{"guid": "069b8ddc-a319-44ee-899e-7e6c68161cd2:72818134-c586-44b3-9f99-8f468a0a841f", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2013:7012201412.2", "spisova_znacka": "5Sp/27/2012", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 5Sp/27/2012 z 11. 2. 2013", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Košice z 11. februára 2013, sp. zn. 5Sp/27/2012, ECLI:SK:KSKE:2013:7012201412.2", "identifikacne_cislo": "7012201412", "sud": {"guid": "sud_147", "nazov": "Krajský súd Košice", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-kosice"}, "sudca": "JUDr. Anna Repková", "sudca_id": 900, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-anna-repkova-900", "datum_vydania": "2013-02-11", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Zrušujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Opravné prostriedky proti neprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/0/0", "nazov": "/SK/ZZ/0/0", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/0/0", "judikatura_url": null}, {"iri": "/SK/ZZ/1967/71/#paragraf-47.odsek-4", "nazov": "§ 47 ods. 4 SP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1967/71/#paragraf-47.odsek-4", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/71-1967/paragraf-47"}, {"iri": "/SK/ZZ/2011/404/#paragraf-88.odsek-4", "nazov": "§ 88 ods. 4 zákona č. 404/2011 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2011/404/#paragraf-88.odsek-4", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/404-2011/paragraf-88"}, {"iri": "/SK/ZZ/2011/404/#paragraf-88.odsek-1", "nazov": "§ 88 ods. 1 zákona č. 404/2011 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2011/404/#paragraf-88.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/404-2011/paragraf-88"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1967/71#paragraf-47", "/SK/ZZ/2011/404#paragraf-88"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/72818134-c586-44b3-9f99-8f468a0a841f", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2013:7012201412.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSKE:2013:7012201412.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSKE:2013:7012201412.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5Sp/27/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7012201412
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 02. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Styková
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2013:7012201412.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach, samosudkyňa JUDr. Eva Styková, v právnej veci navrhovateľa: F. R. P., O..
XX.XX.XXXX, O. V. T., H. G. Č.. XX, E. I. E., Z. Č. U. P. O. O. U., zastúpeného Advokátskou kanceláriou
Škamla, s.r.o., U. XX, XXX XX Ž., proti odporcovi: Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej a
cudzineckej polície Bratislava, E. B. R. N. P. P.D., D. N. P. P. K. M., Z.. F. XX, XXX XX M., o preskúmanie
rozhodnutia č. s. P.-B.-P.-K.-XX-XXX/XXXX zo dňa 26.11.2012 o predlžení lehoty zaistenia, takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e   podľa § 250j ods. 2 písm. a/, d/ O. s. p. rozhodnutie odporcu zo dňa 26.11.2012 č. s. P.-
B.-P.-K.-XX-XXX/XXXX a vec vracia odporcovi na ďalšie konanie.

O trovách konania bude rozhodnuté osobitným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

Odporca napadnutým rozhodnutím č. s. P.-B.-P.-K.-XX-XXX/XXXX zo dňa 26.11.2012 v zmysle § 88
ods. 4 zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len
„zákon o pobyte cudzincov“) predĺžil lehotu zaistenia navrhovateľa najviac o 30 dní odo dňa 26.11.2012
(t. j. najviac do 25.12.2012)  a zároveň podľa § 88 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov ho umiestnil do
Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce (ďalej len „ÚPZC“).

V predmetnom rozhodnutí odporca prihliadol na to, že  trestným rozkazom Okresného súdu v B. D. zo
dňa 25.05.2012, ktorý nadobudol právoplatnosť toho istého dňa, ktorým bol navrhovateľ odsúdený za
prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. c/ Tr. zákona, navrhovateľovi
nebol uložený trest vyhostenia z územia SR a preto správny orgán vydal rozhodnutie o administratívnom
vyhostení navrhovateľa dňa 24.09.2012 pod č. s. P.-B.-P.-M.-XX-XXX/XXXX v zmysle § 82 ods. 1 písm.
c/ zákona o pobyte cudzincov, v zmysle ktorého policajný útvar môže administratívne vyhostiť štátneho
príslušníka tretej krajiny, ak bol právoplatne odsúdený za úmyselný trestný čin a nebol mu uložený trest
vyhostenia.

