Rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 5Co/65/2014 z 9. 12. 2014 Citácia: rozsudok Krajského súdu Nitra z 9. decembra 2014, sp. zn. 5Co/65/2014, ECLI:SK:KSNR:2014:4212219837.2 Krajský súd Nitra | 5Co/65/2014 | ECLI:SK:KSNR:2014:4212219837.2 | 2014-12-09 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci Citované ustanovenia: OSP, § 219 ods. 1 OSP, § 219 ods. 2 OSP, § 224 ods. 1 OSP, § 142 ods. 1 OSP, § 151 ods. 1 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/7391caca-77da-4903-af5d-f33fb80f4f3a Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2014:4212219837.2 Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 5Co/65/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 4212219837
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 12. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Pribula
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4212219837.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Pribulu a sudcov JUDr.
Renáty Pátrovičovej a JUDr. Borisa Minksa, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ s.r.o., so sídlom v
Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpený Advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so
sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, za ktorú koná ako advokát a konateľ doc. JUDr. Branislav Fridrich,
PhD., proti žalovanému: Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky, so sídlom Bratislava, Župné námestie 13, o zaplatenie majetkovej škody a nemajetkovej ujmy,
o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 14. októbra 2013, č. k. 10C/311/2012-43,
takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.
Žalovanému nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Nitra (súd prvého stupňa v zmysle § 9 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, ďalej len
„OSP“) rozsudkom zo dňa 14. októbra 2013, č. k. 10C/311/2012-43 zamietol návrh (správne žalobu,
lat. actio, keďže sa týka dvojstranných právnych vzťahov medzi žalobcom a žalovaným) a odporcovi
(správne žalovanému) nepriznal náhradu trov konania. V odôvodnení rozsudku poukázal na to, že
žalobca sa písomne podanou žalobou doručenom dňa 28. 09. 2012 domáhal od žalovaného zaplatenia
sumy 125 eur ako majetkovej škody a titulom nemajetkovej ujmy v sume 503,41 eura, dôvodiac tým,
že Okresný súd Komárno zapríčinil svojím nelegálnym konaním (nesprávnym úradným postupom)
vznik škody na strane žalobcu. Žalobca ako oprávnený subjekt navrhol písomným podaním súdnemu
exekútorovi vykonať exekúciu pre svoju pohľadávku, ktorý vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho
zo zmluvy o úvere č. 4074090 dlžníkom: S. Q., nar. XX. XX. XXXX. Súdny exekútor predložil návrh
žalobcu na vykonanie exekúcie spolu s exekučným titulom Okresnému súdu Komárno a požiadal ho
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Exekučný súd napriek tomu, že vec ním prejednávaná
nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti a nevyžadovala si takú spoluprácu s účastníkmi
konania, ktorý by mohla mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu na
rozhodnutie, rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až dňa 16. 02. 2011,
a to rozhodnutím o zamietnutí návrhu na udelenie poverenia. K rozhodnutiu o poverení tak došlo po
uplynutí zákonom stanovenej doby, omeškania viac ako 273 dní. V exekučnom konaní je založená
povinnosť exekučného súdu rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelení poverenia na vykonanie
exekúcie do 15 dní od doručenia takejto žiadosti ak je exekučným titulom vykonateľné rozhodnutie
rozhodcovského súdu. Postup exekučného súdu hodnotí ako nesprávny a v rozpore so zákonom,
konkrétne ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, ak v predmetnom prípade neexistuje okolnosť,
ktorá by umožňovala exekučného súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že
k vydaniu rozhodnutia o udelení poverenia na vykonanie exekúcie pristúpi až po veľmi dlhej dobe.
Nečinnosť súdu nie je ničím ospravedlniteľná, pretože počas špecifikovaného obdobia nevykonával



vo veci také úkony, ktoré mali smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa poškodený v
predmetnej veci počas súdneho konania nachádzal, čo je základným účelom práva zaručeného v čl.
