Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 43CoR/7/2017 z 28. 11. 2017
Citácia: rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica z 28. novembra 2017, sp. zn. 43CoR/7/2017, ECLI:SK:KSBB:2017:6114217525.1
Krajský súd Banská Bystrica | 43CoR/7/2017 | ECLI:SK:KSBB:2017:6114217525.1 | 2017-11-28 | Rozsudok
Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné
Citované ustanovenia: ZRK
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/49966e8b-fa49-4dc7-888e-abda2d455624
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2017:6114217525.1

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 43CoR/7/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6114217525
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 11. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Kmeťová
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2017:6114217525.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy
Kmeťovej a z členiek senátu JUDr. Drahomíry Dibdiakovej a JUDr. Márie Jamriškovej PhD. v právnej
veci žalobcu 1/ MIRABEL, spol. s r.o. Stará Ľubovňa, so sídlom v Starej Ľubovni, Levočská 29, IČO: 31
679 099 a žalobcu 2/ F. I., nar. XX. XX. XXXX, bytom v X. S., E. P. XXX/XX, štátny občan SR, obidvoch
v konaní zastúpených JUDr. Mariánom Gelenekym, advokátom, so sídlom v Starej Ľubovni, Garbiarska
20 proti žalovanému WOODCOTE Slovakia, s. r. o., so sídlom v Bratislave, Stará Vajnorská 37, IČO: 31
404 367, zastúpenému Právny dom - advokáti, s.r.o., so sídlom v Banskej Bystrici, Hurbanova 9A, IČO:
36 857 793, o zrušenie rozhodcovského rozsudku, o odvolaní žalobcov proti rozsudku Okresného súdu
Banská Bystrica č. k. 60Cb/120/2014-227 zo dňa 06. októbra 2016 takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 60Cb/120/2014-227 zo dňa 06.októbra 2016
potvrdzuje.

II. Žalovanému priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi 1/ a žalobcovi 2/ v
rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Banská Bystrica napadnutým rozsudkom žalobu žalobcov 1/ a 2/ v celom rozsahu
zamietol a rozhodol, že žalovaný má voči žalobcom nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu.

2. Žalobou podanou na súd dňa 08.08.2014 sa žalobcovia domáhali voči žalovanému zrušenia
rozhodcovského rozsudku vydaného Obchodným súdom, Stálym rozhodcovským súdom zriadeným
spoločnosťou Obchodný súd s.r.o., so sídlom Janka Kráľa 7, Banská Bystrica, IČO: 36 858 102, zo
dňa 26.06.2014 sp. zn. OS 44/2014, ktorým rozhodcovský súd zaviazal žalobcu 2/ (v rozhodcovskom
konaní žalovaný 2/) zaplatiť žalovanému (v rozhodcovskom konaní žalobca) sumu vo výške 11.997,23
Eur spolu s úrokom z omeškania, zmluvnou pokutou, s povinnosťou nahradiť paušálne náklady spojené
s uplatnením pohľadávky na súde v sume 40,- Eur, ako aj nahradiť mu trovy konania do 3 dní s tým, že
plnením žalobcu 1/ (v rozhodcovskom konaní žalovaný 1/)  zaniká v rozsahu plnenia povinnosť žalobcu
2/ (v rozhodcovskom konaní žalovaný 2/).

3. Žalobcovia zároveň so žalobou navrhli aj odložiť vykonateľnosť uvedeného rozhodcovského
rozsudku, súd prvej inštancie návrhu vyhovel uznesením č. k. 60Cb/120/2014-63 zo dňa 31.10.2014,
ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 27.11.2014.

4. Žalobcovia v návrhu tvrdili, v rozhodcovskom konaní boli porušené ich práva v zmysle zásady rovnosti
účastníkov konania, rozhodcovské konanie neprebehlo zákonným spôsobom a sú tu skutočnosti,
ktoré mohli žalobcom priniesť priaznivejšie rozhodnutie vo veci, ktoré zakladajú žalobcom právo



na podanie žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku v zmysle § 40 ods. 1 písm. g) a h)
Zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. Žalobcovia tvrdili, že v rozhodcovskom konaní
namietali žalovaným predloženú Rámcovú zmluvu č. XXXX/MZA/X-XXX, ktorú žalobca 1/ podpísal dňa
11.06.2013 a predložené Ubezpečenie pre predávajúceho, ktoré žalobca 2/ podpísal v rovnaký deň
a tvrdili, že žalobca 2/ Ubezpečenie pre predávajúceho podpísal dňa 06.06.2013, samotnú zmluvu
podpísal žalobca 2/ 11.06.2013, teda pokiaľ vzniklo ručenie k záväzku, ktoré v časti podpisu ručenia
neexistovalo, takéto ručenie je neplatné a pokiaľ by bol k týmto námietkam rozhodcovský súd prihliadal
a vykonal dokazovanie navrhnuté žalobcami privodilo by to pre nich priaznivejšie rozhodnutie vo veci.
Poukazovali tiež na to, že uznesením OS Prešov zo dňa 07.04.2014 pod č. k. 1R/2/2014 bola povolená
reštrukturalizácia žalobcu 1/, uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 15.04.2014. Rozhodcovský súd
podľa žalobcov vážne pochybil a rozhodol nezákonne, keď voči žalobcovi 1/ zastavil konanie. Namietali,
že v zmysle § 118 ods. 4 Zákona o konkurze a reštrukturalizácii mal rozhodcovský súd konanie voči
žalobcovi 1/ prerušiť, nakoľko sa toto konanie týkalo pohľadávky, ktorá sa v reštrukturalizácii uplatňuje
prihláškou. Žalobcovia tvrdili, že rozhodcovský súd pochybil aj v druhom výroku rozhodcovského
rozsudku, konanie mal podľa nich prerušiť aj voči žalobcovi 1/, pretože rozhodcovské konanie voči
žalobcovi 1/ aj žalobcovi 2/ sa týkalo pohľadávky, ktorá sa v reštrukturalizácii uplatňuje prihláškou.
Žalobca (v rozhodcovskom konaní žalovaný) mal počkať na výšku plnenia v rámci reštrukturalizácie
žalobcu 1/, nakoľko nebolo možné jednoznačne povedať, koľko bude plniť žalobca 1/ ako dlžník, a preto
by nebolo spravodlivé požadovať plnenie duplicitne od žalobcu 1/ a žalobcu 2/, pričom táto skutočnosť
by bola zrejmá až so súdom potvrdeného reštrukturalizačného plánu žalobcu. Žalobcovia namietali, že
v tomto prípade nejde o ich solidárny záväzok, ale zo strany žalobcu 2/ ide o akcesorický doplňujúci
záväzok žalobcu 2/ ako ručiteľa vo vzťahu k žalobcovi 1/ ako dlžníkovi.