Odporca uviedol, že dňa 24.09.2012 bol navrhovateľ rozhodnutím Oddelenia cudzineckej polície PZ
M. (ďalej len „správny orgán“) č.s. P.-B.-P.-M.-XX-XXX/XXXX zaistený podľa § 88 ods. 4 zákona o
pobyte cudzincov na výkon administratívneho vyhostenia podľa § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte
cudzincov. Rozhodnutie bolo na základe odvolania navrhovateľa rozsudkom Krajského súdu v Košiciach
č.k. XSp/XX/XXXX-XX zo dňa 17.10.2012 zrušené a vec vrátená správnemu orgánu na ďalšie konanie
právoplatne dňa 31.10.2012. Tohto dňa bol navrhovateľ zo zaistenia prepustený. Po kontrole hliadkou,
pri ktorej nevedel hodnoverným spôsobom preukázať svoju totožnosť, bol navrhovateľ dňa 31.10.2012
zaistený na základe rozhodnutia odporcu o zaistení č. s. P.-B.-P.-K.-XX-XXX/XXXX, ktoré  Krajský súd



v Košiciach na základe odvolania navrhovateľa dňa 20.11.2012 potvrdil na pojednávaní, no písomné
vyhotovenie rozsudku súdu nebolo správnemu orgánu doručené v čase vydania tohto rozhodnutia.

S odkazom na ustanovenie § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov odporca vo svojom rozhodnutí
podrobne rozpísal viaceré konania vo vzťahu k navrhovateľovi, a to od roku 2009, kedy pod menom X.
L., nar. XX.XX.XXXX, bol rozhodnutím správneho orgánu č. p. H.-X-XX/RHCP-P.-N.-M.-K. právoplatne
dňom 16.03.2009 administratívne vyhostený z územia SR s určením zákazu vstupu na územie SR do
01.03.2014, pričom dňa 01.03.2009 bol zaistený v ÚPZC Sečovce a dňa 22.04.2009 odovzdaný do
Nemecka ako žiadateľ o azyl pod menom X. U., nar. XX.XX.XXXX.

Ďalej odporca uviedol, že dňa 24.02.2011 bol navrhovateľ pod menom F. R. P., nar. XX.XX.XXXX,
rozsudkom Okresného súdu Z. sp. zn. D. zo dňa 24.02.2011 uznaný vinným z prečinu marenia výkonu
úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. c/ Tr. zákona a bol mu uložený trest vyhostenia v trvaní
5 rokov. Následne bol odsúdený už uvedeným trestným rozkazom Okresného súdu v B. sp. zn. D. zo
dňa 25.05.2012 k trestu odňatia slobody na 4 mesiace,  bez uloženia trestu vyhostenia z územia SR.

Odporca zdôraznil, že navrhovateľ nedisponuje platným cestovným dokladom v zmysle článku
5 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č. 562/2006 ES, ktorým sa ustanovuje Kódex
schengenských hraníc.  Tým považoval za dôvodné zabezpečenie výkonu administratívneho vyhostenia
policajným útvarom v zmysle § 84 ods. 1 písm. b/, d/ zákona o pobyte cudzincov.

Správny orgán uviedol, že v dňoch 15.11.2012 a 23.11.2012 požiadal ÚPZC Medveďov o informáciu
ohľadom vydania náhradného cestovného dokladu Veľvyslanectvom E. I. v Bratislave. V zmysle
odpovede zo dňa 26.11.2012 vykonal konzul Veľvyslanectva E. I. pohovor s navrhovateľom dňa
24.10.2012. ÚPZC Medveďov ďalej uviedol v tejto informácii zo dňa 26.11.2012, že predpokladaný
termín vystavenia náhradného cestovného dokladu je cca do jedného mesiaca. Tým odporca mal za to,
že predĺženie zaistenia navrhovateľa je účelné a odôvodnené.

