Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 8Co/66/2013 z 26. 11. 2013 Citácia: rozsudok Krajského súdu Košice z 26. novembra 2013, sp. zn. 8Co/66/2013, ECLI:SK:KSKE:2013:7611214286.2 Krajský súd Košice | 8Co/66/2013 | ECLI:SK:KSKE:2013:7611214286.2 | 2013-11-26 | Rozsudok Oblasť práva: Rodinné právo – Vyživovacie povinnosti Citované ustanovenia: § 219 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/5f9c502f-00af-4eae-b59b-3f93795ec18c Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2013:7611214286.2 Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 8Co/66/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7611214286
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 11. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ludvika Bodnárová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2013:7611214286.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ludviky Bodnárovej a členiek
senátu JUDr. Marianny Hraboveckej a JUDr. Diany Solčányovej v právnej veci navrhovateľa H. R. nar.
XX.X.XXXX bývajúceho v J. F. R. na J. ul. č. X zastúpeného JUDr. Ivetou Višňovskou advokátkou
so sídlom v Spišskej Novej Vsi na Radničnom námestí č. 4 proti odporcovi H. R. nar. XX.X.XXXX
bývajúcemu v Q. na ul. E. č. XX-XX v konaní o zvýšenie výživného o odvolaní odporcu proti rozsudku
Okresného súdu Spišská Nová Ves zo 17.4.2012 č. k. 13P/352/2011 - 67 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Mení rozsudok vo výroku o trovách konania tak, že odporca je povinný nahradiť navrhovateľovi trovy
právneho zastúpenia v rozsahu 773,20 Eur, ktoré je odporca povinný zaplatiť jeho právnej zástupkyni
JUDr. Ivete Višňovskej do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia.

Priznáva navrhovateľovi trovy odvolacieho konania spočívajúce v trovách právneho zastúpenia v
rozsahu 193,38 Eur, ktoré je odporca povinný zaplatiť jeho právnej zástupkyni JUDr. Ivete Višňovskej
do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zvýšil výživné od odporcu pre navrhovateľa naposledy
určené rozsudkom Okresného súdu Spišská Nová Ves z 3.6.2006 č.k. 1C/13/2006-22 na 200 Eur
mesačne od 22.9.2011, ktoré zaviazal odporcu prispievať navrhovateľovi vždy do 5. dňa v mesiaci
vopred, zamietol návrh v prevyšujúcej časti a zaviazal odporcu zaplatiť navrhovateľovi trovy konania
spočívajúce v trovách právneho zastúpenia v rozsahu 1.045,84 Eur. Dopĺňacím rozsudkom z 18.4.2013
č.k. 13P/352/2011-88 povolil odporcovi splácať navrhovateľovi dlžné výživné v rozsahu 1.193,94 Eur za
obdobie od 22.9.2011 do 30.4.2012 s bežným výživným v mesačných splátkach 70 Eur od právoplatnosti
rozsudku do zaplatenia.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie odporca s návrhom, aby ho odvolací súd zmenil
tak, že zvýši jeho vyživovaciu povinnosť voči navrhovateľovi len na 70 Eur mesačne od právoplatnosti
rozhodnutia, ktorú je povinný plniť si do 15. dňa v mesiaci a neprizná mu náhradu trov konania. Vyjadril
názor, že zvýšené výživné je neprimerané jeho osobným a zárobkovým pomerom. V tejto súvislosti
poukázal na to, že je dlhodobo nezamestnaný a jeho jediným príjmom je príležitostný príjem z brigád.
Uviedol, že býva u priateľky, ktorej prispieva na chod domácnosti. Konštatoval, že trovy právneho
zastúpenia boli priznané v rozpore so zákonom a vypočítané v nesprávnej výške.



Navrhovateľ vo vyjadrení k odvolaniu odporcu navrhol potvrdiť rozsudok ako vecne správny a priznať mu
trovy odvolacieho konania za jeden úkon právnej pomoci - vyjadrenie k odvolaniu v rozsahu 261,57 Eur.
Poukázal na to, že v konaní bolo preukázané, že je v možnostiach a schopnostiach odporcu prispievať
mu na výživu 200 Eur mesačne. Navyše, túto sumu mu navrhovateľ chcel prispievať aj za tej podmienky,
že nepodá návrh na súd. Zároveň oznámil, že bol prijatý na Q. K. v P. od školského roka 2012/2013.
Poznamenal, že aj v priebehu konania opakovane navrhoval odporcovi, aby s ním uzavrel zmier na 200
Eur s tým, že si nebude uplatňovať náhradu trov právneho zastúpenia.

