Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 4S/46/2014 z 21. 2. 2018 Citácia: rozsudok Krajského súdu Prešov z 21. februára 2018, sp. zn. 4S/46/2014, ECLI:SK:KSPO:2018:8014200701.7 Krajský súd Prešov | 4S/46/2014 | ECLI:SK:KSPO:2018:8014200701.7 | 2018-02-21 | Rozsudok Oblasť práva: Správne právo – Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov Citované ustanovenia: SSP, zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/1afb5455-a7fe-403b-a5d6-5a914b7758b3 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2018:8014200701.7 Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 4S/46/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8014200701
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 02. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Zoľáková
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8014200701.7

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Zoľákovej a členiek
senátu JUDr. Evy Slávikovej a JUDr. Ingrid Kalinákovej, v právnej veci žalobcu Darius Edward Pitera
- ITI MEDIA, IČO: 46 373 519, Bardejovská 220/1, Svidník, zastúpeného JUDr. Dušanom Remetom,
advokátom, so sídlom v Prešove, Masarykova 2, proti žalovanej Sociálnej poisťovni, ústrediu, Ul. 29.
augusta č. 8 a 10, Bratislava, za účasti A. D. D., bytom T. XX, XX-XXX J., Z. republika, zastúpeného
O.. Dušanom Remetom, advokátom, so sídlom v Prešove, Masarykova 2, o preskúmanie rozhodnutia
žalovanej č. 18247-3/2014-BA zo dňa 12. marca 2014, na základe žaloby takto

r o z h o d o l :

Žalobu z a m i e t a.

N e p r i z n á v a účastníkom nárok na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

I.

1. Žalobou zo dňa 19.05.2014 doručenou tunajšiemu súdu dňa 27.05.2014 sa žalobca domáha
preskúmania zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovanej č. 18247-3/2014-BA zo dňa 12.03.2014 v
spojení s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu Sociálnej poisťovne, pobočka Svidník zo
dňa 04.11.2013 č. 5920-33/2013-SK a navrhol tieto rozhodnutia zrušiť a vrátiť vec žalovanej na ďalšie
konanie. Zároveň si uplatnil náhradu trov konania.

2. Žalobu odôvodnil tým, že žalobca vykonáva na území Slovenskej republiky podnikateľskú činnosť na
základe osvedčenia o živnostenskom oprávnení. Zároveň má postavenie zamestnávateľa. Za účelom
riadneho výkonu svojej podnikateľskej činnosti zamestnáva viacerých zamestnancov, a to na základe
pracovných zmlúv uzatvorených v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky. Vo vzťahu k
zamestnancom si plní všetky povinnosti podľa osobitných právnych predpisov, najmä pokiaľ ide o
oznamovaciu povinnosť a platenie odvodov na jednotlivé druhy sociálneho poistenia podľa zákona č.
461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov. Poukázal na to, že prvostupňový
správny orgán napadnutým rozhodnutím rozhodol podľa § 178 ods. 1 písm. a/ v spojení s § 210
ods. 1 Zákona o sociálnom poistení o tom, že zamestnancovi žalobcu, A.jovi D. D. zaniklo povinné
nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti dňa
03.04.2013 podľa slovenskej legislatívy, s poukazom na uplynutie platnosti formulára PD A1 z dôvodu,
že vykonanou kontrolou nebol preukázaný reálny výkon práce zamestnanca žalobcu a že žalobca
nespĺňa kritéria registrovaného miesta podnikania v Slovenskej republike (t.j. že žalobca nemá v mieste
podnikania zriadenú kanceláriu a používa len poštovú schránku súkromnej osoby). Na základe odvolaní



žalobcu a jeho zamestnanca rozhodla vo veci žalovaná ako druhostupňový správny orgán rozhodnutím
napadnutým žalobou v tomto konaní tak, že odvolania zamietla a prvostupňové rozhodnutie potvrdila.

3. Žalobca poukázal na to, že podľa bodu (8) základného nariadenia všeobecná zásada rovnakého
zaobchádzania je mimoriadne dôležitá pre pracovníkov, ktorí nemajú bydlisko v členskom štáte ich
zamestnania, vrátane cezhraničných pracovníkov.

4. Podľa bodu (11) základného nariadenia prispôsobenie faktov alebo udalostí, ku ktorým dochádza v
jednom členskom štáte, nemôže v žiadnom prípade viesť k tomu, aby sa iný členský štát stal príslušným
alebo jeho právne predpisy uplatniteľnými.

5. Podľa bodu (15) základného nariadenia je potrebné, aby osoby, ktoré sa pohybujú v rámci
spoločenstva, podliehali systému sociálneho zabezpečenia iba jediného členského štátu, aby sa tak
predišlo prekrývaniu uplatniteľných ustanovení vnútroštátnych právnych predpisov a komplikáciám,
ktoré by z toho mohli vzniknúť.

6. Podľa bodu (17) základného nariadenia vzhľadom na čo najefektívnejšie zaručenie rovnosti
zaobchádzania so všetkými osobami pôsobiacimi na území členského štátu je vhodné ako všeobecné
pravidlo určiť za uplatniteľné právne predpisy toho členského štátu, v ktorom daná osoba vykonáva svoju
činnosť ako zamestnanec alebo ako samostatne zárobkovo činná osoba.

7. Podľa čl. I. písm. a/ základného nariadenia „činnosť ako zamestnanec“ znamená každú činnosť
alebo rovnocennú situáciu, ktorá sa za takú považuje na účely právnych predpisov v oblasti sociálneho
zabezpečenia členského štátu, v ktorom takáto činnosť alebo rovnocenná situácia existuje.

8. Podľa čl. 11 bod 3. písm. a/ základného nariadenia s výhradou článkov 12 až 16 osoba vykonávajúca
činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba podlieha právnym predpisom tohto
členského štátu.

9. Podľa čl. 13 bod 3/ základného nariadenia osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná
osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha
právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva
takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisov určeným v súlade s
odsekom 1.

10. Podľa § 11 ods. 1 Zákonníka práce zamestnanec je fyzická osoba , ktorá v pracovno-právnych
vzťahoch, a ak to ustanovuje osobitný predpis, aj v obdobných pracovných vzťahoch vykonáva pre
zamestnávateľa závislú prácu.

11. Podľa § 4 Zákona o sociálnom poistení zamestnanec na účely nemocenského poistenia,
dôchodkového poistenia a poistenia v nezamestnanosti je, ak tento zákon neustanovuje inak, fyzická
osoba v právnom vzťahu, ktorý jej zakladá právo na pravidelný mesačný príjem podľa § 3 ods. 1 písm.
a) a ods. 2 a 3.

12. Podľa § 210 ods. 1, 2 Zákona o sociálnom poistení organizačné zložky Sociálnej poisťovne vydávajú
rozhodnutie vo veciach uvedených v § 179 ods. 1 písm. a) a b). Organizačné zložky Sociálnej poisťovne
sú povinné rozhodnúť vo veciach uvedených v odseku 1 najneskôr o 60 dní, čo treba oznámiť účastníkom
konania.

13. Zdôraznil, že podľa najnovších požiadaviek zo strany Európskej únie by v každom členskom
štáte mala verejná správa fungovať na princípe tzv. dobrej správy. Tento princíp zahŕňa uplatňovanie
viacerých zásad, ako je princíp viazanosti právom, ktorý vyžaduje, aby všetky správne rozhodnutia mali
oporu v právnom poriadku, aby obsah rozhodnutí bol v súlade so zákonmi, ústavou a medzinárodným
právom, rovnako aby nedochádzalo k zneužívaniu voľnej úvahy. Patria tu aj princípy rovnosti a zákazu
diskriminácie, nestrannosti a objektivity, proporcionality, teda hľadanie spravodlivej rovnováhy medzi
cieľom a použitými prostriedkami a právna istota zahŕňajúca aj ochranu práv nadobudnutých v dobrej
viere a zákaz retroaktivity, princíp konania v primeranej lehote (povinnosť správnych orgánov konať
svedomito, zodpovedne sa zaoberať každou vecou, vybaviť ju včas a bez zbytočných prieťahov),



spoluúčasť a transparentnosť. Podľa názoru žalobcu tieto princípy neboli v predmetných veciach
žalovanou dodržané.

