Uznesenie Krajského súdu Košice sp. zn. 4Cob/245/2010 z 18. 12. 2011 Citácia: uznesenie Krajského súdu Košice z 18. decembra 2011, sp. zn. 4Cob/245/2010, ECLI:SK:KSKE:2011:7209209556.1 Krajský súd Košice | 4Cob/245/2010 | ECLI:SK:KSKE:2011:7209209556.1 | 2011-12-18 | Uznesenie Oblasť práva: Obchodné právo – Bezdôvodné obohatenie Citované ustanovenia: § 221 ods. 1 písm. f) OSP, § 221 ods. 1 písm. h) OSP, § 224 OSP, § 221 ods. 2 OSP, § 120 ods. 3 OSP, § 226 OSP, § 269 ods. 2 OSP, § 120 ods. 1 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/ba77acad-04a0-4fd3-9432-7c121b012c15 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2011:7209209556.1 Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 4Cob/245/2010
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7209209556
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 12. 2011
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zdenka Kohútová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2011:7209209556.1

Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v právnej veci žalobcu: G. E., nar. X.X.XXXX, J. U. XXX/X, O. D., zastúpeného
JUDr. Martinom Cibuľom, advokátom, Hollého 4456/1, Liptovský Mikuláš proti žalovanému: L. U. s.r.o.,
P. XX, U., IČO: XX XXX XXX, zastúpeného JUDr. Jánom Gelenekym, B. Nemcovej 24, Košice o
zaplatenie 1.394,14 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Košice II
č.k. 34Cb/70/2009-63 zo dňa 9.9.2010 takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok a vec vracia súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol žalobu a žalovanému priznal náhradu trov konania
vo výške 83,50 eur, ktorú žalobcovi uložil zaplatiť žalovanému do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

Súd prvého stupňa toto rozhodnutie odôvodnil tým, že predmetom konania je žalobcom uplatnený
peňažný nárok vo výške 1 394,14 eur s príslušenstvom a to titulom nedôvodne krátenej časti zmluvnej
odmeny vyplývajúcej z písomne uzatvorenej Štatutárnej hráčskej zmluvy zo dňa 15.7.2006, ktorej
neoddeliteľnou súčasťou je Disciplinárny poriadok L. U. s.r.o., ako aj Prémiový poriadok L. U. s.r.o., v
zmysle ktorej bol žalovaný povinný platiť žalobcovi dohodnutú mesačnú odmenu vo výške 140 000,00 Sk
mesačne, t.j. 4.647,15 eur. Žalobca zdôraznil, že žiadne ustanovenie tejto hráčskej zmluvy neumožňuje
žalovanému krátiť dohodnutú základnú mesačnú odmenu, pretože tento nárok je koncipovaný ako
nárok zo strany klubu v zásade nedotknuteľný, ktorý je postihnuteľný iba výnimočne, len v zmluve
predpokladanom prípade. Vzhľadom na to, že zmluvou predpokladaný prípad (viď čl. II. bod 9 zmluvy)
nenastal, žalovaný neoprávnene, bezdôvodne a bez opory v zmluve krátil žalobcovi časť základnej
mesačnej odmeny za mesiac marec vo výške 1 394,14 eur. Napriek tomu, že jediným oprávneným
postihom voči žalobcovi je nevyplatenie zmluvne dohodnutých prémií (za víťazné zápasy alebo
umiestnenie klubu), žalovaný postihol žalobcov nárok na dohodnutú mesačnú odmenu, pričom aj z
faktúry č. XXXX/XXXX je nepochybne zrejmé, že krátenie základnej mesačnej odmeny je odôvodnené
podľa Prémiového poriadku, teda podľa Dodatku č. 2 k zmluve, ktorý sa týka prémií za víťazné zápasy
a umiestnenia mužstva v tabuľke.

