Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 25Co/133/2018 z 22. 4. 2019 Citácia: rozsudok Krajského súdu Trnava z 22. apríla 2019, sp. zn. 25Co/133/2018, ECLI:SK:KSTT:2019:2717204551.1 Krajský súd Trnava | 25Co/133/2018 | ECLI:SK:KSTT:2019:2717204551.1 | 2019-04-22 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Spotrebiteľské zmluvy Citované ustanovenia: § 52 ods. 2 OZ, § 52 ods. 1 OZ, § 54 ods. 1 OZ Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/e8f3a774-97c6-42d6-b41d-8aff8917db6f Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2019:2717204551.1 Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 25Co/133/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2717204551
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 04. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Valentová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2717204551.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Martina Valentová a členov
senátu: JUDr. Ľubica Spálová a Mgr. Lucia Mizerová, v právnej veci žalobcu: BENCONT COLLECTION,
a.s., so sídlom Bratislava, Vajnorská 100/A, IČO: 47 967 692, zastúpeného splnomocnencom:
Advokátska kancelária JUDr. Veronika Kubriková, PhD., s.r.o., so sídlom Bratislava, Martinčekova 13,
IČO: 50 361 368, proti žalovanému: Y. N., nar. XX.X.XXXX, adresa O., W. XXX/XXX, o zaplatenie
2.055,55 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Skalica č. k.
1Csp/69/2017-84 zo dňa 27.3.2018 - v zamietajúcej časti, včítane závislého výroku o náhrade trov
konania, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti a v závislom výroku o
náhrade trov konania p o t v r d z u j e.

II. Žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalovanému uložil zaplatiť žalobcovi istinu v sume 945,80
Eur s 5,25 % úrokom z omeškania ročne od 27.7.2017 do zaplatenia a úroky v sume 332,79 Eur s tým,
že súd povoľuje žalovanému zaplatiť priznané sumy v mesačných splátkach po 10,- Eur, splatných vždy
do konca toho ktorého kalendárneho mesiaca, počínajúc mesiacom po právoplatnosti rozsudku, keď
omeškanie s plnením jednej splátky má za následok splatnosť celého plnenia. Vo zvyšku súd žalobu
zamietol. Žalobcovi súd priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov konania vo výške 24,4 %, s
tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,
samostatným uznesením.

2. Rozhodnutie odôvodnil právne aplikáciou § 1 ods. 2, § 9 ods. 2, § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.
z. o spotrebiteľských úveroch, § 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z.z o ochrane spotrebiteľa, § 52 ods. 1,
2, 3, § 53 ods. 1, 5, § 54 ods. 1, 2, § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, § 261 ods. 6 písm. d), §
502 ods. 1, § 503 ods. 2 Obchodného zákonníka a čl. 8, § 149, § 150 ods. 1, 2, § 151 ods. 1, 2, § 290,
§ 295, § 232 ods. 3, 4, § 255 ods. 1 CSP.

3. Vecne súd prvej inštancie argumantoval, tým, že: „Na základe vykonaného dokazovania zistil, že
medzi žalobcom (jeho právnym predchodcom Poštovou bankou a.s.) a žalovaným bola uzavretá zmluva
o spotrebiteľskom úvere, teda spotrebiteľská zmluva. Pre spotrebiteľskú zmluvu je charakteristické,
že spotrebiteľ vstupuje do zmluvného vzťahu s dodávateľom, ktorým je najčastejšie predávajúci,
za zmluvných podmienok, ktoré si vopred určil dodávateľ, pričom spotrebiteľ nemá možnosť tieto
podmienky individuálne ovplyvniť. V danom prípade úverová zmluva obsahuje všetky zákonné
náležitosti spotrebiteľskej zmluvy, a preto súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 945,81 eur,



ktorá predstavuje sumu nezaplatenej istiny poskytnutého úveru. Žalovanému boli poskytnuté Poštovou
bankou a.s. finančné prostriedky v sume 1000,- eur, z ktorých postupne žalovaný splatil len sumu
54,19 eur (započítanú na istinu úveru), teda rozdiel predstavuje 945,81 eur. Uvedenú sumu súd priznal
žalobcovi spolu s úrokom z omeškania v zákonnej výške 5,25% ročne (§ 517 ods. 1, 2 Občianskeho
zákonníka v spojení s § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z.), odo dňa podania žaloby, t.j. od
27.07.2017 do zaplatenia, tak ako žalobca navrhol. Súd priznal žalobcovi žalovaný úrok z úveru ako
dohodnutú odplatu a úrok z omeškania v sume 189,26 eur, ktoré uplatnil do predčasnej splatnosti
úveru t.j. do 11.07.2014. Žalovaný zaplatil sumu 80,81 eur (započítané na úroky), ktorú súd odpočítal
od vyčíslených úrokov v sume 265,71 eur a úrokov z omeškania v sume 4,36 eur spolu v sume 270,07
eur. Súd ďalej zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 143,52 eur, ktorá predstavuje vyčíslený úrok
z omeškania po vyhlásení predčasnej splatnosti. Úrok z úveru do predčasnej splatnosti a úrok z
omeškania po vyhlásení predčasnej splatnosti je spolu v sume 332,79 eur (189,26 eur plus 143,52
eur). Súd v prevyšujúcej časti žalobu ako nedôvodnú zamietol, a to: -vo zvyšku uplatneného nároku na
zaplatenie vyčíslených úrokov po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru, ako i úrokov vo výške 25,5%
ročne od 27.07.2017 do zaplatenia.“.