48 ods. 2 Ústavy SR. Žalobca sa dozvedel o všetkých okolnostiach priebehu skutkového deja po
doručení upovedomenia o začatí exekúcie. Majetková škoda predstavuje účelne vynaložené náklady
spojené s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a udržateľnosti pohľadávky v období, ktoré
zbytočne uplynulo medzi doručením návrhu na zmenu exekútora a rozhodnutím o ňom. Žalobca
vynaložil v tomto období na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnancov
pomocou informačného systému sumu 70.- eur, na udržiavanie a správu informačného systému
sumu 40.- eur, a na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučného súdu na
publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučného súdu, na poštovné a
telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde sumu
15.- eur, spolu sumu 125 eur. Zároveň si uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože
samotné konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie o udelení poverenia na vykonanie exekúcie v
zákonom stanovenej dobe v spojení s porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranom
čase zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú neprávnym úradným postupom.
Nesprávny úradný postup okresného súdu je podľa názoru navrhovateľa dôsledkom jeho nesústrednej
činnosti takej intenzity, ktorá má za následok zbytočné prieťahy v konaní spojené so zásahom do
výkonu majetkových práv poškodeného. Na podporu svojej žiadosti o náhradu nemajetkovej ujmy
uviedol neexistenciu akéhokoľvek vnútroštátneho prostriedku nápravy spôsobilého reštituovať vzniknutú
situáciu resp. vyvolaný zásah do zákonných nárokov a základných práv navrhovateľa v spojení s
absolútnou nemožnosťou vrátenia strateného času, vyvolala u navrhovateľa, resp. u členov riadiacich
orgánov spoločnosti, ako aj u jej majiteľov pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a
nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti, úplne zbytočné a právne nezdôvodniteľné časové omeškania
v rozhodovaní exekučného súdu spôsobilo v súvislosti s vymáhanou pohľadávkou zánik ďalších
plánovaných podnikateľských aktivít navrhovateľa, ako aj zánik už vytvorených podnikateľských plánov.
Nezákonným zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila ďalšie postupy žalobcu a spôsobila neistotu
v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať. Márnym uplynutím času boli reálne ohrozené
legitímne očakávania poškodeného, že správnym postupom súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky
a taktiež došlo k vyvolaniu nasledovných rizík: zániku povinného, riziko zmarenia účelu konania pre
stratu kontaktu s povinným a riziko insolvencii povinného. Žalobca si uplatni ako primeranú náhradu
nemajetkovej ujmy za vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie podnikateľského plánovania
a rozhodovania, za porušenie jeho práv, stratu legitímnych očakávaní, že nastane v zákonom čase
stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery v právo a v spravodlivé riešenie veci a vyvolanie rizík
ohrozujúcich konečné vymoženie pohľadávky vo výške 503,41 eur, pričom pri výpočte vychádzal z
alikvotného pomeru 55 eur za každý mesiac omeškania v činnosti exekučného súdu a to na základe
aplikácie doktríny ústavného súdu, teda 660 eur za rok: 12 mesiacov za mesiac.
Z výsledkov vykonaného dokazovania a v jeho rámci z exekučného spisu Okresného súdu Komárno
sp. zn. 9Er/394/2010 súd prvého stupňa zistil, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
podal súdny exekútor na súd 23. 06. 2010, k čomu pripojil návrh na vykonanie exekúcie spísaný 19.
05. 2010. Okresný súd Komárno žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia zamietol uznesením
9Er/394/2010-16 dňa 24. 01. 2011 a voči tomuto uzneseniu nebolo podané odvolanie. Následne
exekučný súd uznesením 9Er/394/2010-25 zo dňa 08. 02. 2012 exekučné konanie zastavil a uznesenie
nadobudlo právoplatnosť dňa 15. 02. 2012. Vydaniu rozhodnutia predchádzala výzva súdu zo dňa 10.
08. 2010 oprávnenému na predloženie zmenky a dohody o vyplnení zmenky uzavretá s povinným.
Požadované doklady doručil oprávnený súdu 09. 09. 2010. Súd poukázal na to, že žalobca sa domáhal
náhrady škody za nesprávny úradný postup z dôvodu, že k vydaniu poverenia nedošlo v zákonnej 15
dňovej lehote, resp. primeranej lehote. Súd v tomto prípade neskúmal, či prišlo k prieťahom v konaní.
