Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 23Co/135/2014 z 12. 10. 2014
Citácia: rozsudok Krajského súdu Trnava z 12. októbra 2014, sp. zn. 23Co/135/2014, ECLI:SK:KSTT:2014:2113204437.1
Krajský súd Trnava | 23Co/135/2014 | ECLI:SK:KSTT:2014:2113204437.1 | 2014-10-12 | Rozsudok
Oblasť práva: Občianske právo – Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci
Citované ustanovenia: § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/913945cf-38b5-4c07-a1f2-edcbd7c1a7b7
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2014:2113204437.1

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 23Co/135/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2113204437
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 10. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Jankovičová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2113204437.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Iveta Jankovičová a členov
senátu JUDr. Lea Stovičková a JUDr. Daša Kontríková v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ,
s.r.o., Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598 zast..: Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingova 4,
811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, proti odporkyni: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky, Župné námestie 13, 813 11 Bratislava, o náhradu majetkovej škody 125 eur a
nemajetkovej ujmy 555,04 eur, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu v Trnave, č.k.
8C/50/2013-33 zo dňa 11. októbra 2013, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvého stupňa sa  p o t v r d z u j e.

Odporkyni sa náhrada trov odvolacieho konania  n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Prvostupňový súd zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal, aby súd určil medzitýmnym
rozsudkom, že odporkyňa je zodpovedná za škodu, ktorá vznikla spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598 nesprávnym úradným postupom Okresného súdu v Senici,
pretože tento nerozhodol o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie pre pohľadávku
navrhovateľa, ktorá vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č. 2280680 dlžníkom
(povinným) F. B., nar. XX.XX.XXXX (kde po prijatí návrhu na vykonanie exekúcie súdny exekútor
pridelil exekučnej veci číslo EX 14657/2010) v zákonom stanovenej lehote a rozsudkom aby rozhodol,
že odporkyňa je povinná zaplatiť navrhovateľovi z titulu majetkovej škody sumu 125 eur a z titulu
nemajetkovej ujmy sumu 555,04 eur, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku a zaplatiť
navrhovateľovi aj trovy. O trovách rozhodol tak, že odporkyni náhradu trov konania nepriznal.

Navrhovateľ sa domáhal škody výlučne za nesprávny úradný postup z dôvodu, že k rozhodnutiu o
žiadosti o vydanie poverenia nedošlo v zákonnej 15 dňovej lehote. Súd v tomto prípade neskúmal, či
prišlo k prieťahom v konaní. Zisťoval, či došlo k nedodržaniu zákonnej lehoty, z akého dôvodu, a či je
to dôvod na náhradu škody, resp. či vôbec nejaká škoda vznikla. V zmysle § 41 ods. 2 písm. d) zákona
č. 233/1995 Z.z. bolo v čase podania návrhu na vydanie poverenia možné vydať poverenie, na základe
vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených, ako exekučného titulu.
Až neskôr bol zákon v uvedenej časti novelizovaný tak, že exekučným titulom boli aj vykonateľné
rozhodnutia rozhodcovských súdov. Podľa navrhovateľa rozhodcovský rozsudok je exekučný titul podľa
§ 41 ods. 2 písm. i) Exekučného poriadku. Rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul bol uvedený
do § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku novelou účinnou od 01.06.2011. Bola by takáto novela
nadbytočná, ak by išlo o exekučný titul podľa písmena i). Skutočnosť, že rozhodcovský rozsudok sa za
exekučný titul považoval podľa písmena d) svedčí aj komentár k § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, podľa
ktorého k novele účinnej od 01.06.2010 o zániku 15 dňovej lehoty na vydanie poverenia na základe