4. Súd prvej inštancie mal ďalej za to, že: „Žalobca nemá právo na nárok v časti úrokoch zo zostatku
nesplatenej istiny zo sumy 945,81 eur vo výške 25,5% ročne od 27.07.2017 do zaplatenia, lebo v
danom prípade nastala predčasná splatnosť úveru dňa 11.07.2014, a do tohto dňa má nárok veriteľ
na úrok, ako odplatu. Súd vychádzal z toho, že splácanie úveru v splátkach na strane veriteľa
(žalobcu) vyvoláva stav absencie požičanej umy istiny, ktorá sa iba postupne (v splátkach) vracia a
spláca a za tento stav nedostatku a úverovania patrí veriteľovi úrok. Úrok predstavuje jednoducho
povedané cenu peňazí v zmysle ceny obetovanej príležitosti veriteľa, ktorý tým, že nemá istinu úveru
k dispozícii, nemôže s touto nakladať a produkovať zisk. Absentujúci zisk potom pokrýva veriteľovi
práve úrok splácaný spolu v rámci splátky úveru v režime dojednaného záväzku. Iný stav je
však príznačný pre predčasné a mimoriadne zosplatnenie úveru ( ako je to pri tomto úvere ku dňu
11.07.2014), kde žalobcovi ako veriteľovi vzniká nárok na jednorázové vrátenie požičanej istiny úveru,
vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu zosplatnenia úveru. Čiže ak veriteľ zosplatnil úver, spotrebiteľ
už nemá právny titul mať u seba požičané finančné prostriedky a preto nie je dôvod, aby navrhovateľ
inkasoval úroky, ktoré by mu patrili výhradne za stavu oprávnenej držby prostriedkov spotrebiteľom
(žalovaným). Veriteľ má nárok na úrok ako odplatu do splatnosti úveru a na úroky z omeškania po
splatnosti úveru. Na tomto závere nič nemenia ani ustanovenia zmluvy uzatvorenej medzi stranami
sporu, príp. Obchodná podmienky, podľa ktorých sa aj po termíne splatnosti splátky istiny úveru úročia
dohodnutým úrokom ako aj úrokom z omeškania. Správny vzťah medzi stranami sporu súd posúdil
v zmysle ustanovení občianskeho práva a práva spotrebiteľa. Súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s
právnym názorom vysloveným v rozhodnutí KS v Prešove sp. zn. 6Co/190/2014, keď uviedol, že úrok
predstavuje cenu peňazí v zmysle ceny obetovanej príležitosti veriteľa, ktorý tým, že nemá istinu úveru
k dispozícii, nemôže s touto nakladať a produkovať zisk. Absentujúci zisk pokrýva veriteľovi práve úrok
splácaný spolu v rámci splátky úveru v režime dojednaného záväzku. Tento stav tzv. výhody splátok je
obvyklý a od nepamäti justifikuje nárok dodávateľa na úroky ako cenu dočasne obetovaných peňazí,
ktorých dispozície sa veriteľ zbavuje v záujme získania budúcich účinkov v podobe kapitalizovanej
odplaty získanej za celé obdobie postupného splácania úveru, a teda výhody splátok. Iný stav je však
príznačný pre predčasné a mimoriadne zosplatnenie úveru, kde veriteľovi vzniká nárok na jednorazové
vrátenie požičanej istiny úveru, vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu zosplatnenia úveru. V tomto
prípade svojim právnym úkonom veriteľ navodzuje stav, v ktorom má právo získať okamžite späť
celú sumu požičaných peňazí, v dôsledku čoho na jeho strane odpadá obmedzenie jeho práva na
dispozíciu s istinou úveru, a tým teda nastal stav, kedy spotrebiteľ už nemá právny titul mať peňažné
prostriedky u seba a tieto užívať, niet dôvodu ani na to, aby veriteľ inkasoval úroky, ktoré by mu patrili
výhradne za stavu oprávnenej držby prostriedkov spotrebiteľom. V opačnom prípade by bol založený
krajne nespravodlivý a ústavne nekonformný stav, kde spotrebiteľ by bol vystavený všetkým sankčným
mechanizmom vynútenia povinnosti a plnenia a veriteľ by naďalej pohodlne inkasoval úroky zo sumy,
ktorú by mu spotrebiteľ na výzvu nevrátil. De facto by išlo o právny stav, podľa ktorého by sa popreli
účinky veriteľom vyvolanej zmeny obsahu záväzku. Súd takýto stav v žiadnom prípade nemôže pripustiť,
lebo by toleroval založenie hrubej nadvlády dodávateľa voči spotrebiteľovi, a to navyše za stavu, že
veriteľ si môže nárokov a môže sa domôcť jednorazového vrátenia peňažných prostriedkov z majetku
spotrebiteľa a nemusí trpieť nijaké obmedzenia užívania svojho majetku podľa uzavretej zmluvy o
spotrebiteľskom úvere. Keďže jednorazovým zosplatnením vzniká spotrebiteľovi povinnosť jednorazovo
vrátiť sumu požičaného úveru, navýšenú o kapitalizované úroky ku dňu zosplatnenia a počnúc prvým



dňom omeškania spotrebiteľa ide o protiprávny stav založený sankčným jednostranným predčasným
zosplatnením úveru. S protiprávnym stavom sa prirodzene spájajú výhradne sankcie, keďže spotrebiteľ
je v omeškaní s vrátením uvedenej sumy. Naopak s protiprávnym stavom sa nikdy nebudú spájať
odplatné plnenia, ktoré sa spájajú len so stavom lege artis, a teda so stavom oprávneného držania
peňažných prostriedkov podľa podmienok spotrebiteľskej zmluvy. Ak napriek tomu existuje zmluvná
úprava, ktorá s protiprávnym stavom stotožňuje aj odplatné nároky patriace len v právne súladnom stave,
je táto právna úprava na škodu spotrebiteľa neprijateľne odchylná od zákona.“ .

