Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 5Co/461/2017 z 21. 5. 2018 Citácia: rozsudok Krajského súdu Košice z 21. mája 2018, sp. zn. 5Co/461/2017, ECLI:SK:KSKE:2018:7616211493.1 Krajský súd Košice | 5Co/461/2017 | ECLI:SK:KSKE:2018:7616211493.1 | 2018-05-21 | Rozsudok Oblasť práva: Rodinné právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 387 CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/002b5b95-70e6-4c5d-9705-fb52374816a5 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2018:7616211493.1 Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5Co/461/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7616211493
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 05. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrej Šalata
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2018:7616211493.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Andreja Šalatu a sudcov JUDr.
Slávky Zborovjanovej a JUDr. Jána Slebodníka v právnej veci žalobcu C. Y., U., T. R. XXXX/XX,
zastúpeného JUDr. Michal Krutek, s.r.o., Trnava, Hlavná 11, IČO: 47 254 581, proti žalovanému C.
W., T. R. XXX, zastúpenému JUDr. Dášou Bajanovou, advokátkou, Spišská Nová Ves, Starosaská
3, o neplatnosť listiny o vydedení a závetu v súvisiacej časti, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
8C/252/2016-87 z 27.7.2017 Okresného súdu Spišská Nová Ves

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok vo výroku III. a IV.
Žalovanému p r i s u d z u j e náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie (ďalej aj súd) rozsudku rozhodol: I. Určuje, že listina o vydedení, ktorou S. Y.,
T..XX.X.XXXX, T. H. T. R. XXX, G. T. D. vydedila C. Y., T..XX.X.XXXX, U. C. T. R. XXXX/XX, U., napísaná
24.04.2006 je neplatná. II. Určuje, že dôvody vydedenia C.. Y.M., T..XX.X.XXXX, U. C. T. R. XXXX/XX,
U. S.. Y., T..XX.X.XXXX, T. H. T. R. XXX, G. T. D. uvedené v listine o vydedení z 24.4.2006 nie sú dané.
III. V prevyšujúcej časti žalobu zamieta. IV. Strany sporu nemajú nárok na náhradu trov konania.
2. V odôvodnení rozsudku uviedol, čoho sa žalobca, žalobou doručenou mu 29.7.2016, domáhal (čo
tiež žiadal), čím ju odôvodňoval, čo žalovaný v písomnom vyjadrení k žalobe uviedol (na čo poukazuje,
resp. na čo poukázal a chcel poukázať, čo do spisu predložil a akého je názoru), vymenoval dôkazné
prostriedky, ktorými vykonal dokazovanie a zistil tento skutkový stav, konkrétne čo zistil zo závetu a listiny
o vydedení, spísaných 2.4.2006 poručiteľkou - matkou žalobcu S.. Y., ktorá zomrela 2.3.2016 a z prvého
závetu a listiny o vydedení, spísaných poručiteľkou ešte 24.6.2002, zo spisu 11D/39/2006, čo vyplýva
z darovacej zmluvy so zriadením vecného bremena, uzavretej medzi starými rodičmi žalobcu Š. Z. D.
„.“ ako darcami a žalobcom a jeho manželkou I. ako obdarovanými 15.5.1997, z úmrtných oznámení, z
rozhodnutia NÚP, OÚP Trnava, čo vyplynulo zo žiadosti o rozviazanie pracovného pomeru doručovanej
žalobcom firme REIN, Bratislava, zo žiadosti poručiteľky zo 7.1.2002, z čestného prehlásenia starej
matky D.. Z. zo 4.1.2002 a jej písomného prehlásenia z 8.1.2002, čo je zrejmé z kúpnej zmluvy uzavretej
5.2.2002 medzi žalobcom, jeho manželkou a poručiteľkou ako predávajúcimi a I.. V. I. ako kupujúcou,
čo vyplýva z listu o prehliadke mŕtveho a štatistického hlásenia o úmrtí vystaveného 2.7.2002, čo
je zrejmé z vyúčtovania cintorínskych služieb Trnava, čo vyplynulo z výpovede žalobcu (čo popieral,
resp. čo poprel, čo poručiteľke vytýkal), čo žalovaný, ktorý zotrval na svojom písomnom stanovisku
ďalej uviedol, čo svedkyňa I. Š. (žalobca je jej zaťom) vo svojej svedeckej výpovedi potvrdila, resp.
čo tvrdila, čo svedok Š. W.V. vo svojej svedeckej výpovedi uvádzal, a konštatoval, že žalobca poberal
od 1.5.2001 do 31.8.2001 peňažný príspevok za opatrovanie svojich starých rodičov D.. Z. Š.. „.“ v
celkovej sume 29 562 Sk, že počnúc od 30.9.2001 do 31.12.2001 na základe dohody o pracovnej činnosti
pracoval vo firme IMV ALLTRANS SPEDITION, Trnava a, že poberal od 1.1.2002 do 31.7.2002 peňažný
príspevok za opatrovanie svojej starej matky D.. Z., ktorá bola osobou ťažko zdravotne postihnutou.



