Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 8Cob/158/2016 z 11. 4. 2017 Citácia: rozsudok Krajského súdu Trenčín z 11. apríla 2017, sp. zn. 8Cob/158/2016, ECLI:SK:KSTN:2017:3813205805.2 Krajský súd Trenčín | 8Cob/158/2016 | ECLI:SK:KSTN:2017:3813205805.2 | 2017-04-11 | Rozsudok Oblasť práva: Obchodné právo – Zmenky Citované ustanovenia: § 53 ods. 4 písm. k) OZ, § 53 ods. 4 písm. l) OZ Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/617d8fb0-6d69-4f06-9634-8827bcf43f63 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2017:3813205805.2 Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 8Cob/158/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3813205805
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 04. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Legerská
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2017:3813205805.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny
Legerskej a členiek senátu Mgr. Ivany Šlesarovej a JUDr. Ivety Záleskej,
v právnej veci žalobcu: CD Consulting s.r.o., so sídlom Politických väzňov 1272/21, Nové Mesto, Praha
1, Česká republika, IČO: 264 29 705, zastúpeného advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so
sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, proti žalovanej: Z. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom Y. XXX,
zastúpenej opatrovníčkou Oľgou Briatkovou, tajomníčkou Okresného súdu Prievidza do 30.06.2016, v
spore o zaplatenie zmenkovej sumy 706,34 Eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného
súdu Prievidza č. k. 9Cb/93/2013-92 zo dňa
28. júna 2016, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

Žalovanej sa nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom v čase platnosti a účinnosti Občianskeho súdneho poriadku súd prvej
inštancie zamietol žalobu a žalobcovi nepriznal náhradu trov konania.
V odôvodnení rozsudku uviedol, že žalobca si uplatnil zaplatenie pohľadávky na tlačive podľa nariadenia
Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007, ktorým sa ustanovuje európske konanie vo veciach s
nízkou hodnotou sporu (ďalej "nariadenie č. 861/2007"). Žalobca sa domáhal voči žalovanej zaplatenia
zmenkovej sumy 706,34 Eur s úrokmi z omeškania, zmenovej odmeny a náhrady trov konania.
Poukázal na čl. 5 ods. 1 Nariadenia, podľa ktorého má konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu
písomnú formu. Súd nariadi ústne pojednávanie iba vtedy, ak to považuje za potrebné, alebo ak to
navrhnú účastníci, príp. niektorý z nich. V súlade s článkom 19 Nariadenia ak Nariadenie neustanovuje
inak, európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu sa riadi slovenským procesným právom.
Procesný postup súdu je upravený v článku 5 ods. 2 až 7, článku 6, 7, 8, 9, článku 12 ods. 2 Nariadenia,
v ostatnom sa tento postup riadi O.s.p.. V zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdneho dvora (ESD)
je súd v každom štádiu konania a v každom druhu konania povinný
z úradnej povinnosti skúmať, či sa nejedná v danej veci o spotrebiteľský právny vzťah a teda či sa na
konkrétny právny vzťah použijú právne normy spotrebiteľského práva za účelom zabezpečenia ochrany
spotrebiteľa. Aj v tomto konaní bol súd povinný z úradnej moci skúmať, či nejde o spotrebiteľský vzťah,
a to bez ohľadu na to, že sa v danom konaní uplatňuje právo zo zmenky. Z činnosti súdu je pritom
známe, že pôvodný remitent - spoločnosť K. s.r.o., v prospech ktorého žalovaná zmenku vystavila a
ktorý predmetnú zmenku od žalovanej prijal, sa zaoberá aj poskytovaním spotrebiteľských úverov. V
zmysle čl. 3 nariadenia č. 861/2007 sa jedná o cezhraničný spor, keďže žalobca má sídlo



