{"guid": "05e1674d-eb08-4730-b791-046b02a047e5:b307b54d-3587-4761-a47a-f92b31e09c77", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2018:8806206852.5", "spisova_znacka": "17CoPr/2/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 17CoPr/2/2018 z 3. 9. 2018", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Prešov z 3. septembra 2018, sp. zn. 17CoPr/2/2018, ECLI:SK:KSPO:2018:8806206852.5", "identifikacne_cislo": "8806206852", "sud": {"guid": "sud_155", "nazov": "Krajský súd Prešov", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-presov"}, "sudca": "JUDr. Jana Burešová", "sudca_id": 1313, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-jana-buresova-1313", "datum_vydania": "2018-09-03", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdené"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Pracovné právo"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2002/283", "nazov": "zákon č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2002/283", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/283-2002"}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/b307b54d-3587-4761-a47a-f92b31e09c77", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2018:8806206852.5", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSPO:2018:8806206852.5", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSPO:2018:8806206852.5/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 17CoPr/2/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8806206852
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 09. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Burešová
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8806206852.5

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Burešovej a členov senátu
JUDr. Moniky Juskovej a JUDr. Gabriely Klenkovej, PhD., v spore žalobcu G. I., P.. X.X.XXXX, Y. XXX
XX V.Á. XXX, zastúpený JUDr. Ing. Michalom Plentom, advokátom so sídlom Sídlisko Okulka 19/42, 093
01 Vranov nad Topľou, proti žalovanému Š. B., M.: XX XXX XXX, XXX XX Č. XXX, zastúpený Q.B.F.
VYRVA, s.r.o., so sídlom Mierová 48/B, 821 05 Bratislava, IČO: 36 651 745, o zaplatenie 3.822,51 eur s
prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou č.k. 4C 207/2006-971
zo dňa 21.12.2017 takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok okrem výroku o zamietnutí žaloby vo výške 183 eur.

Priznáva žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu voči žalovanému s tým,
že o výške  tejto náhrady bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom prvoinštančný súd zaviazal žalovaného uhradiť žalobcovi sumu 3.639,51 eur
s 8 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 3.639,51 eur od 29.9.2006 až do zaplatenia, a to všetko
do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
Súd žalobu žalobcu čo do zvyšku, a to 183 eur s prísl., zamietol.
Súd zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 90,42 %.

2. Prvoinštančný súd tak v poradí tretím rozsudkom rozhodol o uplatnenom nároku žalobcu na stravné,
ktoré mu žalovaný za mesiace august až december 2004 nevyplatil, aj keď mal žalovaný reálne pracovné
cesty v zahraničí vykonať. Prvoinštančný súd zistil, že žalovaný a žalobca mali uzatvorenú pracovnú
zmluvu s tým, že žalobca pracoval u žalovaného ako vodič medzinárodnej kamiónovej dopravy, na čas
neurčitý. Do práce nastúpil dňa 29.7.2004, podľa pracovnej zmluvy. Žalobca pre žalovaného riadne
vykonával dohodnutú prácu absolvovaním pracovných ciest na Slovensku a v zahraničí. Žalobcovi za
vykonané pracovné cesty patria cestovné náhrady, ktoré je povinný poskytnúť zamestnávateľ.
Prvoinštančný súd vo veci nariadil znalecké dokazovanie znalcom M.. D. D., ktorý v znaleckom posudku,
v doplnku k znaleckému posudku a v písomnom vyjadrení, vyčíslil sumu, ktorá patrí žalobcovi z titulu
stravného na pracovných cestách za mesiac august až december 2014, sumu, ktorá mu bola z tohto
titulu vyplatená a nedoplatok na stravnom.
Znalec ustálil výšku uplatneného nároku žalobcu na stravné, vrátane vreckového na sumu 118.923 Sk.
V doplnku znaleckého posudku po odrátaní vreckového, predstavovali náklady stravného výšku 115.157
Sk, ktorú sumu žalovaný žalobcovi dlhuje.
Prvoinštančný súd v prejednávanej veci vec právne posúdil podľa ustanovení zák. č. 283/2002 Z.z., a
to konkrétne podľa ust. § 4 ods. 1, 2, § 5 ods. 1, 5, § 10, § 13 ods. 1, 5, 6 a § 14, § 36 ods. 1, 3, 4
a podľa § 191 CSP.



