{"guid": "067a6be9-8ad7-4d4f-a2d4-322d5057ddd3:e18d2977-7ba6-4ef1-9592-2a42ec9e388d", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2015:6812206403.1", "spisova_znacka": "15Co/136/2015", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 15Co/136/2015 z 10. 11. 2015", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica z 10. novembra 2015, sp. zn. 15Co/136/2015, ECLI:SK:KSBB:2015:6812206403.1", "identifikacne_cislo": "6812206403", "sud": {"guid": "sud_138", "nazov": "Krajský súd Banská Bystrica", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-banska-bystrica"}, "sudca": "JUDr. Petra Priečinská", "sudca_id": 497, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-petra-priecinska-497", "datum_vydania": "2015-11-10", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2003/514", "nazov": "zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/514-2003"}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/e18d2977-7ba6-4ef1-9592-2a42ec9e388d", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2015:6812206403.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBB:2015:6812206403.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBB:2015:6812206403.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 15Co/136/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6812206403
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 11. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Klaudia Kosková
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2015:6812206403.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Klaudie Koskovej a sudcov
JUDr. Jaroslava Mikulaja a JUDr. Jaroslava Galla, v právnej veci navrhovateľa POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného spoločnosťou Fridrich Paľko, s.r.o.,
so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti odporcovi Slovenská republika, zastúpená
Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, Bratislava, Župné nám. 13, o náhradu škody a
nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Revúca zo dňa 07. 10.
2014, č. k.: 6C/229/2012-78, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu   p o t v r d z u j e.

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd návrh navrhovateľa zamietol a odporcovi náhradu trov konania
nepriznal. Rozhodnutie odôvodnil tým, že navrhovateľ sa návrhom na začatie konania domáhal
vyčíslenej náhrady škody  vo výške 2 851,17 €  a nemajetkovej ujmy 570,23 €  podľa zákona č. 514/2003
Z. z. spôsobenej okresným súdom v exekučnom konaní (4Er/23/2011) vo veci z titulu zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci podľa zákona č. 514/2003 Z. z. Odporca s návrhom
nesúhlasil.

Okresný súd z vykonaného dokazovania mal preukázané, že žiadosť súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie bola exekučnému súdu doručená dňa 17. 01. 2011 a exekučný súd
ju zamietol uznesením zo dňa 13. 07. 2011.

Súd zdôraznil, že Exekučný poriadok v paragrafe 44 ods. 2 upravuje 15 dňovú lehotu na preskúmanie
žiadosti o udelenie poverenia, ktorá ale neplatí v prípade exekučných titulov podľa § 41 ods. 2 písmena
c) a b) Exekučného poriadku. V preskúmavanej exekúcii bol exekučným titulom rozhodcovský rozsudok
rozhodcovského súdu. Pretože ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písmena d) Exekučného poriadku,
na jeho preskúmanie súd nemá stanovenú zákonnú lehotu.   Zároveň poukázal na to, že Ústavný súd
Slovenskej republiky vo viacerých svojich rozhodnutiach  vyslovil názor, že táto lehota neplatí v prípade
negatívneho rozhodnutia exekučného súdu o žiadosti o udelenie poverenia (napr. II. ÚS 245/2013,
IV. ÚS 606/2012).

Keďže navrhovateľ nepreukázal, že by boli splnené zákonné podmienky pre zodpovednosť štátu podľa
zákona o zodpovednosti za škodu, a tým ani splnenie predpokladov pre priznanie náhrady škody a
nemajetkovej ujmy, žalobu ako neodôvodnenú v celom rozsahu zamietol.