5. Žalobcovia v žalobe ďalej tvrdili, že žalovaný podvodným spôsobom v rozpore so zásadami poctivého
obchodného styku a princípom právnej istoty v rozhodcovskej doložke vylúčil využitie žalobného dôvodu
v zmysle § 40 ods. 1 písm. h) Zákona o rozhodcovskom konaní, čo poškodilo práva žalobcov (v
rozhodcovskom konaní žalovaných).

6. Žalovaný žiadal návrh zamietnuť. Namietal, že v tomto prípade nie sú dôvody na zrušenie
rozhodcovského rozsudku udávané žalobcami. Pokiaľ žalobcovia namietajú platnosť ručiteľského
vyhlásenia žalobcu 2/, ide o hmotno-právne posúdenie veci, ktoré však nemôže hodnotiť súd v
konaní o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Tvrdil tiež, že rozhodcovský súd sa aj s námietkou
ručiteľského vyhlásenia v odôvodnení svojho rozhodnutia riadne vysporiadal, zdôvodnil platnosť
ručiteľského vyhlásenia, preto nedošlo k porušeniu zásady rovnosti účastníkov konania. Rozhodcovský
súd sa podľa žalovaného dostatočne vysporiadal aj s okolnosťou prebiehajúceho reštrukturalizačného
konania na žalobcu 1/, pričom v konaní podľa žalovaného nepochybil, rozhodcovské konanie bolo v
dôsledku vyhlásenia reštrukturalizácie na žalobcu 1/ prerušené zo zákona, o čom nebolo potrebné
vydávať osobitné rozhodnutie. Nesúhlasil s námietkami žalobcov, že rozhodcovské konanie malo byť
prerušené aj voči žalovanému 2/ ako ručiteľovi, poukazoval na príslušnú úpravu Zákona o konkurze
a reštrukturalizácii, keď pôvodné pohľadávky voči ručiteľom zostávajú reštrukturalizáciou nedotknuté,
prerušenie súdnych konaní voči ručiteľom zákon neupravuje, reštrukturalizačné konanie nemá žiadny
vplyv na ručiteľov tých dlžníkov, ktorí sú v reštrukturalizácii. Poukazoval aj na úpravu § 120 ods.
3 Zákona o konkurze a reštrukturalizácii z ktorého vyplýva, že práve ručiteľ, pri ktorom hrozí, že z
titulu ručenia bude musieť za dlžníka zaplatiť veriteľovi, je povinný si takúto pohľadávku prihlásiť do
reštrukturalizačného konania ako podmienenú pohľadávku. V dôsledku rozhodcovského rozhodnutia
nemohlo dôjsť k žiadnemu duplicitnému plneniu, rozhodcovský súd sa s touto skutočnosťou náležite
vysporiadal, keď petit svojho rozhodnutia prispôsobil v tom čase prebiehajúcemu reštrukturalizačnému
konaniu a žalobcu 2/ (v reštrukturalizačnom konaní žalovaný 2/) zaviazal len v rozsahu toho,
čo žalobca 1/ (v rozhodcovskom konaní žalovaný 1/) nesplní, a to práve s prihliadnutím na
výsledok reštrukturalizácie. Žalovaný nesúhlasí so žalobcami, že by vylúčenie dôvodu na zrušenie
rozhodcovského rozsudku v zmysle § 40 ods. 1 písm. h) v Zákone o rozhodcovskom konaní bolo v
rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, takýto postup bol plne v súlade s úpravou § 42
Zákona o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 31.12.2014.

7. Súd prvej inštancie vec prejednal a vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi.

8. Žalobcovia napokon v konaní žiadali zrušenie rozhodcovského rozsudku v zmysle §40 ods. 1 písm.
g), h), c) a a) v spojení s § 1 ods. 3 písm. d) Zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní.



