Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Asan/6/2018 z 29. 7. 2019
Citácia: rozsudok Najvyššieho súdu SR z 29. júla 2019, sp. zn. 10Asan/6/2018, ECLI:SK:NSSR:2019:1016200593.1
Najvyšší súd | 10Asan/6/2018 | ECLI:SK:NSSR:2019:1016200593.1 | 2019-07-29 | Rozsudok
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/1895bc0d-7653-4e20-b217-6b22ad0df166
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:1016200593.1

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 10Asan/6/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1016200593
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 07. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Elena Berthotyová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2019:1016200593.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eleny Berthotyovej,
PhD. a členov senátu JUDr. Jany Hatalovej, PhD. a JUDr. Igora Belka, v právnej veci žalobcu
(sťažovateľa): TESCO STORES SR, a.s., so sídlom Kamenné nám. 1/A, Bratislava, IČO: 31 321 828,
zastúpeného Allen & Overy Bratislava, s.r.o., advokátskou kanceláriou so sídlom Eurovea Central 1,
Pribinova 4, Bratislava, proti žalovanému: Protimonopolný úrad Slovenskej republiky, so sídlom Drieňová
24, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 2016/SP/R/2/002 zo 4. februára
2016, konajúc o kasačnej sťažnosti žalobcu proti právoplatnému rozsudku Krajského súdu v Bratislave
č. k. 1S/76/2016-156 z 23. novembra 2017, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 1S/76/2016-156 z 23.
novembra 2017   m e n í   tak, že rozhodnutie žalovaného č. 2016/SP/R/2/002 zo 4. februára 2016   z
r u š u j e   a vec mu   v r a c i a   na ďalšie konanie.

Žalobcovi   p r i z n á v a   nárok na náhradu trov kasačného konania.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Priebeh a výsledky administratívneho konania

1. Rozhodnutím Protimonopolného úradu Slovenskej republiky, odboru zneužívania dominantného
postavenia a vertikálnych dohôd č. 2015/SP/2/1/012 z 20. apríla 2015 bola žalobcovi podľa ustanovenia
§ 38 ods. 5 zákona č. 136/2001 Z.z. o ochrane hospodárskej súťaže a o zmene a doplnení zákona
č. 347/1990 Zb. o organizácii ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy Slovenskej
republiky v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 136/2001 Z.z.“) uložená pokuta vo výške
1 645 969,20 eura za porušenie povinnosti ustanovenej v § 40 zákona č. 136/2001 Z.z. predložiť
úradu požadované informácie a podklady, podrobiť sa preskúmaniu týchto informácií alebo podkladov,
spolupracovať s úradom pri ich preverovaní a umožniť zamestnancom úradu vstup do všetkých objektov,
priestorov a dopravných prostriedkov podnikateľov tým, že žalobca počas výkonu inšpekcie podľa §
22 ods. 2 a 3 zákona č. 136/2001 Z.z. dňa 20. mája 2014 v priestoroch žalobcu - prevádzka HM
Tesco Extra, Cesta na Senec 2, Bratislava, nespolupracoval pri preverovaní informácií a podkladov tým,
že: napriek výzve Podnikateľovi prostredníctvom jeho zástupcu p. [L.]DI, aby sa zdržal poskytovania
akýchkoľvek informácií o prebiehajúcej inšpekcii vo vzťahu k tretím osobám, a to akýmkoľvek spôsobom,
okrem prípadov výslovne umožnených zamestnancami úradu, a to až do momentu, kedy budú zo
strany úradu realizované všetky opatrenia predchádzajúce zmareniu vykonania inšpekcie, zamestnanec
podnikateľa p. [V.]DI pri telefonickom kontaktovaní externého právneho zástupcu o 10.05 hod. tomuto
uviedol, že sa jedná o inšpekciu vykonávanú úradom, pričom sa nejednalo o informáciu, poskytnutie
ktorej bolo výslovne umožnené zamestnancami úradu a napriek výzve podnikateľovi na zabezpečenie



vzdialeného prístupu ku kontám osôb p. [A.]DI, a p. [O.]DI a nastavenia obmedzenia prihlásenia tak,
aby do kont týchto užívateľov v počítačovej sieti podnikateľa bolo možné prihlásiť sa len z určeného
notebooku podnikateľa, t. j. aby nebolo možné prihlásiť sa do užívateľského konta menovaných osôb
prostredníctvom akéhokoľvek iného zariadenia v sieti, alebo mimo nej a nastavenia obmedzenia prístupu
k e-mailovým schránkam uvedených užívateľov tak, aby nebol možný vzdialený prístup (napr. webmail),
toto podnikateľom nebolo zabezpečené v čase od 11.40 hod. do 12.15 hod. dňa 20. mája 2014, nakoľko
tieto kontá neboli zablokované cez staršiu doménu sk.tesco.

2. Na základe rozkladu žalobcu rada Protimonopolného úradu Slovenskej republiky rozhodnutím č. 2016/
SP/R/2/002 zo 4. februára 2016 zmenila rozhodnutie Protimonopolného úradu Slovenskej republiky,
odboru zneužívania dominantného postavenia a vertikálnych dohôd č. 2015/SP/2/1/012 z 20. apríla
2015 tak, že žalobcovi bola podľa § 38 ods. 5 zákona č. 136/2001 Z.z. uložená pokuta vo výške 822
984 eur za porušenie povinnosti ustanovenej v § 40 zákona predložiť úradu požadované informácie
a podklady, podrobiť sa preskúmaniu týchto informácií alebo podkladov, spolupracovať s úradom pri
ich preverovaní a umožniť zamestnancom úradu vstup do všetkých objektov, priestorov a dopravných
prostriedkov podnikateľov tým, že žalobca počas výkonu inšpekcie podľa § 22 ods. 2 a 3 zákona č.
136/2001 Z.z. dňa 20. mája 2014 v priestoroch žalobcu - prevádzka HM Tesco Extra, Cesta na Senec 2,
Bratislava nespolupracoval pri preverovaní informácií a podkladov tým, že napriek výzve podnikateľovi
na zabezpečenie vzdialeného prístupu ku kontám osôb p. [A.]DI a p. [O.]DI a nastavenia obmedzenia
prihlásenia tak, aby do kont týchto užívateľov v počítačovej sieti podnikateľa bolo možné prihlásiť sa
len z určeného notebooku podnikateľa, t. j. aby nebolo možné prihlásiť sa do užívateľského konta
menovaných osôb prostredníctvom akéhokoľvek iného zariadenia v sieti, alebo mimo nej a nastavenia
obmedzenia prístupu          k e-mailovým schránkam uvedených užívateľov tak, aby nebol možný
vzdialený prístup (napr. webmail), toto podnikateľ nezabezpečil v čase od 11.40 hod. do 12.15 hod dňa
20. mája 2014, nakoľko tieto kontá neboli zablokované cez staršiu doménu sk.tesco.

II.
Konanie na krajskom súde

3. Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. 1S/76/2016-156 z 23. novembra 2017 podľa § 190 Správneho
súdneho poriadku zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania rozhodnutia žalovaného č.
2016/SP/R/2/002 zo 4. februára 2016. Žalobcovi nepriznal právo na náhradu trov konania.

4. Krajský súd po preskúmaní žalobou napadnutého rozhodnutia dospel k záveru, že skutok sa stal tak,
ako je vymedzený vo výroku rozhodnutia, že ho spáchal žalobca a že týmto konaním došlo k porušeniu
§ 40 zákona č. 136/2001 Z.z. Správnu úvahu o výške pokuty žalovaný podľa krajského súdu odôvodnil
v súlade so zákonom a pri výpočte pokuty vychádzal správne z obratu za účtovné obdobie 28. február
2013 až 28. február 2014.

5. Pri posúdení, či poverenie predsedu úradu na vykonanie inšpekcie obsahovalo formálne ako i
materiálne náležitosti, krajský súd vychádzal z čl. 20 ods. 3 a 4 Nariadenia Rady (ES) č. 1/2003 zo
16. decembra 2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v článkoch 81 a 82
Zmluvy (ďalej len „nariadenie Rady (ES) č. 1/2003“), ako i súdnej rozhodovacej praxe, poukazujúc na
rozhodnutie Všeobecného súdu EÚ zo 6. septembra 2013 vo veci Deutche Bahn a i./Komisia.

6. Podľa názoru krajského súdu poverenie predsedu úradu na vykonanie inšpekcie spĺňalo požiadavky
kladené nariadením Rady (ES) č. 1/2003, ako i európskou judikatúrou. Žalobca bol poverením
dostatočne oboznámený s rozsahom jeho povinnosti spolupráce s inšpektormi pri úplnom zachovaní
jeho práva na obhajobu. Bolo zrejmé, ktoré predpoklady má úrad v pláne inšpekciou overiť, t. j. či sa v
rámci oblasti mlieka a mliečnych výrobkov uzatvorila medzi špecifikovanými subjektmi vertikálna alebo
horizontálna dohoda. Preverované bolo, či skutočnosti, že predajné ceny vybraných produktov značky
RAJO, a.s. sú vo väčšine maloobchodných reťazcov rovnaké, nasvedčujú tomu, že medzi spoločnosťou
RAJO, a.s. ako aj dodávateľom týchto výrobkov a jednotlivými maloobchodnými reťazcami, ako
odberateľmi týchto výrobkov, je takéto správanie výsledkom dohody medzi danými subjektmi. Ďalej
chcel úrad preveriť, či predajné ceny týchto produktov sú výsledkom dohody alebo zosúladeného
postupu medzi maloobchodnými reťazcami navzájom. Taktiež bolo preverované, či nedošlo k výmene
citlivých obchodných informácií medzi subjektmi uvedenými v poverení spôsobom charakterizovaným
v poverení. Obsah odôvodnenia poverenia podľa krajského súdu vylučuje akékoľvek pochybnosti o



tom, čo bolo predmetom inšpekcie v jej materiálnom zmysle tak, aby sa vylúčilo, resp. dalo rozpoznať,
akékoľvek iné neprípustné pokusné preskúmavanie (tzv. fishing expedition).

7. Vo vzťahu k absencii súdneho príkazu krajský súd konštatoval, že uplatnenie procesného postupu
podľa ust. § 78a Občianskeho súdneho poriadku prichádzalo do úvahy len v prípade inšpekcie v
súkromných priestoroch. V predmetnej veci bola vykonaná tzv. jednoduchá inšpekcia (t. j. inšpekcia
vykonávaná bez predbežného súhlasu zo strany súdu). Právny základ na vykonanie takejto inšpekcie je
obsiahnutý v § 22 ods. 2 a 3 zákona č. 136/2001 Z.z. Úrad mohol do 30. júna 2014 na základe poverenia
predsedu úradu vstupovať do všetkých objektov, priestorov alebo dopravných prostriedkov podnikateľa,
ktoré súvisia s činnosťou alebo s konaním podnikateľa s cieľom vykonať inšpekciu.