Ďalej, citujúc znenie § 192,§ 194 CMP a § 469a ods.1 písm. a/.b/,ods.2 O. z., uviedol: Po konštatovaní,
že listina o vydedení obsahuje všetky zák. predpísané formálne a obsahové náležitosti, zisťoval a na
základe hodnotenia výsledkov vykonaného dokazovania posudzoval, či boli dané dôvody vydedenia
žalobcu z hľadiska zákonne taxatívne stanovených dôvodov vydedenia, ktoré boli konkrétne vymedzené
poručiteľom. Vydedením rozumieme jednostranný výslovný prejav poručiteľkinej vôle, ktorým sa odníma
potomkovi ako neopomenuteľnému dedičovi právo, ktoré by mu inak patrilo podľa zák. Vydedenie ako
jednostranný právny úkon poručiteľky musí spĺňať určité materiálne a formálne náležitosti. Materiálnou
náležitosťou vydedenia je (okrem všeobecných požiadaviek pre platnosť právnych úkonov) existencia
konkrétneho dôvodu vydedenia uvedeného v zák. § 469a ods.1 O. z. taxatívne vypočítava dôvody
vydedenia a zaraďuje ich do 4 skupín. Pre všetky dôvody je charakteristické negatívne správanie sa
potomka v rozpore s dobrými mravmi. Žalobca, ktorého si poručiteľka s manželom osvojili v marci 1978,
žil s rodičmi aj starými rodičmi Š. Z. D. „. v rodinnom dome (dvojdome) do r.1996, kedy sa odsťahoval
ku rodičom svojej priateľky S. U. T. O.. U. X. Odchod od rodičov zdôvodňoval tým, že poručiteľka jeho
priateľku považovala za nevhodnú nevestu a vyhodila ju z domu. V septembri 1996 sa konala jeho
svadba s I., M.. Š.. Poručiteľka poprela, že by bola ona aj jej manžel pozvaní na svadbu, avšak z
fotodokumentácie predloženej žalobcom, ako aj výpovede jeho „svorky“ I.. Š. vyplynulo, že na obrad
aj hostinu poručiteľka s manželom a dedko žalobcu Š.. Z. pozvaní boli, avšak svadobnej hostiny sa
zúčastnil len Š.. Z.. Stará matka žalobcu D.. Z. už v tej dobe bola imobilná. Je nutné uviesť, že tento súdny
spor je sporom medzi synom poručiteľky a priateľom poručiteľky, ktorá zomrela 2.3.2016, avšak svojho
syna vydedila prvý krát už 27.6.2002 a potom 24.4.2006 teda to nebola jej posledná vôľa pred smrťou.
K právnym úkonom došlo 10 a 14 rokov pred jej smrťou. Tým, že zriadila nový závet v r.2006, ktorý sa
svojim obsahom odlišoval v osobe závetného dediča a majetku (ktorý zanechala pre prípad svojej smrti )
od závetu z r.2002, sa závet z r.2002 zrušil. Iná je skutočnosť pokiaľ ide o poručiteľkou spísané listiny o
vydedení, nakoľko listina o vydedení z 27.6.2002 je textovo úplne zhodná s listinou o vydedení spísanou
poručiteľkou 24.4.2006, teda sú v nich uvedené totožné dôvody vydedenia. Z hľadiska časového je nutné
upriamiť pozornosť na to, že poručiteľka spísala prvú listinu o vydedení, ktorou svojho syna vydedila
24.6.2002, teda pár mesiacov potom ako došlo k úmrtiu jej otca (december 2001), predaju domu v
Bratislave (5.2.2002), v čase kedy ešte žila jej matka (zomrela 1.7.2002) a kedy už vlastnila byt v Spišskej
Novej Vsi a druhú listinu o 4 roky neskôr, obe neboli spísané tesne pred smrťou poručiteľky, ale stalo sa
tak 14 a 10 rokov pred jej smrťou. V konaní zisťoval či matka žalobcu mala skutočné dôvody, aby svojho
osvojeného syna vydedila, či dôvodom vydedenia mohla byť skutočnosť, že sa dospelý syn bez súhlasu
jej aj manžela v auguste 1996 odsťahoval k priateľke, že ju a jej manžela nepozval septembri 1996
na svoju svadbu, že napriek tomu, že žalobcu poručiteľka prosila, aby navštívil svoju nemocného otca,
ukázal mu vnuka, neurobil to, že sa vyjadril že nie je synom jej a jej manžela a teda nemajú ani vnuka,
že odmietol zomierajúceho otca odviezť do nemocnice, že sa nepostaral o otcov pohreb, že neprišiel
na pohreb otca so svojou rodinou, že keď sa v r.1999 presťahoval s rodinou do domu a poručiteľka
ochorela, nebol ju navštíviť v nemocnici, nezaujímal sa o jej zdravotný stav, že sa jej vyhrážal počas
spoločného bývania že vypne plyn aj elektrinu ak aj za jeho rodinu nebude platiť poplatky za tieto služby,
že neprispieval na údržbu a opravu domu, že odmietol poručiteľku odviezť na tomto aute do nemocnice
