{"guid": "05b44442-1999-4c67-a742-fe3ebeb95a71:7c1cb424-5606-41d3-8178-ee455dc4f168", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2015:1312214504.2", "spisova_znacka": "9Co/669/2014", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 9Co/669/2014 z 8. 7. 2015", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 8. júla 2015, sp. zn. 9Co/669/2014, ECLI:SK:KSBA:2015:1312214504.2", "identifikacne_cislo": "1312214504", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Alica Beňová", "sudca_id": 273, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-alica-benova-273", "datum_vydania": "2015-07-08", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Zodpovednosť za škodu"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219.odsek-1", "nazov": "§ 219 ods. 1 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-219"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1963/99#paragraf-219"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/7c1cb424-5606-41d3-8178-ee455dc4f168", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2015:1312214504.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2015:1312214504.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2015:1312214504.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 9Co/669/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1312214504
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 07. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Huszár
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1312214504.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Huszára a členiek senátu
JUDr. Zuzany Posluchovej a JUDr. Magdalény Florekovej, v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ,
s. r. o., Bratislava, Pribinova č. 25, IČO: 35 807 598, zastúpený Advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko,
s. r. o., Bratislava Grösslingova č. 4, IČO: 36 864 421, proti odporcovi: Slovenská republika - Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie č. 13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody
vo výške 175,- € a nemajetkovej ujmy vo výške 774,48 €, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku
Okresného súdu Bratislava III zo dňa 7. januára 2014, č. k. 11C/178/2012-27, pomerom hlasov 3 : 0, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

Odporcovi  náhradu trov odvolacieho konania  n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa voči odporcovi
domáhal náhrady majetkovej škody vo výške 175,- €  a náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 774,48 €,
z titulu nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Bratislava III v exekučnom konaní a rozhodol,
že odporcovi nepriznal náhradu trov konania.

Prvostupňový súd uviedol, že vec v zmysle § 115a ods. 1 a 2 O. s. p. rozhodol na základe listinných
dôkazov, bez nariadenia pojednávania, keďže tento spor možno považovať za drobný spor, keď po
oboznámení sa s obsahom spisu, vedeného na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 36Er/1337/a
zistil skutkový stav spočívajúci v tom, že dňa             18. 6. 2003 bola súdu doručená žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie a dňa   24. 6. 2003 súd poveril vykonaním exekúcie súdneho exekútora
U.. I.. D. A.. Dňa 22. 11. 2010 bol súdu doručený návrh na zmenu súdneho exekútora. Uznesením zo
dňa         6. 2. 2012 súd rozhodol tak, že vyhovel návrhu navrhovateľa a vykonaním exekúcie poveril O..
X. D.. Zároveň rozhodol o trovách pôvodného exekútora. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 24.
3. 2012. Do rozhodnutia súdu v tomto konaní poverenie pre exekútora nebolo vrátené.

Po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 3 ods. 1, 2, § 5 ods. 1, § 6 ods.
1, § 9 ods. 1, § 15 ods. 1, § 17 ods. 1, 2  zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu,
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, ustanoveniami § 44 ods. 6, § 238
ods. 1, 2  zákona  č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti, v znení neskorších
zmien a doplnkov (ďalej len \" Exekučný poriadok\") keď uviedol, že nesprávnym úradným postupom
sa zakladá objektívna zodpovednosť štátu, ktorej sa nemožno zbaviť a zodpovednosť predpokladá
kumulatívne splnenie troch podmienok, a to nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť
medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Pretože úradný postup nie je spravidla možné
v právnom predpise upraviť do najmenších podrobností, treba správnosť úradného postupu posudzovať