8. V súvislosti s namietaným nesprávnym právnym posúdením kvalifikácie konania žalobcu ako
správneho deliktu sa krajský súd stotožnil s argumentáciou žalovaného v preskúmavanom rozhodnutí,
že zo znenia a účelu ustanovenia § 38 ods. 5 v spojení s § 40 zákona č. 136/2001 Z.z. vyplýva, že
preverenie sa vzťahuje aj na úradom iba požadované informácie a podklady, a nie iba na informácie
a podklady už predložené podnikateľom. Teda podnikateľa možno sankcionovať aj v prípade, ak
tento nespolupracuje s úradom tým, že znemožní alebo sťaží preverenie požadovaných, ale ešte
nepredložených informácií a podkladov.

9. Krajský súd zdôraznil, že účelom zákona o ochrane hospodárskej súťaže je efektívna ochrana
hospodárskej súťaže aj prostredníctvom realizácie inštitútu inšpekcií, ktorému sú podnikatelia povinní
sa podrobiť pod hrozbou sankcie a počas inšpekcie s úradom plne spolupracovať. S tým korešponduje
povinnosť podnikateľa predložiť úradu požadované informácie a podklady, podrobiť sa preskúmaniu
týchto informácií alebo podkladov, spolupracovať s úradom pri ich preverovaní, pričom za neumožnenie
preverenia alebo vstupu podľa § 40 zákona č. 136/2001 Z.z. je úrad oprávnený uložiť sankciu. Žalobca
napriek výzve na zabezpečenie úplného obmedzenia prístupu do predmetných kont toto nezabezpečil,
čím znemožnil úradu možnosť preverenia informácií a podkladov, ktoré by eventuálne mohli preukazovať
podozrenia úradu, pre ktoré sa inšpekcia vykonávala.

10. Krajský súd nepoprel potrebu aplikácie princípu nullum crimen sine lege certa, avšak jeho aplikácia
by mala byť primeraná špecifikám správneho práva. Prísnosť a doslovnosť výkladu právnej normy v
trestnom práve sa nemôže bez ďalšieho skúmania aplikovať pri výklade právnej normy v správnom
práve. Z nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 505/2015 z 13. januára 2016 vyplýva, že analógia
s trestným právom sa pri správnych deliktoch v oblasti hospodárskej súťaže neaplikuje automaticky.
Krajský súd uviedol, že princíp nullum crimen sine lege certa v plnej miere zaväzuje zákonodarcu, ktorý
je pri tvorbe právnych predpisov povinný zabezpečiť poznateľnosť práva. Okrem toho je práve vecou
súdu vykladať príslušné ustanovenie tak, aby bol naplnený účel sledovaný zákonom.

11. Žalobca ako podnikateľ vyvíjajúci svoju podnikateľskú činnosť na území SR,  ktorý deklaroval,
že presadzuje prísnu politiku konania v súlade so všetkými právnymi predpismi a jeho zamestnanci
sú pravidelne školení na konanie v súlade so súťažným právom, vrátane rešpektovania právomoci
súťažných orgánov počas inšpekcie, mal predpokladať, že sa jeho konanie, resp. nekonanie, dá
subsumovať pod správny delikt nespolupráce pri preverovaní informácií a podkladov.

12. Krajský súd sa nestotožnil s tvrdením žalobcu ohľadne neprimeranosti uloženej pokuty, ani s
námietkou, že pokuta vychádza z nesprávneho výpočtového základu. Poukázal na to, že výška pokuty
je vecou úvahy správneho orgánu, pričom z odôvodnenia rozhodnutia žalovaného je zrejmé, že pri
posudzovaní závažnosti konania zohľadnil skutočnosť, že posudzovaným konaním mohlo dôjsť k
ohrozeniu cieľa inšpekcie, kedy prostredníctvom nezabezpečenej domény mohlo dôjsť k strate, prípadne
zničeniu možných dôkazov. Krajský súd výšku uloženej pokuty nepovažoval za neprimeranú ani za
likvidačnú, preto nepristúpil k požadovanej peňažnej moderácii.

13. Vo vzťahu k namietanému nesprávnemu výpočtovému základu krajský súd uviedol, že v čase
ukladania sankcie prvostupňovým rozhodnutím úradu žalobca ešte nemal vyhotovenú individuálnu
účtovnú závierku za účtovný rok 2014, pričom potvrdil, že poslednou vyhotovenou účtovnou závierkou
je závierka za účtovný rok od 28. februára 2013 do 28. februára 2014. Podľa názoru krajského súdu
sa za uzavreté účtovné obdobie považuje obdobie, kedy sú už účtovné knihy nielen uzavreté, ale je
vyhotovená individuálna účtovná závierka, ktorá je aj schválená a zverejnená, teda kedy ju už nie je



možné meniť. Žalovaný preto postupoval správne, keď pri určovaní výšky pokuty vychádzal z obratu
za predchádzajúce uzavreté účtovné obdobie, t. j. za účtovný rok od 28. februára 2013 do 28. februára
2014.

III.
Konanie na kasačnom súde

14. Proti rozsudku krajského súdu podal žalobca v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť a navrhol, aby
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu zmenil tak, že zruší rozhodnutie žalovaného
a rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa a vec vráti žalovanému na ďalšie konanie. Alternatívne
navrhol, aby najvyšší súd zrušil rozsudok krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Podľa názoru
sťažovateľa krajský súd vo svojom rozhodnutí vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci.

15. Sťažovateľ namietal nezákonnosť inšpekcie z dôvodu nedostatkov poverenia na jej vykonanie.
Poukazoval na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžnz/2/2015 vo veci DATALAN, v ktorom
sa najvyšší súd zaoberal podmienkami kladenými na poverenie, pričom judikoval, že inšpekcia nemá
byť tzv. fishing expedition (z angl. rybárska expedícia), ktorej účelom je len náhodný zber informácií
a dokumentov. Podľa sťažovateľa poverenie musí obsahovať dôvodné podozrenie z porušenia
hospodárskej súťaže, vymedzenie predmetu a účelu inšpekcie, určenie možného porušenia, ktorého sa
inšpekcia týka, a určenie trhu, na ktorom malo dôjsť k porušeniu.

16. Závery krajského súdu ohľadne náležitostí poverenia vychádzajú len z rozhodnutia Všeobecného
súdu EÚ vo veci Deutsche Bahn, ktoré bolo v podstatných častiach zrušené Súdnym dvorom EÚ. Taktiež
krajský súd nezohľadnil najnovšie rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci HeidelberCement, podľa
ktorého súťažný orgán nemôže vymedziť svoje podozrenie zo spáchania protisúťažnej praktiky veľmi
široko, vágne a genericky.

17. Sťažovateľ namietal, že v prejednávanej veci nebolo v rámci účelu inšpekcie určené územie,
obdobie, potencionálne zúčastnení podnikatelia boli určení veľmi všeobecným spôsobom (RAJO a.s. a
maloobchodné reťazce) a nebol určený typ dohody (či malo ísť o horizontálnu alebo vertikálnu dohodu,
alebo či malo ísť o dohodu alebo výmenu informácií).

18. Vo vzťahu k odôvodneniu poverenia sťažovateľ uviedol, že neobsahovalo dostatočnú identifikáciu
protisúťažnej praktiky. Úrad len uviedol, že v oblasti mlieka a mliečnych výrobkov uskutočnil
prešetrovanie a v rámci toho získal „viacero informácií nasvedčujúcich uzatvoreniu možnej vertikálnej
dohody medzi dodávateľmi mlieka a mliečnych výrobkov a maloobchodnými reťazcami, ako aj možnej
horizontálnej dohody medzi maloobchodnými reťazcami navzájom.“ V poverení sú všeobecne genericky
popísané vertikálne a horizontálne dohody bez akéhokoľvek konkrétneho vzťahu k preskúmavanej
veci alebo trhu. Sťažovateľ tiež namietal nedostatočné odôvodnenie danosti podozrenia. V odôvodnení
sú jediné dva relevantné odseky, z ktorých vyplýva, že úrad vykonal prieskum trhu a zistil, že
predajné ceny určitých výrobkov sú vo viacerých obchodoch podobné alebo rovnaké, a to napriek
„pravdepodobne rozdielnej štruktúre nákladov jednotlivých maloobchodných reťazcov“. Z odôvodnenia
poverenia nemožno zistiť, či úrad okrem námatkového porovnávania pultových cien mal akékoľvek
ďalšie informácie. Ďalej vôbec nebolo zrejmé, prečo by jednoduchá podobnosť cien na trhu, na ktorom
sú ceny vysoko transparentné a na ktorom zároveň panuje pomerne ostrý konkurenčný boj, mala
automaticky vyvolávať podozrenie z protisúťažného konania a najmä prečo by toto podozrenie malo
byť dostatočne vážne, aby odôvodňovalo tak intenzívny zásah, akým je inšpekcia. V odôvodnení úplne
absentuje presné vymedzenie toho, čo sa kontrolou hľadá.

19. Sťažovateľ namietal, že konanie, za ktoré bol sankcionovaný, nie je správnym deliktom podľa §
38 ods. 5 zákona č. 136/2001 Z.z. Aplikácia extenzívneho výkladu v spojení s výkladom e ratione
legis je v prípade správneho trestania neprípustná. Sťažovateľ nenaplnil znaky skutkovej podstaty
správneho deliktu podľa ustanovenia § 38 ods. 5 zákona č. 136/2001 Z.z. Z uvedeného ustanovenia
možno abstrahovať nasledovné typy konaní: 1. nesplnenie povinnosti predložiť úradu v určenej lehote
požadované podklady alebo informácie, 2. predloženie nepravdivých alebo neúplných podkladov alebo
informácií, 3. neumožnenie preverenia poskytnutých podkladov alebo informácií, 4. neumožnenie vstupu
podľa § 40 na účely vykonania inšpekcie. Sťažovateľ nenaplnil prvú, druhú ani štvrtú zložku objektívnej
stránky skutkovej podstaty tohto deliktu, čo žalovaný ani netvrdil. Sporným je naplnenie tretej zložky



objektívnej stránky skutkovej podstaty deliktu podľa § 38 ods. 5 zákona č. 136/2001 Z.z. Zdôraznil, že z
jeho strany nedošlo k neumožneniu preverenia poskytnutých informácií alebo podkladov.

20. Konanie sťažovateľa spočívalo v tom, že opomenul zablokovať vzdialený prístup k užívateľským
kontám dvoch zamestnancov na dobu 35 minút, a to len zo starej nepoužívanej domény sk.tesco.
Preverovanie poskytnutých podkladov a informácií bolo žalovanému umožnené, nakoľko zamestnancom
žalovaného boli dané k dispozícii notebooky, z ktorých mali umožnený prístup k predmetným kontám.