14. Žalobca uviedol, že žalobou napadnuté rozhodnutie žalovanej v spojení s prvostupňovým
rozhodnutím je nezákonné, došlo ním k porušeniu zásady dvojinštančnosti správneho konania,
rozhodnutie je nepreskúmateľné a v celom rozsahu arbitrárne. Uviedol, že v napadnutom rozhodnutí
žalovaná pojednáva o skutočnostiach, ktoré neboli predmetom dokazovania v prvostupňovom konaní
a neboli súčasťou zisteného skutkového stavu. Žalovaná sa nevyrovnala s argumentáciou žalobcu
a jeho zamestnanca v podaných odvolaniach a nad rámec odvolacích dôvodov zamietla odvolania
z dôvodov a skutočností, ktoré tak boli účastníkom konania oznámené až napadnutým rozhodnutím
žalovanej. V tomto smere tak bolo žalobcovi odňaté jeho subjektívne právo brániť sa proti rozhodnutiu
orgánu verejnej moci, ktorým sa rozhodlo o jeho právach a povinnostiach de facto prvý krát na
podklade nových skutočností a dôvodov a bez možnosti vyjadriť sa k novým dôvodom známym až v
druhostupňovom rozhodnutí. Týmito novými dôvodmi a skutočnosťami boli predovšetkým argumenty
žalovanej súvisiace s nepreukázaním reálneho výkonu práce zamestnanca a nepreukázaním reálneho
sídla zamestnávateľa, pričom k týmto tvrdeniam žalovanej sa tak žalobca nemal možnosť vyjadriť. Tieto
skutočnosti zakladajú nepreskúmateľnosť rozhodnutí žalovanej.

15. S nezákonnosťou napadnutých rozhodnutí bezprostredne súvisí aj list žalovanej, „Oznámenie
týkajúce sa spoločností, ktoré na území Slovenskej republiky vykonávajú činnosť ako tzv. schránkové
firmy“ zo dňa 25.07.2013, v ktorom žalovaná informuje príslušný poľský orgán sociálneho zabezpečenia
(ZUS, Department Ubezpieczen i Sladek) o tom, že zamestnanci vybraných zamestnávateľov
nepodliehajú slovenským právnym predpisom a tak v prípade podania odvolania zo strany
zamestnancov resp. zamestnávateľov tieto bude zamietať a prvostupňové rozhodnutia príslušných
organizačných zložiek budú potvrdzované. Je zrejmé, že zo strany žalovanej došlo takýmto postupom už
vopred k prejudikovaniu rozhodnutí žalovanej a jej organizačných zložiek o tom, že dotknutí zamestnanci
nepodliehajú slovenským právnym predpisom, a to bez toho, aby žalovaná vzala do úvahy riadne zistený
skutkový stav v každom osobitnom prípade. Žalovaná zaškatuľkovala žalobcu ako zamestnávateľa
spadajúceho do kategórie tzv. schránkovej firmy a nezaoberala sa individuálnymi okolnosťami a
zisteniami, z ktorých vyplýva, že on ako zamestnávateľ nie je žiadnou schránkovou firmou, ale riadne
v Slovenskej republike podniká a jeho zamestnanci riadne vykonávajú, resp. vykonávali prácu.

16. Vo vzťahu k dôvodom nezákonnosti poukázal žalobca predovšetkým na to, že rozhodnutie bolo
vydané v rozpore s § 210 ods. 1, 2 Zákona o sociálnom poistení, keďže nebolo vydané v zákonnej lehote
60 dní, ktorá objektívne začala plynúť podaním prihlášky (registračného listu) zamestnanca. Je zrejmé,
že ak by aj došlo (v rozpore so zákonom) k posunu okamihu začatia konania na deň ukončenia kontroly
(12.03.2013), ktorú u žalobcu vykonala žalovaná prostredníctvom organizačnej zložky, aj v takom
prípade by bolo rozhodnutie vydané po zákonnej lehote a argumentácia žalovanej je v tomto smere
arbitrárna a právne neudržateľná. Zákonnú lehotu je možné predĺžiť iba z dôvodu mimoriadnej zložitosti
prípadu o ďalších 60 dní, k čomu však nedošlo. Rovnako nedošlo ani k využitiu inštitútu prerušenia
konania podľa § 193 ods. 3 Zákona o sociálnom poistení. Žalovaná ako odvolací orgán rozhodla rovnako
po uplynutí lehoty. Už len vzhľadom na túto skutočnosť sú žalobou napadnuté rozhodnutia nezákonné.

17. Poukázal tiež na to, že vydaním prvostupňového rozhodnutia, ako aj napadnutého rozhodnutia došlo
k porušeniu princípu rovnakého zaobchádzania, pretože u žalobcu sú evidovaní a vykonávajú prácu
aj zamestnanci, vo vzťahu ku ktorým pri existencii rovnakých podmienok organizačná zložka žalovanej
nerozhodla o tom, že nepodliehajú slovenskej legislatíve, resp. rozhodla o zániku poistenia až po uplynutí
platnosti formulárov PD A1. Takto bol vo vzťahu k porovnateľným zamestnancom zamestnávateľa
uplatnený diametrálne odlišný postup ako vo vzťahu k iným zamestnancom, najmä občanom Poľskej
republiky a to napriek tomu, že podkladom pre rozhodnutie prvostupňového orgánu bol jednotne zistený
skutkový stav vo vzťahu ku všetkým zamestnancom toho istého zamestnávateľa. Vystavenie formulára
PD A1 nič nemení na záveroch tvrdených správnym orgánom o nepreukázaní reálneho výkonu práce
zamestnancami. O skutočnosti, že napadnuté rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu nie je
dôvodné, svedčí aj skutočnosť, že príslušný poľský orgán sociálneho zabezpečenia vydal rozhodnutie,
ktorým predbežne deklaroval, že zamestnanci žalobcu podliehajú legislatíve Slovenskej republiky podľa
článku 13 bod 3 základného nariadenia a v tomto chápaní žalovaná nielenže nezákonným spôsobom
rozhodla o potvrdení prvostupňového rozhodnutia, ale svojím rozhodnutím tiež poprela právny názor



poľského orgánu sociálneho zabezpečenia o tzv. uplatniteľnej legislatíve, pričom v rozhodnutí sa
odvoláva práve na žiadosť poľského orgánu sociálneho zabezpečenia.

18. Zároveň žalobca uviedol, že správny orgán rozhodol o zániku sociálneho poistenia zamestnanca
spätne na základe kontroly vykonanej v marci 2013. Pri tejto kontrole objektívne nebolo možné
zistiť okolnosti o reálnom výkone závislej práce zamestnanca a o registrovanom mieste podnikania
spätne, preto výsledky tejto kontroly nemôžu byť relevantným podkladom pre náležité zistenie
skutkového stavu a pre správne rozhodnutie. Rozhodnutie prvostupňového orgánu je preto z tohto
dôvodu nepreskúmateľné. Navyše, táto kontrola bola vykonaná nezákonne, keďže do kompetencie
Sociálnej poisťovne nespadá kontrola pracovnoprávnych vzťahov a kontrola výkonu práce. Takýmito
kompetenciami disponuje iba príslušný Inšpektorát práce, ktorý priamo na podnet žalovanej vykonal
u žalobcu kontrolu, pričom nezistil v tejto oblasti žiadne pochybenia alebo nedostatky. Správny orgán
bol týmito zisteniami viazaný a bol povinný ich plne rešpektovať a prevziať ako podklady pre svoje
rozhodnutie, keďže na ne dal podnet. Žalovaná v napadnutom rozhodnutí tiež účelovo tvrdí, že kontrola
vykonávaná inšpektorátom práce bola zameraná na iné oblasti, čo však nezodpovedá realite.