Zisťoval, či došlo k nedodržaniu zákonnej resp. primeranej lehoty, z akého dôvodu a či je to dôvod na
náhradu škody, resp. či vôbec nejaká škoda vznikla. Nárok na náhradu škody si žalobca uplatňoval
podľa § 9 zákona č. 514/2003 Z. z., keď podľa neho príslušný súd svojím postupom porušil povinnosti
orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, resp. bez
zbytočných prieťahov v konaní. Súd vykonaným dokazovaním zistil, že žiadosť o udelenie poverenia
bola súdu doručená 23. 06. 2010 a súd rozhodol o tejto žiadosti 24. 01. 2011, t.j. do 7 mesiacov. K vydaniu
poverenia v lehote 7 mesiacov došlo z dôvodu, že si súd musel vyžiadať pred rozhodnutím zmenku
a dohodu o vyplnení zmenky s povinným. Súd bol toho názoru, že zo slovného a logického výkladu
ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom v čase začatia exekučného konania vyplýva, že



lehota 15 dní sa vzťahuje len na vydanie poverenia; pokiaľ súd zamietol návrh na vydanie poverenia, táto
lehota neplatí, čo je dané zrejme tým, že súd pre posúdenie žiadosti o vydanie poverenia a podkladov
na vykonanie exekúcie potrebuje dlhší čas, než na vydanie poverenia. Súd nezistil nesprávny úradný
postup exekučného súdu, a preto žalobu ako nedôvodnú zamietol. Poukázal na to, že otázku, či v
konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
garantované v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, je kompetentný preskúmať ústavný súd, ktorý ju v súlade so
svojou ustálenou judikatúrou preskúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého
prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu
(napr. I. ÚS 41/02). Súdne konanie nie je kompetentný preskúmavať súd v konaní o náhrade škody
podľa zákona č. 514/2003 Z. z., ale len Ústavný súd SR na podklade ústavnej sťažnosti (resp. predseda
súdu na podklade sťažnosti na prieťahy). Opačný výklad by znamenal, že by existovalo niekoľko
orgánov, ktoré by boli oprávnené v tom istom čase preskúmavať postup toho istého súdu z hľadiska
vzniku zbytočných prieťahov. Prípadné nedodržanie primeranej lehoty automaticky nezakladá nárok na
náhradu škody. Nebolo preukázané, že by žalobcovi v dôsledku oneskorenia vydania rozhodnutia o
žiadosti o vydanie poverenia vznikla škoda. Žalobca nepreukázal vznik škody, ktorú vyčíslil paušálnou
sumou a rovnako nepreukázal príčinnú súvislosť s oneskorene vydaným rozhodnutím o zamietnutí
poverenia na vykonanie exekúcie. V tejto súvislosti súd uviedol, že škoda nemôže byť uplatnená v
nejakej paušálnej čiastke, ale musí byť preukázané, že práve pre nesprávny úradný postup došlo k výške
škody, ktorá musí byť vyčíslená presne a musí byť preukázaná aj príčinná súvislosť, čo však navrhovateľ
nepreukázal a ku škode neprodukoval ani žiadne dôkazy. Škodu charakterizuje v hypotetickej rovine a
poukazuje na zvýšené pracovné výkony zamestnancov v súvislosti s podávaním sťažností a urgencií.
V spise sa nenachádza ani jedna sťažnosť na prieťahy v konaní, urgencia resp. iné podanie súvisiace
s úkonom navrhovateľa, ktorým by bol poukazoval na neskoro vydané rozhodnutie exekučného súdu
o žiadosti o udelenie poverenia. Žalobca žiadal ako dôkaz pripojiť exekučný spis, pričom žiadne iné
dôkazy o vzniku škody nepredložil.
Poukázal na ustanovenie § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., konštatujúc, že podľa uvedeného
ustanovenia právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola
takým postupom spôsobená škoda. Škodou sa pritom rozumie majetková ujma, ktorá vznikla fyzickej
alebo právnickej osobe, je vyjadriteľná v peniazoch a spočíva v zmenšení (úbytku) existujúceho majetku
poškodeného a predstavuje majetkové hodnoty, ktoré bolo treba vynaložiť na to, aby sa vec uviedla
do predošlého stavu, resp. aby sa v peniazoch vyvážili dôsledky toho, že navrátenie do predošlého
stavu nie je možné alebo účelné. Vzťah príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a
škodou je vzťahom príčiny a následku, ktorý musí byť priamy, bezprostredný, neprerušený, nestačí, ak
je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe
skutočností prichádzajúcich do úvahy ako príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája
zodpovednosť za škodu. Teda nesprávny úradný postup môže mať za následok vznik zodpovednosti
podľa zákona č. 514/2003 Z. z. len vo vzťahu k takému zmenšeniu majetku navrhovateľa, ktoré bolo
priamo a nesprostredkovane spôsobené práve a len týmto postupom. Teda postupom, ktorý by bol z
hľadiska zmenšenia majetku navrhovateľa rozhodujúcim, t. j. ak by nedošlo k nesprávnemu úradnému
postupu, jeho majetok by sa nezmenšil.