aj z hľadiska účelu k dosiahnutiu, ktorého postup štátneho orgánu smeruje (rozsudok Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/60/2003, ZSP 1/2004). K nesprávnemu úradnému postupu
môže dôjsť nielen pri úkonoch  v rámci činnosti, pri ktorej štátny orgán nerozhoduje, ale tiež v rámci
jeho rozhodovacej činnosti. Nesprávnym úradným postupom môže byť aj nevydanie alebo oneskorené
vydanie rozhodnutiam v dôsledku porušenia stanovených alebo primeraných lehôt na jeho vydanie, lebo
znaky nesprávneho úradného postupu má aj nečinnosť štátneho orgánu alebo jeho činnosť, ktorá nie je
vykonaná                 v stanovenej lehote alebo v lehote, ktorá zodpovedá právu na prejednanie veci bez
zbytočných prieťahov (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30. júna 2010, sp. zn.
5Cdo/126/2009). Prvostupňový súd poukázal na to, že v prejednávanom prípade ide o konanie začaté
pred 1. 9. 2005, a preto vyvodil, že exekučný súd nebol  povinný rozhodnúť o zmene exekútora do 30 dní
odo dňa doručenia návrhu na zmenu exekútora, tak ako to tvrdil navrhovateľ. Nesprávny úradný postup
nemal v tomto prípade založený na porušení ustanovení Exekučného poriadku.

Súd prvého stupňa ďalej uviedol, že i v prípade alternatívy posúdenia postupu súdu     z hľadiska
zbytočných prieťahov, za predpokladu posúdenia postupu súdu pri rozhodovaní      o zmene exekútora,
ako konania so zbytočnými prieťahmi (kedy  nesprávny úradný postup by predstavoval vydanie
rozhodnutia nie v primeranej lehote), nie je návrh navrhovateľa na náhradu majetkovej škody dôvodný.
Poukazujúc na § 17 zákona č. 514/2003 Z. z. konštatoval, že v prejednávanom prípade si navrhovateľ
uplatnil majetkovú škodu vzniknutú správou pohľadávok prostredníctvom pracovných výkonov jeho
zamestnancov - takto vyčíslená škoda pritom nemá žiadnu príčinnú súvislosť s postupom súdu. Aj
v prípade zmeny súdneho exekútora by navrhovateľovi vznikli náklady súvisiace so správou jeho
pohľadávok, aj náklady na udržiavanie a správu informačného systému. Ani ostatná škoda vyčíslená
navrhovateľom - administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných súdu, náklady na poštovné
a telekomunikačné náklady, jednak nebola v konaní preukázaná (súčasťou súdneho exekučného spisu
nie sú žiadne urgencie ani iná komunikácia navrhovateľa) a jednak ani       v tomto prípade navrhovateľ
nepreukázal príčinnú súvislosť medzi ním tvrdenou škodou a postupom súdu.

Súd prvého stupňa  dospel k záveru, že v tomto prípade nedošlo k zmenšeniu majetku navrhovateľa
(s poukazom na rozhodnutie NS SR zo dňa 29. 3. 2007, sp. zn. 3Cdo/32/2007), ani k vynaloženiu
iných nákladov, ktoré by navrhovateľ nemusel znášať aj v prípade, ak by súd o jeho návrhu rozhodol
v kratšej lehote. V prejednávanom prípade absentuje príčinná súvislosť medzi navrhovateľom tvrdenou
a vyčíslenou škodou a postupom súdu pri rozhodovaní o zmene exekútora.  S tvrdením navrhovateľa,
že postupom súdu bol vystavený riziku zániku povinného, riziku zmarenia účelu konania, či riziku
insolventnosti povinného nesúhlasil poukazujúc na to, že exekútor môže začať vykonávať exekúciu
udelením poverenia súdu na jej vykonanie. V posudzovanom prípade súd neodkladne po doručení
žiadosti            o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie poveril vykonaním exekúcie súdneho
exekútora, ktorý bol oprávnený ku všetkým krokom smerujúcim k vymoženiu pohľadávky navrhovateľa
a zmena exekútora neovplyvnila ani účel konania, ani nemala bezprostredný vplyv na povinného.

