Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 6Co/162/2016 z 29. 5. 2016 Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 29. mája 2016, sp. zn. 6Co/162/2016, ECLI:SK:KSBA:2016:1114208978.1 Krajský súd Bratislava | 6Co/162/2016 | ECLI:SK:KSBA:2016:1114208978.1 | 2016-05-29 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci Citované ustanovenia: OSP, § 219 ods. 1 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/977b69b6-6d53-48d0-b960-933c90ea2893 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2016:1114208978.1 Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 6Co/162/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1114208978
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 05. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Murgaš
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1114208978.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Murgaša a sudcov
JUDr. Branislava Krála a JUDr. Dariny Kuchtovej v právnej veci žalobcu: Ľ. U., V. M. Č.. XXX, V.,
zast. advokátom JUDr. Martinom Olosom, ul. Karola Kašjaka č. 1, Rajecké Teplice, proti žalovanej:
Slovenská republika, zast. Generálnou prokuratúrou SR, Štúrova ul. č. 2, Bratislava, o 1 765,84 eur
s prísl., na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo 4. decembra 2015 č.k.
19C/71/2014-95, pomerom hlasov 3:0, takto

r o z h o d o l :

Napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa sa p o t v r d z u j e .
Žalovanej sa nepriznáva náhrada trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia 1
765,84 eur s prísl. z titulu náhrady škody podľa zák. č. 514/2003 Z.z. Žalovanej súd prvého stupňa
nepriznal právo na náhradu trov konania.
Súd prvého stupňa vykonaným dokazovaním zistil, že na základe trestného oznámenia F. T. a jeho
doplnenia bol žalobca dňa 6.11.2009 na ORPZ Žilina vypočutý ako zadržaný - podozrivý. Žalobca
vypovedal, že bola u neho v tento deň vykonaná prehliadka vozidla, garáže a záhrady, ako aj domová
prehliadka, pričom sa u neho nič nenašlo, nikdy nevlastnil nelegálnu zbraň ani granáty. K predmetu
výsluchu vypovedal, že keď si jeho bývalý penzión prenajal T., tak mu dal všetok servis, reštauračné
zariadenia, pričom on mu mal dať za to 30 000 Sk. Peniaze mu však nedal. Keďže nevedel, akým
spôsobom má od neho tie peniaze získať, tak si vymyslel, že „mám na ruke samopal a 500 nábojov za
30.000 Sk“. Žalobca ďalej vypovedal : „Tiež mi nechcel zaplatiť sumu 5,6 mil. Sk, tak som mu zo srandy
povedal, že ak nevyplatí tú sumu teda tých 5,6 mil. Sk U., tak že to nebude ani jeho ani U., že tam
dám 4 granáty, do každého rohu a zrovnám to so zemou.“ Následne ORPZ Žilina vydalo dňa 9.12.2009
uznesenie o začatí trestného stíhania žalobcu pre zločin vydierania podľa § 189 ods. 1, 2 Tr. zák. Žalobca
toto uznesenie prevzal dňa 18.12. 2009. Sťažnosť voči tomuto uzneseniu podal jeho obhajca až dňa
4.1.2010 písomne na poštovom úrade. Túto sťažnosť Okresná prokuratúra Žilina uznesením z 29.1.2010
č.k. 1Pv 1245/09-5 zamietla ako podanú oneskorene. Sťažnosť teda nebola meritórne prejednaná s
odkazom na § 192 Tr. por. (žalobca splnomocnil advokáta JUDr. Martina Olosa ako obhajcu v trestnej
veci dňa 23. 12. 2009 - č.l. 11 vyšetrovacieho spisu.). Okresná prokuratúra Žilina podala dňa 12.1.2011
na OS v Žiline obžalobu na obvineného - žalobcu v bode 1 pre prečin nebezpečného vyhrážania podľa §
360 Tr. zák. a v bode 2 pre zločin vydierania podľa § 189 ods. 1 Tr. zák. Z obsahu pripojeného súdneho
spisu Okresného súdu v Žiline sp. zn. 22T 5/2011 súd prvého stupňa zistil, že žalobca bol rozsudkom
z 24.7.2012 č. k. 22T 5/2011-271 oslobodený spod obžaloby pre prečin nebezpečného vyhrážania a
pre zločin vydierania s poukazom na to, že prokurátor na hlavnom pojednávaní ustúpil spod obžaloby
podľa § 239 ods. 2 Tr. por. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 24.7.2012. Žalobca podal dňa 27.5.
2013 na Ministerstvo vnútra SR žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobnej



nezákonným rozhodnutím podľa § 15 zák. č. 514/2003 Z.z. Táto žiadosť bola postúpená na Generálnu
prokuratúru SR. Generálna prokuratúra SR listom z 23.10.2013 žalobcovi oznámila, že jeho žiadosť
považuje za nedôvodnú a túto odmieta a to najmä z dôvodu, že prokurátor v prípravnom konaní ani pri
podaní obžaloby neporušil žiadne povinnosti stanovené zákonom a jeho rozhodnutia teda nemajú znaky
nezákonného rozhodnutia podľa § 15 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. Generálna prokuratúra SR zdôraznila,
že ku kompletnej zmene výpovede priamej svedkyne N. došlo až na hlavnom pojednávaní a obžaloba
tak už nebola dôvodná. Z tohto skutkového stavu súd prvého stupňa vyvodil záver, že žaloba nie je
dôvodná. Žalobca bol v trestnom konaní vedenom pred OS Žilina sp. zn. 22T 5/2011 úspešný, keďže v
konečnom dôsledku bol právoplatne spod obžaloby oslobodený. Žiadne z rozhodnutí vydaných v rámci
predmetného trestného konania v prípravnom konaní však nebolo zrušené pre nezákonnosť, obdobne
ani v konaní pred súdom nedošlo k zrušeniu právoplatného súdneho rozhodnutia pre nezákonnosť.
K oslobodeniu žalobcu prispela tá okolnosť, že prokurátor spod obžaloby ustúpil, a to z dôvodu, že
v konaní pred súdom (po podaní obžaloby) svedkyňa N. zmenila výpoveď na hlavnom pojednávaní
oproti jej výpovede v prípravnom konaní, obdobne tak tvrdili svedkovia M. a T.. Vzhľadom na to, že
svedkyňa N. mala byť podľa vyjadrenia poškodeného priamou svedkyňou skutku uvádzaného v bode 1/
obžaloby, pričom svoje tvrdenia z prípravného konania označila na hlavnom pojednávaní za nepravdivé,
neexistoval žiaden dôkaz, ktorý by potvrdzoval poškodeným uvádzanú verziu incidentu. Obdobne
tomu tak bolo aj pri bode 2/ obžaloby. Ďalej súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku
doslova uviedol: „Extenzívnym výkladom zák. č. 514/2003 Z.z. bol síce judikatúrou prijatý záver, že z
pohľadu nároku na náhradu škody má rovnaký význam ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia
pre nezákonnosť aj zastavenie trestného stíhania, resp. oslobodenie spod obžaloby, ako to bolo v
tomto prejednávanom prípade, avšak uvedený záver nemôže byť prijímaný absolútne a bezvýhradne.
Za nezákonné nemôže byť automaticky považované každé začatie trestného stíhania, resp. každé
vznesenie obvinenia, ktoré neviedlo k právoplatnému odsúdeniu obvineného, resp. obžalovaného, bez
posúdenia a zohľadnenia osobitostí trestného prípadu.“ Súd prvého stupňa ďalej poukázal na to, že z
obsahu pripojeného vyšetrovacieho spisu OR PZ Žilina ČVS:ORP-1372/OVK-ZA-2009 vyplýva, že na
vydanie uznesenia o vznesení obvinenia orgánmi činnými v trestnom konaní voči žalobcovi boli v čase
jeho vydania splnené všetky zákonné predpoklady. V čase vydania uznesenia o vznesení obvinenia
existovala z dokazovania vykonaného v trestnom konaní, a to z výpovede poškodeného, svedkov, ako
aj z obsahu samotnej vyššie citovanej výpovede žalobcu ako podozrivého pravdepodobnosť o spáchaní
predmetných skutkov žalobcom, ktorá sa nepotvrdila práve zmenou výpovede priamej svedkyne N. na
hlavnom pojednávaní. V tejto súvislosti súd prvého stupňa poukázal na nález Ústavného súdu SR sp. zn.
II ÚS 163/2013-50 z 13.11.2013. V tomto náleze ústavný súd vyslovil, že „vydanie uznesenia o vznesení
obvinenia nemožno bez ďalšieho považovať za nezákonné, resp. odporujúce zákonu, iba z dôvodu,
že v čase jeho vydania existujúca pravdepodobnosť o spáchaní určitého skutku konkrétnou osobou
sa neskôr z rôznych dôvodov nepotvrdila“. Žalobca tiež podľa súdu prvého stupňa nesplnil zákonnú
podmienku definovanú v § 6 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z., ktorej splnenie je predpokladom na úspešné
uplatnenie nároku na náhradu škody. Podľa tohto ustanovenia právo podľa odseku 1 možno priznať iba
vtedy, ak poškodený podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných
predpisov. Splnenie tejto podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa. Keďže
obhajca žalobcu podal sťažnosť proti uzneseniu o vznesení obvinenia oneskorene, túto sťažnosť nie
je podľa súdu prvého stupňa možné považovať za podanie riadneho opravného prostriedku tak ako to
predpokladá § 6 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. Z tohto dôvodu s odkazom na § 192 Tr. por. prokuratúra
sťažnosť už meritórne nepreskúmavala a podľa § 193 ods. 1 písm. b) Tr. por. ju zamietla ako podanú
oneskorene. Prípad hodný osobitného zreteľa v prejednávanom prípade zistený nebol. Napokon súd
prvého stupňa poukázal na to, že k začatiu trestného konania prispel aj samotný žalobca a to svojimi
nevhodnými vyššie citovanými vyjadreniami, ktoré neskôr v rámci svojej výpovede označil za žart. S
poukazom na tieto závery súd prvého stupňa žalobu zamietol a o trovách konania rozhodol podľa § 142
ods. 1 O.s.p.

Proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie žalobca. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok
zmenil tak, že žalobe vyhovie. Uviedol, že „podľa judikatúry a súdnej praxe samotné právoplatné
oslobodenie obvineného spod obžaloby v trestnom konaní bez ďalšieho zakladá dôvod založený na tom,
že došlo tak z zrušeniu uznesenia o začatí trestného konania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť.“
Podľa žalobcu by mu nárok na náhradu škody nevznikol iba v prípade, ak by si trestné stíhanie
zavinil sám svojím konaním, čo napokon súd prvého stupňa ani netvrdí, keď hovorí iba o „prispení.“
Trestné oznámenie vychádzalo iba z jedného zdroja a to z T. a jeho kamarátov U. R. N.. Žiadne iné
nestranné osoby vyšetrovateľ pred vznesením obvinenia nevypočul a to napriek nízkej vieryhodnosti



oznamovateľa, ktorý bol viackrát trestne stíhaný a odsúdený. Obvinenie bolo proti žalobcovi vznesené
napriek tomu, že pri predchádzajúcej domovej prehliadke polícia nič relevantné nenašla. Po skončení
vyšetrovania prokurátor neakceptoval návrh žalobcu na zastavenie trestného stíhania a podal na súd
zjavne nedôvodnú obžalobu, čo vyústilo do oslobodzujúceho rozsudku. Súd prvého stupňa tiež nevzal do
úvahy, že uznesenie o vznesení obvinenia je voči obvinenému vykonateľné vždy ihneď po doručení bez
ohľadu na podanie sťažnosti. Pri sťažnosti preto nejde o účinný opravný prostriedok, ktorého podanie
by zamedzilo tomu, aby sa obvinený musel podrobiť úkonom trestného konania. Okrem toho, zák. č.
514/2003 Z.z. hovorí o podaní opravného prostriedku, čo žalobca urobil. To, že sťažnosť bola zamietnutá,
nie je právne relevantné.

Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania ( § 212 ods. 1 O.s.p. ), preskúmal
napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie
nie je dôvodné.