Opakovane namietali, že rozhodcovský súd rozhodol v rozpore so zákonom, keď rozhodcovské konanie
voči žalobcovi 1/ neprerušil a napokon ho nezastavil s poukazom na § 118 Zák. č. 7/2005 Z.z. o
konkurze a reštrukturalizácii. Procesné pochybenie rozhodcovského súdu sa podľa žalobcov premietlo
aj do jednotlivých výrokov rozhodcovského rozsudku, keď žalobca 2/ (v rozhodcovskom konaní žalovaný
2/) bol zaviazaný plniť s tým, že plnením žalobcu 1/ (v rozhodcovskom konaní žalovaný 1/) zaniká v
rozsahu plnenia povinnosť žalobcu 2/ (v rozhodcovskom konaní žalovaného 2/). Takýto rozhodcovský
rozsudok podľa žalobcov nie je preskúmateľný, keď rozhodcovský súd na jednej strane v odôvodnení
konštatuje, že konanie má byť zo zákona voči žalobcovi 1/ zastavené a v rozpore s tým uvádza, že
plnením žalobcu 1/ zaniká v rozsahu plnenia povinnosť žalobcu 2/. Rozhodcovský rozsudok bol vydaný
viac ako 2 mesiace potom, ako bola na žalobcu 1/ povolená reštrukturalizácia, s poukazom na § 1 ods.
3 písm. d) Zákon o rozhodcovskom konaní (ďalej len ZRK), preto rozhodcovský súd rozhodoval o spore,
ktorý vznikol v priebehu reštrukturalizačného konania, avšak v tomto spore rozhodcovský súd nemal
právomoc konať. Rozhodcovský súd tiež neodstránil rozpory medzi tvrdeniami sporových strán o tom,
kedy a kde bolo podpísané (ubezpečenie pre predávajúceho a kedy a kde bola podpísaná Zmluva).

9. Skutkový stav zistený vykonaným dokazovaním posúdil súd prvej inštancie podľa § 1 ods. 3 písm.
d), § 17, § 40 ods. 1 písm. g), h), a), c) a ods. 2, § 41 ods. 1, 2, § 42 a § 54b) ods. 1 Zák. č. 244/2002
Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 01.01.2015, vyhodnotil aj námietky žalobcov pokiaľ
ide o reštrukturalizačné konanie na žalobcu 1/.

10. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku poukázal predovšetkým na to, že účastník
rozhodcovského konania sa môže na príslušnom súde domáhať zrušenia rozhodcovského rozsudku len
z dôvodov taxatívne vymedzených zákonom, keď účelom inštitútu zrušenia rozhodcovského rozsudku
je umožniť, aby súd preskúmal, či boli splnené základné podmienky pre prejednanie a rozhodnutia
veci v rámci rozhodcovského konania, neposudzuje však uplatnený návrh podľa predpisov hmotného
práva. Súd prvej inštancie mal preukázané, že žalobca 1/ bol účastníkom rozhodcovského konania
v procesnom postavení žalovaného 1/, bol mu aj doručený rozhodcovský rozsudok, zrušenia ktorého
sa žalobcovia domáhajú, žalobca 1/ tento rozhodcovský rozsudok prevzal dňa 09.07.2014. Aj keď
rozhodcovský súd v rozhodnutí nezaviazal žalobcu 1/ na žiadne plnenie žalovanému, súd považoval
žalobcu 1/ za aktívne vecne legitimovaného na podanie žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku už
aj vzhľadom na to, že rozhodcovský súd zaviazal žalobcu 2/ na plnenie žalovanému 1/ s dovetkom, že
„plnením žalovaného 1/ zaniká v rozsahu plnenia povinnosť žalovaného 2/“. Súd prvej inštancie ďalej
dospel k záveru, že žalobcovia žalobu, ktorou uplatňujú dôvody na zrušenie rozhodcovského rozsudku
podľa § 40 ods. 1 písm. g) a h) Zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do
31.12.2014, uplatnili v zákonom stanovenej lehote.

11. Pokiaľ žalobcovia namietali ako dôvod zrušenia rozhodcovského rozsudku § 40 ods. 1 písm. g)
Zákona o rozhodcovskom konaní súd dospel k záveru, že nezistil, že by bola porušená zásada rovnosti
účastníkov rozhodcovského konania, rozhodcovský súd umožnil všetkým účastníkom rozhodcovského
konania rovnakým spôsobom uplatňovať a brániť svoje práva, rozhodcovský súd sa v odôvodnení
svojho rozhodnutia riadne vysporiadal s námietkami žalobcov (v rozhodcovskom konaní žalovaný 1/ a
žalovaný 2/), svoje rozhodnutie aj náležite právne odôvodnil. Súd prvej inštancie preto dospel k záveru,
že žalobcovia 1/ a 2/ nepreukázali dôvod na zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa § 40 ods. 1 písm.
g) Zák. č. 244/2002 Z.z. v znení účinnom do 31.12.2014. Poukázal tiež na to, že písomné prejednanie
veci vyplýva priamo zo zákona o rozhodcovskom konaní, ústne prejednanie veci je výlučne k dispozícii
rozhodcu, preto vylúčenie ústneho prejednania samo o sebe nespôsobuje nerovnováhu v právach a
povinnostiach strán rozhodcovského konania a ujmu na strane žalobcov (v rozhodcovskom konaní
žalovaných).