Pokiaľ ide o návrh v časti o zaplatenie nemajetkovej ujmy uviedol, že vznik zodpovednosti štátu
za vznik nemajetkovej ujmy tiež predpokladá existenciu príčinnej súvislosti medzi nesprávnym
úradným postupom a vznikom nemajetkovej ujmy. Nemajetková ujma predstavuje zásah do inej, ako
majetkovej sféry poškodeného a môže predstavovať rôzne negatívne následky do osobnostnej integrity
poškodeného, vplývajúce na jeho česť, vážnosť, povesť, doterajší súkromný a pracovný život, rodinné
vzťahy, spoločenské postavenie a podobne. Zákon pri určení výšky nemajetkovej ujmy neustanovuje
žiadne kritériá, a tým ponecháva voľnú úvahu súdu, aby s ohľadom  na konkrétne skutkové okolnosti
každého individuálneho prípadu sám vymedzil skutočnosti významné pre určenie výšky náhrady. V
danom prípade navrhovateľ nenavrhol žiadne dôkazy, ktorými by preukazoval nemajetkovú ujmu.
Súd prvého stupňa potom dospel k záveru, že neexistuje príčinná súvislosť medzi navrhovateľom
deklarovanou nemajetkovou ujmou, ktorá mu mala vzniknúť  postupom súdu pri zmene súdneho
exekútora a návrh navrhovateľa na zaplatenie nemajetkovej ujmy rovnako  zamietol.

O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p., v zmysle  ktorého súd prizná
účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo
bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. Úspešný odporca si náhradu trov konania
neuplatnil, preto mu prvostupňový súd náhradu trov konania nepriznal.



Proti uvedenému rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorý  žiadal
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Uviedol, že už v návrhu
na začatie konania upovedomil o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec
pridelená náhodným výberom na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť,
že krajský súd nevzhliadol dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach navrhovateľa a
objektívne v očiach verejnosti, nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Podľa navrhovateľa
je tomu tak aj preto, že rozhodnutie krajského súdu o námietke zaujatosti je v rozpore s ustálenou
rozhodovacou praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne totožných veciach a v rozpore                    s
judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej republiky a Európskeho súdu pre ľudské práva        v oblasti
zachovávania práva na nestranný súd. Navrhovateľ podal ústavnú sťažnosť pre porušenie jeho práva
na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu. Nebolo a nie je preto
prípustné pokračovanie v konaní pojednávaním, v ktorom vykonával úkony a rozhodoval vylúčený sudca.

K degradácii zásady kontradiktórnosti konania, porušeniu práva navrhovateľa na súdnu ochranu a k
odňatiu možnosti konať pred súdom, došlo podľa navrhovateľa v dôsledku nemožnosti vyjadriť sa k
tvrdeniam odporcu, z ktorých súd prvého stupňa pri svojom rozhodovaní vychádzal; rovnako nemal
možnosť vyjadriť sa k dôkazom, ktoré súd prvého stupňa vykonal, ani k prednesom a nemal možnosť
vyjadriť sa k nim a navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení.

V ďalšom navrhovateľ tvrdil, že vo veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. V situácii,
kedy bolo vo veci potrebné vykonať dokazovanie listinami založenými v exekučnom spise a za  stavu,
kedy sa odporca vôbec nevyjadril k podanému návrhu, mal súd prvého stupňa navrhovateľovi umožniť
uplatňovať svoje stanoviská              k skutkovým, ale aj právnym otázkam, nastoleným samotným súdom
prvého stupňa,                v súvislosti s nesprávnym úradným postupom a výškou spôsobenej škody. Ak tak
neurobil a vo veci rozhodol, porušil právo navrhovateľa na kontradiktórny súdny proces. Upozornil na
skutočnosť, že súd prvého stupňa vykonal dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia dôvodu
určil sám. Kontradiktórnosť procesu sa vzťahuje i na oprávnenie vyjadrovať sa k dôkazom, ktoré súd
získal z vlastnej iniciatívy. Dodal, že súd prvého stupňa vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod
nie je z odôvodnenia napadnutého rozsudku poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v
exekučnom spise.

Uviedol, že ak odporca nereagoval na výzvu v zmysle § 114 ods. 3 O. s. p., mal súd prvého stupňa
rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie podľa § 153b O. s. p. Namiesto toho však súd prvého stupňa bez
nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktorého obsah a rozsah si určil sám a
rozhodol vo veci samej ignorujúc § 153b O. s. p.

