Uznesenie Krajského súdu Košice sp. zn. 8CoP/274/2017 z 27. 2. 2018 Citácia: uznesenie Krajského súdu Košice z 27. februára 2018, sp. zn. 8CoP/274/2017, ECLI:SK:KSKE:2018:7715211771.1 Krajský súd Košice | 8CoP/274/2017 | ECLI:SK:KSKE:2018:7715211771.1 | 2018-02-27 | Uznesenie Oblasť práva: Rodinné právo – Rozvod Citované ustanovenia: CSP, § 389 CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/32f5c913-1de1-467c-b71b-8966ab29bd28 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2018:7715211771.1 Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 8CoP/274/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7715211771
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 02. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marianna Hrabovecká
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2018:7715211771.1

Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marianny Hraboveckej a
členiek senátu JUDr. Diany Solčányovej a JUDr. Ludviky Bodnárovej v právnej veci navrhovateľa
Q. W. nar. X.X.XXXX (otca dieťaťa) bývajúceho v G. XX zastúpeného advokátkou JUDr. Ivetou
Fejlekovou so sídlom Advokátskej kancelárie v Michalovciach na Námestí osloboditeľov 25 proti
manželke navrhovateľa J. W. nar. XX.XX.XXXX (matky dieťaťa) bývajúcej v Q. na Q. XX zastúpenej
advokátom JUDr. Františkom Svatuškom so sídlom Advokátskej kancelárie v Humennom na Námestí
slobody 25 v konaní o rozvod manželstva a úpravu výkonu rodičovských práv a povinností k maloletému
U. W. nar. XX.XX.XXXX zastúpeného kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny
Michalovce Saleziánov 1 o odvolaní matky proti rozsudku Okresného súdu Michalovce zo 7.4.2017 č.k.
15P 221/2015-110 takto

r o z h o d o l :

Zrušuje rozsudok v napadnutých výrokoch o úprave výkonu rodičovských práv a povinností k maloletému
U. W. nar. XX.XX.XXXX (výchova, výživa, styk) a vo výroku o trovách konania a v rozsahu zrušenia
vracia vec na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie rozsudkom zo 7.4.2017 č.k. 15P 221/2015-110 manželstvo navrhovateľa Q. W.
nar. X.X.XXXX a manželky J. W. rod. S. nar. XX.XX.XXXX uzavreté 20.10.2007 pred Matričným úradom
v Q. zapísané v knihe manželstiev Matričného úradu Mesta Q. vo zväzku 32 ročník 2007 na strane
168 pod poradovým číslom XXX rozviedol. Na čas po rozvode manželstva zveril maloletého U. W. nar.
XX.XX.XXXX do osobnej starostlivosti navrhovateľa, ktorý bude maloletého zastupovať a spravovať
jeho majetok. Manželku zaviazal prispievať na výživu maloletého U. 30 Eur mesačne vždy do 25-teho
dňa toho ktorého mesiaca dopredu od právoplatnosti rozsudku. Upravil styk manželky navrhovateľa s
maloletým U. každý prvý a tretí víkend v mesiaci od piatku od 18:00 hod. do nedele do 17:00 hod. s
tým, že dieťa prevezme od navrhovateľa v piatok o 18:00 hod. pred domom, kde s maloletým býva a
odovzdá navrhovateľovi v nedeľu o 17:00 hod. na tom istom mieste. O trovách konania rozhodol tak, že
žiaden z účastníkov nemá právo na ich náhradu.

2. Rozhodnutie o úprave výkonu rodičovských práv a povinností k maloletému U. odôvodnil tak,
že že maloleté dieťa zveril do osobnej starostlivosti navrhovateľa, nakoľko tento zabezpečuje jeho
riadnu starostlivosť a maloletý U. prejavil vôľu byť zverený do jeho osobnej starostlivosti, manželku
navrhovateľa zaviazal prispievať na výživu maloletého U. vo výške 30% zo sumy životného minima
na nezaopatrené neplnoleté dieťa s poukazom na to, že pracuje na dohodu o pracovnej činnosti s
minimálnym príjmom a styk upravil v záujme dieťaťa, aby si vytvorilo k matke hlbší citový vzťah a aby
aj matka sa mohla podieľať na výchove maloletého syna a realizovať svoje rodičovské práva. Zistený
skutkový stav posúdil a rozhodol podľa § 24 ods. 1, 3, § 25 ods. 1, 2, § 62 ods. 1-5 Zákona o rodine.
O trovách konania rozhodol podľa § 52 CMP.



