Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 1CoE/319/2013 z 18. 11. 2013
Citácia: uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica z 18. novembra 2013, sp. zn. 1CoE/319/2013, ECLI:SK:KSBB:2013:6808203442.1
Krajský súd Banská Bystrica | 1CoE/319/2013 | ECLI:SK:KSBB:2013:6808203442.1 | 2013-11-18 | Uznesenie
Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí
Citované ustanovenia: § 57 ods. 1 písm. g) EP, § 58 ods. 1 EP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/e8b1b2bd-abf5-449a-a1ca-9eaa1a34e71b
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2013:6808203442.1

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 1CoE/319/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6808203442
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 11. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Drahomíra Mikulajová
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2013:6808203442.1

Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zast.: Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom
Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, proti povinnému: B. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom M.
V. L. č. XXX, XXX XX P., vedenej súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, so sídlom Exekútorského
úradu v Bratislave, Záhradnícka 60, pod sp. zn. EX 5892/08, na vymoženie sumy 877,64 eura s prísl.,
trov predchádzajúceho konania a trov exekúcie, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného
súdu Revúca č. k. 6Er/3902/2008-27 zo dňa 01.07.2013, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

I. Uznesenie Okresného súdu Revúca č. k. 6Er/3902/2008-27 zo dňa 01.07.2013 p o t v r d z u j e.

II. Návrh na prerušenie konania zamieta.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Revúca (ďalej v texte aj „exekučný súd“ alebo „okresný súd“) napadnutým uznesením
vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. Súčasne rozhodol, že súdnemu exekútorovi sa náhrada
trov exekúcie nepriznáva. Rozhodol tak po zistení, že predložený rozhodcovský rozsudok Stáleho
rozhodcovského súdu zriadeného spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s., so sídlom Karloveské
rameno 8, 841 04 Bratislava, IČO: 35 922 761, zo dňa 11.04.2008, sp. zn. SR 02558/08 (ďalej len
„rozhodcovský rozsudok“), bol vydaný v rozpore so zákonom. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia
vyplýva, že exekučný súd považoval zmluvu o úvere uzatvorenú 06.03.2007 medzi oprávneným
a povinným za zmluvu spotrebiteľskú, nakoľko ju oprávnený uzatváral v rámci predmetu svojej
podnikateľskej činnosti a povinný mal postavenie spotrebiteľa (fyzická osoba nekonajúca v rámci
predmetu obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti). V nadväznosti na uvedené súd skúmal,
či rozhodcovská doložka obsiahnutá vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru (ako súčasti
spotrebiteľskej zmluvy), nie je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, ktorá je zo zákona neplatná.
Exekučný súd uviedol, že rozhodcovská doložka bola upravená vo Všeobecných podmienkach
poskytnutia úveru (ďalej aj „VOP“), s ktorými sa spotrebiteľ mohol oboznámiť pred podpisom
zmluvy, ale nemohol ovplyvniť ich obsah. Rozhodcovská doložka teda nebola dojednaná individuálne.
Rozhodcovská doložka síce umožňuje každej zo zmluvných strán voľbu, či podá žalobu na všeobecný
súd alebo rozhodcovský súd, avšak v prípade, ak podá žalobu dodávateľ na rozhodcovský súd, musí sa
spotrebiteľ tomuto konaniu podrobiť. Súd má za to, že toto ustanovenie spôsobuje značnú nerovnováhu
v právach a povinnostiach zmluvných strán, a to v neprospech spotrebiteľa. Tieto skutočnosti exekučný
súd vyhodnotil tak, že rozhodcovská doložka v zmluve o úvere bola už v čase jej dojednania v rozpore
s vnútroštátnymi právnymi normami upravujúcimi režim spotrebiteľských zmlúv ako aj ustanoveniami
Smernice Rady č. 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Dojednanie
rozhodcovskej doložky je neplatné a predstavuje neprijateľnú podmienku. Exekučný titul bol vydaný
rozhodcovským súdom na základe neplatného ustanovenia zmluvy, a teda celý exekučný titul bol
vydaný v rozpore so zákonom. Ide o nulitný akt, ktorý nie je možné vykonať. Nie je teda splnená
podmienka vykonateľnosti exekučného titulu. Nakoľko exekučný titul bol vydaný v rozpore so zákonom,



