{"guid": "0581a23f-5610-478e-906a-3f536ebce7dc:ea44e948-227d-42e3-8de1-25838ca1a56a", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2014:3608204387.1", "spisova_znacka": "4Co/24/2013", "nazov": "Rozhodnutie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 4Co/24/2013 z 22. 10. 2014", "citacia": "rozhodnutie Krajského súdu Trenčín z 22. októbra 2014, sp. zn. 4Co/24/2013, ECLI:SK:KSTN:2014:3608204387.1", "identifikacne_cislo": "3608204387", "sud": {"guid": "sud_116", "nazov": "Krajský súd Trenčín", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-trencin"}, "sudca": "JUDr. Ľudmila Králiková", "sudca_id": 508, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-ludmila-kralikova-508", "datum_vydania": "2014-10-22", "forma": "Rozhodnutie", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": [], "podoblast": ["Iné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219", "nazov": "§ 219 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-219"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1963/99#paragraf-219"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/ea44e948-227d-42e3-8de1-25838ca1a56a", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2014:3608204387.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTN:2014:3608204387.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTN:2014:3608204387.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 4Co/24/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3608204387
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 10. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Oľga Lichnerová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2014:3608204387.1

Rozhodnutie
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Oľgy Lichnerovej a sudkýň JUDr. Alice
Beňovej a JUDr. Ivety Martinákovej v právnej veci navrhovateľa X. P., bytom P. V., E. XXXX/XXX proti
odporcovi W. P., bytom P., B. XXXX/XX, zastúpeného JUDr. L. B., advokátom so sídlom v P., B. 3, o
zaplatenie sumy 46 471,49 eur s príslušenstvom, o odvolaní odporcu proti rozsudku Okresného súdu
Partizánske zo dňa 23. augusta 2012, č.k. 4C/13/2009-170 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa     p o t v r d z u j e.

Navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania      n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 46
471,49 eur so 6% úrokom z omeškania ročne od 31.12.2005 do zaplatenia do 30 dní od právoplatnosti
rozsudku. Zároveň mu uložil povinnosť  zaplatiť na účet súdu prvého stupňa náhradu trov konania
štátu v sume 539,18 eur do 30 dní od právoplatnosti rozsudku.  Na základe výsledkov vykonaného
dokazovania dospel k záveru, že uznanie dlhu  z 21.02.2005 je platným právnym úkonom odporcu.
K tomuto záveru dospel  na základe toho, že podpis odporcu  na uznaní dlhu zo dňa 21.02.2005
je  pravý a nebolo preukázané, že listina, ktorej obsahom je uznanie dlhu bola  podpísaná pred
vyhotovením jej obsahu. K tomuto záveru dospel na základe záverov znaleckého posudku znalca Bc.
U. O., ktorý v znaleckom posudku  jednoznačne uviedol, že pisateľom sporného podpisu na uznaní
dlhu zo dňa 21.02.2005 je odporca. U sporného podpisu neboli zistené stopy technického zásahu
alebo iného mechanického zásahu. Okrem toho samotný odporca, hoci najskôr pravosť svojho podpisu
spochybňoval, v priebehu konania v podstate potvrdil, že podpis na listine je jeho podpisom.  Súd preto
nemohol tvrdenia  odporcu, že podpísal čistý hárok papiera formátu A4, ktorý sa dostal do dispozície
navrhovateľa, ktorý dodatočne dopísal na papier  text uznania dlhu, považovať za preukázané, pretože
je nepravdepodobné, že by podpis odporcu bol v strede tejto listiny  (odporca v čase podpisu listiny
nemohol vedieť, čo bude obsahom listiny, preto je logické, že by svoj podpis umiestnil do spodnej
časti listiny, nie do jej stredu). Keďže sporný podpis pretína vodorovnú čiaru vytlačenú na listine a do
podpisu nie je technicky alebo mechanicky zasiahnuté, dospel k záveru, že listina bola podpísaná až po
vyhotovení jej obsahu. Tvrdenie odporcu, že podpísal čistý papier formátu A4, do ktorého navrhovateľ
dopísal text uznania dlhu, nepotvrdil ani žiaden z vypočutých svedkov. Z výpovede svedka V. Y. vyplýva,
že odporca si doklady vždy prečítal až potom ich podpísal, z výpovede svedkyne  Z. L. vyplýva, že si
nepamätá, že by bola pri tom, ako odporca podpísal pre navrhovateľa čistý papier pre prípad, že bude
niečo potrebovať. Svedkyňa vypovedala, že čistý papier by odporca navrhovateľovi podpísal asi ťažko,
jej nedával nikdy podpísaný čistý papier formátu A4, teda takýto doklad sa nikde ani ďalej nemohol
posunúť. Súd prvého stupňa preto tvrdenia odporcu nemohol považovať za preukázané a prihliadnuť
na ne.  Uznanie dlhu zo dňa 21.02.2005 má písomnú formu a obsahuje záväzok odporcu zaplatiť
navrhovateľovi sumu 1 400 000,- Sk z dôvodu, že prevzal uvedenú sumu pre svoju vlastnú potrebu
od navrhovateľa a zaviazal sa mu ju vrátiť do 30.12.2005. Uznaný dlh bol dostatočne špecifikovaný