v Českej republike, teda v inom členskom štáte ako v členskom štáte súdu konajúceho vo veci. Právomoc
slovenských súdov na prejednanie a rozhodnutie daného sporu je daná podľa čl. 16 bod 2 nariadenia
č. 44/2001 o príslušnosti, uznávaní a výkone súdnych rozhodnutí
v občianskych a obchodných veciach, podľa ktorého druhý účastník zmluvy môže žalovať spotrebiteľa
len na súdoch členského štátu, v ktorom má spotrebiteľ bydlisko. Určil , že daný právny vzťah sa
spravuje právnym poriadkom Slovenskej republiky. Súd prvej inštancie v právnej veci nariadil
pojednávanie, nakoľko to považoval za potrebné pre vykonanie dokazovania, a to oboznámením
so spisom Okresného súdu Prievidza sp.zn. 15Er/1171/2010, 9/Er/2509/2011 zmluvou o úvere č.
XXXXXXX, vrátane všeobecných podmienok poskytnutia úveru na zistenie, či predmet konania súvisí
so spotrebiteľskými vzťahmi s tým, aby sa účastníci konania mohli vyjadriť ku všetkým dôkazom, ktoré
sa vykonali a mali možnosť navrhnúť dôkazy. K námietke žalobcu, že súd prvej inštancie mal o nariadení
pojednávania rozhodnúť uznesením, uviedol, že podľa článku 5 ods. 1 Nariadenia súd rozhoduje (vydáva
uznesenie) v prípadoch nariadenia pojednávania iba v prípade, ak o nariadenie ústneho pojednávania
požiada niektorá zo strán sporu a súd jeho žiadosť odmieta, pretože sa domnieva, že vzhľadom na
okolnosti prípadu ústne pojednávanie nie je zjavne pre spravodlivé vedenie konania potrebné. V danom
prípade táto procesná situácia nenastala, súd prvej inštancie vo veci nariadil pojednávanie v súlade s
vnútroštátnym právom a strany sporu riadne na toto pojednávanie predvolal. Verejné prejednanie veci
podľa vnútroštátnych predpisov je premietnutím článku 48 ods. 2 Ústavy SR ako aj v článku 6 ods.
1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. Žalobca a jeho právny zástupca sa na pojednávanie
nedostavili, ospravedlnili sa, preto súd podľa §101 ods. 2 O.s.p. pojednával vo veci v ich neprítomnosti,
prihliadol na obsah spisu a vykonané dokazovanie. Žalovaná sa pojednávania nezúčastnila. V priebehu
konania vzal žalobca podaním zo dňa 22.12.2015, v časti
o zaplatenie zmenkového úroku vo výške 0,19 % denne zo sumy 706,34 Eur od 19.04.2009 do
zaplatenia späť, preto súd prvej inštancie uznesením v tejto časti konanie zastavil
v zmysle § 96 O.s.p.. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 23.03.2016. V podaní z 15.04.2016
žalobca na výzvu súdu prvej inštancie v zmysle § 79 ods. 3 O.s.p. odmietol doplniť návrh o predloženie
zmluvy o úvere s poukazom na to, že § 79 ods. 3 O.s.p. nemožno aplikovať na podania podané pred
účinnosťou novely č. 438/2015, zároveň opätovne poukázal na to, že predmetom konania je len právo
zo zmenky a nie zo záväzkového vzťahu. Súd prvého stupňa skonštatoval, že ochrana spotrebiteľa ako
povinnosť súdu vyplýva nielen z predpisov hmotného práva, ale aj z práva Európskej únie. Ak zmenka
vznikla na zabezpečenie splnenia dlhu zo spotrebiteľskej zmluvy, ide o spotrebiteľskú zmenku, v rámci
ktorej existujú odlišnosti oproti zmenke z iného právneho vzťahu. Takýto výklad zákona je
i v súlade so záverom Vrchného súdu v Prahe v konaní sp.zn. 9Cmo/122/2013. Jednou
z odlišností spotrebiteľskej zmenky je teda zohľadnenie kauzy právneho vzťahu, z ktorého zmenka
vznikla. Ďalšou odlišnosťou spotrebiteľskej zmluvy je ex offo súdna kontrola neprijateľnosti podmienok
zmluvy, z ktorej zmenka vznikla a zmluvných podmienok jej vyplnenia. Poukázal na čl. 7 ods. 3
Nariadenia, ktorý stanovuje, že súd v prípade pasivity žalovaného len „vydá rozsudok“, nestanovuje, že
súd žalobe musí vyhovieť. Súd prvej inštancie je toho názoru, že v danom prípade mu nič nebránilo, aby
z úradnej povinnosti skúmal, či základom zmenky je spotrebiteľská zmluva a či táto zmluva neobsahuje
neprijateľné zmluvné podmienky. Dokazovaním pred súdom prvej inštancie bolo preukázané, že dňa
22.12.2008 uzatvorila spoločnosť K., s.r.o. so žalovanou na predtlačenom formulári Zmluvu o úvere č.
XXXXXXX, podľa ktorej bol žalovanej poskytnutý úver vo výške 265,55 Eur. Žalovaná sa zaviazala
požičanú sumu zaplatiť zvýšenú
o poplatok 116,84 Eur, spolu 382,59 Eur v 4 mesačných splátkach po 95,60 Eur. V zmluve
o úvere nie sú uvedené úroky z úveru, ani priemerná RPMN a RPMN. Žalovaná podpisom potvrdila
prevzatie peňažnej hotovosti uvedenej v zmluve o úvere v ten istý deň. V bode 17 všeobecných
podmienok poskytnutia úveru, ktoré tvoria súčasť úverovej zmluvy, je obsiahnutá dohoda o vyplnení
zmenky, podľa ktorej na zabezpečenie peňažného záväzku dlžníka vyplývajúceho z tejto úverovej
zmluvy voči veriteľovi vystavil dlžník (vystaviteľ) zmenku, v ktorej nie sú vyplnené zmenková suma a
dátum začiatku úročenia zmenkovej sumy. Zmluvné strany sa dohodli, že zmenkovú sumu vyplní na
zmenke remitent najskôr
v deň, kedy sa stane celý dlh splatný okamžite. Právne súd prvej inštancie vec posúdil podľa
§ 52 ods. 1-4, § 53 ods. 4 písm. k/,l/, § 39 Obč. zákonníka, § 5b z.č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa,
čl. I § 77 ods.1, 2, § 10 § 11 ods. 1, § 14 ods. 1, § 17, § 5 ods. 1, 2, 3 a § 48
ods. 1 bod 2 z.č. 191/1950 Zb. z. zmenkového a šekového v znení neskorších predpisov. Predmetom
konania je nárok žalobcu, vyplývajúci z vlastnej vistazmenky vystavenej žalovanou pôvodne vo
forme blankozmenky na zabezpečenie nárokov spoločnosti K., s.r.o., zo zmluvy o úvere. Uzatvorená
zmluva o úvere je spotrebiteľskou zmluvou, keďže napĺňa znaky spotrebiteľskej zmluvy uvedené v