5. Prvoinštančný súd záverom konštatoval, že: „Zamietol žalobu v časti uplatneného nároku na
zaplatenie poplatkov vo výške 39,28 eur, ktoré predstavujú poplatky za upomienky/ výzvy vystavované
žalovanému. Súd má za to, že na tieto poplatky niet žiadneho zákonného nároku a nemôžu patriť
veriteľovi. Obdobne rozhodol Vrchný krajinský súd v Brandenburgu dňa 21.6.2006 č.k. 7U 17/06,
ktorým potvrdil rozhodovaciu líniu, podľa ktorej je pre spotrebiteľa vždy neprijateľné spoplatňovanie
akýchkoľvek úkonov a služieb dodávateľa, ktorými spotrebiteľovi neposkytuje skutočné protiplnenia,
ale naopak tieto sú vykonávané vo vlastnom záujme dodávateľa. Žalobca súdu ani nepreukázal
existenciu zasielaných upomienok/výziev žalovanej. Pripojil ako listinný dôkaz jedno upozornenie zo
dňa 24.06.2014, ktoré bolo zrejme dané na prepravu podľa podacieho hárku dňa 25.06.2014 a jednu
doručenku podpísanú žalovaným dňa 16.07.2014, z ktorej nebolo zrejmé, čo bolo žalovanému zasielané.
Súd povolil žalovanému postupom podľa ustanovenia 232 ods. 3 veta druhá, ods. 4 CSP splácať
žalobcovi priznanú istinu s príslušenstvom v splátkach po 10,- eur mesačne. Prihliadol pritom na to,
že žalovaný v súčasnosti nemá dostatočné príjmové pomery, ktoré by umožnili splácať dlh vo väčšom
rozsahu, ktoré tvrdenia žalovaného neboli v konaní sporné. Súd zobral v tejto súvislosti do úvahy
návrh žalobcu s postupným splácaním dlhu v pravidelných mesačných splátkach. Pri žalovanej sume
945,81 eur, 1070,46 eur, úroku 25,5% ročne, úroku z omeškania 5,25% ročne, poplatkov 39.28 eur a
trov konania žalobca súhlasil s povolením mesačných splátok vo výške 21 eur, vypočítané na obdobie
10 rokov. Súd priznal žalobcovi sčasti ním uplatnený nárok a preto má za to, že je možné povoliť
žalovanému zaplatenie priznaných súm v mesačných splátkach po 10 eur za podmienok uvedených vo
výroku rozhodnutia, keď v prípade dodržania splátok za 10 rokov by žalovaný zaplatil priznanú istinu
a úrok.“.

6. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania súd prvej inštancie vychádzal z § 255 ods. 1 Civilného
sporového poriadku, keď žalobca mal čiastočný úspech vo veci. Žalobca si v žalobe uplatnil nárok na
zaplatenie sumy 945,81 Eur (istina), sumy 1.070,46 Eur (vyčíslený úrok), z toho mu súd priznal sumu
945,81 Eur, ako istinu a úrok v sume 332,79 Eur a do zvyšku tejto sumy žalobu zamietol. Miera úspechu
žalobcu predstavuje 62,20 % a u žalovaného 37,80 %. Žalobca tak mal v predmetnej veci len čiastočný
čistý úspech 24,40 %, a preto súd priznal žalobcovi uvedenú nárok na náhradu trov konania.

7. Proti tomuto rozsudku, výlučne len v zamietajúcej časti, podal prostredníctvom právneho zastúpenia
odvolanie žalobca, ktorým sa domáhal, aby odvolací súd rozsudok v napadnutej časti zrušil a vec
vrátil prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie, alternatívne zmenil rozsudok v napadnutej zamietajúcej
časti tak, že žalobe vyhovie v celom rozsahu. Zároveň si uplatnil náhradu trov konania vrátane trov
odvolacieho konania. Argumentoval tým, že napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné a arbitrárne,
pretože nie je zrejmé, z akého právneho predpisu okresný súd vychádzal, keď uzavrel, že po vyhlásení
predčasnej splatnosti úveru žalobca nemá nárok na dohodnuté zmluvné úroky (bod 33 napadnutého
rozsudku - poznámka odvolacieho súdu). Má za to, že ide o dohodnuté zmluvné plnenie akcesorickej
povahy, je spojené s istinou úveru, od ktorej existencie závisí aj samotný zmluvný úrok ako forma
odmeny veriteľa (žalobcu). Poukázal na § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka <., ktorý upravuje
obdobie za ktoré veriteľ má nárok na zmluvný úrok (až do splatenia úveru). Na povinnosť platiť úroky
z úveru nemá vplyv ani zosplatnenie úveru. Nesúhlasí s tvrdením okresného súdu, že súbežným
uplatňovaním úrokov z úveru a úrokov z omeškania dochádza k hrubej nadvláde veriteľa. Keďže oba
typy úrokov súd diametrálne odlišným právnym inštitútom a sledujú iný cieľ, nemôže ísť o dvojité
sankcionovanie žalovaného (pozn. odvolacieho súdu odôvodnenie napadnutého rozsudku uvedené
neobsahuje). Napriek judikovanému právu v oblasti zmluvného úroku a jeho uplatňovania po zosplatnení
úveru v rozhodnutiach Ústavného súdu IV 476/2012 a Najvyššieho súdu 4 Obo 143/1998 <. nie je
na pôdach okresných súdov ustálená súdna prax v ich uplatňovaní. K odôvodneniu rozsudku súdu
prvej inštancie týkajúcej sa nároku na zaplatenie poplatkov vo výške 39,28 eur uviedol, že rozhodnutie
je v uvedenej časti nepreskúmateľné a arbitrárne. Poplatky boli účtované v súlade so Sadzobníkom
poplatkov úverov pre obyvateľstvo: Dostupná pôžička, boli účtované za upomienky pri omeškaní splátky



