Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 10Co/295/2013 z 9. 12. 2014
Citácia: rozsudok Krajského súdu Trnava z 9. decembra 2014, sp. zn. 10Co/295/2013, ECLI:SK:KSTT:2014:2113204593.1
Krajský súd Trnava | 10Co/295/2013 | ECLI:SK:KSTT:2014:2113204593.1 | 2014-12-09 | Rozsudok
Oblasť práva: Občianske právo – Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci
Citované ustanovenia: § 219 ods. 1 OSP, § 219 ods. 2 OSP, § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/b9f14b03-a485-4b8c-ac78-9337a89cc742
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2014:2113204593.1

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/295/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2113204593
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 12. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2113204593.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu Mgr. Dušana Čima a sudcov JUDr. Zlatice
Javorovej a JUDr. Jána Mihala v právnej veci žalobkyne: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Bratislava, Pribinova
25, zastúpenej splnomocnenkyňou: Fridrich Paľko, s. r. o., Bratislava, Grösslingova 4, proti žalovanej:
Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Bratislava, Župné
námestie 13, o 582,31 eur, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo 14.
novembra 2013 č. k. 8C/109/2013-36 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa    p o t v r d z u j e .

Nariaďuje súdu prvého stupňa vykonanie opravy úvodnej časti napadnutého rozsudku doplnením
označenia vec prejednávajúcej sudkyne.

Žalovanej náhradu trov odvolacieho konania   n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa I. zamietol žalobu (ktorou sa žalobkyňa domáhala proti
žalovanej zaplatenia 125 eur  titulom majetkovej škody a 457,31 eur titulom nemajetkovej ujmy a to z
dôvodu, že žalovaná zodpovedá za škodu, ktorá mala byť žalobkyni spôsobená nesprávnym úradným
postupom Okresného súdu Senica v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. 5Er/540/2010) a II.
žalovanej právo na náhradu trov konania nepriznal.

Právne svoje rozhodnutie vo veci samej odôvodnil ust. § 3 ods. 1 písm. d/ a ods. 2, § 4 ods. 1 písm.
a/ bod 1., § 9 ods. 1 a 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1 a 2 a § 19 ods. 1 a 3 zákona č.
514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov, v znení platnom a účinnom ku dňu zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia (ďalej tiež len
„zodpovednostný zákon“) a § 41 ods. 2 písm. c/, d/ a  i/ a § 44 ods. 2 E. p. (zákona č. 233/1995
Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení - Exekučného poriadku).Vecne dôvodil, že 15. júla 2010
bola Okresnému súdu Senica doručená žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ktorú
uvedený súd zamietol 5. novembra 2010, teda 114. deň od doručenia mu žiadosti a nie s omeškaním
viac ako 248 dní, ako tvrdila v žalobe žalobkyňa. Ohľadne prípadného prieťahu sa neviedlo žiadne
disciplinárne konanie, nerozhodoval Ústavný súd Slovenskej republiky, či Európsky súd pre ľudské
práva. V rámci exekučného konania má súd právo preskúmať dôkazy aj bez návrhu účastníkov, ako
aj ex offo preskúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, nekalú povahu rozhodcovskej
doložky, či priebeh rozhodcovského konania. Exekučný poriadok určuje lehotu na vydanie poverenia na
vykonanie  exekúcie, nie na vydanie iného rozhodnutia o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie. V prípade, ak má súd za to, že nie je zákonný dôvod na vydanie poverenia, žiadosť o
udelenie poverenia zamietne, pričom takéto rozhodnutie nemožno považovať za jednoduché, pre ktoré