12. K namietanému dôvodu na zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa § 40 ods. 1 písm. h) Zákona o
rozhodcovskom konaní (účastník rozhodcovského konania sa môže žalobou podanou na súde domáhať
zrušenia rozhodcovského rozsudku len ak sú dôvody, pre ktoré možno žiadať o obnovu konania podľa
osobitného zákona), súd prvej inštancie uviedol, že žalobca 1/ a žalovaný ako zmluvné strany Rámcovej
kúpnej zmluvy č. XXXX/MZA/X-XXX zo dňa 11.06.2013 si v čl. 9 Zmluvy podanie žaloby podľa § 40 ods.
1 písm. h) ZRK výslovne vylúčili. Nakoľko žalobca 2/ ako ručiteľ a žalovaný ako druhá zmluvná strana
Ubezpečenia pre predávajúceho zo dňa 11.06.2013 sa dohodli, že nárok žalovaného ako predávajúceho
bude prejednaný a rozhodnutý spôsobom podľa čl. IX. Rámcovej zmluvy a žalobca 2/ vyhlásil, že je
oboznámený s obsahom kúpnej zmluvy, súhlasí s ňou a nemá k nej výhrady, mal súd prvej inštancie za to,



že podanie žaloby podľa § 40 ods. 1 písm. h) ZRK je vylúčené aj u žalobcu 2/. Na tomto závere nič nemení
ani skutočnosť, že  žalobca 2/ mal ubezpečenie podpísať dňa 06.06.2013 a nie dňa 11.06.2013, nakoľko
ručiteľské vyhlásenie sa vzťahuje na akýkoľvek záväzok, ktorý vznikne kupujúcemu voči predávajúcemu
v budúcnosti zo zmluvných vzťahov alebo iných skutočností. Takáto formulácia vyhlásenia žalobcu 2/
zodpovedá aj úprave § 304 ods. 2 Obchodného zákonníka. Súd nesúhlasí s námietkami žalobcu 2/
v súdnom konaní, že vznik akcesorického ručiteľského záväzku medzi ním a žalovaným je potrebné
posudzovať ako spotrebiteľský záväzok, pretože žalobca 2/ vo vzťahu k žalovanému nekonal ako
spotrebiteľ a navyše pozíciu spotrebiteľa nenamietal ani v rámci svojej žalobnej odpovede zaslanej na
rozhodcovský súd. Žalobca 2/ nemal podľa súdu v rozhodcovskom konaní status spotrebiteľa.

13. S poukazom na skutočnosť, že v rozhodcovskom konaní nebola porušená zásada rovnosti
účastníkov rozhodcovského konania a tiež na to, že žalobcovia 1/ a 2/ si v rozhodcovskej zmluve vylúčili
dôvod na podanie žaloby na riešenie rozhodcovského rozsudku podľa § 40 ods. 1 písm. h) ZRK v znení
účinnom do 31.12.2014, súd žalobu žalobcov doručenú na súd dňa 08.08.2014 zamietol.

14. V priebehu súdneho konania podaním zo dňa 11.03.2016, doručeným súdu elektronicky dňa
17.03.2016 a v origináli dňa 22.03.2016 rozšírili žalobcovia dôvody pre zrušenie rozhodcovského
rozsudku o úpravu § 40 ods. 1 písm. c) a d) v spojení s § 1 ods. 3 písm. d) ZRK platného od
01.01.2015. Súd prvej inštancie poukázal na úpravu § 54b ods. 1 ZRK v znení účinnom od 01.01.2015,
podľa ktorej sa ustanovenia tohto zákona použijú aj na konania začaté pred 01.01.2015 a uviedol,
že na túto vec nemôže aplikovať úpravu ZRK v znení platnom od 01.01.2015, pretože rozhodcovské
konanie sp. zn. OS 44/2014 sa nielen začalo dňa 27.03.2014, ale sa aj právoplatne ukončilo pred
nadobudnutím účinnosti novely ZRK, keď sa skončilo právoplatne vydaním rozhodcovského rozsudku
dňa 21.07.2014. Pokiaľ žalobcovia chceli rozšíriť dôvody zrušenia rozhodcovského rozsudku o dôvody
predpokladané v § 40 ods. 1 písm. c) a a), mali tak urobiť v zákonnej 30-dňovej lehoty od doručenia
rozhodcovského rozsudku, čo však neurobili, žalobcovia rozšírili žalobu o ďalšie dôvody až po uplynutí
30-dňovej zákonom stanovenej lehoty. Súd prvej inštancie uviedol, že po viac ako roku od účinnosti
novely Zákona o rozhodcovskom konaní nie je možné rozširovať skôr podanú žalobu o ďalšie dôvody
na zrušenie rozhodcovského rozsudku, takýto záver zrejme nie je ani účelom zákonodarcu, pretože by
sa narušila právna istota účastníkov rozhodcovského konania, čím by došlo aj k zvýhodneniu jednej zo
strán sporu. Keďže žalobcovia rozšírili žalobu o ďalšie dôvody po uplynutí zákonnej 30-dňovej lehoty,
súd ich návrh pokiaľ ide o dôvody uvedené v § 40 ods. 1 písm. c) a a) v spojení s § 1 ods. 3 písm. d)
ZRK tiež zamietol.

15. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že pokiaľ aj na návrh žalobcov uznesením č. k. 60Cb/120/2014-63
zo dňa 31.10.2014 rozhodol o odklade vykonateľnosti, neznamená to, že by týmto rozhodnutím
prejudikoval rozhodnutie vo veci samej. O nároku na náhrade trov konania rozhodol podľa § 255 ods.
1 a § 262 ods. 1 CSP tak, že žalovanému ako strane v spore úspešnej priznal nárok na náhradu trov
konania voči žalobcom 1/ a 2/ v celom rozsahu s tým, že o výške priznaných trov konania rozhodne
samostatným uznesením po právoplatnom skončení veci.