19. Žalobca poukázal na to, že žalovaná pri rozhodovaní argumentačne lavíruje a vyberá argumenty,
ktoré jej vyhovujú v tom ktorom prípade. Uviedol rozhodnutie žalovanej č. 7942-3/2014 z 29.01.2014, kde
žalovaná konštatovala, že nie je oprávnená vstupovať do pracovnoprávnych vzťahov a výkon činnosti
zamestnanca a pracovnoprávne vzťahy je oprávnený kontrolovať iba inšpektorát práce, pričom jeho
závery sú pre žalovanú záväzné.

20. Žalobca v priebehu kontroly vykonanej v lete 2012 organizačnou zložkou žalovanej riadne a včas
predložil pracovné zmluvy, mzdové listy, výplatné pásky a evidenciu dochádzky svojich zamestnancov,
čo bez akýchkoľvek pochybností preukazuje reálny výkon závislej práce jeho zamestnancov v
pracovnom pomere na území Slovenskej republiky. Pri tejto kontrole neboli žalovanou zistené žiadne
nedostatky.

21. V súvislosti s posudzovaním otázky uplatniteľnej legislatívy žalobca poukazuje na praktickú
príručku, ktorá bola vypracovaná podľa judikatúry súdneho dvora Európskej únie. V tejto súvislosti
z nej citoval: „Ako už bolo uvedené, určená inštitúcia môže kedykoľvek prehodnotiť rozhodnutie o
uplatniteľných právnych predpisoch, ak to považuje za nevyhnutné. Ak informácie poskytnuté počas
pôvodného procesu určovania uplatniteľných právnych predpisov neboli zámerne nesprávne, všetky
zmeny vyplývajúce z tohto prehodnotenia by mali byť platné iba od aktuálneho dátumu. Ak osoba
pracujúca vo viacerých členských štátoch nevykonáva podstatnú činnosť v členskom štáte bydliska,
uplatňujú sa právne predpisy členského štátu, v ktorom má zamestnávateľ alebo podnik, ktorý osobu
zamestnáva, registrované sídlo alebo miesto podnikania. Termín registrované sídlo alebo miesto
podnikania sa môže v jednotlivých sektoroch líšiť a upravovať podľa oblasti, na ktorú sa uplatňuje,
napríklad pri prevádzkovaní leteckých dopravných služieb alebo v sektore cestnej dopravy.“

22. „Odporúča sa, aby inštitúcia v mieste bydliska preskúmala tieto kritéria na základe dostupných
informácií alebo v úzkej spolupráci s inštitúciou v členskom štáte, kde má zamestnávateľ registrované
sídlo alebo miesto podnikania:
- miesto, kde má podnik registrované sídlo a správu,
- dĺžka obdobia od zriadenia podniku v členskom štáte,
- počet administratívnych zamestnancov pracujúcich v sídle,
- miesto, kde je uzatvorená väčšina zmlúv s klientmi,
- sídlo, ktoré určuje politiku spoločnosti a prevádzkové záležitosti,
- miesto, kde sa vykonávajú hlavné finančné funkcie vrátane bankovníctva,
- miesto určené podľa nariadení EÚ ako miesto zodpovedné za správu a vedenie záznamov v súvislosti
s regulačnými požiadavkami konkrétneho sektora, v ktorom podnik podniká,
- miesto náboru zamestnancov.“

23. Z postupov, ktoré sú uvedené v praktickej príručke, je podľa jeho názoru zrejmé, že uplatniteľnou
legislatívou vo vzťahu k právnemu postaveniu aj zamestnancov žalobcu je legislatíva Slovenskej
republiky. Podľa uvedených kritérií sa miesto podnikania žalobcu bez pochyby nachádza na území
Slovenskej republiky, keďže sa na tomto území nachádza jeho registrované miesto podnikania.



24. Keďže žalobca nemal možnosť v správnom konaní reagovať na nový rozhodovací dôvod, poukazuje
v žalobe na to, že spĺňa takmer všetky zákonné kritéria, podľa ktorých je možné vyhodnotiť u neho
splnenie podmienky registrovaného miesta podnikania. Administratívny pracovníci pracujú v Slovenskej
republike, sú tu uzatvárané zmluvy s obchodnými partnermi a pracovné zmluvy so zamestnancami,
je tu sídlo, ktoré určuje jeho podnikateľskú politiku a prevádzkové záležitosti, vykonávajú sa tu hlavné
finančné funkcie vrátane bankových prevodov a v Slovenskej republike sa uskutočňuje aj nábor
zamestnancov.

25. Žalobca tak považuje za jednoznačne preukázané, že uplatniteľnou legislatívou vo vzťahu
k sociálnemu zabezpečeniu jeho zamestnancov je legislatíva Slovenskej republiky. Minimálne sú
rozhodnutia žalovanej a prvostupňového správneho orgánu nezákonné v retroaktívnej časti, keď
nebolo vydané rozhodnutie odo dňa zistenia údajného nesplnenia podmienok uplatniteľnosti predpisov
Slovenskej republiky, ale správne orgány rozhodli o neexistencii sociálneho poistenia zamestnancov
žalobcu spätne, za minulé obdobie.

26. Zo samotnej okolnosti nezastihnutia zamestnávateľa alebo zamestnanca v mieste podnikania
nemožno v žiadnom smere vyvodiť záver, že u žalobcu v 1/ rade nebol preukázaný reálny výkon
práce jeho zamestnancov na území Slovenskej republiky. V tejto súvislosti žalobca poukázal na ďalšie
rozhodnutie žalovanej č. 8519-5/2012-BA zo dňa 28.06.2012, ktorým žalovaná v skutkovo a právne
obdobnej veci, hoci u iného zamestnávateľa, kde bola vykonaná kontrola v jeho sídle, pričom tam nikto
nebol, zrušila rozhodnutie svojej organizačnej zložky s poukazom na to, že v rámci odvolacieho konania
sa na základe zistených a preukázaných skutočnosti nepodarilo objektívne preukázať, že účastník
konania na území Slovenskej republiky reálne činnosť nevykonával. Na základe uvedeného, v súvislosti
s napadnutým rozhodnutím žalovanej, žalobcovia poukazujú na jednoznačné porušenie princípu
právnej istoty, keďže žalovaná rozhoduje tendenčne, nerešpektujúc zásadu rovnakého rozhodovania
v rovnakých prípadoch. Ak v uvedenom rozhodnutí nezastihnutie zamestnávateľa na adrese miesta
podnikania bolo vyhodnotené tak, že sa ním nepreukázalo nevykonávanie činnosti, mal by rovnaký záver
vyplývať aj v tejto veci.

27. Žalobca preto trvá na tom, že na území Slovenskej republiky vykonáva podnikateľskú činnosť riadne,
v súlade s príslušnými právnymi predpismi a v tejto súvislosti zamestnáva viacero zamestnancov, voči
ktorým si plní všetky zákonné povinnosti. Za účelom dosiahnutia spravodlivosti a s prihliadnutím na
okolnosť, že rozhodnutia správnych orgánov vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia a sú zjavne
nezákonné, žalobca navrhuje napadnuté rozhodnutie zrušiť.

II.

28. Žalovaná vo vyjadrení zo dňa 07.07.2014 navrhla podanú žalobu ako nedôvodnú zamietnuť,
argumentujúc skutkovo a právne zhodne s odôvodnením preskúmavaného rozhodnutia. K námietke
žalobcu, že rozhodovala na základe iných dôkazov ako prvostupňový orgán, uviedla, že skutkový
a právny stav, na základe ktorého Sociálna poisťovňa, ústredie dospela k záveru, je správny a je
totožný so skutkovým a právnym stavom, na základe ktorého pobočka sociálnej poisťovne rozhodla
vo veci. Žalovaná pri rozhodovaní vyhodnocovala dôkazy, na základe ktorých rozhodol prvostupňový
orgán a súčasne reagovala na všetky námietky účastníkov konania. Uviedla, že preto nemohlo dôjsť k
porušeniu dvojinštantnosti správneho konania. Skutočnosť, že Sociálna poisťovňa, ústredie, nerozhodla
o odvolaní žalobcu a jeho zamestnanca v zákonom ustanovenej lehote, nemá vplyv na zákonnosť
napadnutého rozhodnutia a nič to nemení na skutkových zisteniach. Žalovaná tiež uviedla, že obstaranie
podkladov pre rozhodnutie je vecou organizačnej zložky sociálnej poisťovne, pričom tá nie je viazaná
len návrhmi účastníkov konania, ale je povinná vykonať z vlastnej iniciatívy také dôkazy, ktoré môžu
prispieť k presnému a úplnému zisteniu skutočného stavu veci. Organizačná zložka sociálnej poisťovne
je oprávnená rozhodnúť, ktoré dôkazy a v akom rozsahu vykoná, pričom dôkazy hodnotí podľa svojej
úvahy, a to každý dôkaz osobitne a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti. Je vecou organizačnej zložky
Sociálnej poisťovne, či určitú skutočnosť považuje za dokázanú, či vykonané dôkazy postačujú, či treba
vykonať ďalšie dôkazy, alebo či je potrebné obstarať tiež iné podklady pre rozhodnutie. Žalovaná zároveň
poukázala tiež na to, že žalobca ako zamestnávateľ nebol rozhodnutím alebo postupom žalovanej
ukrátený na svojich právach, čo je nevyhnutným predpokladom podania žaloby.