3. Proti výroku rozsudku o úprave výkonu rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu
podala v zákonnej lehote odvolanie matka maloletého z dôvodu, že súd prvej inštancie na základe
vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym záverom a nevykonal dôkazy, ktoré navrhla, preto s
rozhodnutím súdu prvej inštancie v tejto časti nesúhlasí. Poukázala na nečinnosť a ignorovanie jej
názoru kolíznym opatrovníkom, na ktorého apelovala aj v rámci súdneho konania, že maloletý U.
neprezentuje svoj názor, ale názor otca, ktorý ho neustále manipuluje a podnecuje proti nej. Vo vzťahu
k výsluchu maloletého vytkla konajúcemu súdu, že kládol neprípustné a navádzajúce otázky, pričom
vôbec neskúmal mieru manipulácie otca s maloletým dieťaťom, na čo neustále upozorňovala. Súd
mal v danom prípade skúmať, či obidvaja rodičia majú dostatočné osobnostné dispozície, aby mohli
plnohodnotne zastávať svoju rodičovskú rolu matky a otca vo vzťahu k maloletému U.. Súd sa však
uspokojil s jednostranným názorom otca a celé svoje rozhodnutie odôvodnil na základe jednostranných
informácii prezentovaných otcom. Trvala na nariadení znaleckého dokazovania znalcom z odboru
detskej psychológie, ktorý súd nevykonal, preto je toho názoru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je
predčasné a bez riadneho odôvodnenia. Konajúci súd sa nevysporiadal s jej tvrdením, že dieťa žije u
starých rodičov, v dôsledku čoho návrh otca, ktorým žiadal zveriť dieťa do svojej osobnej starostlivosti,
považuje za účelový. Opakovane uviedla, že navrhovateľ jej bráni v stretávaní sa s maloletým U. a
účelovo ho ovplyvňuje proti nej. Dieťa používa len ako zbraň voči jej osobe a taktiež na presadzovanie
svojich vlastných záujmov. Maloletý U. prezentuje názor otca z dôvodu obavy a zo strachu pred ním.
Týmito skutočnosťami sa konajúci súd vôbec nezaoberal a odignoroval ich. Vytkla konajúcemu súdu,
že svoje rozhodnutie o zverení maloletého U. do osobnej starostlivosti otca neodôvodnil žiadnym
hodnoverným a nespochybniteľným spôsobom a rozhodnutie v tejto časti je nepreskúmateľné, t.j.
uvedeným procesným postupom súdu došlo k porušeniu jej základného práva, a to práva na spravodlivý
proces. Navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmenil tak, že
maloletého U. zverí do jej osobnej starostlivosti, ktorá ho bude zastupovať a spravovať jeho majetok,
zaviazal navrhovateľa prispievať na jeho výživu 50 Eur mesačne a upravil styk navrhovateľa s maloletým
identicky, ako ho upravil vo vzťahu k nej napadnutým rozsudkom, alebo rozsudok v napadnutej časti
zrušil a vec vrátil súdu na ďalšie konanie.

4. Otec dieťaťa vo vyjadrení k odvolaniu žiadal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti ako
vecne správny potvrdiť podľa § 387 CSP. Vyjadril názor, že vo veci bolo vykonané rozsiahle dokazovanie,
z výsledkov ktorého vyplynulo, že maloletý U. matku odmieta, nielen že nechce byť zverený do jej
osobnej starostlivosti, ale odmieta sa s ňou, čo aj len stretnúť. Dôvodom je agresívne správanie sa
matky voči nemu, keď potom, čo ho zbila, vyhodila ho z domu. Táto záležitosť je v riešení orgánov
činných v trestnom konaní. Odmietol tvrdenie, že sa o maloletého stará stará matka, ktoré matka nijakým
spôsobom ani nepreukázala. Na výzvu súdu predložil rozhodnutie Okresného úradu Michalovce, Odbor
všeobecnej vnútornej správy z 9.1.2017 č. OÚ-MI-OVVS-2017/000595 o zastavení konania o priestupku
matky dieťaťa a zároveň vyjadril názor, že ani táto skutočnosť nič nemení na tom, že matka sa o
maloletého nezaujíma, nenavštevuje ho a neprispieva ani na jeho výživu.