Pokiaľ ide o nárok navrhovateľa na nemajetkovú ujmu, uplatnený žalobou v tomto konaní, túto môže súd
priznať s ohľadom na ust. § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, s prihliadnutím najmä na a/ osobu poškodeného,
jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti,
za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d)
závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. Súd má za to, že tak, ako
sú v zákone koncipované, tieto sa vzťahujú na poškodeného - fyzickú osobu, okrem písm. b/, podľa
ktorého by mal súd prihliadnuť na závažnosť vzniknutej ujmy a okolností, za ktorých k nej došlo.
Nemajetková ujma nezávisí automaticky len od konštatovania nedodržania zákonnej lehoty, ale aj od
okolností, ktoré sú v tejto veci odôvodnení konštatované a na základe ktorých súd nevidel dôvod
pre finančnú satisfakciu vo forme nemajetkovej ujmy. Podľa súdu sa navrhovateľ snaží predmetným
podaním eliminovať po finančnej stránke svoje nesprávne obchodnoprávne rozhodnutia vo svojej
podnikateľskej aktivite. O žiadosti o udelenie poverenia súdnemu exekútorovi bolo rozhodnuté a na
jeho základe bola vykonaná exekúcia v prospech oprávneného. Konštatovanie, že vo veci išlo o
prieťah nie je všeobecný súd v tomto konaní oprávnený konštatovať. Ako už bolo konštatované, žiadne
konanie, v ktorom je možné konštatovať prieťahy v konaní, sa neviedlo. Nebola preukázaná ani príčinná
súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Súd mal za to, že navrhovateľ



nepreukázal vznik škody, nepreukázal spojitosť škody, ktorú uvádza, s príp. nedodržaním zákonnej
lehoty na rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia.
Súd poukázal ďalej na to, že príp. priznanie nemajetkovej ujmy žalobcovi by bolo v rozpore s ust. § 1
OSP podľa ktorého Občiansky súdny poriadok upravuje postup súdu a účastníkov v občianskom súdnom
konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov,
ako aj výchova na zachovávanie zákonov, na čestné plnenie povinností a na úctu k právam iných
osôb, ako aj v rozpore s dobrými mravmi. V tejto súvislosti súd poukazuje na to, že práve žalobca,
ktorého základ jeho podnikateľskej činnosti je poskytovanie spotrebiteľských zmlúv a to na základe
formulárových zmlúv a všeobecných zmluvných podmienok, ktoré obsahujú celý rad neprijateľných
zmluvných podmienok, s cieľom v neprehľadnej, zložito formulovanými podmienkami s oslovením tej
najzraniteľnejšej skupiny obyvateľstva, ktorá nemôže týmto zmluvným podmienkam rozumieť, sa snaží
dosiahnuť zisk, a domáha sa v dôsledku porušenia svojich práv súdnej ochrany a nemajetkovej ujmy.