Prvoinštančný súd dospel k záveru, že žalovaný žalobcovi nevyplatil z titulu stravného sumu 3.639,51
eur, ktorú mu dlhuje za pracovné cesty v čase od augusta do decembra 2004. Žalobcovi nevznikol nárok
na priznanie sumy 183 eur z titulu vreckového, pretože túto sumu si žalobca neuplatňoval, prvoinštančný
súd v tomto rozsahu nárok žalobcu zamietol.
Žalovaný žiadal započítať, resp. kompenzovať svoje nároky voči žalobcovi, pričom po kompenzácii mal
vzniknúť žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu sumy 2.576 eur s prísl.
Prvoinštančný súd vychádzal z ust. § 179 Zákonníka práce a ďalej z ust. § 1 ods. 1, 4 Zákonníka práce,
ďalej, vzhľadom na vznesenú námietku premlčania, aj z ust. § 106 ods. 1, 2 Zákonníka práce a dospel
k záveru, že nárok žalovaného na kompenzáciu nie je dôvodný. Kompenzácia podľa Zákonníka práce
neprichádza do úvahy, pretože Zákonník práce takýto inštitút nepozná a nemá upravený. Zamestnávateľ
si voči zamestnancovi musí svoje pohľadávky uplatňovať samostatne a nie započítacou námietkou.
Preto na kompenzačnú námietku neprihliadal.
Prvoinštančný súd vo vzťahu k úrokom z omeškania rozhodol podľa § 517 ods. 1, 2 OZ a § 10a
Nariadenia vlády č. 87/1995 Zb. Žalobca si u žalovaného nárok na stravné uplatnil priamo listom zo
dňa 25.1.2005 v rozsahu podľa žaloby. Nárok žiadal uspokojiť do 2.2.2005. Dňa 3.2.2005 sa žalovaný
s úhradou stravného dostal do omeškania.
V priebehu konania však žalobca žiadal pripustiť zmenu žaloby tak, že úrok z omeškania si uplatňuje
až od 29.9.2006 do zaplatenia.
Keďže k omeškaniu nároku ako celku došlo skôr, než si to žiadal žalobca, súd žalobcovmu návrhu na
priznanie úrokov z omeškania až od 29.9.2006 vyhovel.
O nároku na náhradu trov konania prvoinštančný súd rozhodol podľa § 262 ods. 1, 2 CSP, v spojení s
ust. § 252 ods. 2 CSP a priznal úspešnej strane nárok na náhradu trov konania podľa pomeru úspechu
v spore.

3. Proti tomuto rozsudku, a to proti vyhovujúcemu výroku a výroku o trovách konania ako súvisiacemu
výroku, podal odvolanie žalovaný. Žiadal, aby prvoinštančný rozsudok bol zrušený a vec vrátená súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie. Uplatnil si trovy odvolacieho konania.
Žalovaný v odvolaní uviedol, že rozhodnutie prvoinštančného súdu je formulárové, ktoré rozsiahlym
spôsobom a všeobecným konštatovaním priznáva žalobcovi nárok. Neumožňuje plné uplatnenie práv
žalovaného v odvolacom konaní, keď mohlo dôjsť k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces. Nie
je možné zistiť, ako prvostupňový súd dospel k záveru, že vydal rozsudok v neprospech žalovaného.
Prvoinštančný súd prednostne opísal historický vývoj sporu namiesto skutočného stavu veci, ktorý súd
mal zistiť na základe relevantných dôkazov a v zmysle dôkazného bremena na strane žalobcu. Žalovaný
hovorí o možnosti vzájomného započítania, ale len v prípade, pokiaľ by bol preukázaný nárok žalobcu.
Namietal, že bolo porušené právo žalovaného na prejednanie sporu v primeranej lehote, porušené
právo na rovnosť zbraní, právo na dodržanie zákazu ľubovôle a právo na vyporiadanie sa so všetkými
relevantnými skutočnosťami v konaní zo strany súdu, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia a právo
na spravodlivý súdny proces.
Ďalej žalovaný namietal, že až po tom, pokiaľ by bol nárok žalobcu uznaný za dôvodný, mohlo
dôjsť k prípadnému započítaniu uplatneného nároku s nárokom žalovaného. Pri dokazovaní
predovšetkým na žalobcovi leží dôkazné bremeno ohľadne skutočnosti, pre ktoré pre seba odvodzuje
priaznivé rozhodnutie. Žalobca však nepredložil žiadne dôkazy a svoj nárok uplatňoval len na
základe svojich subjektívnych tvrdení. Na vyúčtovanie stravného mal žalobca predložiť žalovanému
príslušné tachografické kotúče od motorových vozidiel, čo sa však nestalo. Preto žalovaný uniesol
dôkazné bremeno o skutočnosti, že peňažné prostriedky v súvislosti s pracovnými cestami žalobcu
uskutočnenými v rozhodnej dobe, boli žalobcovi vyplatené v súlade s platnou právnou úpravou a že
nárok uplatňovaný žalobcom v tomto súdnom spore je neopodstatnený, žalobca nepreukázal opak.
Žalobca bol v dôkaznej núdzi a súd vo veci nariadil znalecké dokazovanie a vypočul svedkov, čo je
v rozpore s účelom a zmyslom sporového konania, čím došlo k porušeniu zásady rovnosti zbraní.
Prvoinštančný súd mal vychádzať zo skutočného stavu veci aj v súvislosti so znaleckým dokazovaním,
kedy nie je možné nahradiť alebo konvalidovať porušenie povinnosti žalobcu zachytiť skutkový stav a
nie je v záujme vyriešenia sporu oslobodiť žalobcu od dôkazného bremena.
Ďalej žalobca namietal, že prvoinštančný súd sa sám oboznamoval s vykonanými dôkazmi, dôkazy
neoboznamoval zákonným spôsobom na pojednávaní účastníkom konania.
Namietal, že prvoinštančný súd aplikoval v danej veci aj právne normy, ktoré s prejednávanou vecou
nesúvisia.
Namietal, že žalobca nevyúčtoval pracovné cesty, keď mu boli zverené aj iné finančné prostriedky, ktoré
mal použiť v rámci pracovnej cesty. Tieto okolnosti súd nezohľadnil.