III.

29. Na základe podania zo dňa 04.02.2015 navrhol zamestnanec žalobcu, A.j D. D., vstup do konania
ako žalobca v 2/ rade v zmysle § 92 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku
(ďalej len O.s.p.). Správny súd uznesením zo dňa 19.03.2015 č.k. 4S/46/2014 - 34 pripustil vstup tohto
účastníka do konania na strane žalobcu ako žalobcu v 2/ rade.

30. Rozsudkom zo dňa 04.06.2015 č.k. 4S/46/2014 - 46 správny súd žalobu žalobcu v 1/ rade zamietol.
Konanie o žalobe žalobcu v 2/ rade zastavil. Náhradu trov konania účastníkom nepriznal.

31. Po odvolaní žalobcov Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 29.03.2017 č.k.
10Sžso/73/2015 - 67 rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 04.06.2015 č.k. 4S/46/2014 - 46 zrušil
a vec vrátil súdu na ďalšie konanie.

32. V zmysle pokynu najvyššieho súdu správny súd následne po vrátení veci uznesením zo dňa
11.07.2017 č.k. 4S/46/2014 - 76 zamietol návrh žalobcu zo dňa 04.02.2015 na vstup ďalšieho účastníka
do konania. Druhým výrokom pribral do konania A.ja D. D., bytom T. XX, XX-XXX, J., Z. X., ako ďalšieho
účastníka.

IV.

33. Správny súd na základe podanej žaloby preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovanej v spojení s
príslušným rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe
v zmysle § 134 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z.z. Správneho súdneho poriadku (ďalej len S.s.p.), oboznámil
sa s obsahom administratívneho spisu žalovanej a dospel k záveru, že žaloba žalobcu nie je dôvodná.

34. Podľa § 491 ods. 1 S.s.p., právneho predpisu upravujúceho postup správneho súdu v konaniach
o správnych žalobách, účinného od 01.07.2016, ak nie je ďalej ustanovené inak, platí tento zákon aj
na konania začaté podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku predo dňom nadobudnutia jeho
účinnosti.

35. Podľa § 491 ods. 2 S.s.p. právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo
dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona, ak by boli
v neprospech žalobcu, ak je ním fyzická osoba alebo právnická osoba.

36. Aj keď bola žaloba podaná v čase platnosti príslušných ustanovení O.s.p., účinných do 30.06.2016,
z uvedených prechodných ustanovení Správneho súdneho poriadku vyplýva, že po 01.07.2016 sa na
rozhodovanie o podanej žalobe a na následný procesný postup vzťahujú príslušné ustanovenia S.s.p.,
resp. podporne ustanovenia zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku.

37. Podľa § 2 ods. 1 S.s.p. v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom
chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších
veciach ustanovených týmto zákonom.

38. Podľa § 2 ods. 2 S.s.p. každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli
porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy,
nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok
ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.

39. Podľa § 6 ods. 1 S.s.p. správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb
zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov
orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v
ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.

40. Podľa § 177 ods. 1 S.s.p. správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych
práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.



41. Z obsahu predloženého administratívneho spisu správny súd zistil, že Sociálna poisťovňa, pobočka
Svidník rozhodnutím č. 5920-33/2013-SK zo dňa 04.11.2013 ako orgán príslušný podľa ustanovenia
§ 178 ods. 1 písm. a/ bod prvý zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení rozhodovať o vzniku,
prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch podľa § 210 ods. 1 Zákona o sociálnom
poistení rozhodla tak, že A. zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenia a
povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi zamestnávateľa Darius Edward Pitera - ITI
MEDIA, od 03.04.2013 podľa slovenskej legislatívy.

42. Z prvostupňového rozhodnutia Sociálnej poisťovne, pobočky Svidník vyplýva, že rozhodovala
pri aplikácii Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29.4.2004 o koordinácii
systémov sociálneho zabezpečenia v znení Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 988/2009
z 16.9.2009 (ďalej len základné nariadenie) a vykonávacieho nariadenia Európskeho parlamentu a Rady
(ES) č. 987/2009 z 16.9.2009. Zároveň citovala § 3, § 4, § 7 ods. 1 písm. c/, § 14 ods. 1 písm. a/, § 15 ods.
1 písm. a/, § 19 ods. 1 Zákona o sociálnom poistení, čl. 11 (3), čl. 13 (3) základného nariadenia. Uviedla,
že žalovaná vydala dňa 01.10.2011 formulár PD A1, v zmysle ktorého sa na A. D. D. vzťahuje v období od
01.10.2011 do 03.04.2013 legislatíva Slovenskej republiky. Uplynutím uvedenej doby tejto osobe zaniklo
povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenia a povinné poistenie v nezamestnanosti.

43. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca a aj ďalší účastník, zamestnanec žalobcu A.j D. D. odvolanie.
Citovali v nich body 8, 11, 15, 17, čl. 13 ods. 3 Základného nariadenia, § 11 ods. 1 Zákonníka práce, § 214
Zákona o sociálnom poistení. Poukázali o.i. na prechodné ustanovenie uplatňovaného nariadenia, čl.
87a, v zmysle ktorého ak sa v dôsledku nadobudnutia účinnosti nariadenia č. 465/2012 na určitú osobu
v súlade s hlavou II tohto nariadenia vzťahujú právne predpisy iného členského štátu ako toho, ktorého
právne predpisy sa na ňu vzťahovali pred nadobudnutím účinnosti, právne predpisy členského štátu
uplatniteľné pred týmto dátumom sa naďalej na ňu uplatňujú počas prechodného obdobia tak dlho, pokiaľ
sa príslušná situácia nezmení, v každom prípade najviac desať rokov od dátumu nadobudnutia účinnosti
nariadenia č. 465/2012. Uviedli, že rozhodnutie pobočky žalovanej je obsahovo nepreskúmateľné,
nezákonné, vydané po zákonnej lehote, že porušuje princípy rovnakého zaobchádzania a diskriminuje
občanov Poľskej republiky pracujúcich riadne na území Slovenskej republiky. Poukázali na to, že pri
výkone kontroly boli zo strany zamestnávateľa predložené všetky relevantné dôkazy preukazujúce
výkon práce jeho zamestnancov (pracovné zmluvy, mzdové listy, evidencie dochádzky). Správny orgán
nepresne a neúplne zistil skutkový stav, predovšetkým vo vzťahu k preukázaniu, či zamestnanci
reálne vykonávajú prácu na území Slovenskej republiky, nevysporiadal sa so všetkými skutočnosťami v
individuálnej veci a vychádzal pri rozhodovaní z nesprávneho právneho posúdenia veci.

44. Po podanom odvolaní rozhodla žalovaná dňa 12.03.2014 rozhodnutím č. 18247-3/2014-BA tak, že
odvolania zamietla a rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočky Svidník potvrdila.