s tým, že žalobca si neuplatňoval nárok na zmluvnú pokutu. V tejto súvislosti opätovne poukázal na
už uvádzané rozhodnutie Súdneho dvora z 9.11.2016 vo veci C-42/15, ako aj ďalšie rozhodnutie a
Smernicu 2008/48. Podľa žalobcu Obchodné podmienky, Všeobecné obchodné podmienky, ako aj
Sadzobník poplatkov upravujú vo svojich ustanoveniach spôsob aj výšku sankcie za omeškanie so
splnením zmluvnej povinnosti. Opätovne namietal nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia
a tým porušenie práv žalobcu v zmysle článku 46 ods. 1 Ústavy SR. Odôvodnenie musí byť formulované
spôsobom, ktorý zodpovedá základným pravidlám logického, jasného vyjadrovania a musí spĺňať
základné gramatické, lexikálne a štylistické hľadiská. Obsahom základného práva na súdnu ochranu
podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR je právo účastníka konania na také odôvodnenie rozhodnutia, ktoré je
zjavné a zreteľné, a nesmie byť arbitrárne. V tejto súvislosti poukázal na rozsiahlu judikatúru Ústavného
súdu SR ako aj ČR, tiež NS SR.S poukazom na článok II. bod 1 zákona č. 102/2014, ako aj bod 7 a 14
uviedol, že na § 52 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. <. Občiansky zákonník sa vzťahuje zákaz retroaktivity
a nie je možné toto ustanovenie aplikovať na vzťahy, ktoré vznikli pred 1.4.2015, v opačnom prípade
by došlo k porušeniu základných princípov nášho právneho poriadku. Možno preto dospieť k záveru,
že úmyslom zákonodarcu bolo, aby sa uvedené ustanovenie vzťahovalo výlučne na právne vzťahy
založené po 1.4.2015. Ďalej ešte uviedol, že ochrana spotrebiteľa neznamená jeho absolútnu ochranu
v tom zmysle, že by sa mohol tento ex post dovolávať neplatnosti svojich právnych úkonov, ktoré urobil
dobrovoľne. Pritom aj ochrana spotrebiteľa má svoje medze a nie je ju možné chápať ako ochranu jeho
ľahkomyseľnosti a nezodpovednosti. Uviedol, že žalobca uzavrel zmluvu dobrovoľne, bez podmienok a
nátlaku (poznámka odvolacieho súdu, že odvolateľ asi myslel na žalovaného).

8. Žalovaný odvolanie nepodal, k doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne nevyjadril.

9. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu výslovne ohraničenom len uplatnenou odvolacou
argumentáciou bolo posúdiť, či bolo dôvodným čiastočne zamietnuť žalobu žalobcu v časti zmluvných
úrokov z úveru z jeho nesplatenej časti aj za čas po konečnej splatnosti úveru až do jeho splatenia, tiež
v časti nepriznaných poplatkov a napokon i to či napadnutý rozsudok trpí vadou nepreskúmateľnosti.

10. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP <.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas
(§ 362 ods. 1 CSP <.), oprávneným subjektom - zároveň stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie
vydané (§ 359 CSP <.), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho
podania pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP <.), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti
(§ 127 a § 363 CSP <.) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm.
a), b), d), e), f), g), h) CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379
CSP <.) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP <.), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa
procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 CSP <.), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako
ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP <.), postupom
bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP <. a contrario), keď miesto a čas verejného
vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred
jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP <.), a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech,
keďže rozhodnutie súdu prvej inštancie je v napadnutej zamietajúcej časti vecne správne, v dôsledku
čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 ods. 1 a ods. 2 CSP. <.
11. Pokiaľ ide o zodpovedanie otázky, či sa zmluva o úvere ako zmluvný typ bude spravovať príslušnými
ustanoveniami Obchodného zákonníka, pretože ide o absolútny obchodný záväzkový vzťah i v prípade,
ak je subjektom právneho vzťahu spotrebiteľ, tu súd prvej inštancie predovšetkým správne kvalifikoval
právny vzťah založený úverovou zmluvou uzatvorenou medzi právnym predchodcom a žalovaným ako
spotrebiteľský, keďže táto zmluva spĺňa definičné znaky spotrebiteľskej zmluvy označujúce jej subjekty,
a to spotrebiteľa (ktorý je osobou, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci
predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti) a dodávateľa (ktorý je osobou, ktorá
pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej
podnikateľskej činnosti), a to aj podľa právneho poriadku účinného v čase jej uzavretia (§ 52 ods. 1, 2
Občianskeho zákonníka <. v znení účinnom do 31.3.2015).

12. Ochrana spotrebiteľa obsiahnutá aj v Občianskom zákonníku je daná jeho nerovným postavením vo
vzťahu spotrebiteľ - dodávateľ, vyplývajúcim z nerovnováhy vyjednávacej sily, z ekonomickej nerovnosti
a neúmernosti zdrojov (vo veciach spotrebiteľského úveru je to spotrebiteľ, ktorý pre nedostatok
finančných prostriedkov žiada úver u veriteľa, ktorý má úverovanie v predmete podnikania). Systém
ochrany spotrebiteľa zavedený Smernicou Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských



zmluvách vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa nachádza v nerovnomernom postavení voči
predávajúcemu alebo poskytovateľovi z hľadiska ako vyjednávacej sily, tak úrovne informovanosti, čo
vedie k tomu, že pristúpi k podmienkam vopred vyhotoveným predávajúcim alebo poskytovateľom
bez toho, aby mohol ovplyvniť ich obsah. Pri právnej úprave spotrebiteľských zmlúv sa vychádza zo
zásady ochrany spotrebiteľa ako tzv. slabšej zmluvnej strany a neprípustnosti zneužívania monopolného
postavenia dodávateľov ako tzv. silnej zmluvnej strany. Postavenie slabšej zmluvnej strany vyplýva
zo skutočnosti, že spotrebiteľ nemá možnosť individuálne ovplyvniť obsah zmluvy vopred pripravenej
dodávateľom. Vychádza sa z toho, že spotrebiteľ dobromyseľne uzaviera zmluvu a právom očakáva, že
dodávateľ ako odborník, "profesionálne znalý podnikateľ" dodáva tovar alebo služby so zárukou kvality.