Proti rozsudku okresného súdu podal navrhovateľ včas odvolanie. Domáhal sa zrušenia napadnutého
rozsudku a vrátenia veci okresnému súdu na ďalšie konanie. Vyjadril názor, že vo veci rozhodoval
vylúčený sudca. Okresný súd rozhodol v jeho neprítomnosti, hoci na tento postup neboli splnené
zákonné podmienky. Trval na osobnej účasti jeho právneho zástupcu na pojednávaní, ktoré bude vedené
nestranným sudcom na nestrannom súde. Okresný súd nemohol rozhodnúť vo veci samej, pretože v
čase rozhodnutia nebolo ešte právoplatné uznesenie o zamietnutí jeho návrhu na prerušenie konania.
Okresný súd mu odňal možnosť konať pred súdom, pretože sa nemal možnosť vyjadriť k tvrdeniam
odporcu ani                   k vykonaným dôkazom, na ktorých okresný súd založil svoje rozhodnutie, čím
došlo aj                   k porušeniu jeho práva na kontradiktórne konanie. Tvrdenia okresného súdu o dodržaní
zákonných lehôt v exekučnom konaní nekorešpondujú s časovými úsekmi uvedenými                       v
odôvodnení napadnutého rozsudku. Neboli splnené zákonné podmienky na rozhodnutie              v
jeho neprítomnosti a okresný súd vykonal dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia
dôvodu určil sám. Zdôraznil presvedčenie o porušení jeho práva v exekučnom konaní na rozhodnutie v
zákonnej lehote a vyjadril nepochopenie nad postupom okresného súdu, ktorý nekonštatoval porušenie
jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, hoci zistil nedodržanie príslušnej zákonnej
lehoty zo strany exekučného súdu. Napadnutý rozsudok označil za nepreskúmateľný, pretože sa vôbec
nezaoberá uplatnenou majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou.

Poukázal na to, že súd sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou
pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla                 v príčinnej
súvislosti s konaním dlžníka. Súd úplne ignoroval všetky tvrdenia navrhovateľa                    o
majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na udržiavanie a správu informačného systému. Namietol, že súd
v rozhodnutí nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva navrhovateľa na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov zaručeného článkom 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj právu
na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného článkom 6 ods. 1 Európskeho dohovoru ochrane
ľudských práv a základných slobôd a práva na rozhodnutie v zákonom stanovenom čase.  Súd sám
zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a pre túto nečinnosť a nesprávny
úradný postup nenašiel žiadne objektívne udržateľné ospravedlňujúce dôvody. Napriek tomu, že súd
zistil porušenie práva, nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa nevyjadril.

Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu danom ustanovením § 212 ods. 1 O. s. p. a
bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a rozsudok okresného súdu podľa § 219 ods.
1 a 2 O. s. p. ako vecne správny potvrdil.

Podľa § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v
odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s výrokom ako aj odôvodnením daného rozsudku. Na
zvýraznenie jeho správnosti dodáva, že zo spisu okresného súdu vyplýva, že návrhom na začatie
konania sa navrhovateľ voči odporcovi domáhal vyčíslenej náhrady škody a nemajetkovej ujmy
spôsobenej okresným súdom ako exekučným súdom v exekučnom konaní tvrdeným nesprávnym
úradným postupom, t.j. zamietnutím žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie po uplynutí zákonnej lehoty a súčasne preskúmaním vecnej správnosti predloženého
exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku) v rozpore so zákonom. Navrhovateľ navrhol vykonať
dokazovanie len konkrétnym exekučným spisom okresného súdu. Priamo v návrhu na začatie konania
vzniesol navrhovateľ námietku zaujatosti všetkých sudcov okresného súdu, o ktorej riadne rozhodol
nadriadený súd tak, že zákonného sudcu z prejednávania a rozhodovania prejednávanej veci nevylúčil.
Okresný súd doručil návrh navrhovateľa odporcovi na vyjadrenie, obidvom účastníkom konania doručil
písomné poučenie účastníka konania, okrem iného aj podľa § 120 ods. 4                 O. s. p.
Vyjadrenie odporcu k návrhu riadne doručil navrhovateľovi prostredníctvom pošty. K spisu okresného
súdu je pripojený v napadnutom rozsudku uvedený konkrétny exekučný spis ohľadne exekučného
konania, v ktorom mala byť navrhovateľovi podľa návrhu nesprávnym úradným postupom exekučného
súdu spôsobená tvrdená škoda.



Okresný súd na prejednanie veci nariadil pojednávanie na ktoré sa zástupca navrhovateľa nedostavil,
hoci doručenie predvolania mal riadne vykázané. Pokiaľ žiadal zrušiť nariadené pojednávanie a prerušiť
konanie, odvolací súd vo vzťahu k odvolacím námietkam poukazuje za súvisiace rozhodnutie, a to
rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 11. 11. 2015 sp. zn. 15Co/135/2015, ktorým
zamietol návrh navrhovateľa na prerušenie konania.