súd exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju podľa § 57 ods. 1 písm. g/ zákona č. 233/1995 Z.z. o
súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v
znení neskorších predpisov (ďalej len ako „Exekučný poriadok“). Náhradu trov exekúcie súd exekútorovi
nepriznal s tým, že exekútor si náhradu trov exekúcie neuplatnil. V závere rozhodnutia súd uviedol, že
dňa 26.09.2011 súdny exekútor predložil súdu na rozhodnutie podanie, v ktorom uvádzal skutočnosti, na
základe ktorých by mohol byť vylúčený z vykonávania exekúcie. Nakoľko súd exekúciu zastavil, uviedol,
že o tomto podaní súdneho exekútora nie je potrebné rozhodovať.

Proti predmetnému rozhodnutiu exekučného súdu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie
oprávnený. V odvolaní v prvom rade namietal, že súd mu svojim postupom odňal možnosť konať
pred súdom a neumožnil účastníkom exekučného konania (osobitne oprávnenému) viesť kontradiktórne
konanie, v ktorom by mohli uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým, ale aj právnym otázkam
nastoleným súdom v súvislosti s neprijateľnosťou zmluvnej podmienky. Odvolateľ uviedol, že pokiaľ
by exekučný súd založil svoje rozhodnutie na aplikácii Smernice Rady č. 93/13/EHS o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, musela by byť táto aplikácia založená na správnej
interpretácii, ktorá neodporuje interpretácii uskutočnenej Súdnym dvorom Európskej únie. V tejto
súvislosti odvolateľ poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 140/2010, rozhodnutia
Súdneho dvora Európskej únie a súdov členských štátov EÚ (vrátane rozhodnutí Ústavného súdu Českej
republiky). Ďalej namietal, že súd rozhodol nad rámec jemu zverenej právomoci (ust. § 205 ods. 2
písm. b/ O.s.p.), pretože exekučný súd nie je oprávnený vykonávať úkony smerujúce k opätovnému
komplexnému rozhodovaniu o veci. Navyše, exekučný súd už podľa ust. § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti.
Exekučný súd nie je súdom v zmysle ust. § 40 a nasl. zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom
konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZRK“), nekoná o zrušení tuzemského rozhodcovského
rozsudku a ani nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo
vzájomnej žalobe. Exekučný súd musí s rozhodcovským rozsudkom nakladať rovnako ako s rozsudkom
všeobecného súdu, nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom.
Oprávnený navrhol, aby v prípade, ak sa všeobecný súd nestotožní s jeho interpretáciou ust. § 44
ods. 2 Exekučného poriadku, postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. prerušil konanie a
podal Ústavnému súdu SR návrh na konanie o súlade ust. § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného
poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR, a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom
ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. Ďalej odvolateľ namietal, že exekučný súd
môže pristúpiť k zastaveniu exekučného konania realizovaného na podklade rozhodcovského rozsudku
len na návrh účastníka konania. Exekučný súd podľa oprávneného porušil princíp legality, zásadu
začatia konania na návrh, princíp rovnosti zbraní, právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť
súdneho konania. Oprávnený taktiež namietal, že nemal možnosť reagovať na tvrdenia, argumenty
a dôkazy, ktoré boli podkladom na rozhodnutie exekučného súdu, nebol ani oboznámený s tým, že
exekučný súd vedie konanie v ktorom opätovne rozhoduje o jeho právach. Aj za predpokladu, že
exekučnému súdu patrí istá revízna právomoc vo vzťahu k rozhodcovskému rozsudku, exekučný súd
je v zmysle ust. § 45 ods. 1 písm. c/ ZRK oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským
rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi a nie otázku súladu rozhodcovskej doložky s dobrými mravmi.
Rozhodcovskú doložku pritom odvolateľ považuje za platnú, pretože možnosť voľby rozhodujúceho
orgánu medzi účastníkmi dojednaná bola, preto nejde o neprijateľnú podmienku v zmysle § 53
Občianskeho zákonníka. Oprávnený namietol aj posúdenie zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebnom
úvere podľa zákona o spotrebiteľských úveroch, posúdenie primeranosti úrokov z omeškania, poplatku
za poskytnutie úveru a zasielanie upomienok. V závere odvolateľ zdôraznil, že súd v exekučnom
konaní nie je oprávnený z úradnej povinnosti vysloviť neprípustnosť exekúcie začatej na základe
rozhodcovského rozsudku ako exekučné titulu. Exekúcia bola začatá zákonným spôsobom, na základe
vykonateľného a platného exekučného titulu, ktorý naďalej existuje a zotrváva platným, právoplatným
a vykonateľným. S poukazom na uvedenú argumentáciu odvolateľ navrhol, aby odvolací súd zrušil
napadnuté uznesenia a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie alebo alternatívne, aby podľa
ust. § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. prerušil konanie a Súdnemu dvoru EÚ na základe čl. 267 Zmluvy o
fungovaní EÚ (ďalej len „ZFEÚ“) predložil prejudiciálne otázky v nasledujúcom znení:

1. Má sa ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy Smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje



rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom
rozhodcovských súdov?

2. V prípade zápornej odpovedi Súdneho dvora na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q/ ods. 1
prílohy Smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
vykladať tak, že mu neodporuje uzavretie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že „všetky
spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred
stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu
možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá
žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom SR, ak žalujúca zmluvná strana podá
žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje
sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním
žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v
súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu daná právomoc rozhodcovského súdu?

3. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré
aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na Smernicu Rady 93/13/
EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Krajský súd ako súd odvolací po preskúmaní veci v medziach a rozsahu daných odvolaním podľa §
212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), dospel k záveru, že odvolanie
nie je dôvodné.

Zo spisu odvolací súd zistil, že oprávnený sa v exekučnom konaní začatom 23.08.2008 domáha
vymoženia sumy 877,64 eura (26 440 Sk) s príslušenstvom, trov konania a trov exekúcie na
základe rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu. Poverenie na vykonanie exekúcie súd
vydal 10.11.2008. Pohľadávka vznikla zo zmluvy o úvere uzatvorenej medzi oprávneným a povinným
dňa 06.03.2007, výška úveru predstavovala sumu 20 000 Sk, ktorú sa povinný spolu s príslušným
poplatkom zaviazal uhradiť v 12 mesačných splátkach. Povinný podpisom zmluvy potvrdil, že súhlasí
so Všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru, ktoré sú súčasťou zmluvy a zaväzuje sa ich
dodržiavať. Súčasne potvrdil prevzatie zmluvy vrátane obchodných podmienok, ktoré v bode 17.
obsahujú rozhodcovskú doložku v nasledovnom znení: Zmluvné strany sa dohodli, že všetky spory, ktoré
vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené: a) pred Stálym
rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s., ak žalujúca zmluvná
strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, b) pred príslušným súdom SR, ak žalujúca zmluvná strana
podá žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu. Zmluvné strany sa dohodli, že ak ktorákoľvek
zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z tejto zmluvy, vrátane
sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za
rozväzujúcu podmienku tejto rozhodcovskej doložky; ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade,
ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto
rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc
rozhodcovského súdu.

Podľa § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku, podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na
podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských súdov a rozhodcovských komisií a zmierov nimi
schválených.

Podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku, exekúciu súd zastaví, ak exekúciu vyhlásil za
neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.

Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, exekúciu súd zastaví na návrh alebo aj bez návrhu.

Podľa § 52 ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka v znení účinnom pre toto konanie dodávateľ je osoba,
ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej



podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľom je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy
nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom pre toto konanie spotrebiteľské zmluvy
nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka").