Z množstva exekučných konaní, ktoré sú vedené na všetkých súdoch Slovenskej republiky je súdu
známe, že využíval práve rozhodcovské doložky a o jeho nárokoch rozhodovali rozhodcovské súdy,
ktoré nerešpektovali ustanovenia právnej úpravy o ochrane spotrebiteľov a napriek ich povinnosti
tieto skúmať a priznávali navrhovateľovi aj také plnenia, ktoré boli nedôvodné pre zjavne neplatné
zmluvné podmienky. Je preto zarážajúce, že pri ochrane svojich práv sa striktne domáha ochrany
svojich práv a dôsledného dodržiavania zákona, ale vo svojich zmluvných vzťahoch so svojimi klientmi
už taký dôsledný nebol. Naopak, jeho podnikateľskou činnosťou sa zaoberala aj Európska komisia,
ktorá vo svojom liste, ktorý bol aj pripojený odporcom k jeho vyjadreniu, uvádza, že útvary Komisie
v súvislosťami s praktikami navrhovateľa a ďalšími nebankovými inštitúciami na trhu spotrebiteľských
úverov slovenských spotrebiteľom, poukazujú na problémy v spojitosti s praktikami, ktoré sa týkajú
skutočností, že zmluvné podmienky sú stanovené prostredníctvom vopred formulovaných podmienok,
ktoré jednostranne určili veritelia. Uviedol, že tieto podmienky sú pre spotrebiteľov veľmi tvrdé a ich
zjavným cieľom je zbaviť spotrebiteľom práv, ktoré im vyplývajú z právnych predpisov na ochranu
spotrebiteľa. Uviedol, že jedným z osobitných aspektov je uplatňovanie nárokov zo strany nebankových
inštitúcií, okrem iného prostredníctvom systematického využívania rozhodcovských orgánov, ktoré sa
javia ako predpojaté, a v prípade ktorých sa zdá, že vôbec neuplatňujú právne predpisy na ochranu
spotrebiteľov. K námietke premlčania, vznesenej žalovaným v jeho písomnom vyjadrení súd uviedol, že
žiadosť o udelenie poverenia bola podaná dňa 23. 06. 2010, súd o žiadosti rozhodol uznesením zo dňa
24. 01. 2011. V spise nie sú doložené doručenky, rozhodnutie však mohlo byť doručené oprávnenému
resp. súdnemu exekútorovi najskôr 25. 01. 2011 a o prípadnej škode sa mohol dozvedieť oprávnený
nasledujúci deň, t.j. 26. 01. 2011, pričom premlčacia lehota začala plynúť 26. 01. 2011 a uplynula 26.
01. 2014. Súd dospel k názoru, že nárok žalobcu, ak by bol dôvodný, by nebol premlčaný, lebo dňa 25.
09. 2012 podal žalobca žiadosť o predbežné prerokovanie nároku.
Na zistený skutkový stav prvostupňový súd z hľadiska právneho posúdenia aplikoval ustanovenia § 4
ods. 1 písm. a/ bod 1, § 9 ods. 1 zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1 až 3, § 19 ods. 1, 3 zákona č. 514/2003 Z. z. v
znení účinnom do 31. 12. 2012, § 41 ods. 1, ods. 2 písm. c/, d/ a i/ zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“).
O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP a žalovanému, ktorý mal vo veci úspech,
nepriznal náhradu trov konania, keďže žiadne nešpecifikoval v zákonom stanovenej lehote, hoci si ich
uplatnil písomným vyjadrením k žalobe.
Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, domáhajúc sa ním jeho zrušenia a
vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Dôvodil, že v konaní došlo k vadám uvedeným v
§ 221 ods.1 OSP - účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom (§ 205
ods. 2 písm. a/ OSP v spojení s § 221 ods.1 písm. f/ OSP), súd prvého stupňa nesprávne vec právne
posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav (§
205 ods. 2 písm. a/ OSP v spojení s § 221 ods. 1 písm. h/ OSP), nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 205 ods. 2 písm. c/ OSP) a rozhodnutie súdu prvého stupňa
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ OSP).
Zásadne namietal skutočnosť, že súd prvého stupňa rozhodol v merite veci na základe (a s použitím)
„inšpirácie“ novou právnou úpravou obsiahnutou v ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003
Z. z.. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby súd interpretoval
hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného právneho vzťahu
pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti
a po tom, čo došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Ak súd založil svoje rozhodnutie na
takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý má dôsledok v nesprávnosti



súdneho rozhodnutia. Zdôraznil, že súd bol jednoznačne pri svojom rozhodovaní viazaný ust. § 9 ods. 1
zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zákona č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať
toto ustanovenie prostredníctvom ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z.
z. Súd svojím rozhodnutím de iure a de facto aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. K
argumentu o vyvrátení nároku žalobcu uviedol, že súd vytvára konštrukciu, podľa ktorej je návrh žalobcu
na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy anulovaný značnou nedôveryhodnosťou údajov.