v apríli 2001, že ju počas pobytu v nemocnici navštevoval, prečo nereagoval na telefonát ošetrujúceho
lekára, či prinútil poručiteľku k predaju domu kde mal svoj podiel. Otázkou je, či u poručiteľky nešlo
len o neuvážené a urýchlené rozhodnutie matky hnevajúcej sa na svojho jediného syna, že darovaním
nadobudol on a jeho manželka vlastníctvo jej rodičov, že náhlil s predajom domu ku ktorému mala
citový vzťah, alebo či skutočne o ňu nejavil záujem a na takéto rozhodnutie zásadného významu mala
dôvody. Z vyjadrenia svedka Š.. W. ohľadom vzťahov medzi žalobcom a jeho matkou vyplynulo, že medzi
žalobcom a poručiteľkou sa to celé pokazilo v r.2002, tiež žalovaný sa vyjadril v tom duchu, že poručiteľka
tlak syna aby „bom“ predali vyriešila tak, že ak chce dom predať, tak nech sa stará o starú matku. Je
nutné si uvedomiť, že záujem či intenzita kontaktov sa musí posudzovať objektívne, pretože žalobca
aj žalovaný mali na stupeň záujmu o poručiteľku rozdielny názor. Z výpovede strán sporu ale aj svokry
žalobcu vyplynulo, že poručiteľka mala vážne výhrady voči jeho manželke, čo ovplyvnilo vzťahy medzi
matkou a synom. Postoj poručiteľky k neveste prehĺbil už existujúce komunikačné problémy so synom a
napriek tomu, že syn „z“ rodinou žili s rodičmi poručiteľky v jednom dome, nedošlo k zblíženiu, naopak,
poručiteľka sa zamykala v svojej časti domu, nekontaktovala sa so synom a jeho rodinou dokonca ani
so svojimi rodičmi. Samotný žalovaný vo svojej výpovedi potvrdil, že matka žalobcu mala voči jeho
manželke výhrady pre jej aroganciu, ale aj to, že nie žalobca, ale jeho matka bola tou osobou, ktorá
svoju domácnosť pred ním zamykala a tým, že len ona disponovala s kľúčmi od svojej domácnosti,
znemožnila kontakt s ňou nie len žalobcovi, ale aj svojim vnukom a vlastným rodičom a tak nemali
vedomosť o jej zdravotnom stave či priateľovi. V konaní bolo výpoveďou žalobcu, fotodokumentáciu,



výpoveďou svedkyne I.. Š. preukázané, že napriek tomu, že poručiteľka kládla synovi za vinu, že sa o ňu
nezaujíma, ona sama o udržiavanie príbuzenských vzťahov nestála. Bolo nevšímavá k tomu, že mladá
rodina jej syna s malými deťmi zabezpečuje starostlivosť o jej biologických rodičov (imobilnú matku a
„prestarlého“ otca) o ktorých mala morálnu povinnosť postarať sama i keď jej nedarovali svoju polovicu
nehnuteľnosti. Nemalou mierou prispela k tomu, že vzťahy medzi ňou a synom boli vlažné a formálne,
že spolu riešili len praktické veci okolo domu a že syn o ňu nejavil záujem aký by o svoju matku javiť mal,
tak ako ona ku nemu neprechovávala materské city. Prístup poručiteľky k žalobcovi spôsobil dokonca
to, že syn po predaji domu zobral starú matku (vlastnú matku poručiteľky) a odišiel do Trnavy, čím matka
žalobcu absolútne stratila kontakt nie len so synom ale aj s vlastnou matkou. Mala pritom vedomosť,
kde jej matka „zo“ synom býva, či už zo svadobného oznámenia syna alebo z kúpnej zmluvy uzavretej
5.2.2002 kedy došlo k odpredaju domu v Bratislave, tiež mala telefónne č. nie len na syna, ale aj na
synových svokrovcov, na rozdiel od žalobu, ktorý okrem jej telefónneho č. o adrese jej bydliska vedomosť
nemal. Poručiteľka sa, aj so žalovaným, odsťahovala na Východ Slovenska a po smrti svojho manžela
a otca si prázdne miesto po nich v živote nevyplnila záujmom o svoju biologickú matku, či vnúčatá,
ale sa od najbližšej rodiny úplne izolovala. V prípade vydedenia z dôvodu uvedeného v § 469a ods.1
písm. a/,b/ O. z., sa nevyhnutne musel zaoberať otázkou či žalobca skutočne v priebehu 4 mesiacov
(kedy spísala listinu o vydedení a závetom odkázala svoj majetok neznámej osobe, ktorú nepoznal
ani žalobca, ani žalovaný, ani svedkovia) neprejavoval skutočný interes o svoju matku, neposkytol jej
patričnú pomoc, ktorú nevyhnutne potrebovala, príp. či jej odmietol pomoc poskytnúť. Podľa jeho názoru,
v čase kedy poručiteľka syna vydedila neexistovali pre jeho vydedenie dôvody. Nemožno hovoriť o
neprejavovaní trvalého a nepretržitého záujmu syna o matku, ak od posledného kontaktu medzi matkou
