Uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 17Co/468/2013 z 10. 6. 2014 Citácia: uznesenie Krajského súdu Trenčín z 10. júna 2014, sp. zn. 17Co/468/2013, ECLI:SK:KSTN:2014:3112226130.2 Krajský súd Trenčín | 17Co/468/2013 | ECLI:SK:KSTN:2014:3112226130.2 | 2014-06-10 | Uznesenie Citované ustanovenia: § 219 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/ca7e5fa8-ee2b-428f-9ea8-29044a713894 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2014:3112226130.2 Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17Co/468/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3112226130
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 06. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Emília Zimová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2014:3112226130.2

Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova
25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpený Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova
4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti odporcovi: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy,
na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Trenčín č.k. 14C/359/2012-21 zo dňa 22.
mája 2013, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie
konanie a rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal proti
odporcovi zaplatenia náhrady majetkovej škody vo výške 125 Eur a náhrady nemajetkovej ujmy vo
výške 455,47 Eur z titulu nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Trenčín. Súd prvého stupňa
po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku platného v
čase podania žiadosti, ďalej ust. § 3 ods. 1 písm. d/, § 9 ods. 1 veta druhá a § 17 ods. 1, 2, 3
zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Uviedol, že
podľa citovaných ustanovení sa navrhovateľ domáhal náhrady škody z titulu nesprávneho úradného
postupu spočívajúceho v nevydaní poverenia, resp. nevydaní rozhodnutia exekučného súdu v 15-
dňovej zákonnej lehote od podania žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Z vykonaného
dokazovania bolo súdom prvého stupňa zistené, že exekučný súd rozhodol o predmetnej žiadosti
uznesením po viac ako 7 mesiacoch od podania žiadosti zamietnutím žiadosti o udelenie poverenia.
Navrhovateľ sa domáhal náhrady skutočnej škody spočívajúcej v nákladoch na správu pohľadávky a
nákladoch na urgencie a zisťovanie stavu konania, no nepreukázal žiadnym dôkazom výšku skutočnej
škody, ktorá mu mala za uvedené obdobie vzniknúť. Nebola splnená tiež podmienka príčinnej súvislosti
medzi vzniknutou škodou a konaním exekučného súdu, pretože nutnosť spravovať pohľadávku bola
zapríčinená neplnením dlhu zo strany povinného a navrhovateľ by ju spravoval až do vymoženia, resp.
zastavenia exekúcie pre nemajetnosť. Z uvedených dôvodov súd žalobu v časti náhrady škody zamietol
ako nedôvodnú. Pokiaľ ide o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, bol súd toho názoru, že v
prejednávanej veci by stačilo iba samotné konštatovanie porušenia práva a nie sú dôvody na priznanie
náhrady v peniazoch s prihliadnutím na dôvody uvedené v § 17 ods. 3 cit. Zákona. Od podania žiadosti
o udelenie poverenia do zamietnutia návrhu na vydanie poverenia neuplynula podľa okresného súdu
taká doba, ktorú by bolo možné považovať za prieťah v súdnom konaní zakladajúci právo na náhradu
nemajetkovej ujmy. Preto súd zamietol žalobu aj v časti náhrady nemajetkovej ujmy. O trovách konania
rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnému odporcovi nepriznal náhradu trov konania proti
neúspešnému navrhovateľovi, pretože žiadnu nežiadal a ani mu žiadna nevznikla.

Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie navrhovateľ z dôvodov, že v konaní došlo k vadám
uvedeným v ust. § 221 ods. 1 O.s.p. a to, že v spojení s ust. § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. sa mu postupom