Výrok rozsudku o zamietnutí návrhu v prevyšujúcej časti nebol odvolaním napadnutý, nadobudol
právoplatnosť, preto nebol predmetom preskúmania v odvolacom konaní (§ 206 ods. 2 O. s. p.).

Podľa § 219 ods. 1 O. s. p., odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa ods.
2 citovaného zákonného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

Odvolací súd na základe odvolania odporcu preskúmal rozsudok v napadnutom výroku o trovách
konania a o zvýšení výživného, aj v súvisiacom výroku o dlhu na výživnom aj s konaním, ktoré mu
predchádzalo podľa § 212 ods. 1 O. s. p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p.
v spojení s § 156 ods. 3 O. s. p. a dospel k záveru, že súd prvého stupňa dostatočne zistil skutkový
stav, posúdil ho podľa správnych zákonných ustanovení Zákona o rodine a zákonne rozhodol o zvýšení
výživného od odporcu pre navrhovateľa. Súd prvého stupňa vykonal všetky dôkazy významné pre
rozhodnutie o návrhu na zvýšenie výživného, v súlade s § 132 O. s. p. vyhodnotil dôkazy, a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliadal na všetko, čo
vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci, v dôsledku čoho je odôvodnenie výrokov
o výživnom a o dlhu na výživnom presvedčivé a s jeho závermi sa odvolací súd v plnom rozsahu
stotožňuje. Odvolací súd rovnako ako súd prvého stupňa dôsledne posúdil pomery účastníkov v čase
predchádzajúcej úpravy výživného s pomermi existujúcimi v čase terajšieho rozhodovania a dospel
k totožnému záveru ako súd prvého stupňa, že zvýšenie príjmu odporcu o 634,87 Eur mesačne z
365,13 Eur na 1.000 Eur mesačne, resp. o 1.134,87 Eur z 365,13 Eur na 1.500 Eur mesačne a zánik
jeho vyživovacej povinnosti voči sestre navrhovateľa L. bolo dostatočné na zvýšenie jeho vyživovacej
povinnosti voči navrhovateľovi o 166,81 Eur mesačne na 200 Eur mesačne od podania návrhu. Výživné v
rozsahu 200 Eur je aj podľa názoru odvolacieho súdu primerané odôvodneným potrebám navrhovateľa,
ktorý je už študentom vysokej školy, kým v čase poslednej úpravy výživného bol ešte žiakom druhého
stupňa základnej školy a zohľadňuje aj reálne pomery odporcu, ktorý už nemá inú vyživovaciu povinnosť.
Odvolací súd neuveril tvrdeniam odporcu, že mu jeho možnosti a schopnosti neumožňujú prispievať na
výživu navrhovateľa viac ako 70 Eur mesačne, pretože z výpovede jeho priateľky vyplynulo, že spolu
chodia pracovať do zahraničia, kde si vie každý z nich zarobiť od 1.000 do 1.500 Eur mesačne. Odvolací
súd nenašiel žiadny relevantný dôvod, pre ktorý by tejto výpovedi nemal uveriť, ak navyše zodpovedá
aj výpovedi sestry navrhovateľa L., ktorej sa odporca priznal, že pracuje v zahraničí, opakovane jej
telefonuje z telefónneho čísla z U., poslal jej odtiaľ peniaze a nosí jej tamojšie potraviny, ktoré nie je
možné kúpiť u nás. Odvolací súd je toho presvedčenia, že odporcovi zostane aj po zaplatení výživného
dostatok finančných prostriedkov na uspokojovanie vlastných potrieb v rozsahu bežného životného
štandardu nielen u nás, ale aj v zahraničí, preto možno od neho spravodlivo žiadať, aby rovnaký štandard
umožnil navrhovateľovi formou výživného, čo je v súlade s požiadavkou, že dieťa, rodičia ktorého
nežijú spolu, má mať takú životnú úroveň, ako keby spolužitie rodičov existovalo (§ 62 ods. 2 Zákona
o rodine). K ďalším námietkam odporcu, odvolací súd poukazuje na § 62 ods. 1 Zákona o rodine,
ktoré plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom považuje za ich prvoradú zákonnú povinnosť, ako
aj na ods. 5 tohto zákonného ustanovenia, v ktorom je výslovne uvedené, že výživné má prednosť
pred inými výdavkami rodičov. Podľa tohto zákonného ustanovenia je rodič povinný plne rešpektovať
vyživovaciu povinnosť a svoje príjmy a výdavky usmerniť tak, aby plnenie vyživovacej povinnosti nebolo
ohrozené. Odvolací súd neakceptoval ani návrh odporcu, aby mu bolo zvýšené výživné od právoplatnosti
rozsudku, pretože právoplatnosť je vlastnosť rozhodnutia, ktorú mu za určitých podmienok prepožičiava
procesné právo a ktorá spočíva v zásadnej záväznosti a nezmeniteľnosti rozhodnutia, nie je však takou
okolnosťou, s ktorou možno spájať objektívnu zmenu pomerov oprávnenej a povinnej osoby a určiť