21. Podľa názoru sťažovateľa za naplnenie skutkovej podstaty správneho deliktu podľa § 38 ods. 5
zákona č. 136/2001 Z.z. nemožno považovať akýkoľvek nedostatok spolupráce pri inšpekcii (de facto
akékoľvek porušenie § 40 zákona). Takýto výklad možno urobiť jedine na základe extenzívneho výkladu
znakov skutkovej podstaty, ktorý je v duchu zásady nullum crimen sine lege certa v správnom trestaní
neprípustný.

22. Ustanovenie § 40 zákona č. 136/2001 Z.z. nie je bez ďalšieho naviazané na skutkovú podstatu
správneho deliktu podľa § 38 ods. 5 zákona č. 136/2001 Z.z. Odkaz na § 40 je v sankčnej norme
ustanovený iba čiastočne, a to v súvislosti s poslednou zložkou objektívnej stránky skutkovej podstaty
tohto deliktu. Nie všetky povinnosti vymenované v § 40 predstavujú dispozíciu právnej normy a porušenie
akejkoľvek z nich nie je automaticky sankcionovateľné podľa § 38 ods. 5, nakoľko tento výslovne
odkazuje iba na „neumožnenie preverenia alebo vstupu.“

23. Sťažovateľ poukázal na legislatívnu zmenu ustanovenia § 38 ods. 5 zákonom č. 151/2014 Z.z.
V súčasnosti § 38a ods. 2 v spojení s § 22a ods. 7 zákona č. 136/2001 Z.z. sankcionuje akékoľvek
porušenie povinnosti pri inšpekcii. Slovné spojenie „neumožnenie ich preverenia“ ostalo zachované v
ustanovení § 38 ods. 1, pričom zjavne nepokrýva akýkoľvek nedostatok spolupráce počas inšpekcie.
Vychádzajúc z predpokladu, že pojmy použité v právnych predpisoch majú v zásade identický význam,
slovné spojenie „neumožnenie ich preverenia“ nemohlo obsahovať akýkoľvek nedostatok spolupráce
ani v znení zákona č. 136/2001 Z.z. účinnom do 30. júna 2014.

24. Sťažovateľ namietal, že nesprávne právne posúdenie spočívalo aj v tom, že aj keby sa aplikoval
extenzívny výklad skutkovej podstaty § 38 ods. 5 zákona č. 136/2001 Z.z., v tejto veci nedošlo k
naplneniu znakov skutkovej podstaty správneho deliktu, nakoľko intenzita porušenia je tak nízka, že
neexistuje verejný záujem na sankcionovaní tohto konania. Obmedzenia prihlásenia do užívateľských
kont boli zo strany žalobcu natoľko zabezpečené, že riziko prípadnej manipulácie s údajmi bolo čisto
hypotetické.

25. Sťažovateľ poukázal na technické reálie, ktoré opakovane uvádzal v správnom konaní. Od konca
roku 2013 prebiehal u sťažovateľa proces presunu (tzv. migrácie) kont a počítačov jednotlivých
zamestnancov, pričom išlo o komplexný proces v rámci globálnej skupiny Tesco. Akonáhle dôjde
k migrácii konta určitého zamestnanca, prihlasuje sa tento zamestnanec do svojho počítača
prostredníctvom novej domény „global-tesco.org“, nie cez „sk.tesco“. V čase inšpekcie už migrácia
relevantných kont prebehla a tým pádom už obaja dotknutí zamestnanci v praxi nepoužívali prístup
prostredníctvom staršej domény a podľa všetkého im ani nebolo známe, že alternatívny prístup
prostredníctvom staršej domény ešte vôbec existuje. Uviedol, že nastavenia boli zároveň také, že
prihlásenie v rámci staršej domény prostredníctvom iného počítača by si vyžadovalo nie bežné
technické znalosti. Ak by išlo o počítač sťažovateľa (iný ako počítač dotknutých zamestnancov),
musel by tento počítač byť prihlásený v rámci lokálnej siete Tesco, osoba ktorá by sa chcela prihlásiť
do konta dotknutých zamestnancov prostredníctvom staršej domény, by musela ovládať systémové
nastavenia programu Outlook, názov a detaily príslušného servera, jeho nastavenia a heslo dotknutých
zamestnancov. Pokiaľ by nešlo o počítač sťažovateľa, musel by osobe, ktorá by sa chcela prihlásiť
do relevantných kont prostredníctvom staršej domény, byť známy názov (URL) servera a tiež heslo
dotknutých zamestnancov. Zároveň by im muselo byť známe, že majú použiť starší server a prístupové
údaje, ktoré boli platné pred migráciou. Týmito technickými znalosťami bežní zamestnanci (s výnimkou
IT špecialistov) nedisponujú.

26. IT zamestnanec žalobcu vykonával inštrukciu úradu, ktorá znela na zabezpečenie prístupu
a zablokovanie užívateľských kont určitých konkrétnych zamestnancov. Keďže kontá dotknutých
zamestnancov prešli migráciou, a teda títo zamestnanci využívali prístup prostredníctvom novšej



domény global-tesco.org, v tomto smere možno tvrdiť, že sťažovateľ inštrukciu naplnil. V rámci inštrukcie
úradu minimalizoval riziko manipulácie s údajmi tak, že toto riziko bolo čisto hypotetické.

27. Sťažovateľ tiež poukázal na to, že výkon inštrukcie úradu počas inšpekcie prebiehal pod priamym
a sústavným dohľadom IT zamestnanca úradu, ktorý mohol klásť akékoľvek doplňujúce otázky, dávať
ďalšie pokyny a vykonať technickú kontrolu zabezpečenia kont.

28. Sťažovateľ vyjadril presvedčenie, že uložená pokuta je neprimeraná skutkovým okolnostiam prípadu
a nezodpovedá doterajšej rozhodovacej praxi úradu. Neexistujú žiadne dôkazy ani indície naznačujúce
manipuláciu s dátami alebo informáciami prostredníctvom kont dotknutých zamestnancov. Z praxe úradu
vyplýva, že v obdobných situáciách IT odborníci úradu vykonávajú tzv. ActivityLog, teda preverenie,
či na určitých emailových kontách bola evidovaná akákoľvek aktivita. Poukázal pritom na rozhodnutie
Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2S/414/2005, podľa ktorého úrad nemôže pri vykonávaní inšpekcie
celú zodpovednosť za jej výsledok preniesť na podnikateľa, nevyužívať svoje právomoci a následne
ukladať neprimerané pokuty za obštrukcie. Pokiaľ v uvedenej veci, kde podnikateľ úplným odopretím
predloženia podkladov zmaril inšpekciu, súd moderoval uloženú pokutu, o to viac je namieste sankčná
moderácia v prípade sťažovateľa. Okrem toho poukázal sťažovateľ tiež na to, že porušenie trvalo veľmi
krátko (35 minút). Z rozhodnutia vo veci EPH, v ktorom tiež išlo o prístup k emailovým kontám, vyplýva,
že Komisia brala pri určovaní pokuty do úvahy aj dĺžku porušenia - čas, počas ktorého boli emaily
nezablokované a presmerované.

29. Sťažovateľ taktiež poukazoval na doterajšiu prax úradu pri ukladaní pokút. Za odmietnutie akejkoľvek
spolupráce s úradom a faktické zmarenie inšpekcie uložil úrad pokutu vo výške 44 358 eur (rozhodnutie
žalovaného č. 2014/SP/2/026). Za neskoré predloženie informácií vo veci Diligentia R.C., s.r.o. uložil
úrad pokutu vo výške len 0,01 % z obratu. Sankcia musí byť primeraná deliktu, a to nielen v
percentuálnom, ale aj v nominálnom vyjadrení. Pokuta uložená v predmetnej veci je v absolútnom
vyjadrení nominálnej hodnoty niekoľkonásobne vyššia, než akékoľvek iné pokuty, ktoré úrad kedykoľvek
v minulosti uložil za porušenie povinností pri inšpekcii, a to vrátane situácií, kedy bola inšpekcia v
dôsledku nespolupráce podnikateľa úplne zmarená.

30. Žalovaný správny orgán  vo svojom písomnom vyjadrení ku kasačnej sťažnosti namietal nedostatky
plnomocenstva udeleného sťažovateľom jeho právnemu zástupcovi. Z plnomocenstva vyplýva, že JUDr.
B. V. bol splnomocnený na zastupovanie sťažovateľa ako fyzická osoba, a teda nekonal ako poverený
zamestnanec. Nakoľko JUDr. B. V. nie je advokátom, nemôže substitučne splnomocniť advokátsku
kanceláriu Allen & Overy Bratislava s.r.o.

31. Vo vzťahu k namietaným vadám poverenia na vykonanie inšpekcie žalovaný uviedol, že poverenie
obsahovalo všetky podstatné náležitosti, pričom v súlade s judikatúrou európskych aj slovenských
súdov náležitosti poverenia a vymedzenia možného protisúťažného konania nemožno stotožňovať s
podmienkami skutku v rozhodnutí, ktorým je ukladaná sankcia. Vymedzenie porušenia je potrebné
najmä s ohľadom na informáciu pre podnikateľa, v akej veci sa inšpekcia vykonáva a určenie rozsahu
jeho povinnej spolupráce. Pokiaľ sťažovateľ namietal, že neobsahovalo určenie územia, toto je uvedené
hneď na prvej strane poverenia. Nie je povinnosťou úradu uvádzať vymedzenie, či má ísť o vertikálne
alebo horizontálne dohody. Ide o teoretické pomenovanie dohody, nie o zákonný pojem. Je to teoretické
pomenovanie dohody podľa vzťahov medzi jej účastníkmi. V poverení je pritom vymedzené, že by mohlo
ísť o dohodu medzi sťažovateľom a maloobchodnými reťazcami alebo maloobchodnými reťazcami
navzájom.

32. Pokiaľ ide o zdôvodnenie dôvodného podozrenia, podľa názoru žalovaného sťažovateľ bagatelizuje
znenie poverenia a snaží sa vytvoriť dojem, že úrad mal k dispozícii len námatkové porovnanie pultových
cien a že trh je transparentný, a preto sa ceny nasledujú. V poverení je jasne vymedzené, že ide o ceny
vybraných produktov značky RAJO, pričom mohlo ísť o stanovenie pevných alebo minimálnych cien
ďalšieho predaja. Pri distribúcii výrobkov v konkurenčnom prostredí nie je bežné, aby boli ceny rovnaké
alebo podobné.

33. Žalovaný uviedol, že rozhodnutie HeidelbergCement sa netýkalo inšpekcie vykonanej Komisiou,
ale žiadosti o informácie, ktorá mala zhŕňať dlhé časové obdobie, týkať sa 12 členských štátov a bola
zasielaná nie na začiatku vyšetrovania, ale dlhší čas po tom, čo Komisia vo veci už vykonala inšpekcie (o



rok po vykonaných inšpekciách a o dva roky po vykonaných inšpekciách), preto súdny dvor posudzoval
zdôvodnenie žiadosti o informácie v inom kontexte a v rozsudku konštatuje, že v takej fáze - po roku či
dvoch prešetrovania a vykonaných inšpekciách už musela mať Komisia viac informácií o veci, a preto
je dôvodné, aby jej žiadosť o informácie bola podrobnejšie zdôvodnená a vymedzená.