13. I ten, kto ako spotrebiteľ uzavrel zmluvu o úvere, má právo na ochranu formou zákonných ustanovení
prijatých na ochranu spotrebiteľa. Zmluvný vzťah strán bol uzavretý s právnym predchodcom žalobcu
na druhej strane vystupoval žalovaný ako fyzická osoba. Na strane dodávateľa tu vystupoval právny
predchodca žalobcu zameraný na poskytovanie bankových, investičných a iných služieb, ktoré dodával i
fyzickým osobám (porovnaj výpis z obchodného registra na internete) a žalovaný vystupoval ako fyzická
osoba, teda ako subjekt, ktorý pri uzatváraní a plnení zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej
alebo inej podnikateľskej činnosti.

14. U spotrebiteľských zmlúv treba dodržiavať všeobecnú úpravu spotrebiteľských zmlúv (§ 52 až 54
Občianskeho zákonníka), ako aj osobitnú úpravu uvedenú v príslušných ustanoveniach zmluvných
typov.

15. Úprava spotrebiteľskej zmluvy potom tvorí právny základ ochrany spotrebiteľa v súkromnoprávnych
vzťahoch a je základným inštitútom spotrebiteľského práva. Na ochranu spotrebiteľa boli prijaté viaceré
osobitné právne normy a za týmto účelom sa viackrát novelizoval Občiansky zákonník (ktorým bola
dopĺňaná definícia spotrebiteľskej zmluvy), ako aj zákony o ochrane spotrebiteľa (v čase uzavretia
zmluvy aj aktuálne platný zákon č. 250/2007 <. Z. z.). Na úrovni komunitárneho práva bolo prijatých
pomerne veľa smerníc a nariadení, ktoré sa týkajú problematiky ochrany spotrebiteľa. Ak by sa úprava
obsiahnutá v smerniciach prevzala do vnútroštátneho právneho poriadku nesprávne, napr. zúžene,
mohol by sa dotknutý subjekt (spotrebiteľ) domáhať ochrany svojich práv na Súdnom dvore Európskej
únie a žiadať o posúdenie nesúladu národnej úpravy s príslušnou smernicou. Judikatúra Súdneho
dvora Európskej únie (napr. v rozhodnutí C-106/89 Marleasing SA v. La Commercial International
d Alimentation SA., C-334/92 Theodor Wagner Mired v. Fondo de Garantia Salarial alebo C-91/92
Paola Faccini Dori a Recrep SRL) dovodila povinnosť vykladať vo svetle komunitárnych noriem nielen
ustanovenia národného práva implementujúceho komunitárny predpis (smernicu), ale tiež národné
právo ako celok, pričom vnútroštátny súd je povolaný k výkladu národného práva v čo najväčšom
možnom rozsahu vo svetle textu a účelu smerníc (tzv. nepriamy účinok smerníc). Bolo preto povinnosťou
súdu prvej inštancie stupňa reflektovať obsah a účel európskej ochrany spotrebiteľa, obsiahnutý v
príslušných smerniciach, aj definičné znaky spotrebiteľskej zmluvy, keďže žalobca sa domáhal svojho
nároku voči žalovanému, ktorý je spotrebiteľom.

16. Podľa znenia § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka <. v čase uzavretia zmluvy medzi stranami, zmluva
o úvere pod definíciu spotrebiteľskej zmluvy podľa § 52 Občianskeho zákonníka <. spadala, hoci je
uzavretá podľa Obchodného zákonníka ale jej charakteristickým znakom je, že je uzatvorená medzi
dodávateľom a spotrebiteľom.

17. Z uvedeného potom vyplýva, že právny vzťah založený zmluvou zo dňa 31.5.2013 je nevyhnutné
posudzovať podľa Občianskeho zákonníka, ako aj podľa zákonov o ochrane spotrebiteľa (v čase
uzavretia zmluvy aj aktuálne platný zákon č. 250/2007 <. Z. z.). a to bez ohľadu na to, že zmluva o
úvere je tzv. absolútny obchod (§ 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka <.). S poukazom na
doposiaľ uvedené, vychádzajúc zo zásady prednosti aplikácie špeciálnej právnej úpravy, ktorou v danom
prípade je zákon č. 250/2007 Z. z, ako i § 52 a nasledujúcich Občianskeho zákonníka, má prednosť pred
všeobecnou, ktorou je Obchodný zákonník, je nevyhnutné predmetný právny vzťah posudzovať podľa
citovaných ustanovení Občianskeho zákonníka, prípadne príslušných ustanovení zákona o ochrane
spotrebiteľa.

18. Nemožno opomenúť ani § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka <., podľa ktorého zmluvné podmienky
upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa.



Preto ani uzavretie absolútneho obchodno-záväzkového vzťahu, ktorý je nepochybne spotrebiteľskou
zmluvou, sa nemôže odchýliť od občianskoprávnej úpravy, ktorá by bola na prospech spotrebiteľa na
rozdiel od právnej úpravy obchodnoprávnej. Spotrebiteľ si nemôže zhoršiť svoje zmluvné postavenie,
preto je v legitímnom očakávaní použitia pre neho priaznivejšej právnej úpravy.