4. K odvolaniu žalovaného sa žalobca písomne nevyjadril.

5. Pri prejednaní individuálnych pracovnoprávnych sporov v súlade s ust. § 322 CSP platí, že na
prejednanie sporu súd nariadi pojednávanie. Pojednávanie nie je potrebné nariadiť, ak s tým strany
súhlasia a neodporuje to účelu tohto zákona.
Z obsahu spisového materiálu nevyplýva, že by strany sporu súhlasili s tým, aby vo veci nebolo nariadené
pojednávanie. Takýto súhlas nie je daný ani v odvolacom konaní. V takom prípade je v súlade s § 322
CSP povinnosť súdu nariadiť pojednávanie.
Prvoinštančný súd postupoval v súlade s týmto zákonným ustanovením a vo veci nariadil pojednávanie.
V pracovnoprávnych sporoch je prioritou nariadiť pojednávanie, najmä za účelom zabezpečenia
účinnej právnej ochrany slabšej strany individuálneho pracovnoprávneho sporu - zamestnanca. Účelom
je prostredníctvom procesného inštitútu pojednávania a uplatňovania procesnej zásady verejnosti
pojednávania kontrolovať priebeh takéhoto sporu a postup súdu vo vzťahu k stranám sporu. Zároveň
takýto postup pôsobí výchovne vo vzťahu k vnímaniu postavenia zamestnanca ako slabšej strany
sporu s prihliadnutím na podriadenosť zamestnanca voči zamestnávateľovi a preventívne vo vzťahu k
možnému zneužívaniu nadriadeného postavenia zamestnávateľom.
Pred odvolacím súdom platí ust. § 385 ods. 1 CSP, kedy odvolací súd na prejednanie odvolania
nariadi pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, alebo to vyžaduje
dôležitý verejný záujem. Odvolací súd nezistil, že by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť v tejto veci
dokazovanie. Keďže však platí ust. § 378 ods. 1 CSP, podľa ktorého na konanie na odvolacom súde
sa primerane použijú ustanovenia o konaní pred súdom prvej inštancie, ak tento zákon neustanovuje
inak, odvolací súd dospel k záveru, že aplikácia ust. § 322 CSP o povinnosti nariadiť pojednávanie v
rámci verejnej kontroly procesu a ochrany slabšej strany v individuálnych pracovnoprávnych sporoch
je dôvodná. Ani jedna procesná strana sporu nesúhlasila explicitne s tým, aby sa pojednávanie pred
odvolacím súdom nenariaďovalo.

6. Pred odvolacím súdom žalobca na podanej žalobe trval. Uviedol, že dĺžka konania v tomto spore je
zapríčinená postupom žalovaného v spore, keď mal piatich právnych zástupcov a v konečnom štádiu boli
spochybňované aj otázky už vyriešené odvolacím súdom. Žalovaný spochybňoval znalecký posudok, v
priebehu konania však explicitne uviedol, že kontrolné znalecké dokazovanie nenavrhuje. Kompenzačná
námietka žalovaného nie je dôvodná a naviac výška škody nie je žalovaným jednoznačne ustálená.
Žalovaný ako dôkazy predkladal upravené listiny. Bolo však zistené, že žalovaný žalobcovi nevyplatil
stravné riadne, vypočítal si výšku stravného vlastnou metódou, ktorá nebola v súlade so zákonom.