§ 52 Občianskeho zákonníka. Ide o predtlačenú formulárovú (typovú) zmluvu, pri ktorej spotrebiteľ
nemá možnosť ovplyvňovať jej obsah. Zmluvnými stranami sú K., s.r.o. ako veriteľ (dodávateľ), ktorý pri
uzatváraní zmluvy koná v rámci svojej podnikateľskej činnosti,
a žalovaná ako fyzická osoba, ktorý pri uzatváraní a plnení zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej
obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, je teda spotrebiteľom. Z úradnej činnosti boli súdu prvej
inštancie známe zmluvy uvedeného veriteľa (v počte niekoľkých desiatok)
a takmer v každej takejto zmluve uzatváranej v danom období (2008-2010) je pri dlžníkovi, ktorý nie
je podnikateľ, uvedený účel na výkon povolania alebo zamestnania. Pritom v iných konaniach (najmä
v exekučnom konaní) boli mnohé tieto zmluvy už právoplatnými rozhodnutiami súdu označené za
zmluvy o spotrebiteľskom úvere, čo sa stalo v tomto prípade i v súvisiacom exekučnom konaní. V
prípade pochybností o tom, či ide o spotrebiteľskú zmluvu, má dôkazné bremeno na preukázanie
nespotrebiteľského charakteru zmluvy dodávateľ (veriteľ). Súd prvej inštancie bol názoru, že v danom
prípade sa nejedná pojmovo
o zmluvu o úvere podľa § 497 Obchodného zákonníka, keďže zo zmluvy jednoznačne vyplýva, že
finančné prostriedky boli veriteľom dlžníkovi fakticky odovzdané a prevzaté po podpise zmluvy, teda sa
jedná o zmluvu o pôžičke. Zámer zosnovateľa zmluvy uzavrieť túto zmluvu výslovne podľa Obchodného
zákonníka a dať jej režim „absolútneho obchodu“ podľa § 261 ods. 3 Obchodného zákonníka je
vedený úmyslom, aby sa nemohli uplatniť ustanovenia chrániace spotrebiteľa, či už v Zákone o
ochrane spotrebiteľa, Zákone o spotrebiteľských úveroch alebo Občianskom zákonníku. V tejto súvislosti
poukázal súd prvej inštancie na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 25.1.2011, sp. zn. 5 MCdo 20/2009,
podľa ktorého sa za neprijateľnú podmienku považuje aj dohoda o uplatnení Obchodného zákonníka.
Aj keby však zmluvné strany uzatvorili predmetnú zmluvu o úvere ako „absolútny obchod“ podľa
príslušných ustanovení Obchodného zákonníka, nie je táto skutočnosť prekážkou prednostnej aplikácie
príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách.
V danom prípade, ako bolo už vyššie uvedené, však ide nielen o spotrebiteľskú zmluvu, ale aj
o spotrebiteľský úver podľa Zákona o spotrebiteľských úveroch. V zmluve o úvere nie je uvedený údaj
o ročnej percentuálnej miere nákladov (RPMN), ani o priemernej RPMN, čo boli v čase uzatvárania
tejto zmluvy povinné údaje vyžadované Zákonom o spotrebiteľských úveroch. Ich neuvedenie má
za následok, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatku. Po preskúmaní celej zmluvy o
úvere vrátane všeobecných podmienok poskytnutia úveru dospel súd prvej inštancie k záveru, že
zmluva je koncipovaná tak, že je v nej hrubým spôsobom narušená rovnováha medzi právami
a povinnosťami zmluvných strán, a to najmä (ale nielen) v ustanoveniach o zabezpečovacích
prostriedkoch (niekoľkonásobné zmluvné pokuty, blankozmenka) a zároveň sú celá zmluva a všeobecné
podmienky koncipované výlučne na prospech veriteľa, obsahujú prakticky len povinnosti dlžníka a práva
a výhody veriteľa. Vzhľadom na nerovnosť podmienok účastníkov zmluvy vyjadrenú v takmer všetkých
ustanoveniach zmluvy sa celá zmluva (jej obsah i účel) prieči dobrým mravom a je v rozpore so zásadami
poctivého obchodného styku. Skutočnosť, že sa zmluva prieči dobrým mravom spôsobuje jej absolútnu
neplatnosť. Z toho dôvodu nemohlo spoločnosti K., s.r.o., ako veriteľovi z uzatvorenej zmluvy o úvere
vzniknúť ani právo na vyplnenie blankozmenky podľa všeobecných podmienok poskytnutia úveru, z čoho
vyplýva, že ak zmenka vyplnená bola (napriek tomu, že právo na jej vyplnenie remitentovi nevzniklo), nie
je možné sa na základe takto vyplnenej zmenky úspešne domáhať akýchkoľvek práv. Pri konštatovaní
nemožnosti vzniku práva na vyplnenie blankozmenky na základe neplatnosti zmluvy o úvere z vyššie
uvedených dôvodov súd vychádzal aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR zo dňa 6.5.2008 sp. zn. 4
Obo 161/2007. Súd prvej inštancie bol toho názoru, že aj keby nebola neplatná celá zmluva o úvere,
právo na vyplnenie blankozmenky nemohlo vzniknúť aj z toho dôvodu, že dohoda o vyplnení zmenky
ako súčasť všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktorých obsah a ani konkrétne znenie nebolo
so spotrebiteľom individuálne dohodnuté, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou a z toho dôvodu je
neplatná. Hoci použitie zmenky ako uhradzovacieho ako aj zabezpečovacieho prostriedku v súvislosti
so spotrebiteľskými úvermi bolo zákonom zakázané až s účinnosťou od 01.01.2011, to neznamená, že
v spotrebiteľských zmluvách uzavretých pred týmto dátumom nemožno zmluvné ustanovenia o použití
zmenky vyhlásiť za neprijateľnú zmluvnú podmienku.
V danom prípade považuje súd dojednanie dohody o vyplnení zmenky za neprijateľnú zmluvnú
podmienku podľa § 53 ods. 4 písm. k) Občianskeho zákonníka, pretože ide
o podmienku, ktorá za nesplnenie záväzku pripúšťa možnosť veriteľa domáhať sa od spotrebiteľa
zaplatenia neprimerane vysokej sumy (úrok 0,25 % denne) ako sankcie spojenej
s nesplnením záväzku. Takisto sa jedná o neprijateľnú podmienku podľa § 53 ods. 4 písm. l) Občianskeho
zákonníka, pretože prijatím zmenky ako zabezpečovacieho prostriedku preniesol dodávateľ povinnosť
niesť dôkazné bremeno na spotrebiteľa (napr. v súvislosti s čl. I § 10,