45. Rozhodnutie žalovaná odôvodnila tým, že po preskúmaní prvostupňového rozhodnutia v celom
rozsahu dospela k záveru, že bolo vydané v súlade s príslušnou právnou úpravou. Citovala § 4 ods. 1
zákona č. 461/2003 Z.z., ktorým je upravené, že zamestnanec je na účely nemocenského poistenia,
dôchodkového poistenia a poistenia v nezamestnanosti fyzická osoba v právnom vzťahu, ktorý jej
zakladá právo na pravidelný mesačný príjem podľa § 3 ods. 1 písm. a/ a ods. 2, 3 okrem fyzickej osoby v
právnom vzťahu na základe dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru a žiaka strednej
školy a študenta vysokej školy pri praktickom vyučovaní v období odbornej výrobnej praxe.

46. Uviedla, že § 7 ods. 1 písm. c/ bod prvý Zákona o sociálnom poistení v znení zákona č. 543/2010 Z.
z. s účinnosťou od 1.1.2011 upravuje, že zamestnávateľ je pre fyzickú osobu vykonávajúcu zárobkovú
činnosť podľa § 3 ods. 1 písm. a/ a ods. 2 a 3 fyzická osoba, ktorá je povinná poskytovať zamestnancovi
príjem uvedený v § 3 ods. 1 písm. a/ a ods. 2 a 3 a má bydlisko v inom členskom štáte Európskej únie
alebo v štáte, ktorý je zmluvnou stranou dohody o Európskom hospodárskom priestore ako Slovenská
republika alebo na území Švajčiarskej konfederácie alebo v štáte, s ktorým má Slovenská republika
uzatvorenú medzinárodnú zmluvu, ktorá má prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky.

47. Podľa § 3 ods. 1 písm. a/ Zákona o sociálnom poistení v znení zákona č. 543/2010 Z.z. s účinnosťou
od 1.1.2011 je zárobková činnosť, ak osobitný predpis alebo medzinárodná zmluva, ktorá má prednosť
pred zákonmi Slovenskej republiky, neustanovuje inak, činnosť vyplývajúca z právneho vzťahu, ktorý



zakladá právo na príjem zo závislej činnosti podľa osobitného predpisu, okrem nepeňažného príjmu z
predchádzajúceho právneho vzťahu, ktorý zakladal právo na príjem zo závislej činnosti podľa osobitného
predpisu, poskytnutého z prostriedkov sociálneho fondu.

48. Podľa § 14 ods. 1 písm. a/ Zákona o sociálnom poistení v znení zákona č. 543/2010 Z.z. s účinnosťou
od 1.1.2011 povinne nemocensky poistený je zamestnanec uvedený v § 4 ods. 1. Podľa § 15 ods. 1
písm. a/ Zákona o sociálnom poistení v znení zákona č. 543/2010 Z. z. s účinnosťou od 1.1.2011 povinne
dôchodkovo poistený je zamestnanec uvedený v § 4 ods. 1 a 2. Podľa § 19 ods. 1 Zákona o sociálnom
poistení povinne poistený v nezamestnanosti je zamestnanec, ktorý je povinne nemocensky poistený,
ak tento zákon neustanovuje inak.

49. V Slovenskej republike sa od vstupu do Európskej únie v oblasti sociálneho zabezpečenia uplatňujú
koordinačné nariadenia a to Nariadenie Rady (EHS) č. 1408/71, zo 14.6.1971 o uplatňovaní systémov
sociálneho zabezpečenia na zamestnané osoby, samostatne zárobkovo činné osoby a členov ich
rodín pohybujúcich sa v rámci spoločenstva v znení neskorších zmien a doplnkov a jeho vykonávacie
nariadenie Rady (EHS) č. 574/1972, z 21.3.1972. Od 1.5.2010 sa uplatňujú nové koordinačné
nariadenia, Nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29.4.2004 o koordinácii
systémov sociálneho zabezpečenia v znení Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 988/2009
zo 16.9.2009 a vykonávacie nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16.9.2009.
Pravidlá určujúce uplatniteľnú legislatívu (hlava II. základného nariadenia) majú zabezpečiť, aby sa na
fyzickú osobu nevzťahovali legislatívy dvoch alebo viacerých členských štátov, v ktorých vykonávajú
činnosť, resp. aby nedošlo k situácii, že sa na nich nebude vzťahovať legislatíva žiadneho členského
štátu.

50. Podľa článku 11 (3) (a) základného nariadenia s výhradou článkov 12 až 16 osoba vykonávajúca
činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba v členskom štáte podlieha
právnym predpisom tohto členského štátu. V súvislosti s pravidlom uplatniteľnej legislatívy len jedného
členského štátu, základné nariadenie v článku 13 stanovuje, ktorým právnym predpisom podlieha osoba
vykonávajúca činnosti v dvoch alebo viacerých členských štátoch.

51. Podľa článku 13 (1) (a) základného nariadenia v znení účinnom od 28.06.2012 osoba, ktorá zvyčajne
vykonáva činnosť ako zamestnanec v dvoch alebo viacerých členských štátoch podlieha právnym
predpisom členského štátu bydliska, ak takáto osoba vykonáva podstatnú časť svojej činnosti v tomto
členskom štáte

52. Podľa článku 13 (3) základného nariadenia osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná
osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha
právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva
takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s
článkom 13 (1) základného nariadenia. Pri súbehu poistení, v ktorých sa nachádza cezhraničný prvok,
je nevyhnutné určiť uplatniteľnú legislatívu, ktorá sa bude vzťahovať na dotknutú fyzickú osobu, v súlade
so základným nariadením a vykonávacím nariadením, ktoré koordinujú sociálne zabezpečenie.

53. Na účely správneho vykonávania základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia z rozhodnutia
správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. H5 z 18.3.2010 o spolupráci v
boji proti podvodom a omylom v rámci Nariadenia Rady (ES) č. 883/2004 a Európskeho parlamentu a
Rady (ES) č. 987/2009 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia vyplýva, že orgány a inštitúcie
členských štátov spolupracujú v oblasti boja proti podvodom a omylom. Na zabezpečenie riadneho
vykonávania základného nariadenia sú príslušné orgány a inštitúcie členských štátov na základe článku
76 základného nariadenia povinné navzájom spolupracovať, vzájomne sa informovať o relevantných
skutočnostiach, poskytovať svoje služby a komunikovať medzi sebou. Ak príslušná inštitúcia v mieste
bydliska dotknutej fyzickej osoby, ktorá žiada o určenie uplatniteľnej legislatívy, nadobudne pochybnosti
ohľadom určenia uplatniteľnej legislatívy, môže tieto pochybnosti riešiť len spôsobom určeným v článku
6, 15 a 16 vykonávacieho nariadenia, ktoré prikazujú obrátiť sa na inštitúciu iného členského štátu
(v danom prípade v mieste výkonu práce). Príslušné inštitúcie bezodkladne poskytujú alebo si medzi
sebou vymieňajú všetky údaje nevyhnutné pre stanovenie a určenie práv a povinností osôb, na ktoré sa
uplatňuje základné nariadenie. Odovzdávanie údajov sa spravidla uskutočňuje prostredníctvom inštitúcií
príslušných na určenie uplatniteľnej legislatívy v členskom štáte.



54. Sociálnej poisťovni bola doručená informácia poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS
Varšava, že v posledných rokoch vznikli firmy, ktoré sprostredkovávajú pre poľských samostatných
podnikateľov zamestnanie na úväzok v iných členských štátoch. V mnohých prípadoch cieľom tejto
činnosti nie je výkon zamestnania na pracovnú zmluvu mimo hraníc Poľskej republiky, ale vyhýbanie
sa plateniu odvodov na sociálne zabezpečenie ZUS z podnikateľskej činnosti, ktorú vykonávajú v
Poľskej republike. V súvislosti s posúdením uplatniteľnej legislatívy, za účelom správneho vykonania
koordinačných nariadení, bola inštitúcia sociálneho zabezpečenia ZUS Varšava oprávnená požadovať
preukázanie relevantných skutočností na určenie uplatniteľnej legislatívy a súvzťažne Sociálna
poisťovňa, ktorá je príslušná inštitúcia na uplatnenie určujúcej legislatívy na území Slovenskej republiky,
bola povinná rozhodujúce skutočnosti preskúmať. Posúdiť vznik poistného vzťahu v právnom zmysle
môže len orgán, ktorý je v mieste vykonávania práce oprávnený určovať uplatniteľnú legislatívu, v danom
prípade žalovaná.