19. Pokiaľ ide o Novelu Občianskeho zákonníka vykonanú zákonom č. 102/2014 <. Z. z., táto definitívne
normatívne vyriešila (doplnením § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka <., že na všetky právne vzťahy,
v ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka,
aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Z autentického výkladu zákonodarcu vyplýva,
že Občianskeho zákonníka bude použitý, pokiaľ ide o posudzovanie otázky premlčania, otázky úpravy
ručenia, zmluvnej pokuty, uznania záväzku a podobne, aj keby sa na právny režim mala použiť
právna úprava Obchodného zákonníka. Hoci účinnosť tohto ustanovenia bola posunutá až na 1. apríl
2015, predmetné ustanovenie poníma výkladový status a jeho cieľom je iba expressis verbis vyjadriť
aj doposiaľ platné pravidlo prednostného použitia režimu Občianskeho zákonníka na spotrebiteľské
záväzky. V súvislosti s uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 27.3.2013, sp. zn. 6MCdo/4/2012
<. odvolací súd uvádza, že Najvyšší súd SR v posudzovanej kauze nevyslovil právny názor, že na
premlčanie nárokov vyplývajúcich zo spotrebiteľských zmlúv sa nepoužije úprava priaznivejšia pre
spotrebiteľa napr. občianskoprávna v zmysle § 52 ods. 2 a § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka. <.
20. Odvolací súd upriamuje pozornosť aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 21.4.2015 sp. zn.
3MCdo/14/2014 <. podľa ktorého § 52 ods. 2 tretej vety Občianskeho zákonníka <., podľa ktorého
na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia
Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva, sa vzťahuje aj na
právne vzťahy založené pred jeho účinnosťou.

21. Právna teória i prax činí rozdiel medzi pravou a nepravou retroaktivitou. Pre pravú retroaktivitu
platí, že lex posterior ruší (neuznáva) právne účinky v dobe účinnosti legis prioris, prípadne vyvoláva
alebo spojuje práva a povinnosti subjektov s takými skutočnosťami, ktoré v dobe účinnosti legis prioris
nemali povahu právnej skutočnosti. V prípade nepravej retroaktivity „nový zákon“ síce nezakladá
právne následky pre minulosť, ale buď povyšuje minulé skutočnosti za podmienku budúceho právneho
následku (jednoduchá výlučnosť) alebo modifikuje pre budúcnosť právne následky podľa skorších
zákonov založené (sťažená výlučnosť). Nepravé spätné pôsobenie zákona len znamená, že nový zákon
zachytáva (právne kvalifikuje) minulé skutočnosti, alebo že sa dotýka (modifikuje, ruší) existujúce právne
následky.

22. Všeobecne v prípadoch časového stretu starej a novej právnej normy platí nepravá retroaktivita,
t. j. od účinnosti novej právnej normy sa i právne vzťahy, vzniknuté podľa zrušenej právnej normy,
riadia novou právnou normou. Vznik právnych vzťahov, existujúcich pred nadobudnutím účinnosti
novej právnej normy, právne nároky, ktoré z týchto vzťahov vznikli, ako i vykonané právne úkony, sa
riadia zrušenou právnou normou (dôsledkom opačnej interpretácie stretu právnych noriem by bola
pravá retroaktivita). Aplikuje sa tu princíp ochrany minulých právnych skutočností, najmä právnych
konaní. Pokiaľ u pravej retroaktivity platí zásada všeobecnej neprípustnosti, za ktorej existujú striktne
obmedzené výnimky prípustnosti, u nepravej retroaktivity platí naopak zásada všeobecnej prípustnosti,
u ktorej existujú výnimky jej neprípustnosti.

23. Pokiaľ ide o otázku nároku veriteľa na úrok z poskytnutého úveru za čas po jeho zosplatnení, odvolací
súd opierajúc sa o už konštantnú judikatúru vyšších súdov, od ktorej nebol dôvod sa odkloniť, sa stotožnil
s názorom súdu prvej inštancie, že úroky z úveru prináležia veriteľovi len za čas do splatnosti dlhu
a následne sa dlžník dostáva do omeškania a je povinný platiť úroky z omeškania. Na zdôraznenie
správnosti uvedeného záveru v tomto odseku odvolací súd dopĺňa, že závery Najvyššieho súdu SR
obsiahnuté v rozhodnutí R 59/1998 (sp. zn. 4Cbo/143/98 <.), na ktoré správne poukázal aj súd prvej
inštancie v odseku 29 napadnutého rozsudku, boli prijaté i v potvrdzujúcom rozhodnutí Krajského súdu
Prešov č. k. 29C/131/2011 <.-127 z 23.11.2011, ktoré úsudky súdov napokon akceptoval i Ústavný
súd SR vo veci sp. zn. IV. ÚS 476/2012 <. z 18.9.2012. K záveru súdov, že „...pokiaľ veriteľ pristúpi k
tomu, že považuje celý dlh za splatný (tzv. zosplatnenie úveru), potom nastupuje režim platenia úrokov
z omeškania a nie úrokov z úveru“, Ústavný súd SR nezistil existenciu takých skutočností, ktoré by
nasvedčovali tomu, že by namietané rozhodnutie krajského súdu bolo možné považovať za svojvoľné
alebo zjavne neodôvodnené, keď krajský súd sa stotožnil s podrobne odôvodneným právnym názorom



okresného súdu, jasne, zrozumiteľne a presvedčivo objasnil rozdiel, resp. vzťah medzi úrokmi z úveru
a úrokmi z omeškania ako aj otázku, prečo zmluvný úrok patrí sťažovateľke iba do splatnosti dlhu.

24. K odvolacej argumentácii žalobcu sa žiada dodať i to, že vyššie uvedený záver nie je v rozpore
ani so znením § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka <., podľa ktorého od doby poskytnutia peňažných
prostriedkov je dlžník povinný platiť z nich úroky v dojednanej výške, inak v najvyššej prípustnej výške
ustanovenej zákonom alebo na základe zákona, keďže právoplatnou časťou preskúmavaného rozsudku
žalobcovi bol priznaný nárok na vrátenie dlžnej sumy i s úrokmi (avšak za čas do zosplatnenia úveru).
Znenie § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka <. nezakotvuje, že po zosplatnení úveru vzniká nárok na
zaplatenie úrokov z úveru i za čas po tomto zosplatnení.