Prvostupňový súd konštatoval, že po vydaní platobného rozkazu podal žalovaný v zákonnej lehote
odpor, v ktorom potvrdil, že Štatutárna hráčska zmluva, ktorú účastníci konania uzatvorili dňa 15.7.2006
obsahuje ako neoddeliteľnú súčasť zmluvy Disciplinárny poriadok L. U. s.r.o., ako aj Prémiový poriadok
L. U. s.r.o. (čl. IX ods. 11). Na základe uvedenej Štatutárnej hráčskej zmluvy, ako aj dodatku k nej zo
dňa 20.8.2006 bola žalobcovi vyplácaná pravidelne základná mesačná odmena, ako aj prémie. Uviedol
tiež, že v Štatutárnej hráčskej zmluve bolo okrem iného možnosť krátiť mesačnú odmenu na základe
disciplinárneho poriadku. Správna rada L. U. dňa 16.4.2007 na svojom zasadnutí prijala uznesenie, v
ktorom sa rozhodla krátiť základnú mesačnú odmenu pre hráčov A mužstva za mesiac marec 2007 vo
výške 30%, čo v prípade žalobcu predstavuje sumu 1.394,14 eur. Krátenie základnej odmeny podľa jeho
názoru bolo teda v súlade s čl. VII ods. 2 Štatutárnej hráčskej zmluvy a Disciplinárneho poriadku ods. 3



písm. b/ - nerešpektovanie príkazov vedenia klubu a to nesplnenie cieľa postupu do finále v súťažnom
ročníku 2006 - 2007.

V ďalšom súd poukázal na výpoveď svedka G.. G. J., ktorý uviedol, že cieľom klubu v sezóne bol
jednoznačne postup do finále hokejovej ligy, pričom po veľmi vydarenej sezóne, keď základnú časť
vyhrali o 17 bodov, nedokázali postúpiť v semifinále cez I. X.. Skončením sezóny došlo k vyhodnoteniu
celej sezóny z pohľadu výkonnosti mužstva a ako tréner, ako aj vedenie klubu neboli spokojní, avšak
nespomínal si na to, či by bol dal pokyn na krátenie základných platov, ale nevylúčil tú skutočnosť, že
jeho hodnotenie výkonnosti mužstva mohlo mať vplyv na rozhodnutie správnej rady o krátení základnej
mesačnej odmeny.

Prvostupňový súd citujúc ustanovenie § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka uzavrel, že zo zmluvného
vzťahu medzi účastníkmi konania na základe písomne uzatvorenej Štatutárnej hráčskej zmluvy zo dňa
15.7.2006 a jej Dodatkov č. 1, Disciplinárny poriadok L. U. s.r.o. a Prémiový poriadok L. U. s.r.o., ktoré sú
neoddeliteľnou súčasťou zmluvy jednoznačne vyplýva záväzok žalobcu (správne má znieť žalovaného)
pri splnení všetkých podmienok tejto zmluvy vyplatiť žalobcovi základnú mesačnú odmenu vo výške 140
000,00 Sk.

Uviedol tiež, že z ustanovení Disciplinárneho poriadku L. U. s.r.o. bod 3 písm. b/ vyplýva možnosť krátiť
základnú mesačnú odmenu za nerešpektovanie príkazov vedenia klubu až do výšky 35% základnej
mesačnej odmeny, čo predstavuje najvyššiu možnú hranicu pokuty. Podľa bodu 4. Disciplinárneho
poriadku veta posledná o tom, či v akej výške bude pokuta uvedená, rozhoduje tréner a vedenie klubu.

Prvostupňový súd s poukazom na vyššie uvedené a citujúc aj jednotlivé články zmluvy, vychádzajúc z
výsluchu žalobcu, ako aj z písomných stanovísk účastníkov konania, z výpovede svedka a predložených
listinných dôkazov mal za preukázané, že klub oprávnene krátil základnú mesačnú odmenu celému
kádru hokejového prvoligového klubu, teda aj žalobcovi, a preto žalobu ako nedôvodnú zamietol.

O trovách konania súd prvého stupňa rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a priznal žalovanému, ktorý bol
v konaní úspešný účelné trovy, ktoré predstavujú zaplatený súdny poplatok za odpor vo výške 83,50 eur.

Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Žiadal napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť
súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, alternatívne žiadal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa
zmeniť, žalobe vyhovieť a priznať žalobcovi náhradu trov konania.