by bola určená pätnásťdňová lehota. Pre rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie zákonná lehota neexistuje, a teda nemožno konštatovať, že v prejednávanej veci
nebola „nedodržaná“ (správne „dodržaná“ - poznámka odvolacieho súdu). Žalobkyňa ako oprávnená
v exekučnej veci vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nepresadzovala zákonnými možnosťami
a nijako sa skoršieho rozhodnutia nedomáhala. Žiadnym spôsobom ani nepreukázala, že by v dobe
od doručenia žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do rozhodnutia o jej zamietnutí
bola v neistote a hrozila jej akákoľvek škoda a rovnako nepreukázala, že by doba od podania žiadosti
do jej zamietnutia viedla k strate jej legitímnych očakávaní, že nastane zákonom predpokladaný stav
a vyvolala riziko ohrozujúce konečné vymoženie pohľadávky, keďže v mnohých  iných exekučných
veciach žalobkyne ako oprávnenej bola spochybnená právomoc rozhodcovského súdu, resp. materiálna
vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku. V postupe Okresného súdu Senica neboli zistené žiadne
pochybenia, konal riadne a bez prieťahov a preto možno konštatovať, že sa nedopustil nesprávneho
úradného postupu. Absentuje teda prvotná podmienka pre vznik zodpovednosti štátu (nesprávny úradný
postup orgánu verejnej moci, ktorý v konaní nebol preukázaný). Vo vzťahu k uplatnenému nároku na
náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy žalobkyňa žiadnym spôsobom nepreukázala ich vznik,
neuniesla dôkazné bremeno preukázať, že by jej v súvislosti s postupom Okresného súdu Senica v
uvedenej exekučnej veci vznikla akákoľvek škoda, či ujma.  Žalobkyňa si uplatnila nárok na náhradu
nákladov spojených so správou a vymáhaním pohľadávky bez toho, aby ich bližšie špecifikovala.
Nutnosť spravovať pohľadávku zapríčinil povinný (žalovaný) už tým, že nesplnil svoj dlh a oprávnená
(žalobkyňa) musela prikročiť k vymáhaniu formou exekúcie. Znamená to, že vznik nákladov žalobkyne
ako oprávnenej v exekučnom konaní na správu a vymáhanie pohľadávky nie je v príčinnej súvislosti
s postupom Okresného súdu Senica v exekučnej veci. Tvrdenia o vzniku majetkovej škody (v žalobe
len všeobecne popísané) nebolo nijako zdokladované a určenie výšky majetkovej škody v žalobe nie
je dôkazom o jej vzniku. V časti náhrady nemajetkovej ujmy dospel súd prvého stupňa k záveru, že v
prejednávanej veci by stačilo iba prípadné konštatovanie porušenia práva a nie sú dané (s prihliadnutím
na dôvody uvedené vyššie) dôvody na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Samotné
vedenie exekučného konania bez ohľadu na jeho dĺžku nie je objektívnou prekážkou na udržiavanie
kontaktu oprávneného, resp. exekútora, s povinným a nie je ani dôvodom k vzniku insolventnosti
povinného, pretože spravidla dôvodom neplnenia dlhu povinného je jeho insolventnosť už v čase pred
rozhodnutím v základnom konaní. Nepochybne žalobkyňa musela byť všeobecne známa vzhľadom na
predmet jeho podnikania (ktorým je poskytovanie úverov z vlastných zdrojov) a to ešte pred podaním
návrhu na vykonanie exekúcie, rozhodovacia prax všeobecných súdov v danej oblasti (rozhodcovských
rozsudkov). Preto ak by aj žalobkyni vznikla majetková škoda a nemajetková ujma, nebola preukázaná
súvislosť ich vzniku s postupom Okresného súdu Senica v uvedenej exekučnej veci. V konaní žalovaná
vzniesla aj námietku premlčania, ak došlo k uplynutiu 15-dňovej lehoty od doručenia žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pred dňom 23. apríla 2009, o takýto prípad však
v prejednávanej veci nešlo, a preto sa súd prvého stupňa námietkou premlčania nezaoberal. Uzavrel, že
nepreukázanie nesprávneho úradného postupu, reálne nepreukázanie vzniku škody, ako aj chýbajúca
príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody, boli dôvodom na zamietnutie
žaloby pre nedôvodnosť nároku. V časti trov konania svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 142 ods.
1 O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) a vecne
plným úspechom žalovanej, ktorá však o náhradu trov konania nepožiadala a ani nepreukázala, že by
jej trovy konania vôbec vznikli.