Odôvodnenie napadnutého rozsudku v časti zamietnutia návrhu na náhradu majetkovej škody, mal
navrhovateľ za nepreskúmateľné a arbitrárne, keď súd prvého stupňa sa zaoberal len škodou, ktorá mala
súvisieť so správou pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisoval ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej
súvislosti s konaním povinného. Úplne však ignoroval tvrdenia navrhovateľa o majetkovej škode,
ktorá vznikla titulom udržiavania a správy informačného systému a titulom výdajov na administratívne
spracovanie textov urgencií, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií a na poštovné a
telekomunikačné výdaje. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku nie je zrejmé, akou úvahou súd prvého
stupňa dospel jednoznačne a nepochybne k presvedčeniu o tom, že majetková škoda navrhovateľovi
nevznikla. Napriek jedinečnosti skutkového základu odôvodnil súd prvého stupňa rozsudok úplne
rovnakými dôvodmi opísanými tými istými vetami ako v iných svojich rozhodnutiach, v ktorých vystupuje
navrhovateľ a odporca, avšak v ktorých boli rozdielne skutkové okolnosti. Pri dodržiavaní práva
navrhovateľa na odôvodnenie súdneho rozhodnutia nemožno ústavnoprávne akceptovať vytváranie
odôvodnenia rozsudkov formulárovým spôsobom.

Navrhovateľ nesúhlasil ani s tvrdením, že náklady na správu pohľadávky počas nečinnosti súdu zapríčinil
povinný. Ak by totiž došlo k rozhodnutiu o návrhu v zákonnej lehote,  náklady na správu by prešli na
súdneho exekútora a boli by časom transformované do podoby trov exekúcie. Dlžník však nemôže byť
zaťažený plnením náhrady nákladov tam, kde tieto vznikli z iného právneho titulu, než je výkon exekúcie
pre nezaplatenie pohľadávky veriteľovi. Pravým právnym titulom je v danej veci nesprávny úradný postup
exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť zodpovednosť. Nemôže byť teda ani tým, kto by znášal
náklady spojené so správou pohľadávky, ktoré vznikli vykonaním nesprávneho úradného postupu.
Navrhovateľ chcel predložiť dôkazy o výške majetkovej škody, a to aj prostredníctvom znaleckého



posudku, ktorého vyhotovenie zabezpečil. Súd prvého stupňa však dokazovanie neprípustne skrátil len
na dôkazy vykonávané ex offo, navrhovateľa nepoučil podľa § 120 ods. 4 O. s. p. a neoznámil mu, že
hodlá vyhlásiť rozhodnutie vo veci samej, aby tak mal priestor navrhnúť a predložiť ďalšie dôkazy.

V súvislosti so zamietnutím návrhu na náhradu nemajetkovej ujmy namietol navrhovateľ skutočnosť, že
súd prvého stupňa nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo         k porušeniu práva navrhovateľa na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného   v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky,
ako aj práva na prejednanie veci v primeranej lehote, zaručeného v čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na rozhodnutie v zákonom stanovenom čase.
Samotný súd prvého stupňa predsa zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenej lehote
a pre túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiadne objektívne udržateľné, ospravedlňujúce
dôvody. Napriek zisteniu porušenia práva toto nekonštatoval a na tejto chybe postavil rozhodnutie o
nepriznaní nemajetkovej ujmy.

Za irelevantné navrhovateľ označil úvahy súdu prvého stupňa o tom, aké spôsoby judikovania
pohľadávky zvolil, navyše keď súdne rozhodnutia všeobecných súdov sú rovnocenné s rozhodnutiami
rozhodcovských súdov; rovnako irelevantnými sú aj úvahy         o podstate a rozsahu podnikateľského
rizika, ktoré nemožno pre existenciu čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky vzťahovať na  možnosť
vopred predpokladať porušovanie zákona štátnym orgánom a úvahy o udržiavaní kontaktu súdneho
exekútora, keď tento nemôže byť činný, kým nezíska poverenie na vykonanie exekúcie od súdu.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadril.