5. Kolízny opatrovník vo vyjadrení k odvolaniu matky a k vyjadreniu otca uviedol, že sa priklonil k
vykonaniu znaleckého dokazovania, ktoré navrhla matka s tým, že ak odvolací súd zváži, že vykonanie
tohto procesného dôkazu nie je potrebné, pretože v konečnom dôsledku neovplyvní názor dieťaťa,
vnesie však svetlo na názor dieťaťa, ktorý naozaj môže byť ovplyvnený zo strany jedného rodiča, v
tomto prípade otca, navrhol potvrdiť rozhodnutie prvostupňového súdu v napadnutých výrokoch, keďže
maloletý v konaní vyslovil želanie byť v starostlivosti svojho otca a aj toho času mu otec zabezpečuje
osobnú starostlivosť.

6. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti spolu s konaním, ktoré
mu predchádzalo v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 65 a § 66 bez nariadenia pojednávania podľa
§ 385 ods. 1 CSP a contrario a dospel k záveru, že nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie ani
na zmenu, preto ho podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie.

7. Podľa ust. § 2 ods. 1 CMP na konania podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia Civilného sporového
poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak.

8. Podľa ust. § 389 ods. 1 písm. b/ CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v



takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť
v konaní pred odvolacím súdom.

9. Odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné rozumieť taký postup súdu, ktorým účastníkovi
konania odníma tie procesné práva, ktoré mu zákon priznáva. O uvedenú vadu ide najmä vtedy, ak
súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho
procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. Vady zakladajúce zmätočnosť súdneho konania,
ktoré zavinil súd svojim procesným postupom v rozpore so zákonom, spravidla vždy účastníkovi
konania odnímajú možnosť konať pred súdom, pretože mu bránia v realizácii tých procesných práv,
ktoré mu zákon priznáva na účelné uplatnenie alebo bránenie práva proti druhej strane v konaní.
Vady spôsobujúce zmätočnosť konania môžu nastať aj pri samotnom vydávaní rozhodnutia ako
dôsledok absencie niektorej jeho podstatnej časti. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia ako celku môže byť
dôsledkom obsahovej a gramatickej nezrozumiteľnosti, neurčitosti alebo neodôvodnenosti v prípade
chýbajúceho skutkového stavu právneho posúdenia veci, ale rovnako aj diametrálnou rozpornosťou
výroku rozhodnutia s jeho dôvodmi, vecnou rozdielnosťou medzi vyhláseným rozhodnutím a jeho
písomným vyhotovením, ale aj rozpornosťou jednotlivých výrokov rozhodnutia. Vydanie zmätočného
rozhodnutia bez ďalšieho nemá svoje právne opodstatnenie, a preto je vždy nevyhnutné takéto
rozhodnutie zrušiť najmä z hľadiska ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu, na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 46 a nasl. Ústavy SR. Obsah práva na súdnu ochranu nespočíva len v
tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri ich uplatnení, ale jeho
obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Konanie súdu v súlade so zákonom musí
vykazovať určitú kvalitu a v materiálnom ponímaní zabezpečovať tak právo na súdnu ochranu. Samotné
súdne rozhodnutie, ktorým sa završuje poskytovanie súdnej ochrany, musí byť logickým a právnym
vyústením doterajšieho priebehu a výsledkov konania, pri jeho vydaní musia byť zachované formálne
a obsahové náležitosti s dôrazom na prvky vykonateľnosti, zrozumiteľnosti, určitosti, jasnosti a súladu
jeho skutkových i právnych dôvodov vo vzťahu k výroku.