podľa nej počiatok plnenia zákonnej vyživovacej povinnosti. Zmena predchádzajúceho rozhodnutia o
výživnom a jej počiatok musí mať podklad v okamihu zmeny pomerov, ktorá nepochybne nastala ešte
pred podaním návrhu, ale vzhľadom k tomu, že ide o sporové konanie, kde nie je možné zvýšiť výživné
pred podaním návrhu, odvolací súd dospel k rovnakému záveru ako súd prvého stupňa, že boli splnené
podmienky na zvýšenie výživného od 22.9.2011, kedy navrhovateľ podal návrh. Aj pokiaľ ide o splatnosť
výživného, konajúci súd postupoval správne, ak ju určil k 5. dňu v mesiaci, aby mal navrhovateľ už
čase vzniku výdavkov, t.j. napríklad v 6. deň v mesiaci k dispozícii prostriedky na ich úhradu. Pretože
súd prvého stupňa rozhodol správne aj o rozsahu a splatnosti dlhu na výživnom, odvolací súd potvrdil
rozsudok v napadnutom výroku o výživnom a v súvisiacom výroku o dlhu na výživnom podľa § 219 ods.
1 O. s. p. a podľa § 219 ods. 2 sa v odôvodnení obmedzil iba na skonštatovanie správnosti jeho dôvodov.

Podľa § 142 ods. 2 O. s. p., ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov pomerne
rozdelí, prípadne vysloví, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo.

Pokiaľ ide o trovy konania, odvolací súd dospel k záveru, že konajúci súd nepostupoval správne, ak
priznal navrhovateľovi plnú náhradu trov právneho zastúpenia podľa § 142 ods. 3 O. s. p., pretože
navrhovateľ bol neúspešný vo väčšej ako v nepatrnej časti. Tú súdna prax ustálila na 5-10 %, pričom
navrhovateľ bol neúspešný v časti 15,24 %. Navrhovateľ totiž žiadal, aby súd zvýšil vyživovaciu
povinnosť odporcu z 33,19 Eur mesačne na 230 Eur mesačne a súd prvého stupňa zvýšil výživné na
200 Eur mesačne. Z uvedeného vyplýva, že navrhovateľ mal úspech v časti 84,76 % a odporca v časti
15,24 %. To znamená, že navrhovateľ má nárok na náhradu trov konania v rozsahu 84,76 % a odporca
v rozsahu 15,24 %, teda celková úspešnosť navrhovateľa predstavuje 69,52 % (84,76 % - 15,24 %).
Odvolací súd sa nestotožnil ani s názorom súdu prvého stupňa, že výška výživného závisela od úvahy
súdu, pretože úvaha súdu o výške plnenia vychádza z § 136 a týka sa len skutkových poznatkov o
výške plnenia (napr. pri výške náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch v sporoch o ochranu
osobnosti).

Podľa § 10 ods. 3 vyhl. MS č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb (ďalej len vyhlášky), ak je predmetom právnej služby opakujúce sa plnenie, tarifná
hodnota sa určí súčtom hodnôt týchto plnení; ak ide o plnenie na čas dlhší ako päť rokov alebo o plnenie
na čas neurčitý, tarifnou hodnotou je päťnásobok ročného plnenia.

Podľa § 10 ods. 1 vyhlášky, ak nie je ustanovené inak, základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon
právnej služby z tarifnej hodnoty je nad 6.638,78 eura do 33.193,92 eura 220,74 eura + 16,60 eura za
každých aj začatých 1.659,70 eura prevyšujúcich sumu 6.638,78 eura.

Podľa § 14 ods. 1 vyhlášky, odmena vo výške základnej sadzby tarifnej odmeny patrí za tieto úkony
právnej služby: a) prevzatie a príprava zastúpenia alebo obhajoby vrátane prvej porady s klientom, b)
písomné podanie na súd alebo iný orgán vo veci samej, c) za konanie pred súdom, a to za každé začaté
dve hodiny bez ohľadu na počet týchto za sebou nadväzujúcich úkonov vykonaných počas dvoch hodín,
ak úkon alebo na seba nadväzujúce úkony trvajú viac ako štyri hodiny, patrí odmena za každé dve
skončené hodiny.