25. Je možné ešte dodať, že pri poskytnutí úveru si zmluvné strany dojednávajú ako úroky, tak i
lehotu na vrátenie poskytnutých finančných prostriedkov. Zákon teda umožňuje veriteľovi na určitú dobu
(do splatnosti) podľa jeho predstav poskytnúť úver a vypýtať si za to dohodnuté úroky. Od začiatku
prirodzene sledujú úroky dohodnutú dobu poskytnutia finančných prostriedkov, ktorej koniec završuje
tzv. splatnosť úveru. Zo zákonom stanovených dôvodov (napr. nesplácanie úveru) má veriteľ právo
splatnosť skrátiť, tu i využitím práva odstúpiť od úverovej zmluvy. Pričom niet zákonného kogentného
pravidla, podľa ktorého by dlžník mal povinnosť zo zákona platiť po ukončení zmluvného úverového
vzťahu úroky popri úrokoch z omeškania. Ak úver nie je po ukončení zmluvy (po splatnosti) splatený,
zákon priznáva veriteľovi za zadržiavanie jeho finančných prostriedkov sankcie či už zákonné (úroky z
omeškania s kogentne stanoveným limitom) alebo zmluvné (napr. zmluvná pokuta).

26. Odvolací súd v súvislosti so zamietnutím žaloby v časti poplatkov v celkovej výške 39,28 Eur
zdôrazňuje, že bez ohľadu na argumentáciu ich nepriznania súdom prvej inštancie, tieto okrem potreby
existencie ich nárokovateľnosti, musia byť preukázané. Odvolací súd poukazuje na samotnú žalobu
v tejto veci zo dňa 26.7.2017, v ktorej žalobca (jeho právny predchodca) poukazuje na poplatky vo
výške 39,28 Eur, pričom na účel preukázania tvrdeného nároku poukázal na listinu „aktuálny stav úveru“
zo dňa 7.6.2017, ktorý má nárok na uvedené preukázať. Na jednej strane bolo možné prihliadnuť na
tvrdený stav predčasnej splatnosti, ktorá bola realizovaná prostredníctvom výzvy a ktorou sa zosplatnil
úver, na druhej strane je potrebné uviesť, že ak sú uplatňované nároky voči spotrebiteľovi a tieto
spočívajú v odoslaní upomienok spotrebiteľovi, je ich treba preukázať. Keďže žalobca preukazoval
doručovanie upomienok výlučne s poukazom na vyššie uvedenú (internú) listinu, s tým, že ako listinný
doklad predložil len jedno upozornenie zo dňa 24.6.2014, ktoré bolo zrejme dané na prepravu podľa
podacieho hárku dňa 25.6.2014 a jednu doručenku podpísanú žalovaným dňa 16.7.2014, z ktorej ale
nesporne bez akýchkoľvek pochybností nebolo možné vyvodiť aká listina bola žalovanému doručená,
keďže z predloženej doručenky nevyplývajú žiadne identifikačné údaje o doručovanej zásielke, žalobca
nepreukázal vznik nároku na poplatky.

27. Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.

28. Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a
v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne
o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

29. Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky, ak súd koná vo veci uplatnenia práva osoby
určenej v čl. 46 ods. 1 ústavy inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje ústavou
zaručené právo na súdnu ochranu (I. ÚS 4/1994 <.).

30. Vady konania vymedzené v § 389 ods. 1 písm. a) až d) CSP sú porušením základného práva strany
sporu na spravodlivý proces, toto právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky
okrem zákonov aj cit. čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz
Torija c/a Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko vo veci E.R.T.
c/ a Španielsko z roku 1993, sťažnosť č. 18390/91) a Ústavného súdu Slovenskej republiky (nález sp.
zn. I. ÚS 226/03 <.), treba za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie považovať aj nedostatok
riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia.



31. Podľa § 220 ods. 2 CSP <., v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké
skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril
žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné
skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré
dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté
dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Podľa odseku 3, ak sa súd odkloní od ustálenej rozhodovacej
praxe, odôvodnenie rozsudku obsahuje aj dôkladné odôvodnenie tohto odklonu.

32. Odôvodnenie rozsudku súdu a primerane i uznesenia (§ 234 ods. 2 CSP <.) musí mať náležitosti
uvedené v § 220 ods. 2 CSP. <. Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými
rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený
nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti, ale tiež
s poukazom na ním prijaté právne závery. V odôvodnení rozhodnutia musí súd spôsobom logicky
kompaktným a bez rozporov a vnútorných protirečení vysvetliť, k akým skutkovým zisteniam dospel,
ktorú právnu normu a z akých dôvodov aplikoval a ako ju interpretoval. Účelom odôvodnenia je
logicky, vnútorne kompaktne a neprotirečivo vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Ak
rozhodnutie súdu neobsahuje náležitosti uvedené v § 220 ods. 2 CSP <., je nepreskúmateľné. Pretože
povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva strany na dostatočné a presvedčivé
odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vyporiada i so špecifickými námietkami strany;
porušením uvedeného práva strany a povinnosti súdu sa strane sporu (okrem upretia práva dozvedieť
sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo aj právne
argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky i s jeho dôvodmi) v rámci využitia prípadne
riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov.

33. Podľa odvolacieho súdu v danom prípade neobstojí námietka žalobcu, že postupom okresného súdu
bolo porušené jeho základné právo ako strany sporu na spravodlivý proces tým, že napadnutý rozsudok
je nepreskúmateľný, keďže tento neobsahuje zákonné ustanovenie na základe, ktorého prvoinštančný
súd uzavrel, že mu nepriznal úrok z úveru po zosplatnené. Zo strany súdu prvej inštancie nedošlo
k nesprávnemu procesnému postupu a to k absencii riadneho odôvodnenia rozhodnutia v súlade so
zákonnými požiadavkami (§ 220 ods. 2 CSP <.) vo vzťahu k odôvodneniu zamietnutia úroku z úveru
po splatnosti uvedeného v odseku 33, 34 a vo vzťahu k namietaniu nepriznania poplatkov v odseku
35 napadnutého rozsudku. Zároveň podľa odvolacieho súdu teda nedošlo ani k znemožneniu stranám
realizovať ich procesné právo na vysvetlenie dôvodov rozhodnutia v takej miere, že by došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces, keď rozhodnutie okresný súd fakticky v relevantných záveroch riadne
právne aj vecne odôvodnil, keď konkrétne zákonné ustanovenia aj súd prvej inštancie riadne citoval
v odsekoch 10 až 30 napadnutého rozsudku. Pričom na podporu svojho právneho záveru súd prvej
inštancie správne uviedol rozhodnutie NS SR sp. zn. 4Obo 143/98 <..