Exekučný súd je povinný skúmať, či sú splnené formálne i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie,
predovšetkým je povinný skúmať, či exekučný titul, na základe ktorého má byť vedená exekúcia,
je spôsobilým exekučným titulom. Súd môže v tomto rozsahu skúmať exekučný titul počas celého
exekučného konania (na návrh ale aj bez návrhu) a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky
materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, musí na zistenie nezákonnosti vedenia
exekúcie aj adekvátne procesne zareagovať. Najvyšší súd SR v rozhodnutí z 27.01.2007, sp. zn.
3Cdo/164/1996, publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R/58/1997 uviedol, že súdna
exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a
materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne
nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená. Okresný súd ako súd exekučný
teda neprekročil svoju právomoc, keď v rámci posudzovania podmienok materiálnej a formálnej
vykonateľnosti exekučného titulu vydaného v spotrebiteľskej veci skúmal, či bola založená právomoc
rozhodcovského súdu konať a rozhodnúť vo veci. Obdobný záver vyplýva aj z Uznesenia Najvyššieho
súdu SR zo dňa 16.01.2013, sp. zn. 6 M Cdo 9/2012, v ktorom súd uviedol, že v súvislosti s otázkou,
či v exekučnom konaní zákon o rozhodcovskom konaní vylučuje skúmanie (nedostatku) právomoci
rozhodcovského súdu rozhodnúť spor, je potrebné rozlišovať, či rozhodcovské konanie sa týka sporu zo
spotrebiteľského právneho vzťahu alebo z iného právneho vzťahu. Pokiaľ sa rozhodcovské konanie týka
sporu z iného než spotrebiteľského právneho vzťahu, ustanovenia zákona o rozhodcovskom konaní,
ktoré umožňujú účastníkovi tohto konania, aby namietal nedostatok právomoci rozhodcovského súdu
pre neexistenciu alebo neplatnosť rozhodcovskej zmluvy a aby žalobou podanou na príslušnom súde sa
domáhal zrušenia rozhodcovského rozsudku pre neplatnosť rozhodcovskej zmluvy (§ 40 ods. 1 písm.
c/ zákona o rozhodcovskom konaní), vylučujú skúmanie právomoci rozhodcovského súdu v exekučnom
konaní. Nevyužitie postupu podľa týchto ustanovení v iných než spotrebiteľských veciach znamená
stratu možnosti skúmať a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu
v exekučnom konaní, pretože inak by tieto ustanovenia strácali svoj zmysel - boli by nadbytočné. Ak
je však predmetom rozhodcovského konania spor zo spotrebiteľského právneho vzťahu, tento záver
neplatí, pretože princíp „vigilantibus iura skripta sunt“ („práva patria bdelým“) v spotrebiteľských veciach
v konkrétnych súvislostiach (teda v závislosti od konkrétnych okolností) ustupuje dôležitejšiemu princípu,
ktorých je ochrana práv spotrebiteľa.

Odvolací súd nemá pochybnosť o tom, že zmluva o úvere, ktorú uzatvorili oprávnený a povinný
06.03.2007 je zmluvou spotrebiteľskou, a to jednak s ohľadom na postavenie a predmet činnosti
oprávneného (podnikateľský subjekt, ktorý má v predmete činnosti poskytovanie úverov z vlastných
zdrojov) a postavenie povinného (fyzická osoba v prípade ktorej nebolo preukázané, že by pri
uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy konala v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo
inej podnikateľskej činnosti.). Odvolateľ v odvolaní vyjadril nesúhlas s posúdením zmluvy o úvere
ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Ak však ide v širšom rámci o vzťah spotrebiteľský, v každom
prípade je namieste aplikácia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka upravujúcich ochranu spotrebiteľa.
S prihliadnutím na spotrebiteľský charakter predmetnej zmluvy je posúdenie rozhodcovskej doložky
ako neprijateľnej zmluvnej podmienky obsiahnuté v napadnutom uznesení prvostupňového súdu vecne
správne, spravodlivé a v súlade s právom. Neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských
zmluvách postihuje zákon absolútnou neplatnosťou (§ 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka v znení
účinnom pre toto konanie).

Rozhodcovský rozsudok má podľa § 35 ZRK účinky pre účastníkov konania ako právoplatný
rozsudok. Podľa ZRK to platí pre rozhodnutia vydané rozhodcovským súdom v konaní podľa ZRK.
Rozhodcovskému súdu však jeho kompetencia rozhodovať majetkové spory neplynie priamo zo zákona,
ale rozhodcovský súd ju získa až na základe dohody medzi účastníkmi sporu v rozhodcovskej zmluve.