34. Vo vzťahu k namietanej aplikácií § 38 ods. 5 zákona č. 136/2001 Z.z uviedol, že § 38 ods. 5 stanovuje
sankciu a odkazuje logicky na pravidlo správania sa, t. j. povinnosť podľa § 40 zákona č. 136/2001 Z.z. Z
jeho znenia vyplýva, že súčasťou povinností umožniť preverenie je aj povinnosť dôsledne vykonať pokyn
o zablokovanie konta. Pod predložením informácií a podkladov nemožno vždy striktne rozumieť iba ich
fyzické predloženie (napríklad vo forme určitého dokumentu), ale aj situáciu, keď podnikateľ sprístupní
konkrétny nosič, napríklad počítač, v ktorom súd informácie uložené.

35. V zmysle § 40 zákona č. 136/2001 Z.z. sú podnikatelia povinní podrobiť sa preskúmaniu informácií
alebo podkladov, t. j. tých, ktoré sú úradom požadované. Podnikateľ musí vytvoriť priestor na riadne
preskúmanie toho, o čo úrad žiada, a musí mu poskytnúť potrebnú súčinnosť.

36. Vo vzťahu k princípu nullum crimen sine lege certa žalovaný uviedol, že sťažovateľ zavádzajúco
interpretuje časť odôvodnenia rozhodnutia úradu, ako aj rozsudku krajského súdu, ktorí nepopreli
aplikáciu tohto princípu. Krajský súd uviedol, že s ohľadom na znenie § 40 a § 38 ods. 5 zákona č.
136/2001 Z.z. spolu s účelom zákona nemožno hovoriť, že by došlo k trestu bez zákona.

37. Žalovaný vo vzťahu k namietanej výške pokuty zdôraznil, že nesankcionoval sťažovateľa za prípadný
únik informácií, ale za nezablokovanie kont na výzvu úradu, čím porušil povinnosť ustanovenú v § 40
zákona č. 136/2001 Z.z. Spolupráca podnikateľa s úradom je veľmi dôležitý moment z pohľadu efektívnej
kontroly a prešetrovania protisúťažných konaní. Podnikateľ sa nemôže odvolávať na relatívne krátke
trvanie porušenia (35 minút), nakoľko hypoteticky je tento čas dostatočný na to, aby užívateľ vymazal
nežiadúce informácie z počítača.

38. Záverom žalovaný navrhol najvyššiemu súdu, aby kasačnú sťažnosť odmietol ako neprípustnú,
alternatívne, aby ju zamietol ako nedôvodnú.

39. Žalobca písomným podaním z 1. marca 2018 reagoval na argumenty žalovaného uvedené v jeho
vyjadrení. Poukázal na to, že JUDr. V. mal síce vystavenú listinu označenú ako „plnomocenstvo“, je
však nesporné, že v danom čase bol zamestnancom spoločnosti Tesco na pozícii manažér právneho
oddelenia a súčasťou jeho pracovnej náplne bolo manažovať prácu externých advokátskych kancelárií.
Zo samotnej listiny vyplýva, že „plnomocenstvo“ je udelené v kontexte jeho pozície zamestnanca.
Ako korešpondenčná adresa je uvedená adresa centrály spoločnosti Tesco (teda miesto výkonu
jeho práce) a poverenie je ohraničené „do skončenia pracovného pomeru“. Podľa sťažovateľa je
potrebné prijať záver, že splnomocnenie zo 17. júna 2014 bolo advokátskej kancelárii udelené priamo
spoločnosťou Tesco a nešlo o substitúciu. Taktiež uviedol, že uvedené splnomocnenie nebolo jediným
potvrdením oprávnenia právneho zástupcu konať za spoločnosť Tesco. Dňa 20. mája 2014 spoločnosť
Tesco splnomocnila advokátsku kanceláriu Allen & Overy Bratislava, s.r.o. na zastupovanie priamo
prostredníctvom predsedu a podpredsedu predstavenstva, teda nemôže ísť o substitúciu. Aj napriek
uvedenému sťažovateľ poukázal na to, že nedostatok plnomocenstva je odstrániteľným nedostatkom
procesnej podmienky konania, a pre úplnosť predložil súdu ďalšie písomné splnomocnenie.

40. K zásade nullum crimen sine lege certa sťažovateľ uviedol, že netvrdil, že by krajský súd úplne
poprel tento princíp, len upozornil na to, že výklad e ratione legis, ku ktorému sa krajský súd hlási, je
v správnom trestaní neprípustný.

41. V súvislosti s namietanými vadami poverenia na vykonanie inšpekcie uviedol, že v kasačnej sťažnosti
chybne namietal, že poverenie neobsahovalo vymedzenie územia. Bez ohľadu na to však poverenie
nespĺňalo náležitosti formulované rozhodovacou praxou súdov. Poukázal na rozhodnutie súdneho dvora
vo veci HeidelbergCement, v ktorom súdny dvor formuluje konkrétnu aplikáciu všeobecne ustálených
podmienok na konkrétny prípad. A práve táto aplikácia vykazuje mnohé podobnosti s tunajším prípadom.

IV.
Právny názor Najvyššieho súdu



42. Najvyšší súd Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd postupom podľa § 452 a nasl.
Správneho súdneho poriadku preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu spolu s konaním, ktoré
predchádzalo jeho vydaniu a jednomyseľne dospel k záveru, že kasačná sťažnosť je dôvodná
a argumenty sťažovateľa odôvodňujú zmenu rozsudku krajského súdu a zrušenie rozhodnutia
žalovaného. Rozhodol bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia § 455 Správneho súdneho
poriadku, keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na
internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 137 ods. 2 a 3 Správneho
súdneho poriadku).

43. Podľa § 2 ods. 1 Správneho súdneho poriadku v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu
právach a právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a
rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.

44. Podľa § 2 ods. 2 Správneho súdneho poriadku každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené
záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu
verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa
môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.

45. Podľa § 438 ods. 1 Správneho súdneho poriadku kasačnou sťažnosťou možno napadnúť
právoplatné rozhodnutie krajského súdu.

46. Podľa § 449 ods. 1 Správneho súdneho poriadku sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v
konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo
opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom.

47. Podľa § 459 písm. d) Správneho súdneho poriadku kasačný súd uznesením odmietne kasačnú
sťažnosť ako neprípustnú, ak neboli splnené podmienky podľa § 449 <..

48. Vzhľadom na to, že žalovaný namietal nedostatky plnomocenstva udeleného sťažovateľom jeho
právnemu zástupcovi a z toho dôvodu navrhoval, aby najvyšší súd kasačnú sťažnosť odmietol ako
neprípustnú, najvyšší súd sa v prvom rade vyjadrí k splneniu tejto procesnej podmienky pre konanie na
kasačnom súde. Kasačnú sťažnosť podal sťažovateľ v zastúpení právnym zástupcom - advokátskou
kanceláriou Allen & Overy Bratislava, s.r.o. Ku kasačnej sťažnosti bolo pripojené plnomocenstvo zo 17.
júna 2014, ktorým sťažovateľ splnomocňoval advokátsku kanceláriu Allen & Overy Bratislava, s.r.o., aby
ho vo veci inšpekcie vykonanej žalovaným v dňoch 20. a 21. mája 2014 okrem iného zastupovala aj v
konaní pred súdom. Uvedené plnomocenstvo za sťažovateľa podpísal JUDr. B. V.. Ku kasačnej sťažnosti
sťažovateľ zároveň pripojil aj plnomocenstvo z 26. mája 2014, ktorým sťažovateľ splnomocňoval na
zastupovanie JUDr. B. V.. Každý úkon je potrebné posudzovať podľa jeho obsahu. Z plnomocenstva z
26. mája 2014 je zrejmé, že je to forma poverenia pre zamestnanca konať v určitých právnych vzťahoch
za zamestnávateľa (bolo udelené najdlhšie na dobu trvania pracovného pomeru). Vzhľadom na to, že
táto listina obsahuje aj výslovné oprávnenie pre JUDr. B. V. splnomocniť na konanie za sťažovateľa aj
tretiu osobu, potom najvyšší súd nemal pochybnosti, že na základe plnomocenstva zo 17. júna 2014
bola advokátska kancelária Allen & Overy Bratislava, s.r.o. oprávnená zastupovať sťažovateľa v konaní
o kasačnej sťažnosti.

49. Procesná podmienka ustanovená v § 449 ods. 1 Správneho súdneho poriadku bola splnená, preto
neexistoval dôvod na odmietnutie kasačnej sťažnosti podľa § 459 písm. d) Správneho súdneho poriadku
a najvyšší súd vec meritórne prejednal.

50. Predmetom preskúmania v prejednávanej veci je rozhodnutie žalovaného, ktorým bola sťažovateľovi
uložená pokuta vo výške 822 984 eura podľa § 38 ods. 5 zákona č. 136/2001 Z.z. za porušenie
§ 40 predložiť úradu požadované informácie a podklady, podrobiť sa preskúmaniu týchto informácií
alebo podkladov, spolupracovať s úradom pri ich preverovaní a umožniť zamestnancom úradu vstup
do všetkých objektov, priestorov a dopravných prostriedkov podnikateľov tým, že podnikateľ TESCO
STORES SR, a.s. počas výkonu inšpekcie Protimonopolným úradom Slovenskej republiky, odborom
zneužívania dominantného postavenia a vertikálnych dohôd, podľa ust. § 22 ods. 2 a 3 zákona dňa
20.05.2014 v priestoroch podnikateľa TESCO STORES SR, a.s. - prevádzka HM Tesco Extra, Cesta



na Senec 2, Bratislava, nespolupracoval pri preverovaní informácií a podkladov tým, že: napriek výzve
podnikateľovi na zabezpečenie vzdialeného prístupu ku kontám osôb p. [A.]DI a p. [O.]DI a nastavenia
obmedzenia prihlásenia tak, aby do kont týchto užívateľov v počítačovej sieti podnikateľa bolo možné
prihlásiť sa len z určeného notebooku podnikateľa, t. j. aby nebolo možné prihlásiť sa do užívateľského
konta menovaných osôb prostredníctvom akéhokoľvek iného zariadenia v sieti, alebo mimo nej a
nastavenia obmedzenia prístupu k e-mailovým schránkam uvedených užívateľov tak, aby nebol možný
vzdialený prístup (napr. webmail), toto podnikateľ nezabezpečil v čase od 11.40 hod. do 12.15 hod dňa
20.05.2014, nakoľko tieto kontá neboli zablokované cez staršiu doménu sk.tesco.

51. Podľa § 1 zákona č. 136/2001 Z.z. účelom tohto zákona je ochrana hospodárskej súťaže (ďalej
len "súťaž") pred jej obmedzovaním, ako aj vytváranie podmienok na jej ďalší rozvoj v prospech
spotrebiteľov a úprava právomoci a pôsobnosti Protimonopolného úradu Slovenskej republiky (ďalej len
"úrad") pri dohľade nad dodržiavaním ustanovení tohto zákona.