7. Pred odvolací súd sa žalovaný nedostavil, svoju neprítomnosť neospravedlnil.

8. Odvolací súd v rámci kompetencií vyplývajúcich z ust. § 34 CSP preskúmal napadnutý rozsudok
prvoinštančného súdu podľa zásad uvedených v § 379 a nasl. CSP, na nariadenom pojednávaní podľa
§ 385 ods. 1 CSP a zistil, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je správne. Prvoinštančný súd správne
zistil skutkový stav, správne aplikoval právny predpis a správne vo veci aj rozhodol. Odvolacie námietky
žalovaného považuje odvolací súd za nedôvodné. Odvolací súd sa stotožňuje s právnymi závermi
prvoinštančného súdu, na ktoré v celom rozsahu poukazuje. Len pre to, aby bolo jednoznačné, že nárok
žalobcu je daný, k veci udáva:

9. Tak, ako to už bolo konštatované v predchádzajúcich rozhodnutiach odvolacieho súdu, na ktorých
právnych záveroch odvolací súd aj naďalej zotrváva, predmetom uplatňovaného nároku žalobcu je nárok
na úhradu stravného. Tento nárok vyplýva priamo z ust. § 4 ods. 1 písm. c/ zák. č. 283/2002 Z.z., ďalej
ust. § 10, § 13, § 14, § 36 tohto zákona.
Žalobca mal so žalovaným uzavretú riadnu pracovnú zmluvu, pracoval ako vodič nákladnej kamiónovej
dopravy, vykonával pracovné cesty v zahraničí. Zamestnávateľ žalobcovi poskytoval finančné
prostriedky na prevádzku motorového vozidla a na poplatky, ktoré sa po vykonaní pracovnej cesty
vyúčtovali. Stravné žalobcovi žalovaný uhrádzal na základe vlastného spôsobu výpočtu spolu so mzdou
v jednej sume.
Žalobca vyčíslil, že žalovaný mu neuhradil stravné za obdobie od augusta 2004 do decembra 2004, aj
keď absolvoval pre žalovaného ako svojho zamestnávateľa, s ktorým mal uzatvorenú platnú pracovnú
zmluvu, pracovné cesty v zahraničí.
Žalovaný sa bránil, že žalobca mu tento nárok riadne nevyúčtoval.



Odvolací súd už v uznesení č.k. 5Co 159/2009-355 uviedol, že stravné nie je nárokom, ktorý je potrebné
preukazovať, tak, ako je to obligatórne pre náhradu cestovných výdavkov, výdavkov na ubytovanie,
vedľajších výdavkov, výdavkov na cesty na návštevu rodiny do miesta pobytu (§ 4 ods. 1 zák. č. 283/2002
Z.z.). Zamestnanec má právo na úhradu stravného za splnenia podmienok, za ktorých bola pracovná
cesta vykonaná.
V priebehu prvoinštančného konania nebolo sporné, že by žalobca pre žalovaného nevykonal pracovné
cesty. Nárok na stravné vzniká zamestnancovi absolvovaním pracovnej cesty. Pokiaľ mu tento nárok
zamestnávateľ neuhradí, môže si aj napriek tomu, že nedošlo k riadnemu vyúčtovaniu stravného (nie
ostatné zložky, ktoré patria zamestnancovi, ktorý je vyslaný na pracovnú cestu), uplatniť stravné nielen
priamo u zamestnávateľa, ale aj napríklad prostredníctvom súdu. Nárok na stravné nie je potrebné
preukazovať, avšak je povinnosťou zamestnávateľa stravné žalobcovi poskytnúť.
Stravné sa podľa § 35 ods. 3 zák. č. 283/2002 Z.z. vyúčtováva v 10-dňovej lehote, ktorá lehota má
procesný charakter, nie hmotnoprávny charakter. V dôsledku nevyúčtovania stravného v tejto lehote
nárok nezaniká.
Vzhľadom na to, že medzi stranami sporu bola sporná výška stravného, ktoré reálne žalobcovi patrí, kedy
žalobca jednoznačne nepreukázal, že uplatnený nárok čo do výšky je daný pre nedostatočnú evidenciu,
ktorú nakoniec rozporoval aj žalovaný v priebehu prvoinštančného konania, súd vo veci nariadil znalecké
dokazovanie. Znalec vypočítal výšku stravného, ktoré patrí žalobcovi za každý mesiac podľa dokladov,
ktoré predložil súdu žalobca ako svoje dôkazy osvedčujúce jeho nárok. Znalec zistil, že žalovaný vo
svojej evidencii nerozdeľoval mzdové nároky od nárokov na diéty, preto v znaleckom posudku musel
zreálniť a oddeliť tieto položky. Využil pritom všetky doklady, ktoré sa nachádzajú v spisovom materiáli
a takisto získal doklady aj od zamestnancov žalovaného v sídle žalovaného.
Znalec presne vyčíslil náklady na stravné žalobcu, ktoré predstavovali za mesiace august až december
2014 sumu 113.420 Sk, náklady na vreckové vo výške 5.503 Sk. Na mzdách a na stravnom spolu bolo
vyplatených žalovaným žalobcovi 69.406 Sk. Keďže znalec zistil, že mzda bola žalobcovi vyplácaná vo
výške, ktorá mu prináležala, rozdiel v nároku, ktorý žalobcovi vznikol na už vyplatených nákladoch na
mzdu, cestovné a vreckové spolu predstavuje 75.517 Sk, teda sumu, ktorá zodpovedá nevyplatenému
stravnému.