10. Podľa ust. § 220 ods. 2 CSP, v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké
skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného úkonu použil, ako sa vo veci vyjadril
žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné
skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré
dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté
dôkazy a ako vec správne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

11. Odôvodnenie rozsudku má obsahovať dostatok dôvodov a ich uvedenie má byť zrozumiteľné.
Súd je povinný formulovať odôvodnenie spôsobom, ktorý zodpovedá základným pravidlám logického
jasného vyjadrovania a musí spĺňať základné gramatické, lexikálne a štylistické hľadiská. Z formulácie
§ 191 ods. 1 CSP vyplýva, že súd je povinný navzájom si odporujúce dôkazy hodnotiť a zdôvodniť,
napr. prečo niektoré z nich pokladá za nevierohodné, prečo niektoré odmietol vziať pri formulovaní
rozhodnutia do úvahy, prípadne prečo sa niektorými dôkaznými návrhmi odmietol zaoberať. Zásada
voľného hodnotenia dôkazov zakotvená v relevantných zákonných ustanoveniach totiž neznamená, že
by súd vo svojom rozhodovaní mal na výber, ktoré z vykonaných dôkazov vyhodnotí a ktoré nie, alebo o
ktoré z vykonaných dôkazov svoje skutkové závery oprie a ktoré opomenie. Súd je povinný vysporiadať
sa so všetkým, čo vyšlo v priebehu konania najavo, ak to má vzťah k prejednávanej veci, pričom
svoj výklad musí prispôsobiť konkrétnym okolnostiam prejednávanej veci, najmä rozsahu dokazovania,
zložitosti zisťovania skutočného stavu veci, množstvu návrhov účastníkov na vykonanie dôkazov a pod.
a uviesť ho tak, aby jeho závery o rozhodujúcich skutočnostiach (skutkových zisteniach) neboli pre
nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov nepreskúmateľné. Jednotlivé preukázané skutočnosti je
potrebné premietnuť do záverov o skutkovom stave, ktorý stručne a výstižne vyjadruje skutočný stav a
ktorý je rozhodujúci pre právne posúdenie. Právnym posúdením veci treba pritom rozumieť výklad o tom,
z ktorých ustanovení zákona alebo iného právneho predpisu súd vychádzal (prečo pod tieto ustanovenia
podriadil zistený skutokový stav) a ako ho prípadne vyložil a výklad o tom, aké majú účastníci na základe
zisteného skutočného stavu podľa týchto ustanovení k predmetu konania práva a povinnosti a ako bola
preto vec rozhodnutá. Takéto nedostatky odôvodnenia zakladajú vady nepreskúmateľnosti rozhodnutia,
ktorá je vo svojej podstate porušením nákladného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý
proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj
čl. 46 a nasl. Ústavy SR. Okrem porušenia uvedeného práva účastníka konania dozvedieť sa o príčinách



rozhodnutia práve zvoleným spôsobom, ktorým sa mu odníma možnosť náležite skutkovo a právne
argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných opravných prostriedkov, táto vada bráni
odvolaciemu súdu v jeho preskúmavacej právomoci. Preto, ak je rozhodnutie súdu nepreskúmateľné,
lebo obsahuje iba nedostatočné dôvody, prichádza do úvahy len zrušenie rozhodnutia a vrátenie veci
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