52. Podľa  § 22 ods. 1 zákona č. 136/2001 Z. z. úrad
a) vykonáva prešetrovanie na relevantnom trhu,
b) vydáva rozhodnutie o tom, že konanie alebo činnosť podnikateľa je zakázaná podľa tohto zákona
alebo podľa ustanovení osobitného predpisu; rozhoduje o uložení povinnosti zdržať sa takéhoto konania
a o povinnosti odstrániť protiprávny stav,
c) vydáva rozhodnutie o tom, že orgán štátnej správy pri výkone štátnej správy, orgán územnej
samosprávy pri výkone samosprávy a pri prenesenom výkone štátnej správy a orgán záujmovej
samosprávy pri prenesenom výkone štátnej správy porušil tento zákon,
d) postupuje a rozhoduje vo všetkých veciach ochrany súťaže vyplývajúcich z ustanovení tohto zákona
alebo z osobitných predpisov,
e) kontroluje dodržiavanie rozhodnutí vydaných v konaní pred úradom,
f) vydáva stanovisko podľa osobitného predpisu,
g) zabezpečuje medzinárodné vzťahy v oblasti ochrany súťaže na úrovni orgánov s právomocou v tejto
oblasti,
h) podáva návrh na súd na vydanie súhlasu s inšpekciou pre Komisiu na výkon jej činností podľa
osobitného predpisu,
i) podáva návrh na súd na vydanie súhlasu s inšpekciou na výkon svojich činností podľa odseku 4,
j) navrhuje ďalšie opatrenia na ochranu a podporu súťaže.

53. Podľa § 22 ods. 2 zákona č. 136/2001 Z. z.,  súvislosti s plnením úloh podľa tohto zákona a podľa
osobitného predpisu  majú zamestnanci úradu, ako aj tí, ktorí boli poverení plnením úloh patriacich do
pôsobnosti úradu (ďalej len "zamestnanci úradu"), právo vyžadovať od podnikateľov, ako aj od vedúcich
zamestnancov podnikateľa, štatutárnych orgánov podnikateľa alebo od členov štatutárnych orgánov
podnikateľa, od kontrolných orgánov podnikateľa alebo od členov kontrolných orgánov podnikateľa,
alebo od iných zamestnancov podnikateľa (ďalej len "zamestnanci podnikateľa") informácie a podklady,
ktoré sú nevyhnutné na činnosť úradu, najmä účtovné a obchodné podklady alebo právne dokumenty
bez ohľadu na nosič, na ktorom sú zaznamenané, a vyhotovovať z nich kópie a výpisy alebo vyžadovať
ich úradne overené preklady do slovenského jazyka. Majú právo vyžadovať aj ústne alebo písomné
vysvetlenie a vyhotovovať si zvukový záznam z ústne podaného vysvetlenia. Na zabezpečenie získania
týchto podkladov majú zamestnanci úradu právo
a) zapečatiť tieto podklady a dokumenty alebo zapečatiť objekty a priestory, v ktorých sa vykonáva
inšpekcia podľa odseku 3 na určitý čas a v rozsahu nevyhnutnom na vykonanie prešetrovania úradom,
b) odňať tieto podklady a dokumenty na nevyhnutný čas s cieľom vyhotoviť kópie alebo získať prístup
k informáciám, ak úrad nemôže počas výkonu inšpekcie podľa odseku 3 alebo 4 najmä z technických
dôvodov získať prístup k informáciám alebo vyhotoviť kópie podkladov. O tom urobí úrad záznam do
zápisnice.

54. Podľa § 22 ods. 3 zákona č. 136/2001 Z.z. pri plnení úloh podľa tohto zákona majú zamestnanci úradu
na základe písomného poverenia predsedu úradu právo vstupovať do všetkých objektov, priestorov
alebo dopravných prostriedkov podnikateľa, ktoré súvisia s činnosťou alebo s konaním podnikateľa
podľa § 3 ods. 2 s cieľom vykonať inšpekciu.

55. Podľa § 38 ods. 5 zákona č. 136/2001 Z. z., podnikateľovi alebo právnickej osobe, ktorá nesplní
povinnosť predložiť úradu v určenej lehote požadované podklady alebo informácie alebo predloží



nepravdivé alebo neúplné podklady alebo informácie, alebo neumožní ich preverenie alebo vstup podľa
§ 40, úrad uloží pokutu do 1% z obratu podľa § 10 ods. 3 za predchádzajúce uzavreté účtovné obdobie
a podnikateľovi alebo právnickej osobe, ktorá za predchádzajúce uzavreté účtovné obdobie dosiahla
obrat do 330,- eur alebo ktorá nemala žiadny obrat, alebo podnikateľovi alebo právnickej osobe, ktorej
obrat nemožno vyčísliť, pokutu do 330.000,- eur.

56. Podľa § 38 ods. 9 zákona č. 136/2001 Z. z., úrad pri ukladaní pokuty posudzuje závažnosť
a dĺžku trvania porušovania ustanovení tohto zákona, porušovania ustanovení osobitného predpisu
alebo porušovania podmienky, povinnosti alebo záväzku uloženého rozhodnutím úradu. Úrad pri
posudzovaní závažnosti porušovania berie do úvahy jeho povahu, skutočný dopad na trh a tam, kde
je to účelné, veľkosť relevantného trhu. Okrem týchto kritérií úrad pri ukladaní pokuty berie do úvahy
aj iné skutočnosti, najmä opakované porušovanie tým istým podnikateľom, odmietnutie podnikateľa
spolupracovať s úradom, postavenie podnikateľa ako vodcu alebo iniciátora porušovania, získanie
majetkového prospechu v dôsledku porušovania alebo neplnenia dohody obmedzujúcej súťaž v praxi.

57. Podľa § 40 zákona č. 136/2001 Z. z., podnikatelia sú povinní predložiť úradu požadované informácie
a podklady, podrobiť sa preskúmaniu týchto informácií alebo podkladov, spolupracovať s úradom pri
ich preverovaní a umožniť zamestnancom úradu, zamestnancom iného národného súťažného orgánu a
zamestnancom Komisie a ňou povereným osobám vstup do všetkých objektov, priestorov a dopravných
prostriedkov podnikateľov. Úrad vyzve podnikateľov, aby označili predmet obchodného tajomstva a iné
dôverné informácie.

58. Sťažovateľ namietal nezákonnosť inšpekcie z dôvodu nedostatkov poverenia na jej vykonanie.
Zákon č. 136/2001 Z.z. v znení účinnom do 30. júna 2014 (teda v čase vykonania inšpekcie)
nestanovoval náležitosti poverenia na vykonanie inšpekcie. Preto na účely posúdenia, či poverenie na
výkon inšpekcie bolo zákonné, najvyšší súd poukazuje na čl. 20 ods. 4 nariadenia Rady (ES) č. 1/2003,
v zmysle ktorého Komisia pri výkone inšpekcie na účely uplatňovania článkov 81 a 82 Zmluvy musí v
rozhodnutí vymedziť predmet a účel inšpekcie, stanoviť dátum, kedy má začať, a uvádzať pokuty podľa
článkov 23 a 24 a právo na preskúmanie rozhodnutia Súdnym dvorom. Najvyšší súd tiež na okraj uvádza,
že s účinnosťou od 1. júla 2014 bolo do zákona č. 136/2001 Z.z. doplnené ustanovenie o náležitostiach
poverenia na vykonanie inšpekcie (§ 22a ods. 2), pričom je zrejmé, že nová právna úprava reflektuje tak
ustanovenia nariadenia Rady (ES) č. 1/2003, ako aj súvisiacu rozhodovaciu prax súdov.

59. Závery Súdneho dvora EÚ, ako aj Najvyššieho súdu SR, sú v otázke náležitostí poverenia na
vykonanie inšpekcie zhodné a možno z nich vyabstrahovať nasledujúce požiadavky kladené súdnou
praxou na obsah poverenia. Aby inšpekcia u podnikateľa nebola len náhodným zberom informácií
a dokumentov (tzv. „fishing expedition“), je potrebné v poverení stanoviť jej predmet a cieľ, a to s
ohľadom nielen na to, aby sa preukázala dôvodnosť zamýšľaného zásahu v dotknutých podnikoch,
ale aj na to, aby sa umožnilo týmto podnikom pochopiť rozsah ich povinnosti spolupracovať, pričom
sa však v plnej miere zachová ich právo na obranu. Poverenie musí stanoviť dátum, kedy sa
má inšpekcia začať, uvádzať pokuty a právo na podanie žaloby na súd. Z judikatúry vyplýva, že
odôvodnenie musí obsahovať aj predpoklady a domnienky, ktoré sa majú inšpekciou preveriť. Aj keď
Komisia v štádiu inšpekcie nie je povinná presne definovať trh, ktorého sa jej vyšetrovanie týka, musí
dostatočne určiť odvetvia dotknuté údajným protiprávnym konaním, ktoré je predmetom vyšetrovania. V
zmysle ustálenej judikatúry Komisia/Protimonopolný úrad nemusí uskutočniť presnú právnu kvalifikáciu
údajných porušení, ani oboznámiť podnik so všetkými dostupnými informáciami, ani uviesť obdobie,
počas ktorého k podozrivému porušeniu dochádzalo. (rozhodnutia Všeobecného súdu EÚ CB/Komisia,
T-266/03 a France Télécom/Komisia, T-339/04, <. rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie Roquette
Freres, C-94/00; Nexans a Nexans Francúzsko/Komisia, C-37/13 P; Deutsche Bahn a i./Komisia,
C-583/13 P; Dow Chemical Ibérica a i./Komisia, 97-99/87, rozsudok Najvyššieho súdu SR 5Sžnz/2/2015)

60. Sťažovateľ namietal že v prejednávanej veci poverenie neobsahovalo určené obdobie, typ
dohody, potencionálne zúčastnení podnikatelia boli určení veľmi všeobecným spôsobom, poverenie
neobsahovalo dostatočnú identifikáciu protisúťažnej praktiky,  dostatočnú identifikáciu druhov
zakázaných dohôd, dostatočné odôvodnenie danosti podozrenia. Podľa sťažovateľa v odôvodnení
poverenia absentuje presné vymedzenie toho, čo sa kontrolou hľadá.



61. Po oboznámení sa s poverením predsedu Protimonopolného úradu SR z 15. mája 2014 na vykonanie
inšpekcie u sťažovateľa dospel najvyšší súd k záveru, že námietky sťažovateľa nie sú dôvodné a
poverenie možno v zmysle kritérií a požiadaviek vyplývajúcich z európskej judikatúry (bod 59 tohto
rozsudku) považovať za zákonné.