Zastával názor, že prvostupňový súd nesprávne právne posúdil predmetnú vec, nenáležite zistil skutkový
stav veci, pričom rozsudok nemá oporu vo vykonanom dokazovaní a navyše prvostupňové konanie má
tzv. inú vadu, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. V odvolaní opakovane zdôraznil,
že žiadne ustanovenie zmluvy neumožňovalo žalovanému bezdôvodne a svojvoľne krátiť dohodnutú
odmenu, keďže nárok na odmenu bol postihnuteľný iba výnimočne, a to len v zmluve predpokladanom
prípade (viď čl. II. ods. 9 zmluvy), tento však nenastal a žalovaný preto neoprávnene, bezdôvodne
a bez opory v zmluve krátil žalobcovi časť odmeny za rozhodné obdobie vo výške 1 394,14 eur. Ak
prvostupňový súd založil svoje zamietavé rozhodnutie na tom, že žalobca si ako člen kádra hokejového
klubu L. U. neplnil svoje zmluvné povinnosti vyplývajúce mu zo zmluvy a jej dodatkov, pričom obmedzil sa
na toto konštatovanie bez toho, aby bližšie konkretizoval, akú zmluvnú povinnosť žalobca presne porušil
a ak konštatoval, že na základe porušenia zmluvy predložil prezident klubu M.. J. a viceprezidentka
D.. E. na zasadnutí správnej rady konanom dňa 16.4.2007 návrh krátiť mesačnú odmenu za rozhodné
obdobie u všetkých hráčov o 30% za nesplnenie cieľa - postup do finále v súťažnom ročníku 2006-2007,
zdôraznil, že takáto povinnosť pre žalobcu z obsahu zmluvy a jej dodatkov nevyplývala a takáto
povinnosť - postup do finále hokejovej extraligy medzi zmluvnými stranami podľa zmluvy dojednaná
nebola. Uviedol tiež, že podľa čl. III. písm. B zmluvy ani v zmysle iných ustanovení zmluvy nie je
daná podmienenosť vyplatenia odmeny na splnenie športového cieľa, a to postupu do finále hokejovej
extraligy. Kolektívny športový neúspech totiž nemôže byť na ujmu jednotlivcovi, ktorý nezávisle na svojej
vôli nemôže a ani nedokáže ovplyvniť konanie druhých. Navyše, žalovaný v priebehu konania nikdy ani
netvrdil, že by žalobca porušil nejakú povinnosť ustanovenú zmluvou alebo dodatkom k nej. V priebehu
dokazovania nebolo ani preukázané, že by žalobca konal ináč v rozpore so zmluvou, ktoré konanie by
azda odôvodňovalo krátenie časti odmeny, a preto odvolateľovi nebolo jasné, z akých skutkových zistení



prvostupňový súd vychádzal, keď konštatoval, že žalobca si ako člen kádra žalovaného neplnil svoje
povinnosti vyplývajúce zo zmluvy a jej dodatkov.

Ak sa žalovaný v odpore proti platobnému rozkazu, ako aj v priebehu konania bránil tým, že krátenie
bolo v súlade s čl. VII. ods. 2 zmluvy a v súlade s Disciplinárnym poriadkom bod 3 písm. b/ uviedol,
že obsahom citovaného článku sú dojednania zmluvných strán týkajúce sa zmluvných pokút za drobné
porušenie disciplíny, resp. chovania, ktoré je v rozpore s normami chovania a jednania hráča, ktoré
sú bližšie špecifikované v Disciplinárnom poriadku. Tento v bode 3 písm. b/ upravuje možnosť trénera
alebo vedenia klubu uložiť zmluvnú pokutu hráčovi v prípade, ak nebude rešpektovať príkazy klubu. V
nadväznosti na to uviedol, že žalobcovi zo strany žalovaného nijakým spôsobom (ani ústne ani písomne,
ani ináč) nebol adresovaný príkaz postúpiť do finále hokejovej extraligy v ročníku 2006-2007, takýto
príkaz zmluva neobsahuje, a preto prvostupňový súd takouto nesprávnou interpretáciou zmluvy bez
opory vo vykonanom dokazovaní, sám stanovil žalobcovi povinnosť, ktorá zo zmluvného vzťahu so
žalovaným vôbec nevyplývala. Ak prvostupňový súd citoval bod 3 písm. b/ Disciplinárneho poriadku, v
zmysle ktorého vyplýva možnosť krátiť odmenu za nerešpektovanie príkazov vedenia klubu až do výšky
35% základnej mesačnej odmeny, čo predstavuje najvyššiu možnú hranicu pokuty, uviedol, že v konaní
pred prvostupňový súdom nebolo zistené žiadne porušenie záväzku zo zmluvy zo strany žalobcu, ani
žiadne (drobné alebo závažnejšie) porušenie disciplíny, ktoré by odôvodňovalo krátenie časti odmeny,
prípadne uloženie pokuty v tej istej výške. Zdôraznil, že v súťažnom roku 2006 - 2007 bol žalobca druhým
najproduktívnejším hráčom žalovaného vo vyraďovacej časti hokejkovej extraligy a po skončení ročníka
2006/2007 ďalej pokračoval v službách žalovaného. Navyše, Disciplinárny poriadok pod bodom 3
písm. b/ upravuje oprávnenie trénera alebo správne rady postihnúť nerešpektovanie príkazov zmluvnou
pokutou. Zmluvná pokuta je zabezpečovací inštitút, ktorý slúži za zabezpečenie záväzku, pričom na
jej uplatnenie sa vyžaduje prejav vôle oprávneného smerujúci k postihnutiu povinného za porušenie
povinnosti zabezpečenej zmluvnou pokutou. Takýto prejav vôle však žalovaný voči žalobcovi počas celej
doby trvania ich zmluvného vzťahu neurobil, žiadne porušenie povinnosti žalobcovi nevytýkal a právo
sankcionovať žalobcu zmluvnou pokutou postihujúcou jeho odmenu nevyužil.

