{"guid": "0632d9c5-702d-4112-a5cd-e1f358397c3b:d536b89d-b7e5-4007-8d8a-0360abf47367", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2019:2115209542.1", "spisova_znacka": "25Co/32/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 25Co/32/2019 z 9. 12. 2019", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Trnava z 9. decembra 2019, sp. zn. 25Co/32/2019, ECLI:SK:KSTT:2019:2115209542.1", "identifikacne_cislo": "2115209542", "sud": {"guid": "sud_109", "nazov": "Krajský súd Trnava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-trnava"}, "sudca": "JUDr. Peter Šamo", "sudca_id": 281, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-peter-samo-281", "datum_vydania": "2019-12-09", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Spotrebiteľské zmluvy"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2010/129/#paragraf-9.odsek-1.pismeno-j", "nazov": "§ 9 ods. 1 písm. j) zákona č. 129/2010 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2010/129/#paragraf-9.odsek-1.pismeno-j", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/129-2010/paragraf-9"}, {"iri": "/SK/ZZ/2010/129/#paragraf-9.odsek-1.pismeno-f", "nazov": "§ 9 ods. 1 písm. f) zákona č. 129/2010 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2010/129/#paragraf-9.odsek-1.pismeno-f", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/129-2010/paragraf-9"}, {"iri": "/SK/ZZ/2010/129/#paragraf-11", "nazov": "§ 11 zákona č. 129/2010 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2010/129/#paragraf-11", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/129-2010/paragraf-11"}, {"iri": "/SK/ZZ/2010/129/#paragraf-9.odsek-1.pismeno-k", "nazov": "§ 9 ods. 1 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2010/129/#paragraf-9.odsek-1.pismeno-k", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/129-2010/paragraf-9"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2010/129#paragraf-9", "/SK/ZZ/2010/129#paragraf-11"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/d536b89d-b7e5-4007-8d8a-0360abf47367", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2019:2115209542.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTT:2019:2115209542.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTT:2019:2115209542.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 25Co/32/2019
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2115209542
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 12. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Lucia Mizerová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2115209542.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: Mgr. Lucia Mizerová a sudcov:
JUDr. Ľubica Spálová a JUDr. Martina Valentová, v právnej veci žalobcu: AB 2 B.V., reg. č. 572 79
667, so sídlom Amsterdam, Strawinskylaan č. 933, 1077XX, Holandské kráľovstvo, právne zastúpený:
Advokátska kancelária GOLIAŠOVÁ GABRIELA s.r.o., IČO: 47 234 679, so sídlom Trenčín, 1.mája
173/11, proti žalovanej: S. D., nar. X.X.XXXX, adresa V., Ul. J. G. V. XXXX/X, o zaplatenie 1.652,69 Eur
s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. 24C/211/2015-74
zo dňa 8.11.2018 voči zamietajúcemu výroku II., t a k t o

r o z h o d o l :

I.  Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom výroku II. vrátane závislého
výroku III. o trovách konania   p o t v r d z u j e.

II.   Žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania  n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1.  Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi
sumu 371,53 Eur, vyčíslený úrok z omeškania vo výške 11,79 Eur, s úrokom z omeškania vo výške
8,05% ročne zo sumy 371,53 Eur od 22.4.2015 do zaplatenia, ktorú sumu súd povolil žalovanej
zaplatiť v mesačných splátkach vo výške 30 Eur mesačne splatných vždy do 15. dňa v mesiaci počnúc
právoplatnosťou rozsudku s tým, že omeškanie s plnením jednej splátky má za následok zročnosť celého
plnenia; výrokom II. vo zvyšnej časti žalobu zamietol a výrokom III. žalovanej nepriznal náhradu trov
konania.

2.  Rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou ustanovení           § 52 ods. 1
až 4, § 53 ods. 1, 2, 3 a 9, § 488, § 489, § 565 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), § 497
Obchodného zákonníka, ako aj ust. § 1 ods. 2, § 2 písm. a), b), d), § 9 ods. 2 písm. f), g), j) a k), §
11 ods. 1 písm. a) zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách
pre spotrebiteľov v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy (ďalej tiež len „ZoSÚ“), a vecne tým, že
žalobca sa podanou žalobou domáhal od žalovanej zaplatenia sumy 1.652,69 Eur, úroku z omeškania
vo výške 52,94 Eur, úroku z omeškania vo výške 8,05% ročne zo sumy 1.652,69 Eur od 22.4.2015 do
zaplatenia, titulom pohľadávky z úverovej zmluvy č. 4211095466. Z vykonaného dokazovania mal súd
za preukázané, že právny predchodca žalobcu ako veriteľ a žalovaná ako dlžník uzavreli dňa 20.11.2012
zmluvu o úvere,  na základe ktorej právny predchodca žalobcu poskytol žalovanej  bezúčelový úver vo
výške 1.700 Eur, ktorý sa žalovaná zaviazala splácať v 60 mesačných splátkach vo výške 65,13 Eur,
ročná úroková sadzba bola dohodnutá vo výške 33,95%, priemerná hodnota RPMN 19,37%, RPMN
bola uvedená vo výške od 38,8% do 41,0%, celková čiastka splatná spotrebiteľom bola dojednaná vo
výške 3.555 Eur. Žalovaná sa s úhradou dostala do omeškania.  Listom zo dňa 13.11.2014 oznámil
právny predchodca žalobcu žalovanej zosplatnenie úveru z dôvodu omeškania s úhradou záväzkov a



vyzval ju na splatenie dlžnej čiastky vo výške 1.742,82 Eur do 15 dní od odoslania výzvy. Výzva bola
podľa vyjadrenia žalobcu žalovanej odoslaná 14.11.2014. Pohľadávka voči žalovanej bola postúpená zo
spoločnosti právneho predchodcu žalobcu na žalobcu. Žalovaná zaplatila z poskytnutého úveru sumu
1.328,47 Eur. Predmetnú zmluvu o úvere súd posúdil ako zmluvu spotrebiteľskú, na základe čoho ju
podrobil kontrole v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch. Zistil, že úverová zmluva neobsahuje
náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. f), g), j) a k) ZoSÚ, teda podľa písm. f) údaj o dobe trvania zmluvy
o spotrebiteľskom úvere a termíne konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, keď lehota splatnosti
je určená len ako 60 mesiacov po poskytnutí úveru do 15. dňa v poslednom mesiaci, pričom údaj o
dobe trvania zmluvy neobsahuje zmluva vôbec. Zmluva neobsahuje ani celkovú výšku spotrebiteľského
úveru, keď suma uvedená v zmluve je uvedená v nesprávnej výške v neprospech spotrebiteľa, t. j. vo
výške 3.555 Eur, pričom správna výška je 3.907,80 Eur (ako 60 mesačných splátok po 65,13 Eur). Ďalej
v zmluve chýba ročná percentuálna miera nákladov, nakoľko v zmluve sa nachádza nejednoznačný
údaj od 38,8% do 41,0%, pričom RPMN musí byť uvedená jednoznačne, nie ako percentuálne rozpätie.
Napokon v zmluve chýba uvedenie výšky, počtu a termínov splátok istiny, úrokov a iných poplatkov,
prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi
úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia. Nedodržanie týchto náležitostí
spôsobuje, že predmetný úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov v zmysle § 11 ods. 1 ZoSÚ.
Nakoľko žalovaná čerpala úver vo výške 1.700,- Eur a ku dňu rozhodnutia súdu uhradila sumu 1.328,47
Eur, súd zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 371,53 Eur, ako rozdiel medzi reálne
poskytnutými finančnými prostriedkami a uhradenou sumou, vo zvyšnej časti žalobu ako nedôvodnú
zamietol.