Tvrdí, že súd nemôže založiť odôvodnenie o zániku nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym
úradným postupom na nedôveryhodnosti údajov. Žalobca nemal k dispozícii súdny spis exekučného
súdu a tak mohol niektoré skutočnosti len usudzovať a to podľa sekundárnych prejavov, ktoré mali v
realite, preto aj ako dôkaz označil exekučný spis a žiadal použiť v ňom obsiahnuté listiny. Zdôraznil,
že samotná nedôveryhodnosť údajov však nič nemôže zmeniť na fakte, že zo strany štátneho orgánu
došlo k nesprávnemu úradnému postupu, keď rozhodnutie nebolo vydané v zákonom ustanovenej
lehote. Namietal, že súd vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol stav právnej
neistoty. Právna neistota existuje vždy do času, kým nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom
prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty.
Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na čo nemal zo zákona oprávnenie a posunul trvanie
právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces
neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o udelení poverenia na vykonanie exekúcie s čím nemal nič
spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom riadneho výkonu exekúcie nemohla byť odstránená
rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu exekučného. Ďalej dôvodil tým, že súdu neprislúcha
polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami a jeho povinnosťou je aplikovať
platné právo a navyše jeho úvahy negujú stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v
Štrasburgu, ktorá je základom štandardu ochrany základných práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý
súdny proces a osobitne práva na prerokovanie veci v primeranom čase. Štrasburský súd opakovane
uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale
dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory, ako napr. rozsah nevybavenej súdnej agendy, nárast
ekonomickej trestnej činnosti atď. Štrasburský súd tiež uviedol: „Dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby
organizovali svoj právny poriadok spôsobom vyhovujúcim požiadavkám čl. 6 ods. 1, ktorý zahŕňa aj právo
na rozhodnutie veci v primeranej lehote.“ Súd, ale ani samotný štát neprijal žiadne opatrenia na riešenie
vzniknutej kritickej situácie a nedostatok takýchto opatrení nemôže byť dávaný za vinu žalobcovi a to
v tejto forme, že on nepresadzoval svoj pozitívny záväzok vo vzťahu k právu na prerokovanie veci v
primeranej lehote. Žalobca takýto záväzok nemá a nechápe, aký dopad môže mať na výsledok konania
skutočnosť, že súd vyjadril svoje presvedčenie o rozpore exekučného titulu so zákonom. Ide o prejav
nesústredenej činnosti súdu, kedy súd vyhodnocoval skutočnosti, ktoré s predmetom konania nesúviseli.
Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku - ďalej OSP), po
zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 OSP), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201
OSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 OSP), po skonštatovaní,
že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 OSP) a že odvolateľ v odvolaní použil
zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. a/, c/ a f/ OSP), preskúmal napadnuté
rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1OSP), postupom bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2), keď deň vyhlásenia rozsudku bol zverejnený
minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli súdu (§ 156 ods. 3 v spojení s § 211 ods. 2 OSP) a v
elektronickej podobe na webovej stránke súdu v ten istý deň ako sa vyvesil na úradnej tabuli (§ 21 ods.
2 vyhl. č. 543/2005 Z. z.) a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné, keďže napadnutý rozsudok
súdu prvého stupňa je vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v
zmysle § 219 OSP.
Podľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Podľa § 219 ods. 2 OSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci, správne aplikoval právne predpisy a správne vo veci
aj rozhodol a odvolací súd sa stotožňuje s presvedčivými a správnymi závermi napadnutého rozhodnutia
súdu prvého stupňa, na ktoré v celom rozsahu odkazuje (§ 219 ods. 2 OSP).
Pre priznanie náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom v zmysle zákona č. 514/2003
Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení účinnom do 31. 12. 2012, je nevyhnutné súčasné splnenie troch podmienok: 1)
nesprávny úradný postup, 2) vznik škody a 3) príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom
a vznikom škody. Predpoklad súčasného splnenia uvedených podmienok znamená, že ak chýba čo i



len jedna z podmienok, náhradu škody nie je možné priznať. Dôkazné bremeno preukázať podmienky
náhrady škody spočíva na poškodenom, v preskúmavanej veci na navrhovateľovi.
Pojem „nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci“ nie je zákonodarcom v citovanom ustanovení §
9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom do 31. 12. 2012, výslovne definovaný, je uvedený len
exemplifikatívne. Z ustálenej judikatúry možno vyvodiť, že ide o taký úradný postup, ktorý nie je v súlade s
príslušnou právnou úpravou, teda ide o taký postup, pri ktorom dôjde k porušeniu pravidiel stanovených
právnymi predpismi pre konanie orgánu verejnej moci alebo porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy,
funkcie alebo cieľa tejto činnosti, teda o postup nezákonný. Skutočnosť, že ide o nesprávny úradný
postup taktiež určuje fakt, že musí ísť o úradný postup priamo súvisiaci s výkonom právomocí orgánu
verejnej moci. Nesprávnym úradným postupom nie sú len prípady, v ktorých orgán verejnej moci priamo
koná (pri rozhodovacej činnosti), ale aj pri porušení povinnosť urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v
zákonom stanovenej lehote, prípadne ak ide o nečinnosť pri výkone verejnej moci.