Odvolací súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O. s. p. bez nariadenia ústneho pojednávania podľa §
214 ods. 3  O. s. p. (rozsudok bol odvolacím súdom verejne vyhlásený podľa § 211 ods. 2 a  § 156 ods.
3 O. s. p.) a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa proti rozsudku nie je dôvodné.

Zodpovednosť za škodu v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci, spôsobenú nesprávnym úradným postupom jeho orgánmi verejnej moci je
objektívna zodpovednosť (bez ohľadu na zavinenie), ktorej sa nemožno zbaviť; založená je na súčasnom
(kumulatívnom) splnení troch podmienok:            1. nesprávny úradný postup štátneho orgánu; 2. vznik
škody; 3. príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody.

Po oboznámením sa s obsahom spisu má odvolací súd za to, že súd prvého stupňa vykonal vo veci
dokazovanie v dostatočnom rozsahu a riadne zistil skutkový stav veci,            v zmysle § 153 ods. 1
O. s. p. Súd prvého stupňa správne postupoval, keď sa zameral na zisťovanie základných zákonných
predpokladov pre priznanie náhrady škody a náhrady nemajetkovej ujmy v zmysle  zákona č. 514/2003
Z. z. a dospel k správnemu záveru, že navrhovateľ, ktorého zaťažovalo dôkazné bremeno, v predmetnej
veci nepreukázal naplnenie vyššie uvedených zákonných predpokladov vzniku zodpovednosti štátu
za škodu, spôsobenú pri výkone verejnej moci. Svoje rozhodnutie súd prvého stupňa aj patričným
spôsobom odôvodnil (§ 157 ods. 2, 3 O. s. p.), keď v odôvodnení svojho rozsudku sa vysporiadal so
všetkými okolnosťami, na ktorých založil svoje rozhodnutie a ktoré boli pre jeho rozhodnutie podstatné
a odvolací súd sa v zmysle § 219 ods. 2 O. s. p. v plnom rozsahu stotožňuje               s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia.

K odvolacím námietkam navrhovateľa odvolací súd otázku nestrannosti konajúceho sudcu, ktorú
navrhovateľ opätovne (a z totožných dôvodov ako v návrhu na začatie konania) namietal, už bola v
konaní právoplatne vyriešená Krajským súdom v Bratislave, ako nadriadeným súdom postupom podľa
§ 16 O. s. p., keď uznesením č. k. 2NcC/265/2012-16, zo dňa 26. 10. 2012, rozhodol, že sudkyňa O..
S. M. nie je vylúčená                  z prejednávania a rozhodovania danej veci. Nie je preto dôvodná
odvolacia námietka, že        v predmetnej veci rozhodoval vylúčený sudca, keď navrhovateľ v odvolaní
neuviedol iné dôvody zaujatosti zákonného sudcu, než v návrhu na začatie konania. Odvolací súd v tejto
súvislosti pripomína, že otázku, či vo veci rozhodoval vylúčený sudca, môže preskúmať len súd vyššieho
stupňa v riadnom inštančnom postupe na základe riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov, a
nie ústavný súd v konaní o ústavnej sťažnosti navrhovateľa.

Neobstojí ani námietka navrhovateľa, ohľadom porušenia práva na kontradiktórny súdny proces. Z
obsahu spisu  vyplýva, že súd prvého stupňa s použitím § 115a ods. 1, 2      O. s. p.  na prejedanie



veci samej nenariadil pojednávanie a o veci rozhodol len  na základe listinných dokladov predložených
účastníkmi konania. Podľa ustanovenia § 115a ods. 1 a 2   O. s. p.  na prejednanie veci samej nie
je potrebné nariaďovať pojednávanie, ak to nie je         v rozpore s požiadavkou verejného záujmu
a ak možno vo veci rozhodnúť len na základe listinných dôkazov predložených účastníkmi a účastníci
s rozhodnutím vo veci bez nariadenia pojednávania súhlasia alebo sa výslovne práva na verejné
prejednanie veci vzdali. Pojednávanie nie je potrebné nariaďovať ani v drobných sporoch. Za drobný
spor je treba považovať prípad, ak v priebehu konania dosiahne predmet konania sumu 1.000,- € (§
200ea ods. 1 O. s. p.).