rozhodcovského rozsudku došlo z dôvodu potreby preskúmavania písomností, pre prípad neprípustnosti
exekúcie. Novela č. 144/2010 Z. z. sa vzťahuje aj na konania začaté pred účinnosťou tohto zákona
(ASPI komentár k § 44 Exekučného poriadku). K vydávaniu poverení na základe exekučného titulu
rozhodcovského rozsudku dochádzalo a dochádza podľa § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku.
Zhodný názor vyplýva i z rozhodnutia KS v Prešove sp. zn. 6CoE/60/2011 z 19.05.2011. Pre výklad
zákona je podstatný úmysel zákonodarcu - Národnej Rady SR prezentovaný v dôvodovej správe k
novele § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku. V podstate podľa zdôvodnenia navrhovateľa by súd
musel vydávať poverenie na základe rozhodcovského rozsudku v lehote 15 dní s poukazom na § 41
ods. 2 písm. i) Exekučného poriadku aj v súčasnosti, keď o rozhodcovských rozsudkoch hovorí § 41
ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku, čo je nižšie uvádzanou judikatúrou vyvrátené. V čase podania
návrhov na vydanie poverenia lehota na vydanie poverenia v prípade rozhodcovského rozsudku ako
exekučného titulu neexistovala. Zákon určoval lehotu na vydanie poverenia a nie na vydanie iného
rozhodnutia o návrhu na vydanie poverenia. V prípade, že súd má za to, že nie je zákonný dôvod
pre vydanie poverenia, návrh zamietne, pričom takéto rozhodnutie nemožno považovať za jednoduché,
pre ktoré bola určená 15 dňová lehota. Pre rozhodnutie o zamietnutí návrhu na vydanie poverenia
zákonná lehota neexistuje. V rámci exekučného konania má súd právo preskúmať dôkazy aj bez návrhu
účastníkov, ako aj ex offo preskúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, nekalú povahu
rozhodcovskej doložky, či priebeh rozhodcovského konania (rozhodnutia: NS SR 3 Cdo 146/2011, 3
MCdo 11/2010, 5 Cdo 291/2010, US SR IV. ÚS 60/2011,1. ÚS 1672002). Ani nedodržanie zákonnej
lehoty automaticky nezakladá nárok na náhradu škody (rozhodnutie ÚS SR I. ÚS 16/2002). Navrhovateľ
tvrdil, že súd rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia s omeškaním viac ako 301 dní. Súd zistil,
že žiadosť o udelenie poverenia bola zamietnutá po 284 dňoch od doručenia návrhu na vykonanie
exekúcie súdnemu exekútorovi. Navrhovateľ uvádzal minimálne štyri Žiadosti o informáciu o stave
konania a tri sťažnosti, ktoré sa v exekučných spisoch nenachádzajú a nekorešpondujú ani s časom
omeškania s vydaním rozhodnutia. Údaje navrhovateľa sú nesprávne, zavádzajúce a vyplýva z nich,
že  navrhovateľ ako oprávnený nemal o veci prehľad, na základe čoho vyznievajú jeho vyjadrenia o
údajnej majetkovej škode, či dôvodoch pre nemajetkovú škodu značne nedôveryhodne. Táto skutočnosť
podľa súdu nárok navrhovateľa vyvracia. Predmetné exekučné konanie je právoplatne skončené po tom,
ako bolo exekučné konanie zastavené. V predmetnej veci, z ktorej sa navrhovateľ domáhal náhrady
škody, bol exekučný titul rozhodcovský rozsudok. Účastníkom exekučného konania rozhodnutím v
uvedených lehotách nevznikol stav právnej neistoty. Navrhovateľom tvrdená majetková škoda nebola
nijako preukázaná, pričom na navrhovateľovi je preukázať svoje tvrdenia. Navrhovateľ svoje tvrdenia o
škode v návrhu všeobecne popísané nijako nedokladoval. Určenie výšky škody v návrhu nie je dôkaz
o vzniknutej škode. Súd sa nestotožňuje ani s názorom, že možno priamo porovnávať nemajetkovú
ujmu za nedodržanie zákonnej lehoty na vydanie rozhodnutia s nárokom priznávaným Ústavným súdom
SR za prieťahy v konaní. Súd však nevidel dôvod, aby sa nejakou výškou škody vôbec zaoberal,
keďže mal za to, že ku vzniku škody ani nedošlo. Taktiež nebola preukázaná zákonná podmienka
príčinnej súvislosti medzi vzniknutou škodou a konaním exekučného súdu, pretože nutnosť spravovať
pohľadávku oprávneného zapríčinil povinný tým, že neplnil svoj dlh a oprávnený musel prikročiť k
vymáhaniu formou exekúcie. Ide o náklady, ktoré by bolo možné zahrnúť do náhrady trov exekúcie a
došlo by tak k duplicitnému plneniu. Majetková ujma nebola preukázaná a nemajetková ujma nezávisí
automaticky len od konštatovania nedodržania zákonnej či primeranej lehoty, ale aj od okolnosti, ktoré sú
v tejto veci v odôvodnení konštatované a na základe ktorých súd nevidel dôvod pre finančnú satisfakciu
vo forme nemajetkovej ujmy. Podľa súdu sa navrhovateľ snaží predmetným podaním eliminovať
po finančnej stránke svoje nesprávne obchodnoprávne rozhodnutia vo svojej podnikateľskej aktivite,
ktorá i podľa súdnej praxe nie je v súlade s dobrými mravmi. O návrhu na vydanie poverenia bolo
rozhodnuté. Konštatovanie, že vo veci išlo o prieťah nie je všeobecný súd v tomto konaní oprávnený
konštatovať. Žiadne konanie, v ktorom je možné konštatovať prieťahy v konaní, sa neviedlo. Nebola
preukázaná ani príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. V prvom
rade mal súd za to, že žiadna škoda nevznikla a v druhom rade, ak by aj teoreticky navrhovateľ
nejakú škodu reálne dokladoval, nepreukázal jej spojitosť s nedodržaním zákonnej lehoty na vydanie
poverenia, teda, že by mu tvrdené náklady nevznikli aj tak. Navrhovateľ nepreukázal, že by povinný
subjekt zanikol, že by dochádzalo ku konaniu smerujúcemu k zániku subjektu, pričom zákon i v takom
prípade umožňuje uplatnenie si pohľadávky v dedičskom, konkurznom a inom konaní. Samotné vedenie
exekučného konania bez ohľadu na jeho dĺžku nie je objektívnou prekážkou na udržiavanie kontaktu
oprávneného, resp. exekútora s povinným a nie je ani dôvodom k vzniku insolventnosti povinného,
pretože spravidla dôvodom neplnenia dlhu povinného je jeho insolventnosť ešte v čase pred rozhodnutím
v základnom konaní a aj dôvodom na samotné uzavretie zmluvy o úvere. Tieto všeobecne známe