3. Žalobcovi súd priznal tiež úrok z omeškania v uplatnenej výške 8,05% ročne, avšak len z priznanej
sumy 371,53 Eur od 30.11.2014 do 18.2.2015, t.j. vo výške 11,79 Eur a vo výške 8,05% ročne zo sumy
371,53 Eur od 22.4.2015 do zaplatenia, keďže výzva na zaplatenie dlžnej sumy bola žalovanej odoslaná
dňa 14.11.2014, žalobca v nej určil žalovanej lehotu na plnenie do 15 dní od odoslania tejto výzvy, teda
do 29.11.2014, žalovaná sa tak dostala do omeškania až dňa 30.11.2014. Súd mal preukázanú výšku
úrokovej sadzby ku dňu omeškania 30.11.2014, ktorá  bola vo výške 0,05% zverejnená na webovej
stránke W.., t. j. 0,05% + 8 bodov, spolu výška 8,05% ročne. Vo zvyšnej časti požadovaného úroku z
omeškania, súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.

4.  Ohľadom nároku žalobcu na zaplatenie poistného v sume 18,04 Eur súd uviedol, že v zmluve o
spotrebiteľskom úvere v časti poistenie výdavkov, ktorá nebola individuálne dojednaná, sa uvádza len
zvolený súbor poistenia balíček premium, výška 4,59 Eur mesačne (7,58% z pravidelnej mesačnej
splátky úveru bez poistenia). Zo zmluvy a jej spoločných ustanovení nie je možné vyvodiť záver, že bola
uzatvorená konkrétna poistná zmluva so základnými obsahovými náležitosťami v zmysle  § 788 ods. 2
Občianskeho zákonníka (výška poistného plnenia, výška poistného, splatnosť poistného, stanovenie, či
ide o jednorazové alebo bežné poistné, poistná doba, údaj o tom, či sa oprávnená osoba bude podieľať
na výnosoch poisťovateľa a akým spôsobom, vymedzenie práv a povinností zmluvných strán, výška
odkupnej hodnoty) a nie je ani zrejmé, kto je poistiteľ z poistnej zmluvy. Predovšetkým pre poistnú
zmluvu je v zmysle § 791 ods. 1 Občianskeho zákonníka predpísaná písomná forma a žalobca žiadnu
písomnú poistnú zmluvu so základnými náležitosťami (tzv. zákonné minimum) súdu nepredložil. Žalobca
tak nepreukázal existenciu poistnej zmluvy, z ktorej by mu vyplýval nárok na zaplatenie poistného, a
preto považoval súd tento nárok za nedôvodný a žalobu aj v tejto časti zamietol.

5. V zmysle ust. § 232 ods. 4 CSP povolil súd žalovanej zaplatiť dlžnú sumu v splátkach po 30 eur
mesačne počnúc mesiacom nasledujúcim po právoplatnosti rozsudku s tým, že omeškanie s plnením čo
i len jednej splátky má za následok zročnosť celého plnenia, keď zohľadnil osobné, majetkové pomery
žalovanej, ktorej zomrel manžel, jej príjem je 440,- Eur mesačne v čistom, žalovaná spláca úvery v
Poštovej banke, a.s. vo výške 72,- Eur mesačne a 164,- Eur mesačne a v Prima banke, a.s. vo výške
30,- Eur, nájomné platí vo výške 200,- Eur mesačne a zároveň súd zohľadnil skutočnosť, aby bol dlh
zaplatený do troch rokov.

6. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 2 v spojení s čl. 4 a čl. 17 zák. č. 160/2015
Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), avšak v spore prevažne úspešnej žalovanej (čistý
úspech 56%) náhradu trov konania nepriznal, pretože jej v konaní žiadne trovy nevznikli.