Vo svojom rozhodnutí odporca uviedol tiež chronologický postup ÚPZC Sečovce v konaní o
administratívnom vyhostení navrhovateľa, ktorý odmietol vyplniť dotazník potrebný k vystaveniu
náhradného cestovného dokladu, ako je to podrobne rozvedené v napadnutom rozhodnutí. Dňa
10.10.2012 prostredníctvom NÚ Interpol Bratislava došla správa od IP U., že v apríli 2012 bol navrhovateľ
preverovaný Interpolom Budapešť a jedná sa o osobu v minulosti odsúdenú za viaceré trestné činy. Dňa
16.10.2012 sa navrhovateľ zaregistroval u pracovníka IOM do programu Dobrovoľný návrat, s ktorým
dňa 22.10.2012 bol daný súhlas Úradu hraničnej a cudzineckej polície PPZ. O vystavenie náhradného
cestovného dokladu požiadal ÚPZC Medveďov Veľvyslanectvo E. dňa 24.10.2012. Dňa 19.11.2012
bola zaslaná ÚPZC Sečovce aktuálna informácia vo veci vystavenia náhradného cestovného dokladu.
Odpoveď na dotazy správneho orgánu ohľadom vydania náhradného cestovného dokladu z 15.11. a
23.11.2012 došla odporcovi dňa 26.11.2012, teda v deň vydania napadnutého rozhodnutia, ako už bolo
uvedené. Navrhovateľ pri pohovore dňa 26.11.2012 do zápisnice uviedol, že v Českej republike má
priateľku, žil tam v roku 2004 až 2006, no zároveň tvrdil, že má syna narodeného v marci 1986, čo
odporca označil za opakované úmyselné zavádzanie zo strany navrhovateľa.

Odporca odôvodnil zaistenie navrhovateľa na účel výkonu administratívneho vyhostenia v zmysle §
88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov tým, že navrhovateľ neustále menil svoju identitu,
miesto bydliska a štátnu príslušnosť a preto správny orgán na základe správnej úvahy sa odôvodnene
domnieval, že navrhovateľ ujde alebo sa bude skrývať, nakoľko mení svoju totožnosť, nemá povolený
pobyt a má uložený zákaz vstupu na dobu viac ako 3 roky, čo je možné definovať ako riziko úteku.
Jednoznačne identifikovať navrhovateľa bude môcť správny orgán až na podklade jeho identity a
vydaní náhradného cestovného dokladu Zastupiteľským úradom E. I. v Bratislave. Z toho dôvodu
rozhodol o predĺžení zaistenia a umiestnení navrhovateľa v ÚPZC v Sečovciach na účel výkonu
administratívneho vyhostenia v zmysle § 84 ods. 1 písm. b/ a  písm. d/ zákona o pobyte cudzincov.
Dĺžku zaistenia odporca odôvodnil poukazom na stretnutie konzula E. I. s navrhovateľom za účelom
vydania náhradného cestovného dokladu a poukázal na informáciu ÚPZC Medveďov, že u štátnych



príslušníkov E. I. E. s potvrdenou totožnosťou sa predpokladá vystavenie náhradného cestovného
dokladu v lehote asi 4 týždňov. Navrhovateľ sa vyhýba administratívnemu vyhosteniu, nerešpektuje
zákaz vstupu na územie SR, kde nemá žiadnych príbuzných a opakovane marí výkon úradného
rozhodnutia. Zaistenie navrhovateľa na výkon jeho administratívneho vyhostenia označil odporca v
súlade so zásadou proporcionality a v súlade s článkom 8 ods. 1a článkom 8 ods. 2 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd. Poukázal tiež na ustanovenie § 88 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov,
v zmysle ktorého ani požiadanie štátneho príslušníka tretej krajiny o asistovaný dobrovoľný návrat nie
je dôvodom na prepustenie zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny. Odporca preto predĺžil lehotu
zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, do 25.12.2012 s tým, že začína plynúť dňom vykonateľnosti
rozhodnutia o zaistení. V závere svojho rozhodnutia odporca citoval tiež zákonné znenie § 90 ods.
3 zákona o pobyte cudzincov, v zmysle ktorého je zaistený štátny príslušník tretej krajiny, ktorý bol
prepustený zo zariadenia, povinný vycestovať z územia SR v lehote do 30 dní od prepustenia, ak nie je
oprávnený zdržiavať sa na území SR z iného dôvodu.