12. Z ust. § 24 ods. 4 Zákona o rodine vyplýva povinnosť súdu pri rozhodovaní o výkone rodičovských
práv a povinností alebo schvaľovaní dohody rodičov, rešpektovať právo maloletého dieťaťa na
zachovanie jeho vzťahu k obidvom rodičom. Spôsobilosť rodičov dieťa vychovávať nie je daná len ich
hmotnými podmienkami, ale aj ich prístupom k právam druhého rodiča a k právu dieťaťa na starostlivosť
oboch rodičov. Neobstojí preto argumentácia rodiča, že dieťa sa nechce s druhým rodičom stretávať
a že nemôže dieťa nútiť do stretávania sa s týmto rodičom, pretože rodič má prvotnú zodpovednosť
za prípravu dieťaťa na stretávanie s druhým rodičom a nemôže nechávať na dieťati, či má alebo
nemá chuť sa s druhým rodičom stretnúť. Obaja rodičia si musia uvedomiť, že úloha druhého rodiča
pri výchove má svoj význam a pokiaľ jeden z rodičov nie je schopný zabezpečiť druhému rodičovi
právo podieľať sa na výchove dieťaťa, potom možno dôvodne pochybovať o výchovnej spôsobilosti
tohto rodiča. Do práva rodiča výchovne pôsobiť na svoje dieťa možno obmedzujúco zasiahnuť len
vtedy, ak na to existujú dôvody, ktoré by mohli viesť k pozastaveniu, obmedzeniu alebo pozbaveniu
výkonu rodičovských práv. Pokiaľ sa v konaní preukáže, že dieťa odmieta stretávanie s rodičom, je
potrebné dostatočne zistiť dôvody a vykonať opatrenia smerujúce k náprave a obnoveniu normálneho
fungovania rodinno-právnych vzťahov, napríklad nariadením výchovných opatrení a pokiaľ tieto nebudú
úspešné, zasiahnuť do výkonu rodičovských práv a povinností v závislosti od kvalifikácie stupňa ich
porušovania rodičom. Musí byť ale jednoznačne preukázané, že ide o skutočnú vôľu dieťaťa, ktorá je
podložená konkrétnymi skutočnosťami a že dieťa neprezentuje navonok vôľu druhého rodiča, ktorý v
práve dieťaťa vyjadrovať sa ku všetkým skutočnostiam vidí príležitosť vyhrať nad druhým rodičom súboj
o dieťa. V tomto smere je potrebné pripomenúť, že aj keď právo maloletého dieťaťa slobodne vyjadriť
svoj názor vo všetkých veciach, ktoré sa ho týkajú, je jeho nepopierateľným právom umožňujúcim mu
do určitej miery vyrovnať nerovné postavenie, napr. vo vzťahu k jeho rodičom, prípadne kolíznemu
opatrovníkovi, konečné hodnotenie, resp. posúdenie záujmu maloletého dieťaťa patrí súdu, ktorý musí
korigovať predstavy a názory maloletého dieťaťa o tom, čo je pre neho v konkrétnej veci vhodné a čo
nie, pričom pri zisťovaní vôle maloletého dieťaťa tiež musí prihliadať na jeho vek, schopnosť vyjadriť
svoj názor samostatne bez vplyvu iných osôb na jeho prejavenú vôľu, a to aj v tom smere, či názor
dieťaťa nie je podmienený psychickou manipuláciou dieťaťa zo strany rodičov alebo iných osôb. Zároveň
je potrebné zdôrazniť, že rodičovské práva a povinnosti sú koncipované na rovnoprávnom postavení
oboch rodičov (§ 28 ods. 2 Zákona o rodine), a preto nie je ani pri plnom rešpektovaní práv samotných
maloletých detí žiaden zákonný dôvod, aby bol jeden z rodičov úplne obmedzený vo výkone svojich
rodičovských práv a povinností. Ďalšími kritériami pre posudzovanie záujmov dieťaťa sú jeho citové
väzby, vývinové potreby, stabilita budúceho výchovného prostredia, ako aj schopnosti rodičov dohodnúť
sa na výchove a starostlivosti o dieťa.

13. Súd prvej inštancie sa však uvedenými podstatnými skutočnosťami potrebnými pre rozhodnutie o
výkone rodičovských práv a povinností dostatočným spôsobom nezaoberal ani v rámci dokazovania
a ani v rámci úvah o vhodnosti konkrétneho spôsobu zabezpečenia starostlivosti o maloleté dieťa pri
rešpektovaní najlepšieho záujmu maloletého dieťaťa, ktoré posúdenie nie je otázkou skutkovou, ale
právnym posúdením veci a ktorým nemôže byť subjektívna predstava toho ktorého rodiča o realizácii
jeho výchovného pôsobenia na dieťa. V tomto smere je potrebné upriamiť pozornosť aj na čl. 5
základných zásad Zákona o rodine, ktorý demonštratívnym spôsobom určuje kritéria pre posudzovanie
záujmu maloletého dieťaťa.