riziká sú i rizikom každého podnikateľského subjektu. Samotnú situáciu vyvolal sám navrhovateľ tým,
že uprednostnil rozhodcovský (súkromnoprávny orgán) pred všeobecným súdom, ktorý by vychádzal
zo zákona č. 258/2001 Z. z o spotrebiteľských úveroch, zákonoch na ochranu spotrebiteľa a súdnej
praxe. Na námietku premlčania vznesenú odporkyňou súd uvádza, že navrhovateľovi mala vzniknúť
škoda nesprávnym úradným postupom spočívajúcim v zamietnutí žiadosti o vydanie poverenia na
vykonanie exekúcie po 15-dňovej lehote. Žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia bola súdu
doručená 25.11.2010, pričom dňa 10.12.2010 navrhovateľovi začala plynúť 3 ročná lehota  na uplatnenie
tohto nároku. Žaloba bola podaná dňa 27.09.2012  pred uplynutím zákonnej lehoty a teda nárok
nie je premlčaný. S poukazom na uvedené súd dospel k záveru, že navrhovateľ nepreukázal, že by
činnosťou súdu v namietanom konaní došlo k nesprávnemu úradnému postupu, nepreukázal vznik ani
výšku skutočnej škody, ani prípadnej nemajetkovej ujmy, neexistuje teda ani príčinná súvislosť medzi
nesprávnym úradným postupom súdu spočívajúcim v tom, že súd zamietol žiadosť o udelenie poverenia
po zákonom stanovenej lehote a uplatnenou majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou. Navrhovateľ
nepreukázal svoj nárok, nepreukázal splnenie základných zákonných podmienok v zmysle zákona č.
514/2003 Z. z. a preto je návrh v celom rozsahu nedôvodný a bolo ho potrebné zamietnuť. O náhrade
trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, úspešnej odporkyni však
náhradu trov konania nepriznal, pretože nepreukázala, že by jej trovy konania vznikli.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ a žiadal,
aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Podľa navrhovateľa účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, súd
prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu
a nedostatočne zistil skutkový stav, neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté
dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci. Navrhovateľ namietol skutočnosť, že súd prvého stupňa
rozhodol v merite veci na základe (a s použitím) „inšpirácie“ novou právnou úpravou obsiahnutou v
ustanovení § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., pričom nie je možné, aby súd interpretoval hmotné právo
platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou
hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a po
tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Súd bol pri svojom rozhodovaní
viazaný ustanovením § 9 ods. l zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zákona č.
412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom ustanovenia § 9 ods. 2 zákona
č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z. Súd svojím rozhodnutím de iure a de facto aplikoval
princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. K jednotlivým dôvodom odvolania navrhovateľ uviedol,
že súd vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Súd len s
poukazom na skutočnosť, že on sám nepozná dôkazy, ktoré by ho uspokojovali v tvrdení o výške škody,
zamietol znalecké dokazovanie. Súd tak znemožnil navrhovateľovi objektívnym spôsobom preukázať
výšku materiálnej škody a mechanizmus jej vzniku. Súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie
dĺžky konaní zákonnými lehotami. Navyše súd svojimi úvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú a
stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá je základom štandardu
ochrany základných práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na
prerokovanie veci v primeranom čase.