62. Poverenie na vykonanie inšpekcie u sťažovateľa obsahovalo dátum a čas vykonania inšpekcie,
relevantné územie, identifikáciu podnikateľa, poučenie o jeho povinnostiach, o možných sankciách, ako
aj o práve podať žalobu na súd. Z poverenia je zrejmé, že účelom inšpekcie bolo získanie podkladov a
informácií, ktoré sa týkajú možných dohôd a/alebo zosúladených postupov obmedzujúcich súťaž podľa
§ 4 ods. 1 zákona č. 136/2001 Z.z. a čl. 101 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, medzi podnikateľmi
a) RAJO, a.s. a maloobchodnými reťazcami v oblasti veľkoobchodných dodávok a maloobchodného
predaja mlieka, masla a smotany značky RAJO
b) medzi maloobchodnými reťazcami navzájom, resp. prostredníctvom dodávateľov, v oblasti
veľkoobchodných dodávok a maloobchodného predaja mlieka, masla a smotany.

63. Účelom inšpekcie bolo tiež získanie podkladov a informácií, ktoré sa týkajú účasti uvedených
subjektov na takýchto dohodách alebo zosúladených postupoch.

64. Možné protisúťažné dohody boli charakterizované ako
- dohody, ktoré priamo alebo nepriamo určujú nákupné alebo predajné ceny tovarov,
- výmeny citlivých informácií, najmä o cenách, vrátane nákupných cien medzi dodávateľmi a
maloobchodnými reťazcami

65. Z poverenia vyplýva, že z prešetrovania získal úrad informácie, že správanie podnikateľov môže byť
v rozpore so zákazom uvedeným v § 4 ods. 1 zákona č. 136/2001 Z.z. a v rozpore s čl. 101 Zmluvy o
fungovaní Európskej únie, vo forme dohody alebo zosúladeného postupu, ktoré môžu ovplyvniť obchod
medzi členskými štátmi a ktoré majú za cieľ alebo môžu mať za následok vylučovanie, obmedzovanie
alebo skresľovanie hospodárskej súťaže v rámci vnútorného trhu, čo v oboch prípadoch predstavuje
závažné porušenie pravidiel hospodárskej súťaže v oblasti dodávok a predaja mlieka, masla a smotany.

66. V poverení úrad uviedol, že získal informácie, z ktorých vyplýva, že predajné ceny mlieka,
masla a smotany značky RAJO sú vo väčšine maloobchodných reťazcov rovnaké, resp. že ceny
týchto výrobkov vykazujú minimálny stupeň odlišnosti, a to napriek pravdepodobne rozdielnej štruktúre
nákladov jednotlivých maloobchodných reťazcov, čo môže svedčiť o dohode medzi spoločnosťou RAJO,
a.s. a jednotlivými maloobchodnými reťazcami.

67. Taktiež úrad získal informácie, že predajné ceny mlieka, masla a smotany viacerých dodávateľov
sú v maloobchodných reťazcov rovnaké, resp. vykazujú minimálny stupeň odlišnosti, a to napriek
pravdepodobne rozdielnej štruktúre nákladov každého maloobchodného reťazca, čo môže svedčiť o
dohode alebo zosúladenom postupe medzi maloobchodnými reťazcami. Popísal tiež spôsob, akým malo
dochádzať k výmene informácií o nákupných cenách.

68. V poverení bola konkretizovaná nevyhnutnosť preskúmať nielen písomnú dokumentáciu, evidovanú
poštu, ale aj elektronickú korešpondenciu a obsah dokumentov uložených v elektronickej podobe v
počítačoch a iných elektronických zariadeniach vrátane mobilných telefónov a smartfónov využívaných
členmi štatutárneho orgánu, štatutárnym orgánom, alebo inými zamestnancami podnikateľa, čo i len
čiastočne v súvislosti s podnikateľskou činnosťou podnikateľa.

69. Podľa názoru najvyššieho súdu poverenie na vykonanie inšpekcie v prejednávanej veci obsahovalo
dostatočne špecifikovaný predmet a cieľ inšpekcie, preto musel byť sťažovateľovi z poverenia známy
účel zásahu a z neho vyplývajúci rozsah jeho povinnosti spolupracovať a uplatniť právo na obranu.
Získané informácie boli podľa názoru najvyššieho súdu dostatočné pre nadobudnutie dôvodného
podozrenia z možného porušenia zákona a pre dôvodnosť zamýšľaného zásahu. Poverenie obsahovalo
predpoklady a domnienky, ktoré sa majú inšpekciou preveriť, a tiež bol v poverení zadefinovaný trh
konkrétnych produktov, ktorého sa vyšetrovanie má týkať. V zmysle ustálenej judikatúry v poverení
nemusí byť uvedené obdobie, počas ktorého malo dochádzať k podozrivému konaniu. Taktiež je ničím
neopodstatnená požiadavka sťažovateľa, aby bol v poverení pomenovaný typ protisúťažných dohôd.



Skutočnosť, či malo ísť o vertikálne alebo horizontálne dohody, vyplýva zo samotného konkrétneho
popisu predpokladaných dohôd medzi jednotlivými podnikateľmi.

70. Poverenie na vykonanie inšpekcie je v prejednávanej veci odôvodnené dostatočne na to, aby mohlo
byť zákonným podkladom na vykonanie inšpekcie, a tiež aby v prípadnom následnom správnom konaní
týkajúcom sa zisteného protisúťažného konania bolo možné vykonať identifikáciu, či zhromaždené
informácie a dôkazy spadajú do rámca vymedzeného poverením a možno ich použiť na ďalšie zákonné
účely.

71. Pokiaľ sťažovateľ poukazoval na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžnz/2/2015 vo veci
DATALAN, je k tomu potrebné uviesť, že vo veci DATALAN najvyšší súd považoval zásah úradu
za nezákonný z dôvodu, že čiastočné odôvodnenie podozrenia bolo v texte poverení obsiahnuté
len vo vzťahu k obstarávaniu elektronizácie služieb vyšších územných celkov a bolo formulované
veľmi neurčito, pričom následné rozšírenie predmetu poverenia na ďalšie obstarávania zákaziek
financovaných z operačného programu informatizácia spoločnosti nebolo zdôvodnené nijako a napriek
tomu inšpektori vyhľadali podklady aj k nim. Protimonopolný úrad predmet inšpekcie fakticky rozšíril aj
na zákazky, ktoré obstarané neboli, ak bol predpoklad, že v prípade ich obstarania by boli financované z
operačného programu. Najvyšší súd vo veci DATALAN uzavrel, že žalovaný rozšíril predmet inšpekcie
tak, že by v podstate mohol prehľadávať takmer čokoľvek, čo by sa týkalo Operačného programu
informatizácie spoločnosti od roku 2007 medzi akýmikoľvek podnikateľmi pôsobiacimi na trhu vývoja,
implementácie, obchodu, servisu a konzultačných služieb v oblasti informačných technológií, a to aj do
budúcnosti pre ešte nevyhlásené verejné obstarávania. Zároveň najvyšší súd zistil aj iné porušenia v
postupe žalovaného, pre ktoré rozhodol o nezákonnosti jeho zásahu. Z uvedeného je zrejmé, že závery
rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžnz/2/2015 vo veci DATALAN nie je možné aplikovať na
prejednávanú vec.

72. Rovnako nepodporuje názor sťažovateľa o chýbajúcich náležitostiach poverenia ani rozsudok
Súdneho dvora Európskej únie vo veci Deutsche Bahn a i./Komisia,  C-583/13 P, na ktorý poukazoval
sťažovateľ. Je pravdou, že uvedeným rozsudkom súdny dvor zrušil dve rozhodnutia Európskej komisie
o nariadení inšpekcii, ako aj rozsudok Všeobecného súdu Európskej únie Deutsche Bahn a i./Komisia
(T-289/11, T-290/11 a T-521/11) v rozsahu, v akom zamietol žalobu týkajúcu sa týchto dvoch rozhodnutí
Komisie. V uvedenej veci však súd preskúmaval tri  rozhodnutia Európskej komisie o nariadení inšpekcii,
pričom zrušené boli druhé a tretie rozhodnutie, voči prvému rozhodnutiu bola žaloba zamietnutá.
Dôvodom pre zrušenie druhého a tretieho rozhodnutia bola skutočnosť, že Komisia pred uskutočnením
prvej inšpekcie informovala svojich zamestnancov o existencii ďalšej sťažnosti voči Deutsche Bahn
týkajúcej sa jej dcérskej spoločnosti DUSS. Poukázal na to, že Komisia pred inšpekciou poskytne
povereným zamestnancom všetky informácie, ktoré im umožňujú pochopiť povahu a rozsah prípadného
porušenia pravidiel v oblasti hospodárskej súťaže a informácie týkajúce sa logistiky samotnej inšpekcie,
pričom všetky tieto informácie sa musia vzťahovať len k predmetu inšpekcie nariadenej na základe
rozhodnutia. Podľa čl. 28 ods. 1 nariadenia Rady (ES) č. 1/2003 sa informácie získané počas prešetrení
nesmú použiť na iné účely než na tie, ktoré boli uvedené v povolení vykonať šetrenie alebo v rozhodnutí
o šetrení. Podľa súdneho dvora cieľom tejto podmienky je chrániť tak služobné tajomstvo, výslovne
uvedené v danom článku 28, ako aj právo podniku na obranu, ktoré je zaručené v článku 20 ods. 4.
Tieto práva by totiž boli vážne ohrozené, ak by Komisia mohla použiť proti podniku dôkazy, ktoré by boli
získané počas prešetrenia, ale netýkali by sa jeho predmetu alebo účelu.

73. Rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci HeidelberCement, C-247/14 P, na ktorý sťažovateľ poukazoval,
sa netýkal rozhodnutia o inšpekcii (v zmysle čl. 20 ods. 4 nariadenia Rady (ES) č. 1/2003, ale žiadosti
o poskytnutie informácie podľa čl. 18 uvedeného nariadenia. Súdny dvor poukázal na to, že žiadosť
o poskytnutie informácie odkazuje na trhy s cementom a výrobkami súvisiacimi s cementom, pričom
výrobky, ktorých sa týka vyšetrovanie, sú uvedené len ako príklady. Dôvodom pre zrušenie žiadosti o
poskytnutie informácie vydanej vo forme rozhodnutia (čl. 18 ods. 3 nariadenia) bolo, že odôvodnenie je
príliš stručné, nejasné a všeobecné, a nemôže spĺňať požiadavky stanovené v čl. 18 ods. 3 nariadenia
č. 1/2003 na odôvodnenie žiadosti o informácie, ktorá bola zaslaná dva roky po uskutočnení prvých
inšpekcií, teda v čase, keď Komisia už disponovala informáciami, ktoré jej umožňovali presnejšie objasniť
podozrenia z porušenia v súvislosti s predmetnými podnikmi.



74. Pokiaľ ide o samotné preskúmavané rozhodnutie žalovaného, ktorým bolo vyslovené, že sťažovateľ
spáchal správny delikt a bola mu zaň uložená sankcia, sťažovateľ v kasačnej sťažnosti vyslovil
pochybnosti, či jeho konanie napĺňalo znaky správneho deliktu, či žalovaný pri právnej kvalifikácii
neaplikoval extenzívny výklad zákona a v prípade, že išlo o správny delikt, či uložená pokuta bola
primeraná.