10. V priebehu prvoinštančného konania žalovaný spochybňoval výšku uplatneného nároku, keď tvrdil,
že žalobcovi boli poskytnuté v súvislosti so stravným plnenia, ako napríklad strava pri preprave trajektom,
prípadne iné stravné, preto má nárok len na nižšie stravné, než si uplatňuje. V priebehu konania žalovaný
nepredložil žiaden dôkaz svedčiaci o pravdivosti svojho tvrdenia, preto odvolací súd musí konštatovať,
že žalovaný svoje námietky a tvrdenia nepreukázal.

11. Žalovaný namietal závery znaleckého posudku, explicitne však uviedol, že kontrolné znalecké
dokazovanie nežiada. Na svoje námietky a tvrdenia nenavrhol vykonať žiadny dôkaz. V priebehu konania
však vzniesol námietku kompenzácie, alebo vzájomný návrh, kde tvrdil, že žalobca mu z rôznych
právnych dôvodov, najmä z dôvodu náhrady škody, nezaplatil finančnú čiastku, ktorá po kompenzácii s
uplatneným nárokom žalobcu predstavuje 2.474,47 eur. Žiadal pritom kompenzovať (čl. 320 súdneho
spisu) škodu vo výške 9.754 Sk, ktorá vyplýva zo zápisu o škode, ktorú žalobca podpísal dňa 10.11.2004
a ktorá suma bola uhradená zrážkami zo mzdy. Ďalej si uplatnil aj nezúčtované zálohy vo výške
46.590,13 eur. Spolu si uplatnil 56.304,13 Sk.
Ďalšia kompenzačná námietka (čl. 588 súdneho spisu) je vo výške 2.604,39 eur z titulu náhrady škody,
kompenzačná námietka na doplatok zo sumy 19.808,91 Sk z titulu zápisu o škode zo dňa 22.11.2001
vo výške 15.895,50 Sk. Celkovo nároky z titulu kompenzácie voči žalobcovi predstavujú 78.459,41 Sk.
Prvoinštančný súd v napadnutom rozsudku skonštatoval, že kompenzačný nárok v pracovnoprávnych
sporoch neprichádza, pretože Zákonník práce tento inštitút nepozná a je potrebné, aby si zamestnávateľ
vo vzťahu k zamestnancovi uplatňoval nároky, ktoré v tomto konaní sú uplatňované žalobcom voči
stravnému v samostatnom konaní.

12. Je potrebné uviesť, že uplatnený nárok žalobcu na stravné zo strany žalovaného dôkazmi
spochybnený nebol. Bol spochybňovaný len tvrdeniami žalovaného.
V priebehu konania bolo zistené, a to nerozporovala žiadna zo sporových strán, že žalobca spolu s
ďalším vodičom (p. L.) pred nástupom na pracovnú cestu do zahraničia dostali od zamestnávateľa
finančné prostriedky, ktoré mali byť použité na náklady v súvislosti s cestou, a to na parkovné, na poplatky
za diaľnice, na čerpanie pohonných hmôt, prípadne iné poplatky v súvislosti s prevádzkou motorového
vozidla. Tiež bolo zistené, že pokiaľ sa po takto vykonanej pracovnej ceste zvýšili poskytnuté finančné



prostriedky, tieto prostriedky sa využívali v nasledujúcej pracovnej ceste. Tieto finančné prostriedky
boli žalobcom aj žalovaným evidované. Nebolo zistené, akým spôsobom sa zúčtovávali. Tieto finančné
prostriedky však nemajú vplyv na stravné, ktoré bolo priamo dohodnuté v pracovnej zmluve.
Podľa pracovnej zmluvy bolo právom zamestnávateľa znížiť stravné najviac o 25 % z ustanovenej
sumy stravného individuálne u každej pracovnej cesty podľa špecifických podmienok pracovnej cesty.
Žalovaný však nepreukázal, že takýto nárok na zníženie stravného mu vznikol, túto okolnosť žalovaný
ani nerozporoval.
Z písomných dokladov žalovaného vyplýva, že v mesiaci august 2004 mzda žalobcu predstavovala
5.262 Sk a 20.9.2004 mu bola vyplatená suma 18.066 Sk, kde na výdavkovom bloku žalovaného bolo
uvedené, že ide o výplatu za august 2004. Za mesiac september 2004 žalovaný vyplatil dňa 19.10.2004
žalobcovi časť výplaty vo výške 10.000 Sk a dňa 27.10.2004 časť výplaty za september 2004 vo výške
9.206 Sk. V mesiaci október 2004 bola na základe výdavkového pokladničného dokladu uhradená mzda
žalobcovi vo výške 5.629 Sk a dňa 19.11.2004 na základe výdavkového pokladničného dokladu diéty
vo výške 16.485 Sk. V novembri 2004 bola žalobcovi poštou poukázaná mzda vo výške 5.802 Sk a v
januári 2005 mzda za december 2004 vo výške 4.218 Sk. Iné nároky z titulu stravného a mzdy žalobcovi
zo strany zamestnávateľa uhradené neboli.