Uvedené rozhodnutie odporcu zo dňa 26.11.2012 bolo v dôsledku odvolania splnomocneného zástupcu
navrhovateľa rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č.k. XSp/XX/XXXX zo dňa 12.12.2012 potvrdené.
Toto rozhodnutie krajského súdu bolo po odvolaní navrhovateľa, prostredníctvom splnomocneného
zástupcu, uznesením Najvyššieho súdu SR XSZa/X/XXXX zo dňa 29.01.2013 zrušené a vec vrátená
Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie. V zmysle odôvodnenia tohto rozhodnutia úlohou
krajského súdu v ďalšom konaní bolo podrobne sa zaoberať námietkami navrhovateľa, uplatnenými
v opravnom prostriedku, osobitne námietkou odporcu (zrejme navrhovateľa), týkajúcou sa tvrdenej
nemožnosti rozhodnúť o predĺžení zaistenia z dôvodu, pre ktorý bol už navrhovateľ zaistený. Ďalej
Najvyšší súd SR považoval za potrebné zaujať stanovisko k námietke, týkajúcej sa začatia plynutia
lehoty zaistenia v zmysle § 88 ods. 4 posledná veta, zákona o pobyte cudzincov a osobitne zaujať
stanovisko k tvrdeniu navrhovateľa, že rozhodnutie o predĺžení lehoty odporca doručil iba navrhovateľovi
a nikdy nebolo doručené AK Škamla, s.r.o. a preto sa nikdy nestalo účinným a vykonateľným a preto bol
navrhovateľ od 26.11.2012 do 05.12.2012 pozbavený osobnej slobody bez existencie vykonateľného
rozhodnutia o predĺžení lehoty zaistenia, čím došlo k porušeniu článku 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru,
s poukazom na rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, aj k námietke navrhovateľa, že
rozhodnutie odporcu nie je riadne odôvodnené v zmysle § 47 ods. 4 Správneho poriadku.

Faxovým podaním zo dňa 11.02.2013, ktorým splnomocnený zástupca navrhovateľa ospravedlnil
neúčasť na pojednávaní a súhlasil s prejednávaním veci v ich neprítomnosti, zaslal súdu vyjadrenie,
ktorým v podstate zopakoval odvolacie námietky svojho odvolania zo dňa 04.12.2012, namietal
neaplikovateľnosť ustanovenia § 250o O. s. p., teda zastavenie konania uznesením, keďže rozhodnutie
vo veci má pre navrhovateľa zásadný význam pre prípadné uplatnenie si náhrady škody spôsobenej
nezákonným pozbavením jeho osobnej slobody. V prípade úspechu si uplatnil náhradu trov konania s
vyčíslením v lehote do troch dní od vyhlásenia rozhodnutia vo veci. Navrhol, aby Krajský súd v Košiciach
napadnuté rozhodnutie odporcu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie s tým, že odporca je povinný
zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov konania v lehote do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. V čase
rozhodovania krajský súd neobdržal originál podania, urobeného telefaxom, v zmysle § 42 ods. 1 O. s. p..

Podaným opravným prostriedkom faxovým podaním zo dňa 04.12.2012, písomne potvrdeným podaním
na poštovú prepravu, doručeným krajskému súdu 06.12.2012, sa navrhovateľ prostredníctvom
splnomocneného zástupcu domáhal zrušenia rozhodnutia odporcu o zaistení a vrátenia veci odporcovi
na ďalšie konanie. Rozhodnutie považoval za nezákonné z dôvodov uvedených v § 250j ods. 2 písm. c/
a d/ O. s. p., teda že zistenie skutkového stavu je nedostatočné na posúdenie veci a je nepreskúmateľné
pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov. Zároveň žiadal nariadiť prepustenie navrhovateľa z ÚPZC
Sečovce.

V opravnom prostriedku splnomocnený zástupca navrhovateľa uviedol niekoľko odvolacích dôvodov.
Výrok rozhodnutia považoval za neúplný a nezákonný poukazom na ustanovenie § 88 ods. 4 zákona
o pobyte cudzincov, v zmysle ktorého možno lehotu zaistenia predĺžiť z dvoch dôvodov, no vo
výroku rozhodnutia odporcu nie je uvedené, pre ktorý zo zákonom stanovených dôvodov bola lehota
zaistenia predĺžená. V zmysle odôvodnenia napadnutého rozhodnutia bola táto lehota predĺžená kvôli



predpokladu vydania náhradného cestovného dokladu navrhovateľovi v lehote asi jedného mesiaca,
na základe informácie od konzula Veľvyslanectva E. I., ktorý sa dňa 24.10.2012 osobne stretol s
navrhovateľom. Odvtedy táto lehota uplynula už 24.11.2012.