§ 17 zákona č. 191/1950 Zb.). Na rozdiel od situácie, ktorú predvída ustanovenie čl. I § 10 zákona
č. 191/1950 Zb. (vyplnenie zmenky v rozpore s tým, čo bolo dojednané) v danom prípade je celá
dohoda o vypĺňacom práve blankozmeniek neplatná, čo má taký istý právny dôsledok, ako keby nebolo
dojednané vôbec nič. Za takýchto okolností vôbec nevzniklo pôvodnému remitentovi právo na vyplnenie
blankozmenky, a teda blankozmenka sa vôbec nestala zmenkou a pôvodný remitent nemal práva a
povinnosti zo zmenky, preto ich ani nemohol indosamentom previesť (čl. I § 14 ods. 1 zákona č.
191/1950 Zb.) na žalobcu. Ak by súd pripustil, že neexistencia dohody o vypĺňacom práve blankozmenky
nemá takéto právne dôsledky, ale naopak znamená právo majiteľa zmenky vyplniť blankozmenku
ľubovoľne, bez akýchkoľvek obmedzení, potom by súd musel konštatovať, že konanie veriteľa (ktorý
je spoločnosťou zaoberajúcou sa poskytovaním úverov v rámci svojej podnikateľskej činnosti, teda
spoločnosťou, ktorá by mala poznať právo v tejto oblasti a mala by tiež postupovať
s náležitou starostlivosťou), keď od spotrebiteľa prijme zmenku s vedomím, že ju môže vyplniť bez
akýchkoľvek obmedzení a bez ohľadu na skutočnú výšku dlhu spotrebiteľa, je možné nepovažovať za
zlomyseľnosť alebo aspoň za hrubú nedbanlivosť (čl. I § 10 zákona
č. 191/1950 Zb.). Zmenky indosované na žalobcu majú priamy odkaz na zmluvy o úvere. Žalobcovi
zo zmenky nevzniklo právo na žiadne plnenie. Žalobca, ktorý nadobudol zmenku rubopisom
(indosamentom) na škodu dlžníka, sa nemôže úspešne domáhať plnenia titulom zmenky prijatej a
vyplnenej v rozpore s hmotným právom, pretože ide o výkon práva, ktorý nepožíva právnu ochranu ako,
konanie v rozpore s dobrými mravmi podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Vzhľadom k tomu, že
pôvodného remitentovi nevzniklo právo zmenku prijať, ani právo zmenku vyplniť, nevzniklo mu z takejto
zmenky ani právo na žiadne plnenie. Preto ani žalobca, ktorý nadobudol rubopisom zmenku, na ktorej
vyplnenie právo nevzniklo, a ktorá ani nemohla byť vôbec od dlžníka prijatá, sa nemôže na základe
takejto zmenky s úspechom domáhať vyplatenia zmenkovej sumy a zmenkového úroku 0,25 % denne
resp. ani 6 % ročného úroku zo zmenkovej sumy, zmenkovej odmeny tak, ako sú špecifikované v návrhu.
Na základe všetkých vyššie uvedených dôvodov súd prvej inštancie dospel k jednoznačnému záveru,
že návrhu nie je možné vyhovieť a preto ho zamietol.
O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.. Náhradu trov si v konaní uplatnil len žalobca,
ktorý však bol v konaní v celom rozsahu neúspešný a preto mu súd náhradu trov konania nepriznal.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, ktorým napadol
rozsudok v celom rozsahu z dôvodov, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci podľa § 365 ods. 1 písm. d/ CSP, v konaní došlo k vadám uvedeným v § 365 ods.
1 písm. b/ CSP, keď súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej
patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a rozhodnutie
súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 365 ods. 1 písm.
h/ CSP. Z odôvodnenia súdu prvej inštancie vyplýva, že súd vykonal vo veci dokazovanie úverovou
zmluvou, exekučným spisom a ďalšími dôkazmi, ktoré strany sporu nenavrhli. S poukazom na § 120
O.s.p. žalobca uviedol, že dokazovanie v sporovom konaní je ovládané prejednávacou zásadou. Súd
vychádza len zo skutočností tvrdených stranami sporu a vykonáva len tie dôkazy, ktoré strany sporu
navrhli. Ustanovenie § 120 ods. 1 O.s.p. umožňovalo súdu vykonať v sporovom konaní aj iné dôkazy
ako navrhli strany sporu, avšak tento postup je možný len výnimočne, ak je vykonanie nenavrhovaných
dôkazov nevyhnutné pre rozhodnutie veci a nevykonanie nejakého dôkazu môže byť príčinou toho,
že súd nemôže rozhodnúť. Potreba vykonať ďalšie dôkazy musí vyplynúť zo samotného dokazovania.
V danej veci súd mohol a mal rozhodnúť len z predloženej zmenky. Súd musí k otázke vykonania
iných ako stranami sporu navrhovaných dôkazov pristupovať vyvážene a svoj postup musí náležite
odôvodniť. V danom konaní súd prvej inštancie svoj postup nezdôvodnil. Zmenka je listinný cenný
papier, ktorý inkorporuje v listine samo právo žalobcu. Vo vzťahu k žalobcovi ako indosatárovi je
zmenka jediným legitimizačným prostriedkom, ktorý nie je možné ničím iným nahradiť. Žalovaná mohla
na základe čl. 5 ods. 3 a ods. 6 Nariadenia vzniesť námietky voči zmenke, ak tak však neurobila, musia
byť akékoľvek iné námietky odmietnuté, a to z dôvodu uplatnenia koncentračnej zásady konštruovanej
Nariadením. Súd z vlastnej iniciatívy, bez návrhu žalovanej, a na ťarchu žalobcu, vykonal dokazovanie,
ktoré údajne preukázalo charakter žalovanej ako spotrebiteľa. Žalovaná sa tejto obrany nedomáhala,
pohľadávku nerozporovala a svojím konaním ju fakticky uznala. Súd nevykonal žiadne dokazovanie
nad rámec navrhnutých dôkazov v prospech uplatnenej pohľadávky a neobjektívne podporil v konaní
žalovanú . Konanie súdu prvej inštancie predstavuje výrazný zásah do práva na spravodlivý proces
garantovaný v článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v článku 6 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd. Súd prvej inštancie dospel k rozhodnutiu na základe aplikácie
nesprávnych právnych predpisov, ako aj nesprávnej interpretácie príslušných právnych predpisov a