55. Ďalej žalovaná uviedla, že jedným z rozhodujúcich faktorov na určenie miesta výkonu činnosti,
a teda aj na posúdenie a určenie príslušnosti k právnym predpisom sociálneho zabezpečenia, je
určenie registrovaného sídla alebo miesta podnikania. Uvedené vyplýva z Praktickej príručky, ktorá
sa uplatňuje v rámci celej Európskej únie. Cieľom tejto príručky je poskytnúť rozličným praktickým
a administratívnym úrovniam, ktoré sa podieľajú na realizácii konkrétnych ustanovení Spoločenstva,
platný pracovný nástroj, ktorý má pomôcť inštitúciám, zamestnávateľom a občanom v danej oblasti pri
určovaní, právne predpisy ktorého členského štátu sa uplatňujú za daných okolností. Ak osoba pracujúca
vo viacerých členských štátoch nevykonáva podstatnú časť činnosti v členskom štáte bydliska, uplatňujú
sa právne predpisy členského štátu, v ktorom má zamestnávateľ alebo podnik, ktorý osobu zamestnáva,
registrované sídlo alebo miesto podnikania. Termín registrované sídlo alebo miesto podnikania nie je
v nariadení vymedzený. V judikatúre Súdneho dvora Európskej únie a v iných nariadeniach Európskej
únie však existuje množstvo usmernení, ktoré možno uplatniť pri prijímaní rozhodnutia o určení
miesta podnikania podniku, ktorý osobu zamestnáva. Súdny dvor vypracoval na základe prípadu
Planzer Luxembourg Sarl C-73/06 termíny, na základe ktorých je možné určiť registrované sídlo alebo
miesto podnikania zamestnávateľa. Podľa Súdneho dvora určenie miesta sídla hospodárskej činnosti
predpokladá zohľadnenie súhrnu faktorov, medzi ktorými sa v prvom rade nachádza sídlo, miesto
ústredia, miesto stretnutia riadiacich osôb spoločnosti a miesto, obvykle totožné, v ktorom sa rozhoduje
o všeobecnej podnikovej politike. Iné faktory, ako napríklad bydlisko riadiacich osôb, miesto konania
valného zhromaždenia, miesto uloženia správnych a účtovných dokumentov a miesto hlavného priebehu
finančných činností, najmä bankových, sa môžu tiež zohľadniť.

56. Sociálna poisťovňa, pobočka Prešov, vykonala dňa 12.03.2013 kontrolu so zameraním na preverenie
reálneho výkonu činnosti jeho zamestnancov na území Slovenskej republiky. V rámci vykonanej
kontroly bolo zistené, že v registrovanom sídle spoločnosti neexistuje kancelária ani žiadna prevádzka
zamestnávateľa. Kontrola tak bola vykonaná v kancelárii poverenej osoby vo Svidníku, Centrálna 274
u Ing. Miroslava Almašiho. Na tejto adrese zamestnávateľ navštevuje splnomocnenú osobu za účelom
riadenia spoločnosti, pričom zápisnice z týchto stretnutí sa nevyhotovujú. Uchovávajú sa tu aj účtovné
doklady, pracovné zmluvy, obchodné zmluvy, korešpondencia, faktúry a ďalšie písomnosti. Postupy
pre činnosť firmy sa dojednávajú ústne. Žalobca riadi svoju spoločnosť prevažne z miesta svojho
trvalého bydliska v Poľskej republike (Osiedle Hunticze 9/9, Krakow), resp. zo Svidníka, Centrálna 274.
Záznamy z pracovných stretnutí neexistujú. Všetky písomnosti týkajúce sa zamestnancov sa nachádzajú
u splnomocneného zástupcu. Písomný rozpis zadávania prác sa nevyhotovuje. V deň kontroly nebolo
možné zistiť skutočný počet zamestnancov tohto zamestnávateľa, ktorí práve vykonávajú práci na území
Slovenskej republiky. Zamestnávateľ predložil formálne doklady, pracovné zmluvy, mzdové listy, výplatné
pásky a evidenciu dochádzky, nepredložil však žiaden doklad o reálnom výkone práce zamestnancov v
konkrétny deň na konkrétnom mieste, ako napr. vyúčtovanie cestovných dokladov, cestovné príkazy, a
pod. Nebolo tak preukázané, že konkrétny zamestnanec reálne vykonával činnosť ako zamestnanec na
území Slovenskej republiky. Preto bolo rozhodnuté tak, že zamestnancovi žalobcu povinné nemocenské
poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti na území Slovenskej
republiky zaniklo uplynutím dňa 03.04.2013 podľa slovenskej legislatívy, t.j. dňom skončenia platnosti
formulára PD A1, ktorý bol vystavený na obdobie 01.10.2011 - 03.04.2013, t.j. v čase, kedy neexistovali
pochybnosti o správnosti určenia uplatniteľnej legislatívy a splnenie podmienok na území Slovenskej
republiky.



57. V súlade s čl. 13 (5) základného nariadenia sa tak zamestnanec žalobcu po 03.04.2013 považuje za
osobu, ktorá vykonáva všetky svoje činnosti ako zamestnanec resp. samostatne zárobkovo činná osoba,
ktorá získava celý svoj príjem v členskom štáte, ktorého legislatíva bola určená v súlade so základným
nariadením, t.j. Poľská republika.

58. Žalovaná poukázala na to, že podľa § 185 ods. 4 Zákona o sociálnom poistení konanie, ktoré sa
začína na podnet organizačnej zložky Sociálnej poisťovne, je začaté odo dňa, keď príslušná organizačná
zložka Sociálnej poisťovne urobila voči účastníkovi konania prvý úkon. Zákon o sociálnom poistení však
nekonkretizuje o aký úkon má ísť, a preto je možné za prvý úkon považovať aj doručenie rozhodnutia,
pokiaľ Sociálna poisťovňa disponovala potrebnými a dostatočnými podkladmi pre rozhodnutie. Sociálna
poisťovňa nemá podľa Zákona o sociálnom poistení povinnosť, aby o začatí konania upovedomila
všetkých známych účastníkov konania. Taktiež Zákon o sociálnom poistení neukladá povinnosť sociálnej
poisťovni pred vydaním rozhodnutia dať možnosť vyjadriť sa účastníkovi konania k jeho podkladu i k
spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie. Rovnaký právny názor vyslovil aj Najvyšší
súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 7Sžso/20/2010.

59. Obstaranie podkladov pre rozhodnutie je vecou organizačnej zložky sociálnej poisťovne.
Organizačná zložka sociálnej poisťovne nie je viazaná len návrhmi účastníkov konania, ale je povinná
vykonať z vlastnej iniciatívy také dôkazy, ktoré môžu prispieť k presnému a úplnému zisteniu skutočného
stavu veci. Organizačná zložka sociálnej poisťovne je oprávnená rozhodnúť, ktoré dôkazy a v akom
rozsahu vykoná, pričom dôkazy hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz osobitne a všetky dôkazy
vo vzájomnej súvislosti, z čoho vyplýva, že je vecou organizačnej zložky sociálnej poisťovne, či určitú
skutočnosť považuje za dokázanú, či vykonané dôkazy postačujú, či treba vykonať dôkazy ďalšie, alebo
či je potrebné obstarať ešte iné podklady pre rozhodnutie.

V.

60. Zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v tretej časti v ustanoveniach § 172 až § 225 upravuje
konanie vo veciach sociálneho poistenia.

61. V prvom rade správny súd konštatuje, že za nedôvodnú považuje žalobnú námietku, že pobočka
žalovanej ako organizačná zložka sociálnej poisťovne nebola oprávnená vykonať v predmetnej veci
kontrolu vo vzťahu k reálnemu výkonu zamestnania zamestnancami žalobu.