Exekučným titulom v spornej exekučnej veci bol rozhodcovský rozsudok. Odvolací súd poznamenáva,
že vo vzťahu k nesprávnemu úradnému postupu exekučného súdu nie je rozhodujúce, kedy začalo
samotné exekučné konanie, pretože lehota na vydanie poverenia plynie od doručenia žiadosti o vydanie
poverenia. V preskúmavanej veci súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý podal dňa 23. 06. 2010 na
Okresný súd Komárno (exekučný súd) žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na základe
exekučného titulu, ktorým bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadený spoločnosťou Slovenská
rozhodcovská a.s., Karloveské rameno 8, Bratislava sp. zn. SR 02075/10 zo dňa 12. 04. 2010, pričom
návrh na vykonanie exekúcie bol spísaný pred súdnym exekútorom dňa 19. 05. 2010. Exekučný súd
žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol uznesením zo dňa 24.
01. 2011, č. k. 9Er/394/2010-16 a toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 15. 02. 2011. Následne
na to exekučný súd exekúciu zastavil uznesením zo dňa 08. 02. 2011, č. k. 9Er/394/2010-25.
Uvedený postup exekučného súdu nemožno považovať za nesprávny úradný postup, pretože aj podľa
názoru odvolacieho súdu 15 dňová lehota sa vzťahovala len na vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie, čo možno vyvodiť z gramatického a systematického výkladu ustanovenia § 44 ods. 1 EP
v znení účinnom do 31. 05. 2011. Úmyslom zákonodarcu bolo zefektívnenie exekučného konania s
cieľom, aby poverenie na vykonanie exekúcie nebolo zdržiavané nečinnosťou exekučného súdu a
aby bolo exekučným titulom priznané právo efektívne vymožiteľné. Táto požiadavka však stráca svoj
základný význam a opodstatnenosť v prípade, že niet exekučného titulu pre jeho rozpor so zákonom ako
materiálneho predpokladu každej exekúcie. Neznamená to však, že i vtedy exekučné konanie nemusí
naplniť právo účastníka na prejednanie veci v primeranej lehote a bez zbytočných prieťahov vyplývajúce
z čl. 48 ods. 2 ústavy a článku 6 ods. 1 Dohovoru, aby sa tak odstránil stav právnej neistoty, v ktorej sa
nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Pokiaľ by ale zákonodarca mal úmysel,
aby 15-dňová lehota exekučného súdu sa vzťahovala aj na rozhodnutie, ktorým exekučný súd zamietne
žiadosť exekútora o udelenie poverenia, bol by to explicitne zakotvil spôsobom ako v niektorých ďalších
ustanoveniach Exekučného poriadku, napr. v ust. § 44 ods. 8, § 50 ods. 2 Exekučného poriadku, v
ktorých uložil exekučnému súdu rozhodnúť (či už pozitívne alebo negatívne) v tam stanovenej lehote,
na rozdiel od ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, kde uložil exekučnému súdu do 15 dní od
doručenia žiadosti „poveriť“ exekútora, aby exekúciu vykonal. Obdobnú paralelu možno nájsť i v odvolaní
proti rozhodnutiam v exekučnom konaní, ktoré v zásade nie je prípustné (§ 202 ods. 2 OSP), pokiaľ
Exekučný poriadok výslovne vo svojich ustanoveniach nezakotvuje, že odvolanie prípustné je a taktiež
i v ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku (napr. § 16 ods. 1, § 75 ods. 4, 5, § 92 ods. 5, §
95 ods. 3 atď.), ktoré sa na exekučné konanie použijú, ak Exekučný poriadok neustanovuje inak (§
251 ods. 4 OSP). Vzhľadom na cieľ a zásady Exekučného poriadku, na ktorých je budovaný, preto
jeho ust. § 44 ods. 2 nie je možné interpretovať extenzívnym spôsobom tak, ako to predkladá žalobca.