Z tohto dôvodu je pre posúdenie, či súdu bol alebo nebol predložený exekučný titul, nevyhnutnou
súčasťou prieskumu zisťovanie, či bol rozhodcovský rozsudok vydaný na základe rozhodcovskej zmluvy
dohodnutej či už vo forme osobitnej zmluvy alebo doložky k inej zmluve. Pokiaľ rozhodcovská zmluva
trpí absolútnou neplatnosťou, ide o právny úkon, ktorý neexistuje a pokiaľ bol vydaný na základe
takéhoto právneho úkonu rozhodcovský rozsudok trpí neúčinnosťou, nakoľko rozhodcovskému súdu
chýbala právomoc na vydanie rozhodnutia. Podstatnou skutočnosťou z hľadiska vyslovenia absolútnej
neplatnosti tohto dojednania je skutočnosť, že táto podmienka vyvoláva značnú nerovnováhu medzi
zmluvnými stranami v neprospech spotrebiteľa - núti spotrebiteľa podrobiť sa rozhodcovskému konaniu,
ak sa veriteľ obráti so žalobu na rozhodcovský súd. Rozhodcovská doložka pritom nebola individuálne
dojednaná, čo vyplýva z jej zaradenia do všeobecných podmienok poskytnutia úveru vopred pripravenej
zmluvy. Celkom zjavne tak spotrebiteľ nemal reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej zmluvy
ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť. Odvolací súd navyše zastáva názor, že už
samotná forma, v akej sú zmluvné dojednania napísané - a to drobným ťažko čitateľným textom
- už sama o sebe podstatne sťažuje reálne oboznámenie sa spotrebiteľa s obsahom dojednaní v
takomto texte obsiahnutými. Takto vnútená podmienka, ktorá sa netýka priamo predmetu zmluvy
a zvyšuje nerovnováhu medzi dodávateľom a spotrebiteľom, je neprijateľnou podmienkou v zmysle
§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, na základe ktorého je potrebné túto rozhodcovskú doložku
vyhodnotiť absolútne neplatný právny úkon. Odvolací súd k tomu dodáva, že v tomto prípade je
nepochybné, že rozhodcovská zmluva bola spotrebiteľovi vnútená tak, že bola ako doložka zapracovaná
do Všeobecných podmienok poskytnutia úveru na zadnej strane formulára zmluvy. Spotrebiteľ teda
ak chcel od dodávateľa získať predmet zmluvy, kvôli ktorému zmluvu uzatváral, nemal inú možnosť,
než túto podmienku prijať. Už táto skutočnosť zvyšuje nerovnováhu vo vzťahu medzi dodávateľom a
spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa. Rozhodcovské konanie je založené práve na tom, že zmluvné
strany sa spoločne dohodnú na výbere osôb (súdu), ktorých objektívnosti a úsudku dôverujú. Naopak,
ak dodávateľ spotrebiteľovi vnucuje rozhodovanie sporu jednostranne určeným rozhodcom, tak ako
to vyplýva z formulára predtlače predmetnej úverovej zmluvy, spôsobuje tým značnú nerovnováhu vo
vzájomných vzťahoch medzi ním a konkrétnym spotrebiteľom.

Odvolací súd dodáva, že tak ako existuje nezanedbateľné nebezpečenstvo, že spotrebiteľ nepoukáže
na nekalú rozhodcovskú doložku v konaní pred rozhodcovským súdom (resp. nevyužije možnosť
domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku žalobou podanou na príslušnom súdu), tak o nič menej
existuje nezanedbateľné nebezpečenstvo, že priemerný spotrebiteľ nepoukáže na nekalú rozhodcovskú
doložku ani v exekučnom konaní. Uvedené však nedokáže „zhojiť“ nekalosť tejto podmienky, za ktorou
možno vidieť snahu o poškodenie slabšej zmluvnej strany (a to prejednaním veci pred rozhodcovským
súdom jednostranne určeným veriteľom, ktorý spravidla vždy v plnom rozsahu vyhovie žalobnému
návrhu žalobcu - veriteľa, požadujúceho plnenie neúmerne zvýšené v porovnaní s poskytnutou sumou
peňažných prostriedkov na základe zmluvy o úvere, resp. inej zmluvy). Súd nemôže rezignovať na
ochranu práva a oprávnených záujmov povinného, ktoré by mohli byť ohrozené v  konaní alternatívnom
ku konaniu súdnemu (v konaní rozhodcovskom). V tomto smere odvolací súd poukazuje na záver
z rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-40/08 Asturcom Telecomunication, a to, že
vnútroštátnemu súdu prináleží vyvodiť všetky dôsledky, ktoré podľa daného vnútroštátneho práva
vyplývajú zo zistenia nekalej povahy dotknutej podmienky s cieľom zabezpečiť, aby ňou spotrebiteľ nebol
viazaný.