práva Európskej únie. Žalobca je majiteľom zmenky na základe indosamentu a nie je účastníkom
akéhokoľvek spotrebiteľského vzťahu, pričom ide o zmenku platnú, ktorá je abstraktným samostatným
záväzkom neakcesorickej povahy a nie je možné ju spájať ani podmieňovať inými okolnosťami než
tými, ktoré sú uvedené na zmenke. Súd prvej inštancie sa aplikáciou príslušných ustanovení o zmenke
upravených v zákone č. 191/1950 Zb. vôbec nezaoberal a ignoroval predmet sporu. Predovšetkým
ignoroval § 17 ZŠZ. Žalovaná vo všeobecnosti nie je oprávnená vznášať tzv. kauzálne námietky voči
majiteľovi zmenky, ktoré vyplývajú z jej vzťahov s pôvodným majiteľom zmenky. Keďže tak v sporom
konaní nemôže činiť žalovaná, tým menej tak môže činiť sám súd. Je síce prípustné za určitých
okolností uplatňovať tzv. kauzálne námietky voči žalobcovi, avšak námietka musí byť vznesená zo strany
žalovanej a predovšetkým žalovaná v tejto situácii nesie dôkazné bremeno na preukázanie svojich
tvrdení. Nie je prípustné, aby túto úlohu a iniciatívu na seba prevzal súd a suploval aktivitu žalovanej.
Uvedené námietky majú hmotnoprávny charakter, preto v záujme zachovania rovnosti strán, súd nie
je oprávnený žalovanú na ne ani upozorniť. V danom konaní následkom bolo nesprávne rozhodnutie
veci. Súd prvej inštancie porušil poučovaciu povinnosť prekročením § 5 ods. 1 O.s.p., keď porušil
ustanovenia o vykonávaní jednotlivých dôkazov a prihliadol na skutočnosti a dôkazy, na ktoré nebolo
možné prihliadnuť, pretože nemali byť v sporovom konaní vedenom podľa Nariadenia vykonaného bez
návrhu. V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie poukázal na § 79 ods. 3 O.s.p. (v znení účinnom
ku dňu vydania rozhodnutia), na ktoré viaže založenie povinnosti žalobcu, pričom na prebiehajúce
konanie sa toto ustanovenie neaplikuje. Logickým dôsledkom je potom neexistencia premietanej
povinnosti pre žalobcu. Európske konanie obsahuje špeciálne procesné ustanovenia regulujúce priebeh
konania a v rámci neho začatie konania s nízkou hodnotou sporu (čl. 4 a 5 Nariadenia). Ustanovenie
§ 79 ods. 3 O.s.p. je zaradené do vnútroštátneho procesného práva, upravujúce priebeh konania.
Ustanovenie § 372y ods. 1 O.s.p. používal pojem „ na konania „ , pričom ide o občianske súdne
konanie. Súd však podľa návrhu žalobcu vedie Európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu.
Priebeh a začatie Európskeho konania Nariadenie ustanovuje inak (čl. 4 a 5 Nariadenia). Nariadenie
je prameňom úniového práva. Prednosť úniového práva pred právom vnútroštátnym je jednou zo
základných zásad právneho poriadku EÚ. Povinnosť vyplývajúca z § 79 ods. 3 O.s.p. sa nemôže
aplikovať na podania podané pred účinnosťou novely č. 438/2015. Žalobca poskytol súdu dostatočne
jasné a primerané informácie o uplaňovanej pohľadávke, ktorá vyplýva z platnej zmenky. Žalobca súdu
predložil originál zmenky a v konaní uplatňuje majetkové práva zo zmenky a nie z pohľadávky. Pokiaľ
súd prvej inštancie dospel k záveru, že dohoda o vyplňovacom práve blankozmenky by mala
predstavovať neprijateľnú zmluvnú podmienku pri poskytovaní spotrebných úverov, žalobca poukázal na
to, že samotný zákon č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch pripúšťal, aby na zabezpečenie svojich
nárokov zo spotrebiteľského úveru bola vystavená zmenka. Limitovaná bola len výška zabezpečenia
vo vzťahu k aktuálnej výške dlhu v čase jej vyplnenia. Zmenka mohla byť používaná v prostredí
spotrebiteľských úverov. Z formulácie § 4 ods. 6 tohto zákona vyplýva, že dohoda o vyplňovacom práve
nemohla byť neplatná a nemohla byť neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Odvolacie dôvody žalobca
oprel o názory a závery rozsudku Najvyššie ho súdu ČR zo dňa 22.08.2002, sp.zn. 25Cdo 1839/2000,
uznesenie Krajského súdu v Prešove zo dňa 05.09.2013, sp.zn. 10Co/79/2013 a uznesenie Krajského
súdu v Banskej Bystrici zo dňa 21.11.2013, sp.zn. 43CoZm/10/2013. Žalobca navrhol, aby odvolací
súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že návrhu vyhovie v celom rozsahu a žalobcovi prizná
náhradu trov odvolacieho konania, ktoré v odvolaní vyčíslil.

3. K odvolaniu žalobcu sa žalovaná nevyjadrila.

4. Od 01. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len
CSP), ktorým bol zrušený zákon č. 99/1963 Zb. O.s.p. v znení neskorších predpisov a v zmysle § 470
ods. 1 CSP platí Civilný sporový poriadok aj na konania začaté predo dňom jeho účinnosti.

5. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom jeho účinnosti.

6. Podľa § 470 ods. 2 CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom
prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v
neprospech strany.



7. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie podala v zákonnej lehote strana v
spore, v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané podľa § 359
a § 262 ods. 1 CSP, že spĺňa popri všeobecných náležitostiach v rozsahu § 127 ods. 1 CSP aj
náležitosti podľa § 363 CSP s uvedením dôvodov odvolania vo veci samej, vykonal preskúmanie
zákonnosti napadnutého rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania. Odvolací súd za aplikácie
§ 380 ods. 2 CSP z úradnej povinnosti posudzoval, či konanie pred súdom prvej inštancie nie je
zaťažené vadou/vadami, ktorá/ktoré sa týka/týkajú procesných podmienok. Posúdením procesného
postupu súdu prvej inštancie v konaní, ktoré prechádzalo rozhodnutiu vo veci a ktorý zistil odvolací súd
preskúmaním obsahu spisu, konštatuje, že v konaní nezistil procesné vady zakladajúce dôvody pre
zrušenie rozhodnutia podľa § 389 ods. 1 písm. a/ a b/ CSP.

8. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu podaného odvolania podľa § 379 a § 380 ods. 1, 2
CSP a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne správny
podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385
ods. 1 CSP, keď v danej veci nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nariadenie
pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie
dostatočným spôsobom, dôkladne sa zaoberal tvrdeniami a dôkazmi strán v spore, dôkazy vyhodnotil v
súlade so zásadami podľa § 191 CSP a zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver,
keď s poukazom na ním citované ustanovenia Obch.zák. , Obč.zák. a zákona zmenkového a šekového
žalobu zamietol. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil v súlade s požiadavkami § 220 ods.
2 CSP. Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku a konštatuje správnosť jeho
dôvodov (§ 387 ods. 2 CSP).

9. V súlade s § 387 ods. 3 CSP odvolací súd ďalej konštatuje, že súd prvej inštancie sa vysporiadal s
podstatnými vyjadreniami strán sporu .

10. Kľúčovými cieľmi európskeho konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu stanovenými v článku 1
nariadenia sú zrýchlenie, zjednodušenie konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu v cezhraničných
sporoch v rámci EÚ a zníženie nákladov, čím sa zjednoduší prístup k spravodlivosti. Pri plnení týchto
cieľov majú súdy kľúčovú úlohu iniciovať kontroly a určovať postup, ktorý treba v rámci európskeho
konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu dodržiavať, ako aj primeraným spôsobom uplatňovať
vnútroštátne procesné právo, čo vyplýva z článku 19 Nariadenia. V zmysle bodu 9 preambuly Nariadenia
by mal súd rešpektovať právo na spravodlivý proces a zásadu kontradiktórneho procesu najmä pri
rozhodovaní o potrebe ústneho pojednávania, o dôkazných prostriedkoch a rozsahu v akom sa
vykonávajú dôkazy.