16. Proti tomuto rozsudku podali odvolanie žalobca 1/ a žalobca 2/ z dôvodov, že rozsudok považujú
za nezákonný a nesprávny, navrhli, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že
žalobe v celom rozsahu vyhovie alebo aby ho zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na nové konanie
a rozhodnutie.

17. Žalobcovi nesúhlasia so záverom súdu prvej inštancie, že v rozhodcovskom konaní nebola porušená
zásada rovnosti účastníkov konania. Namietali, že súd prvej inštancie sa v rozsudku nezaoberá
skutočnosťami, pre ktoré bol vypočutý konateľ žalobcu 1/, z rozhodcovského spisu nie je možné
zistiť, kde a kedy bolo podpísané Ubezpečenie žalobcom 2/, preto nie je jednoznačne preukázané, že
skutkový stav bol v konaní pred rozhodcovským súdom riadne preukázaný. Dokazovanie o okolnostiach
podpísania Ubezpečenia žalobcom 2/ vykonal až Okresný súd Banská Bystrica, rozhodcovský súd teda
riadne neustálil skutkový stav, čím porušil zásadu rovnosti účastníkov konania. Namietali tiež, že sa súd
prvej inštancie nevysporiadal s tvrdením žalobcom ohľadne procesného pochybenia rozhodcovského
súdu premietnutého do jednotlivých výrokov, keď zaviazal žalovaného 2/ plniť s tým, že plnením
žalovaného 1/ zaniká v rozsahu plnenia povinnosť žalovaného 2/, takýto výrok je podľa odvolateľov
nepreskúmateľný, pretože rozhodcovský súd v odôvodnení konštatuje, že konanie voči žalovanému 1/
(na súde žalobca 1/) bolo zastavené a v rozpore s tým ho uvádza vo výroku rozhodnutia. Žalobcovia



tvrdili, že súd prvej inštancie sa vyššie uvedenými skutočnosťami v odôvodnení svojho rozsudku
nezaoberal, čím došlo k porušeniu práva žalobcov na riadne odôvodnenie rozsudku.

18. Žalobcovia ďalej namietali proti postupu súdu prvej inštancie, ktorý sa nevysporiadal s dôvodmi na
zrušenie rozhodcovského rozsudku (§ 40 ods. 1 písm. c) a a) v spojení s § 1 ods. 3 písm. d) ZRK) s
odôvodnením, že tieto dva dôvody rozšírili žalobcovia v konaní na súde až dňa 22.03.2016, teda po
uplynutí zákonom stanovenej 30-dňovej lehoty. Žalobcovia nesúhlasia s postupom súdu prvej inštancie,
poukazovali na znenie úpravy § 1 ods. 3 písm. d) ZRK, podľa ktorej  v rozhodcovskom konaní nie je
možné rozhodovať spory, ktoré vzniknú v priebehu konkurzného a reštrukturalizačného konania, toto
ustanovenie zákona je taxatívne a súd by na jeho dodržiavanie rozhodcovským súdom mal prihliadať z
úradnej povinnosti, teda aj bez námietky ktoréhokoľvek z účastníkov konania. Namietali, že úprava § 1
ods. 3 písm. a) ZRK v znení účinnom od 01.01.2015 vylučuje právomoc akéhokoľvek rozhodcovského
súdu rozhodovať spory, ktoré vzniknú v priebehu konkurzného a reštrukturalizačného konania, podľa
žalobcov aj predmet konania predstavoval spor, ktorý vznikol v priebehu reštrukturalizačného konania,
nakoľko na obchodnú spoločnosť žalobcu 1/, ktorý je hlavným dlžníkom bola uznesením OS Prešov
zo dňa 07.04.2014, č. k. 1R/2/2014, ktoré bolo publikované v Obchodnom vestníku dňa 14.04.2014
povolená reštrukturalizácia. Súd prvej inštancie podľa žalobcov preto nesprávne právne vec posúdil,
keď neprihliadol na taxatívnu úpravu § 1 ods. 3 písm. d) ZRK v znení účinnom od 01.01.2015, ktorý
vymedzuje okruh sporov, ktoré nie je možné v rozhodcovskom konaní rozhodovať.

19. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcov vyjadril písomným podaním zo dňa 26.04.2017 a navrhol, aby
odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil, pretože tento je podľa neho vecne správny a
zákonný.

20. Odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie podľa žalovaného je postačujúce, súd správne poukázal
aj na to, že konanie o zrušenie rozhodcovského rozsudku je špecifickým konaním, v ktorom nie je
možné preskúmavať vecno-právnu stránku veci prejednanej rozhodcovským súdom, súd preskúmava
len formálne podmienky konania a postup rozhodcovského súdu, čo v tomto prípade bolo splnené.
Súd prvej inštancie nezistil žiadne procesné pochybenie v konaní rozhodcovského súdu, vysporiadal
sa aj s námietkami žalobcov pokiaľ ide o jednotlivé výroky rozhodnutia rozhodcovského rozsudku,
keď zaviazaným subjektom je len žalobca 2/, na čom nič nemení ani dovetok výrokovej vety, že
plnením žalovaného 1/ zaniká v rozsahu plnenia povinnosť žalovaného 2/. Súd prvej inštancie sa podľa
žalovaného aj s týmito námietkami v odôvodnení svojho rozhodnutia riadne vysporiadal, správne sa
zameral na svoju kontrolnú právomoc v intenciách zákona o rozhodcovskom konaní, svoje rozhodnutie
náležite odôvodnil. Žalovaný nesúhlasí s tvrdením žalobcov, že je možné rozšíriť žalobné dôvody v
konaní o rozhodcovského rozsudku aj po uplynutí zákonom stanovenej 30-dňovej lehoty, aj v tomto
smere považuje odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie za vecne správne. Poukazoval tiež na to,
že rozhodcovský súd nerozhodoval spor vzniknutý v priebehu konkurzného ani reštrukturalizačného
konania, ale o obchodno-právnej veci žalovaného vo vzťahu k žalobcovi 2/ ako ručiteľovi, na ktorého
sa reštrukturalizácia žalobcu 1/ a ani účinky s týmto konaním spojeným, nevzťahovali. Žalovaný súhlasí
s vysloveným právnym záverom súdu prvej inštancie, že nie je možné rozširovať žalobné dôvody
na zrušenie rozhodcovského rozsudku po uplynutí zákonom stanovenej prekluzívnej lehoty (30 dní),
v opačnom prípade by došlo k zvýhodneniu jednej zo strán rozhodcovského konania s následnou
právnou neistotou. Súd prvej inštancie aj v tomto smere svoje rozhodnutie podľa žalovaného dostatočne
odôvodnil.

21. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací vec prejednal podľa § 378 ods. 1, §380 a § 385 ods.
1 Zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (CSP) v senáte bez nariadenia pojednávania, pričom
miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia odvolacieho súdu bolo podľa § 378 ods. 1 a § 219 ods.
3 CSP oznámené na úradnej tabuli krajského súdu.

22. Po zhodnotení skutočností zistených z predloženého spisu dospel odvolací súd k záveru, že súd
prvej inštancie v tejto veci dostatočne zistil skutkový stav, správne postupoval aj pri aplikácii príslušnej
právnej úpravy na zistené skutočnosti a správne rozhodol, keď návrh žalobcu 1/ a žalobcu 2/ na zrušenie
rozhodcovského rozsudku zamietol.

23. Podľa § 40 ods. 1 písm. g) zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 31.
12. 2014, účastník rozhodcovského konania sa môže žalobou podanou na príslušnom súde domáhať



zrušenia tuzemského rozhodcovského rozsudku, len ak bola porušená zásada rovnosti účastníkov
rozhodcovského konania (§ 17).

24. Podľa § 40 ods. 1 písm. h) zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 31.
12. 2014, účastník rozhodcovského konania sa môže žalobou podanou na príslušnom súde domáhať
zrušenia tuzemského rozhodcovského rozsudku, len ak sú dôvody, pre ktoré možno žiadať o obnovu
konania podľa osobitného zákona.

25. Podľa § 41 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 31. 12.
2014, žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku možno podať v lehote 30 dní odo dňa doručenia
rozhodcovského rozsudku účastníkovi rozhodcovského konania, ktorý podáva žalobu o zrušenie
rozhodcovského rozsudku. Ak účastník rozhodcovského konania požiadal o opravu rozhodcovského
rozsudku podľa § 36, lehota začína plynúť od doručenia rozhodnutia o oprave rozhodcovského rozsudku.

26. Podľa § 40 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 31. 12.
2014, ak podá účastník rozhodcovského konania žalobu na príslušnom súde, napadnutý rozhodcovský
rozsudok zostáva právoplatný. Súd, ktorý rozhoduje o žalobe, môže na návrh účastníka konania
vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku odložiť.

27. Podľa § 118 ods. 4 Zák. č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii (ZKR), súdne a
rozhodcovské konania o pohľadávkach, ktoré sa v reštrukturalizácii uplatňujú prihláškou, sa povolením
reštrukturalizácie prerušujú; tieto nároky možno uplatniť voči dlžníkovi len spôsobom podľa § 120 ods.
1 a § 124 ods. 4.

28. Podľa § 120 ods. 3 ZKR, za prednostné pohľadávky sa nepovažujú nároky ručiteľov, spoludlžníkov
alebo iných osôb, ktorým vznikne po začatí reštrukturalizačného konania pohľadávka voči dlžníkovi, ak
budú za neho plniť záväzok, ktorý vznikol pred začatím reštrukturalizačného konania. Tieto nároky musia
byť v reštrukturalizácii uplatnené prihláškou ako podmienené pohľadávky, inak v prípade potvrdenia
reštrukturalizačného plánu súdom zaniká právo vymáhať tieto nároky voči dlžníkovi.

29. Podľa § 156 ZKR, zverejnením uznesenia súdu o skončení reštrukturalizácie v Obchodnom vestníku
zanikajú účinky začatia reštrukturalizačného konania a zastavujú sa konania prerušené podľa § 118 ods.
4. Ak zo záväznej časti plánu nevyplýva niečo iné, zaniká tiež funkcia veriteľského výboru a funkcia
správcu.