a synom uplynulo len pár mesiacov. Pokiaľ ide o neposkytnutie pomoci, nebolo zistené ani to, že by
v tomto rozhodnom období poručiteľka od syna pomoc skutočne nevyhnutne potrebovala, pretože bez
cudzej pomoci si nebola schopná zabezpečiť svoje životné potreby, ani že by sa nečakane ocitla v stave
núdze, príp. že by syna o pomoc vyslovene žiadala, ale on by jej pomoc poskytnúť odmietol. V takejto
situácii sa podľa vyjadrenia žalovaného nenachádzala ani v r.2006, kedy okrem diabetes iné vážnejšie
zdravotné problémy nemala. Žalobca preukázal, že rodičov na svadbu pozval, otca v nemocnici navštívil,
ale pre slabú komunikáciu „z“ matkou nevedel o jeho zlom zdravotnom stave, nevedel ani o tom, že
matka bola hospitalizovaná, že má priateľa, na údržbe nehnuteľnosti sa spolupodieľal a pokiaľ išlo o
predaj domu, všetko sa realizovalo za prítomnosti poručiteľky. Z uvedeného vyplýva, že poručiteľka
skutočne vydedila svojho syna ako neopomenuteľného dediča neoprávnene, pretože dôvody vydedenia
neboli dané. Žalobca vo vzťahu k poručiteľovi neporušoval dobré mravy a aj keď neprejavoval taký
záujem o matku aký by ako potomok prejaviť mal, bola to reakcia na správanie matky, ktorá o kontakt
so synom nestála a svojim správaním k synovi značnou mierou prispela k narušeniu ich vzájomných
vzťahov. Ona sama pre svojho syna nebola vzorom starostlivého dieťaťa o rodiča, keďže ponechala
celú váhu povinností spojených s opaterou o svoju imobilnú matku na žalobcu. Práve jej správanie
sa k rodičom mohlo byť dôvodom pre „ktorí“ starí rodičia darovali svoj majetok radšej žalobcovi (ktorý
nebol ich biologickým vnukom) a jeho manželke ako vlastnej dcére, ktorá zrejme starostlivosť o rodičov
podmieňovala participáciou na ich majetku. Žalovaný na podporu svojich tvrdení, na rozdiel od žalobcu
neprodukoval žiadne dôkazy, nepreukázal, že by poručiteľka skutočne stála o blízky príbuzenský vzťah
„medzi so“ synom, že by sa jej nezáujem syna citovo dotýkal, že by jej vadil natoľko, že by podnikala
nejaké kroky k zmene, že potrebovala, ale aj požadovala od syna pomoc v chorobe a starobe, ale
on bol k jej potrebám ľahostajný. V danom prípade teda ide skôr o vzájomné naštrbené vzťahy medzi
matkou a synom, pričom na tom, že medzi matkou a synom neboli štandardné vzťahy mal svoj podiel
nie len syn, ale aj matka, ktorá synovi nedávala veľa príležitosti, nesnažila sa o zlepšenie bežných
príbuzenských vzťahov, odmietala životnú partnerku syna, pretože mala voči nej výhrady a najhlavnejším
dôvodom bolo, že jej vlastní rodičia jej nedarovali svoj majetok a preto dospel k záveru, že nemožno
spravodlivo žiadať, aby výlučne žalobca niesol zákonné dôsledky vydedenia za nefunkčnosť vzťahu
medzi matkou a synom spôsobenú najmä majetkovými spormi. Za právne irelevantné považuje aké
vzťahy boli medzi synom a matkou po r.2006, pretože sa tak stalo potom ako matka závet a listinu
po vydedení spísala. Cituje znenie § 479 O. z. Pokiaľ by bol závet sčasti neplatný preto, lebo nespĺňa
podmienky § 479 O. z., ide s poukazom na § 40a O. z. o tzv. relatívnu neplatnosť. V takomto prípade sa
závet považuje za platný, kým sa dedič dotknutý týmto závetom jeho neplatnosti nedovolá. Dovolanie
sa neplatnosti právneho úkonu je jednostranný hmotno-právny úkon adresovaný účastníkom právneho
úkonu a možno ho urobiť oznámením alebo námietkou, a to aj ústne. Tento prejav vôle musí vyjadrovať
jednak skutočnosť, že ide o uplatnenie relatívnej neplatnosti a tiež aj konkrétnu vadu právneho úkonu,
ktorá má v danej veci relatívnu neplatnosť za následok. V konaní žalobca preukázal, že má naliehavý
právny záujem na určení neplatnosti listiny o vydedení, resp. že nie sú dané dôvody vydedenia, avšak



v tomto prípade, okrem listiny o vydedení, bol spísaný aj závet. Žalobca sa žalobou dožaduje nie len
neplatnosti listiny o vydedení, ale napádal aj relatívnu neplatnosť samotného závetu. Nárok žalobcu
ako neopomenuteľného dediča je súčasťou jeho dedičského práva. Toto právo musí uplatniť už v rámci