K odvolaniu navrhovateľa sa odporkyňa nevyjadrila, odvolací návrh nepodala.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po tom, čo zistil, že odvolanie podal včas
účastník konania (§ 201, § 204 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je opravný prostriedok prípustný
(§ 202 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v medziach daných rozsahom a
dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods.
2 O.s.p.), pretože dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny. Senát
odvolacieho súdu toto rozhodnutie vydal pomerom hlasov 3 : 0, t.j. jednohlasne (§ 3 ods. 9 posledná
veta zák. č. 757/2004 Z. z.).

Podľa § 219 ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.



V preskúmavanej veci sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, pričom konštatuje správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa. Na zdôraznenie
správnosti napadnutého rozhodnutia poukazuje na nasledovné skutočnosti:

Z exekučného spisu Okresného súdu Senica, sp. zn. 10Er/867/2010 súd zistil, že súdny exekútor dňa
25.11.2010 doručil súdu žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ktoré konanie bolo u
exekútora vedené pod sp. zn. EX 14657/10. Súd uznesením č. k. 10Er/867/2010-9 zo dňa 04.07.2011
žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol z dôvodu, že exekučný
titul bol v rozpore  so zákonom. Okresný súd Senica uznesením č. k. 10Er/867/2010-13 zo dňa
19.10.2011 exekučné konanie zastavil.

Súd zistil, že žiadosť o udelenie poverenia bola zamietnutá, avšak v danom prípade sa na rozhodnutie
nevzťahovala 15 dňová zákonná lehota, keďže žiadosť bola zamietnutá. Navrhovateľ tvrdil, že súd
rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia s omeškaním viac ako 301 dní. Súd zistil, že žiadosť
o udelenie poverenia bola zamietnutá po 284 dňoch od doručenia návrhu na vykonanie exekúcie
súdnemu exekútorovi. Navrhovateľ uvádzal minimálne štyri Žiadosti o informáciu o stave konania a tri
sťažnosti, ktoré sa v exekučných spisoch nenachádzajú a nekorešpondujú ani s časom omeškania s
vydaním rozhodnutia. Navrhovateľ predmetné rozhodnutie o zamietnutí žiadosti nenapadol opravným
prostriedkom a taktiež ani uznesenie o zastavení exekúcie nebolo zo strany navrhovateľa napadnuté
opravným prostriedkom. Predmetné exekučné konanie je právoplatne skončené po tom, ako bolo
exekučné konanie zastavené. V predmetnej veci, z ktorej sa navrhovateľ domáhal náhrady škody, bol
exekučný titul rozhodcovský rozsudok. Účastníkom exekučného konania rozhodnutím v uvedených
lehotách nevznikol stav právnej neistoty. Navrhovateľom tvrdená majetková škoda nebola nijako
preukázaná, pričom na navrhovateľovi je preukázať svoje tvrdenia. Navrhovateľ svoje tvrdenia o škode v
návrhu všeobecne popísané nijako nedokladoval. Určenie výšky škody v návrhu nie je dôkaz o vzniknutej
škode. Nebola preukázaná zákonná podmienka príčinnej súvislosti medzi vzniknutou škodou a konaním
exekučného súdu. Majetková ujma nebola preukázaná a nemajetková ujma nezávisí automaticky len
od konštatovania nedodržania zákonnej či primeranej lehoty, ale aj od okolnosti, ktoré sú v tejto
veci v odôvodnení konštatované a na základe ktorých súd nevidel dôvod pre finančnú satisfakciu vo
forme nemajetkovej ujmy, že žiadna škoda nevznikla a v druhom rade, ak by aj teoreticky navrhovateľ
nejakú škodu reálne dokladoval, nepreukázal jej spojitosť s nedodržaním zákonnej lehoty na vydanie
poverenia, teda, že by mu tvrdené náklady nevznikli aj tak. Navrhovateľ nepreukázal, že by povinný
subjekt zanikol, že by dochádzalo ku konaniu smerujúcemu k zániku subjektu, pričom zákon i v takom
prípade umožňuje uplatnenie si pohľadávky v dedičskom, konkurznom a inom konaní. Na námietku
premlčania vznesenú odporkyňou súd uvádza, že navrhovateľovi mala vzniknúť škoda nesprávnym
úradným postupom spočívajúcim v zamietnutí žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie po
15-dňovej lehote. Žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia bola súdu doručená 25.11.2010,
pričom dňa 10.12.2010 navrhovateľovi začala plynúť 3 ročná lehota na uplatnenie tohto nároku. Žaloba
bola podaná dňa 27.09.2012 pred uplynutím zákonnej lehoty a teda nárok nie je premlčaný.