34. Žalobca vo svojom odvolaní tak neuplatnil opodstatnene dôvod na odvolanie podľa ustanovenia §
365 ods. 1 písm. b), h) Civilného sporového poriadku.

35. Žalobca v podanom odvolaní namietal, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) Civilného sporového poriadku). V súvislosti s uvedenou
námietkou treba uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení
vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu
právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny
právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil
nesprávne právne závery. Treba uviesť, že nesprávne právne posúdenie veci (omyl súdu pri aplikácii
práva na zistený skutkový stav) je síce relevantným odvolacím dôvodom, ale v danom prípade táto
námietka nie je opodstatnená, pretože súd prvej inštancie jasne a dostatočne vysvetlil právne dôvody,
pre ktoré žalobe v časti vyhovel. Pokiaľ žalobca zotrváva na právnych názoroch, ktoré sú odlišné
(iné) od právneho posúdenia veci konajúcim súdom, polemika o nesprávnosti súdom prvej inštancie
vyslovených právnych záverov pre nezohľadnenie právnej argumentácie strany sporu, sama o sebe nie
je presvedčivou bázou pre tvrdenie o nelogickosti rozsudku súdu prvej inštancie.



36. Obsah práva na spravodlivý proces je pomerne široký (§ 365 ods. 1 písm. b) Civilného sporového
poriadku) a niektoré čiastkové práva, tvoriace právo na spravodlivý proces, zákon normuje ako
samostatné odvolacie dôvody. O naplnenie tohto odvolacieho dôvodu, však pôjde vtedy, ak nesprávny
procesný postup súdu, znemožňujúci realizáciu práva strany sporu, dosiahne určitú intenzitu, ktorá
odôvodní záver o tom, že celé konanie sa nejaví ako spravodlivé. Avšak ani k naplneniu tohto
odvolacieho dôvodu podľa záveru odvolacieho súdu nedošlo.

37. Žalobca vo svojom odvolací ďalej poukázal za odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. a), d), e),
f), g) Civilného sporového poriadku, avšak tieto iba odcitoval v ich zákonnom znení bez toho, aby ich
podporil konkrétnou odvolacou argumentáciou, čím odvolaciemu súdu znemožnil posúdiť rozhodnutie
v napadnutom rozsahu aj s ohľadom na tieto odvolacie dôvody. I podľa už konštantnej judikatúry tak
národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový
a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných jeho
stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku
účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné
argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II. ÚS 251/04 <., III. ÚS 209/04
<. a podobne).

38. Vzhľadom na doposiaľ uvedené potom odvolací súd s použitím § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil
rozsudok súdu prvej inštancie v celej napadnutej zamietajúcej časti a to po vyčerpaní odvolacích
argumentov vo vzťahu k nároku žalobcu na úrok z úveru po jeho splatnosti a na poplatky, iným sa
nezaoberal, pretože predmetom prieskumu žalobca urobil len rozhodnutie o uvedených nárokoch,
i keď formálne napadol celú zamietajúcu časť prvoinštančného rozsudku, len ktorou odvolacou
argumentáciou je odvolací súd viazaný, vrátane vecne správneho závislého výroku o náhrade trov
konania, samostatnými odvolacími dôvodmi tiež nenapadnutého.

39. V odvolacom konaní fakticky plne úspešnému žalovanému vznikol zásadne nárok na náhradu trov
odvolacieho konania (v zmysle § 255 ods. 1, § 256 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 396 ods. 1 CSP),
o ktorom v zmysle § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP musí aj bez návrhu rozhodnúť
odvolací súd, keďže týmto rozhodnutím sa predmetné konanie končí. O výške náhrady trov konania v
takom prípade v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia,
ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

40. Z obsahu spisu vyplýva, že v danom prípade bol žalovaný v odvolacom konaní pasívny, nevykonal
žiaden procesný úkon, náhradu trov konania si neuplatnil, ani nevyčíslil a podľa obsahu spisu mu ani
žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli.

41. Civilný sporový poriadok výslovne nerieši situáciu ak strana, ktorá na základe procesných ustanovení
má nárok na náhradu trov konania, o náhradu trov zjavne neprejavila záujem, naviac podľa obsahu
spisu jej v odvolacom konaní ani žiadne nevznikli. Na daný prípad nie sú k dispozícii ani analogicky
použiteľné ustanovenia Civilného sporového poriadku alebo iného zákona (analogia legis alebo iuris).

42. Odvolací súd preto s použitím Základných princípov čl. 4 ods. 2 CSP aplikoval na rozhodnutie o
nároku na náhradu trov konania princíp racionálneho zákonodarcu a o náhrade trov konania žalovanej
rozhodol podľa fiktívnej normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom. Vychádzal pritom z
pomyselnej normy, že ak si strana náhradu trov konania neuplatní, ani jej podľa obsahu spisu v konaní
žiadne nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov CSP zakotvujúcim procesnú ekonómiu
rozhodnúť priamo tak, že sa jej nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. Rozhodovanie
postupom najskôr podľa § 262 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku strane na náhradu
trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške náhrady trov konania, za situácie, keď oprávnenej
strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore so zásadou
hospodárnosti civilného súdneho sporu.

43. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.



Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).



Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).