S poukazom na predmet  daného konania (nárok na zaplatenie sumy 175,- € z titulu majetkovej škody a
sumy 774,48 € z titulu nemajetkovej ujmy) nemožno mať pochybnosť     o tom, že  dané konanie spĺňa
zákonné kritériá pre jeho posúdenie ako drobného sporu. Preto pokiaľ súd prvého stupňa pri prejednaní
veci využil možnosť postupu uvedeného v § 115a ods. 2 O. s. p. a vo veci nenariadil pojednávanie,
neodňal svojim postupom možnosť účastníkov konať pred súdom. Z  obsahu spisu vyplýva i to, že v
danej veci bolo miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámené v lehote najmenej 5 dní pred
jeho vyhlásením na úradnej tabuli súdu (§ 156 ods. 3 O. s. p.) a v súlade s ust. § 21 ods. 2 zák. č. 36/2005
Z. z.     v platnom znení o Spravovacom a kancelárskom poriadku  bolo v rovnakej lehote zverejnené
v elektronickej podobe na webovej stránke súdu.

Pokiaľ navrhovateľ v odvolaní namieta, že nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal
možnosť sa k nim vyjadriť a nemal možnosť navrhnúť dôkazy, táto námietka nie je dôvodná. Súd
prvého stupňa sa na preukázanie tvrdení navrhovateľa oboznámil s exekučným spisom  Okresného súdu
Bratislava III sp. zn. 36/Er/1337/2003, ktorý tvorí  samotný právny a skutkový základ predmetného sporu.
Súd prvého stupňa do rozhodnutia o veci samej poskytol  navrhovateľovi dostatočný časový priestor
predložiť, navrhnúť dôkazy, oboznámiť sa s dôkazmi nachádzajúcimi sa v spise a sám navrhovateľ
z vlastného rozhodnutia tento priestor nevyužil.  Navrhovateľ nemôže svoju vlastnú pasivitu  dávať
na vrub súdu a v konečnom dôsledku  ju využiť vo svoj prospech. V danej veci  súd prvého stupňa
poskytol účastníkom (aj právnemu zástupcovi navrhovateľa) reálnu možnosť chrániť svoje práva a
oprávnené záujmy. Ak túto možnosť  bez uvedenia dôvodov (ospravedlniteľných) účastník nevyužije,
takéto chovanie už zákonodarca nedovoľuje             v odvolacom konaní zohľadniť v jeho prospech. Na
tomto mieste odvolací súd zdôrazňuje, že navrhovateľ v návrhu a i v odvolaní  uvádzal len všeobecné
dôvody ohľadne spôsobených prieťahov v exekučnom konaní, neuvádzal však konkrétne skutočnosti,
ktorými by spochybňoval vecnú a právnu správnosť rozsudku súdu prvého stupňa.

Právne bezvýznamným je aj tvrdenie navrhovateľa, že mu postupom súdu bola odňatá možnosť konať
pred súdom, nakoľko  v ďalšom priebehu konania chcel predložiť dôkazy       o výške vzniknutej
majetkovej škody, a to znalecký posudok, ktorého vypracovanie zabezpečil, nakoľko povinnosťou
účastníka konania je podľa § 120 ods. 1 O. s. p. označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení.
Navrhovateľ si túto povinnosť nesplnil, keď na existenciu znaleckého posudku ani v návrhu na začatie
konania nepoukázal a tento                 v priebehu prvostupňového konania (a napokon  ani v odvolacom
konaní) súdu nepredložil.  Súd prvého stupňa preto správne a v súlade s ust. § 115a ods. 1, 2 O. s.
p. pri nenariadení pojednávania na  prejedanie  veci samej  o veci rozhodol len  na základe listinných
dokladov, predložených do momentu jeho rozhodnutia  účastníkmi konania. V predmetnej veci súd
prvého stupňa nevykonával dokazovanie z vlastnej iniciatívy, ako uviedol navrhovateľ           v odvolaní,
keď exekučný spis označil ako dôkaz v návrhu na začatie konania samotný navrhovateľ; dokazovanie
tak bolo vykonávané len na preukázanie tvrdení navrhovateľa a nie nad rámec navrhovateľovho návrhu.