62. Podľa § 172 ods. 2 tohto zákona v konaní vo veciach sociálneho poistenia a vo veciach
starobného dôchodkového sporenia v rozsahu upravenom týmto zákonom rozhoduje o právach a
povinnostiach účastníkov právnych vzťahov sociálneho poistenia a účastníkov právnych vzťahov
starobného dôchodkového sporenia v rozsahu upravenom týmto zákonom Sociálna poisťovňa. Podľa §
172 ods. 5 predmetom nedávkového konania je rozhodovanie o vzniku, prerušení a zániku sociálneho
poistenia v sporných prípadoch, o poistnom v sporných prípadoch, príspevku na starobné dôchodkové
sporenie v sporných prípadoch, o pokute, penále, povolení splátok dlžných súm poistného, príspevku na
starobné dôchodkové sporenie, pokuty, penále a o zaradení zamestnávateľa do nebezpečnostnej triedy.

63. Tretia časť Zákona o sociálnom poistení súčasne v § 195 ods. 1 - 3 upravuje, že organizačná
zložka Sociálnej poisťovne pred vydaním rozhodnutia postupuje tak, aby presne a úplne zistila skutočný
stav veci, a na ten účel obstará potrebné podklady na rozhodnutie. Podkladom na rozhodnutie sú
najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti
všeobecne známe alebo známe organizačnej zložke Sociálnej poisťovne z jej činnosti. Organizačná
zložka Sociálnej poisťovne pri posudzovaní veci objasňuje rovnako dôkladne všetky rozhodujúce
skutočnosti bez ohľadu na to, či svedčia v prospech, alebo v neprospech účastníkov konania.

64. Dokazovanie vo veciach sociálneho poistenia upravuje § 196 v ods. 1 - 7 tak, že dôkazom je všetko,
čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočného stavu veci, najmä výpovede účastníkov konania a
vyjadrenia účastníkov konania a svedkov, odborné posudky, znalecké posudky, správy, listiny, vyjadrenia
a potvrdenia iných fyzických osôb a právnických osôb. Netreba dokazovať skutočnosti všeobecne známe
alebo známe skutočnosti z činnosti Sociálnej poisťovne. Podľa ods. 2 organizačná zložka Sociálnej
poisťovne môže ako dôkaz použiť výpoveď svedkov, ktorých pred výpoveďou poučí o ich povinnosti



vypovedať pravdivo a nič nezamlčať a o právnych následkoch nepravdivej výpovede. Podľa ods. 7 tohto
ustanovenia organizačná zložka Sociálnej poisťovne hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý
dôkaz osobitne a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti.

65. Z ustanovenia § 196 ods. 1 tak vyplýva jednoznačne široká definícia dôkazu, pričom zákon
nevylučuje, aby sociálna poisťovňa v rámci dokazovania nevykonala šetrenie za účelom zistenia
skutočného stavu veci a na základe takto zisteného stavu veci vo veci nerozhodla.

66. Okrem toho súd poukazuje aj na oprávnenie (povinnosť) Sociálnej poisťovne vykonávať potrebné
šetrenia v zmysle základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia, keďže v zmysle čl. 76 (4)
základného nariadenia, inštitúcie a osoby, na ktoré sa vzťahuje toto nariadenie, majú povinnosť
vzájomného informovania a spolupráce, aby sa zabezpečilo riadne vykonávanie tohto nariadenia. Ak
príslušná inštitúcia v mieste bydliska dotknutej osoby, ktorá žiada o určenie uplatniteľnej legislatívy
nadobudne pochybnosti ohľadom určenia uplatniteľnej legislatívy, môže tieto pochybnosti riešiť len
spôsobom určeným v čl. 6, 15, 16 vykonávacieho nariadenia, ktoré prikazuje obrátiť sa na inštitúciu
iného členského štátu.

67. Za nedôvodnú považuje súd námietku žalobcu, že bola porušená zásada dvojinštančnosti
konania, keďže z obsahu predloženého administratívneho spisu je nepochybné, že žalovaná vo veci
nerozhodovala na základe iných dôkazov ako tých, ktoré boli zistené pred vydaním prvostupňového
rozhodnutia, pričom prvostupňové konanie a odvolacie konanie tvoria jeden celok. Rozhodnutie
žalovanej v tejto veci je len podrobnejšie skutkovo a právne odôvodnené. Takýto postup žalovanej
umožňuje § 218 ods. 1 Zákona o sociálnom poistení, podľa ktorého odvolací orgán preskúma napadnuté
rozhodnutie v celom rozsahu. Ak je to nevyhnutné, doterajšie konanie doplní, prípadne zistené
nedostatky odstráni.

68. Prvostupňové konanie tvorí s odvolacím konaním jeden celok a odvolací orgán môže doplniť
odôvodnenie odvolaním napadnutého rozhodnutia. Táto skutočnosť jednoznačne vyplýva z § 218 ods.
1 Zákona o sociálnom poistení, podľa ktorého odvolací orgán preskúma napadnuté rozhodnutie v celom
rozsahu. Ak je to nevyhnutné, doterajšie konanie doplní, prípadne zistené nedostatky odstráni.

69. Preskúmavané rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s § 209 ods. 4 Zákona o
sociálnom poistení, v jeho odôvodnení bolo uvedené, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie,
akými úvahami bol správny orgán vedený pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na
ktorých základe rozhodoval.

70. Vo vzťahu k námietke o prejudikovaní rozhodovania žalovanej v zmysle oznámenia žalovanej
príslušnému orgánu Poľskej republiky a k namietanej retroaktivite súd konštatuje, že žalobca v tejto
súvislosti nenamietal porušenia konkrétneho právneho predpisu, ktorý by správnym orgánom takýto
postup zakazoval a žalobca tiež neuviedol, aké konkrétne subjektívne práva žalobcu boli rozhodnutím
v tomto rozsahu porušené. Ústava Slovenskej republiky v článku 2 ods. 2 upravuje, že štátne orgány
môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

71. Správny súd za nedôvodnú považuje tiež námietku žalobcu, že správne orgány v preskúmavanej
veci nedodržali zákonný postup a rozhodnutie nebolo vydané v zákonnej 60-dňovej lehote na vydanie
rozhodnutia. Aj keď možno konštatovať, že pri vydávaní rozhodnutia neboli dodržané procesné lehoty,
podľa názoru súdu toto procesné pochybenie nemá vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.
Správny súd poukazuje na to, že pri preskúmavaní zákonnosti a postupu správneho orgánu súd prihliada
len na tie vady konania pred správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého
rozhodnutia. Zrušením žalobou napadnutého rozhodnutia len z tohto dôvodu by žalobca nedosiahol
priaznivejšie rozhodnutie vo veci.

72. Správny súd poukazuje predovšetkým na to, že žalobca nenamieta, že rozhodnutí žalovaného
došlo k porušeniu jeho konkrétnych subjektívnych práv ako účastníka správneho konania. Aj keby
napadnutými rozhodnutiami alebo postupom boli porušené právne predpisy Slovenskej republiky, resp.
nariadenia Rady EHS, zákon vyžaduje, aby žalobca v konaní preukázal svoje tvrdenia o porušení
vlastných subjektívnych práv a nie iného subjektu. Je nesporné, že žalobca v podanej žalobe nijako



nepreukázal, aby jeho subjektívne práva boli porušené rozhodnutím žalovanej vo vzťahu k namietanému
nezákonnému postupu.

73. Nedodržanie zákonom stanovenej lehoty, porušenie princípu rovnakého zaobchádzania,
vykonanie kontroly v rozpore so zákonom, porušenie zásady dvojinštančnosti, či prejudikovanie
rozhodnutia žalobca v žalobe vo vzťahu k porušeniu svojich subjektívnych práv žiadnym spôsobom
nevyargumentoval a nepreukázal.

74. V súvislosti s otázkou, ako napadnuté rozhodnutie zasiahlo do práv a chránených oprávnených
záujmov žalobcu ako zamestnávateľa, správny súd poukazuje na citovaný § 2 ods. 2 S.s.p. ktorý
stanovuje, že ten kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo
dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom
domáhať ochrany na správnom súde, t.j. je tak stanovená podmienka, že domáhať ochrany na súde
v rámci správneho súdnictva sa môže len ten, koho práva a právom chránené záujmy boli ohrozené
resp. poškodené.