13. Dňa 25.1.2005 žalovaný osobne prevzal od žalobcu návrh na mimosúdne vysporiadanie nielen mzdy
za mesiac november a december 2004, ale aj stravného za mesiac august až december 2004. Žalobca
presne vyčíslil mzdu a stravné, na ktoré si uplatňoval nárok. Vo vzťahu k stravnému žiadal finančnú
čiastku a uspokojenie nároku vykonať do 2.2.2005. K uspokojeniu nároku žalobcu nedošlo.
Na základe takto zisteného skutkového stavu (nie skutočného stavu, tak, ako to tvrdí žalovaný)
prvoinštančný súd dospel k správnym právnym záverom. Dospel k záveru, že žalobca preukázal
dôvodnosť svojho nároku a v súlade s vtedy platným procesným predpisom, a to ust. § 120 ods. 1
O.s.p. preukázal aj výšku uplatneného nároku. Postup prvoinštančného súdu bol plne v súlade s vtedy
platným procesným predpisom, ktorý za situácie pri platnosti a účinnosti nového procesného predpisu,
už aj s poukazom na ust. § 470 ods. 2 CSP, ale aj na osobitné ustanovenie v súvislosti s konaním o
individuálnych pracovnoprávnych sporoch, a to ust. § 319 CSP, nič nestráca na svojej aktuálnosti.
Prvoinštančný súd správne postupoval, keď vo veci nariadil na zistenie výšky uplatňovaného nároku
znalecké dokazovanie. Takéto znalecké dokazovanie vzhľadom na absenciu dokladov nielen na strane
žalovaného, ale aj na strane žalobcu, potreboval súd pre zákonné a správne rozhodnutie vo veci.
Bez znaleckého skúmania by nebolo možné z vyplatených súm žalobcovi bez pochybností rozčleniť
mzdové nároky a vyplatené stravné. Pri stravnom, vzhľadom na absenciu dokladov strán sporu by nebolo
možné zistiť, či výška sumy vyplatenej ako stravné reálne zodpovedá skutočnému nároku z tohto titulu.
Odvolací súd konštatuje, že rozhodnutie prvoinštančného súdu a závery znaleckého posudku
vychádzajú nielen z listinných dôkazov, ktoré boli predložené žalobcom, ale aj z listinných dôkazov, ktoré
boli predložené v čase vykonania znaleckého dokazovania samotným žalovaným. Preto námietky v
súvislosti s nesprávnosťou podkladov, nesprávnosťou alebo hypotetickým určením výšky uplatňovaného
nároku žalobcu nie sú namieste.

14. Je potrebné uviesť, že rozhodnutie prvoinštančného súdu, ktoré je predmetom odvolacieho
preskúmania, je plne v súlade s ust. § 220 CSP. Prvoinštančný súd bol povinný vo svojom rozhodnutí
sa dotknúť aj predchádzajúcich rozhodnutí prvoinštančného, resp. odvolacieho konania v záujme
vysvetlenia kontinuity vývoja právnych názorov na prejednávanú vec. Právne závery, ktoré boli
aplikované a vyslovené už v predchádzajúcich rozhodnutiach odvolacieho súdu, sú plne v platnosti aj
za súčasnej situácie. Prvoinštančný súd už len v rámci zrušujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu sa
bližšie zaoberal kompenzačnou námietkou žalovaného a od uplatneného a vyčísleného nároku odpočítal
sumu vreckového, ktorá ako samostatná položka cestovných náhrad nebola predmetom uplatneného
nároku žalobcu. Prvoinštančný súd vo svojom rozhodnutí stručne, ale jasne vysvetlil, čo bolo predmetom
konania, aké skutkové tvrdenia boli základom pre právne závery, ktoré právne závery boli už v minulosti
prijaté, aké okolnosti boli dôvodom pre rozhodnutie v prejednávanej veci, zaoberal sa aj argumentmi
strán, ktoré mali vplyv na rozhodnutie o nároku žalobcu.