Splnomocnený zástupca navrhovateľa namietal, že lehotou v trvaní jedného mesiaca od odovzdania
žiadosti o vydanie náhradného cestovného dokladu bolo odôvodnené už rozhodnutie o zaistení
navrhovateľa č. p. P.-B.-P.-K.-XX-XXX/XXXX zo dňa 31.10.2012. Zrejme existencia prekážky zabránila
vydaniu dokladu v lehote jedného mesiaca od odovzdania žiadosti konzulovi Veľvyslanectva E. I..
Odporca vo svojom rozhodnutí o predĺžení lehoty zaistenia neodôvodnil prečo nebolo možné v tejto
lehote vydať náhradný cestovný doklad. Podľa jeho názoru odporca nemôže odôvodniť predĺženie lehoty
zaistenia okolnosťou, pre ktorú vydal rozhodnutie o zaistení navrhovateľa. Odporca by potom mohol
vydávať rozhodnutia o predĺžení lehoty zaistenia o jeden mesiac do maximálne zákonom stanovenej
lehoty (18 mesiacov) od odovzdania žiadosti. Od podania žiadosti o vydanie náhradného cestovného
dokladu navrhovateľovi dňa 24.10.2012 príslušné orgány nerealizovali žiaden úkon za účelom realizácie
administratívneho vyhostenia navrhovateľa, iba dňa 19.11.2012 bola pre ÚPZC Sečovce odoslaná
aktuálna informácia vo veci vystavenia náhradného cestovného dokladu.

Ďalej splnomocnený zástupca navrhovateľa poukázal na ustanovenie § 88 ods. 4 posledná veta, zákona
o pobyte cudzincov, v zmysle ktorého lehota zaistenia začína plynúť dňom vykonateľnosti rozhodnutia o
zaistení štátneho príslušníka tretej krajiny. V spojitosti s ustanovením § 52 ods. 2, § 51 ods. 1 a § 25 ods.
5 zákona č. 71/1967 Zb. Správneho poriadku namietal, že rozhodnutie o predĺžení lehoty zaistenia bolo
doručované iba navrhovateľovi a nikdy nebolo doručené Advokátskej kancelárii Škamla, s.r.o. a preto
sa nikdy nestalo účinným a vykonateľným.

V návrhu splnomocnený zástupca navrhovateľa tiež uviedol, že v zmysle článku 5 ods. 1 písm. f/
Dohovoru, ktorý má v zmysle článku 7 ods. 5 Ústavy SR prednosť pred zákonmi SR, možno osobu
pozbaviť osobnej slobody na základe postupu ustanoveného zákonom vtedy, ak ide o zákonné zatknutie
či iné pozbavenie osobnej slobody, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie štátu alebo
osobu, proti ktorej sa vedie konanie o vypovedaní alebo o vydaní. V zmysle ustálenej judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva, aby mohlo byť pozbavenie osobnej slobody zákonné, musí byť
efektívne a účelné a všetky podmienky musia byť splnené súčasne. Pri absencii niektorej z nich nemožno
hovoriť o oprávnenom pozbavení osobnej slobody navrhovateľa. V ďalšom poukázal tiež na rozhodnutia
Európskeho súdu pre ľudské práva, týkajúce sa porušenia článku 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru, že
úkony smerujúce k vyhosteniu sa neuskutočňovali s náležitou starostlivosťou (napr. SINGH proti Českej
republike, sťažnosť č. 60538/00, rozsudok z 25.01.2005) či z dôvodu nemožnosti vykonania vyhostenia
(napr. Ali proti Švajčiarsku, sťažnosť č. 24481/94, rozsudok z 05.08.1998).

Napadnuté rozhodnutie splnomocnený zástupca navrhovateľa nepovažoval za riadne odôvodnené
v zmysle § 47 ods. 4 Správneho poriadku poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.
Sža/94/2010. Z uvedených dôvodov považoval navrhovateľa za ukráteného na jeho právach. S
poukazom na článok 5 ods. 4 Dohovoru preto žiadal súd o nariadenie prepustenia navrhovateľa z ÚPZC
Sečovce.