Proti tomuto rozsudku v celom rozsahu podala včas odvolanie iba žalobkyňa s návrhom na jeho zrušenie
a vrátenie veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietala, že jej bola postupom súdu prvého
stupňa odňatá možnosť konať pred súdom, ďalej že vec okresný súd nesprávne právne posúdil tým,
že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav a tiež, že
neúplne zistil skutkový stav, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností Súd prvého stupňa podľa nej rozhodol v merite veci na základe (a s použitím) „inšpirácie“
novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 zodpovednostného zákona, hoci nie
je možné, aby súd interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenia
zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho
poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho
vzťahu. Ak súd založil svoje rozhodnutie na takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného
postupu, ktorý má dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia, ktoré musí byť zrušené. Súd bol
pri svojom rozhodovaní viazaný ustanovením § 9 ods. l zodpovednostného zákona v znení účinnom
pred prijatím zákona č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom §



9 ods. 2 zodpovednostného zákona v znení takéhoto zákona č. 412/2012 Z. z.. Svojím rozhodnutím
de iure a de facto aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Vytkla tiež súdu prvého
stupňa, že vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníčkam nevznikol stav právnej neistoty
a len s poukazom na skutočnosť, že on sám nepozná dôkazy, ktoré by ho uspokojovali v tvrdení o
výške škody, zamietol návrh na znalecké dokazovanie, čím znemožnil žalobkyni objektívnym spôsobom
preukázať výšku materiálnej škody a mechanizmus jej vzniku. Keďže výsledok znaleckého dokazovania
mal tvoriť jeden zo základov pre rozhodnutie všeobecného súdu vo veci samej, založil svoje rozhodnutie
na nedostatočne zistenom skutkovom stave. Súdu neprislúchalo polemizovať o vhodnosti limitácie
dĺžky konaní zákonnými lehotami, má aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda
sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie, pričom súd
prvého stupňa svojimi úvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru Európskeho
súdu pre ľudské práva v Štrasburgu (ktorá je základom štandardu ochrany základných práv v Európe,
teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na prerokovanie veci v primeranom čase).
Zodpovednosť štátu podľa uvedenej judikatúry vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania
ovplyvňujú „mimosúdne“ faktory, napr. rozsah nevybavenej súdnej agendy, keď to je predovšetkým štát,
ktorý musí plniť svoj pozitívny záväzok vo vzťahu k právu na prerokovanie veci v primeranej lehote.

Žalovaná odvolací návrh nepodala.

Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 a ods. 2 písm. b/ O. s. p. v medziach odvolania celú vec (od
rozhodnutia vo veci samej bolo závislým i rozhodnutie o trovách konania) a to podľa § 214 ods. 2 O.
s. p. bez pojednávania (pretože tu síce šlo o prejednanie /aj/ veci samej, popri tom však nie o prípad,
v ktorom by bolo nutným prejednávanie veci na pojednávaní odvolacieho súdu, nakoľko tu nevznikla
potreba dopĺňania ani opakovania dokazovania, súd prvého stupňa prejednal vec na pojednávaní, nešlo
tu o porušenie zásady rovnakého zaobchádzania a potrebu pojednávania si nevynucoval ani žiaden
dôležitý verejný záujem), pričom dospel k záveru, že napadnutý rozsudok treba navzdory námietkam
žalobkyne považovať za vecne správny, keď súd prvého stupňa v miere postačujúcej pre rozhodnutie
zistil skutkový stav a vec aj správne posúdil po právnej stránke.