konania o prejednaní dedičstva pred súdnym komisárom, ktorý sa s touto otázkou vyporiada, právne
ju sám posúdi v dedičskom konaní, pretože nejde o pohľadávku voči dedičom zo závetu. Keďže v
dedičskom konaní 11D/39/2016, ktoré doposiaľ nie je právoplatne ukončené, žalobca namietal dôvody
vydedenia aj obsah samotného závetu, nie je v tomto súdnom konaní daný naliehavý právny záujem na
určení neplatnosti závetu a nemohol rozhodovať ani o tom, že žalobca je povolaný dediť ako zákonný
dedič v l. skupine. Preto podľa § 137 písm. d), čo do určenia neplatnosti závetu (z dôvodu nesplnenia
podmienok § 479 O. s. p.) a určenia, že žalobca má právo dediť ako zákonný dedič, žalobu žalobcu
zamietol. Ohľadom trov konania zisťoval, či neexistujú žiadne tak výnimočné a osobitné okolnosti, ktoré
by bolo nutné zohľadniť ako dôvody hodné osobitného zreteľa a pre ktoré by v tomto prípade bola
namieste aplikácia §257 C. s. p., a dospel k záveru, že použitie tohto ust. nie je aktuálne. Vzhľadom
na pomer procesného neúspechu žalobcu v pomere k procesnému úspechu žalovaného je však nutné
aplikovať § 255 ods.2 C. s. p., a vysloviť, že strany sporu nemajú na náhradu trov konania nárok. Je
tak nielen v súlade so zásadou pomeru úspešnosti v konaní, no aj v súlade so všeobecnou zásadou
spravodlivosti konania, aby tak žalobca, ako aj žalovaný neboli „zaťažený“ povinnosťou nahradiť trovy
konania druhého účastníka, ktorému s bránením práva vznikli.
3. III. Proti uvedenému Rozsudku podal žalobca odvolanie v časti výroku č. III a výroku č. IV z dôvodov
podľa § 365 ods.1 písm. d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci, h) rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V bode I. uvádza, ako
súd rozsudkom rozhodol a v bode II., čo sa v odôvodnení uvedeného rozhodnutia, o. i., uvádza. IV.
Cituje znenie § 194 ods.1, veta č.1,ods.2 CMP. Opakuje, akého určenia sa, o. i., žalobou na určenie
neplatnosti listiny o vydedení a súvisiacej časti závetu, doručenou súdu 29.7.2016, domáhal, a s akým
odôvodnením súd uvedenému žalobnému návrhu nevyhovel. S uvedeným názorom súdu nie je možné
súhlasiť. Pokiaľ súd dospel k názoru, že relatívnu neplatnosť časti závetu je povinný uplatniť už v
rámci konania o prejednaní dedičstva pred súdnym komisárom, ktorý sa s touto otázkou vysporiada
a právne ju sám posúdi, v tejto súvislosti poukazuje na Uznesenie súdu 11D 36/2016-42 z 8.6.2016
(ďalej aj ako Uznesenie; poznámka žalobcu) a cituje, čo v ňom uviedol. Z uvedeného Uznesenia
súdu bez akýchkoľvek pochybností vyplýva, že bol odkázaný na určenie svojho dedičského práva
formou podania žaloby na Okresnom súde (ďalej len OS) Spišská Nová Ves. Zo znenia o určenie
svojho dedičského práva je zrejmé, že sa jedná o dedičské právo v jeho celosti, t.j. nielen určenie
neplatnosti listiny o vydedení a neexistencie dôvodov vydedenia, ale aj určenie neplatnosti príslušnej
časti závetu. Považuje za nevyhnutné poukázať na tú skutočnosť, že úlohou súdov je rozhodnutím
odstrániť protiprávny stav a nastoliť stav právnej istoty. V prípade, ak by súd nevyhovel žalobe aj v
časti o určenie neplatnosti časti závetu, nebolo by uvedené súdne rozhodnutie konečným, ale zrejme
by z dôvodu úpravy vzájomných práv a povinností medzi ním a Žalovaným vyvolalo potrebu ďalších
súdnych sporov. V. V súvislosti s dovolaním sa relatívnej neplatnosti časti závetu ním, resp. existencie
jeho naliehavého právneho záujmu na určení neplatnosti časti závetu poukazuje na rozsudok OS
Levice 11C/491/2012 z 19.6.2014 v nasledovnom znení (cituje ho). OS Levice v uvedenom rozsudku
rozhodol, že závet poručiteľa je neplatným v časti, v ktorej poručiteľ z predmetu dedičstva nezanechal
žalobkyni polovicu jej zákonného podielu a zároveň určil že listina o vydedení je neplatná a nie sú
dané ani dôvody vydedenia. Krajský súd (ďalej len KS) v Nitre vo svojom rozsudku 25Co/167/2015
z 28.10.2015 potvrdil uvedený rozsudok OS Levice 11C/491/2012 z 19.6.2014 ako vecne správny.