Krajský súd v Košiciach ako vecne a miestne príslušný preskúmal napadnuté rozhodnutie odporcu podľa
ustanovenia § 250l a nasl. O. s. p. a na základe vykonaného dokazovania výsluchom zástupcu odporcu
a po oboznámení sa s administratívnym spisom, vzťahujúcim sa na preskúmavané rozhodnutie odporcu
a s uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. XSZa/X/XXXX zo dňa 23.01.2013, dospel k záveru, že
opravný prostriedok navrhovateľa je čiastočne dôvodný.

Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v
čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie
napadnutého rozhodnutia (§ 250q ods. 1 O. s. p.).



Pojednávania Krajského súdu v Košiciach dňa 12.02.2013 sa splnomocnený zástupca navrhovateľa
nezúčastnil, neúčasť ospravedlnil faxovým podaním zo dňa 11.02.2013 s tým, že súhlasil s prejednaním
veci v ich neprítomnosti.

Splnomocnený zástupca odporcu na pojednávaní zotrval na správnosti napadnutého rozhodnutia,
ktoré považoval za zákonné a účelné a navrhol, aby krajský súd rozhodnutie potvrdil. Uviedol, že
navrhovateľ dňa 23.01.2013 dobrovoľne vycestoval prostredníctvom IOM cez hraničný priechod V. - G.
do domovskej krajiny, nakoľko mu bol vystavený nový cestovný doklad. Súdu predložil kópiu rozhodnutia
Riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície P.Š. zo dňa 07.12.2012 č. P.-B.-P.-XXX-XXX/XXXX, ktoré
nadobudlo právoplatnosť dňa 14.12.2012, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie o administratívnom
vyhostení navrhovateľa.

Krajský súd, viazaný pri svojom rozhodovaní dispozičnou zásadou v zmysle § 250l, § 212 ods. 1 O. s.
p., sa zaoberal odvolacími námietkami splnomocneného zástupcu navrhovateľa.

Predmetom odvolacieho konania bolo preskúmanie citovaného rozhodnutia odporcu zo dňa 26.11.2012,
ktorým odporca predĺžil podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov lehotu zaistenia účastníka konania
najviac o 30 dní odo dňa 26.11.2012 (t.j. najviac do 25.12.2012) a zároveň podľa § 88 ods. 5 zákona
o pobyte cudzincov ho umiestnil do ÚPZC Sečovce. Tomuto rozhodnutiu predchádzalo rozhodnutie
odporcu zo dňa 31.10.2012 č. s. P.-B.-P.-K.-XX-XXX/XXXX o zaistení, ktoré Krajský súd v Košiciach
rozsudkom zo dňa 20.11.2012 č. k. XSp/XX/XXXX-XX potvrdil. Toto rozhodnutie však bolo v dôsledku
odvolania navrhovateľa uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sza/1/2013 zo dňa 14.01.2013
zrušené a vec bola vrátená Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie, v ktorom na pojednávaní dňa
07.02.2013 zastavil konanie, uznesenie nenadobudlo právoplatnosť v čase predmetného rozhodovania,
v ktorom, v zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, mal krajský súd vychádzať aj z výsledku
rozhodovania krajského súdu o zaistení, ktorý má nepochybne význam pri posúdení zákonnosti
rozhodnutia o predĺžení lehoty zaistenia.

Konanie a rozhodovanie súdu o opravnom prostriedku podanom proti rozhodnutiu o predĺžení lehoty
zaistenia, je konaním o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia podľa V. časti O. s. p. a nie je pokračovaním
administratívneho konania. Nebolo preto úlohou prvostupňového súdu doplňovať vecnú, či právnu
argumentáciu rozhodnutia odporcu (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sža/8/2011 zo dňa
08.06.2011).