7. Proti tomuto rozsudku v rozsahu jeho zamietajúceho výroku II. podal odvolanie prostredníctvom
svojho právneho zastúpenia žalobca a navrhol ho v tejto časti zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie, prípadne aby v napadnutej časti odvolací súd rozhodnutie zmenil a priznal žalobcovi
náhradu trov konania. Ako odvolacie dôvody uviedol tie, ktoré vyplývajú z § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP,
teda že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie
súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Argumentoval tým, že sa nestotožňuje so
závermi súdu o absencii údajov v zmysle § 9 ods. 2 písm. f), g), j) a k) ZoSÚ v zmluve o úvere zo
dňa 20.11.2012. Pokiaľ ide o uvedenie náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. f) ZoSÚ, t. j. lehoty splatnosti,
táto je uvedená pod bodom 47. ako 60 mesiacov po poskytnutí úveru, a to do 15 dňa v poslednom
mesiaci. Aj keď zmluva neuvádza presný číselný dátum ukončenia zmluvy, veriteľ použil objektívne
zistiteľné kritériá, podľa ktorých spotrebiteľ musí vedieť, aká je doba trvania zmluvy o spotrebiteľskom
úvere a kedy je konečná splatnosť spotrebiteľského úveru. Spotrebiteľ teda disponuje informáciou,
aká je doba trvania zmluvy a kedy je konečná splatnosť poskytnutého úveru, preto je cieľ sledovaný
ustanovením § 9 ods. 2 písm. f) ZoSÚ dosiahnutý. Spôsob akým veriteľ určil dĺžku trvania v zmluve o
úvere nemôže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku, a preto, ak súd rozhodol
o sankcii za absenciu predmetnej náležitosti, t. j. že poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez
poplatkov, takúto sankciu, v súlade s rozsudkom Súdneho dvora EÚ zo dňa 9.11.2016 vo veci C-42/15,
je nutné považovať za neprimeranú. Na tomto mieste žalobca poukázal aj na rozsudok Okresného súdu
Rimavská Sobota zo dňa 15.1.2018, sp. zn. 10Csp/90/2017 a rozsudok Okresného súdu Poprad zo dňa
21.11.2017, sp. zn. 17Csp/158/2017. Ďalej žalobca uviedol, že RPMN je v úverovej zmluve uvedená
správne. Samotný zákon č. 129/2010 Z. z. nestanovuje, že táto hodnota musí byť uvedená jednoznačne
jedným konkrétnym číslom. Žalobca nepovažuje hodnotu RPMN za neuvedenú, nakoľko rozmedzie
je zanedbateľné. Okrem toho bola žalovanej zaslaná aj presná hodnota RPMN v závislosti odo dňa,
kedy došlo k reálnemu čerpaniu finančných prostriedkov, s čím samotná žalovaná súhlasila. Z popisu
jednotlivých položiek vzorca na výpočet RPMN v zmysle prílohy zákona č. 129/2010 Z. z. je zrejmé, že
pri výpočte RPMN zohráva dôležitú úlohu aj presný dátum, kedy došlo k prvému čerpaniu finančných
prostriedkov. Žalobca mal záujem poskytnúť klientovi korektne presnú a reálnu hodnotu RPMN, pričom
po zaslaní finančných prostriedkov, bola žalovanej presná hodnota RPMN oznámená. V odôvodnení súd
len deklaratórne konštatuje, že hodnota RPMN je v úverovej zmluve uvedená nejednoznačne bez jej
ďalšieho rozboru. Tu žalobca poukázal na závery rozsudku Okresného súdu Senica zo dňa 21.3.2018
sp. zn. 9Csp/188/2017 a v rozhodnutí Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 43Co/24/2017. Pokiaľ
ide o uvedenie celkovej čiastky splatnej spotrebiteľom, žalobca poukázal na znenie ust. § 2 písm. g)
a h) zák. č. 129/2010 Z. z. Ďalej dôvodil, že v samotnej zmluve je poistenie uvedené ako „Poistenie
výdavkov (dobrovoľné).“ Pokiaľ by klient o poistenie záujem nemal, v príslušnej kolónke by bolo uvedené
„bez poistenia.“ Žalovaný si zvolila Balíček Premium, ktorým sa stáva poistenou pre prípad dlhodobej
pracovnej neschopnosti, straty pravidelného zdroja príjmu a ďalej pre prípad invalidity alebo smrti
následkom úrazu; úhrada za poistenie premium 4,59 Eur mesačne (7,58% z pravidelnej mesačnej
splátky úveru bez poistenia). Žalovaná podpisom zmluvy potvrdila, že sa oboznámila s obsahom
uvedenej poistnej zmluvy č. 19100826/2009 uzatvorenej medzi spoločnosťou, ako poistníkom a Českou
pojišťovnou Zdraví, a.s. IČ: 49240749, ako poistiteľom, vrátane znení Zvláštnych poistných podmienok,
ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy, čo sa uvádza v samotnej úverovej zmluve a čo žalovaná
žiadnym spôsobom v konaní nevyvrátila. Predložené boli aj úverové zmluvné podmienky, v ktorých boli
v Hlave 15. s názvom Poistenie vymedzené všetky potrebné informácie, ako aj v Informáciách o poistení
dohodnutých predmetnou poistnou zmluvou. V zmluve je jasne uvedené: „Neoddeliteľnou súčasťou
zmluvy o hotovostnom úvere (ďalej iba „ÚZ“) sú Úverové podmienky (ďalej iba „ÚP“) spoločnosti Home
Credit Slovakia, a.s. (ďalej iba „Spoločnosť“). Dolupodpísaný klient svojim podpisom potvrdzuje, že
prevzal ÚP s kódom ISS112, je s nimi oboznámený, že sú mu všetky ich ustanovenia zrozumiteľné,
považuje ich za dostatočne určité a prejavuje súhlas byť viazaný týmito podmienkami. Podľa žalobcu
predmetné ustanovenia nemusia byť uvedené v jednom dokumente, t. j. v úverovej zmluve, za
predpokladu, ak tieto sú vyhotovené písomne v inom dokumente alebo zachytené na inom trvalom
nosiči a zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahuje jednoznačný a presný odkaz na tieto písomnosti,
alebo iné trvalé nosiče. Žalobca teda súdu riadne preukázal, že k uzatvoreniu poistenia medzi žalobcom
a žalovanou došlo. V tejto časti sú uvedené aj ďalšie alternatívne ponúkané služby a to konkrétne
služba „Odložené splátky“ a služba „Zmena výšky a počtu splátok.“ O obidve z nich žalovaná prejavila
záujem. Mesačný poplatok bol vo výške 0,30 Eur za možnosť zmeny výšky a počtu splátok a 0,99
Eur za službu spočívajúcu v odklade splátky. Pri prepočte celkovej čiastky splatnej spotrebiteľom je
teda nevyhnutné odpočítať od sumy 3.907,80 Eur (60x 65,13 Eur) úhradu za poistné 275,40 Eur (60x
4,59 Eur), za dobrovoľnú službu odložené splátky 59,40 (60x 0,99 Eur) a za službu zmena výšky a