Námietka odvolateľa o tom, že mu prvostupňový súd svojim postupom odňal možnosť konať pred
súdom, keďže nenariadil pojednávanie, aj keď tak bol podľa zákona povinný urobiť, nie je podľa názoru
odvolacieho súdu dôvodná. Podľa § 58 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom od 01.01.2013,
ak súd rozhoduje podľa § 57 ods. 1 písm. k), nariadi pojednávanie; ak rozhoduje podľa § 57 ods. 1
písm. a) až j), môže nariadiť pojednávanie, ak je to nevyhnutné pre objasnenie veci. Keďže v danom
prípade neexistovala zákonná povinnosť súdu pojednávanie nariadiť, skutočnosť, že pojednávanie vo
veci nebolo nariadené bolo výsledkom posúdenia veci okresným súdom tak, že nariadenie pojednávania
nebolo nevyhnutným pre objasnenie veci. Odvolateľ sa podľa názoru súdu nie opodstatnene dovoláva
aj porušenia práva na kontradiktórne konanie s tým, že nemohol uplatňovať stanoviská k skutkovým ale
aj právnym otázkam nastoleným súdom v súvislosti s neprijateľnosťou zmluvnej podmienky. Oprávnený
bol exekučným súdom po začatí exekučného konania vyzvaný na predloženie zmluvy o úvere
(ktorej neoddeliteľnou súčasťou sú všeobecné podmienky poskytnutia úveru obsahujúce rozhodcovskú
doložku). S prihliadnutím na uvedené a taktiež s prihliadnutím na rozhodovaciu prax súdov v SR v



nespočetnom množstve obdobných exekučných vecí oprávneného, nemožno vylúčiť, že oprávnený
mal vedomosť o tom, že súd v danom prípade bude skúmať zmluvné podmienky zmluvy, najmä
rozhodcovskú doložku, ktorá bola podkladom pre rozhodovanie rozhodcovského súdu. Oprávnený sa
nemôže odvolávať na „prekvapenie“ zo súdneho rozhodnutia, nakoľko mu je rozhodovacia prax súdov
v obdobných právnych veciach nepochybne známa.

Ďalšie námietky oprávneného nemali takú povahu, že by boli relevantné privodiť zmenu alebo zrušenie
napadnutého rozhodnutia.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd napadnuté uznesenie exekučného súdu podľa
§ 219 ods. 1 a 2 O.s.p. ako vecne správne potvrdil.

Podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p., súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je
v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru,
že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo
medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh ústavnému
súdu na zaujatie stanoviska.

Podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p., súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych
spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Podľa čl. 267 ZFEÚ, Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať rozhodnutie o otázkach, ktoré sa
týkajú: a) výkladu zmlúv; b) platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie.
Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento súdny orgán usúdi, že
rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny dvor Európskej
únie, aby o nej rozhodol. Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti
ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny
orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie.