Podľa § 101 ods. 2 O. s. p. súd  pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinný. Ak sa riadne predvolaný
účastník nedostaví na pojednávanie, ani nepožiadal z dôležitého dôvodu               o odročenie, môže súd
vec prejednať v neprítomnosti takého  účastníka; prihliadne pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané
dôkazy.

Odňatím možnosti konať pred súdom možno rozumieť postup súdu, ktorým znemožňuje účastníkovi
konania realizáciu procesných práv priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom. Musí však ísť o
znemožnenie realizácie konkrétnych procesných práv, ktoré by inak účastník mohol pred súdom uplatniť,
a z ktorých bol v dôsledku nesprávneho postupu  súdu vylúčený.  Ustanovenie § 101 ods. 2 O. s.
p. dáva súdu možnosť prejednať vec aj v neprítomnosti účastníka, resp. jeho zástupcu. Môže tak
urobiť, ak sa riadne predvolaný účastník nedostaví a ani nepožiada z dôležitého dôvodu o odročenie
pojednávania. Občiansky súdny poriadok bližšie nekonkretizuje, čo treba považovať za dôležitý dôvod,
ktorý bráni súdu vec prejednať v neprítomnosti účastníka. Takýto dôležitý dôvod, pre ktorý sa účastník
nemôže zúčastniť pojednávania a žiada o jeho odročenie, sa musí vzhľadom na prekážku, ktorá mu v
tom bráni, vyznačovať nepredvídateľnosťou, závažnosťou, rozsahom alebo z iných dôvodov aspektom
ospravedlniteľnosti. Pritom môže ísť nielen o udalosti majúce objektívnu povahu (nezávisle od vôle
účastníka), ale aj okolnosti spôsobené samým účastníkom alebo ním inak zavinené, ak ich možno v
danej situácii najmä s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu a na pomery účastníka považovať za
dôležité.

Podľa § 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti, a aby sa mohol vyjadril ku všetkým vykonávaným dôkazom.
Občiansky súdny poriadok upravujúci postup súdu a účastníkov v občianskom súdnom konaní ústavou
zaručené právo osobnej prítomnosti na súdnom konaní zabezpečuje tak, že ukladá súdu, ak zákon
neustanovuje inak, nariadiť na prejednanie veci samej pojednávanie a predvolať naň účastníkov konania
(§ 115 ods. 1                  O. s. p.), a to tak, aby mali dostatok času na prípravu, spravidla najmenej
5 dní pred dňom keď sa má  pojednávanie konať. Ak súd nariadi pojednávanie, môže vec prejednať v
neprítomnosti  riadne predvolaného účastníka len vtedy, ak účastník nepožiadal z dôležitého dôvodu o
odročenie pojednávania (§ 101 ods. 2 O. s. p.). Možnosť prejednať  vec                                  v neprítomnosti
účastníka (zástupcu) treba posudzovať vždy vzhľadom na všetky okolnosti daného prípadu, pričom
treba mať na zreteli, že zúčastniť sa prejednávania právnej veci pred súdom je neodňateľným právom
účastníka konania, a to v každom štádiu procesného postupu, pokiaľ zákon neustanovuje inak, ak na
tomto svojom práve účastník trvá. Zákon však bližšie nešpecifikuje, čo treba považovať za dôležitý
dôvod, danosť ktorého bráni súdu prejednať vec v neprítomnosti účastníka.

Odvolací súd preskúmal všetky podstatné odvolacie námietky navrhovateľa ako aj predchádzajúce
konanie spolu s napadnutým rozsudkom okresného súdu, pričom sa v plnom rozsahu stotožňuje so
skutkovými a právnymi závermi okresného súdu, osvojuje si dôvody napadnutého rozsudku okresného
súdu a v zmysle § 219 ods. 2 O. s. p. na ne v celom rozsahu poukazuje. Okresný súd na základe
vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktoré aplikoval správne ustanovenia
právnych predpisov a súčasne vec správne právne posúdil. Záver okresného súdu o nenaplnení
predpokladov zodpovednosti odporcu za škodu považuje aj odvolací súd v celom rozsahu za správny,
pretože navrhovateľ nepreukázal tvrdený nesprávny úradný postup exekučného súdu v spornom
exekučnom konaní. Z dôvodu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania navrhovateľa viazaný
(§ 212 ods. 1                      O. s. p.), pri posudzovaní veci sa zaoberal len námietkami navrhovateľa
uvedenými                              v odvolaní a procesným postupom okresného súdu, ktorý predchádzal vydaniu
napadnutého rozsudku z hľadiska, či došlo k vadám, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci (§ 212 ods. 3 O. s. p.).