čo do dôvodu, ktorým je zmluva o pôžičke (hoci v listine  nebolo výslovne uvedené, že išlo o zmluvu
o pôžičke, z obsahu uznania dlhu vyplýva, že navrhovateľ odovzdal odporcovi sumu 1 400 000,- Sk ,
odporca sumu prevzal a zaviazal sa ju v dohodnutej lehote vrátiť, čo sú pojmové znaky zmluvy o pôžičke).
Odporca uznal dlh aj čo do výšky.  Uznanie dlhu obsahuje aj prísľub odporcu ako dlžníka, že uznaný dlh
zaplatí. Odporca teda platne uznal svoj dlh voči navrhovateľovi. Predpokladá sa preto, že jeho dlh zo
zmluvy o pôžičke v sume 1 400 000,- Sk (46 471,49  eur) ku dňu 21.02.2005 trval.  V dôsledku platného
uznania dlhu, navrhovateľ nie je povinný preukazovať jeho existenciu. Dôkazné bremeno preukázať,
že dlh v čase uznania neexistoval alebo existoval v nižšej výške zaťažuje odporcu. Je nesporné, že
zmluva o pôžičke je reálnou zmluvou a na jej platný vznik sa vyžaduje odovzdanie peňazí, avšak v
dôsledku uznania dlhu odporcom navrhovateľ nemusí v konaní preukazovať, že k reálnemu odovzdaniu
peňazí odporcovi došlo, pretože existencia /trvanie/ dlhu v čase jeho uznania sa predpokladá ex lege
(zo zákona). Povinnosťou odporcu bolo preukázať , že v čase uznania dlhu dlh neexistoval, resp. že od
uznania dlhu zanikol ale odporca v konaní nepreukázal ani to, že v čase uznania dlhu dlh neexistoval,
ani to, že od 21.02.2005 jeho dlh zanikol.   V uznaní dlhu sa neuvádza, že zmluva o  pôžičke bola
uzavretá dňa 21.02.2005.Uznanie dlhu konštatuje, že odporca prevzal finančnú hotovosť v sume 1 400
000,- Sk (neuvádza sa, v ňom kedy ju prevzal, ani že ju prevzal naraz). Nejde teda o simulovaný právny
úkon, ktorým sa predstiera uzavretie zmluvy o pôžičke zo dňa 21.02.2005. Nejde ani o dohodu o zmene
obsahu skôr vzniknutých záväzkov, ani o nováciu  /dohodu o nahradení doterajšieho záväzku novým
záväzkom/, pretože dôsledkom uznania dlhu nie je ani zmena záväzku, ani novácia. Odporcom tvrdená
skutočnosť, že na žiadosť navrhovateľa vlastnou rukou napísal a podpísal doklad, že mu dlhuje peniaze,
ktorý mal navrhovateľ ukázať vlastnej manželke a vrátiť odporcovi nie je v konaní právne podstatná ani
preukázaná. Uznanie dlhu, ktoré predložil ako listinný dôkaz navrhovateľ, nie je písané vlastnou rukou
odporcu, je ním len vlastnoručne podpísané. Zrejme preto  nejde o tú istú listinu, o ktorej odporca tvrdí,
že mu ju diktoval navrhovateľ v K. pred Z. / za predpokladu, že takáto listina bola vyhotovená/.  Keďže
navrhovateľ preukázal existenciu dlhu 46 471,49 eur / 1 400 000,-Sk/ tým, že predložil platné uznanie
dlhu podpísané odporcom a odporca nepreukázal, že uznaný dlh v čase uznania dlhu neexistoval, resp. ,
že zanikol, súd zaviazal odporcu zaplatiť navrhovateľovi sumu 46 471,49 eur. Odporca sa v uznaní dlhu
zaviazal sumu 1 400 000,- Sk vrátiť do 30.12.2005. Keďže ju do dohodnutej doby nevrátil, dostal sa s jej
zaplatením počnúc 31.12.2005 do omeškania. Navrhovateľovi teda patrí popri istine aj úrok z omeškania
vo výške 6% ročne (dvojnásobok základnej sadzby NBS platnej k prvému dňu omeškania) z dlžnej sumy
od 31.12.2005 do zaplatenia.  Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 657 ods. 1, § 558, § 517 ods.
2 Obč. zák.   O trovách konania štátu súd rozhodol podľa § 151 ods. 6, § 148 ods. 1  O.s.p. Odporca bol
v konaní neúspešný, preto je povinný nahradiť štátu trovy konania v sume 539,18 eur. Trovy konania
štátu pozostávajú z vyplateného znalečného nekrytého preddavkami zloženými účastníkmi konania.  O
náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1  O.s.p. tak, že úspešnému navrhovateľovi priznal
náhradu trov konania, ktoré pozostávajú zo zaplateného súdneho poplatku za návrh na začatie konania
v sume 2 788,- eur a z trov právneho zastúpenia v sume 2 124,26 eur (podľa § 153 ods. 2 Občianskeho
súdneho poriadku do výšky podľa vyúčtovania trov konania, hoci by navrhovateľovi patrili trovy právneho
zastúpenia v sume 2 124,28 eur) za 2 úkony právnej pomoci po 15 450,- Sk (512,85 eur) /prevzatie a
príprava zastúpenia, písomné podanie na súd - žaloba/, 2 režijné paušály po 190,- Sk (6,31 eur), 2 úkony
právnej pomoci po 512,85 eur /písomné podanie na súd - vyjadrenie k odporu, účasť na pojednávaní
dňa 26.03.2009/, 2 režijné paušály po 6,95 eur a z náhrady za stratu času dňa 26.03.2009 za 4 začaté
polhodiny po 11,59 eur.