Predovšetkým totiž odvolací súd nemal dôvod nesúhlasiť s argumentáciou použitou súdom prvého
stupňa na podporu ním zvoleného spôsobu rozhodnutia (tak ako táto - rozumej argumentácia - vyplýva
z odôvodnenia napadnutého rozsudku). U dôvodov predostretých okresným súdom dostatočne jasne a
i objektívne presvedčivo (samozrejme bez ambície presvedčiť kohokoľvek, najmä nie niekoho s celkom
jednoznačným záujmom na inom výsledku konania) by tak zásadne postačovalo i len konštatovať ich
správnosť a odvolať sa na ne (prvá časť ust. § 219 ods. 2 O. s. p.), odvolací súd však aj v tejto konkrétnej
veci musí učiniť zadosť tiež povinnosti vyporiadať sa i s tzv. odvolacími námietkami a preto, ale aj pre
celkovú úplnosť nad rámec už uvedeného súdom prvého stupňa dopĺňa (§ 219 ods. 2 O. s. p. in fine)
nasledovné:

Žalobkyňa sa žalobou domáhala z dôvodu údajného nesprávneho úradného postupu exekučného
súdu náhrady škody vo výške 125 eur ako náhrady účelne vynaložených nákladov spojených s jej
činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo
medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej, keď
táto suma by ju nezaťažila, ak by exekučný súd postupoval správne a pri rozhodovaní o udelení
poverenia na vykonanie exekúcie by dodržal zákonom stanovenú dobu. Podľa vlastného tvrdenia
vynaložila v tomto období na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca
pomocou informačného systému 70 eur, na udržiavanie a správu informačného systému 40 eur a na
administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje
spojené s vyhotovovaním urgencií adresovaných exekučnému súdu a na poštové a telekomunikačné
výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde 15 eur. Zároveň si
uplatnila ako primeranú náhradu nemajetkovej ujmy za vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie
podnikateľského plánovania a rozhodovania, porušenie jej práv, stratu legitímnych očakávaní, že
nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery v právo a v spravodlivé riešenie
veci a vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné vymoženie pohľadávky (spôsobené v priamej príčinnej
súvislosti s tvrdeným nesprávnym úradným postupom exekučného súdu) sumu 457,31 eur, ktorú
vyčíslila výpočtom (alikvotným pomerom 55 eur za každý mesiac omeškania v činnosti exekučného
súdu). Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy odôvodnila žalobkyňa tým, že nesprávnym úradným
postupom došlo k zmareniu jej legitímneho očakávania, že správnym postupom súdu dôjde k vymoženiu



jej pohľadávky. Tvrdila, že by vďaka včasnému rozhodnutiu exekučného súdu v zákonnej lehote mohla
včas, efektívne a účinne uskutočniť rad iných krokov smerujúcich k zvýšeniu úspechu mimosúdneho
zabezpečenia vymožiteľnosti jej pohľadávky s príslušenstvom, pretože by vedela, že žiadosť o udelenie
poverenia bola zamietnutá. Skutočnosť, že exekučný súd nerozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie v lehote 15 dní podľa ustanovenia § 44 ods. 2 E. p. pritom považovala za nesprávny
úradný postup exekučného súdu.

Z obsahu pripojeného exekučného spisu vyplýva, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie bola doručená exekučnému súdu 15. júla 2010, exekučným titulom bol rozsudok Stáleho
rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s., so sídlom v Bratislave,
spisová zn.: SR 12965/09 z 27. augusta 2009 a exekučný súd uznesením č. k. 5Er/540/2010-16 z 5.
novembra 2010 žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.

Súd prvého stupňa vo veci správne aplikoval ustanovenia zodpovednostného zákona.

Podľa § 3 ods. 1 písm. d/ zodpovednostného zákona, štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto
zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri
výkone verejnej moci nesprávnym  úradným postupom.

Podľa ustanovenia § 3 ods. 2 zodpovednostného zákona, zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno
zbaviť.

Podľa § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1 zodpovednostného zákona, vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená
orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti  Slovenskej
republiky, ak  škoda vznikla v občianskom súdnom konaní alebo v trestnom konaní a ak tento zákon
neustanovuje inak.