Odvolacia námietka navrhovateľa, že v prejednávanej veci rozhodoval vylúčený sudca, nie je dôvodná.
Tvrdenie o vylúčení zákonného sudcu z prejednávania a rozhodovania veci založil navrhovateľ na
argumente, že tento je sudcom rovnakého súdu, ktorý mu ako exekučný súd svojim nesprávnym



úradným postupom mal spôsobiť uplatnenú škodu. Súdna prax dospela k ustálenému záveru, že dôvod
na vylúčenie sudcu nezakladá sama skutočnosť, že sudca má prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej
odporcom je súd, na ktorom tento sudca vykonáva súdnictvo (pozri napríklad uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Nc/14/2010 zo dňa 31. 05. 2010). Dôvodom na vylúčenie sudcu
nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne podľa tvrdenia navrhovateľa
svojím nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť odporcu za majetkovú
škodu a nemajetkovú ujmu (pozri napríklad uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 6Cdo/201/2013 zo dňa 19.06.2013, sp. zn. 3Cdo/102/2013 zo dňa 11.03.2013 alebo sp. zn.
3Cdo/202/2013 zo dňa 12.09.2013, rovnako aj uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn.
30Cdo/727/2011 zo dňa 27.04.2012). O navrhovateľom vznesenej námietke zaujatosti zákonného sudcu
riadne rozhodol nadriadený  súd.  Z rozhodovania nebol vylúčený zákonný sudca.

Odvolacia námietka navrhovateľa, že mu okresný súd uskutočnením pojednávania              v
jeho neprítomnosti a vykonaním dokazovania exekučným spisom v jeho neprítomnosti odňal možnosť
konať pred súdom a porušil jeho právo na kontradiktórne konanie, tiež nie je dôvodná. Z obsahu spisu
vyplynulo, o námietke zaujatosti sudcov okresného súdu vznesenej navrhovateľom nadriadený súd
riadne rozhodol. Nesúhlas navrhovateľa s rozhodnutím nadriadeného súdu nie je dôležitým dôvodom
na odročenie pojednávania, pretože navrhovateľovi zostáva zachovaný odvolací dôvod spočívajúci v
tvrdení, že rozhodoval vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/ O. s. p. v spojení s § 221 ods. 1 písm.
g/ O. s. p.). Zo spisu okresného súdu vyplýva, že navrhovateľovi bolo riadne doručené predvolanie
na pojednávanie a vyjadrenie odporcu k návrhu. K odňatiu možnosti navrhovateľa konať pred súdom
nedošlo ani v rámci dokazovania. Okresný súd sa oboznámil s exekučným spisom, ktorý ako dôkaz
navrhol vykonať samotný navrhovateľ priamo v návrhu na začatie konania s tým, že navrhovateľ bol
účastníkom uvedeného exekučného konania a teda obsah exekučného spisu z hľadiska tvrdených
skutočností o dobe od podania žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do rozhodnutia
exekučného súdu o jej zamietnutí mu bol nepochybne známy, pretože z exekučného spisu vyplýva,
že všetky rozhodnutia boli navrhovateľovi riadne doručené. Substancovať svoje skutkové tvrdenia je
žalobca povinný už v žalobe. Civilný proces sa uberá trendom koncentrácie civilného súdneho konania,
preto nie je možné uvažovať o degradácii zásady kontradiktórnosti, na ktorú poukazuje žalobca. Žalobca
sám svojou neúčasťou na pojednávaní, na ktoré bol riadne a včas predvolaný, zmaril svoju možnosť
vlastným zavinením dôsledne uplatňovať svoje práva a chrániť svoje záujmy, pričom Občiansky súdny
poriadok  (§ 101 ods. 2 O. s. p.) umožňuje v rámci princípu arbitrárneho poriadku uskutočniť konanie
tak, aby bolo vydané meritórne rozhodnutie i bez súčinnosti účastníkov. Z hľadiska okolností uvedeného
konkrétneho prípadu nedošlo                k porušeniu práva účastníkov na spravodlivý proces bez
toho, aby bola  zároveň narušená plynulosť priebehu súdneho konania. Odvolací súd je toho názoru, že
dôvody uvádzané žalobcom nebolo možné považovať za dôležité dôvody pre odročenie pojednávania
podľa ustanovenia § 101 ods. 2 O. s. p., pretože  navrhovateľ a jeho právny zástupca si sami zmarili
možnosť zrealizovať na pojednávaní svoje procesné oprávnenia (napr. navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa
k vykonaným dôkazom a k tvrdeniam protistrany). Súčasne v tejto veci neexistoval iný dôležitý dôvod
na odročenie pojednávania.