Odvolateľ namietal aj nesprávne zistený skutkový stav vec v tom smere, že sa riadne nezaoberal faktúrou
č. XXXX/XXXX zo dňa 2.4.2007 a jej podstatným náležitosťami. Dotknutá faktúra bola žalovaným
vystavená dňa 2.4.2007, splatná bola dňa 15.4.2007 a krátená odmena bola žalobcovi uhradená dňa
14.4.2007. Ku dňu krátenia časti odmeny patriacej žalobcovi o 30% došlo teda pred samotným konaním
zasadnutia správnej rady (dňa 16.4.2007), na ktorom ešte len mal byť prednesený návrh týkajúci sa
krátenia odmeny o 30%. Správna rada je pritom okrem trénera jediným kompetentným orgánom, v
ktorého právomoci je rozhodovanie a odsúhlasenie krátenia odmeny. Žalovaný tak neoprávnene a
bezdôvodne rozhodoval o krátení odmeny patriacej žalobcovi o 30% skôr ako sa súhlasne v tomto
smere vyjadrila správna rada, ktorá bola jediným kompetentným orgánom oprávneným rozhodnúť o
krátení odmeny patriacej žalobcovi. Žalovaný teda rozhodol bez toho, aby v čase rozhodnutia o krátení
existovalo rozhodnutie príslušného kompetentného orgánu.

V ďalšom žalovaný poukázal na obsah čl. II ods. 9 zmluvy , z ktorého vyplýva, že jedine tréner má
právo krátiť odmenu žalobcovi a to za presne vymedzených podmienok, výlučne v prípade neplnenia
si povinností taxatívne vymedzených v uvedenom ustanovení. Medzi vymedzenými povinnosťami však
absentuje taká, ktorá by žalobcovi stanovila zodpovednosť za umiestnenie mužstva na určitom mieste
tabuľky a nenachádza sa ani taká, ktorá by žalobcovi ukladala povinnosť splniť príkaz, ktorého splnenie
nie je závislé výlučne na vôli žalobcu. Zdôraznil, že svedok G.. J. jednoznačne vyjadril, že so žalobcom
nemal žiadne problémy, že svoje právo krátiť odmenu voči žalobcovi nevyužil, pričom o krátení sa
dozvedel až na zasadnutí správnej rady konanom dňa 16.4.2007. Na rozdiel od trénera, ktorý mal
podľa zmluvy (čl. II. ods. 9 zmluvy) priamu kompetenciu krátiť základnú mesačnú odmenu žalobcovi,
správna rada toto oprávnenie explicitne podľa zmluvy nemala. Správna rada mala podľa Disciplinárneho
poriadku „iba“ právo udeliť pokutu. Žalobcovi však pokutu neudelila a v rámci dokazovania žalovaný
pred prvostupňový súdom netvrdil a ani nepreukázal skutočnosť, že sankcionoval pokutou žalobcu za
neplnenie jeho zmluvných povinností alebo nesplnenie príkazu. Navyše záver súdu o oprávnenosti
krátenia časti odmeny patriacej žalobcovi je založený na nesprávnom vyhodnotení výpovede svedka
G.. J., ktorý sa vyjadril na pojednávaní tak, že jeho hodnotenie výkonnosti mužstva mohlo mať vplyv na
rozhodnutí správnej rady. Závery prvostupňového súdu o oprávnenosti krátenia odmeny založené na
hypotéze (slovne vyjadrenej v spojení „mohlo mať vplyv“) sú v rozpore s povinnosťou súdu úplne zistiť
skutkový stav veci v rozpore s normatívnou požiadavkou zákonnosti rozhodnutí a tiež v rozpore s právom



každého na spravodlivý proces vyjadrený v čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd.