14. Súd prvej inštancie navyše obmedzil výkon rodičovských práv a povinností matky, keď právo
zastupovať maloleté dieťa a spravovať jeho majetok ponechal len otcovi maloletého dieťaťa.
Zastupovanie dieťaťa navonok je právo konať za dieťa s právnymi účinkami, ktoré je odrazom práva
rodičov o dieťati rozhodovať. Zásadne v bežných veciach môže rozhodovať každý z rodičov samostatne
a v iných než bežných veciach (ktoré zákon v ust. § 35 Zákona o rodine nazýva podstatné veci), sú
rodičia povinní sa dohodnúť. Pokiaľ sa nedohodnú, rozhodne na návrh jedného z rodičov súd. Správa
majetku dieťaťa predstavuje právo rodiča obhospodárovať majetok dieťaťa v súlade s jeho záujmami.
Aj toto právo patrí rodičom, pokiaľ sú známi, žijú a nebolo im súdom zasiahnuté do spôsobilosti na
právne úkony ani do výkonu rodičovských práv a povinností. Zasiahnuť do výkonu rodičovských práv



a povinností môže súd rodičovi výlučne z dôvodov, ktoré sú uvedené v ust. § 38 Zákona o rodine, a
to buď pozastavením výkonu, obmedzením výkonu alebo úplným pozbavením výkonu rodičovských
práv a povinností. Preto možno v konaní o úprave výkonu rodičovských práv a povinností rozhodnúť
výlučne tak, že súd ponechá právo zastupovať dieťa a spravovať jeho majetok obom rodičom, ak neboli
preukázané okolnosti uvedené v ust. § 38 Zákona o rodine. Uvedené právo zastupovať a spravovať
majetok dieťaťa budú rodičia realizovať v bežných veciach každý samostatne na základe svojho
rozhodnutia, v podstatných veciach musia rodičia rozhodovať spoločne. Zverenie maloletého dieťaťa
do osobnej starostlivosti jedného z rodičov teda neoprávňuje tohto rodiča rozhodovať samostatne v
podstatných veciach týkajúcich sa maloletého dieťaťa, pričom podstatnou vecou súvisiacou s výkonom
rodičovských práv a povinností je najmä vysťahovanie maloletého dieťaťa do cudziny, správa majetku
maloletého dieťaťa, štátne občianstvo maloletého dieťaťa, udelenie súhlasu na poskytovanie zdravotnej
starostlivosti, ako aj príprava na budúce povolanie.

15. Vo vzťahu k výroku o určení výživného od matky pre maloleté dieťa odvolací súd poznamenáva,
že dôvod pre určenie minimálneho výživného musí vyplývať zo zákonných kritérií určovania rozsahu
vyživovacej povinnosti ustanovených v Zákone o rodine.

16. Vo vzťahu k výrokom o úprave styku matky s maloletým dieťaťom odvolací súd konštatuje, že z
odôvodnenia rozsudku nie je zrejmé, z akých dôvodov obmedzil súd styk matky s maloletým dieťaťom
pod štandardnú úpravu styku, ktorou má byť polovica voľného času dieťaťa, čím sa myslí nielen
tzv. „bežný“ voľný čas počas pracovných dní školského roka, ale všetok voľný čas dieťaťa, vrátane
víkendov, sviatkov a prázdnin. Pri úprave styku by mala byť zachovaná proporcionalita rozloženia pri
rešpektovaní rovnakých práv každého z rodičov (Vianoce, Silvester, Veľkonočné sviatky), pretože úprava
stretávania pod tento rozsah v prípade, ak má rodič záujem o stretávanie v rozsahu 1/2 voľného času
dieťaťa, je obmedzením stretávania a súd musí v rozhodnutí odôvodniť, aký záujem dieťaťa ho viedol
k obmedzujúcemu rozsudku.