15. Dôkazy pred prvoinštančným súdom boli vykonané zákonným spôsobom, listiny, ktoré neboli
doručované stranám sporu, boli pred prvoinštančným súdom čítané, resp. bol oboznamovaný ich
podstatný obsah. Zo strany odvolacieho súdu nebolo zistené, že by bolo porušené právo žalovaného
na spravodlivý súdny proces.



Žalovaný v priebehu celého konania bol vyzývaný na predloženie dôkazov. V priebehu celého konania
žalovaný len tvrdil a rozporoval uplatnený nárok žalobcom, svoje tvrdenia ničím nepreukázal, trval na
tom, aby nevyplatenie stravného preukazoval a správnu výšku preukazoval žalobca.
Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení
práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov
a iných orgánov v Slovenskej republike. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka
konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi navrhovaním a hodnotením dôkazov
(IV.ÚS 252/04).
Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred
všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a jeho právnymi
názormi (I.ÚS 50/04).
Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý súdny proces podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať
sa k spôsobu hodnotenia dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia
vykonaných dôkazov (I.ÚS 97/97), resp. toho, aby súd preberal alebo sa riadil výkladom všeobecných
záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II.ÚS 3/97, II.ÚS 251/03).
S poukazom na vyššie uvedené závery Ústavného súdu SR je možné konštatovať, že námietky
žalovaného vo vzťahu k predmetu konania s poukazom na uvedené ústavné závery sú nedôvodné.
Žalovaný tvrdil vo svojom odvolaní, že právne názory všeobecného súdu nie sú v súlade s jeho názorom,
hodnotil dôkazy vo svoj prospech, tvrdil existenciu dôkazného bremena na strane žalobcu a bez toho,
aby na podporu svojich tvrdení označil dôkazy, prípadne predložil dôkazy o tom, že žalovaný nárok na
náhradu stravného žalobca nemá, rozporoval len závery znaleckého posudku.
Odvolací súd už aj s poukazom na závery niektorých rozhodnutí Ústavného súdu SR poukazuje na to,
že v súlade s ust. § 191 CSP dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a
všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania
najavo. Prvoinštančný súd starostlivo zvážil dôležitosť jednotlivých dôkazov, ktoré boli vykonané pred
prvoinštančným súdom, vyhodnotil tieto dôkazy z hľadiska dôležitosti a v rámci svojej úvahy, ktorá
zodpovedá zásadám formálnej logiky, dospel k záverom, ktoré majú oporu vo vykonanom dokazovaní a
zistenom skutkovom stave. S týmito hodnoteniami dôkazov odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje.
Naviac, ani pred odvolacím súdom, aj keď bola daná možnosť stranám sporu, žiadne ďalšie návrhy na
doplnenie dokazovania strany neuviedli.

16. To, aké dôkazy sa pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom vykonali, zvyšuje  v rámci
Civilného sporového poriadku procesnú zodpovednosť strán sporu za výsledok konania. Konanie v
sporoch o individuálne pracovnoprávne nároky je konaním, kde dokazovanie sa vykonáva s určitou
modifikáciou v prospech zamestnanca tak, ako to odvolací súd už konštatoval vo svojom rozhodnutí
v súvislosti s aplikáciou ust. § 319 CSP. Dokazovanie je tu modifikované v prospech zamestnanca
zásadou vyšetrovacou. Tak sa stalo, ako bolo už vyššie uvedené, že v priebehu konania súd aktívne
vstúpil do konania pri určovaní správnej výšky náhrady za stravné po zistení, že nárok je daný. Tvrdenie
žalovaného o existencii dôkazného bremena na strane žalobcu nie je správne. Dôkazné bremeno je
procesná zodpovednosť strany sporu za výsledok konania v závislosti od dokazovania. Každý účastník
konania je povinný v určitom rozsahu potrebnom pre to-ktoré štádium konania uniesť svoje dôkazné
bremeno, a to spočívajúce nielen v povinnosť určité okolnosti tvrdiť, ale aj tvrdené okolnosti, resp. základ
svojho nároku preukázať.
Na strane žalobcu pri podávaní žaloby bolo povinnosťou preukázať, akú výšku stravného za august až
december 2004 od žalovaného obdržal, aké pracovné cesty boli vykonané a aké skutočné náklady na
stravné mu mali byť priznané. Žalobca listinné dôkazy na preukázanie svojho nároku predložil súdu.
V takom prípade sa dôkazné bremeno presúva na žalovaného, pretože  platí tzv. negatívna dôkazná
teória, ktorá vychádza z toho, že nie je možné od žalobcu spravodlivo požadovať, aby preukázal
reálnu neexistenciu vyplatenia stravného, teda určitej právnej skutočnosti. Platí, že v rámci negatívnej
dôkaznej teórie je povinnosťou žalovaného ako subjektu, ktorý podľa žalobcu nevyplatil žalobcovi
stravné, preukázať, že buď na stravné nemá nárok, alebo nemá v žiadanej výške nárok. Pokiaľ žalovaný
svoje dôkazné bremeno svedčiace o opaku tvrdenia žalobcu nepreukáže, bude v konaní neúspešnou
stranou sporu.
Táto situácia nastala v prejednávanej veci, pretože žalovaný len tvrdil a rozporoval uplatnený nárok
žalobcu. Žiadne dôkazy na preukázanie svojich tvrdení z jeho strany neboli navrhované. Listiny, ktoré
predkladal súdu v priebehu konania, boli podkladom pre vypracovanie znaleckého posudku, znalec pri
vypracovaní znaleckého posudku vychádzal aj z listín, ktoré mu predkladal žalovaný, resp. zamestnanci