počtu splátok 18 Eur (60x 0,30 Eur) a výsledkom je suma uvedená v úverovej zmluve č. 4211095466
ako celková čiastka splatná spotrebiteľom 3.555 Eur. V tejto súvislosti žalobca poukázal na rozsudok
Okresného súdu Brezno zo dňa 19.9.2017 sp. zn. 4C/40/2014 a rozsudok Okresného súdu Dunajská
Streda zo dňa 20.3.2018, sp. zn. 16C/30/2017. Dojednané poistné a ani ďalšie alternatívne služby preto
v zmysle úpravy podľa písm. g) nebolo potrebné započítať do celkových nákladov spotrebiteľa spojených
so spotrebiteľským úverom, čo sa nakoniec odzrkadlilo aj v celkovej čiastke splatnej spotrebiteľom.
Pokiaľ ide o dodržanie zákonnej náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ, žalobca zastáva názor, že
predmetná náležitosť je v úverovej zmluve uvedená v súlade so zákonným ustanovením. Informácie o
splátkach sú upravené v časti textu zmluvy označeného ako „Úver,“ kde sú obsiahnuté presné údaje o
výške mesačnej splátky 65,13 Eur pod bodom 38., o počte splátok 60 pod bodom 39., o lehote splatnosti
60 mesiacov po poskytnutí úveru, a to do 15. dňa v poslednom mesiaci pod bodom 39. a tiež o termínoch
splatnosti splátok, kde je uvedené: „Prvá splátka je splatná po mesiaci od dátumu poskytnutia úveru.
Pokiaľ kalendárny mesiac nasledujúci po poskytnutí úveru neobsahuje poradové číslo dňa poskytnutia
úveru, je splatnosť prvej splátky posledný deň v tomto kalendárnom mesiaci. Dátum splatnosti druhej
a nasledujúcich splátok je vždy 15. deň v kalendárnom mesiaci, počínajúc kalendárnym mesiacom
nasledujúcim po mesiaci, v ktorom je splatná prvá splátka. Uvedené je plne v súlade s rozsudkom
Súdneho dvora EÚ zo dňa 9.11.2016 vo veci C-42/15. Vzhľadom na skutočnosť, že smernica 2008/48/
ES obsahuje úplnú harmonizáciu pokiaľ ide o náležitosti spotrebiteľskej zmluvy o úvere uvedené v
článku 10 ods. 2, členské štáty nie sú oprávnené vo svojej vnútroštátnej úprave vyžadovať náležitosti
nad rámec náležitostí uvedených v článku 10 ods. 2 smernice 2008/48/ES. Žalobca sa na tomto
mieste dovoláva princípu právnej istoty. V zmysle rozhodnutia Súdneho dvora EÚ teda zmluva nemusí
spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie istiny. Preto sa žalobca dovoláva
eurokonformného výkladu ust. § 9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ. Členské štáty EÚ majú povinnosť interpretovať
svoje národné právo v súlade so smernicami, a to s poukazom na rozhodnutia C-106/77 Simmenthal,
C-14/83 Colson and Kamann, C-106/89 Marleasing, C-397/01 Pfeiffer a i. Predmetné ustanovenie
zákona je potrebné vykladať z pohľadu „princípu právnej istoty“ a z pohľadu „princípu eurokonformného
výkladu právnej normy.“ Náležitosť podľa ust. § 9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ je v úverovej zmluve uvedená
výlučne v súlade so znením ZoSÚ v znení platnom a účinnom v čase uzatvorenia úverovej zmluvy a v
súlade so znením Smernice Európskeho parlamentu a rady 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom
úvere, ktorá stotožňuje pojem výšku, počet a frekvenciu splátok s pojmom výška, počet a termíny
splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, čo je potvrdené aj v zmysle uvedeného rozsudku. Napokon
žalobca poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 22.2.2018 sp. zn. 3Cdo/146/2017, podľa
ktorého v zmluvách uzatváraných podľa ZoSÚ nemožno od dodávateľov žiadať, aby v nich uvádzali
presný rozpis plánovanej amortizácie dlhu, teda rozpis plátok po častiach (samostatne vo väzbe na
istinu, úrok a poplatky). Tiež podľa rozsudku Okresného súdu Rimavská Sobota zo dňa 15.1.2018,
sp. zn. 10Csp/90/2017 by členské štáty nemali ukladať zmluvným stranám povinnosti, ktoré smernica
neupravuje.

8.  Žalovaná odvolací návrh nepodala. K doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne nevyjadrila.

9.  Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§
362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§
359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania
pripúšťal (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a §
363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP),
preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§
380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré
nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie
bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo
oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219
ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu  nie je možné priznať úspech, keď rozsudok súdu
prvej inštancie je v napadnutom zamietajúcom výroku II. vrátane závislého výroku III. o trovách konania
vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 CSP.

10. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na uplatnenú odvolaciu argumentáciu žalobcu
bolo posúdiť, či súd dospel k správnemu právnemu záveru v napadnutej časti, keď pri aplikácii § 9 ods.
2 písm. f), j) a k) a § 11 ods. 1 písm. a) zákona č. 129/2010 Z. z. ustálil, že predmetný úver je pre



chýbajúce náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov.
Vyhovujúca časť rozsudku vo výroku I.  nebola napadnutá odvolaním, nadobudla právoplatnosť a nestala
sa predmetom odvolacieho prieskumu. Nebolo pritom sporným, že predmetný záväzkový vzťah medzi
stranami bol založený zmluvou o spotrebiteľskom úvere, a preto sa spravuje príslušnými normami na
ochranu spotrebiteľa.

11. Právne posudzovanie veci je činnosť súdu, pri ktorej zistený skutkový stav podriaďuje pod skutkovú
podstatu príslušnej právnej normy, na základe čoho dospieva k záveru, či právo prizná alebo neprizná.
Právne posúdenie veci je nesprávne, ak sa súd pri tejto činnosti dopustil omylu (buď v tom, že na správne
zistený skutkový stav aplikoval iný právny predpis než mal, alebo ak správne aplikovaný právny predpis
nesprávne interpretoval).

12.  Po preskúmaní napadnutého rozhodnutia, odvolacích argumentov žalobcu, ako aj obsahu úverovej
zmluvy zo dňa 20.11.2012, dospel odvolací súd k záveru, že je potrebné prisvedčiť odvolateľovi v tom,
že ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy (t.
j. ku dňu 20.11.2012), ktoré hovorí o výške, počte, termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, je
potrebné eurokonformne vykladať tak, že sa tým neustanovuje povinnosť uviesť požadované informácie
vo vzťahu ku každej položke (t.j. istine, úrokom a iným poplatkom) osobitne, ale len ich uvedenie v
súhrne ku splátke, ktorá zahrňuje istinu, úroky a iné poplatky.

13. Európsky súdny dvor v rozsudku z 9.11.2016 vo veci C 42/15 Home Credit Slovakia, a.s., proti
Kláre Bíróovej (ďalej len Rozsudok) konštatoval, že článok 10 ods. 2 písm. h/ Smernice 2008/48 sa má
vykladať v tom zmysle, že nie je nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť každej zo splátok
spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez
ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok (bod 50 Rozsudku). Článok 10 ods. 2 písm. h/
stanovuje, že zmluva o úvere musí uvádzať iba výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa a prípadne
poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými
sadzbami úveru na účely splatenia (bod 52 Rozsudku).          Z článku 10 ods. 2 písm. i/ Smernice a článku
10 ods. 3 Smernice vyplýva, že iba na žiadosť spotrebiteľa je veriteľ povinný bezplatne a kedykoľvek
počas doby trvania zmluvy odovzdať mu výpis vo forme amortizačnej tabuľky (bod 53 Rozsudku); pričom
Smernica nestanovuje povinnosť zahrnúť do zmluvy o úvere takýto výpis vo forme amortizačnej tabuľky.
Pokiaľ ide o zmluvy patriace do pôsobnosti Smernice, členské štáty by nemali ukladať zmluvným stranám
povinnosti, ktoré táto smernica neupravuje, ak táto smernica obsahuje harmonizované ustanovenia v
oblasti, do ktorej patria tieto povinnosti (bod 55 Rozsudku). Článok 10 ods. 2 písm. h/ a i/ Smernice sa
má vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny po sebe
nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky
bude započítaná na vrátenie tejto istiny. Tieto ustanovenia v spojení s článkom 22 ods. 1 Smernice
bránia  tomu, aby členský štát stanovil takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnej právnej úprave (bod 59
Rozsudku).