S poukazom na uvedené súd dospel k záveru, že navrhovateľ nepreukázal, že by činnosťou súdu v
namietanom konaní došlo k nesprávnemu úradnému postupu, nepreukázal vznik ani výšku skutočnej
škody, ani prípadnej nemajetkovej ujmy, neexistuje teda ani príčinná súvislosť medzi nesprávnym
úradným postupom súdu spočívajúcim v tom, že súd zamietol žiadosť o udelenie poverenia po zákonom
stanovenej lehote a uplatnenou majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou.

Podľa § 3 ods. 1 písm. d) zákona č. 514/2003 Z. z. štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto
zákonom, za škodu tohto zákona pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom.

Podľa ustanovenia § 3 ods. 2  zákona č. 514/2003 Z. z. zodpovednosti podľa ods. 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa § 4 ods. 1 písm. a) bod 1. zákona č. 514/2003 Z. z., vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená
orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky, ak škoda vznikla v občianskom súdnom konaní alebo v trestnom konaní a ak tento zákon
neustanovuje inak.

Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť



úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o
predbežné prerokovanie nároku (ďalej len žiadosť) s príslušným orgánom podľa § 4 a 11.

Podľa § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody
alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia
nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.

Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk.

Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia
práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím
alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že v prípade zodpovednosti za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom sa jedná o objektívnu zodpovednosť, čo znamená, že zo strany
oprávneného subjektu (poškodeného) nie je potrebné preukazovať zavinenie vo forme úmyslu resp.
nedbanlivosti, ale stačí preukázať, že škoda je výsledkom činnosti príslušného orgánu štátu.

Ústavným základom uvedenej zodpovednosti je čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky: Každý má
právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu
verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom.

Pre priznanie náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je nevyhnutné súčasné
splnenie troch podmienok: 1) nesprávny úradný postup, 2) vznik škody a 3) príčinná súvislosť
medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Predpoklad súčasného splnenia uvedených
podmienok znamená, že ak chýba čo i len jedna z podmienok, náhradu škody nie je možné priznať.
Dôkazné bremeno preukázať podmienky náhrady škody spočíva na poškodenom, v preskúmavanej veci
na navrhovateľovi.