11. Povinnosť súdu kontrolovať a určovať postup v rámci európskeho konania vo veciach s nízkou
hodnotou sporu sa posilňuje v zmysle článku 12 ods. 2, ktorým sa súdu ukladá aj povinnosť podporovať
strany sporu, pokiaľ ide o procesnoprávne veci, a to poskytovaním informácií o procesnoprávnych
otázkach, pričom z odôvodnenia čl. 9 vyplýva, že súd musí
v záujme zabezpečenia spravodlivosti konania voči obidvom stranám sporu postupovať rovnakým
spôsobom. Povinnosť informovať strany o procesnoprávnych otázkach si súd môže v závislosti
od vnútroštátnych postupov plniť rôznym spôsobom. Dá sa jej vyhovieť napríklad ústne počas
súdneho konania alebo prostredníctvom elektronickej komunikácie, ako je elektronická pošta alebo
telekonferencia, prípadne inými spôsobmi, ktoré sú povolené
v zmysle vnútroštátneho práva.

12. Posúdením obsahu odvolania považoval odvolací súd za podstatné odvolacie námietky žalobcu
tvrdenia o tom, že súd prvej inštancie vykonal nikým nenavrhnuté dokazovanie, svojvoľne rozšíril
rozsah dokazovania, a najmä neumožnil účastníkom konania vyjadriť sa k vykonanému dokazovaniu
(koncentračná zásada v zmysle čl. 5 Nariadenia). Poukázal na to, že súd samotný nie je legitimizovaný
vznášať za žalovanú námietky voči zmenke, pretože by tým porušil princíp kontradiktórnosti konania a
rovnosti účastníkov konania ako súčasti práva na spravodlivý proces.

13. Jedna zo zásadných odvolacích námietok žalobcu tkvela v tom, že súd prvej inštancie vykonal
nikým nenavrhnuté dokazovanie, svojvoľne rozšíril jeho rozsah, porušil koncentračnú zásadu konania,
hoci mal rozhodovať len z predložených dôkazov a uplatneného práva zo zmenky. Tento názor
je však principiálne nesprávny. Článok 4 Nariadenia upravuje zjednodušený, a v zásade písomný



spôsob vedenia konania s nízkou hodnotou sporu a môže vzbudiť dojem, že súd nemá k dispozícii
iné dôkazné prostriedky než v ňom uvedené a nemá v zásade možnosť oboznámiť sa s inými
písomnými dôkazmi, napr. so spotrebiteľskou zmluvou. Podľa názoru odvolacieho súdu nebolo však
cieľom Nariadenia obmedziť sudcov pri zadovážení si dôkazov potrebných pre rozhodnutie veci, ale
umožniť im využívanie technických a iných prostriedkov v záujme tohto, aby dokazovanie prebehlo čo
najjednoduchším a najmenej zaťažujúcim spôsobom (čl. 9 ods. 3 Nariadenia). Z článkov 8 a 9 Nariadenia
jednoznačne vyplýva, že aj v konaniach s nízkou hodnotou sporu je zachovaná možnosť sudcu vykonať
potrebné dokazovanie a napr. aj nariadiť ústne pojednávanie, ak to považuje za potrebné. Aj napriek
zjednodušenej forme tohto druhu konania považoval odvolací súd za správny postup súdu prvej
inštancie, riadiaceho sa ustálenou judikatúrou Súdneho dvora, v zmysle ktorej je súd povinný ex offo
prihliadať na nekalosť zmluvných podmienok v spotrebiteľských zmluvách. Aj keď vo všeobecnosti
súčasné procesné predpisy prenechávajú do značnej miery smerovanie konania v dispozícii účastníka
(zvyšujúci sa dôraz na dispozitívnosť a kontradiktórnosť konania), nemožno pripustiť, aby sa súdy
(sudcovia), dostali do postavenia, aby len automaticky vytvárali exekučné tituly, vychádzajúce iba
z formálnych náležitostí podkladov rozhodnutia. Takýto prístup by bol v príkrom rozpore so statusovým
zákonom sudcov, ust. § 2 ods. 2 z.č. 385/2000 Z.z., v ktorom je zakotvené právo aj povinnosť sudcov
byť pri výkone svojej funkcie nezávislý, zákony a iné všeobecne záväzné právne predpisy vykladať
podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia; rozhodovať nestranne a spravodlivo. Preto v akokoľvek
formalizovanom procesnom postupe musí súd dbať, aby neprestal byť orgánom ochrany práv. Ani
náležitý procesný postup tak nemôže za žiadnych okolností viesť k vydaniu rozhodnutia, ktoré by
učinilo vykonateľným nárok založený na takých excesoch, ako je zjavná absolútna neplatnosť právneho
úkonu, zneužitie práva, šikanózny výkon práva a podobne. To neznamená, že by zodpovednosť za
výsledok sporu nemala byť zásadne na účastníkovi a ani to, že by súd mal nahrádzať jeho pasivitu. Je
však potrebné vnímať hranicu, po ktorú môže byť nepriaznivý výsledok sporu odôvodniteľný prístupom
účastníka k uplatneniu svojich práv v konaní, ale za ktorou je súd povinný zamedziť tomu, aby svojou
autoritou aproboval nežiaduce použitie práva. Práve takéto postavenie súdu je nevyhnutným atribútom
právneho štátu a spravidla je vyjadrené v procesných ustanoveniach predpisov stanovujúcich ich
základné princípy vychádzajúce
z hodnotových základov spoločnosti. V prípade Nariadenia je to jednoduchý odkaz na spravodlivosť
ako vodiaci princíp, na ktorý priamo odkazuje v bode 1 preambuly. Nebolo by možné považovať za
spravodlivé také rozhodnutie, ktoré by súd vydal napriek závažným principiálnym pochybnostiam o
dôvodnosti uplatneného nároku iba preto, že bol dodržaný procesný postup, ktorý sám o sebe dovoľuje
uplatnenému nároku vyhovieť. Vzhľadom na to bol súd prvej inštancie aj v procese podľa Nariadenia
oprávnený rozhodnúť inak ako vyhovením návrhu, (a to aj za situácie, že by žalovaná v žalobnej
odpovedi nárok prípadne akceptovala) a bol oprávnený aj na vykonanie nenavrhovaných dôkazov,
pretože boli nevyhnutné pre také rozhodnutie vo veci, ktoré zabránilo aprobovaniu zjavne neprimeraného
použitia zmenky.