Odvolací súd v zhode s okresným súdom dospel k záveru, že k odňatiu možnosti navrhovateľa konať
pred súdom nedošlo ani postupom okresného súdu, ktorý by napadnutým rozsudkom rozhodol vo veci
samej pred nadobudnutím právoplatnosti uznesenia o zamietnutí návrhu navrhovateľa na prerušenie
konania. Prerušenie konania prichádza do úvahy vtedy, ak počas konania nastane  prekážka postupu
konania, ktorá je v zásade odstrániteľná procesným postupom súdu. Procesná teória hovorí o tzv.
obligatórnom a fakultatívnom prerušení konania. Ust. § 109 ods. 2  O. s. p. upravuje  tzv. fakultatívne
prerušenie konania, to znamená také prerušenie konania, ktoré nie je pre samotné konanie nevyhnutné.
Pod uvedený prípad spadá aj rozhodovanie o návrhu na prerušenie konania v zmysle § 109 ods. 2 písm.
c) O. s. p. Pokiaľ zo strany navrhovateľa bol podaný na prvostupňový súd návrh na prerušenie konania do
právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorej predmetom je rozhodnutie
o porušení práva žalobcu na  zákonného sudcu a práva na nestranný súd, takýto návrh automaticky
nezakladá povinnosť súdu prerušiť konanie. V danom prípade nenastali dôvody, pre ktoré by súd musel
konanie prerušiť, pretože rozhodnutie nezáviselo od otázky, ktorú konajúci súd nie je oprávnený riešiť.

Odvolací súd v tejto súvislosti konštatuje, že v danom prípade neboli splnené obligatórne ani fakultatívne
podmienky pre prerušenie konania podľa ustanovenia § 109 ods. 1, 2 O. s. p., preto okresný súd



postupoval správne, keď návrh žalobcu na prerušenie konania zamietol. Skutočnosť, že okresný súd
v jeden deň rozhodol o zamietnutí návrhu na prerušenie konania a následne rozhodol vo veci samej
(vzhľadom na neodôvodnenosť návrhu na prerušenie konania a vecnú správnosť rozhodnutia okresného
súdu o zamietnutí návrhu na prerušenie konania), nemožno v žiadnom prípade hodnotiť (s prihliadnutím
na zásadu hospodárnosti konania) ako procesný postup okresného súdu, ktorý by založil vadu konania,
ktorá by mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Je plne v súlade                              s
požiadavkou hospodárnosti konania, aby súd o návrhu na prerušenie konania rozhodol tým istým
rozhodnutím, ktorým rozhoduje vo veci samej alebo samostatným uznesením aj v ten istý deň. Okrem
procesnej ekonómie je uvedený postup v súlade i s požiadavkou efektivity rozhodovania a úsilím v čo
najkratšom  čase zaviesť medzi účastníkmi stav právnej istoty.