Oprávnený v návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. žiadal odvolací
súd, aby Súdnemu dvoru EÚ na základe čl. 267 ZFEÚ predložil tri prejudiciálne otázky, z ktorý
prvá znie tak, či sa má ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy Smernice vykladať tak, že za každých
okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky
prostredníctvom rozhodcovských súdov. Odvolací súd považuje v prvom rade za potrebné uviesť, že
exekučný súd v napadnutom uznesení nevyslovil právny názor o všeobecnom zákaze rozhodovať
spory zo spotrebiteľom v rozhodcovskom konaní. Právny poriadok Slovenskej republiky umožňuje v
rozhodcovskom konaní riešenie aj takých sporov, ktoré vzniknú zo spotrebiteľských vzťahov. Uvedené
však nevylučuje skúmanie konkrétnej rozhodcovskej doložky (zmluvy), a to z hľadiska kritérií ochranného
režimu zákazu neprijateľných zmluvných podmienok v spotrebiteľských zmluvách. Rozhodcovskú
doložku v predmetnej veci prvostupňový súd preskúmal so záverom o jej neprijateľnosti, s ktorým
sa odvolací súd stotožnil. Vo svetle uvedeného považuje odvolací súd navrhovanú prvú otázku za
zjavne neopodstatnenú a irelevantnú. Navrhovaná druhá otázka z hľadiska správnosti rozhodnutia a
prijatého právneho názoru podľa názoru odvolacieho súdu nie je zásadná a jej zodpovedanie nemá
reálny dosah na prebiehajúce konanie. Zmyslom riešenia predbežnej otázky totiž nie je rozhodnúť
konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii vnútroštátneho súdu, ale zabezpečiť jednotný výklad
komunitárneho práva, ku ktorej potrebe druhá otázka odvolateľa podľa názoru odvolacieho súdu
nesmeruje. Smernica Rady č. 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách v
jednotlivých bodoch svojej prílohy len demonštratívne vymenúva niektoré podmienky v spotrebiteľských
zmluvách, ktoré je potrebné považovať za nekalé. Ak však príslušný súd pri aplikovaní všeobecných
predpokladov pre posudzovanie zmluvných podmienok (obsiahnutých v čl. 3 Smernice, ktoré sa premietli
aj do ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka) dospeje k záveru, že konkrétna zmluvná podmienka
spôsobuje nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán ku škode spotrebiteľa (v neprospech
spotrebiteľa), pričom takáto podmienka nebola dojednaná individuálne, je potrebné považovať ju za
neprijateľnú. V súvislosti s treťou otázkou odvolací súd poukazuje na ustálenú judikatúru Súdneho dvora



EÚ (rozsudok vo veci C-168/05 Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL a vo veci C-240/98,
C-244/98 Oceáno Grupo Editorial a Salvat Editores), ktorá pripúšťa aj vo fáze výkonu rozhodnutia
posudzovať nekalosť podmienok v spotrebiteľských zmluvách s tým, že v prípade, ak konajúci súd
dospeje k záveru o nekalosti zmluvnej podmienky, je povinný z uvedeného vyvodiť všetky relevantné
dôsledky, ktoré z toho vyplývajú, t.j. aj zastaviť exekučné konanie vedené na vymoženie pohľadávky
veriteľa voči spotrebiteľovi.

Z uvedených dôvodov odvolací súd nepovažuje za potrebné predložiť oprávneným navrhované
predbežné otázky Súdnemu dvoru EÚ, aby mohol rozhodnúť vo veci samej. Judikatúra Súdneho dvora
mu takýto postup umožňuje (t.j. upravuje výnimky z povinnosti súdu predložiť predbežnú otázku týkajúcu
sa výkladu práva Európskej únie, ak je súdom, proti rozhodnutiu ktorého nie je prípustný opravný
prostriedok, a to v prípade, ak k danej otázke existuje ustálená judikatúra Súdneho dvora EÚ a ak
výklad a správna aplikácia práva Európskej únie sú súdu úplne zjavné, t.j. keď toto jeho posúdenie a
zhodnotenie neexistencie potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s doktrínou acte éclaire
ako aj s doktrínou acte clairé. Na základe uvedeného odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie
konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. zamietol. Súčasne, vzhľadom na početné rozhodnutia
Ústavného súdu SR, v ktorých sa Ústavný súd SR vyjadroval súhlasne k právomoci exekučného súdu
skúmať spôsobilosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania, teda
nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku (napr. I. ÚS 607/2012, I. ÚS 410/2012, I. ÚS 478/2012), odvolací súd nevzhliadol dôvod, pre
ktorý by bolo potrebné konanie prerušiť podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. Odvolací súd pre úplnosť
dodáva, že podľa § 36 ods. 5 Exekučného poriadku ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné
konanie nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania
nemožno podať návrh na obnovu exekučného konania.

Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.