Nedôvodná je aj odvolacia námietka, týkajúca sa odôvodnenia napadnutého rozhodnutia „formulárovým
spôsobom.“ Z úradnej činnosti je totiž odvolaciemu súdu známe, že navrhovateľ podal množstvo
návrhov na začatie konania, týkajúcich sa totožných účastníkov s takmer totožným skutkovým základom.
Samotný navrhovateľ všetky návrhy na začatie konania a procesné návrhy v týchto konaniach
odôvodňuje identicky, t. j. „formulárovým spôsobom,“ pričom rozdiely sa týkajú iba spisových značiek
exekučných konaní, mien súdnych exekútorov a obdobia, po ktoré bol exekučný súd v omeškaní                s
rozhodnutím o návrhu na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, resp. návrhu na zmenu súdneho
exekútora. Za tejto situácie nemožno súdu prvého stupňa vytýkať rovnaké, či obdobné odôvodňovanie
napadnutého rozsudku s inými rozsudkami, najmä ak súd prvého stupňa sa v napadnutom rozsudku
zaoberal skutočne iba predmetnou vecou. Naproti tomu navrhovateľ v odvolaní uviedol viaceré odvolacie
dôvody, ktoré nekorešpondujú s priebehom predmetného konania či s odôvodnením napadnutého



rozsudku. V odvolaní je tak viacero rozporov, keď napr. navrhovateľ na jednej strane namietol, že nemal
možnosť oboznámiť sa   s vyjadrením odporcu a na druhej strane že nakoľko sa odporca nevyjadril,
mal súd prvého stupňa rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie (postup v zmysle § 153b O. s. p. je
však upravený ako možnosť a nie povinnosť súdu). Rovnako navrhovateľ na jednej strane namietol
prejednanie veci na pojednávaní v jeho neprítomnosti v zmysle § 101 ods. 2 O. s. p., no na strane
druhej namietol skutočnosť, že v predmetnej veci sa neuskutočnilo pojednávanie, pričom nebolo možné
rozhodnúť bez nariadenia pojednávania.

K námietke navrhovateľa, že je nesprávny záver súdu prvého stupňa, že nepreukázal výšku škody
a náhrady nemajetkovej umy odvolací súd dodáva, že súd prvého stupňa preto správne uviedol,
že dôkazné bremeno v súvislosti s preukázaním vzniku a výšky škody a príčinnej súvislosti medzi
vzniknutou škodou a nesprávnym úradným postupom súdu zaťažuje navrhovateľa, ktorý nemôže
vznik a výšku škody odvodzovať od jej paušálneho vyčíslenia. Nakoľko navrhovateľ neoznačil a
nepredložil žiaden dôkaz, ktorý by preukazoval vznik a výšku škody a ani jej príčinnú súvislosť s
nesprávnym úradným postupom, neuniesol dôkazné bremeno a súd prvého stupňa preto z uvedeného
dôvodu návrh v tejto časti zamietol. Rovnako v súvislosti s uplatnenou nemajetkovou ujmou odvolací
súd uvádza, že samotné nedodržanie zákonnej lehoty bez preukázania skutočností odôvodňujúcich
závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k nej došlo, nezakladá bez ďalšieho nárok na
náhradu nemajetkovej ujmy. Navrhovateľ si náhradu nemajetkovej ujmy uplatnil za vnútorné zásahy
do spoločnosti, ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania, porušenie jeho práv,
stratu legitímnych očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, stratu
dôvery v právo a v spravodlivé riešenie veci a vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné vymoženie
pohľadávky. Navrhovateľ tieto svoje tvrdenia žiadnym spôsobom nekonkretizoval a ničím nepreukázal;
uvádzané skutočnosti tak ostali len v rovine všeobecných tvrdení bez preukázania konkrétneho zásahu.
Pre úplnosť odvolací súd uvádza, že sú to práve okolnosti predmetnej veci, ktoré by neumožnili
priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch ani v prípade preukázania tvrdení navrhovateľa.
Je síce povinnosťou štátu zabezpečiť, aby bola spravodlivosť poskytnutá včas, pričom personálne a
materiálne problémy na jeho strane spravidla nie sú dôvodom, ktorý by ospravedlnil porušenie práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Uvedené zásady však platia pre štandardné situácie,
kedy účastník obracajúci sa na súd so svojou vecou nemá dôvod zaujímať sa             o pripravenosť
súdu na poskytnutie súdnej ochrany v jeho veci. No v prípade, ak sa jedna osoba v priebehu krátkeho
času obráti na súdy s enormným množstvom nových návrhov,       v rámci prevencie (§ 417 ods. 1
Občianskeho zákonníka) sa musí zaujímať o to, či a v akých podmienkach je súd jej podania schopný
vybaviť, a je povinná akceptovať, že vybavenie jej vecí nemusí byť tak promptné, ako vybavovanie vecí
iných navrhovateľov. Súd je totiž povinný zabezpečiť okrem iného rovnaký prístup k spravodlivosti pre
všetkých a navrhovateľ nemohol reálne očakávať, že súd promptne vybaví všetky jeho veci na úkor
všetkých ostatných. Navrhovateľ preto nemohol legitímne očakávať vybavenie všetkých svojich žiadostí
v zákonnej lehote a nemohol preto z dôvodu jej nedodržania zažiť stratu dôvery         v právo a v
spravodlivé riešenie veci.