Navrhovateľ v odvolaní spochybnil záver okresného súdu o nepreukázaní nesprávneho úradného
postupu exekučného súdu, keď trval na porušení svojho práva na rozhodnutie                      v zákonnej
lehote. Odvolací súd v plnom rozsahu súhlasí aj so záverom okresného súdu                       o nepreukázaní
nesprávneho úradného postupu exekučného súdu pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie ako jedného z predpokladov zodpovednosti odporcu za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Ťažisko argumentácie navrhovateľa o nesprávnom úradnom
postupe exekučného súdu spočívalo v tvrdení, že                       k zamietnutiu žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie došlo po uplynutí zákonnej pätnásťdňovej lehoty.
Súdna prax sa však ustálila na závere, že lehota pätnásť dní od doručenia žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie neplatí, ak exekučný súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu
na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom a musí rozhodnúť o zamietnutí žiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (pozri napríklad uznesenia Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. IV.ÚS/605/2012 zo dňa 14.12.2012, sp. zn. II.ÚS/520/2012 zo dňa 10.07.2013, sp. zn.
II.ÚS/248/2013 zo dňa 25.04.2013 alebo sp. zn. II.ÚS/112/2013 zo dňa 13.02.2013). Preto v prípade,
ak okresný súd v zhode s odvolacím súdom z pripojeného exekučného spisu zistil, že žiadosť súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola exekučnému súdu doručená dňa 29.
11. 2010 (v tejto súvislosti odvolací súd podotýka, že vo vzťahu k nesprávnemu úradnému postupu
exekučného súdu nie je rozhodujúce, kedy začalo samotné exekučné konanie) a exekučný súd ju
zamietol uznesením zo dňa 13. 07. 2010, uvedený postup a obdobie nemožno považovať za nesprávny
úradný postup (prieťahy v konaní) a je plne odôvodnený potrebou skúmania formálnej a materiálnej
vykonateľnosti predloženého exekučného titulu. Z exekučného spisu vyplýva, že exekučný súd nebol v
uvedenom období nečinný a vykonával viaceré procesné úkony vedúce                           k rozhodnutiu
o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Odvolací súd podotýka,
že vzhľadom na množstvo exekučných konaní, ktoré navrhovateľ iniciuje pred okresným súdom, je
ústavne akceptovateľná aj relatívne dlhšia lehota nevyhnutne potrebná na vykonanie tejto činnosti (pozri
napríklad uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV.ÚS/606/2012 zo dňa 14.12.2012
alebo sp. zn. II.ÚS/245/2013 zo dňa 25.04.2013).

Za nesprávny úradný postup exekučného súdu nie je možné považovať ani to, že po doručení žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na základe rozhodcovského rozsudku
pristúpil exekučný súd k riešeniu otázky, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe platne uzavretej
rozhodcovskej zmluvy (rozhodcovskej doložky). Súdna prax dospela k ustálenému záveru, že pokiaľ
oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozhodcovský rozsudok, je
exekučný súd nielen oprávnený, ale aj povinný už v tomto štádiu konania z vlastnej iniciatívy riešiť
otázku, či právomoc rozhodcovského súdu bola založená platne uzavretou rozhodcovskou zmluvou ako
podmienku materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu, keď týmto postupom nedochádza              k
preskúmaniu vecnej správnosti predloženého exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku), ale len k
posúdeniu, či predložený exekučný titul je v súlade so zákonom; ak exekučný súd zistí, že právomoc
rozhodcovského súdu bola založená na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy, je povinný z toho
vyvodiť všetky právne dôsledky tak, aby zmluvná strana (spotrebiteľ) nebola neplatnou rozhodcovskou
zmluvou viazaná, t.j. exekučný súd je povinný žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia
zamietnuť (porovnaj napríklad uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/146/2011
zo dňa 13.10.2011 uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej
republiky pod č. R 46/2012, sp. zn. 3MCdo/11/2010 zo dňa 26.09.2011 uverejnené v Zbierke stanovísk
najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 47/2012, sp. zn. 6Cdo/105/2011
zo dňa 10.10.2012 uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu                           a rozhodnutí