14. Cit. Rozsudok ESD konštatoval, že smernica 2008/48 bráni členským štátom, aby vo svojej
vnútroštátnej právnej úprave stanovili povinnosť zahrnúť do zmluvy o úvere iné náležitosti, než sú
tie, ktoré vymenúva článok 10 ods. 2 Smernice. Aj so zreteľom na to sa v praxi všeobecných
súdov Slovenskej republiky vyskytujú (resp. vyskytovali) pochybnosti o tom, či textu „zmluva o úvere
zrozumiteľne a stručne uvádza výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa a prípadne poradie, v
ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami
úveru na účely splatenia“ (článok 10 ods. 2 písm. h/ Smernice) obsahovo zodpovedá text „zmluva o
spotrebiteľskom úvere ... musí obsahovať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov,
prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi
úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia“. Úmyslom zákonodarcu, ktorý
zreteľne vyjadril aj v úvodnej časti dôvodovej správy k zákonu č. 129/2010 Z.z., bolo transponovať
Smernicu v celom rozsahu. Zámerom zákonodarcu teda bezpochyby nebolo, aby novo prijímané
ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z. bolo v rozpore s článkom 10 ods. 2 Smernice.

15. Vychádzajúc z účelu Smernice, ako aj právnych záverov vyjadrených v rozsudku Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 3Cdo/146/2017 zo dňa 22.2.2018, účelu § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z. , odvolací
súd uzavrel, že predmetné ustanovenie je potrebné interpretovať tak, že nie je potrebné, aby zmluva
o spotrebiteľskom úvere obsahovala číselné vyjadrenie toho, aká je konkrétna vnútorná skladba tej



ktorej anuitnej splátky. Pokiaľ predmetné ustanovenie zákona č. 129/2010 Z.z. hovorí o výške, počte,
termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, je potrebné ho eurokonformne vykladať tak, že sa tým
neustanovuje povinnosť uviesť požadované informácie vo vzťahu ku každej položke (t.j. istine, úrokom
a iným poplatkom) osobitne, ale len ich uvedenie v súhrne ku splátke, ktorá zahrňuje istinu, úroky a iné
poplatky. Obdobný právny názor vyjadril Najvyšší súd potom aj v ďalších svojich rozhodnutiach sp. zn.
3Cdo/56/2018 z 17.4.2018 a sp. zn. 4Cdo/211/2017 z 23.4.2018.

16. Podľa názoru odvolacieho súdu potom predmetná úverová zmluva zo dňa 20.11.2012 obsahuje
obligatórnu náležitosti v zmysle § 9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy,
teda výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, preto záver prvoinštančného súdu
o tom, že predmetný úver sa považuje v dôsledku absencie tohto údaja za bezúročný a bez poplatkov,
nie je opodstatnený.

17.  V celom rozsahu sú však dôvodné závery súdu prvej inštancie o tom, že v predmetnej úverovej
zmluve absentujú náležitosti podľa ust. § 9 ods. 2 písm. f) a j) ZoSÚ,    t. j., podľa písm. f) doba trvania
zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru a podľa písm. j)
ročná percentuálna miera nákladov a celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané na
základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere, z ktorého dôvodu bolo
potom skutočne dôvodným v zmysle ust. § 11 ods. 1 písm. a) ZoSÚ v znení účinnom v čase uzavretia
zmluvy považovať predmetný spotrebiteľský úver za bezúročný a bez poplatkov.

18. Neobstojí pritom odvolacia argumentácia žalobcu, že konečná splatnosť je pre spotrebiteľa
zrozumiteľne uvedená pod bodom 47. Pokiaľ ide o konečnú splatnosť úveru, z pripojenej zmluvy o
úvere vyplýva, že je v nej len údaj „lehota splatnosti 60 mesiacov po poskytnutí úveru a to do 15.
dňa v poslednom mesiaci“. V zmluve je potom ďalej obsiahnutý drobný text: „Prvá splátka je splatná
po mesiaci od dátumu poskytnutia úveru. Pokiaľ kalendárny mesiac nasledujúci po poskytnutí úveru
neobsahuje poradové číslo dňa poskytnutia úveru, je splatnosť prvej splátky posledný deň v tomto
kalendárnom mesiaci. Dátum splatnosti druhej a nasledujúcich splátok je vždy 15. deň v kalendárnom
mesiaci, počínajúc kalendárnym mesiacom nasledujúcim po mesiaci, v ktorom je splatná prvá splátka.“

19. V zmysle § 9 ods. 2 písm. f) ZoSÚ, zmluva musí obsahovať dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom
úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. Z tohto ustanovenia je zrejmé, že zákon
jednoznačne nevymedzuje, akým spôsobom má byť konečná splatnosť spotrebiteľského úveru v zmluve
uvedená, avšak základnou všeobecnou požiadavkou je, aby bola v zmluve táto náležitosť uvedená jasne
a zrozumiteľne, bez ťažkosti a s istotou určiteľným spôsobom. Cieľom resp. účelom tohto ustanovenia
je zaručiť, aby spotrebiteľ poznal deň poslednej splátky úveru, teda termín jeho konečnej splatnosti,
resp. aby vedel, dokedy bude povinný predmetný úver splácať. Účel tohto ustanovenia je naplnený
vtedy, ak uvedenie termínu konečnej splatnosti v zmluve umožňuje spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou
identifikovať dátum poslednej splátky. Podľa názoru odvolacieho súdu pritom citované ustanovenie nie je
možné vykladať tak, že termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru musí byť v zmluve definovaný
výhradne jednoznačným dátumom, teda konkrétnym dňom, mesiacom a rokom. Obdobný názor vyslovil
SD EÚ vo veci                C-42/2015 Home Credit Slovakia c/a Klára Biróová, keď uviedol, že čl. 10 ods.
2 písm. h/ smernice 2008/48 sa má vykladať v tom zmysle, že nie je nevyhnutné, aby zmluva o úvere
uvádzala splatnosť splátok spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy
umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok.