30. Súd prvej inštancie správne poukázal na to, že pri žalobe o zrušení rozhodcovského rozsudku
všeobecný súd len skúma, či boli splnené základné podmienky pre prejednanie a rozhodnutie
veci v rozhodcovskom konaní, neposudzuje však v rozhodcovskom konaní uplatnený návrh podľa
predpisov hmotného práva. Súd prvej inštancie sa vysporiadal s námietkami žalobcu, ktorý tvrdil, že
v rozhodcovskom konaní bola porušená zásada rovnosti účastníkov konania, a to najmä v súvislosti
s vykonaným dokazovaním, tým, že rozhodcovský súd nenariadil ústne pojednávanie a že nevydal
osobitné uznesenie o prerušení konania v súvislosti s reštrukturalizáciou povolenou na žalobcu 1/.
Odvolací súd sa v celom rozsahu pridržiava odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie bez toho, aby
ho ešte raz podrobne zopakoval (ods. 29, 30 a 31 odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie), a to s
poukazom aj na úpravu § 387 ods. 2 CSP (ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody).

31. Odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie považuje odvolací súd za dostatočné, súd prvej
inštancie sa s námietkami žalobcov náležite vysporiadal. Ako na to správne poukázal aj súd
prvej inštancie, a to bez ohľadu na to, že súdy nepreskúmavajú vecnú správnosť rozhodcovského
rozsudku, ručiteľské vyhlásenie žalobcu 2/ v doklade nazvanom v „Ubezpečenie pre predávajúceho“
spĺňa náležitosti ručiteľského vyhlásenia v zmysle príslušnej úpravy Obchodného zákonníka (§ 304
Obchodného zákonníka) a to bez ohľadu na to, či bolo žalobcom 2/ ako ručiteľom podpísané dňa
06.06.2013 alebo dňa 11.06.2013, keď bola podpísaná Rámcová kúpna zmluva, pričom sa týkalo
zabezpečenia záväzkov žalobcu 1/ ako kupujúceho z tejto kúpnej zmluvy. Súd prvej inštancie sa
vysporiadal aj s námietkami žalobcov pokiaľ ide o postup rozhodcovského súdu v súvislosti s



reštrukturalizáciou povolenou na žalobcu 1/. Rozhodcovský súd nepochybil, keď vychádzal zo záveru,
že povolením reštrukturalizácie s účinnosťou 14.04.2014 sa rozhodcovské konanie voči žalobcovi 1/
prerušilo, nepochybil, ani keď o prerušení konania nerozhodol osobitným uznesením, k prerušeniu
konania dochádza zo zákona. Keďže počas konania na rozhodcovskom súde reštrukturalizačný súd
nerozhodol o skončení reštrukturalizácie, nebol dôvod na zastavenie rozhodcovského konania (viď cit.
§ 156 ZKR). Rozhodcovský súd nepochybil ani vo výroku rozsudku, v ktorom žalobcovi 1/ neuložil
žiadnu povinnosť, na zaplatenie žalovanej sumy zaviazal žalobcu 2/ ako ručiteľa. Pokiaľ vo výroku
uviedol, že povinnosť žalobcu 2/ zaniká v rozsahu plnenia žalobcom 1/ ide iba o spresnenie postavenia
v rozhodcovskom konaní zaviazanej strany sporu ako ručiteľa, ktorý je povinný plniť veriteľovi v rozsahu,
v akom mu neplnil dlžník. Žalobcovia správne uvádzajú, že v prípade dlžníka a veriteľa nejde o solidárny
záväzok, rozhodcovský súd ani nezaviazal žalobcov solidárne (čo napokon z dôvodu prerušenia konania
voči žalobcovi 1/ ani nemohol), ale na plnenie zaviazal len žalobcu 2/ ako ručiteľa. Je potrebné tiež
uviesť, že nie je povinnosťou veriteľa, aby si ručením zabezpečenú pohľadávku uplatnil vždy aj voči
veriteľovi aj voči ručiteľovi, veriteľ môže žalovať rovno iba ručiteľa, samozrejme za splnenia zákonom
stanovených podmienok. Práve výrok rozhodcovského rozsudku predchádza v tejto veci prípadnému
duplicitnému zaplateniu pohľadávky veriteľa. Pre úplnosť odvolací súd uvádza, že pokiaľ by aj veriteľ
uplatnil celú pohľadávku voči ručiteľovi (za splnenia podmienok § 306 ods. 1 Obchodného zákonníka)
a ručiteľ by plnil, pričom následne by sa dlžník predsa len rozhodol veriteľovi dobrovoľne plniť, išlo by v
rozsahu duplicitného plnenia na strane veriteľa o vznik bezdôvodného obohatenia.

32. Odvolací súd ďalej upozorňuje odvolateľov, že v prípade povolenia reštrukturalizácie na dlžníka
nedochádza k prerušeniu súdnych konaní voči ručiteľom, reštrukturalizačné konanie tak nemá žiadny
vplyv na záväzky ručiteľov vyplývajúcich z ručiteľských vyhlásení, ktoré zabezpečujú záväzky dlžníka,
ktorým súd povolil reštrukturalizáciu. Poukazuje aj na vyššie citovanú úpravu § 120 ods. 3 ZKR týkajúcu
sa pohľadávok ručiteľov, ktoré by vznikli po začatí reštrukturalizačného konania z dôvodu, že by v
budúcnosti plnili za dlžníka, takýto ručiteľ si musí pohľadávku prihlásiť do reštrukturalizačného konania
ako podmienenú pohľadávku. Nebol preto dôvod na prerušenie rozhodcovského konania aj vo vzťahu
k žalobcovi 2/.