Proti tomuto rozsudku podal  v zákonnej lehote odvolanie odporca. Navrhol ho zmeniť tak, že návrh
navrhovateľa bude zamietnutý, resp. zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Namietal, že súd prvého stupňa dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, a to najmä nesprávnou
interpretáciou obsahu návrhu navrhovateľa a k nemu priložených príloh a následným skutkovým
tvrdeniam navrhovateľa na prvom pojednávaní a nesprávne právne posúdenie veci.  Poukázal na to, že
skutkové tvrdenia navrhovateľa o údajných pôžičkách sú úplne odlišné od pôžičky, ktorej zaplatenia sa
navrhovateľ domáha v tomto konaní a ktorú pôžičku jednoznačne podľa obsahu žaloby urobil predmetom
tohto konania.  Uviedol, že predmetom konania je súd viazaný a nemôže konať o inom predmete,
pokiaľ navrhovateľ neurobí predmetom konania iný nárok, z iného právneho titulu, resp. úkonu. V
tomto smere poukázal na výsluch navrhovateľa, ktorý sám priznal, že mu neposkytol dňa 21.02.2005
pôžičku vo výške 1.400.000,-Sk, ale uviedol, že mu v ten deň poskytol pôžičku, ktorú nevie, pokiaľ ide
o jej výšku, konkretizovať. Navrhovateľ teda uplatnil nárok z neexistujúcej zmluvy o pôžičke, účelovo
klamal, predložil súdu nepravdivé, vykonštruované písomné doklady, ktoré vyhotovil sám, celkom zjavne