14. Žalobou v predpísanej podobe (tlačivo A) podanou podľa článku 4 ods. 1 Nariadenia Európskeho
parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007, ktorým sa ustanovuje európske konanie vo veciach s nízkou
hodnotu sporu, sa žalobca proti žalovanej domáhal zaplatenia zmenkovej sumy, príslušenstva,
zmenkovej odmeny a náhrady trov konania. Podľa článku 5 ods. 1 Nariadenia má konanie vo veciach
s nízkou hodnotou sporu písomnú formu. Súd nariadi ústne pojednávanie iba vtedy, ak to považuje
za potrebné alebo ak to navrhnú účastníci, príp. niektorý z nich. V súlade s článkom 19 Nariadenia
ak Nariadenie neustanovuje inak, európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu sa riadi
slovenským procesným právom. Procesný postup súdu je upravený v článku 5 ods. 2 - 7, článku 6, 7,
8, 9, článku 12 ods. 2 Nariadenia, v ostatnom sa tento postup riadi CSP.

15. Odvolací súd v konaní nezistil, že pred súdom prvej inštancie došlo k vadám
v postupe súdu podľa čl. 7 ods. 1 Nariadenia pri posudzovaní procesných otázok v priebehu konania.
Podľa čl. 5 ods. 2, 3 Nariadenia vyzval súd žalovanú tlačivom C na odpoveď, na ktoré žalovaná
nereagovala. Z úradnej činnosti súd prvej inštancie pripojil do spisu zmluvu o úvere a všeobecné
podmienky, ktoré zaslal stranám sporu spolu s oznámením, že vykoná dôkaz ich oboznámením na
nariadenom pojednávaní. Podľa § 100 ods. 1 posledná veta O.s.p., platného v čase procesného postupu,
vykonal súd prvej inštancie predbežné právne posúdenie veci a zároveň zaslal stranám sporu poučenie
o ich procesných právach, ktoré títo prevzali. Pripojením listín bez návrhu účastníkov konania, vykonal
súd prvej inštancie skutkové zistenia, ktoré posúdil ako právne významné pre rozhodnutie o uplatnenom
nároku a následne vo veci na pojednávaní meritórne vo veci rozhodol a vyniesol rozsudok. Týmto



postupom súd prvej inštancie neporušil koncentračnú zásadu, ani neporušil ani princíp kontradiktórnosti
súdneho konania či rovnosť strán sporu. Súd prvej inštancie sa dostatočným spôsobom vysporiadal
v odôvodnení napadnutého rozhodnutia s dôvodmi, pre ktoré vo veci nariadil pojednávanie, ako aj s
dôvodmi splnenia podmienok pre prejednanie veci na nariadenom pojednávaní.

16. Preskúmaním obsahu súdneho spisu odvolací súd zistil, že žalobca mal objektívnu možnosť vyjadriť
sa ku všetkým skutočnostiam a dôkazom, ktoré súd prvej inštancie pripojil do spisu bez návrhu
účastníkov konania, ktoré pri rozhodovaní posúdil ako významné pre zistenie skutkového stavu a právne
posúdenie žalobcom uplatneného peňažného nároku. Súd prvej inštancie mal možnosť vykonať aj iné
dôkazy ako tie, ktoré navrhli strany sporu za účelom zistenia skutkového stavu, zvlášť za situácie aká
nastala v danom spore. Išlo vlastne o prelomenie zásady formálnej pravdy v sporovom konaní. Tento
postup je výnimočný a je možné ho využiť vtedy, keď je vykonanie nenavrhnutých dôkazov nevyhnutné
pre rozhodnutie vo veci. Súd prvej inštancie mal zo žalobcom predloženej vlastnej zmenky preukázané,
že pôvodným majiteľom zmenky bola spoločnosť K. s.r.o., na rad ktorej vystavila dňa 22.decembra
2008 žalovaná zmenku, na líci ktorej sa nachádza číslo zmluvy XXXXXXX. Práve tieto skutočnosti
boli podkladom pre postup súdu prvej inštancie, pretože vznikli pochybnosti, či zmenka vystavená
žalovanou má alebo nemá zabezpečovací charakter, či zabezpečovala alebo nezabezpečovala plnenie
zo spotrebiteľskej zmluvy, prípadne i zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere.

17. V prospech správnosti takéhoto postupu súdu prvej inštancie svedčí aj to, že bol v súlade so
stanoviskom spoločného zasadnutia občianskoprávneho a obchodného kolégia Najvyššieho súdu SR
zo dňa 20.10.2015 podľa ktorého, v prípade, ak z akýchkoľvek okolností prejednávanej veci vyplynie
konajúcemu súdu súvislosť s nekalou povahou či neprípustnosťou uplatneného nároku, je tento ex offo
povinný zabezpečiť prieskum nároku v intenciách možnej absolútnej neplatnosti úkonu, v ktorom má
nárok základ. Ak je vystaviteľom zmenky spotrebiteľ, je možné túto skúmať až po úroveň dohody o
vyplňovacom práve, aplikujúc právnu úpravu platnú a účinnú v čase, kedy bola zmenka vystavená.

18. Úlohou súdov členských štátov EÚ (ďalej „vnútroštátny súd“) je uplatňovať popri vnútroštátnom
práve aj právo Spoločenstva (komunitárne právo), ktoré sa musí v členských štátoch EÚ uplatňovať
jednotne. Právo Spoločenstva má tú zvláštnosť, že mení právomoci vnútroštátneho súdu v jeho vzťahu
k zákonom.

19. Rozsudok Súdneho dvora Európskych spoločenstiev, ďalej len „Súdny dvor“ vo veci Simmeathal
II (29.03.1978, 106/77), pomenoval úlohu vnútroštátneho súdu: „Každý vnútroštátny súd je v medziach
svojej právomoci povinný v úplnosti používať komunitárne právo a chrániť práva, ktoré z tohto právneho
systému vznikajú jednotlivcom“. Podľa názoru ESD by účinnosť komunitárneho práva bola „oslabená",
keby vnútroštátnym súdom bolo bránené záväzne používať komunitárne právo v súlade s rozhodnutím,
či ustálenou judikatúrou Európskeho súdneho dvora. V tomto kontexte je potom možné považovať
vnútroštátny súd za „všeobecný komunitárny súd“, ktorý plní dvojitú úlohu; úlohu súdu členského štátu
a súdu Spoločenstva.

20. Vnútroštátny súd je pri použití vnútroštátneho práva a najmä ustanovení právnej úpravy osobitne
prijatej za účelom splnenia požiadaviek smernice, povinný vykladať vnútroštátne právo v čo najširšom
možnom rozsahu v zmysle znenia a cieľa príslušnej smernice, aby dosiahol výsledok stanovený touto
smernicou a dosiahol tak súlad s článkom 249 tretím odsekom ZES (Zmluva o založení Európskeho
spoločenstva).

