obsah zmluvy a
vopred pripravený obsah zmluvy na predtlačenom formulári pre veľký počet spotrebiteľov, kedy nie je
vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Za spotrebiteľskú zmluvu v širšom
ponímaní možno považovať zmluvy uzavreté podľa Občianskeho i podľa Obchodného zákonníka, ako
aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzatvárajú vo viacerých prípadoch a je
obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Prípadná klauzula o aplikácii
Obchodného zákonníka (v záhlaví zmluvy sa uvádza, že sa uzatvára podľa ust. § 497 Obchodného
zákonníka) nie je prekážkou na aplikáciu všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka, medzi ktoré
patria aj ust. § 52 a nasl., týkajúce sa ochrany spotrebiteľa, vychádzajúc zo subsidiarity Občianskeho
zákonníka. Zmluvu o úvere zo dňa 10. marca 2008 možno subsumovať pod ust. § 52 ods. 1 zákona č.
40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 01.01.2008 a zároveň aj pod ust. § 1 ods. 2,
3 a § 2 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch platné v rozhodnom čase.

Rozhodnutie súdu je založené na zistení o neplatnosti rozhodcovskej doložky, ktorá mala v predmetnom
konaní založiť legitimitu pre exekučný titul. Potom aj exekučný titul vydaný v takomto konaní je vydaný v
rozpore so zákonom a nie je spôsobilým exekučným titulom v zmysle § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného
poriadku. Pred podaním návrhu na vykonanie exekúcie neprebehlo riadne rozhodcovské konanie,
ktorého výsledkom bol rozhodcovský rozsudok, na podklade ktorého by mala byť vykonaná exekúcia.
Odvolací súd sa s týmto stotožňuje.

Za správny považuje názor okresného súdu, že o rozhodcovskej doložke zakotvenej iba vo Všeobecných
podmienkach poskytnutia úveru (bod 17.) nemožno vysloviť iný záver, než že je podmienkou zmluvy
neprijateľnou podľa ust. § 53 ods. 1 a ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka a od počiatku neplatnou
podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzavretia zmluvy (od 01.01.2008), ktoré
stanovuje: „Neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.“ Rozhodcovskú
doložku si povinný (spotrebiteľ) osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie
s ostatnými štandardnými podmienkami zmluvy vopred pripravenými veriteľom pre veľký počet
spotrebiteľov, ktoré povinný ovplyvniť nemohol. Povinný (spotrebiteľ) v konečnom dôsledku zmluvu
mohol len ako celok odmietnuť, alebo sa podrobiť všetkým všeobecným podmienkam obsiahnutým
vo formulárovej predtlači, vrátane rozhodcovskej doložky, ktorej význam preukázateľne dodávateľ
povinnému (spotrebiteľovi) ani nevysvetlil (rozdiel od zásad občianskeho súdneho konania, podľa
ktorých sa bude viesť súkromný súdny proces). Uvedené okolnosti súvisiace s uzavretím zmluvy
nasvedčujú tomu a vylučujú záver o voľbe povinného (slobodne sa rozhodnúť) pri podpise zmluvy.

Možno dodať, že zároveň takto uzavretá doložka nespĺňa ani náležitosti písomnej formy, zjavne
účastníkmi nie je podpísaná. V Zmluve o úvere zo dňa 10. marca 2008 je síce uvedené: „že dlžník
vyhlasuje, že sa oboznámil a súhlasí so Všeobecnými podmienkami pre poskytnutie úveru, ktoré sú na
zadnej strane tejto zmluvy, nemá k nim žiadne výhrady a zaväzuje sa ich dodržiavať. Súčasne potvrdzuje
prevzatie zmluvy vrátane všeobecných podmienok (na zadnej strane tejto zmluvy).......“. Všeobecné
podmienky poskytnutia úveru sú však len nepodpísaný a dátumom neoznačený dokument, ani inak



bližšie identifikovaný v zmluve. Potom nemožno prijať jednoznačný záver, že rozhodcovská doložka bola
účastníkmi uzavretá v striktne (kogentne) predpísanej forme, ako vyžaduje ust. § 4 ods. 2 prvá veta ZoRK
(písomne, pod sankciou neplatnosti). Ak rozhodcovský súd odvodil svoju právomoc z takto uzavretej
doložky, je dôvodné pochybovať o tom, či jeho rozhodnutie možno považovať za vydané oprávnenou
osobou.

Odvolací súd uznesenie okresného súdu vo výroku o zastavení exekúcie potvrdil z tých istých
dôvodov, ktoré uviedol v odôvodnení rozhodnutia okresný súd - ktorý judikoval nekalosť a neplatnosť
rozhodcovskej doložky podľa generálnej klauzuly ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka zakotvenej
do zákona od 01.04.2004.

Rozhodnutie exekučného súdu je založené na právnej úprave právneho poriadku SR - Občianskeho
zákonníka - teda súd aplikoval príslušné právne predpisy SR (pramene práva), v ktorých je obsiahnutá
smernica Rady č. 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.