Podľa § 9 ods. 1 zodpovednostného zákona, štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa § 9 ods. 2 zodpovednostného zákona (v znení účinnom do 31. decembra 2012 vrátane), právo
na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom
spôsobená škoda.

Podľa § 15 ods. 1 zodpovednostného zákona, nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím
o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4
a 11.

Podľa § 16 ods. 1 zodpovednostného zákona, ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody
alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia
nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.

Podľa § 17 ods. 1 zodpovednostného zákona, uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný
predpis neustanovuje inak.

Podľa § 17 ods. 2 zodpovednostného zákona, v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia
práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím
alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

V prípade zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom sa jedná o objektívnu
zodpovednosť, čo znamená, že zo strany oprávneného subjektu (poškodeného) nie je potrebné



preukazovať zavinenie vo forme úmyslu resp. nedbanlivosti, ale stačí preukázať, že škoda je výsledkom
činnosti príslušného orgánu štátu.

Ústavným základom uvedenej zodpovednosti je čl. 46 ods. 3 Ústavy  Slovenskej republiky (ústavného
zákona SNR č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov), podľa ktorého každý má právo na
náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej
správy alebo nesprávnym úradným postupom.

Pre priznanie náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je nevyhnutné súčasné
splnenie troch podmienok: 1/ nesprávny úradný postup, 2/ vznik škody a 3/ príčinná súvislosť
medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Predpoklad súčasného splnenia uvedených
podmienok znamená, že ak chýba čo i len jedna z podmienok, náhradu škody nie je možné priznať.
Dôkazné bremeno preukázať podmienky náhrady škody spočíva na poškodenom, v prejednávanej veci
teda na žalobkyni.

Pojem „nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci“ nie je zákonodarcom v citovanom ustanovení
§ 9 ods. 1 zodpovednostného zákona  výslovne definovaný, je uvedený len príkladmo. Je však možné
vyvodiť a to aj z ustálenej judikatúry, že ide o taký úradný postup, ktorý má vadu, ktorá nie je v súlade
s príslušnou právnou úpravou. Jedná sa o postup, pri ktorom dôjde k porušeniu pravidiel stanovených
právnymi predpismi pre konanie orgánu verejnej moci alebo porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy,
funkcie alebo cieľa tejto činnosti, teda o postup nezákonný. Skutočnosť, že ide o nesprávny úradný
postup taktiež určuje fakt, že musí ísť o úradný postup priamo súvisiaci s výkonom právomocí orgánu
verejnej moci. Nesprávnym úradným postupom nie sú len prípady, v ktorých orgán verejnej moci priamo
koná (pri rozhodovacej činnosti), ale aj porušenie povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v
zákonom stanovenej lehote, či úplná nečinnosť pri výkone verejnej moci.

Žalobkyňa odvodzuje svoj nárok na náhradu škody z nesprávneho úradného postupu exekučného súdu,
ktorý v konaní o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nekonal v
súlade s ustanovením § 44 ods. 2 E. p., keď zamietajúce rozhodnutie vydal až po uplynutí 15 dní.

Podľa § 44 ods. 2 E. p. v znení  účinnom do 31. mája 2011 súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistil rozpor žiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie  alebo exekučného
titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu,
táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti
alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/ E. p. podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade
notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená osoba a
povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s
vykonateľnosťou súhlasila alebo vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi
schválených.

Z citovaných zákonných ustanovení je zrejmé, že lehota 15 dní je zákonodarcom stanovená pre
exekučný súd len v prípade nezistenia rozporu žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,
návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. Len v tom prípade je povinnosťou
exekučného súdu do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poveriť exekútora na vykonanie exekúcie.
Pre prípad zistenia rozporu exekučného titulu so zákonom, v ktorom prichádza do úvahy len zamietnutie
žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, zákonodarca lehotu neurčil. Nie je teda
možné konštatovať, že v prejednávanej veci došlo k nesprávnemu úradnému postupu exekučného súdu
tým, že tento žiadosť exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol až po uplynutí
lehoty určenej na kladné vybavenie žiadosti.