21. Predovšetkým platí, že pokiaľ ide o spotrebiteľskú zmluvu (ako aj zmluvu
o spotrebiteľskom úvere), nemožno posudzovať práva a povinnosti z tejto zmluvy oddelene od použitých
zabezpečovacích inštitútov (dohody o zrážkach zo mzdy, zmluvnej pokuty
a vystavenie zmenky). Aj zabezpečenie spotrebiteľskej zmluvy totiž podlieha režimu ochrany
spotrebiteľa vo forme súdnej kontroly, či zmluvné dojednania, vrátane akcesorických, neobsahujú nekalé
podmienky v neprospech spotrebiteľa. V zmysle článku 6 smernice 93/13/EHS súd aj bez návrhu skúma
nekalú povahu podmienky v spotrebiteľskej zmluve, čím sa má zabrániť tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ
nebol viazaný nekalou podmienkou a zároveň sa tým sleduje dosiahnutie cieľa v článku 7 uvedenej
smernice, pretože takéto skúmanie môže mať odradzujúci účinok, smerujúci k ukončeniu používania
nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov.



22. Ak by vnútroštátne právo (prípadne jeho výklad v súdnej praxi) umožňovalo veriteľovi obísť takéto
preskúmanie prostredníctvom zmenky, išlo by o pozbavenie užitočného účinku smernice 93/13/EHS
(effet utilé). Z hľadiska práva EÚ platí pre členské štáty povinnosť prijať všetky potrebné opatrenia
všeobecnej, alebo osobitnej povahy na dosiahnutie výsledku stanoveného smernicou. Vnútroštátny
súd je pri použití vnútroštátneho práva, najmä ustanovení právnej úpravy osobitne prijatej za účelom
splnenia požiadaviek smernice, povinný vykladať vnútroštátne právo v čo najširšom možnom rozsahu
v zmysle znenia a cieľa príslušnej smernice, aby sa dosiahol výsledok stanovený touto smernicou
a dosiahol tak súlad s článkom 249 tretím odsekom Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva.

23. Odvolací súd konštatuje, že keďže vo veci sa jedná o spotrebiteľskú zmenku, ktorá bola zriadená
na zabezpečenie dlhu zo spotrebiteľskej zmluvy, súd prvej inštancie postupoval správne, keď ex offo
skúmal podmienky vzniku zmluvy, z ktorej zmenka vznikla a správne odkázal v rozhodnutí na viaceré
rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie (C-240-244/98, Oceano Grupo Editorial, C-243/08, Pannon
GSM, C-137/08, VB Pénzügyi Lízing a C-618/10, Banco Espanol de Credito ).

24. Proces podľa Nariadenia nie je vylúčený z pôsobnosti judikátov súdneho dvora
a ex offo súdnej kontroly neprijateľnosti zmluvných podmienok. Zmenka je náročná na formality a aj v
zmenkových právnych veciach je dôležité zaoberať sa ex offo neprijateľnosťou zmluvných podmienok
zmluvy, ktorú zmenka zabezpečuje.

25. Žalobca, ktorý sa stal majiteľom niekoľko tisíc zmeniek indosamentom od spoločnosti K. s.r.o., si
musel byť vedomý, že v skutočnosti ide o zmenkových dlžníkov ako spotrebiteľov, na ktorých dopadá
osobitná ochrana (§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka) a ktorých postavenie nie je možné nijako
zhoršovať oproti postaveniu, ktoré garantuje Občiansky zákonník (§ 54 ods.1). Zmenky indosované na
žalobcu majú priamy odkaz na zmluvy o úvere.

26. Odvolací súd preto konštatuje, že súd prvej inštancie postupoval v súlade s hmotným právom, keď
riešil kauzu zmenky a zmluvu o úvere posúdil ako spotrebiteľskú zmluvu a zmluvu o spotrebiteľskom
úvere, obsahujúcu neprijateľné zmluvné podmienky. Ako základnú a významnú neprijateľnú zmluvnú
podmienku posúdil súd prvej inštancie dohodu
o vyplnení zmenky ako súčasť všeobecných podmienok poskytnutia úveru podľa § 53 ods. 4 písm. k/
Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie správne vyhodnotil aj neprijateľnosť zmluvnej podmienky
podľa § 53 ods. 4 písm. l/ Občianskeho zákonníka, nakoľko prijatím zmenky preniesol veriteľ povinnosť
dôkazného bremena na spotrebiteľa (čl. 1 § 10 a § 17 zákona č. 191/1950 Zb.). Odvolací súd, zhodne so
súdom prvej inštancie, je toho názoru, že pôvodnému majiteľovi zmenky, remitentovi, nevzniklo právo
zmenku vyplniť pre absolútnu neplatnosť dohody o vyplňovacom práve ani zmenku vystavenú žalovanou
prijať. Žalobcovi zo zmenky nevzniklo právo na žiadne plnenie. Žalobca, ktorý nadobudol zmenku
rubopisom na škodu dlžníka, sa nemôže úspešne domáhať plnenia titulom zmenky prijatej a vyplnenej
v rozpore s hmotným právom, pretože ide o výkon práva, ktorý nepožíva právnu ochranu ako konanie
v rozpore s dobrými mravmi podľa § 3 ods. 1 Obč. zákonníka.

27. Pokiaľ sa jedná o námietku žalobcu v odvolaní, týkajúcu sa postupu súdu prvej inštancie podľa §
79 ods. 3 a § 372y ods. 1 O.s.p. odvolací súd zdôrazňuje, že tento jeho procesný postup nemal vplyv
na vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia

28. Rozsudok súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správny a táto vecná správnosť predstavuje
správnu aplikáciu a interpretáciu právnych noriem na základe správne zisteného skutkového stavu.
Odvolací súd v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie, na jeho úvahy
vo vzťahu ku všetkým odvolacím námietkam a na ich právne posúdenie. Žalobca v odvolaní proti
rozsudku súdu prvej inštancie neuviedol žiadne skutočnosti, s ktorými by sa súd prvej inštancie v konaní
nezaoberal a ktoré by neboli predmetom jeho posudzovania.

29. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté rozhodnutie ako vo výroku vecne správne
podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil.

30. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení
s § 255 ods. 1 CSP. Úspešnej žalovanej trovy konania v odvolacom konaní nevznikli, a preto jej ich
odvolací súd nepriznal.



31. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov tri ku nule (§ 3 ods. 9
zákona č. 757/2004 Z.z.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) :
- dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP)
- dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)
- dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424
CSP)
- dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 CSP)
- v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428 CSP)
- dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa § 429 ods. 2
CSP). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).