Cituje, čo na doplnenie uviedol. V obdobných dedičských sporoch už zhodne rozhodlo viacero súdov
Slovenskej republiky (ďalej len SR) z čoho jednoznačne vyplýva, že sa jedná o spor, v ktorom existuje
ustálená judikatúra od ktorej sa súd neodôvodnene odchýlil bez náležitého odôvodnenia. K preukázaniu
existencie ustálenej judikatúry poukazuje na rozhodnutia KS Košice v rozsudkoch 2Co727472015 z
2.6.2016, 7CoD/12/2014 z 18.6.2015 a KS Trenčín v rozsudku 5Co/245/2016 z 19.4.2017 v ktorých súdy
zhodne rozhodli o neplatnosti listiny o vydedení ako aj o neplatnosti časti závetu. V súvislosti s dovolaním
sa relatívnej neplatnosti časti závetu ním, resp. existencie jeho naliehavého právneho záujmu na určení
neplatnosti časti závetu poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu (ďalej len NS) SR 5Cdo 211/2009
z 31.8.2010 v nasledovnom znení (cituje ho). Má za to, že sa žalobou podanou na súde a doručenou
Žalovanému dovolal relatívnej neplatnosti časti závetu v ktorej bol opomenutý ako zákonný dedič a
zároveň preukázal svoj naliehavý právny záujem. Je toho názoru, že súd pochybil, keď nerozhodol, že
závet poručiteľky S.. Y., T..XX.X.XXXX, T. H. T. R. XXX, G. T. D., z 24.4.2006 je neplatný v časti, v ktorej
S.. Y., T..XX.X.XXXX, T. H. T. R. XXX, G. T. D. z predmetu dedičstva nezanechala „C. Ž.“ polovicu jeho
zákonného dedičského podielu a žalobu v uvedenej časti zamietol. Z priebehu konania pred súdom



vyplynulo, že Žalovaný nesúhlasil ani len s časťou žalobného návrhu a tento vytrvale v celosti popieral.
Zároveň má za nepochybné, že ak by notár ako súdny komisár, resp. súd mali pochybnosti o tom, či
existuje na jeho strane naliehavý právny záujem, nepochybne by v tomto smere vykonali nevyhnutné
dokazovanie a to najmä v kontexte tej skutočnosti, že predmetné konanie je sporom o dedičské právo
podľa CMP. Považuje za nevyhnuté upozorniť aj na skutočnosť, že § 137 CSP v znení neskorších
predpisov obsahuje len demonštratívny výpočet žalobných dôvodov. Zrejme pisárskou chybou súd v
bode 50. svojho Rozhodnutia uviedol nesprávne označenie § 479 O. s. p namiesto § 479 O. z. a § 137
písm. d) namiesto § 137 písm. c) CSP. Z uvedenej časti rozhodnutia nie je ani zrejmé, aké nesplnenie
podmienok podľa § 479 O. z. okrem toho, že ako „nepomenuteľný“ dedič nie je uvedený v závete, má súd
na mysli. Pokiaľ by mal súd skutočne na mysli § 137 písm. d) CSP, poukazuje na skutočnosť, že uvedené
znenie CSP neobsahuje ako podmienku jeho aplikácie preukázanie naliehavého právneho záujmu, ale
obsahuje len podmienku, aby daná právna úprava vyplývala z osobitného predpisu, čo § 479 O. z. bez
akýchkoľvek pochybností je. V prípade, ak mal súd skutočne na mysli § 137 písm. c) CSP, opätovne
odkazuje na uvedený rozsudok NS SR 5Cdo 211/2009 z 31.8.2010 a súvisiace vyjadrenie o neliehavom
právnom záujme. Z dôvodovej správy k § 137 písm. a) a písm. d) vyplýva, že záujmom zákonodarcu bolo
vylúčiť všetky nepotrebné a nezmyselné žaloby o určenie neplatnosti/platnosti právnych úkonov a iných
právnych skutočností, ktoré vyvolávajú ďalšie spory a míňajú sa účelu žaloby určovacej. Je toho názoru,
že príliš formalistické posudzovanie naliehavého právneho záujmu by mohlo rovnako viesť ku vzniku
ďalších sporov a de facto je v rozpore s účelom určovacej žaloby. VI. V kontexte uvedeného považuje
za nesprávny aj výrok č. IV. Rozhodnutia súdu ( opakuje jeho znenie, ako aj znenie odôvodnenie tohto
výroku súdom). Cituje znenie § 257 CSP a § 55 CMP. Súd dospel k názoru, že aplikácia § 257 CSP nie je
aktuálna a teda že v danom konaní neexistujú dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali
nepriznanie trov konania. Je toho názoru, že nakoľko sa podanou žalobou riadne a včas domáhal svojich
práv neopomenuteľného dediča na príslušnom súde a jeho úspech v spore mal predstavovať 100 %, sú
splnené všetky podmienky na to, aby súd priznal mu náhradu trov konania v plnej výške. Bol bez svojho
zavinenia poškodený na svojich právach ako neopomenuteľný dedič a ich ochrany sa musel domáhať
až cestou podania žaloby na súde, v dôsledku čoho mu vznikli nemalé náklady a nebolo by v súlade s
§ 55 CMP, aby tieto znášal v plnej miere. VII. Na základe uvedeného preto navrhuje, v súlade s § 388
CSP, zmeniť rozhodnutie súdu tak, že výrok č. III. a výrok č. IV. sa zmení nasledovne: Súd určuje, že
závet poručiteľky S.. Y., T..XX.X.XXXX, T. H. T. R. XXX, G. T. D., z 24.4.2006 je neplatný v časti, v ktorej
S.. Y., T..XX.X.XXXX, T. H. T. R. XXX, G. T. D. z predmetu dedičstva nezanechala C.. Y., T..XX.X.XXXX,
U. C. T. R. XXXX/XX, U. polovicu jeho zákonného dedičského podielu. Žalobca má nárok na náhradu
trov konania voči Žalovanému v rozsahu 100 %.
4. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu, o. i., uviedol: Navrhuje v celom rozsahu potvrdiť rozhodnutie súdu
prvého stupňa, čo sa týka výroku č. III. a č. IV. v súlade s § 387 CSP, pretože je rozhodnutie súdu vecne
správne. Čo sa týka výroku, že súd v prevyšujúcej časti žalobu zamieta, prvostupňový súd zamietol
žalobu v časti, v ktorej sa žalobca domáhal určenia, že závet poručiteľky je neplatný v časti, ktorej
poručiteľka z predmetu dedičstva nezanechala žalobcovi ako svojmu synovi polovicu jeho zákonného
dedičského podielu. Súd správne právne vec posúdil, pretože ide o nárok žalobcu ako neopomenutého
dediča a tento nárok je súčasťou jeho dedičského práva a toto právo musí uplatniť v rámci konania
o prejednanie dedičstva pred súdnym komisárom. Súd správne v rozsudku v odôvodnení pod bodom
49 uviedol, že v rámci dedičského konania pod č. 11D/39/2016, ktoré nie je právoplatne ukončené,
žalobca namietal dôvody vydedenia aj obsah samotného závetu a preto nie je v tomto súdnom konaní
daný naliehavý právny záujem na určení neplatnosti závetu. Súd nemohol ani rozhodovať o tom, že
žalobca je povolaný dediť ako zákonný dedič v 1.skupine. Dôvody odvolania, ktoré žalobca uvádzal vo
svojom odvolaní a hlavne, čo sa týka poukázania na jednotlivé rozhodnutia súdov, je toho názoru, že
každý prípad má iný skutkový základ. V danom prípade žalobca v rámci dedičského konania, tak ako
je to uvedené v odôvodnení rozsudku, namietal v rámci dedičského konania, ktoré nie je právoplatne
ukončené, okrem dôvodov vydedenia aj obsah samotného závetu. Čo sa týka odvolania žalobcu voči
výroku, že strany sporu nemajú nárok na náhradu trov konania, poukazuje na to, že prvostupňový súd
správne právne vec posúdil ohľadom trov konania, keď žiadnej strane sporu nepriznal trovy konania.
Poukazuje na to, že nepodal odvolanie voči výroku rozsudku súdu pod por. č. I. a II. Na základe
uvedeného navrhuje, čo sa týka výroku rozsudku pod por. č. III. a IV., tieto, tak ako je uvedené, v celom
rozsahu potvrdiť a uplatňuje si trovy odvolacieho konania, ktoré žiada priznať v plnom rozsahu.
5. Žalobca k vyjadreniu žalovaného zaslal nasledovné vyjadrenie (repliku): I. V plnom rozsahu sa
pridržiava ním podaného Odvolania z 15.8.2015 (ďalej aj ako Odvolanie; poznámka žalobcu) a to v
celom jeho rozsahu. Čo do obsahu argumentácie Žalovaného, s touto sa nemôže stotožniť ani len v
časti. Napriek nepopierateľnej skutočnosti, že každý prípad posudzovaný pred súdmi má iný skutkový



základ, sa v materiálnom právnom štáte uplatňuje inštitút predvídateľnosti práva/súdnych rozhodnutí,
kedy by súdy SR mali v skutkovo podobných veciach rozhodovať podobne a od ustálenej judikatúry
sa bez dôkladného odôvodnenia neodchyľovať. V uvedenej súvislosti poukazuje aj na Rozsudok NS
SR lSžd/36/2011 z 15.5.2012 v nasledovnom znení (cituje ho). Ako už poukázal v ním podanom
Odvolaní, v obdobných dedičských sporoch už zhodne rozhodlo viacero súdov SR z čoho jednoznačne
vyplýva, že sa jedná o spor, v ktorom existuje ustálená judikatúra od ktorej sa súd neodôvodnene
odchýlil bez náležitého odôvodnenia. Z Vyjadrenia Žalovaného nie je zrejmé, v čom spočíva rozdiel
medzi ním uvedenou a početnou judikatúrou súdov SR a týmto konkrétnym sporom. II. K časti Vyjadrenia
Žalovaného, týkajúcej sa vecného odôvodnenia správnosti výroku súdu o nepriznaní náhrady trov
konania opakuje časť bodu VI. odvolania (str.5; č.l.108). III. Opakuje bod VII. odvolania str.6; č.l.108 p. v.).
6. Rozsudok, okrem výroku III. a výroku IV., nebol odvolaním napadnutý, nadobudol právoplatnosť (§
367 ods.1 a § 379 CSP), preto nebol v uvedenom rozsahu v odvolacom preskúmavaný.
7. Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods.1 CSP - na prejednanie odvolania nariadi
odvolací súd pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje
dôležitý verejný záujem) prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 379 CSP a rozsudok vo výroku
III. a výroku IV. potvrdil podľa § 387 ods.1 CSP, lebo je vecne správny, aj jeho dôvody sú správne, preto
sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, na čom nič nemení ani odvolanie.
8. Žalobcom uplatnené odvolacie dôvody nie sú dané.
9. Podľa ustálenej súdnej praxe inými vadami, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci [§ 365 ods.1 písm. d) CSP] sú všetky vady prejavujúce sa v chybnom postupe súdu pri dokazovaní,
v nesprávnom posudzovaní procesných otázok, ktoré neboli predmetom samostatného rozhodovania,
v chybnom poučovaní strán sporu a v ďalších nedostatkoch v jeho činnosti, ku ktorým došlo v priebehu
konania alebo v súvislosti s rozhodovaním, pričom spôsobilým odvolacím dôvodom nie sú bez ďalšieho,
ale len vtedy, ak sú dôsledkom takého porušovania predpisov procesného práva, ktoré mohlo mať za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
10. Žalobcom v odvolaní uvedené skutočnosti neumožňujú záver, žeby konanie na súde bolo takou inou
vadou postihnuté.
11. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový
stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného
právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci [§ 365 ods.2 písm. h) CSP] je jeho omyl pri
aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov
ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale
nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového
stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach strán sporu) a
použitie správneho ust. neznamená iba opísanie jeho dikcie, ale i jeho správne priradenie k zistenému
skutkovému stavu alebo inak vyjadrené posúdením veci po právnej stránke treba rozumieť výklad o
tom, z ktorých ust. zák. alebo iného právneho predpisu vychádzal (prečo pod tieto ust. podradil zistený
skutkový stav) a ako ho príp. vyložil, a výklad o tom, aké majú strany sporu na základe zisteného
skutkového stavu podľa týchto ust. vo vzťahu k predmetu konania práva a povinnosti a ako bola preto
vec rozhodnutá.
12. Súd použil správny právny predpis, správne ho aj vyložil a na daný skutkový stav ho i správne
aplikoval, tzn. z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil správne závery o právach a
povinnostiach strán sporu.
13. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku (§ 387 ods.2 CSP) možno doplniť:
14. Podľa § 137 písm. d) CSP žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o určení právnej
skutočnosti, ak to vyplýva z osobitného predpisu.
15. Žaloby vyvolané sporom o dedičské právo, ktorý vznikol v priebehu konania o dedičstve, sú žalobami
o určenie právnej skutočnosti. Ich procesná prípustnosť vyplýva z § 194 CMP. Ak rozhodnutie sporu
o dedičskom práve závisí od posúdenia sporných skutočností, odkáže dedičský súd uznesením toho
z domnelých dedičov, ktorého dedičské právo sa javí ako menej pravdepodobné, aby podal žalobu
na určenie spornej právnej skutočnosti. Žalobný návrh je v týchto prípadoch vymedzený uznesením
dedičského súdu. Uznesenie dedičského súdu podľa § 194 CMP by malo (v zásade) vymedziť predmet
budúceho sporu tak, aby obsahom petitu bola otázka skutková, a nie otázka, ktorá zahŕňa aj právne
posúdenie veci. Právne posúdenie sa má totiž vykonať v konaní o dedičstve (v mimo- sporovom konaní).
Platný závet alebo neplatný závet sú zložené právne skutočnosti. Skladajú sa totiž z určitých skutkových
elementov (hypotéza právnej normy) a ich právneho posúdenia (dispozícia právnej normy). Petitom
žaloby podľa § 194 CMP preto nemá byť určenie platnosti alebo neplatnosti závetu, ale žaloba podľa



§ 194 CSP sa má týkať len skutkovej otázky. Na základe rozsudku o určení právnej skutočnosti bude
úlohou dedičského súdu vec právne posúdiť a vyhodnotiť, či závet je platný alebo je neplatný.
16. Podľa Čl.2 ods.1 CSP ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov
musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty.
17. Podľa ods.2 cit. čl. právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude
rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej
rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý
spravodlivo.
18. Rozhodnutia, na ktoré žalobca poukazuje a o ktorých tvrdí, že boli vydané v obdobných dedičských
sporoch, nie sú rozhodnutiami najvyšších súdnych autorít a preto ich nemožno považovať za ustálenú
rozhodovaciu prax, na ktorú mal súd prihliadať.
19. Podľa § 396 ods.1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj
na odvolacie konanie.
20. Podľa § 255 ods.1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
21. Podľa § 262 ods.1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.
22. Podľa ods.2 cit. ust. o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
23. Žalovaný mal v odvolacom konaní plný úspech, preto mu bola priznaná náhrada jeho trov v plnom
rozsahu, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie.
24. Pomer hlasov, akým bolo rozhodnutie prijaté: 3 hlasy za (§ 393 ods.2 druhá veta CSP).

Poučenie:

Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa



predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania.
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení.
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom.
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.