Je ustálenou súdnou praxou, že podľa zákona č. 58/1969 Zb., resp. podľa zák. č. 514/2003 Z.z.
zodpovedá štát i za škodu, ktorá bola spôsobená začatím (vedením) konania, ktoré neskončilo
právoplatným odsudzujúcim rozsudkom. Keďže zák. č. 58/1969 Zb., resp. zák. č. 514/2003 Z.z. tento
nárok výslovne neupravuje, vychádza sa z analogického použitia najbližšej úpravy, ktorou je úprava
zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, i keď rozhodnutie, ktorým bolo trestné
konanie začaté, nebolo pre nezákonnosť zrušené. Neposudzuje sa tu správnosť postupu orgánov
činných v trestnom konaní ( nejde o nesprávny úradný postup ), ale rozhodujúci je výsledok trestného
konania. Zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu totiž zodpovedá, aby každá majetková
ujma spôsobená nezákonným zásahom štátu proti občanovi bola odčinená (viď rozsudok Nejvyššího
soudu ČR sp. zn. 25 Cdo 4705/2007 z 28. 1. 2010). K rovnakému záveru dospel aj Najvyšší súd SR, ktorý
v uznesení sp. zn. 4 M Cdo 15/2009 uviedol: „Pri posudzovaní nároku na náhradu škody spôsobenej
rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia, zastavenie trestného stíhania, ak k
takémuto rozhodnutiu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným,
má rovnaké dôsledky, ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre
nezákonnosť.“
V prejednávanej veci Okresný súd v Žiline rozsudkom z 24.7.2012 č. k.22T/5/2011 žalobcu oslobodil
spod obžaloby z dôvodu, že prokurátor na hlavnom pojednávaní v celom rozsahu ustúpil od obžaloby.
Dôvodom tohto postupu prokurátora bolo to, že kľúčová svedkyňa na hlavnom pojednávaní zmenila
svoju výpoveď z prípravného konania. Žalobca bol teda spod obžaloby oslobodený z dôvodu, že
sa nenaplnil predpoklad o tom, že spáchal trestné činy, ktoré mu boli v obžalobe kladené za vinu.
Oslobodením spod obžaloby zanikli účinky uznesenia o začatí trestného stíhania a uznesenia o vznesení
obvinenia a zrušenie týchto rozhodnutí sa z tohto dôvodu stalo bezpredmetným (nadbytočným). Inými
slovami, oslobodenie žalobcu spod obžaloby má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí
trestného stíhania a o vznesení obvinenia. Na tomto závere nič nemení ani skutočnosť, že sťažnosť
žalobcu proti uzneseniu o vznesení obvinenia prokurátor zamietol ako oneskorene podanú. Nemožno
preto súhlasiť so záverom súdu prvého stupňa, že nebola splnená podmienka vzniku nároku na náhradu
škody uvedená v ust. § 6 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. Ako je to uvedené vyššie, aj keby žalobca nepodal
sťažnosť proti uzneseniu o vznesení obvinenia, jeho oslobodenie spod obžaloby má rovnaké dôsledky
ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia.
Napriek tomu je odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa toho názoru, že žaloba nie je dôvodná.
Výsledky prípravného konania totiž odôvodňovali záver, že žalobca spáchal skutky, ktoré mu boli v
obžalobe kladené za vinu, keď ho pokiaľ ide o bod 1/ obžaloby usvedčovala najmä svedkyňa Ľ. N. (viď
jej výpovede na č.l. 50, 52 - 54 vyšetrovacieho spisu). Tá však na hlavnom pojednávaní vypovedala,
že v prípravnom konaní klamala. Pokiaľ ide o bod 2/ obžaloby, žalobcu usvedčovali v prípravnom
konaní svedkovia U. R. N., ktorí však na hlavnom pojednávaní výpovede zmenili. Odvolací súd je
preto zhodne so súdom prvého stupňa toho názoru, že vzhľadom na tieto skutočnosti uznesenie o
vznesení obvinenia nie je možné považovať za nezákonné, resp. odporujúce zákonu. Odvolací súd v
tomto ohľade poukazuje na str. 7 posledný odsek odôvodnenia napadnutého rozsudku a stotožňuje sa
predovšetkým so záverom súdu prvého stupňa, že za nezákonné nemôže byť automaticky považované
každé začatie trestného stíhania, resp. každé vznesenie obvinenia, ktoré neviedlo k právoplatnému
odsúdeniu obvineného, resp. obžalovaného, bez posúdenia a zohľadnenia osobitostí konkrétnej trestnej
veci.
Z toho vyplýva, že napadnutý rozsudok je vecne správny a preto ho odvolací súd potvrdil podľa § 219
ods. 1 O.s.p.



O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods.1 O.s.p.
a ich náhradu úspešnej žalovanej nepriznal, pretože jej v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.