na listinu, na ktorej bol jeho podpis. Ďalej namietal, že súd svoje úvahy o predmetnej listine a jej
podpísaní podriadil účelovo v prospech navrhovateľa.  Pritom ušlo pozornosti súdu, že navrhovateľ
celkom evidentne v tejto súvislosti klame, ako je možno usúdiť z porovnania obsahu listiny - uznania
dlhu a obsahu výpovede navrhovateľa na pojednávaní, kde navrhovateľ uviedol, že mu dal podpísať
uznanie dlhu, pretože ho už dožralo, keď stále pýtal peniaze a nič nevracal.  Z toho logicky vyplýva, že
v čase, keď mu dal podpísať uznanie dlhu, t.j. dňa 21.02.2005, mu nevracal predtým požičané peniaze.
Toto tvrdenie navrhovateľa označil za zjavne rozporné s jeho predošlým tvrdením v tej istej výpovedi,
že mu mal pôžičky vrátiť do konca roka 2005, prečo by mal byť „dožratý“ dňa 21.02.2005, z dôvodu,
že si požičiaval a nič nevracal. Ďalej uviedol, že navrhovateľ  podal takúto žalobu zneužijúc papier s
jeho podpisom na vytvorenie uznania dlhu z dôvodu, že si robil nároky na pohľadávku z podnikateľskej
činnosti, pri ktorej spolupracovali a odporca pohľadávku postúpil, pretože bol oprávnený k takémuto
právnemu úkonu. Z opatrnosti namietal premlčanie nároku navrhovateľa, i keď žiadny reálny nárok voči
nemu navrhovateľ nemá. Mal za to, že súd prvého stupňa uznanie dlhu nesprávne právne posúdil, keď
pri svojej právnej argumentácii nerozlíšil dva samostatné právne úkony, a to zmluvu o pôžičke a uznanie
dlhu. Dôvodil, že  aj keď uznanie dlhu je samostatný právny úkon, ide o jednostranný právny úkon a
tak je aj v posudzovanej listine formulovaný. Z takto formulovaného právneho úkonu obsiahnutého v
posudzovanom texte listiny jednoznačne vyplýva len uznanie dlhu zo dňa 21.02.2005. Tento uznaný
dlh mohol teda vzniknúť len zo zmluvy o pôžičke zo dňa 21.02.2005, čo napokon aj vyplýva z obsahu
žaloby navrhovateľa. V predmetnom uznaní dlhu sa totiž vôbec neuvádza iný titul vzniku dlhu, než zo
dňa 21.02.2005. V tomto kontexte nie je možné inak vyložiť ani prvú časť uznania dlhu, v ktorej sa
uvádza, že prevzal finančnú hotovosť vo výške 1.400.000,-Sk a zaväzuje sa ju vrátiť do 30.12.2005.
Keďže tu sa neuvádza titul, dôvod dlhu, ale len prevzatie sumy, tento dôvod sa uvádza v 2. odseku
uznania, ktorým dôvodom je dlh práve zo dňa 21.02.2005. Nie je teda správny názor súdu prvého
stupňa, že v predmetnej listine nie je uvedené, že zmluva o pôžičke bola uzavretá 21.02.2005, pretože
v listine sa neuvádza žiadna pôžička, ale len to, že uznáva dlh zo dňa 21.02.2005. Bez dôvodu uznania
dlhu je uznanie dlhu neplatné, pretože  dôvod uznania dlhu je podstatnou náležitosťou jednostranného
právneho úkonu - uznania dlhu.  Súd prvého stupňa teda vychádzal z nesprávneho právneho názoru,
že posudzované uznanie dlhuje s prihliadnutím na obsah žaloby a v nej uplatnený nárok z pôžičky zo
dňa 21.02.2005 platné a teda sa predpokladá existencia dlhu a navrhovateľ nie je povinný preukazovať
existenciu dlhu. Súd teda nesprávne posúdil platnosť uznania dlhu v súvislosti s predmetom žaloby,
pretože práve predmet žaloby - zaplatenie pôžičky zo dňa 21.02.2005 je podstatným aj pre posudzovanie
toho, či tu existuje základ nároku navrhovateľa, teda nárok na vrátenie pôžičky zo dňa 21.02.2005.
Takýto nárok však navrhovateľ nepreukázal, pretože žiadnu pôžičku mu dňa 21.02.2005 neposkytol.
Súd prvého stupňa mal preto návrh navrhovateľa zamietnuť.

Navrhovateľ sa k odvolaniu odporcu písomne nevyjadril.

Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§
212 ods. 1, § 214 ods. 2 v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie odporcu nie
je dôvodné.

Odporca ako odvolací dôvod uplatnil nesprávne vyhodnotenie dôkazov súdom prvého stupňa,
nedostatočné zistenie skutkového stavu veci a nesprávne právne posúdenie veci.