Pojem „nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci“ nie je zákonodarcom v citovanom ustanovení §
9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. výslovne definovaný, je uvedený len príkladmo. Je však možné vyvodiť, a
to aj z ustálenej judikatúry, že ide o taký úradný postup, ktorý má vadu, ktorá nie je v súlade s príslušnou
právnou úpravou. Jedná sa o postup pri ktorom dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi
predpismi pre konanie orgánu verejnej moci, alebo porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie
alebo cieľa tejto činnosti, teda o postup nezákonný. Skutočnosť, že ide o nesprávny úradný postup
taktiež určuje fakt, že musí ísť o úradný postup priamo súvisiaci s výkonom právomocí orgánu verejnej
moci. Nesprávnym úradným postupom nie sú len prípady, v ktorých orgán verejnej moci priamo koná (pri
rozhodovacej činnosti), ale aj pri porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom
stanovenej lehote, prípadne ak ide o nečinnosť pri výkone verejnej moci.

Navrhovateľ odvodzuje svoj nárok na náhradu škody z nesprávneho úradného postupu exekučného
súdu, ktorý v konaní o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nekonal v
súlade s ustanovením § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, keď zamietajúce rozhodnutie vydal po uplynutí
15 dní.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistil rozpor žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie  alebo exekučného titulu so



zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota
neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu
alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Podľa § 41 ods. 2 písm. c, d) zákona  č. 233/1995 Z. z., podľa tohto zákona možno vykonať
exekúciu aj na podklade notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená
oprávnená osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej
zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila, vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi
schválených.

Z citovaných zákonných ustanovení je zrejmé, že lehota 15 dní je zákonodarcom stanovená pre
exekučný súd len pre prípad nezistenia rozporu žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. Len v tom prípade je
povinnosťou exekučného súdu do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poveriť exekútora na vykonanie
exekúcie. Pre prípad zistenia rozporu exekučného titulu so zákonom, a teda pre prípad zamietnutia
žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zákonodarca lehotu neurčil. Nie je teda
možné konštatovať, že v preskúmavanej veci došlo k nesprávnemu úradnému postupu exekučného
súdu tým, že žiadosť exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol po uplynutí 15-tich
dní odo dňa doručenia žiadosti. Správne je tvrdenie odporkyne, že nesprávny úradný postup nespočíva
v existencii prieťahov v konaní exekučného súdu. Navrhovateľ nepreukázal, že by v konaní exekučného
súdu boli príslušným orgánom konštatované prieťahy, pričom všeobecný súd v konaní o náhradu škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom takýmto orgánom nie je.

Ako bolo uvedené vyššie, podmienky pre priznanie nároku na náhradu škody musia byť splnené
súčasne. Podmienka existencie nesprávneho úradného postupu exekučného súdu v danej veci splnená
nie je. Nemôže byť teda splnená ani podmienka existencie príčinnej súvislosti medzi nesprávnym
úradným postupom a škodou. Vzhľadom k uvedenému nie je potrebné skúmať existenciu škody, jej
rozsah a nemajetkovú ujmu, náhrady ktorej sa navrhovateľ domáha.

Súd prvého stupňa vo veci riadne zistil skutkový stav, výsledky vykonaného dokazovania vyhodnotil
správne a vec posúdil správne aj po právnej stránke. Odvolacie námietky navrhovateľa sú nedôvodné
a sčasti zmätočné. K námietke interpretácie ustanovenia § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. „inšpirovanej“
ustanovením § 9 ods. 2 cit. zákona v znení zák. č. 412/2012 Z. z. odvolací súd uvádza, že namietanú
retroaktivitu z odôvodnenia napadnutého rozsudku nie je možné vyvodiť. Súd prvého stupňa správne
aplikoval ustanovenie § 9 ods. 1 zák. 514/2003 Z. z. Zmätočná je námietka navrhovateľa, že súd prvého
stupňa nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty - tento názor
sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nenachádza. Zmätočný je aj poukaz na zamietnutie návrhu
na znalecké dokazovanie súdom prvého stupňa - tento návrh navrhovateľa z obsahu spisu nevyplýva.
Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nevyplýva ani polemizovanie súdu prvého stupňa o limitácií
dĺžky súdnych konaní.

Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa     § 219 ods. 1
O.s.p. ako vecne správny potvrdil.

Podľa ustanovenia § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p. vzniklo právo na
náhradu trov odvolacieho konania odporkyni, ktorá si náhradu trov odvolacieho konania neuplatnila,
preto jej neboli odvolacím súdom priznané.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.