Postup exekučného súdu, keď preskúmaval exekučný titul v štádiu konania po vydaní poverenia
na vykonanie exekúcie, treba hodnotiť ako opodstatnený a súladný so zákonom. S poukazom na
platnú právnu úpravu Exekučného poriadku (§ 41) a ZoRK (§ 45 ods. 1) súd môže skúmať exekučný
titul počas celého exekučného konania (t.j. v každom štádiu konania na návrh účastníka konania
alebo aj bez návrhu) a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej
vykonateľnosti, môže exekúciu aj bez návrhu zastaviť. Exekučný súd neposudzoval vecnú správnosť
rozsudku rozhodcovského súdu. Skúmal, či exekučný titul bol vydaný orgánom s právomocou na jeho
vydanie.

Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie netvorí prekážku veci rozsúdenej v zmysle § 159 ods. 3
O.s.p. (len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova), pretože poverenie
na vykonanie exekúcie je len písomný doklad, ktorým súdny exekútor preukazuje svoje oprávnenie
exekúciu vykonávať.

Exekučný súd náležite zistil skutkový stav, mal dostatok podkladov pre správne rozhodnutie vo
veci. Exekučné konanie je konanie vykonávacie, nie sporové, v exekučných konaniach sa spravidla
pojednávania nenariaďujú, pretože vec sama už bola prejednaná v základom konaní a dokazovanie nie
je potrebné. Názor oprávneného, že keď ho súd v exekučnej veci nevypočul, či nenariadil pojednávanie,
odňal tým oprávnenému možnosť konať pred súdom, nemá oporu v platnej právnej úprave v rozhodnom
čase.

Pokiaľ teda právomoc rozhodcovského súdu bola založená na absolútne neplatnom zmluvnom
dojednaní (rozhodcovská doložka), je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v
rozpore so zákonom a nemôže byť (a to ani sčasti) spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého
by oprávnenému voči povinnej vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať.

Odvolací súd z uvedených dôvodov uznesenie exekučného súdu podľa ustanovenia § 219
ods. 1 a 2 O.s.p. ako vecne správne potvrdil.

Odvolací súd po preskúmaní veci zistil, že oprávnený navrhuje predmetné exekučné konanie prerušiť
podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) pre nesúlad ust. § 44 ods. 2 prvá a druhá veta Exekučného poriadku
s čl. 1 ods. 1 prvá veta Ústavy Slovenskej republiky

.

Podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je
v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru,
že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo



medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh ústavnému
súdu na zaujatie stanoviska,

Odvolací súd k návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. uvádza, že toto
ustanovenie slúži na konkrétnu kontrolu ústavnosti všeobecne záväzných právnych predpisov. Odvolací
súd návrh oprávneného nepostúpil ústavnému súdu na zaujatie stanoviska z dôvodu, že nedospel k
záveru, že všeobecne záväzný právny predpis (§ 44 ods. 2) je v rozpore s ústavou, zákonom alebo
medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná. Odvolací súd je povinný prerušiť
konanie podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. len vtedy, keď by dospel k záveru, že ust. § 44 ods. 2 veta
prvá a druhá Exekučného poriadku je v rozpore s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky. Na
podporu svojich tvrdení odvolací súd poukazuje na uznesenie Ústavného súdu SR č.k. IV.ÚS 55/2011
z 24. februára 2011 v ktorom sa uvádza: „Pokiaľ pri preskúmaní rozhodcovského rozsudku v štádiu
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zistí exekučný súd vyššie uvedené nedostatky,
potom návrh na vydanie poverenia zamietne. Z uvedeného vyplýva, že exekučný súd je oprávnený a
povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a
nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj na účely zistenia existencie
dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť“.

Odvolací súd pre úplnosť dodáva, že podľa § 36 ods. 5 Exekučného poriadku ak osobitný zákon
neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po
skončení exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu exekučného konania.

Na základe uvedených skutočností odvolací súd dospel k záveru, že v predmetnom konaní nenastal
žiadny z dôvodov uvedených v § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. pre prerušenie konania podľa osobitného
zákona, preto odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania zamietol.

O trovách pôvodného odvolacieho konania a dovolacieho konania odvolací súd rozhodol v intenciách
rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Otázku náhrady trov konania odvolací súd hodnotil
podľa procesného výsledku. Oprávnenému náhradu trov konania nepriznal, nakoľko oprávnený zavinil,
že exekučné konanie muselo byť zastavené, pretože nepredložil spôsobilý exekučný titul. Exekučné
konanie proti povinnému síce začalo, ale exekúcia neprebehla, a teda bola vedená nedôvodne.
Nedôvodne bol podaný aj návrh na vykonanie exekúcie. Exekučný poriadok neobsahuje právne
ustanovenie, podľa ktorého by v tomto prípade mal oprávnený nárok na náhradu trov konania.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.