Z ustanovenia § 78 zákona o pobyte cudzincov vyplýva, že ak nie je v tomto zákone ustanovené inak,
vzťahuje sa na konanie podľa tohto zákona všeobecný predpis o správnom konaní, ktorým je zákon
č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny poriadok), ktorý v ustanovení § 46 a § 47 vymedzuje
obsahové a formálne náležitosti rozhodnutia. Dôležitou súčasťou rozhodnutia je odôvodnenie, ktoré
nadväzuje na výrokovú časť rozhodnutia. Správny poriadok zakotvuje povinnosť správneho orgánu
uviesť v odôvodnení rozhodnutia všetky podstatné skutočnosti, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie,
akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov a ako použil správnu úvahu. Na základe vyhodnotenia
dôkazov správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti považuje za nepochybne zistené a aký je právny
význam týchto skutočností. V odôvodnení rozhodnutia uvedie záver aj o tom, z akého dôvodu aplikoval
na predmet konania predpisy citovaného výroku. Súd pritom preskúmava úvahu správneho orgánu len
v tom smere, či nevybočila z medzí a hľadísk stanovených zákonom (§ 245 ods. 2 O. s. p.), či je v
súlade s pravidlami logického myslenia a či poklady pre takýto úsudok boli zistené úplne a riadnym
procesným postupom. Pokiaľ sú tieto predpoklady splnené, nemôže súd z týchto skutočností vyvodiť
iné alebo opačné závery.

Krajský súd dospel k záveru, že opravným prostriedkom napadnuté rozhodnutie trpí uvedenými vadami
(spočívajúcimi v tom, že sa správny orgán dôsledne neriadil odvolaním vytýkaným ustanovením § 47
ods. 4 Správneho poriadku), preto rozhodnutie odporcu je čiastočne nepreskúmateľné pre nedostatok
dôvodov a vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Výrok rozhodnutia však považuje krajský
súd za správny, v súlade s § 47 ods. 2 Správneho poriadku. V zmysle odôvodnenia zrušujúceho



rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1SZa/1/2013 zo dňa 29.01.2013, súd celkom samostatne
hodnotí správnosť a úplnosť skutkových zistení učinených správnym orgánom a ak pritom zistí skutkové,
či procesné právne nedostatky, môže reagovať jednak tým, že uloží správnemu orgánu ich odstránenie,
nahradenie, či doplnenie, respektíve zváži, či tak učiní sám.

V zmysle zákona o pobyte cudzincov, štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas
nevyhnutne potrebný, najviac však na šesť mesiacov (prvá veta ustanovenia § 88 ods. 4 zákona o
pobyte cudzincov). Policajný útvar môže rozhodnúť o predĺžení lehoty zaistenia najviac o 12 mesiacov,
ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom, potrebným na výkon jeho administratívneho
vyhostenia, sa tento výkon predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje
alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety; to
neplatí, ak ide o žiadateľa o azyl, rodinu s deťmi alebo zraniteľnú osobu. Lehota zaistenia začína plynúť
dňom vykonateľnosti rozhodnutia o zaistení štátneho príslušníka tretej krajiny. (§ 62 ods. 4 zákona o
pobyte cudzincov)

Policajný útvar bezodkladne vydá štátnemu príslušníkovi tretej krajiny rozhodnutie o zaistení a umiestni
štátneho príslušníka tretej krajiny v zariadení. Ak totožnosť zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny
nemožno bezodkladne zistiť, policajný útvar k rozhodnutiu o jeho zaistení pripojí také dôkazy, aby táto
osoba nemohla byť zamenená s inou osobou (§ 88 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov).

Odvolaciu námietku, týkajúcu sa nemožnosti odôvodniť predĺženie lehoty zaistenia okolnosťou, pre ktorú
už odporca vydal rozhodnutie o zaistení navrhovateľa, považuje krajský súd za neopodstatnenú. Z
ustanovenia § 88 ods. 4 zákona č. 404/2011 Z.z. výslovne nevyplýva, že by bolo možné predĺžiť dobu
zaistenia iba jeden krát. Pokiaľ správny orgán zaistil navrhovateľa síce opakovane, no doba zaistenia
nepresiahla  maximálnu dobu zaistenia 12 mesiacov, rozhodol v súlade so zákonom a článkom 15 ods.
6 Smernice EP a Rady 2008/115/ES zo dňa 16.12.2008 (rozhodnutie NS SR sp. zn. 1Sža/41/2011 zo
dňa 13.09.2011).

Odporca sa však v svojom rozhodnutí nezaoberal otázkou začatia plynutia lehoty zaistenia v zmysle § 88
ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, v zmysle ktorého lehota zaistenia začína plynúť dňom vykonateľnosti
rozhodnutia o zaistení štátneho príslušníka tretej krajiny. Rozhodnutie odporcu je pre odvolací súd
nepreskúmateľné z hľadiska odvolacej námietky, že napadnuté rozhodnutie odporcu nikdy nebolo
doručené Advokátskej kancelárii Škamla, s.r.o..