súdu odňala možnosť konať pred súdom, v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p., v konaní rozhodoval
vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. g/ O.s.p.), súd prvého stupňa
nesprávne právne posúdil podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm.
h/ O.s.p., súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy,
zároveň dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Doteraz zistený
skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti, dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatňované a
rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že súd
prvého stupňa vec prejednal v neprítomnosti odporcu a jeho právneho zástupcu postupujúc podľa §
101 ods. 2 O.s.p. s tým, že navrhovateľ riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania. Navrhovateľ
uskutočnil podanie, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich k tomu, že sudcu, ktorému
bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu je potrebné z konania vylúčiť, pričom okolnosť, že
krajský súd nevzhliadol v označených veciach a skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu nič nemení
na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti, nemožno tohto sudcu považovať za
nestranného. Poukázal na rozhodovaciu prax iných krajských súdov. Čo sa týka konečného rozhodnutia
vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v
rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 O.s.p.,
proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých
je možné viesť konanie, keď ignoroval žiadosť navrhovateľa o odročenie nariadeného pojednávania
z dôležitého dôvodu. Rovnako nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri
svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Súd sa tiež dopustil
viacerých omylov, keď konštatoval, že navrhovateľom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli
dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Namietal porušenie
svojho práva na kontradiktórne konanie, kedy navrhovateľ ako strana konania nebol oboznámený
s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť k týmto dôkazom o prednesoch vyjadriť a sám
nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Kontradiktórnosť súdneho procesu sa
neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké
oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy. Čo sa týka skutočnosti, že v danej
veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, poukázal na skutočnosť, že súd vykonal
dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Poukázal tiež
na judikatúru Ústavného súdu, koncepciu spravodlivého súdneho konania s tým, že kontradiktórnosť
súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale aj na
rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je ani dôležité to, či
tieto skutočnosti boli známe iba jednej strane, alebo žiadnej z nich. Súd vykonal dokazovanie listinami,
ktorých pôvod nie je v odôvodnení rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v
exekučnom spise. Súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktoré obsah
a rozsah si určil sám, kedy navrhovateľ žiadal vykonať dokazovanie všetkými listinami, ktoré tvoria
exekučný list. Súd sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou
pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti konaním
dlžníka povinného. Súd však úplne ignoroval všetky tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu
udržiavania a správy informačného systému a z titulu výdajov, na administratívne spracovanie textov,
publikačné výdaje, poštovné a telekomunikačné výdaje. Z odôvodnenia rozsudku vôbec nie je zrejmé
akou úvahou súd dospel k presvedčeniu, že majetková škoda nevznikla. Rovnako sa to však týka
chýbajúcich dôvodov pri nemajetkovej ujme. Navyše napriek tomu, že skutkový dej a skutkový základ
v tomto konaní je jedinečný, odôvodnil svoje negatívne rozhodnutie rovnakými dôvodmi opísanými tými
istými vetami, ako v iných svojich rozhodnutiach. Nesúhlasil tiež s tvrdením, že náklady na správu
pohľadávky počas nečinnosti súdu zapríčinil dlžník, teda povinný. Pravým právnym titulom je v danej veci
nesprávny úradný postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť zodpovednosť. Navrhovateľ
hodlal v konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o výške
majetkovej škody a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie si zabezpečil.
Poukázal tiež na skutočnosť, že aj po podaní žaloby škoda ďalej narastá. Súd vo svojom rozhodnutí
vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva žalobcu na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov. Sám súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a pre
túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiaden objektívne udržateľný ospravedlňujúci dôvod.
Rozhodnutie súdu je preto vnútorne rozporné a napriek tomu, že súd zistil porušenie práva nekonštatoval
ho a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy navrhovateľovi. Uviedol,
že sú irelevantné úvahy súdu o tom aké spôsoby judikovania pohľadávky si navrhovateľ zvolil a tiež sú
irelevantné úvahy o podstate a rozsahu podnikateľského rizika. Všetky a akékoľvek problémy, ktoré boli
vyvolané v právnej sfére navrhovateľa nerešpektovaním zákonnej lehoty zo strany exekučného súdu



svedčia o potrebe nastoliť spravodlivosť poskytnutím finančnej satisfakcie za porušené práva. Žiadal
preto, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na opätovné
prejednanie.

K podanému odvolaniu sa odporca písomne nevyjadril.

Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa ust. § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie súdu prvého
stupňa je potrebné zrušiť podľa ust. § 221 ods. 1 písm. f/ a podľa ust. § 221 ods. 2 O.s.p. vec vrátiť súdu
prvého stupňa na ďalšie konanie a rozhodnutie z týchto dôvodov:

Ako vyplýva z obsahu spisu súdu prvého stupňa tento v prejednávanej veci využil možnosť
predpokladanú ust. § 115a ods. 2 O.s.p. v nadväznosti na ust. § 200ea O.s.p., pretože hodnota
uplatnenej pohľadávky neprevyšuje sumu 1.000,- Eur, preto súd prvého stupňa v zmysle ust. § 156
O.s.p. verejne vyhlásil rozsudok bez nariadenia pojednávania v spojení s ust. § 115a ods. 2 O.s.p.,
podľa ktorého pojednávanie nie je potrebné nariaďovať, ani v drobných sporoch. Miesto a čas verejného
vyhlásenia rozsudku boli oznámené na úradnej tabuli súdu v zákonnej lehote s tým, že účastníci konania
na verejnom vyhlásení rozsudku prítomní neboli. Súd rozhodoval vo veci preto podľa ust. § 115a O.s.p.
bez nariadenia pojednávania na základe listinných dôkazov navrhnutých navrhovateľom.

Rozhodnutie postupom podľa ust. § 115a umožňuje vykonať skutkové zistenia len niektorými z
dôkazných prostriedkov. Do úvahy prichádzajú skutkové zistenia urobené najmä z listín, ktoré predložili
účastníci, prípadne ktoré si vyžiadal súd na základe dôkazných návrhov účastníkov. Súd preto môže brať
do úvahy listiny, ktoré predložili účastníci s tým, že ak ich títo nemajú k dispozícii, môže ich zadovážiť
súd sám na základe ich návrhu.

Z dokazovania vykonaného oboznámením žiadosti o udelenie poverenia a rozhodnutia exekučného
súdu o tejto žiadosti prijal súd prvého stupňa záver, že súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý podal
dňa 26.04.2010 na Okresný súd Trenčín žiadosť o udelenie poverenia vo veci vedenej v prospech
navrhovateľa v procesnom postavení oprávneného na základe jeho návrhu proti povinnému Z. V.
na základe exekučného titulu, a to rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská
rozhodcovská, a.s. Okresný súd Trenčín uznesením zo dňa 14.12.2010, č.k. 60Er 980/2010-30 zamietol
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. K zamietnutiu žiadosti o udelenie poverenia došlo
zo strany exekučného súdu z dôvodu, že rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul priznáva plnenie
zákonom nedovolené a odporujúce dobrým mravom.

Navrhovateľ pritom založil svoj nárok v prejednávanej veci na tom skutkovom základe, že exekučný súd
rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia dňa 17.11.2011, pričom konanie začalo dňa 15.03.2010, a to
zamietnutím žiadosti o udelenia poverenia, a preto k rozhodnutiu o žiadosti udelenie poverenia došlo po
uplynutím zákonom stanovenej 15-dňovej lehote, teda omeškanie predstavuje viac ako 247 dní.

Z uvedeného vyplýva, že tvrdenia navrhovateľa boli v rozpore so zisteniami súdu prvého stupňa, ktoré
súd zistil z pripojeného exekučného spisu.

Odvolací súd na základe uvedeného po preskúmaní veci konštatuje, že tým, že súd prvého stupňa
vo veci nenariadil pojednávanie, nedal navrhovateľovi možnosť reagovať na rozpory v ním tvrdenom
skutkovom stave uvedenom v návrhu a stave zistenom z exekučného spisu, ktoré boli zásadne odlišné.
Súd prvého stupňa v tomto smere mal vykonať riadne dokazovanie oboznámením obsahu príslušného
exekučného spisu na nariadenom pojednávaní, kde by bola zachovaná možnosť pre účastníkov konania
k takémuto dokazovaniu sa vyjadriť. V takomto postupe súdu prvého stupňa, keď tento nenariadil
pojednávanie, videl v konečnom dôsledku odvolací súd upretie práva účastníka konania konať pre
súdom.