20. V danom prípade však v texte predmetnej zmluvy nie je vôbec výslovne určená konečná splatnosť
spotrebiteľského úveru, je tam uvedená len lehota splatnosti, a to 60 mesiacov po poskytnutí úveru
s tým, že prvá splátka je splatná po mesiaci od dátumu poskytnutia úveru a každá ďalšia splátka je
splatná vždy 15. deň v kalendárnom mesiaci. Splatnosť prvej splátky je tak určená od v čase uzavretia
zmluvy neurčitého momentu poskytnutia úveru, na základe čoho nie je možné odvodiť ani splatnosť
poslednej splátky, preto spotrebiteľ v čase uzavretia predmetnej zmluvy ani na základe vyššie uvedeného
opisného spôsobu s určitosťou nevie, kedy bude úver konečne splatný. Pre určenie konečnej splatnosti
nemôže byť dostačujúce, že v zmluve je uvedená splatnosť každej splátky a ich počet, ktoré sú aj inak
samé osebe podstatnou náležitosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere, lebo keby zákonodarca bol toho
názoru, že tieto údaje pre orientáciu spotrebiteľa postačujú, nezakotvil by ako osobitnú náležitosť zmluvy
o spotrebiteľskom úvere aj náležitosť podľa cit. § 9 ods. 2 písm. f) ZoSÚ, a to výslovne termín konečnej
splatnosti spotrebiteľského úveru. Odvolací súd iba podotýka, že pokiaľ ide o údaj o dobe trvania zmluvy,



tento je uvedený v Hlave 7 § 1 Úverových zmluvných podmienok. S poukazom na vyššie uvedené teda
aj podľa názoru odvolacieho súdu podstatná náležitosť spotrebiteľskej zmluvy o úvere  - termín konečnej
splatnosti úveru, v predmetnej zmluve absentuje.

21. Ďalej odvolací súd riešil odvolaním nastolenú otázku, či predmetná zmluva obsahuje obligatórnu
náležitosť v zmysle § 9 ods. 2 písm. j) zákona č. 129/2010 Z.z. - a to celkovú čiastku, ktorú musí
spotrebiteľ zaplatiť.

22. V bode 37.  úverovej zmluvy je uvedené, že celková čiastka splatná spotrebiteľom je 3.555
Eur, avšak táto suma nezodpovedá násobku uvedenej mesačnej splátky s uvedeným počtom splátok
(65,13 Eur x 60), čo predstavuje značne vyššiu sumu až 3.907,80 Eur, ako na to správne poukázal i
prvoinštančný súd. Tu je nutné zdôrazniť, že neobstojí argumentácia žalobcu, že pri prepočte celkovej
čiastky splatnej spotrebiteľom je nevyhnutné odpočítať od sumy 3.907,80 Eur (60x 65,13 Eur) úhradu
za poistné 275,40 Eur (60x 4,59 Eur), za dobrovoľnú službu odložené splátky 59,40 Eur (60 x 0,99
Eur) a za službu zmena výšky a počtu splátok 18 Eur (60 x 0,30 Eur) a výsledkom je suma uvedená
v úverovej zmluve ako celková čiastka splatná spotrebiteľom 3.555 Eur. Podľa § 2 písm. h) ZoSÚ
je celkovou čiastkou, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, súčet celkovej výšky spotrebiteľského úveru a
celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom. Zároveň podľa § 2 písm. g)
ZoSÚ, celkovými nákladmi spotrebiteľa spojenými so spotrebiteľským úverom všetky náklady vrátane
úrokov, provízií, daní a poplatkov akéhokoľvek druhu, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so
zmluvou o spotrebiteľskom úvere a ktoré sú veriteľovi známe, okrem notárskych poplatkov; do celkových
nákladov patria aj náklady na doplnkové služby súvisiace so zmluvou o spotrebiteľskom úvere, a to
najmä poistné, ak spotrebiteľ musí navyše uzavrieť zmluvu o poskytnutí takejto doplnkovej služby, aby
získal spotrebiteľský úver alebo aby ho získal za ponúkaných podmienok. Vzhľadom na uvedené mala
byť v zmluve uvedená celková čiastka splatná spotrebiteľom vrátane účtovaného poistného a poplatkov
za odložené splátky a za zmenu výšky a počtu splátok, teda v správnej sume 3.907,80 Eur. V úverovej
zmluve však bola uvedená suma pre spotrebiteľa zavádzajúco nižšia len 3.555 Eur (čo je rozdiel až o
352,80 Eur), čo mohlo ovplyvniť správanie spotrebiteľa pri uzatváraní predmetnej zmluvy, najmä pokiaľ
ide o  posúdenie svojej schopnosti splniť uvedený záväzok, ako aj pokiaľ ide o posúdenie výhodnosti
tohto záväzku pre spotrebiteľa.

23.  Napokon sa odvolací súd stotožňuje aj so záverom súdu prvej inštancie, pokiaľ ide o absenciu
ďalšej náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. j) ZoSÚ, a to uvedenie ročnej percentuálnej miery nákladov,
vypočítanej na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere s tým,
že sa uvedú všetky predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov. Pokiaľ
žalobca dôvodil tým, že samotný zákon       č. 129/2010 Z. z. nestanovuje, že táto hodnota musí byť
uvedená jednoznačne jedným konkrétnym číslom, pričom rozmedzie uvedené v zmluve  je zanedbateľné
a žalovanej bola presná hodnota RPMN zaslaná v závislosti odo dňa, kedy došlo k reálnemu čerpaniu
finančných prostriedkov, keď pri výpočte RPMN zohráva dôležitú úlohu aj presný dátum, kedy došlo
k prvému čerpaniu finančných prostriedkov, odvolací súd má naopak za to, že uvedenie RPMN vo
forme rozpätia dvoch hodnôt nie je v súlade nielen s ust. § 9 ods. 2 písm. j) ZoSÚ v znení účinnom
v čase uzavretia zmluvy, ako ani s čl. 3 a čl. 19 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48 o
zmluvách o spotrebiteľskom úvere. Z uvedených ustanovení totiž tiež vyplýva, že RPMN sa musí vyjadriť
jedným presným percentuálnym podielom. Podľa čl. 3 písm. i) smernice 2008/48 predstavuje RPMN
celkové náklady spotrebiteľa spojené s úverom, vyjadrené ako percento ročne z celkovej výšky úveru,
teda vyžaduje sa stanoviť presný percentuálny podiel. Z čl. 19 ods. 1 smernice 2008/48 v spojení s
časťou I prílohy I tejto smernice vyplýva, že RPMN sa vypočíta podľa matematického vzorca, ktorý je
uvedený v tejto prílohe a mal by s presnosťou na jedno desatinné miesto odrážať všetky existujúce alebo
budúce záväzky dohodnuté medzi veriteľom a spotrebiteľom. Dodržanie uvedených požiadaviek môže
viesť len k jedinému konkrétnemu výsledku, ktorý je vyjadrený s presnosťou na jedno desatinné miesto.
Účelom je predovšetkým zabezpečiť, aby spotrebiteľ dostal pred uzavretím zmluvy o úvere primerané
informácie najmä o RPMN, čo mu umožní porovnať tieto miery u iných dodávateľov, a teda posúdiť
výhodnosť poskytovaného úveru. Zároveň, ak by bolo prípustné upraviť v zmluve o úvere RPMN nie
ako jednu konkrétnu hodnotu, ale ako rozpätie uvádzajúce najnižšiu a najvyššiu hodnotu, nebolo by
splnené kritérium zrozumiteľnosti a stručnosti stanovené v čl. 10 ods. 2 smernice 2008/48. Toto kritérium
je pritom podstatné na to, aby mohol spotrebiteľ poznať svoje práva a povinnosti vyplývajúce zo zmluvy
o úvere. Použitie rozpätia RPMN však môže nielen sťažiť posúdenie celkových nákladov úveru, ale tiež
môže uviesť spotrebiteľa do omylu, pokiaľ ide o skutočný rozsah jeho záväzku. V tejto súvislosti nie je