Podľa § 16 ods. 3 vyhlášky, od klienta možno požadovať na náhradu výdavkov na miestne
telekomunikačné výdavky a miestne prepravné sumu vo výške jednej stotiny výpočtového základu za
každý úkon právnej služby. Túto sumu môže advokát požadovať aj vtedy, ak sa na jej náhrade s klientom
osobitne nedohodol. Podľa odseku 4 tohto zákonného ustanovenia, na výšku náhrady preukázaných
cestovných výdavkov sa vzťahujú osobitné predpisy, ak táto vyhláška neustanovuje inak.

Pokiaľ ide o rozsah trov, odvolací súd sa nestotožnil s vyčíslením tarifnej hodnoty veci konajúcim súdom,
pretože pri jej určení nie je možné vychádzať z rozdielu medzi zvýšeným výživným a výživným, ktoré
odporca dobrovoľne navrhovateľovi prispieval (41,50 Eur), ale medzi zvýšeným výživným 200 Eur a
výživným, ktoré bolo naposledy určené súdnym rozhodnutím, t.j. 33,19 Eur (1.000,- Sk). Tarifná hodnota



sporu sa v predmetnom prípade určuje podľa § 10 ods. 3 vyhlášky a to ako 5 násobok ročného plnenia,
ktoré predstavuje 2.001,72 Eur (166,81 Eur x 12). Tarifná hodnota sporu je v skutočnosti 10.008,60 Eur
a nie 9.510 Eur. Základná sadzba tarifnej hodnoty sa určuje z rozpätia od 6.638,78 eura do 33.193,92
a predstavuje 270,54 Eur (220,74 Eur za 6.638,78 eur plus 3 krát po 16,60 Eur, pretože 1.659,70 Eur
prevyšuje 6.638,78 Eur do 10.008,60 Eur celkovo tri krát) a nie 253,94 Eur, ako to vyčíslil súd prvého
stupňa. Trovy právneho zastúpenia tak predstavujú odmenu právnej zástupkyne 1.112,20 Eur za 4
služby právnej pomoci v konaní pred súdom prvého stupňa (prevzatie a prípravu zastúpenia, písomné
podanie na súd, dva krát zastupovanie na pojednávaní vo veci samej), 2 režijné paušály po 7,41 Eur
v roku 2011 (1/100 výpočtového základu 741 Eur), dva režijné paušály po 7,63 Eur v roku 2012 (1/100
výpočtového základu 763 Eur), pričom 69,52 % z čiastky 1.112,20 Eur je 773,20 Eur. Keďže navrhovateľ
mal v odvolacom konaní rovnaký úspech ako v konaní vo veci samej, t.j. ubránil si rovnakú sumu, ako
v konaní na súde prvého stupňa, má rovnako nárok na náhradu 69,52 % z 278,17 Eur za vyjadrenie
k odvolaniu odporcu (270,54 Eur + 7,63 Eur režijný paušál), čo predstavuje 193,38 Eur. Odvolací súd
na rozdiel od konajúceho súdu priznal navrhovateľovi trovy konania podľa § 142 ods. 2 O. s. p. a nie
podľa § 142 ods. 3 O. s. p., pretože ako už vyššie uviedol, navrhovateľ mal neúspech vo väčšej ako v
nepatrnej časti a výška výživného nezávisela od úvahy súdu v zmysle § 142 ods. 3 O. s. p..

Podľa § 160 ods. 1 O. s. p., ak súd uložil v rozsudku povinnosť, je potrebné ju splniť do troch dní od
právoplatnosti rozsudku; súd môže určiť dlhšiu lehotu. Súd môže určiť, že peňažné plnenie sa môže
vykonať aj v splátkach, ktorých výšku a podmienky zročnosti určí, a to aj tak, že omeškanie s plnením
jednej splátky má za následok zročnosť celého plnenia.

Odvolací súd vzhľadom na rozsah priznaných trov a pomery oboch účastníkov konania predĺžil lehotu
splatnosti trov z 3 dní na 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia, pretože v prípade, ak by ich odporca
musel zaplatiť do 3 dní, resp. v kratšej ako v 30 dňovej lehote, neostalo by mu dostatok prostriedkov
na základné potreby v jednom mesiaci.

Toto rozhodnutie senát prijal v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.