Vychádzajúc z týchto záverov v danej veci s ohľadom na skutočnosť, že žiadosť súdneho exekútora o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola exekučným súdom zamietnutá, nedošlo tak z jeho strany
k porušeniu povinnosti vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote. Žalobca preto nepreukázal
základ žalobného nároku.
Zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o
zmene niektorých zákonov je osobitným zákonom upravujúcim podmienky a spôsob náhrady škody,
ktorá vznikla pri výkone verejnej moci. Na to, aby štát zodpovedal za škodu spôsobenú orgánom
vykonávajúcim verejnú moc, musia byť splnené podmienky zodpovednosti za škodu podľa tohto zákona.
Jednou zo základných podmienok zodpovednosti štátu je, aby bola škoda spôsobená pri výkone
verejnej moci orgánom, ktorý verejnú moc vykonáva niektorým zo spôsobov v zákone špecifikovaným.
Druhým predpokladom je vznik škody alebo nemajetkovej ujmy a treťou podmienkou je, aby medzi
konaním, ktoré viedlo k vzniku škody a samotnou škodou, bola daná priama príčinná súvislosť. Dôkazné



bremeno na preukázanie splnenia týchto podmienok znáša poškodený a ak preukáže ich splnenie,
štát sa svojej zodpovednosti zbaviť nemôže, keďže zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi
verejnej moci, má charakter objektívnej zodpovednosti bez ohľadu na zavinenie. Z hľadiska spôsobu,
akým bola škoda spôsobená, zákon rozlišuje základné dva okruhy zodpovednosti za škodu a to
zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím (§ 5 a § 6) a zodpovednosť za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom (§ 9). I keď zákon explicitne nedefinuje pojem „nesprávny
úradný postup“, vo všeobecnosti za takýto možno považovať porušenie pravidiel predpísaných právnymi
normami pre konanie štátneho orgánu pri jeho činnosti súvisiacej s výkonom verejnej moci, ktorý sa
dotýka individuálnych práv a povinností účastníkov daného konania. Z ust. § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003
Z. z. vyplýva, že za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej
moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť takéhoto orgánu,
zbytočné prieťahy v konaní, ako aj iný nezákonný zásah do práv a právom chránených záujmov fyzických
a právnických osôb. Rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je
závislé od posúdenia príčinnej súvislosti medzi týmto postupom a vzniknutou škodou ako jedným
z rozhodujúcich predpokladov pre vznik škody. Ide teda o objasnenie príčin, ktoré viedli k určitému
výsledku a o starostlivé zváženie všetkých príčinných súvislostí. Z hľadiska objektívnej zodpovednosti
štátu ide teda o vzťah príčinnej súvislosti vtedy, ak škoda vznikla následkom škodovej udalosti, teda ak
je doložené, že nebyť škodovej udalosti, nedošlo by ku škode. Nesprávny postup orgánu štátu musí byť
vždy so vznikom škody vo vzťahu príčiny a následku.
Z výsledkov vykonaného dokazovania súdom prvého stupňa a ním prijatých záverov vyplýva, že žalobca
nepreukázal nesprávny úradný postup exekučného súdu v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z., čím nebol
naplnený základný predpoklad pre zodpovednosť žalovaného za žalobcom v tomto konaní požadovanú
náhradu škody a nemajetkovú ujmu. Odvolací súd dodáva, že pokiaľ žalobca nedisponoval spôsobilým
exekučným titulom, nemohol sa v rámci exekúcie vôbec domôcť ani nároku od povinného vyplývajúceho
mu z úverovej zmluvy, a preto s rozhodcovským rozsudkom ako nulitným aktom v exekučnom konaní sa
ani nemôže spájať vznik akejkoľvek škody oprávneného pre samotnú nemožnosť realizácie exekúcie.
Premieta sa tu tak stará zásada rímskeho práva: „Ius ex iniuria non orfitur“ (právo nevzniká z bezprávia).
Vzhľadom k uvedenému odvolací súd napadnutý rozsudok podľa § 219 ods. 1 OSP v celom rozsahu
potvrdil, pretože je vo výroku vecne správny.
O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 a § 151 ods.
1 OSP tak, že žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, keď si ich náhradu neuplatnil.
Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 posledná veta zák. č.
757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.