75. Podľa § 32 ods. 1 S.s.p. účastníkmi konania sú žalobca, žalovaný a ďalší účastníci, ak tento zákon
neustanovuje inak.

76. Podľa § 32 ods. 3 S.s.p. ďalšími účastníkmi sú tí,
a/ ktorí boli účastníkmi administratívneho konania,
b/ na ktorých sa pre nerozlučné spoločenstvo práv a povinností so žalobcom alebo účastníkmi
administratívneho konania musí tiež vzťahovať rozhodnutie správneho súdu,
c/ ktorých za účastníkov označuje zákon.

77. Podľa § 177 ods. 1 S.s.p. správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych
práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.

78. Podľa § 177 ods. 2 S.s.p. ochrany iných ako subjektívnych práv sa môže domáhať len prokurátor
alebo subjekt výslovne na to oprávnený zákonom.

79. Podľa § 178 ods. 1 S.s.p. žalobcom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí,
že ako účastník administratívneho konania bola rozhodnutím orgánu verejnej správy alebo opatrením
orgánu verejnej správy ukrátená na svojich právach alebo právom chránených záujmoch.

80. Z citovaných ustanovení S.s.p. teda jednoznačne vyplýva, že základným znakom pre definíciu osoby
žalobcu je, že konkrétne táto osoba bola ukrátená na svojich vlastných subjektívnych právach. Žalobca
sa preto správnou žalobou nemôže domáhať ochrany práv iných osôb. Z uvedeného je nesporné, že ten,
kto o sebe tvrdí, že je žalobcom, musí byť súčasne aktívne legitimovaný hmotnoprávne, čo znamená,
že musí ísť o skutočné ukrátenie na jeho právach a musí ísť o aktívne legitimovanú hmotnoprávnu
osobu. Žiaden subjekt nie je aktívne legitimovaný na podanie žaloby v prospech inej osoby. Nedostatok
hmotnoprávnej legitimácie znamená, že ak takáto osoba nebola ukrátená na právach, súd žalobu
zamietne. Je treba rozlišovať aj procesnú legitimáciu, ak ide o prípad, kedy žalobca ani netvrdí ukrátenie
na právach, resp. netvrdí, že rozhodnutie bolo nezákonné, čo musí tvrdiť, inak by súd, ktorý je viazaný
žalobcovým tvrdením, nemal čo preskúmavať.

81. Je zrejmé, že namietaná nezákonnosť postupu a rozhodnutia žalovanej a prvostupňového správneho
orgánu bez uvedenia konkrétnych porušení subjektívnych práv žalobcu je pre rozhodnutie súdu vo veci
irelevantné. Je nesporné, že žalobca ako zamestnávateľ platil povinné nemocenské poistenie, povinné
dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti. V tejto súvislosti je treba poukázať na to,
že Zákon o sociálnom poistení v § 145 ods. 1 upravuje, že sociálna poisťovňa je povinná vrátiť poistné,
ktoré bolo zaplatené bez právneho dôvodu fyzickej osobe alebo právnickej osobe povinnej odvádzať
poistné, alebo jej právnemu zástupcovi do 30 dní od zistenia tejto skutočnosti Sociálnou poisťovňou,
alebo od doručenia písomnej žiadosti fyzickej alebo právnickej osoby povinnej odvádzať poistné alebo
jej právneho nástupcu. Podľa § 145 ods. 3 Zákona o sociálnom poistení právo na vrátenie poistného sa
premlčí do 10 rokov od posledného dňa kalendárneho mesiaca, v ktorom bola platba uvedená v odseku 1
a 2 a zúčtovaná na účet sociálnej poisťovne v štátnej pokladnici. Podľa ods. 4 tohto ustanovenia poistné,



ktoré je sociálna poisťovňa povinná vrátiť, sa použije na zápočet pohľadávky sociálnej poisťovne voči
fyzickej osobe alebo právnickej osobe povinnej odvádzať poistné alebo voči jej právnemu nástupcovi.

82. S odkazom na vyššie citované ustanovenia Zákona o sociálnom poistení je zrejmé, že ani tým, že
žalobca v postavení zamestnávateľa platil poistné, nebolo zasiahnuté do jeho majetkovej sféry. Žalobca
teda v žalobe nenamietal žiadne také porušenie jeho subjektívnych práv, ktoré by mali za následok
nezákonnosť rozhodnutí správnych orgánov.

83. V súvislosti s postavením A.ja D. D. súd vychádzal z právneho názoru vysloveného Najvyšším súdom
Slovenskej republiky o.i. v uznesení zo dňa 29.03.2017 č.k. 10Sžso/73/2015 - 67, kde bolo vyslovené,
že ten bol účastníkom administratívneho konania, pričom mal právo podať samostatnú žalobu. Ak tak
neučinil, mal možnosť byť účastníkom konania o žalobe zamestnávateľa s odkazom na § 250 ods. 1
druhá veta O.s.p. účinného v čase podania žaloby, resp. s odkazom na § 32 ods. 3 písm. a/ S.s.p. Aj
najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach uviedol, že nemožno na tohto účastníka konania nazerať ako
na osobu, ktorá tvorí so žalobcom nerozlučné spoločenstvo práv (v zmysle § 250 ods. 3 O.s.p. resp. §
32 ods.3 písm. b/ S.s.p.), keďže práva zamestnávateľa a práva zamestnanca sú odlišné a nemožno
konštatovať, že išlo o spoločné práva a povinnosti, hoci založené tým istým rozhodnutím.

84. Súd poukazuje na to, že zamestnancovi žalobcu nič nebránilo v tom, aby sa samostatnou žalobou
domáhal ochrany svojich subjektívnych práv v zákonnej lehote dvoch mesiacov odo dňa vydania
rozhodnutia žalovanej.

85. Zároveň súd v tejto súvislosti poukazuje tiež na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
zo dňa 28.02.2017 sp. zn. 9Sžo/3/2015 v obdobnej veci, v ktorej súd konštatoval, že „ustanovenie
§ 250 ods. 1 O.s.p. je vo vzťahu k pribratému účastníkovi konania potrebné vykladať tak, že ide
predovšetkým o zabezpečenie práva takého účastníka byť informovaný o prípadnej zmene v jeho
právach a povinnostiach, ktoré môže byť spôsobené prípadným zrušením žalobou napadnutého
rozhodnutia správneho orgánu“. Obdobne je úprava účastníctva v konaní pred správnym súdom
upravená v § 32 ods. 3 písm. a/ S.s.p.

86. Podľa § 190 S.s.p. ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje
k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.

87. Po preskúmaní napadnutého rozhodnutia žalovanej v spojení s prvostupňovým rozhodnutím
pobočky žalovanej v rozsahu a z dôvodov uvedených v podanej žalobe správny súd dospel k záveru, že
žalobca nepreukázal, že rozhodnutiami správnych orgánov bolo zasiahnuté do jeho subjektívnych práv,
a preto žalobu ako nedôvodnú podľa § 190 S.s.p. zamietol.

VI.

88. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 167 a § 168 S.s.p., lebo žalobca v konaní úspech nemal a
na priznania nároku žalovanej na náhradu trov konania vo vzťahu k žalobcovi neboli splnené podmienky.

VII.

89. Senát správneho súdu vo veci rozhodol v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť v lehote jedného mesiaca od doručenia
rozhodnutia (§ 443 ods. 1 S.s.p.) na Najvyšší súd Slovenskej republiky prostredníctvom Krajského súdu
v Prešove, a to písomne v dvoch vyhotoveniach.

V kasačnej sťažnosti sa musí popri všeobecných náležitostiach (§ 57 ods. 1, 2 S.s.p.) uviesť označenie
napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie



rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 S.s.p. sa
podáva a návrh výroku rozhodnutia.

Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom (§ 449 ods. 1 S.s.p.). Kasačná
sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom,
okrem prípadov podľa § 449 ods. 2 S.s.p.