17. Odvolací súd dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti nespĺňa obsahové
náležitosti vyžadované citovaným ustanovením § 220 ods. 2 CSP, nakoľko z odôvodnenia rozsudku
nie je zrejmé, akými úvahami sa pri rozhodnutí riadil, keď vykonané dôkazy dôsledne nevyhodnotil,
iba konštatoval ich obsah, popísal skutkový stav a pri odôvodnení len všeobecne naznačil úvahy,
ktoré ho viedli k vydaniu predmetného rozhodnutia. V odôvodnení rozhodnutia sa nevysporiadal so
záverom Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Michalovce zo 7.10.2016 (č.l. 88 spisu), že na súdom
položené otázky o vzťahu dieťaťa k rodičom, je potrebné osloviť súdneho znalca v príslušnom odbore,
ani s podstatnou skutočnosťou, že na stretnutí s maloletým U. 30.3.2017 sa úradu nepodarilo s ním
komunikovať, pretože bol vo veľkej emocionálnej záťaži, odmietal sa vyjadriť akokoľvek o svojej mame
a nechcel hovoriť o svojom vzťahu k nej, preto proces s maloletým s ohľadom na jeho emocionálny
stav ukončili, že s rodičmi sa snažili pracovať pomocou poradensko-psychologických postupov, ale
bezúspešne (č.l. 93 spisu) a rovnako sa vôbec nezaoberal návrhom kolízneho opatrovníka, že vzhľadom
na obsah výpovede maloletého je potrebné zistiť, čo sa s dieťaťom deje, ak oba odpovedá na otázky
súdu, svoje emócie odmieta popísať bez toho, aby uviedol svoje dôvody, čo vyvoláva obavy, že sa v
dieťati nejaký problém odohráva (č.l. 78 spisu). V tomto kontexte je odôvodnenie rozsudku súdu prvej
inštancie nedostatočné, pretože navzájom si odporujúce dôkazy súd nevyhodnotil a nezdôvodnil, prečo
ich odmietol vziať pri formulovaní rozhodnutia do úvahy, resp. prečo sa nimi odmietol zaoberať napriek
tomu, že ide o podstatné skutočnosti, ktoré majú vzťah k prejednávanej veci, v dôsledku čoho je rozsudok
súdu prvej inštancie v napadnutej časti nepreskúmateľný.

18. Rovnaký záver o nepreskúmateľnosti rozhodnutia je potrebné prijať aj vo vzťahu k určeniu výšky
výživného zo strany matky pre maloleté dieťa stanovené vo výrokovej časti rozhodnutia a tiež o úprave
styku. Súd prvej inštancie sa obmedzil len na citáciu ustanovení Zákona o rodine, ktoré sa týkajú
vyživovacej povinnosti rodičov k deťom a stroho konštatoval, že matka dosahuje minimálny príjem bez
toho, aby dôsledne zistil reálne zárobkové schopnosti a možnosti matky (zásada potencionality) a tiež jej
majetkové pomery. Rovnako absentujú dôvody vo vzťahu k rozsahu a frekvencii styku matky s dieťaťom.

19. Vzhľadom na to, že súd prvej inštancie v napadnutej časti vydal nepreskúmateľné a zmätočné
rozhodnutie, ktorým postupom znemožnil účastníkom uskutočňovať im patriace procesné práva, teda
relevantne argumentovať v odvolacom konaní, čím došlo k porušeniu ich práva na spravodlivý proces,
pričom takýto nedostatok spočívajúci v absencii dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie nie je



možné napraviť v konaní pred odvolacím súdom, musel odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v
napadnutých výrokoch spolu s výrokom o trovách konania podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušiť a
podľa § 391 ods. 1 CSP vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

20. V ďalšom konaní teda bude povinnosťou súdu prvej inštancie odstrániť dôvody zmätočnosti
a nepreskúmateľnosti rozsudku, zistiť dôsledne skutočný stav veci, posúdiť ho podľa príslušných
ustanovení Zákona o rodine a v súlade s úvahou odvolacieho súdu vyhodnotiť dôkazy jednotlivo, ako aj
v ich vzájomnej súvislosti a následne svoje rozhodnutie jednoznačne odôvodniť v súlade s § 220 ods. 2
CSP tak, aby rozhodnutie a úvahy, ktorými sa riadil pri rozhodovaní boli spätne preskúmateľné, logicky
správne a presvedčivé.

21. Rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 3 vety druhej CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 a nasl. CSP) v
lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Uvedená povinnosť neplatí, ak je dovolateľ fyzická
osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).