Odvolateľ poukázal aj na to, že ak žalovaný navrhol ako svedka vypočuť Ing. X. J., ktorý bol v
rozhodnom období prezidentom správnej rady a to na zistenie rozhodujúcich skutočností týkajúcich
sa krátenia odmeny, avšak prvostupňový súd napriek tomu výsluch svedka nevykonal a v odôvodnení
napadnutého rozsudku sa s nevykonaním navrhnutého dôkazu nijako nevysporiadal a neuviedol,
prečo navrhnutý dôkaz nevykonal, takýmto postupom prvostupňový súd zaťažil konanie závažnou
procesnou vadou, ktorá má za následok nesprávne a nezákonné rozhodnutie vo veci a tiež porušenie
práva účastníkov konania na spravodlivý proces. V nadväznosti na vyššie uvedené žalobca zastával
názor, že prvostupňový súd zo zisteného skutkového stavu vyvodil nesprávne právne závery, keď jeho
skutkové zistenia nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, navyše, právny záver o dôvodnosti krátenia
odmeny patriacej žalobcovi prvostupňový súd odôvodnil jednou vetou, keď konštatoval, že súd mal
za preukázané, že klub oprávnene krátil odmenu žalobcovi, a preto žalobu ako nedôvodnú zamietol.
Uvedený právny záver vyslovil prvostupňový súd bez toho, aby sa náležite vysporiadal s predloženými
listinnými dôkazmi, aby vzal do úvahy podstatné listinné dôkazy (najmä zmluvu a faktúru), ktoré mohli
mať vplyv na spravodlivé posúdenie skutkového stavu a v neposlednom rade bez toho, aby uviedol,
ktoré konkrétne skutočnosti zistené z výsluchu žalobcu a vyjadrenia jeho právneho zástupcu odôvodnil
záver súdu o dôvodnosti krátenia časti odmeny patriacej podľa zmluvy žalobcovi. Záverom žalobca
citujúc z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, ako aj ústavný nález SR zastával názor, že odôvodnenie
napadnutého rozsudku je absolútne stručné, nepresvedčivé a nemá oporu vo vykonanom dokazovaní,
že právny názor prvostupňového súdu je vyjadrený v dvoch krátkych odsekoch odôvodenia rozsudku
a postráda právne, presvedčivé a vyvážené argumenty odôvodňujúce zamietnutie nároku žalobcu a je
teda v rozpore s požiadavkou preskúmateľnosti a presvedčivosti súdnych rozhodnutí, v dôsledku čoho je
teda konanie pred prvostupňovým súdom postihnuté tzv. inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci.

Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril, odvolanie mu bolo doručené 3.11.2010.

Odvolací súd prejednal odvolanie žalobcu v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 212 ods. 1, 3 O.s.p. bez
nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., pretože nejde o odvolanie proti takému rozhodnutiu
podľa § 214 ods. 1 O.s.p., na prejednanie ktorého je potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie a dospel
k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné.

Podľa § 120 ods. 1 O.s.p. účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd
rozhodne, ktorý z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ktoré
navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.

Podľa § 120 ods. 3 O.s.p., ak nejde o veci uvedené v § 120 ods. 2 O.s.p. súd si môže osvojiť skutkové
zistenia založené na zhodnom tvrdení účastníkov konania.

Z citovaného ust. § 120 ods. 1 O.s.p. vyplýva, že súd pri vykonávaní dokazovania o tvrdeniach účastníkov
posúdi, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná a ktoré nie a rozhodne, či je potrebné pre zistenie
skutkového stavu vykonať aj ďalšie dôkazy, aj keď ich nenavrhli účastníci konania.

Podľa citovaného ust. § 120 ods. 3 O.s.p. nie je potrebné vykonať dokazovanie na tie skutkové
okolnosti, z ktorých sú tvrdenia účastníkov zhodné. Dokazovanie je potrebné vykonať iba pri
rozdielnych skutkových tvrdeniach účastníkov konania na okolnosti rozhodujúce pre skutkové posúdenie
prejednávanej veci.