relevantná okolnosť, ktorú uvádzal žalobca, že v čase uzavretia zmluvy dodávateľ nepozná ešte dátum
čerpania úveru. Ust. § 9 ods. 2 písm. j) ZoSÚ vyslovene upravuje, že dodávateľ má vychádzať z údajov
platných v čase uzatvorenia zmluvy o úvere, pričom veriteľ môže na presný výpočet RPMN uplatniť
dodatočné predpoklady na výpočet RPMN upravené v Prílohe II. bod II. ZoSÚ (rovnako  Prílohy I bod II.
smernice 2008/48). Cieľom týchto dodatočných predpokladov je uľahčiť jednotný výpočet RPMN, preto
nemožno tvrdiť, že ak sú tieto skutočnosti neznáme, je uvedenie RPMN ako jednej konkrétnej hodnoty
nemožné. Podľa § 9 ods. 2 písm. j) ZoSÚ v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, tak jednoznačne
musí byť RPMN uvedená v zmluve ako jedna konkrétna hodnota a nie ako rozpätie uvádzajúce najnižšiu
a najvyššiu hodnotu. Uvedený nedostatok nemožno považovať za odstránený ani tým, že bola konkrétna
hodnota RPMN žalovanej oznámená dodatočne, nakoľko je podstatné, aby uvedenú informáciu mala k
dispozícii už v čase uzatvárania samotnej úverovej zmluvy.

24.  Vzhľadom na vyššie uvedené, pre absenciu náležitostí podľa § 9 ods. 2 písm. f) a j) ZoSÚ v znení
účinnom v čase uzavretia úverovej zmluvy, potom dospel súd prvej inštancie k správnemu záveru, že
poskytnutý spotrebiteľský úver sa podľa § 11 ods. 1 písm. a) ZoSÚ v znení účinnom v čase uzavretia
zmluvy, považuje za bezúročný a bez poplatkov.

25.  Napokon sa odvolací súd stotožnil aj so záverom súdu prvej inštancie, že v danom prípade
žalobca nepreukázal, že by došlo k platnému dojednaniu poistenia. Predovšetkým nepreložil poistnú
zmluvu v súlade s ust. § 788 a § 791 ods. 1 OZ. V úverovej zmluve zo dňa 20.11.2012 je v bode
51. uvedené len toľko, že klient podpisom zmluvy súhlasí s tým, aby bol poistníkom poistený pre
prípad dlhodobej pracovnej neschopnosti, straty pravidelného zdroja príjmu a ďalej pre prípad invalidity
alebo smrti následkom úrazu s tým, že úhrada za poistenie Premium je 4,59 Eur mesačne. Ďalšie
náležitosti sú potom uvedené v Hlave 15 Úverových zmluvných podmienok.  Z formy a obsahu úverovej
zmluvy a jej úverových zmluvných podmienok je zrejmé, že ich text bol vopred pripravený veriteľom pre
neurčitý počet budúcich spotrebiteľov a ak by aj žalovaná ako spotrebiteľ mala možnosť oboznámiť sa
podrobne s textom tejto zmluvy pred jej podpisom, nesporne nemohla ovplyvniť ich obsah pokiaľ ide o
dojednanie poistenia v bode 51. zmluvy, nakoľko v tomto bode nie je uvedená žiadna možnosť, pokiaľ
by klient s dojednaním poistenia nesúhlasil. Ustanovenie bodu 51. úverovej zmluvy, preto s poukazom
na ustanovenie § 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka nemožno považovať za individuálne dojednané.
Je nesporné, že žalovaná ako spotrebiteľ nemala žiadnu reálnu možnosť ovplyvniť obsah tohto vopred
veriteľom navrhnutého a fixne formulovaného dojednania týkajúceho sa uzatvorenia poistnej zmluvy,
mohla iba zmluvu ako celok odmietnuť, alebo ju prijať spolu s ustanovením o poistení. Súd má za to,
že v úverovej zmluve žalobca v bode 51. vopred vnútil konajúcej osobe - žalovanej aj iný úkon než iba
ten, ktorý bol v danom okamihu vo sfére jej záujmu (získanie úveru). Ako totiž vyplýva z danej predtlače
úverovej zmluvy, konajúca osoba - žalovaná sa súčasne jedným a tým istým podpisom na predmetnej
listine podpísala aj pod tú časť predtlače listiny, ktorá sa týka absolútne iného právneho vzťahu, a to
uzatvorenia poistenia, pričom žiadnym spôsobom nemohla prejaviť svoju vôľu, že o takéto poistenie
nemá záujem, prípadne za iných podmienok, nemala možnosť ani zvoliť si príslušného poisťovateľa.
Teda, ak chcela žalovaná získať spotrebiteľský úver, čo bolo primárne jej pohnútkou k vstupu do
právneho vzťahu so žalobcom, nemala na výber a musela podpísať predloženú predtlač listiny, ktorá
v sebe obsahovala aj záväzok uzatvoriť poistnú zmluvu.      V tomto prípade sa tak dá usudzovať na
nedostatok vôle konajúcej osoby spotrebiteľa - žalovanej vstúpiť do iného zmluvného vzťahu, ako bol
primárne vo sfére jej záujmu, pričom v dôsledku nemožnosti akejkoľvek zmeny predtlače predloženej
listiny koná neuvážene a nevedome aj s účinkami smerom k uzavretiu sekundárneho právneho úkonu, s
čím dodávateľ už vopred kalkuluje. S poukazom na uvedené dôvody je takýto právny úkon spotrebiteľa -
žalovanej, teda dojednanie o uzatvorení poistnej zmluvy neplatný s poukazom na ustanovenie § 37 ods.
1 Občianskeho zákonníka. Žalobca v podstate týmto spôsobom využil svoje postavenie ako dodávateľa
a porušil zmluvnú slobodu žalovanej, keď jej nanútil vlastne podpisom jednej zmluvy podpis ďalšej, ale
bez bližšie dohodnutých podmienok, iba s odkazom na ďalšiu zmluvu. Uvedený postup žalobcu sa dá s
poukazom na už uvedené dôvody kvalifikovať aj ako nekalá praktika, ktorá v zmysle ustanovenia § 52
a nasl. Občianskeho zákonníka nemôže požívať právnu ochranu a je v zmysle ustanovenia § 7 ods. 1
zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990
Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov zakázaná. Vzhľadom na uvedené je dojednanie medzi
zmluvnými stranami úverovej zmluvy o uzavretí poistenia v bode 51. zmluvy v rozpore s ustanovením
§ 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, nakoľko nebolo urobené slobodne a vážne, ako aj v rozpore s
dobrými mravmi podľa ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka, a preto je neplatné. Žalobca tak nemá