Napokon odporca svoje rozhodnutie neodôvodnil v zmysle článku 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru, z hľadiska
uskutočňovania úkonov, smerujúcich k vyhosteniu, s náležitou starostlivosťou, či z hľadiska účelnosti
a reálnosti vyhostenia. Zástupca odporcu však na pojednávaní krajského súdu uviedol, že navrhovateľ
dňa 23.01.2013 dobrovoľne vycestoval z územia SR cez hraničný priechod V. - G. do domovskej krajiny.

K návrhu splnomocneného zástupcu navrhovateľa, aby krajský súd nariadil prepustenie navrhovateľa
z ÚPZC Sečovce, krajský súd uvádza, že predmetné konanie je konaním podľa III. hlavy Občianskeho
súdneho poriadku o rozhodovaní o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam správnych orgánov. Nie
je konaním podľa V. hlavy Občianskeho súdneho poriadku o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu
verejnej správy.

Z opravného prostriedku splnomocneného zástupcu navrhovateľa vyplynula odvolacia námietka, že
vo výroku rozhodnutia odporcu nie je uvedené, pre ktorý z dvoch zákonom stanovených dôvodov v
zmysle § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov bola lehota zaistenia predĺžená. Namietal tiež, že v
zmysle odôvodnenia napadnutého rozhodnutia bola táto lehota predĺžená kvôli predpokladu vydania
náhradného cestovného dokladu navrhovateľovi v lehote jedného mesiaca, na základe informácie od
konzula Veľvyslanectva E. I., ktorý sa s navrhovateľom stretol dňa 24.10.2012 a teda lehota uplynula
dňa 24.11.2012. Touto lehotou však bolo odôvodnené už zaistenie navrhovateľa a odporca neodôvodnil
dôvod nevydania náhradného cestovného dokladu v tejto lehote v rozhodnutí o predĺžení lehoty



zaistenia. Vytýkal tiež, že za účelom realizácie administratívneho vyhostenia od 24.10.2011 odporca
vykonal iba jeden úkon dňa 19.11.2012 v súvislosti s vybavovaním náhradného cestovného dokladu.

Krajský súd k tomu uvádza, že lehota zaistenia bola predĺžená v zmysle prvej vety § 88 ods. 4 zákona
o pobyte cudzincov, teda v rámci šesťmesačnej lehoty. Neopodstatnenou je preto odvolacia námietka,
že dôvody predĺženia zaistenia, prípadne jeden z týchto dôvodov, by mal byť uvedený vo výroku
rozhodnutia. Napriek tomu sa odporca v odôvodnení svojho rozhodnutia zaoberal dôvodmi predĺženia
lehoty zaistenia. Uviedol, že navrhovateľ odmietol vyplniť dotazník, potrebný k vystaveniu náhradného
cestovného dokladu, mení svoju totožnosť a tým sťažuje svoju identifikáciu i vydanie náhradného
cestovného dokladu. Navrhovateľ požiadal o dobrovoľný návrat prostredníctvom IOM, čo v zmysle
zákona nie je dôvodom na prepustenie zo zaistenia.

Krajský súd z uvedených dôvodov napadnuté rozhodnutie odporcu č. s. P.-B.-P.-K.-XX-XXX/XXXX zo
dňa 26.11.2012 zrušil podľa § 250j ods. 2 písm. a/, d/ O. s. p. a vec vrátil odporcovi na ďalšie konanie.

O trovách konania bolo rozhodnuté v zmysle ustanovenia § 250k ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením
§ 250l ods. 2 O.s.p.. Navrhovateľ si uplatnil trovy konania prostredníctvom splnomocneného zástupcu k
času vyhlásenia rozsudku na pojednávaní krajského súdu dňa 12.02.2013 iba telefaxovým podaním a
preto s prihliadnutím na ustanovenie § 42 ods. 1 O. s. p. krajský súd rozhodol vo výroku tohto rozsudku
tak, že o trovách konania bude rozhodnuté osobitným uznesením.

Poučenie:

Odvolanie sa podáva do 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje. V
odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O. s. p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny, čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že:

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené  (§ 205a),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na odvolanie.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}