33. Odvolací súd súhlasí aj so záverom súdu prvej inštancie, že zákon upravuje v § 40 a nasl.
ZRK možnosť podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku len z dôvodov taxatívne v zákone
upravených a len v zákonom stanovenej lehote 30 dní. Bez ohľadu na tento záver však upozorňuje
žalobcov, že nimi namietaný dôvod na zrušenie rozhodcovského rozsudku, teda že rozhodcovský
rozsudok bol vydaný vo veci, ktorá nemôže byť predmetom rozhodcovského konania vzhľadom na §
1 ods. 3 ZRK, v tomto prípade nie je daný. V zmysle § 1 ods. 3 písm. b) ZRK v znení platnom a
účinnom do 31.12.2014 v rozhodcovskom konaní nemožno rozhodovať spory, ktoré vzniknú v priebehu
konkurzného a vyrovnacieho konania, a v zmysle § 1 ods. 3 písm. b) ZRK v znení platnom a účinnom od
01.01.2015 v rozhodcovskom konaní nemožno rozhodovať spory, ktoré vzniknú v priebehu konkurzného
a reštrukturalizačného konania. Odvolací súd v tejto súvislosti upozorňuje, že rozhodcovský súd vyššie
uvedeným rozsudkom nerozhodoval o spore, ktorý by bol vznikol v priebehu reštrukturalizačného
konania, rozhodcovský spor rozhodoval o nároku žalovaného voči žalobcovi 2/, ktorý v reštrukturalizácii
nebol. Ako už bolo uvedené, práve výrok rozhodnutia rozhodcovského súdu, voči ktorému žalobcovia
namietali aj v odvolaní, zabezpečí, aby žalobca 2/ ako ručiteľ neplnil prípadne duplicitne aj za žalobcu 1/
ako veriteľa, samozrejme pokiaľ v reštrukturalizačnom konaní alebo aj mimo neho žalobca 1/ ako dlžník
žalovanému ako veriteľovi skutočne plnil a to aj čiastočne. Pre úplnosť odvolací súd uvádza, že aj pokiaľ
by došlo k vydaniu rozhodcovského rozsudku vo veci, ktorá nemôže byť predmetom rozhodcovského
konania v zmysle § 1 ods. 3 ZRK, súd by o zrušení tohto rozsudku rozhodoval len na základe žaloby
o zrušenie rozhodcovského rozsudku.

34. Odvolací súd súhlasí aj so záverom súdu prvej inštancie, že postup žalobcov, ako aj žalovaného ako
subjektov obchodno-právnych vzťahov, ktorí v rozhodcovskej zmluve vylúčili podanie žaloby na zrušenie
rozhodcovského rozsudku podľa § 40 ods. 1 písm. h) ZRK (dôvody obnovy konania) bol plne v súlade
so zákonom a aj s bežnou praxou v obchodno-právnych vzťahoch, nešlo o postup v rozpore s poctivým
obchodným stykom. Napokon, išlo o dohodu dvoch zmluvných strán.

35. Odvolací súd súhlasí aj s právnym názorom súdu prvej inštancie v tom, že žalobca 1/ bol aktívne
legitimovaný na podanie žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku v tomto prípade, bol aj účastníkom
rozhodcovského konania (v postavení žalovaného 1/), je uvedený aj vo výrokovej časti rozhodcovského



rozsudku aj keď mu neboli ukladané žiadne povinnosti, pričom rozhodcovský súd v odôvodnení
rozhodnutia svoj postup týkajúci sa žalobcu 1/ zdôvodnil. Z predloženého spisu odvolací súd tiež
zistil, že žaloba žalovaného bola na rozhodcovský súd podaná dňa 27.03.2014, žalovaný sa domáhal,
aby súd zaviazal žalobcu 1/ ako dlžníka a žalobcu 2/ ako ručiteľa na splnenie záväzku kupujúceho
z kúpnej zmluvy uzavretej so žalovaným ako predávajúcim. Rozhodnutím reštrukturalizačného súdu
zo dňa 07.04.2014, ktoré bolo v Obchodnom vestníku zverejnené dňa 14. 04.2014, bola povolená
reštrukturalizácia žalobcu 1/, v zmysle § 118 ods. 4 ZKR sa rozhodcovské konanie vo vzťahu k žalobcovi
1/ prerušilo (zverejnením uznesenia o povolení reštrukturalizácie v OV, t. j. dňa 14.04.2014). Pokiaľ aj
počas súdneho konania došlo k strate aktívnej legitimácie žalobcu v dôsledku toho, že počas súdneho
konania príslušný reštrukturalizačný súd potvrdil reštrukturalizačný plán žalobcu 1/ ako dlžníka a ukončil
reštrukturalizáciu (uznesením zo dňa 01.12.2014, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 06.12.2014), bol
by to tiež ďalší dôvod na zamietnutie žaloby vo vzťahu k žalobcovi 1/.

36. Odvolací súd na základe vyššie uvedených záverov považoval rozsudok súdu prvej inštancie za
vecne správny a podľa § 387 ods. 1 CSP ho potvrdil.

37. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, § 255 ods. 1 a § 262 ods.
1 CSP tak, že žalovanému ako strane sporu úspešnej v odvolacom konaní priznal plnú náhradu trov
odvolacieho konania voči žalobcovi 1/ a žalobcovi 2/.

38. Rozhodnutie odvolacieho senátu bolo prijaté jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je odvolanie prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné
dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods.
1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).