75. V zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva treba pojmy ,,trestné obvinenie“ a ,,práva
a záväzky občianskej povahy“ pokiaľ ide o rozsah aplikovateľnosti čl. 6 ods. 1 Dohovoru vykladať
autonómne od ich definovania vo vnútroštátnom právnom poriadku členských štátov dohovoru. Podľa
názoru Najvyššieho súdu SR trestanie za správne delikty (priestupky, správne delikty právnických osôb
a fyzických osôb - podnikateľov) musí podliehať rovnakému režimu ako trestný postih za trestné činy. Z
tohto hľadiska treba vykladať aj všetky záruky, ktoré sa poskytujú obvinenému z trestného činu. Hranice
medzi trestnými deliktami, za ktoré ukladá trest súd, a deliktami, za ktoré ukladajú sankcie správne
orgány, sú určené prejavom vôle zákonodarcu a nie sú odôvodnené prirodzeno-právnymi princípmi. V
zmysle čl. 6 ods. 1 prvá veta Dohovoru, ktorý hovorí ,,o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia“,
je nevyhnutné poskytnúť záruky a práva, ktoré sú zakotvené v trestnom zákone a v trestnom poriadku,
nielen obvinenému z trestného činu, ale aj subjektu, voči ktorému je vyvodzovaná administratívnoprávna
zodpovednosť. Aj Odporúčanie výboru ministrov č. R(91) pre členské štáty o správnych sankciách, ktoré
sa vzťahuje na správne akty, ktorými sa ukladá postih za správanie, ktoré je v rozpore s uplatniteľnými
pravidlami, či už ide o pokuty alebo iné opatrenia trestnej povahy bez ohľadu na to, či majú peňažnú
alebo inú povahu, vo svojej zásade č. 6 stanovuje, že je nevyhnutné v rámci správneho konania vo
veciach správnych sankcií poskytovať okrem záruk spravodlivého správneho konania v zmysle rezolúcie
(77) 31 aj pevne zavedené záruky v trestnom konaní.

76. V rámci verejnoprávnej zodpovednosti za protispoločenské konanie právna teória rozoznáva
trestné činy, priestupky, iné správne delikty, v ďalšej špecifikácii ešte správne disciplinárne delikty a
správne delikty poriadkové. Deliktom je len také porušenie povinnosti (konanie alebo opomenutie), ktoré
konkrétny zákon takto označuje. Pri správnych deliktoch a priestupkoch ide o súčasť tzv. správneho
trestania, ktoré sa riadi zásadami platnými aj v trestnom práve. Osobitne nevyhnutné je dbať na
konkretizáciu skutku v rozhodnutí. V tomto smere je platná právna úprava jednoznačná, pokiaľ ide
o konanie o trestných činoch a priestupkoch. Podľa Trestného zákona musí výrok rozsudku presne
označovať trestný čin, ktorého sa týka, a to nielen zákonným pomenovaním a uvedením príslušného
zákonného ustanovenia, ale aj uvedením miesta, času a spôsobu spáchania, poprípade i iných
skutočností potrebných, aby skutok nemohol byť zamenený s iným. Obdobne upravuje náležitosti výroku
rozhodnutia o priestupku aj zákon č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, podľa
ktorého výrok rozhodnutia musí obsahovať tiež popis skutku s označením miesta a času jeho spáchaniu,
vyslovenie viny, druh a výmeru sankcie. Neexistuje však takáto jednoznačná zákonná úprava, pokiaľ
ide o výrok rozhodnutia o správnych deliktoch. Aj v prípade zákona č. 136/2001 Z.z. sa odkazuje len na
subsidiárne použitie správneho poriadku (zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v
znení neskorších predpisov), ktorý v § 47 ods. 2 stanovuje, že výrok rozhodnutia obsahuje rozhodnutie
vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého bolo rozhodnuté, poprípade tiež
rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania
povinnosť plnenia, určí správny orgán na to lehotu.

77. Význam výrokovej časti rozhodnutia spočíva v tom, že iba táto časť rozhodnutia môže zasiahnuť do
práv a povinností účastníkov konania. Riadne formulovaný výrok je nezastupiteľnou časťou rozhodnutia,
z ktorého je možné zistiť, či a aká povinnosť bola porušená a aké opatrenia či sankcie boli uložené.
V rozhodnutiach trestného charakteru, ktorými sú nepochybne i rozhodnutia o správnych deliktoch, je
nevyhnutné vymedziť presne, za aké konkrétne konanie je subjekt postihnutý, a to najmä s ohľadom
na to, aby skutok nemohol byť zamenený s iným. Rovnako nevyhnutné je presne vymedziť právnu
kvalifikáciu skutku, teda jeho zákonné pomenovanie s označením relevantného ustanovenia zákona.

78. Účelom deliktuálneho konania v správnom konaní vo všeobecnosti je objektívne zistiť, či došlo k
spáchaniu deliktu (priestupku, či iného správneho deliktu), kto ho spáchal a akú sankciu je potrebné
páchateľovi uložiť. Orgány prejednávajúce správne delikty sú povinné čo najúplnejšie zistiť podklady pre
rozhodnutie tak, aby neboli žiadne dôvodné pochybnosti o prejednávanej veci, pričom pochybnosti o
spáchanom skutku sa v deliktuálnom konaní vykladajú v prospech obvineného. Objasniť správny delikt



znamená okrem iného spoľahlivo zistiť a ustáliť všetky jeho typové znaky, teda znaky skutkovej podstaty
správneho deliktu.

79. Jednou zo základných zásad trestania je všeobecne uplatňovaná zásada zákonnosti (nullum crimen,
nulla poena sine lege), chápaná ako spojenie štyroch samostatných zásad: zásady zákazu retroaktivity
právnych predpisov v neprospech páchateľa (nullum crimen, nulla poena sine lege praevia), zásady,
že len písaný zákon môže určiť, čo je trestným činom a stanoviť zaň trest (nullum crimen, nulla poena
sine lege scripta), zásady zákazu analógie v neprospech obvineného (nullum crimen, nulla poena sine
lege stricta), zásady jasnej zákonnej definície trestného skutku a trestu (nullum crimen, nulla poena sine
lege certa).

80. Zásada nullum crimen sine lege certa predstavuje všeobecný princíp právnej istoty, na základe
ktorého sa zakazuje existencia neurčitých právnych noriem v oblasti trestného práva, teda aj v oblasti
správneho trestania. Význam tohto princípu spočíva najmä v tom, že v oblasti administratívneho trestania
musí byť osoba dostatočne jasným a zrozumiteľným spôsobom informovaná o konaní či opomenutí,
ktoré je protiprávne, a zároveň o tom, aké dôsledky bude niesť v prípade, že sa takého konania či
opomenutia dopustí.

81. Krajský súd sa stotožnil so záverom žalovaného, že sťažovateľ porušil povinnosť vyplývajúcu z
ustanovenia § 40 zákona č. 136/2001 Z.z., za čo mu bola oprávnene uložená pokuta podľa § 38 ods.
5 tohto zákona. Nakoľko v konaní bol sporný výklad a aplikácia uvedených ustanovení právnej normy,
krajský súd vyslovil právny názor, že pri výklade a aplikácii ustanovení právnych predpisov súd nie je
absolútne viazaný doslovným znením zákonného ustanovenia a môže sa od neho odchýliť v prípade,
keď to vyžaduje účel zákona, resp. požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov. V prípadoch
nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti ustanovenia právneho predpisu možno uprednostniť výklad e ratione
legis pred doslovným gramatickým výkladom. Rovnaký právny názor prezentoval aj žalovaný správny
orgán v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia.

82. Najvyšší súd Slovenskej republiky sa s uvedenými závermi krajského súdu a jeho právnym
posúdením veci, a teda ani s názorom žalovaného, nestotožňuje. Najvyšší súd nepopiera nachádzanie
zmyslu a účelu zákona pri aplikácii jeho konkrétnych ustanovení, avšak v oblasti správneho trestania
je potrebné mať na pamäti určitosť formulovania právnych noriem, aby pri sankčnom postihu nevznikli
odôvodnené pochybnosti, či konanie obvineného možno subsumovať pod konkrétne právne pravidlo.
Tiež je potrebné zdôrazniť, že aplikácia extenzívneho výkladu je v prípade správneho trestania
neprípustná. Rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky (sp. zn. III. ÚS 341/07), o ktoré
žalovaný opieral svoj záver, sa pritom netýkalo definovania výkladových metód zákonného ustanovenia
sankčného charakteru (teda skutkovej podstaty správneho deliktu), ale zaoberalo sa výkladom
intertemporálneho ustanovenia v súvislosti so zmenou legislatívnej úpravy pravidiel a postupov v colnej
oblasti.

83. Najvyšší súd zároveň uvádza, že aj keď žalovaný v nadväznosti na ustanovenia § 38 ods. 5 a § 40
zákona č. 136/2001 Z.z. konštatuje, že pri výklade a aplikácii právnych predpisov nie je absolútne viazaný
ich doslovným znením a v prípadoch nejasnosti môže uprednostniť výklad e ratione legis, následne
z textu odôvodnenia rozhodnutia už explicitne nevyplýva, či túto formu výkladu právnych predpisov
žalovaný aj reálne použil. Potom je ale potrebné uzavrieť, že takýto spôsob odôvodnenia rozhodnutia
je zmätočný a nejasný, nedávajúci nepochybnú odpoveď na otázku, ako správny orgán postupoval pri
aplikácii relevantných právnych noriem. Následne potom najvyšší súd nemôže dať relevantnú odpoveď
na námietku sťažovateľa, že v prejednávanej veci žalovaný aplikoval extenzívny výklad zákona, ale musí
konštatovať, že v tomto smere je rozhodnutie žalovaného nejasné a nepreskúmateľné.

84. Pokiaľ sťažovateľ argumentoval, že ustanovenie § 40 zákona č. 136/2001 Z.z. nie je bez ďalšieho
naviazané na skutkovú podstatu správneho deliktu podľa § 38 ods. 5 tohto zákona a odkaz na §
40 je v sankčnej norme ustanovený iba čiastočne, pričom nie všetky povinnosti ustanovené v § 40
automaticky zakladajú sankcionovateľnosť podľa § 38 ods. 5, Najvyšší súd Slovenskej republiky po
preskúmaní rozhodnutia dospel k záveru, že ani v tomto smere sa žalovaný presvedčivo nevysporiadal
s argumentáciou sťažovateľa. Žalovaný síce v odôvodnení rozhodnutia podáva dostatočne obšírny
obsahový výklad jednotlivých povinností ustanovených v § 40 zákona č. 136/2001 Z.z. s následným
vymenovaním konania, ktoré je sankcionované podľa § 38 ods. 5 tohto zákona, avšak už podrobne



nerozoberá súvzťažnosť medzi uvedenými ustanoveniami zákona, presnejšie medzi jednotlivými
konaniami v nich vymenovanými, a teda presne nevysvetľuje, či a ktoré jednotlivé protiprávne konania
sankcionované podľa § 38 ods. 5 zahŕňajú v sebe, resp. sú ekvivalentom jednotlivých povinností podľa
§ 40, a ako skutok, za ktorý je sťažovateľ sankcionovaný, napĺňa znaky tej ktorej skutkovej podstaty
správneho deliktu. Žalovaný len konštatuje, že úrad sankcionuje podnikateľa, ktorý neumožní preverenie
podľa § 40, t. j. nespolupracuje s úradom pri preverení požadovaných informácií a podkladov.