súdov Slovenskej republiky pod č. R 66/2013 a sp. zn. 5Cdo/230/2011 zo dňa 18.09.2012 uverejnené
v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 68/2013, ale aj
uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1MCdo/15/2012 zo dňa 22.05.2013, sp. zn.
2Cdo/239/2012 zo dňa 30.04.2013, sp. zn. 4Cdo/88/2013 zo dňa 24.10.2013, sp. zn. 5MCdo/25/2012 zo
dňa 12.06.2013, sp. zn. 7Cdo/235/2012 zo dňa 12.06.2013 a mnohé iné; pozri aj uznesenia Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp. zn. I.ÚS/381/2012 zo dňa 22.08.2012, sp. zn. II.ÚS/545/2010 zo dňa
09.12.2010 a sp. zn. IV.ÚS/60/2011 zo dňa 03.03.2011 ako aj uznesenie Súdneho dvora Európskej únie
vo veci zn. C-76/2010 Pohotovosť, s.r.o. proti J. K. zo dňa 16.11.2010). Od tohto záveru nie je žiadny
dôvod odkloniť sa ani v prejednávanej veci.

Odvolací súd dodáva, že podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, účinného v čase podania žiadosti
súdneho exekútora, prvostupňový súd nebol viazaný 15 dňovou lehotou, pretože táto lehota neplatí, ak
ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d), keďže takýto právny stav platí od 01. 06. 2010.

Navrhovateľ v odvolaní namietal aj nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku, ktorý sa podľa
neho vôbec nezaoberá uplatnenou majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou. Ani v tomto smere
však nemožno podľa názoru odvolacieho súdu okresnému súdu nič vytknúť. Nakoľko navrhovateľ
v konaní nepreukázal jeden z kumulatívnych obligatórnych predpokladov zodpovednosti odporcu za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (t. j. nesprávny úradný postup exekučného súdu), v súlade
so zásadou hospodárnosti konania nebolo potrebné sa v odôvodnení rozsudku osobitne zaoberať
nepriznaním uplatnenej škody       a nemajetkovej ujmy. Táto skutočnosť preto v žiadnom prípade
nespôsobuje navrhovateľom tvrdenú nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku.

Z dôvodov vyššie uvedených odvolací súd  nepovažoval žiadne odvolacie námietky navrhovateľa za
dôvodné a preto napadnutý rozsudok okresného súdu podľa § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. v celom rozsahu
ako vecne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ust. § 224 ods. 1 O. s. p. a § 142 ods. 1
O. s. p. v spojení s § 151 O. s. p., keď odporcovi, ktorý bol v odvolacom konaní úspešný, náhradu trov
odvolacieho konania nepriznal, nakoľko návrh na náhradu trov odvolacieho konania nepodal.

Senát krajského súdu prijal toto rozhodnutie pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "6C/229/2012", "guid": "9d7af58f-efed-4758-a170-e90862118acc:617fc247-223d-42d2-bd0c-c8c61636f741", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:87a50867-7031-49ac-996f-80f99700c6f8", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 245/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 245/2013 z 25. 4. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-04-25", "citacie_n": 328, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:87a50867-7031-49ac-996f-80f99700c6f8"}, {"guid": "ussr:0bd7ef8a-0abb-4f1e-9c98-8857fcb54031", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 606/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 606/2012 z 14. 12. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-12-14", "citacie_n": 1636, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0bd7ef8a-0abb-4f1e-9c98-8857fcb54031"}, {"guid": "067a6be9-8ad7-4d4f-a2d4-322d5057ddd3:a816c8df-d737-469e-a88e-68eb89e5e244", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2015:6812206403.1", "spisova_znacka": "15Co/136/2015", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 15Co/136/2015 z 10. 11. 2015", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2015-11-10", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2015:6812206403.1"}, {"guid": "ac11dfa4-2450-4379-8654-636a311ad781:c09043c0-81eb-4f08-b5af-b0f221240041", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2015:8514200541.2", "spisova_znacka": "15Co/135/2015", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 15Co/135/2015 z 23. 6. 2015", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2015-06-23", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2015:8514200541.2"}, {"guid": "8f215db3-9150-42aa-8ff6-e5085d01d4d4:d5463706-4f10-430f-8c11-da342ec1b4b5", "ecli": null, "spisova_znacka": "4Er/23/2011", "nazov": "Uznesenie Okresného súdu Partizánske sp. zn. 4Er/23/2011 z 26. 6. 2012", "sud": "Okresný súd Partizánske", "datum_vydania": "2012-06-26", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/8f215db3-9150-42aa-8ff6-e5085d01d4d4:d5463706-4f10-430f-8c11-da342ec1b4b5"}], "citovane_v": []}