Súd prvého stupňa sa pri dokazovaní v prejednávanej veci neriadil dôsledne týmito citovanými
zákonnými procesnými ustanoveniami. Medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že v zmysle ust. § 269
ods. 2 Obchodného zákonníka uzatvorili Štatutárnu hráčsku zmluvu dňa 15.7.2006 (jej neoddeliteľnou
súčasťou je aj Disciplinárny poriadok L. U. s.r.o., ako aj Prémiový poriadok L. U. s.r.o.), predmetom ktorej
bol záväzok žalobcu vykonávať svoju športovú činnosť v prospech žalovaného a záväzok žalovaného
platiť žalobcovi dohodnutú základnú mesačnú odmenu (čl. III. písm. B/, čl. III. písm. A/ ods. 1, čl. II.
ods. 1 citovanej zmluvy). Spornou bola skutočnosť, či žalobca ako člen kádra hokejového klubu L. U.
porušil svoje zmluvné povinnosti vyplývajúce mu zo zmluvy a jej dodatkov a v nadväznosti na to, či došlo



dôvodne, prípadne neoprávnene a bez opory v zmluve ku kráteniu časti odmeny žalobcovi za rozhodné
obdobie vo výške 1 394,14 eur. Napriek tomu, že stanoviská účastníkov konania k spornej skutočnosti
boli rozporné, v odôvodení napadnutého rozsudku sa súd prvého stupňa s nimi nevysporiadal, keď len
konštatoval, že klub oprávnene krátil základnú mesačnú odmenu celému kádru hokejovému klubu, a
preto žalobu ako nedôvodnú zamietol a v tomto smere ani nevykonal žiadne dokazovanie.

Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáha a z
akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne
a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal
a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec
právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

V prejednávanej veci prvostupňový súd vykonal dokazovanie výsluchom žalobcu, ako aj oboznámením
písomných stanovísk účastníkov konania vrátane predložených listinných dôkazov, ako aj výsluchom
svedka a aj keď v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že zistil skutkový stav, tento rozsudok trpí
nedostatkom dôvodov a je vlastne nepreskúmateľný, pretože okresný súd v ňom neuvádza, ktoré právne
skutočnosti rozhodujúce pre posúdenie veci mal z tohto dokazovania za preukázané a ktoré nie, akými
úvahami sa pri hodnotení dôkazov (a ktorých) riadil. Okresný súd sa v konečnom dôsledku obmedzil
len na citovanie zákonného ustanovenia § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka a ustanovení jednotlivých
článkov zmluvy a teda odôvodnenie postráda akékoľvek vyhodnotenie dôkazov. Z uvedených dôvodov
tak nie je zrejmé, a teda ani preskúmateľné, z čoho vyvodil právny záver, že nárok nie je dôvodný, pokiaľ
v odôvodnení napadnutého rozhodnutia vôbec nekonkretizoval, akú zmluvnú povinnosť žalobca presne
porušil.

V nadväznosti na vyššie uvedené je potrebné dať za pravdu odvolateľovi, že závery súdu prvého
stupňa o oprávnenosti krátenia časti odmeny patriacej žalobcovi založené len na tvrdení žalovaného,
t.j. že porušenie zmluvnej povinnosti zo strany žalobcu, ktoré bolo dôvodom na krátenie odmeny, malo
spočívať v nesplnení cieľa, t.j. v tom, že žalovaný nepostúpil v súťažnom ročníku 2006/2007 do finále
hokejovej extraligy bez toho, aby sa prvostupňový súd náležite vysporiadal s obsahom predložených
listinných dôkazov (najmä zmluvou), obsah ktorej bol významný pre skutkový, ako aj právny záver veci,
nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní.