Ako odvolací súd vyššie konštatuje, podmienky pre priznanie nároku na náhradu škody musia byť
splnené súčasne. Podmienka existencie nesprávneho úradného postupu exekučného súdu v danej
veci splnená nie je a takto nemôže byť splnená ani podmienka existencie príčinnej súvislosti medzi
nesprávnym úradným postupom a škodou (tvrdená príčina chýba). Vzhľadom k uvedenému nie je



potrebné už skúmať existenciu škody, jej rozsah a ani nemajetkovú ujmu, náhrady ktorej sa žalobkyňa
domáha.

Odvolací súd mal teda za to, že súd prvého stupňa vo veci riadne zistil skutkový stav, výsledky
vykonaného dokazovania vyhodnotil správne a vec posúdil správne aj po právnej stránke. Odvolacie
námietky žalobkyne považoval za nedôvodné a sčasti zmätočné. K námietke interpretácie ustanovenia §
9 ods. 1 zodpovednostného zákona, „inšpirovanej“ ustanovením § 9 ods. 2 zodpovednostného zákona v
znení zák. č. 412/2012 Z. z. odvolací súd uvádza, že namietanú retroaktivitu z odôvodnenia napadnutého
rozsudku nie je možné vyvodiť, keďže súd prvého stupňa v tejto veci správne aplikoval úpravu účinnú
v čase tvrdeného nesprávneho postupu. Pokiaľ sa súd prvého stupňa v odôvodnení rozsudku zaoberá
prípadnými prieťahmi v konaní, reaguje tak na žalobu, v ktorej žalobkyňa poukazuje aj na nesústredenosť
exekučného súdu v konaní a na zbytočné prieťahy. Správne ten potom (súd prvého stupňa) uvádza, že
prípadné prieťahy v konaní môže konštatovať jedine ústavný súd, prípadne Európsky súd pre ľudské
práva. Pokiaľ odvolateľka v odvolaní tvrdí, že jej bola odňatá možnosť konať pred súdom, toto svoje
tvrdenie bližšie nekonkretizovala. Zmätočná je aj námietka, že súd prvého stupňa nevysvetlil, prečo
zastáva názor, že žalobkyni nevznikol stav právnej neistoty, keď takýto názor sa v odôvodnení rozsudku
nenachádza a súd prvého stupňa nedôvodil tým, že žalobkyni nevznikol stav právnej neistoty, ale že
takýto stav nepreukázala. Podobne je to aj s poukazom na zamietnutie návrhu na znalecké dokazovanie
súdom prvého stupňa, keďže takýto návrh žalobkyne z obsahu spisu nevyplýva a z odôvodnenia
napadnutého rozsudku nevyplýva ani polemika súdu prvého stupňa na tému limitácie dĺžky súdnych
konaní.

Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa, vrátane
správneho výroku o náhrade trov konania (odvolacími dôvodmi osobitne nenapadnutého) podľa § 219
ods. 1 a 2 O. s. p. ako vecne správny potvrdil.

Podľa § 222 ods. 3 a § 164 O. s. p. ale súdu prvého stupňa nariadil opravu nesprávnosti v úvodnej
časti jeho rozsudku doplnením chýbajúceho označenia vec prejednávajúcej sudkyne (v tejto súv. por.
aj § 157 ods. 1 O. s. p.).

V odvolacom konaní bola v plnom rozsahu úspešná žalovaná, v dôsledku čoho jej podľa ustanovenia
§ 224 ods. 1  O. s. p. v spojení s ustanovením § 142 ods. 1 O. s. p. vzniklo právo na náhradu
trov odvolacieho konania. Žalovaná si však návrh na priznanie jej náhrady trov odvolacieho konania
nepodala, a preto jej náhrada ani nebola priznaná (keď navyše zo spisu žiadne trovy tejto účastníčky
v odvolacom konaní nevyplývajú).

K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.