85. Zo znenia ustanovení § 38 ods. 5 a § 40 zákona č. 136/2001 Z.z. je zrejmé, že vymenovanie
jednotlivých konaní podnikateľa nie je v týchto ustanoveniach úplne identické (popis povinností v § 40
je širší ako popis protiprávneho konania v § 38 ods. 5), čo samozrejme hneď bez ďalšieho nesvedčí
o tom, že definícia protiprávnych konaní obsiahnutých v § 38 ods. 5 neobsahuje v sebe porušenie
všetkých povinností ustanovených v § 40. Len je potrebné skúmať a podrobne sa zaoberať tým, ako a či
každá jednotlivá povinnosť uvedená v § 40 zodpovedá jednotlivým porušeniam (nesplneniam povinností)
vymenovaným v § 38 ods. 5. Uvedené je potrebné náležite vysvetliť aj s ohľadom na neskoršiu právnu
úpravu, keď sankcionovateľné konanie a sankcie, ktoré boli obsiahnuté v § 38 ods. 5, sú po novelizácii
zákona č. 136/2001 Z.z. zákonom č. 151/2014 Z.z. (účinným od 1. júla 2014) premietnuté v § 38a, pričom
ich štruktúra je oproti skoršej právnej úprave pozmenená. Je preto povinnosťou žalovaného zaoberať
sa tým, či neskoršou právnou úpravou došlo len k technickej a štrukturálnej zmene úpravy v oblasti
sankcií za porušenie povinností pri vykonávaní inšpekcie, alebo či došlo k spresneniu právnej úpravy a
jasnejšiemu zadefinovaniu niektorých porušení (a konkrétne aj porušenia, ktoré je predmetom uloženia
sankcie v tomto konaní), ako to namieta sťažovateľ. Žalovaný musí preukázať, že konkrétnym skutkom
bola porušená konkrétna povinnosť vyplývajúca z § 40, a táto bola nepochybne sankcionovateľná podľa
§ 38 ods. 5. V tomto smere má však odôvodnenie rozhodnutia žalovaného nedostatky spôsobujúce jeho
nepreskúmateľnosť.

86. Najvyšší súd Slovenskej republiky zároveň konštatuje, že nielen v odôvodnení rozhodnutia žalovaný
dôsledne neobjasnil, akým spôsobom subsumoval konanie sťažovateľa pod konkrétne deliktuálne
ustanovenie právnej normy, ale ani vymedzenie protiprávneho konania vo výroku rozhodnutia nespĺňa
vyššie uvedené nároky na formuláciu výroku rozhodnutia v sankčných veciach. Vyslovením, že
sťažovateľovi je uložená sankcia za porušenie povinnosti ustanovenej v § 40 zákona „predložiť
úradu požadované informácie a podklady, podrobiť sa preskúmaniu týchto informácií alebo podkladov,
spolupracovať s úradom pri ich preverovaní a umožniť zamestnancom úradu vstup do všetkých objektov,
priestorov a dopravných prostriedkov podnikateľov“, žalovaný navodzuje dojem, že skutkom popísaným
vo výroku došlo k porušeniu všetkých povinností vymenovaných v ustanovení § 40 zákona č. 136/2001
Z.z. Takéto konštatovanie je zmätočné a nezodpovedá mu ani odôvodnenie rozhodnutia, z ktorého
nevyplýva, že svojím konaním sťažovateľ naplnil znaky skutkovej podstaty správneho deliktu podľa §
38 ods. 5 vo vzťahu ku všetkým povinnostiam ustanoveným v § 40 zákona č. 136/2001 Z.z.

87. Najvyšší súd pritom poukazuje na judikovaný právny názor, že „Až vydané rozhodnutie správneho
orgánu jednoznačne určí, čoho sa páchateľ správneho deliktu dopustil a v čom spáchaný delikt spočíva.
V rozhodnutiach sankčného charakteru, je nevyhnutné vymedziť presne, za aké konkrétne konanie
je subjekt postihnutý. To je možné zaručiť len konkretizáciou údajov obsahujúcich popis skutku s
uvedením miesta, času a spôsobu jeho spáchania, prípadne uvedením iných skutočností, ktoré sú
potrebné na to, aby skutok nemohol byť zamenený s iným. Takáto miera podrobnosti je nevyhnutná
pre celé sankčné konanie, a to najmä z dôvodu vylúčenia prekážky litispendencie, res iudicata,
dvojitého postihu za rovnaký skutok, na určenie rozsahu dokazovania, ako i na zabezpečenie riadneho
práva na obhajobu.“ (Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 13. decembra 2017, sp. zn.
6Asan/2/2016 - R 41/2018)

88. Ak je sankcionovaný konkrétny skutok, musí byť z výroku rozhodnutia správneho orgánu zrejmé,
akú konkrétnu zákonnú povinnosť účastník konania porušil. Konkrétny výpočet porušení zákonných
povinností a ich závažnosť sa pritom musí odraziť vo výške uloženej sankcie. V tejto súvislosti najvyšší
súd musí konštatovať, že odôvodnenie rozhodnutia žalovaného nedáva dostatočnú odpoveď ani na
otázku, či v prípade, že sťažovateľ porušil svojím konaním ustanovenie § 38 ods. 5 zákona č. 136/2001
Z.z., bola uložená pokuta primeraná. Z rozhodnutia nie je zrejmé, akým spôsobom žalovaný vyhodnotil
všetky kritériá pre ukladanie sankcie ustanovené v § 38 ods. 9 zákona č. 136/2001 Z.z. V prejednávanej
veci je nesporné, že v prípade porušenia povinnosti v zmysle § 38 ods. 5  zákona č. 136/2001 Z.z. je daná
objektívna zodpovednosť podnikateľa. Aj pri objektívnej zodpovednosti sa však pri ukladaní sankcie



určenej istým zákonným rozpätím musia vziať do úvahy určité poľahčujúce, či priťažujúce okolnosti,
ktoré spoluurčujú závažnosť porušenia, čo musí nachádzať relevantný odraz vo výške uloženej sankcie.

89. Pokiaľ podľa § 38 ods. 5  zákona č. 136/2001 Z.z. mohol úrad uložiť pokutu do 1% z obratu,
potom uloženie pokuty vo výške 0,06 % z obratu sa nepohybuje v hornej časti zákonného rozpätia,
ale tiež nemožno konštatovať, že ide o pokutu na úplne dolnej hranici zákonnej sadzby. Preto
nemožno opomínať nároky, ktoré kladie právna norma na náležité odôvodnenie výšky pokuty. Taktiež
nemožno neprihliadnuť na právo účastníka konania, aby správny orgán v skutkovo obdobných prípadoch
rozhodoval rovnako.

90. Najvyšší súd sa nestotožňuje s námietkou sťažovateľa ohľadne poukazovania na nominálnu
výšku pokuty, pretože výška sankcie je v zmysle zákona jasne určená percentuálnym podielom
z obratu podnikateľa a v zmysle tohto princípu platného pre stanovenie pokuty potom nemá
porovnávanie nominálnych výšok jednotlivých pokút relevantnú výpovednú hodnotu. Pokiaľ však
sťažovateľ poukazoval na to, že úrad za nespoluprácu kontrolovaného subjektu ukladal v doterajšej
praxi pokuty v nižšom percentuálnom rozsahu, najvyšší súd konštatuje, že s touto skutočnosťou sa
žalovaný relevantne nevysporiadal. Vo svojom rozhodnutí žalovaný v tejto súvislosti konštatuje, že výška
uloženej pokuty je v súlade s doterajšou praxou úradu, pričom poukazuje na dve rozhodnutia, ktorými
boli uložené pokuty vo výške 0,6 % a 0,01 % z obratu. Najvyšší súd uvádza, že už len s prihliadnutím
na diametrálny rozdiel v percentuálnom určení výšky pokút, na ktoré žalovaný poukazoval, a tiež bez
bližšieho ozrejmenia sankcionovaného skutku, nemožno považovať takéto odôvodnenie výšky pokuty
za preskúmateľné súdom. Ak bol v prejednávanej veci sankcionovaný skutok správnym deliktom, potom
z odôvodnenia výšky uloženej sankcie musí byť zrejmá závažnosť porušenia právnej normy, či došlo
k absolútnemu nesplneniu uloženej povinnosti, alebo len čiastkovému, aký čas trval deliktuálny stav,
a aký vplyv mali tieto skutočnosti na výšku sankcie. Najvyšší súd poznamenáva, že z rozhodnutia
žalovaného sa nedozvedel, aký význam malo zablokovanie prístupu práve ku kontám dvoch konkrétnych
zamestnancov, čo podľa názoru najvyššieho súdu má tiež vplyv na posúdenie závažnosti skutku.

91. Najvyšší súd dospel k záveru, že z odôvodnenia rozhodnutia nie je možné zistiť zohľadnenie
všetkých relevantných vplyvov a kritérií v postupe žalovaného pri určení výšky pokuty, preto je nutné
posudzovať výšku uloženej pokuty za nedostatočne zdôvodnenú, čo činí rozhodnutie nepreskúmateľné
pre nedostatok dôvodov.

92. Ako vyplýva z uvedeného, krajský súd dospel v prejednávanej veci k nesprávnym právnym záverom
o zákonnosti rozhodnutia žalovaného, preto Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu
v Bratislave č. k. 1S/76/2016-156 z 23. novembra 2017 podľa § 462 ods. 2 Správneho súdneho poriadku
zmenil tak, že zrušil rozhodnutie žalovaného č. 2016/SP/R/2/002 zo 4. februára 2016 a vec mu vrátil na
ďalšie konanie. Úlohou správneho orgánu v ďalšom konaní bude vec opätovne prejednať a rozhodnúť,
pričom nové rozhodnutie vo veci bude v súlade s požiadavkami, na ktoré poukazoval najvyšší súd v
tomto rozsudku.

93. O trovách kasačného konania rozhodol najvyšší súd podľa § 167 ods. 1 v spojení s § 467 ods. 1
Správneho súdneho poriadku a priznal žalobcovi náhradu trov tohto konania, keďže bol v tomto konaní
úspešný.

94. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v danej veci rozhodol pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku   n i e   j e   prípustný opravný prostriedok.