Odvolací súd preskúmal námietky, ktoré boli v odvolaní odporcom vznesené a v plnom rozsahu sa
stotožnil so skutkovými i právnymi závermi súdu prvého stupňa. Odporca v podanom odvolaní neuviedol
žiadne podstatné okolnosti, ktoré by mohli privodiť zmenu napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa.
Za daného stavu si osvojil dôvody napadnutého rozsudku v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. a v celom rozsahu
na ne poukazuje. K jednotlivým námietkam odporcu uvádzaných v odvolaní odvolací súd dodáva:

Predmetom konania je návrh navrhovateľa na zaplatenie sumy 46.471,49 eur s úrokmi z omeškania
vo výške 6% od 31.12.2005 do zaplatenia. Zaplatenia žalovanej sumy s príslušenstvom sa navrhovateľ
domáhal titulom zmluvy o pôžičke, na základe ktorej sa odporca ako dlžník mal zaviazať vrátiť
navrhovateľovi ako veriteľovi požičanú sumu do 30.12.2005. Vzhľadom na skutočnosť, že odporca



riadne a včas navrhovateľovi neplnil, došlo dňa 21.02.2005 zo strany odporcu k písomnému uznaniu
dlhu voči navrhovateľovi ako veriteľovi.

Tak ako správne konštatoval súd prvého stupňa a odvolací súd sa s týmto konštatovaním v plnom
rozsahu stotožňuje, uznanie dlhu v zmysle ust. § 558 OZ je samostatným zabezpečovacím inštitútom.
Zabezpečovaciu funkciu plní tým, že zakladá právnu domnienku existencie dlhu v dobe uznania. Okrem
všeobecných náležitostí predpísaných pre právne úkony k jeho platnosti je potrebné, aby bolo uznanie
dlhu vykonané písomnou formou, aby tu bol vyjadrený prísľub zaplatiť dlh a uvedenie dôvodu dlhu
a jeho výšky. Uznaním dlhu nezaniká pôvodný záväzok dlžníka a ani nevzniká nový, ale zakladá sa
ním vyvrátiteľná právna domnienka v zmysle § 133 O.s.p., že dlh existoval v dobe, keď k uznaniu
došlo. Uznanie dlhu nie je teda novým právnym dôvodom záväzku, ale len uľahčuje veriteľovi procesnú
situáciu v prípade sporu, pretože veriteľ nemusí preukazovať vznik dlhu, ani jeho výšku v dobe uznania.
Naopak dlžník pokiaľ by namietal, že dlh nevznikol, že bol plnený alebo že zanikol, by musel toto
preukázať. Uznaním dlhu teda prechádza dôkazné bremeno z veriteľa na dlžníka, ale len ohľadne dlhu
v tej výške v akej bol uznaný. Nejde preto len o dôkazný prostriedok slúžiaci k preukázaniu nároku
veriteľa v súdnom konaní, ale priamo zo zákona je s ním spojená právna domnienka o existencii dlhu ku
dňu kedy bolo toto uznanie dlhu urobené. Nakoľko uznanie dlhu je vyvrátiteľnou právnou domnienkou,
takúto právnu domnienku existencie dlhu uznaného písomne čo do dôvodu a výšky, možno vyvrátiť len
dôkazom, že dlh vôbec nevznikol. Vyvrátiteľnú právnu domnienku o tom, že v dobe uznania záväzok
trval, nemožno vyvracať len negatívnym tvrdením dlžníka o neexistencii záväzku, čo je prejednávaný
prípad. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa je preto zrejmé, že dôvodom vyhovenia žalobe bol
ten právny záver súdu prvého stupňa o neunesení dôkazného bremena odporcu v danej veci. Teória
procesného práva totiž podmieňuje úspech účastníka konania v spore unesením dvoch bremien. Ide
jednak o bremeno tvrdiť v skutočnosti, ktoré môžu privodiť jeho úspech v spore a jednak bremeno
tieto skutočnosti preukázať. Základnou normou upravujúcou bremeno tvrdenia a preukazovanie je ust.
§ 120 ods. 1 veta prvá O.s.p., podľa ktorého účastníci sú povinný označiť dôkazy na preukázané
svojich tvrdení. Uvedené ustanovenia stanovuje dôkaznú povinnosť účastníkov v sporovom konaní,
t.j. povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na
účastníkoch konania. Účastník, ktorý neoznačil dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení nesie
nepriaznivé dôsledky v podobe takéhoto rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu
zisteného na podklade vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i toho účastníka, ktorý síce
navrhol dôkazy o pravdivosť svojich tvrdení no hodnotenie vykonaných dôkazov súdov vyústila do
záverov, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení účastníka. Zákon určuje dôkazné
bremeno ako procesnú zodpovednosť účastníka za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom
vykonaného dokazovania. Aby účastník mohol splniť svoju zákonnú povinnosť označiť potrebné dôkazy,
musí predovšetkým splniť svoju povinnosť tvrdenia. Predpokladom dôkaznej povinnosti je tvrdenie
skutočností účastníkom, tzv. bremeno tvrdenia. Ak účastník nesplní svoju povinnosť z hľadiska hypotézy
právnej normy, potom spravidla nemôže splniť dôkaznú povinnosť. Nesplnenie povinnosti tvrdenia
neunesenie bremena tvrdenia má za následok, že skutočnosť, ktorú účastník vôbec netvrdil a ktoré
nevyšla inak v konaní najavo spravidla nebude predmetom dokazovania. Bremeno tvrdenia a dôkazné
bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania. V priebehu sporu sa môže meniť, teda
môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu.