Čo sa týka ďalších námietok, uvedených v odvolaní,  tieto boli identické ako obrana pred súdom prvého
stupňa, s ktorou sa v odôvodnení svojho rozhodnutia prvostupňový súd vysporiadal a závery ktoré
prijal sú odvolacím súdom akceptovateľné. Navrhovateľ  neprodukoval žiadne také dôkazy, ktoré by
neboli predmetom posúdenia a hodnotenia súdom prvého stupňa a ktoré by mohli zvrátiť výsledky
doteraz vykonaného dokazovania a právneho posúdenia. Skutočnosť, že sa navrhovateľ nestotožňuje
s právnymi závermi prvostupňového  súdu, nemôže viesť k záveru o ich zjavnej neodôvodnenosti a
neznamená ani oprávnenie odvolacieho súdu nahradiť  správne právne názory  súdu prvého stupňa jeho
vlastnými, len preto, že nezodpovedajú predstavám navrhovateľa  o tom, ako má súd vo veci rozhodnúť,
keď tento sa neodchýlil od znenia príslušných ustanovení právneho predpisu, ani nepoprel ich účel a
význam.

Záverom odvolací súd len dodáva, že  odvolacími námietkami navrhovateľa, v ktorých reagoval na
procesný  postup súdu prvého stupňa nevyplývajúci  z obsahu spisu a ani              z odôvodnenia
rozhodnutia (námietky o nevyhovení  žiadosti  navrhovateľa na odročenie pojednávania, námietka o
tom, že konečné vydanie rozhodnutia vo veci samej súdom neprichádzalo do úvahy aj preto, že súd v
rovnakom rozhodnutí súčasne  rozhodol aj              o zamietnutí návrhu  navrhovateľa na prerušenie
konania podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p., proti ktorému pripustil odvolanie) sa z tohto dôvodu ani
nezaoberal.



Odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov napadnutý rozsudok ako vecne správny      v zmysle § 219
ods. 1, 2 O. s. p. potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p.
tak, že v tomto konaní plne úspešnému odporcovi  ich náhradu nepriznal, pretože v zmysle  § 151 ods.
1 O. s. p. absentoval návrh na ich priznanie.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku   n i e    j e   možné podať odvolanie.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "11C/178/2012", "guid": "cc228e5c-d677-421f-89bf-5dd0e75bc020:6351b099-52c9-4c07-b438-18378c7c894c", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}