žalovaného. Preto za tejto dôkaznej situácie nie je možné dôkazné bremeno preniesť späť na žalobcu.
Dôkazné bremeno zaťažuje žalovaného.
Keďže žalovaný svoje dôkazné bremeno neuniesol, v priebehu odvolacieho konania len namietal
vykonané dokazovanie prvoinštančným súdom bez akýchkoľvek bližších návrhov na dôkazy, nebolo
možné sa bližšie uplatnenými námietkami žalovaného ani zaoberať. Námietky neboli preukázané
žiadnymi priamymi a ani nepriamymi dôkazmi označenými žalobcom.

17. Vo vzťahu k kompenzačnej námietke, ktorá bola vyhodnotená prvoinštančným súdom ako
nedôvodná a ktorú kompenzačnú námietku si uplatnil žalovaný len v prípade, pokiaľ bude nárok
žalobcu dôvodný, je potrebné uviesť, že nárok žalobcu z pracovnoprávneho vzťahu nemôže zaniknúť
započítaním. Práva a povinnosti z pracovnoprávnych vzťahov zanikajú uspokojením nároku, uplynutím
doby, na ktorú boli obmedzené, dohodou o sporných nárokoch, smrťou zamestnanca, prípadne
neuplatnením práva v stanovenej lehote - preklúziou. Výpočet spôsobov zániku práva a povinnosti je
v Zákonníku práce uvedený taxatívne. Iným, než v Zákonníku práce neuvedeným spôsobom práva a
povinnosti z pracovnoprávnych vzťahov nezanikajú, a to ani vtedy, ak by zamestnanec a zamestnávateľ
vyjadrili súhlas na takýto zánik. Preto nároky, ktoré si uplatňoval žalovaný z titulu započítania k nároku
žalobcu, ktorý mu je zo strany súdu priznaný a tvrdený ako dôvodný, sú nedôvodné. Uvedenou otázkou
sa bližšie vysporiadal Najvyšší súd v rozhodnutí v konaní sp. zn. 2Cdo 103/2008. Zamestnávateľ si svoje
nároky voči zamestnancovi musí uplatniť samostatnou žalobou, pokiaľ je toho názoru, že mu nárok patrí.

18. Preto zo strany odvolacieho súdu nebolo možné rozhodnúť inak, ako rozhodnutie prvoinštančného
súdu v namietanej časti vyhovujúceho výroku a súvisiaci výrok o trovách konania podľa ust. § 387 ods.
1, 2 CSP potvrdiť.

19. O trovách konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CMP v spojení s ust. § 255 ods. 1 a §
262 ods. 1, 2 CMP. V odvolacom konaní úspešný žalobca má nárok na náhradu trov odvolacieho konania
v plnom rozsahu voči žalovanému. O výške tejto náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie
samostatným uznesením.

20. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd
rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).



Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Podľa  § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané
opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej
opravy.

Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde.

Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a
iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a)  dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "4C/207/2006", "guid": "1b3a5f7d-45ad-4c97-abf5-99a5c07557fa:60151388-d60a-4708-aefb-a4fc95252fbc", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 252/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 252/04 z 31. 8. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-08-31", "citacie_n": 8432, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be"}, {"guid": "ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 50/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 50/04 z 3. 3. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-03-03", "citacie_n": 8434, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9"}, {"guid": "ussr:279dadb3-583d-4004-9589-ccf9e7ecd7d1", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 251/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 251/03 z 17. 12. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-12-17", "citacie_n": 5563, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:279dadb3-583d-4004-9589-ccf9e7ecd7d1"}, {"guid": "ussr:1348e0f0-0a30-4c1e-b170-7364e546ca39", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 3/97", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 3/97 z 19. 3. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-03-19", "citacie_n": 8205, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1"}], "citovane_v": []}