V zmysle horeuvedených zásad súd prvého stupňa správne právne posúdil, že uznanie dlhu odporcom
zo dňa 21.02.2005 je z hľadiska určitosti platným právnym úkonom a navrhovateľom požadované
peňažné plnenie je plnenie z titulu pôžičky, ktorú je povinný odporca zaplatiť. Odvolací súd sa s
týmto názorom súdu prvého stupňa stotožňuje a považuje uznanie dlhu zo dňa 21.02.2005 za určitý
právny úkon v celom rozsahu, a to aj pokiaľ ide o vymedzenie jeho predmetu. Tvrdenie odporcu, že
predmetný úkon nepodpísal, bolo vyvrátené znaleckým dokazovaním (keď spočiatku svoj podpis na
uvedenom uznaní dlhu popieral). Taktiež znaleckým dokazovaním bolo preukázané, že u sporného
podpisu neboli zistené žiadne stopy technického alebo iného mechanického zásahu. Súd prvého stupňa
preto správne vyhodnotil, vychádzajúc aj zo svedeckých výpovedí V. Y. a Z. L., tvrdenie odporcu, že
navrhovateľovi podpísal čistý papier pre prípad, že bude niečo potrebovať, ako nepreukázané. Aj keď
odvolateľ namietal, že v predmetnom uznaní dlhu nebol uvedený dôvod dlhu, odvolací súd v zhode s
názorom súdu prvého stupňa má za to, že uznaný dlh  bol dostatočne špecifikovaný čo do dôvodu,
ktorým je zmluva o pôžičke. Z obsahu uznania dlhu vyplýva, že navrhovateľ odovzdal odporcovi sumu
1.400.000,-Sk, odporca sumu prevzal a zaviazal sa ju v dohodnutej lehote vrátiť, čo sú pojmové znaky



o pôžičke. Odporca uznal dlh aj čo do výšky. Uznanie dlhu obsahuje aj prísľub odporcu ako dlžníka,
že uznaný dlh zaplatí.  Keďže aj odvolací súd považuje predmetný právny úkon za platný v dôsledku
uznania dlhu odporcom,  navrhovateľ nemusel v konaní preukazovať, že  k reálnemu odovzdaniu  peňazí
odporcovi došlo, pretože existencia dlhu v čase jeho uznania sa predpokladá zo zákona a odporca v
konaní nepreukázal, že v čase uznania dlhu dlh neexistoval, resp.  že od uznania dlhu, t.j. od 21.02.2005
jeho dlh zanikol. Správne súd prvého stupňa konštatoval, že v uznaní dlhu sa neuvádza, že zmluva o
pôžičke bola uzavretá dňa 21.02.2005, ale len sa konštatuje, že odporca prevzal finančnú hotovosť v
sume 1.400.000,-Sk (neuvádza sa v ňom kedy ju prevzal, ani že ju prevzal naraz). Námietky odporcu
uvádzané v odvolaní neboli preto dôvodné.

Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako
vecne správny v celom rozsahu, vrátane výroku o náhrade trov konania potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1, § 142 ods. 1 a § 151 ods.
1 O.s.p. tak že úspešnému navrhovateľovi túto náhradu trov konania nepriznal, nakoľko si ju neuplatnil.

Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie   n i e   j e   p r í p u s t n é .", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "4C/13/2009", "guid": "a0da3d86-eddf-4530-b410-2a6284ae9881:ab5f1364-a63b-47fd-bc20-1f1f5672f420", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}