nárok na poplatok za poistenie vo výške 4,59 Eur mesačne. Pokiaľ potom súd prvej inštancie nárok
žalobcu na zaplatenie poplatku za poistenie v sume 18,04 Eur zamietol, postupoval správne.

26. S poukazom na uvedenú argumentáciu, po vyčerpaní relevantných odvolacích dôvodov, odvolací
súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom výroku II. ako vecne správny, včítane
závislého výroku III. o náhrade trov konania (odvolacími dôvodmi osobitne nenapadnutého) s použitím
ust. § 387 ods. 1 CSP <. potvrdil.

27. V zmysle § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú
aj na odvolacie konanie.

28. V zmysle § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo
veci, ods. 2 ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí,
prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

29. V zmysle § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v
rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, podľa ods. 2 o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej
inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník.

30. V odvolacom konaní fakticky plne úspešnej žalovanej vznikol zásadne nárok na náhradu trov
odvolacieho konania (v zmysle § 255 ods. 1, § 256 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 396 ods. 1 CSP),
o ktorom v zmysle § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 396  ods. 1 CSP musí aj bez návrhu rozhodnúť
odvolací súd, keďže týmto rozhodnutím sa predmetné konanie končí. O výške náhrady trov konania v
takom prípade v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia,
ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

31. Z obsahu spisu vyplýva, že v danom prípade bola žalovaná v odvolacom konaní pasívna, nevykonala
žiaden procesný úkon, náhradu trov konania si neuplatnila, ani nevyčíslila a podľa obsahu spisu jej ani
žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli.

32. Civilný sporový poriadok výslovne nerieši situáciu ak strana, ktorá na základe procesných ustanovení
má nárok na náhradu trov konania, o  náhradu trov zjavne neprejavila záujem, naviac podľa obsahu
spisu jej v odvolacom konaní ani žiadne nevznikli. Na daný prípad nie sú k dispozícii ani analogicky
použiteľné ustanovenia Civilného sporového poriadku alebo iného zákona (analogia legis alebo iuris).

33. Odvolací súd preto s použitím Základných princípov čl. 4 ods. 2 CSP aplikoval na rozhodnutie o
nároku na náhradu trov konania princíp racionálneho zákonodarcu a o náhrade trov konania žalovanej
rozhodol podľa fiktívnej normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom. Vychádzal pritom z
pomyselnej normy, že ak si strana náhradu trov konania neuplatní, ani jej podľa obsahu spisu v konaní
žiadne nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov CSP zakotvujúcim procesnú ekonómiu
rozhodnúť priamo tak, že sa jej nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. Rozhodovanie
postupom najskôr podľa § 262 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku strane na náhradu
trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške náhrady trov konania, za situácie, keď oprávnenej
strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore so zásadou
hospodárnosti civilného súdneho sporu.

34. Odvolací súd potom hoci úspešnému žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, s
odkazom tiež na obdobný záver NS SR v rozhodnutí z 26. 10. 2016 sp. zn. 6 Cdo 544/2015.

35. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak



a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa  už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).



Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku
a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti
podaného dovolania (§ 435 CSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "24C/211/2015", "guid": "52d05ddc-ef74-46fe-8e59-33ed5e544510:d60a412b-e99c-48d8-b7c4-7b63cf261c5e", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "5ae0bee8-95cb-4a90-a7a6-9d9c43f9d0a5:bdd68f2e-c49a-4ea4-af43-ff6a46ff66ce", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2017:6617204180.1", "spisova_znacka": "43Co/24/2017", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 43Co/24/2017 z 28. 11. 2017", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2017-11-28", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2017:6617204180.1"}, {"guid": "c5b8d818-7410-46ce-a861-1781d59ae7cb:6bddbfc0-7f57-451e-834b-cd393c9209d1", "ecli": null, "spisova_znacka": "10Csp/90/2017", "nazov": "Rozsudok Okresného súdu Humenné sp. zn. 10Csp/90/2017 z 25. 7. 2018", "sud": "Okresný súd Humenné", "datum_vydania": "2018-07-25", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/c5b8d818-7410-46ce-a861-1781d59ae7cb:6bddbfc0-7f57-451e-834b-cd393c9209d1"}, {"guid": "5d1539f2-dbbd-4015-8436-71b90535d31f:99d6f337-e13e-47f5-b29c-3e4a5621c09c", "ecli": null, "spisova_znacka": "9Csp/188/2017", "nazov": "Uznesenie Okresného súdu Lučenec sp. zn. 9Csp/188/2017 z 10. 8. 2017", "sud": "Okresný súd Lučenec", "datum_vydania": "2017-08-10", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/5d1539f2-dbbd-4015-8436-71b90535d31f:99d6f337-e13e-47f5-b29c-3e4a5621c09c"}, {"guid": "6f9ba031-a287-43de-ba18-5bda6743699b:205572ab-cdea-4433-91ad-a75691dfaba4", "ecli": null, "spisova_znacka": "17Csp/158/2017", "nazov": "Uznesenie Okresného súdu Lučenec sp. zn. 17Csp/158/2017 z 2. 8. 2017", "sud": "Okresný súd Lučenec", "datum_vydania": "2017-08-02", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/6f9ba031-a287-43de-ba18-5bda6743699b:205572ab-cdea-4433-91ad-a75691dfaba4"}], "citovane_v": []}