Z obsahu spisu vrátane predložených listinných dôkazov je nesporné, že záväzok žalovaného platiť
žalobcovi dohodnutú mesačnú odmenu vyplýva z obsahu predloženej Štatutárnej hráčskej zmluvy a to
za splnenia všetkých podmienok tejto zmluvy. Je tiež nesporné, že za určitých zmluvne dohodnutých
podmienok v zmluve a pre porušenia uvedené v zmluve, má tréner právo krátiť základnú mesačnú
odmenu až do 30% jej výšky za presne vymedzených podmienok, výlučne v prípade neplnenia
si povinností taxatívne vymedzených v citovanom ustanovení. Podstatné príčiny krátenia mesačnej
odmeny sú uvedené aj v Disciplinárnom poriadku klubu. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že
skutočnosť, že by nebol žalobcovi uložený disciplinárny trest neznamená, že mu nemohla byť krátená
odmena pre prípad, ak by porušil hráčsku zmluvu, ktorá odkazuje na Disciplinárny poriadok. Z
vykonaného dokazovania vyplýva, a to predovšetkým aj z výpovede svedka G.. J. (trénera), že so
žalobcom nemal žiadne problémy, že svoje právo krátiť odmenu voči žalobcovi nevyužil a že o krátení sa
dozvedel až po zasadnutí správnej rady konanom dňa 16.4.2007. Z jeho výpovede pred súdom prvého
stupňa tiež vyplýva, že po veľmi vydarenej sezóne, keď základnú časť vyhrali o 17 bodov, v semifinále
„narazili“ na zdatného súpera I. X., s ktorým sériu semifinálových zápasov prehrali a tým účasť v extralige
skončila. Z dokazovania vykonaného pred súdom prvého stupňa taktiež vyplýva, že správna rada, ktorá
podľa disciplinárneho poriadku má právo udeliť pokutu, žalobcu nesankcionovala pokutou za neplnenie
jeho zmluvných povinností, táto skutočnosť nebola žalovaným rozporovaná.

Ak dôvodom krátenia základnej mesačnej odmeny žalobcovi bola len skutočnosť, že žalovaný nepostúpil
do finále hokejovej extraligy v ročníku 2006/2007 je potrebné uviesť, že tento dôvod nemôže byť
dôvodom pre krátenie odmeny a navyše tento dôvod nemôže (a ani nevyplýva) z obsahu predložených
listinných dôkazov. V tomto smere odvolací súd dáva za pravdu odvolateľovi, že kolektívny športový
neúspech nemôže byť na ujmu jednotlivcovi, ktorý nezávisle na svojej vôli nemôže a ani nedokáže
ovplyvniť konanie druhých, ani všetky rozhodujúce faktory vedúce k úspechu v podobe majstrovského
titulu. Nepostúpenie v semifinále do finále nemožno považovať za porušenie disciplíny tak, ako to má na
mysli zmluva vrátane Disciplinárneho poriadku. Je totiž potrebné zdôrazniť, že v športe neprichádza do



úvahy sankcionovanie za nepostúpenie do finále, ale naopak prichádza do úvahy odmeňovanie naviac
za želané a dosiahnuté výsledky, čo čiastočne vyplýva a je obsiahnuté aj v Prémiovom poriadku L. U.
s.r.o.

Keďže z dôvodov napadnutého rozhodnutia nie je zrejmé a tiež ani preskúmateľné, z čoho súd vyvodil
právny záver, že nárok nie je dôvodný, ako aj z dôvodu absencie akéhokoľvek odôvodnenia, vrátane
právneho posúdenia uplatneného a zamietnutého nároku, odvolací súd podľa § 221 ods. 1 písm. f/ a
h/ O.s.p. napadnutý rozsudok zrušil v celom rozsahu a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie
v zmysle ust. § 221 ods. 2 O.s.p.

Úlohou súdu prvého stupňa bude v tomto sporovom konaní predovšetkým ujasniť si čo je predmetom
konania, pretože od toho je závislé, aké skutočnosti bude potrebné dokazovať. V nadväznosti na to
bude potrebné, aby súd doplnil dokazovanie aj výsluchom navrhovaného svedka ku skutočnostiam, aké
povinnosti zo strany žalobcu boli porušené, či ide o porušenie niektorých (a ktorých) ustanovení zmluvy
vrátane Disciplinárneho poriadku. Zároveň bude potrebné vyporiadať sa aj s ostatnými námietkami
žalobcu uvedenými v odvolaní a až po doplnení dokazovania a po právnom posúdení uplatneného
nároku, bude možné vo veci zákonne a spravodlivo rozhodnúť.

Podľa § 226 O.s.p. súd prvého stupňa je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu vysloveným v
tomto zrušujúcom rozhodnutí.

V súlade s ust. § 224 ods. 3 O.s.p. bude povinnosťou súdu prvého stupňa v novom rozhodnutí rozhodnúť
aj o trovách odvolacieho konania.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.