Odvolaciu námietku zo strany navrhovateľa v tom smere, že v prejednávanej veci rozhodoval vylúčený
sudca, nepovažuje však odvolací súd za dôvodnú. Ako vyplýva z obsahu spisu súdu prvého stupňa, o
námietke navrhovateľa ohľadom námietky zaujatosti sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie,
bolo právoplatne rozhodované uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 19.10.2012 pod sp. zn.
19NcC/147/2012, kedy krajský súd rozhodol, že sudkyňa Okresného súdu R. A. nie je vylúčená z



prejednania a rozhodovania veci. Čo sa týka samotnej námietky ohľadom rozhodovania vylúčeným
sudcom, odvolací súd zdôrazňuje, tak ako bolo uvedené už v predchádzajúcom rozhodnutí, že dôvodom
na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne podľa
tvrdenia navrhovateľa svojím nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť
odporcu za majetkovú a nemajetkovú ujmu v zmysle zákona 514/2003 Z.z. Odvolací súd tiež poukazuje
na to, že Ústavný súd Slovenskej republiky opakovane odmietol sťažnosti navrhovateľa, ktorými namietal
porušenie svojich základných práv na súdnu ochranu a spravodlivý proces z dôvodu, že krajský súd
nevylúčil všetkých sudcov okresných súdov, pričom svoj nárok odvodzuje od postupu tohto okresného
súdu.

Okrem toho odvolací súd dodáva, že nie je pravdivé tvrdenie v odvolaní, že súd prejednal vec v
neprítomnosti navrhovateľa, odporcu a jeho právneho zástupcu postupujúc podľa ust. § 101 ods. 2
O.s.p., pretože sa navrhovateľ bez ospravedlnenia na pojednávanie nedostavil a že o veci rozhodoval
nezákonný sudca a rovnako nie je pravdou ani tvrdenie navrhovateľa, že súd ignoroval žiadosť
o odročenie pojednávania, že súd rozhodol o zamietnutí návrhu na prerušenie konania o tom, že
navrhovateľ žiadal odročenie pojednávania, prípadne, že sa nemal možnosť vyjadriť k tvrdeniam
odporcu s prihliadnutím na skutočnosť, že žiadne vyjadrenie odporcu sa v spise nenachádza. Preto
žiadna z týchto odvolacích námietok neobstojí.

Pokiaľ navrhovateľ vo svojom odvolaní poukazuje na nezohľadnenie jedinečnosti skutkového deja danej
veci, pretože súd prvého stupňa odôvodnil napadnuté rozhodnutie úplne rovnakými dôvodmi ako v iných
prípadoch, odvolací súd musí poukázať, že sa jedná o natoľko obdobné prípady, že istá miera totožnosti
je daná z povahy veci a sama o sebe nemá dopad na splnenie náležitostí súdneho rozhodnutia. Napokon
nemalú mieru totožnosti vykazujú aj návrhy a odvolania navrhovateľa.

Ako bolo uvedené, súdom prvého stupňa bola navrhovateľovi odňatá možnosť konať pred súdom,
preto bolo potrebné rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie a rozhodnutie.
V ňom bude súd prvého stupňa vychádzať z toho, že predpokladom zistenia zodpovednosti za
škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom je splnenie troch základných predpokladov: 1/
nesprávny úradný postup, 2/ vznik škody alebo majetkovej, či nemajetkovej ujmy, 3/ príčinná súvislosť
medzi nesprávnym postupom a vznikom škody. V ďalšom konaní bude úlohou súdu prvého stupňa
pripojiť si príslušný exekučný spis, nariadiť vo veci pojednávanie a na základe tam vykonaného
dokazovania opätovne posúdiť danosť vyššie uvedených predpokladov zodpovednosti za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Právnymi názormi odvolacieho súdu je súd prvého stupňa
v ďalšom konaní viazaný.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu n i e j e odvolanie p r í p u s t n é.